Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoZm-25-2017.pdf
PDF · 118.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoZm/25/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: R. C., W. X.X.XXXX, M. F. Na U. XXX/X, T., Č. C., zastúpený advokátskou kanceláriou KORABOVA & LOVICH s.r.o., Záborského 42, Bratislava, proti žalovanému: R. Q., W. X.X.XXXX, M. F. U. XXXX/XX, F., zastúpený advokátskou kanceláriou BOHUNICKÝ & Co s.r.o., Lermontovova 16, Bratislava, o zaplatenie 26.115,68 eur s príslušenstvom a odmenou 87,10 eur zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/412/2017-108 zo dňa 7.11.2016, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/412/2014-108 zo dňa 7.11.2016 v časti I. výroku p o t v r d z u j e .
V časti II. výroku rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/412/2014 -108 zo dňa 7.11.2016 zrušuje a vec v tejto časti mu vracia na ďalšie konanie. .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil zmenkový platobný rozkaz č.k.1Zm/373/2014-24 zo dňa 09.07.2014 v celom rozsahu a druhým výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zmenkovým platobným rozkazom žalovaného zaviazal na zaplatenie zmenkovej sumy 26.115,68 eur s úrokom 6 % ročne z nej od 12.4.2014 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 87,10 eur a na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.7.2011 poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 23.000 eur, ktoré mu mal žalovaný vrátiť do 31.10.2011. Návratnosť pôžičky bola zabezpečená blankozmenkou, ku ktorej uzavreli 19.7.2011 Zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve. Vzhľadom na to, že žalovaný pôžičku nevrátil, okrem sumy 1.500 eur, ktorú mu poukázal na účet 5.1.2012, využil udelené oprávnenie a v blankozmenke vyplnil zmenkovú sumu 26.115,68 eur a dátum splatnosti 11.04.2014. Žalovaný v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu uviedol, že žalobca mu v skutočnosti pôžičku neposkytol. Podľa neho bola zmluva o pôžičke neplatný právny úkon, lebo okrem žalobcu ako veriteľa a jeho samého v právnom postavení dlžníka v 2. rade, mal zmluvu uzavrieť aj E. Y. v právnom postavení dlžníka v 1. rade, ktorý ale zmluvu nikdy nepodpísal. Bez účasti E. Y. preto neexistovala danosť vôle na tento právny úkon, navyše je zmluva z dôvodu odkazov na osobu E. Y., ako účastníka právneho vzťahu, zmätočná, neurčitá a nezrozumiteľná. Ďalej namietal, že neboli splnené podmienky na vyplnenie blankozmenky, nakoľko podľa zmluvy o vyplňovacom zmenkovom práve bol žalobca oprávnený chýbajúce údaje vyplniť len vtedy, ak mu on a E. Y. neuhradia riadne a včas splatnú pohľadávku v lehote stanovenej v zmluve o pôžičke. Aj zmluva o zmenkovom vyplňovacom práve odkazuje na osoby viacerých vystaviteľov zmenky, čím je tiež spochybnená určitosť a zrozumiteľnosť tejto zmluvy a tým aj jej platnosť. Aj v tomto prípade podľa žalovaného chýbala danosť vôle uzavrieť
zmluvu bez účasti E. Y.. Vzhľadom na tieto skutočnosti namietol neexistenciu pohľadávky zo zmenky tak, ako bola špecifikovaná v žalobe a v zmenkovom platobnom rozkaze.
2. Zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011 súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa ako veriteľ zaviazal prenechať dlžníkovi v 1. rade E. Y. a žalovanému ako dlžníkovi v 2. rade finančný obnos 23.000 eur a že sa dlžníci zaviazali uvedené finančné prostriedky vrátiť veriteľovi do 31.10.2011. V bode 2.2 zmluvy sa dojednali, že dlžníci preberajú tento záväzok voči veriteľovi spoločne a nerozdielne, a teda veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka. Vzájomné vzťahy si dlžníci dohodli tak, že ich podiely na dlhu sú rovnaké. Veriteľ sa v bode 2.4 zaviazal peňažné prostriedky odovzdať dlžníkom v hotovosti pri podpise zmluvy. Obsahom bodu 2.5. zmluvy je vyhlásenie, že obaja dlžníci podpisom zmluvy potvrdzujú príjem finančných prostriedkov - pôžičky - na základe tejto zmluvy od veriteľa. Zmluvu podpísal len veriteľ a dlžník v 2. rade. Podľa doložky osvedčenia o pravosti podpisu žalovaný zmluvu vlastnoručne podpísal pred notárskou koncipientkou na notárskom úrade notárky JUDr. Kataríny Valovej v Bratislave dňa 19.7.2011. Doložka osvedčujúca pravosť podpisu žalobcu bola k zmluve pripojená až 11.4.2014, v ktorý deň notársky úrad notárky JUDr. Idy Plichtovej osvedčil, že žalobca uznáva podpis na listine za svoj vlastný.
3. Z výpovedí strán súd zistil, že návrh na uzavretie zmluvy s tým obsahom, ktorý zmluva má, pripravil žalobca, resp. jeho právnička. V návrhu veriteľ prejavil vôľu poskytnúť pôžičku spoločne a nerozdielne dvom dlžníkom. Z obsahu zmluvy teda vyplývalo, že úmyslom žalobcu bolo, aby sa stranou zmluvy stali obaja dlžníci (svedčí o tom aj odkaz na § 511 OZ v záhlaví zmluvy). Preto písomná zmluva o pôžičke s tým obsahom, aký žalobca navrhol, mohla vzniknúť jedine vtedy, ak by návrh zmluvy prijal aj E. Y.V.. Prijatie návrhu zmluvy len žalovaným samotným nepostačuje, nakoľko aj on podpísaním zmluvy prejavil vôľu prijať od veriteľa pôžičku iba spoločne a nerozdielne s E. Y.. Ani z vykonaného dokazovania podľa konajúceho súdu nevyplynulo, že žalobca mal skutočnú vôľu adresovať návrh zmluvy žalovanému ako jedinému dlžníkovi. Žalobca síce uviedol, že mu E. Y. deň pred podpisom oznámil, že o pôžičku nemá záujem (na ktorú okolnosť si svedok Y. už nepamätal), ale netvrdil, že žalovaného na túto skutočnosť vopred upozornil, resp. že by s týmto zmeneným stavom bol žalovaný uzrozumený, dokonca ani ničím nespochybnil výpoveď žalovaného, ktorý uviedol, že ešte očakával podpísanie zmluvy zo strany Y..
4. Pri hodnotení dôvodnosti námietky, ktorou žalovaný spochybnil oprávnenie žalobcu vyplniť blankozmenku, súd vychádzal zo zistenia, že Zmluva o pôžičke zo dňa 19.7.2011 síce pre absenciu podpisu E. Y. nevznikla, ale podľa čl. I. ods. 2 písm. b) zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve bola zmenkou zabezpečená aj pohľadávka a jej príslušenstvo, ktoré vzniknú nahradením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke novým záväzkom. Toto dojednanie nie je možné podľa názoru súdu vykladať iba doslovne v tom zmysle, že ak zmluva samotná nevznikla, nemohol z nej ani vzniknúť záväzok, ktorý by mohol byť nahradený novým záväzkom. Pokiaľ z okolností, za ktorých bol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným dojednaný konkludentne, jednoznačne vyplývala vôľa nahradiť písomnú zmluvu o pôžičke ich neformálnou dohodou, v takom prípade sa zabezpečenie blankozmenkou mohlo vzťahovať aj na záväzok z ústne dohodnutej zmluvy o pôžičke.
5. Konajúci súd v tejto súvislosti uviedol, že napriek vyhláseniu uvedenému v bode 2.5 zmluvy o pôžičke (obaja dlžníci podpisom zmluvy potvrdzujú príjem finančných prostriedkov - pôžičky - na základe tejto zmluvy od veriteľa), nie je možné len samotný podpis žalovaného na zmluve považovať za dôkaz preukazujúci, že mu žalobca pôžičku aj reálne poskytol. Vzhľadom na obsah vyhlásenia, by mohol byť potvrdením o odovzdaní peňazí nanajvýš v prípade, ak by zmluvu podpísal aj druhý dlžník. Tvrdenie žalobcu, že hotovosť odovzdal žalovanému v deň, kedy žalovaný zmluvu podpísal, súd hodnotil ako rozporné. Žalobca najprv uviedol, že peniaze odovzdal v budove notárskeho úradu, kde žalovaný zmluvu podpísal, resp. že žalovaný najprv podpísal zmluvu, potom dostal peniaze a následne išli zmluvu o pôžičke overiť k notárovi (žalovaný sa podľa overovacej doložky podpísal pred notárom, nešlo o dodatočné uznanie podpisu) a nakoniec, že zmluvu podpísal on prvý, žalovaný išiel k notárovi overiť svoj podpis a peniaze dal žalovanému potom, keď od neho dostal podpísanú zmluvu. Žalobca preukázal, že na jar 2011 skutočne disponoval sumou približne zodpovedajúcou pôžičke 23.000 eur, z vykonaných dôkazov ale nevyplýva, že by túto sumu mal k dispozícii ešte aj 19.7.2011, kedy mala byť podľa jeho tvrdenia celá hotovosť žalovanému odovzdaná. Napriek tomu, že pri výpovedi uviedol, že ho žalovaný a E. Y. o pôžičku požiadali v čase, kedy vo firme končil (júl 2011), nevysvetlil dôvod, pre ktorý peniaze na pôžičku zhromaždil už na jar roku 2011.
6. Jedným z dvoch dôkazov preukazujúcich, že žalovaný mal voči žalobcovi peňažný záväzok, je suma 1.500 eur, ktorú dňa 5.1.2012 poukázal na bankový účet žalobcu. Vysvetleniu žalovaného, že tým platil žalobcovi prémie z tržieb, nie je možné uveriť nielen preto, že nebolo ničím preukázané, ale aj preto, že ak žalobca 19.7.2011 písomne potvrdil, že nemá voči svojmu zamestnávateľovi pohľadávky z pracovnoprávneho vzťahu, je ťažko uveriteľné, že žalovaný pol roka nato z vlastných finančných prostriedkov vyplácal žalobcovi záväzky za zamestnávateľa. Druhým dôkazom potvrdzujúcim existenciu peňažných záväzkov je krátka textová správa, ktorú žalovaný 15.9.2013 zaslal žalobcovi, a v ktorej prisľúbil do konca septembra uhradiť prvú splátku. K obom týmto dôkazom súd uviedol, že z ani jedného z nich výslovne nevyplýva, z akého dôvodu a kedy záväzok vznikol. Účel platby 1.500 eur nie je uvedený a v krátkych textových správach sa ani žalobca a ani žalovaný o pôžičke a výške záväzku nezmienili. Konajúci súd uviedol, že z odpovede žalovaného (SMS z 15.9.2013) je skôr možné vyvodiť, že sa malo jednať o výplatu výnosu z podnikania, než o prvú splátku pôžičky. Blankozmenku bol žalobca oprávnený vyplniť len v prípade, ak sa žalovaný dostane do omeškania so splnením zabezpečenej pohľadávky. Pre posúdenie otázky, či žalobca oprávnene blankozmenku vyplnil preto nepostačuje dôkaz o tom, že žalovaný mal voči žalobcovi nejaké peňažné záväzky. Zmenku mal žalobca právo využiť len na vymoženie takej pohľadávky, ktorá bola ňou podľa zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve zabezpečená. Pokiaľ žalobca aj mal nejakú pohľadávku voči žalovanému, táto vznikla pravdepodobne skôr než 19.7.2011 a dôvod jej vzniku nebol preukázaný. Bez súčinnosti strán by bolo len špekuláciou tvrdiť, že sa jednalo o vklad žalobcu do spoločného podnikania so žalovaným a E. Y. (tichý spoločník), ktorého návratnosť si mienil zabezpečiť simulovanou zmluvou o pôžičke, vzhľadom na to, že po ukončení pracovného pomeru stratil možnosť priamo na svoju investíciu dohliadať. Rozhodujúce však je, že žalobca nebol oprávnený zmenku použiť na uspokojenie inej svojej pohľadávky, než je uvedená v čl. I. ods. 2 zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve a vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že mu takáto pohľadávka vznikla. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobca vyplnil zmenku neoprávnene.
7. Proti tomuto rozsudku podal zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na to, že žalovaný vzniesol výlučne relatívne kauzálne námietky, ktorými spochybňoval platnosť Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011 a neexistenciu pohľadávky z vlastnej zmenky. Zdôraznil, že jeho pohľadávka, ako pohľadávka majiteľa zmenky a povinnosť žalovaného zaplatiť zmenkovú sumu, sú právne nezávislé od základného právneho pomeru, majú samostatnú právnu povahu a osobitnú právnu existenciu. Vznikom zmenky sa zakladá samostatný právny vzťah, ktorý existuje nezávisle na hospodárskom dôvode jeho vzniku, pričom zmenkové záväzkové vzťahy nemajú pôvod v predchádzajúcich kauzálnych pohľadávkach, nakoľko tieto len vytvárajú potrebu založenia zmenkových záväzkov. V nadväznosti na vyššie uvedené, nie je majiteľ zmenky povinný pri jej predložení k zaplateniu, prípadne k vymáhaniu preukazovať, že mu zmenečný dlžník zmenkovú sumu skutočne dlhuje. Namietal, že súd prvej inštancie počas celého konania neprihliadal na abstraktnú povahu zmenkových záväzkov a ich nezávislosť od kauzálnych vzťahov a preniesol dôkazné bremeno ohľadom dôvodnosti vznesených kauzálnych námietok zo strany žalovaného na žalobcu bez ohľadu na to, že dlh bol preukázaný už existenciou samotnej zmenky.
8. Ďalej mal za to, že konajúci súd nesprávne právne vec posúdil, keď uzavrel, že Zmluva o pôžičke zo dňa 19.07.2011 nevznikla. Zdôraznil, že žalovaný sa dovolával výlučne absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011, pričom ani napriek námietkam žalobcu nešpecifikoval, z akého ustanovenia príslušného všeobecne záväzného právneho predpisu pri tomto tvrdení vychádza. Žalobca mal za to, že samotná skutočnosť, že E. Y. zmluvu nepodpísal, nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ani ten dôsledok, že k vzniku zmluvy nedošlo. Z výpovede žalobcu na pojednávaniach prvostupňového súdu zo dňa 04.05.2015 a 02.02.2016 jednoznačne vyplýva, že jeho vôľa smerovala k požičaniu finančných prostriedkov žalovanému, ktorému napokon aj finančnú hotovosť reálne odovzdal, a to práve z dôvodu, že E. Y. po predzmluvných rokovaniach od pôvodného zámeru požičať si finančnú hotovosť od žalobcu, ustúpil. Žalobca taktiež uviedol, že o skutočnosti, že E. Y. nemá ďalší záujem na poskytnutí finančnej pôžičky, sa dozvedel iba jeden deň pred podpisom zmluvy a reálnym poskytnutím pôžičky. V dôsledku tejto skutočnosti napokon nedošlo k zmene obsahu zmluvy, a to okrem iného aj z dôvodu, že v čl. 2.2 zmluvy je výslovne uvedené, že „veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka".
9. Poukázal na čl. V ods. 4 zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve, z ktorého vyplýva, že vôľa zmluvných strán uzatvoriť túto zmluvu existovala aj v prípade, ak dôjde k jej podpisu zo strany čo i len jedného dlžníka. Túto skutočnosť je podľa neho potrebné zohľadniť aj pri interpretácii vôle zmluvných
strán pri uzatváraní zmluvy o pôžičke. Zmluva neobsahovala ani klauzulu, v zmysle ktorej by mala jej účinnosť nastať až momentom, kedy dôjde k jej podpisu všetkými uvedenými zmluvnými stranami. V prípade solidárnych záväzkov majú solidárni dlžníci samostatné postavenie, pričom úkon jedného z nich automaticky nezväzuje druhého dlžníka.
10. Ďalej zdôraznil, že žalovaný na pojednávaniach výslovne potvrdil, že so žalobcom a E. Y. jednal v r. 2011 o poskytnutí pôžičky zo strany žalobcu, z čoho jednoznačne vyplýva, že mal záujem o poskytnutie takejto pôžičky. Žalobca naopak uviedol, že pôžičku požičiaval výlučne žalovanému, a to z dôvodu, že s ním mal dobré, skoro až rodinné vzťahy, pričom sa bližšie nezaujímal o účel pôžičky. Žalobca na pojednávaní prvostupňového súdu zo dňa 02.02.2016 zdôraznil, že v prípade, ak by sa malo jednať o pôžičku na podnikanie, poslal by peniaze na účet spoločnosti a neodovzdával ich v hotovosti k rukám žalovaného, ako tento požadoval. Vyššie uvedené tvrdenie žalobcu jednoznačne potvrdzuje obsah samotnej zmluvy o pôžičke, ako aj obsah zmluvy o zmenkovom vyplňovanom práve, v ktorých nie je špecifikovaný ako dlžník spoločnosť AU SPOL s.r.o., práve naopak, zmluvnou stranou je výlučne žalovaný. V prípade, ak by sa skutočne malo jednať o pôžičku pre spoločnosť AU SPOL s.r.o., považoval za nelogické konanie samotného žalovaného, ktorý vo svojom vlastnom mene a na svoj vlastný účet podpíše zmluvu o pôžičke, zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve, následne dokonca žalobcovi vystaví blankozmenku na zabezpečenie svojho záväzku ako fyzickej osoby, pričom si je vedomý skutočnosti, že takýmto konaním nezaväzuje spoločnosť AU SPOL s.r.o., ale seba ako fyzickú osobu. Podľa jeho názoru je zrejmé, že pôžička bola poskytnutá žalovanému ako fyzickej osobe a nie spoločnosti.
11. Poukázal aj na to, že žalovaný mu dňa 05.01.2012 vrátil časť poskytnutej pôžičky vo výške 1500 eur, pričom ešte v rámci námietok zo dňa 21.07.2014 žalovaný vrátenie časti pôžičky nespochyňoval, preto žalobca vzniesol pochybnosť, či bol vôbec súd prvej inštancie oprávnený na neskoršiu námietku žalovaného prihliadať. Zdôraznil, že medzi ním a žalovaným musel existovať peňažný záväzok, z titulu ktorého mu potom žalovaný uhradil 1.500 eur. Existenciu peňažného záväzku preukazuje aj sms komunikácia medzi sporovými stranami. Žalovaný nepreukázal žiadny iný peňažný záväzok, ktorý by mal medzi ním a žalobcom existovať. Záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami mohol existovať iný záväzok, ktorý mal vzniknúť ešte pred dňom 19.07.2011, pričom by sa malo jednať o akýsi vklad žalobcu do spoločného podnikania so žalovaným, ktorého návratnosť si žalobca mienil zabezpečiť simulovanou zmluvou o pôžičke, považoval za kontroverzný a arbitrárny, nakoľko nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
12. Skutočnosť, že žalobca reálne poskytol žalovanému pôžičku, nevyplýva iba z tvrdení samotného žalobcu, ale túto potvrdil aj svedok E. Y., výsluch ktorého paradoxne navrhoval samotný žalovaný, kedy svedok na pojednávaní prvostupňového súdu uviedol, že „má vedomosť o tom, že bola požičaná alebo realizovaná pôžička”, pričom on sám „nebol príjemcom pôžičky, inak by zmluvu taktiež podpísal. Svedok a otec žalobcu U. C. taktiež uviedol, že na jeseň roku 2011 sa mu žalobca zdôveril s tým, že finančnú hotovosť, ktorú mu otec daroval, požičal žalovanému. Samotný žalovaný svojím podpisom na Zmluve o pôžičke zo dňa 19.07.2011 potvrdil prevzatie finančnej hotovosti, signoval zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve a vystavil žalobcovi blankozmenku na zabezpečenie svojho záväzku, dokonca dňa 05.01.2012 časť pôžičky žalobcovi vrátil. Žalobca v konaní preukázal, že disponoval sumou vo výške 23.000,- eur, pričom nikdy neuviedol, že sumu na pôžičku zhromažďoval už na jar r. 2011, čo celkom nesprávne konštatuje prvostupňový súd. Žalobca nikdy neuviedol, že sumu vo výške 100.000,- CZK si zo svojho bankového účtu vybral pre účely jej následného zapožičania žalovanému, ale že táto hotovosť, ktorú mal do 19.07.2011 fyzicky k dispozícii, predstavovala časť pôžičky žalovanému.
13. Na záver skonštatoval, že na celé konanie mali byť použité výlučne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a súd žalovanému predovšetkým nemal priznať nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že si ich počas celého konania neuplatnil.
14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v danej veci ide o zabezpečovaciu zmenku a v takom prípade je na priznanie nárokov z nej nevyhnutné preukázať existenciu zabezpečovacej povinnosti, t.j. povinnosti vrátiť pôžičkou poskytnuté plnenie. Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že písomná zmluva o pôžičke vzniknúť nemohla, pričom ústne či konkludentné uzatvorenie zmluvy o pôžičke s takým obsahom, ktorý by zodpovedal údajom na zmenke, žalobca
nepreukázal. Zdôraznil tiež, že zo žiadneho dôkazu nevyplýva, z akého dôvodu a kedy vznikol záväzok, na základe ktorého žalovaný uhradil žalobcovi sumu 1500 eur. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
15. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného tvrdil, že abstraktný charakter zmenka nestráca ani vtedy, ak bola vydaná ako zabezpečovacia, resp. ak pri vystavení bola vedome neúplná a chýbajúce údaje v nej majiteľ dodatočne doplnil. Námietka spočívajúca v tvrdení, že žalovaný nie je žalobcovi nič dlžný, nie je námietkou, ktorá by v zmysle § 17 zmenkového zákona zbavovala dlžníka jeho povinnosti zaplatiť zmenku. Tvrdenie žalovaného, v zmysle ktorého nemal údajne pôžičku od žalobcu prevziať, nemôže byť spôsobilé zvrátiť platobnú povinnosť zo zmenky. Takéto tvrdenie by malo význam len za predpokladu, že by žalovaný zároveň tvrdil, že zmenku podpísal pod nátlakom alebo v omyle, čo v danom prípade neuviedol. Zotrval na podanom odvolaní.
16. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.02.2017 vyjadril nesúhlas s názorom žalobcu, že na rozhodovanie o náhrade trov konania sa mal aplikovať Občiansky súdny poriadok. V tomto konaní sa podľa jeho názoru už nejedná o konanie o zmenkovom platobnom rozkaze, ale o klasické sporové konanie, ktorého predmetom je zaplatenie peňažnej sumy a v ktorom zmenka predstavuje už iba listinný dôkaz. Mal za to, že na rozhodovanie v tomto prípade možno bezpochyby aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku. Ďalej sa vyjadril k neuneseniu dôkazného bremena žalobcu v zmysle svojich predchádzajúcich vyjadrení.
17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
18. Podľa § 471 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok) konania o zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom platobnom rozkaze začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Keďže v tomto prípade ide práve o konanie o zmenkovom platobnom rozkaze začaté pred 01.07.2016, keď nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, odvolací súd pri prejednaní a rozhodnutí o odvolaní žalovaného proti rozsudku o ponechaní zmenkového platobného rozkazu v platnosti, aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
19. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na stanovisko Obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014, sa odchýlil od svojho doterajšieho právneho názoru, že Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) bolo potrebné aplikovať len na inštitút zmenkového platobného rozkazu. O.s.p. je potrebné aplikovať aj na konanie o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu a následné odvolacie konanie, ako aj trovy konania v konaní o zmenkovom platobnom rozkaze.
20. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..
21. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:
22. Odvolací súd má za to, že pre právne posúdenie veci nie je v zásade rozhodujúce, či podpisom zmluvy o pôžičke, v ktorej bol dojednaný solidárny záväzok dlžníkov, došlo k prejavu vôle zmluvných strán byť touto zmluvou viazaný aj v prípade, ak druhý dlžník zmluvu nepodpíše. Hoci odvolací súd súhlasí aj so záverom konajúceho súdu, že prinajmenšom vôľa žalovaného smerovala k tomu, aby vznikol solidárny záväzok z pôžičky, čo sa nestalo, pre právne posúdenie veci je predovšetkým rozhodujúce to, či došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovanému dňa 19.07.2011,
ktorým momentom by došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Keďže v prípade zmluvy o pôžičke ide o reálny kontrakt, podstatnou náležitosťou vzniku zmluvy je reálne odovzdanie peňažných prostriedkov dlžníkovi. V danom prípade by prichádzal do úvahy vznik zmluvy o pôžičke konkludentne len medzi žalobcom a žalovaným ako samostatným dlžníkom, ak by sa preukázalo, že došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému.
23. V bode 2.5 Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011 je uvedené, že podpisom tejto zmluvy dlžník v 1. rade a dlžník v 2. rade potvrdzujú príjem finančných prostriedkov - pôžičky - na základe tejto zmluvy od veriteľa. Tu odvolací súd opätovne odkazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie o platnosti takéhoto úkonu len v prípade podpisu oboma dlžníkmi. Je nepochybné, že takéto potvrdenie môže vyvolávať relevantné účinky len vtedy, ak obaja dlžníci túto skutočnosť - prevzatie finančných prostriedkov, potvrdia podpisom zmluvy. Treba však poukázať aj na to, že podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky v danom prípade nie je dôkazom o reálnom odovzdaní pôžičky, a to s ohľadom na skutkový stav zistený z ďalších dôkazov. V konaní nebolo sporné, a potvrdil to aj sám žalobca, že k podpisu zmluvy malo dôjsť ešte pred odovzdaním finančných prostriedkov. Žalobca uviedol, že tieto prostriedky mal žalovanému poskytnúť až následne po tom, čo došlo k overeniu podpisu žalovaného na notárskom úrade. Teda sám žalobca vyvrátil text zmluvy, ktorý mal potvrdzovať prijatie finančných prostriedkov pri podpise zmluvy. Ak teda k odovzdaniu peňažných prostriedkov došlo až po podpise zmluvy, je na žalobcovi ako veriteľovi dôkazné bremeno, ktorým preukáže, že k odovzdaniu skutočne došlo.
24. Odvolací súd zdôrazňuje, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal sumu 23.000 eur. Žalovaný túto skutočnosť popieral, preto dôkazná povinnosť označiť dôkaz na svoje tvrdenia o tom, že žalovanému peniaze poskytol bola na žalobcovi.
25. Odvolací súd na dôvažok poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 9/2007, ktorý riešil prípad, keď žalobca ako zmenkový veriteľ nebol úspešný v konaní o zaplatenie zmenkovej sumy, pretože neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že predmetná vlastná zmenka bola vystavená ako zabezpečovacia. Vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR kauzálny vzťah vymedzil žalobca (žalovaný ho popieral), preto musel znášať dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia. Najvyšší súd SR vyslovil názor, že "abstraktný charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy, pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym vzťahom. Tento kauzálny vzťah v danom prípade vymedzil žalobca. Keďže vymedzenie kauzálneho vzťahu vzišlo zo strany žalobcu, správne súdy konštatovali, že v tejto časti dôkazné bremeno je na žalobcovi. Ak by v uvedenom smere dôkazné bremeno malo byť na žalovanom, ktorý tvrdí, že v súvislosti so spornou zmenkou kauzálneho vzťahu niet, išlo by o to, že žalovaný by mal preukázať skutočnosť, o ktorej prípadne ani nemá vedomosť. Ak existenciu kauzálneho vzťahu tvrdí žalobca, potom je logické, že on má mať vedomosť, ako možno jeho existenciu preukázať."
26. Odvolací súd nespochybňuje, že medzi stranami mohol existovať záväzok, z titulu ktorého bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi určitú peňažnú sumu, a to s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný mu uhradil sumu 1.500 eur ako aj s prihliadnutím na sms komunikáciu. Nebolo však preukázané, o aký záväzok malo ísť a v akej výške. Z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynulo, že malo ísť o pôžičku zo dňa 19.07.2011 vo výške 23.000 eur, pričom len takýto záväzok by bol zabezpečený zmenkou.
27. Odvolací súd súhlasí s tvrdením, že zmenka má abstraktný charakter a je oddelená od kauzálneho vzťahu, avšak zmenkovému dlžníkovi zákon priznáva možnosť podať kauzálne námietky. Podľa čl. I § 17 Zmenkového a šekového zákona sú medzi prvým majiteľom zmenky a vystaviteľom prípustné námietky vyplývajúce z mimozmenkových vzťahov súvisiacich s danou zmenkou (kauzálne
námietky). Tzv. relatívne námietky môžu byť vo vzťahu k veriteľovi, voči ktorému vznikli, uplatnené a jednou z takýchto námietok je aj námietka neexistencie dlhu alebo dôvodu vystavenia zmenky.
28. Tiež je potrebné poukázať na to, že žalovaného námietky spočívali aj v nesprávnom vyplnení blankozmenky, nakoľko dohoda o jej vyplnení odkazovala na záväzok zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011, pričom tento záväzok považoval za neexistujúci. V prípade vyplnenia blankozmenky v rozpore s dohodou jej prvým majiteľom, je námietka nesprávneho vyplnenia blankozmenky účinnou v každom prípade. Uvedené vychádza z formulácie ust. § 10 ZZŠ, kedy sa skúmanie znaku zlomyseľnosti a hrubej nedbanlivosti aplikuje len v prípade prevodu zmenky (,,...okrem ak majiteľ nadobudol zmenku...“). Žalobca je prvým majiteľom zmenky, preto v zmysle čl. I § 10 zmenkového zákona žalovaný mohol namietať nesprávne vyplnenie zmenky bez toho, aby musel žalovaný preukazovať zlomyseľné či hrubo nedbanlivostné konanie majiteľa pri nadobúdaní zmenky a stačí, aby preukázal, že dojednané podmienky vyplnenia neboli splnené. V prípade vyplnenia blankozmenky jej prvým majiteľom teda postačuje dlžníkovi namietnuť nesprávnosť vyplnenia blankozmenky a takáto námietka má sama osebe za následok účinnosť podanej námietky. Podľa Zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve zo dňa 19.07.2011 bol veriteľ oprávnený vyplniť zmenku v prípade, ak vystavitelia neuhradia remitentovi včas jeho splatnú pohľadávku, a to pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011, na základe ktorej remitent poskytol vystaviteľom pôžičku vo výške 23.000 eur. Nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia takejto pohľadávky, zmenka nebola vyplnená v súlade so zmluvou o vyplňovacom práve.
29. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
30. Čo sa týka výroku napadnutého rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania, odvolací súd v tomto smere opätovne zdôrazňuje, že ak ide o návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, podľa § 471 ods. 2 C.s.p. tieto konania sa dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa O.s.p., a to nielen konanie a rozhodovanie vo veci samej, ale aj rozhodovanie o náhrade trov konania a ich výške, súvisiacich s predmetným konaním vo veci samej. Len v prípade, ak by išlo o nárok zo zmenky, ktorý by sa uplatňoval v „klasickom“ konaní, teda nie formou návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, po 1.7.2016 sa už na konanie použije CSP. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný o trovách konania rozhodnúť podľa § 137 a nasl. O.s.p..
31. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s poukazom na § 471 ods. 2 CSP.
32. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p..
33. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.