Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_41C-51-2017.pdf
PDF · 193.18 KB
Case nature
Area
Subarea
41C/51/2017
Rozhodnutie
R. súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Augustínovou v právnej veci žalobcu: V. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. Č.. XXXX/X, XXX XX Ž., štátny občan SR, zastúpeného právnym zástupcom: Advokáti Müller & Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava 1, v konaní o zaplatenie 16 376,62 eur s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 583,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 583,71 eur od 05.04.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80,66 % trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou osobne podanou na Okresnom súde Žilina dňa 13.06.2017 domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 1 583,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 583,71 eur odo dňa 05.04.2017 až do zaplatenia titulom majetkovej ujmy, sumu vo výške 14 792,91 eur titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím , ktorým bolo začaté a vedené trestné stíhanie voči jeho osobe a neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, a nahradiť trovy konania. 2. Žalobu podal z dôvodu začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia voči žalobcovi vedeného Okresným súdom Žilina sp. zn. 1T/56/2011 v spojení s konaním na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/40/2015 pre prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 ods. 1, 2 TZ, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Uviedol, že u žalovaného si uplatnil nárok na náhradu škody prostredníctvom žiadosti zo dňa 10.02.2017 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalovaný žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyjadrením zo dňa 27.03.2017 odmietol ako nedôvodnú. Ďalej uviedol, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Žiline uznesením zo dňa 10.08.2006 sp. zn. ČVS-ORP- 2391/1-OVS-ZA-2006 začal trestné stíhanie a uznesením zo dňa 18.06.2007 sp. zn. ČVS-ORP- 2391/1-OVS-ZA-2006 vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre trestný čin krádeže a prečin neoprávneného nakladania s odpadmi, ktorého sa mal dopustiť tým, že v mesiacoch máj až júl roku 2006 B. Ž. - G., B. J. Y. na pozemkoch parc. č. XXXX/X, XXXX/X U. XXXX/X vyrúbal a následne odcudzil tam rastúce stromy v počte kusov 27 a následne naviezol na pozemky 1 800 ton stavebného odpadu, čím mal vlastníkom uvedených nehnuteľností spôsobiť škodu. Dňa 03.05.2011, sp. zn. 3 Pv 870/06-71 bola Okresnou prokuratúrou v Žiline na žalobcu podaná obžaloba. Dňa 22.06.2011, sp. zn. 1T/56/2011-405 bol Okresným súdom Žilina vydaný trestný rozkaz, ktorým bol žalobca uznaný za vinného a odsúdený na peňažný trest vo výške 1 000 eur a náhradný trest odňatia slobody vo výške 1
mesiac a zároveň mu bola uložená povinnosť nahradiť škodu poškodeným. Proti uvedenému trestnému rozkazu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpor s odôvodnením a vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie. V konaní pred súdom bolo nariadených a uskutočnených 9 hlavných pojednávaní, ktorých výsledkom bol rozsudok zo dňa 24.11.2014 sp. zn. 1T/56/2011, ktorým bol žalobca uznaný za vinného a odsúdený na peňažný trest v spojení s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd uznesením zo dňa 15.03.2016, sp. zn. 5To/40/2015 napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil. Za podstatné považoval uviesť, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že žalobcovi bol v roku 2006 Slovenskou inšpekciou životného prostredia uložený peňažný trest pokuta 30 000 Sk, ktorú žalobca riadne uhradil. Zdôraznil, že napriek tejto skutočnosti bolo opätovne pre ten istý skutok voči nemu vedené trestné stíhanie, ktoré trvalo 10 rokov. Poukázal na právny záver uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody 1 583,71 eur, ktorá mu vznikla úhradou trov právneho zastúpenia, tak ako boli vyčíslené právnym zástupcom vo vyúčtovaní trov právneho zastúpenia zo dňa 06.10.2016. Uplatnil si aj nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 14 792,91 eur, ktorá mu vznikla zásahom do jeho základných práv, nakoľko samotné konštatovanie porušenia práv v tomto prípade nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že nemajetkovú ujmu, ktorú pociťuje je len veľmi ťažko preukázať, avšak zasiahla všetky sféry jeho života. Tvrdil, že vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania voči nemu ovplyvnilo jeho obvyklý spôsob života, postavilo ho do pozície, keď sa musel brániť a čeliť obvineniam, do pozície obvineného z trestného činu, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za poctu. Považoval za nevyhnutné, aby štát niesol zodpovednosť za konanie svojich orgánov a aspoň čiastočne mu kompenzoval ujmu, ktorá mu bola spôsobená. Uviedol, že priznaním finančnej náhrady je možné kompenzovať žalobcovi jeho stav neistoty, zásah orgánov činných v trestnom konaní do jeho súkromia, ovplyvnenie jeho obvyklého spôsobu života, narušenie rodinných vzťahov v dôsledku neustálych stresových situácií. Taktiež mal za to, že priznaním finančného zadosťučinenia je možno kompenzovať dĺžku trestného stíhania pre skutok, pre ktorý už raz bol právoplatne odsúdený. Poukázal, že trestné konanie trvalo 10 rokov, 120 mesiacov, a teda bol 10 rokov v neustálom strese. Poukázal na právny záver ESĽP, podľa ktorého neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade nevyžadujú (Apiccela v. Taliansko) Tvrdil, že 10 rokov musel znášať nežiaduce a ponižujúce postavenie v roly obžalovaného. Mal strach zo straty bezúhonnosti. Trestné stíhanie zasiahlo aj do jeho psychiky, keď veril v spravodlivosť a právny štát. Taktiež tvrdil, že v dôsledku trestného konania sa zmenila jeho osobnosť. Ďalej uviedol, že trestné konanie malo vplyv na jeho pracovnú oblasť a príjmy, keď sa plnohodnotne nemohol sústrediť na výkon svojho predmetu podnikania, nemohol aktívne vyhľadávať nových klientov a prezentovať spoľahlivosť svojej firmy. Uviedol, že bol vystavený početným nepríjemným situáciám, keď ho konfrontovali kamaráti, klient a susedia ohľadom trestného stíhania. Mal za to, že stratil svoju vážnosť v spoločnosti, dobrú povesť a stal sa terčom ohovárania, čo zle znášala aj jeho rodina. K špecifikácii sumy uviedol, že si nárokuje sumu, ktorá bola v trestnom konaní vyčíslená ako škoda, ktorú mal svojim konaním údajne spôsobiť a o ktorú by sa reálne zmenšil jeho majetok, keby sa krajský súd dôsledne nezaoberal jeho prípadom. Mal za to, že celým procesom došlo k hrubému zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti a k zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti, ktorú si ako slušný občan budoval. Zdôraznil, že trestné stíhanie nemalo byť ani začaté, nakoľko už v čase začatia trestného stíhania bola žalobca právoplatne za identický skutok odsúdený. Poukázal na zásadu trestného práva Ultima ratio. Uviedol, že v uvedenom prípade už skoršie prejednanie veci a uloženie trestu bolo účelné a primerané, vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti sa javilo ako nadbytočné. Uviedol, že neodôvodneným začatím trestného stíhania a vznesenia obvinenia bol nútený podstupovať procesné úkony trestného konania. To ho obmedzovalo v bežnom živote, zaberalo mu čas a energiu a spôsobovalo stres. Uviedol, že bol vystavený psychickému tlaku a napätiu, ktoré by z rešpektu pred orgánmi činnými v trestnom konaní pociťoval každý jeden slušný občan. Mal za to, že ak trestné konanie trvalo viac ako 120 mesiacov, už len to samo o sebe je spôsobilé vyvolať ujmu. Mal za to, že nemajetková ujma sa nepreukazuje, vzniká samostatným porušením základných práv a slobôd a súd špecificky v prípade neprimeranej dĺžky konania iba celkom výnimočne nepriznáva zadosťučinenie v peniazoch. Ďalej uviedol, že súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania. Teda uznesenie o vznesení obvinenia
sa ukázalo ako mylné, zasahujúce do základných práv žalobcu (4 M Cdo 15/2009 ). Ďalej poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 64/2008, že ten kto bol oslobodený spod obžaloby, prípadne voči komu bolo trestné stíhanie zastavené právo na náhrady škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo by nemal len vtedy ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. Mal za to, že v danej veci nebola naplnená ani jedná z uvedených negatívnych podmienok. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 7 Cdo 27/2011 rozhodnutie ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako aj z dôvodu vady konania je nezákonné. Žalobca je povinný preukázať, že bolo vydané nezákonné rozhodnutie, že žalobcovi vznikla škoda a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Mal za to, že uvedené bolo v danej veci splnené, a teda mal za preukázané, že jeho návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je dôvodný a vo veci sú splnené všetky zákonom požadované podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uplatnil si aj úroky z omeškania v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 5 % ročne od 05.04.2017 až do zaplatenia, keď dotknutý orgán sa k uplatnenému nároku vyjadril listom zo dňa 27.03.2017 doručeným dňa 04.04.2017. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 12.09.2017 uviedol, že nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva a žalobu žiada zamietnuť, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že zastavenie trestného stíhania nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné. Citoval § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vedy ak právoplatné rozhodnutie ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Uviedol, že konštrukcia, ktorú uvádza žalobca, t.j. že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné s poukazom na skutočnosť, že neskôr bolo trestné konanie voči nemu zastavené, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Tento zákon v žiadnom z ustanovení takúto konštrukciu neupravuje a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. Žalobca pritom odkazuje výlučne na závery niektorých rozhodnutí NS SR opomínajúc skutočnosť, že tieto závery v právnom poriadku Slovenskej republiky nemajú právnu záväznosť a preto nemôžu byť základom pre uplatnenie nároku, ktorý nemá žiadnu oporu v zákone. Zdôraznil, že nezákonným rozhodnutím , je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Extenzívny výklad v zmienených rozhodnutiach NS SR považoval za neprípustný. Považoval ho za zásah súdnej moci do tvorby práva, ktorá v právnom poriadku SR nie je zverená súdom, ale zákonodarnej moci. Zdôraznil, že v právnom štáte žiadne rozhodnutie nemôže stáť nad zákonom a každé rozhodnutie musí mať v zákone svoj podklad. Uviedol, že pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím je potrebné súčasné splnenie troch kumulatívnych podmienok, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným rozhodnutím a vznikom škody. Mal za to, že v danej veci nie je splnená základná z podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia. Ďalej mal za to, že nie je splnená ani ďalšia podmienka pre možnosť priznania nároku na náhradu škody, a to existencia priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a vznikom škody. Poukázal na skutočnosť, že po vznesení obvinenia a následnom podaní obžaloby bol vydaný trestný rozkaz a následný rozsudok, ktorý uznal žalobcu vinným zo spáchania neoprávneného nakladania s odpadmi. Z dôvodu podania odvolania bolo následne zrušené odvolaním súdom s tým, že odvolací súd trestné stíhanie žalobcu zastavil. Mal za to, že tak neexistuje priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody minimálne v podobe trov právneho zastúpenia, ku ktorým došlo od momentu preskúmania obžaloby súdom. Ani samotný trestný súd nepovažoval vznesenie obvinenia žalobcovi za nezákonné. Mal za to, že absentuje priamosť pôsobenia príčiny a následku minimálne v podobe trov obhajoby, ktoré vznikli po preskúmaní obžaloby súdom. Zdôraznil tiež, že trestné stíhanie žalobcu nebolo zastavené z dôvodu, že by sa skutok nestal, ani z dôvodu, že by ho nespáchal obvinený. Právne naopak žalobca sa skutku dopustil, za čo bol aj postihnutý rozhodnutím Slovenskej inšpekcie životného prostredia č. 4396409406/Hk/R právoplatným dňa 20.12.2006. K náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že tento nárok je v celom rozsahu nepreukázaný. Vo vzťahu k tvrdeniu, že došlo k zníženiu vážnosti žalobcu v spoločnosti, ktorú si ako slušný občan budoval zdôraznil, že žalobca sa skutku dopustil, a teda vykonal konanie, ktoré mu bolo kladené za vinu, nakoľko ponechal stavebné odpady na dotknutých parcelách. Pokiaľ by preto výsledkom jeho činov aj bol stav neistoty či strachu zo straty bezúhonnosti tieto neboli zapríčinené konaním orgánov činných v trestnom konaní ale jeho vlastným protiprávnym konaním. Preto považoval za právne nedôvodnú požiadavku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy. Mal za to, že na priznanie tohto nároku nie sú splnené zákonné podmienky. Dĺžku trestného konania považoval v tomto smere za právne irelevantnú.
Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, jej vyčíslenie na sumu ktorá bola od žalobcu požadovaná ako náhrada škody v trestnom konaní, považoval za právne absurdnú, nemajúcu oporu v zákone. 4. Žalobca v replike zo dňa 19.10.2017 uviedol, že súdna prax jednoznačne dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, pretože právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia sa trestné konanie končí, čiže zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia s súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Zastavenie trestného stíhania v takomto prípade súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (nález US SR sp. zn. II ÚS/25/2011 zo dňa 24.03.2011). Mal za to, že nárok na náhradu ujmy spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo ukončené rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, musí byť posudzovaný ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo zrušené. Mal za zrejmé, že ak zastavenie trestného stíhania má rovnaké právne účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, zanemená to, že trestné stíhanie proti obvinenému nemalo byť nikdy začaté. Uviedol, že v prípade žalobcu pravidla platia o to viac, že trestné stíhanie v jeho veci bolo zastavenie z dôvodu neexistencie zákonnej prekážky spočívajúcej v neprípustnosti trestného stíhania. Podstatou neprípustnosti trestného stíhania je zákonom uložený zákaz začínať, a ak už bolo začaté, zákaz pokračovať v trestnom stíhaní v prípade, ak je daný niektorá z okolností výslovne uvedených v ust. § 9 TP. Dôvod neprípustnosti trestného stíhania v prípade žalobcu bol daný od samého počiatku, keď vznikol ešte pred vydaním uznesenie o vznesení obvinenia. Povinnosťou vyšetrovateľa bolo už v tomto štádiu konania trestné konanie zastaviť. Napriek uvedenému nielen vyšetrovateľ, ale následne aj prokurátor a prvoinštančný súd tento zákonný príkaz úplne ignorovali, keď v trestnom konaní pokračovali. Považoval za absolútne irelevantné, či sa žalobca predmetného skutku skutočne dopustil. Podstatné je to, že ešte pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia bol za daný skutok postihnutý, čím súčasne vznikla zákonná prekážka jeho ďalšieho trestného stíhania pre ten istý skutok, a v dôsledku nerešpektovania ktorej je nutné vyšetrovateľom vydané uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné. Ďalej uviedol, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, súčasťou ktorých sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Rovnako sa uhrádza aj nemajetková ujma. Opätovne poukázal na rozhodnutie ESĽP Apiccela v. Taliansko. Mal za to, že o to viac je tomu v prípadoch, kedy je po neprimerané dlhú dobu vedené konanie, ktoré ani nemalo byť nikdy začaté. 5. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 24.05.2018, na ktorom vec za účasti strán sporu prejednal, vykonal dokazovanie a vyhlásil rozhodnutie vo veci samej. 6. Právna zástupkyňa žalobcu pred súdom nad rámec písomných vyjadrení uviedla, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké účinky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Fakt, že nedošlo priamo k zrušeniu tohto rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, neznamená, že nárok žalobcu nie je daný. Podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade odvíja od výsledku samotného trestného stíhania. Predmetný zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za konanie svojich orgánov, ktorej sa nemožno zbaviť a účelom tejto právnej úpravy je, aby každá ujma spôsobená nesprávnym, alebo nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Na základe uvedeného sa nestotožnila s názorom žalovaného a mala za preukázané, že v danom prípade je splnená existencia nezákonného rozhodnutia ako jedného zo základných predpokladov nároku na náhradu škody. Za obzvlášť dôležitú skutočnosť v prípade žalobcu označila, že k zastaveniu trestného stíhania došlo z dôvodu existencie zákonnej prekážky, spočívajúcej v neprípustnosti trestného stíhania. Ďalej uviedla, že potreba vynaloženia finančných prostriedkov na trovy obhajoby vznikla v priamej súvislosti so vznesením obvinenia voči žalobcovi, rovnako ako aj zásah do jeho základných práv a slobôd, následkom, ktorého je vznik nemajetkovej ujmy. Podotkla, že zákon o zodpovednosti za škodu vymedzuje určité kritéria pri stanovení nemajetkovej ujmy len demonštratívne a výšku je potrebné určiť s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Uviedla, že žalobca si bol po celý čas vedomý, že za skutok, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie už bol sankcionovaný príslušným správnym orgánom a práve preto od počiatku veril v spravodlivé rozhodnutie. V závere svojho prednesu navrhla vykonať výsluch žalobcu, prípadne ďalších svedkov, ktorých by dodatočne oznámili súdu v písomnom podaní.
7. Žalovaný pred súdom uviedol, že v práve Slovenskej republiky neexistuje zákon, ktorý by umožňoval priznať nárok na náhradu škody zo žalovaného titulu a pokiaľ sa tak deje, takéto rozhodnutia sú v priamom rozpore so znením zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je formulovaný prísne, reštriktívne. Žiadal, aby sa súd vo svojom rozhodnutí vysporiadal s otázkou, v čom má konkrétne spočívať nezákonnosť
namietaného rozhodnutia. Poukázal, že takéto závery neobsahuje rozsudok I. stupňa, neobsahuje ho ani uznesenie krajského súdu, ako odvolacieho súdu a teda pokiaľ by mal byť žalobcovi akýkoľvek nárok priznaný, je nutné a nevyhnutné minimálne konštatovať konkrétne ktoré ustanovenia Trestného poriadku boli týmto rozhodnutím porušené, alebo nedodržané. Ďalej uviedol, že priama príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o vznesení obvinenia ako údajnej príčiny a vznikom tých trov konania, ktoré vznikli po preskúmaní obžaloby súdom, ako následku neexistuje. Mal za to, že nemajetková ujma má byť priznávaná len celkom výnimočne. Uviedol, že je nutné, aby zásah, ktorý by potenciálne nezákonným rozhodnutím vznikol, bol tak závažný, aby samotné priznanie majetkovej škody nepostačovalo a bolo by nevyhnutné a potrebné priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na skutočnosť, že žalobca nevyprodukoval v konaní žiadny dôkaz o tom, že vôbec mu nejaká ujma vznikla a odkaz na nejaké všeobecné kritéria je absolútne neopodstatnený, vzhľadom na charakter tohto nároku, ktorý vlastne predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu. Uviedol, že žalobca sa na dnešné pojednávanie nedostavil, a teda to znamená, de facto, že ho nie je možné ani dotazovať na nejaké konkrétne skutočnosti, ktoré zasiahli do jeho života. Zdôraznila koncentračnú zásadu sporového konania. Výsluch žalobcu nenavrhol. Zdôraznil, že výsluch žalobcu doposiaľ nenavrhla ani žalujúca strana. Nevidel dôvod, aby sa tak udialo. Mal za to, že v každom prípade za daných okolností je nárok žalobcu v časti nemajetkovej ujmy, postavený výlučne na absolútne ničím neopodstatnených tvrdeniach vo všeobecnej rovine a bez preukázania, čo i len jednej skutočnosti opodstatňujúcej priznanie takéhoto nároku v akejkoľvek výške a už vôbec nie vo výške, ktorú požaduje žalobca. Ďalej zdôraznil, že žalobca sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu dopustil. Nejde o prípad, kedy by bol oslobodený preto, že sa skutku nedopustil, alebo, že sa skutok nestal. Uviedol, že žalobca sa skutku dopustil, čo vyplýva priamo z rozhodnutia uznesenia krajského súdu, ktorý konštatoval, že ide o totožný skutok, za ktorý bol postihnutý rozhodnutím Inšpektorátu životného prostredia Žilina zo dňa 28.11.2006. Za danej situácie, pokiaľ sa žalobca skutku dopustil, nevidel absolútne žiadny priestor na možnosť nejakej jeho nemajetkovej ujmy. Porady uskutočnené medzi právnym zástupcom žalobcu a žalobcom považoval za neúčelné. Uviedol, že ich bolo uskutočnených niekoľko a mal za to, že z predložených záznamov nevyplýva nevyhnutnosť, ani potreba takýchto opakovaných porád. Konštatoval, že nešlo o nejako zásadne právne náročnú trestnú vec. Preto spochybnil účelnosť porád v takom rozsahu, ako to preukazoval žalobca. Vo vzťahu k úkonu, ktorý si uplatnil žalobca, resp. vo vzťahu k náhrade za úkon pod bodom 6/ vyúčtovania, uviedol, že za tento úkon nemožno priznať náhradu v rozsahu tak, ako to urobil žalobca, nakoľko toto pojednávanie zo dňa 31.3.2014 trvalo necelé dve hodiny. Poukázal, že pojednávanie nepresiahlo dĺžku dvoch hodín, čo vyplýva už aj zo samotného znenia jeho vyúčtovania od 8:47 do 10:45, čo sú necelé dve hodiny. Mal za to, že v žiadnom prípade za tento úkon nemôže byť žalobcovi priznaná náhrada vo výške tak, ako to urobil žalobca. Z opatrnosti vzniesol záverom aj námietku premlčania vo vzťahu k § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko zo žaloby, ktorá bola doručená žalovanému vyplýva, že žaloba bola napísaná dňa 13.06.2017, avšak nebolo mu zrejmé, kedy bola žaloba daná na poštovú prepravu, resp. kedy došla súdu, ak bola podaná osobne. Vznesenú námietku premlčania odôvodnil v podstate hraničným dátumom, vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané 18.06.2007.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi obsiahnutými v spisovom materiáli. Oboznámil sa s podstatným obsahom daného súdneho spisu, ako aj s podstatným obsahom pripojeného trestného spisu sp. zn. 1T/56/2011.
9. Súd po vykonanom dokazovaní mal, pokiaľ ide o titul náhrady škody, za preukázané, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Žiline uznesením sp. zn. ČVS-ORP-2391/1-OVS-ZA-2006 zo dňa 10.08.2006 začal trestné stíhanie. Uznesením sp. zn. ČVS-ORP- 2391/1-OVS-ZA-2006 zo dňa 18.06.2007 vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ a prečin neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 ods. 1, 2 TZ, ktorého sa mal žalobca dopustiť tým, že v mesiacoch 5-7/2006 v Žiline v Závodí, v lokalite Rybníky, na pozemkoch parc. č. XXXX/X, XXXX/X U. XXXX/X vyrúbal a následne odcudzil tam rastúce stromy v počte kusov 27 a následne naviezol na pozemky 1 800 ton stavebného odpadu, čím mal vlastníkom uvedených nehnuteľností spôsobiť škodu. Dňa 03.05.2011 bola Okresnou prokuratúrou Žilina na žalobcu podaná obžaloba. Dňa 22.06.2011 Okresný súd Žilina vydal trestný rozkaz sp. zn. 1T/56/2011-405. Žalobca bol uznaný za vinného a odsúdený na peňažný trest vo výške 1 000 eur a náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. Zároveň bola žalobcovi uložená povinnosť nahradiť škodu poškodenému. Žalobca podal proti predmetnému Trestnému rozkazu odpor s odôvodnením. V trestnej veci sp. zn. 1T/56/2011 bolo nariadených a uskutočnených 9 hlavných pojednávaní. Dňa 24.11.2014 Okresný súd Žilina vydal rozsudok sp. zn. 1T/56/2011, ktorým bol žalobca uznaný za vinného a odsúdený na
peňažný trest v spojení s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 mesiac. Žalobca sa proti predmetnému prvoinštančnému trestnému rozsudku odvolal. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/40/2015 zo dňa 15.03.2016 rozsudok okresného súdu zrušil a trestné stíhanie žalobcu zastavil z dôvodu, že žalobcovi bol už za ten istý skutok, ktorý mu bol kladený za vinu v trestnom konaní sp. zn. 1T/56/2011, v roku 2006 Slovenskou inšpekciou životného prostredia uložený peňažný trest vo výške 30 000 Sk, ktorý žalobca riadne uhradil. Tieto skutočnosti považoval okresný súd zároveň za medzi stranami nesporné.
10. Ďalej mal okresný súd vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu dňa 10.02.2017 podal žalovanému návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Požadoval nahradiť skutočnú škodu vo výške 1 583,71 eur z titulu vzniknutých a vynaložených trov právneho zastúpenia v predmetnom trestnom konaní sp. zn. 1T/56/2011 v spojení s (odvolacím) trestným konaním sp. zn. 5To/40/2015, ako aj žiadal nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 14 792,91 eur ako kompenzáciu za stav neistoty, do ktorej bol počas vedenia trestného konania uvrhnutý. Žalovaný žiadosť žalobcu predbežne prerokoval a túto v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôvodnú, ktorú skutočnosť oznámil žalobcovi listom zo dňa 27.03.2017, doručeným žalobcovi dňa 04.04.2017. Rovnako predbežné prerokovane nároku na náhradu škody bolo medzi stranami nesporné.
11. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody mal okresný súd vykonaným dokazovaním za preukázané, že právny zástupca Advokáti Müller & Dikoš, s.r.o. vyúčtoval žalobcovi trovy právneho zastúpenia v konaní sp. zn. 1T/56/2011 faktúrou č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, splatnou dňa XX.XX.XXXX, znejúcou na sumu X XXX,XX eur. Forma úhrady bola stanovená prevodným príkazom na č.ú. H. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Žalobca dňa 21.10.2016 previedol na účet H. XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX sumu 1 819,40 eur, ktorá skutočnosť vyplýva z detailu pohybu obsiahnutého v spisovom materiáli. Z vyúčtovania trov právneho zastúpenia vyplýva odmena advokáta spolu s režijnými paušálmi a DPH spolu vo výške 1 583,71 eur, a to za úkony právnej služby: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 25.04.2013 vo výške 65,08 eur + režijný paušál 7,81 eur, 2. Účasť na pojednávaní konanom dňa 29.04.2013 v čase od 09:11 hod do 12:05 hod vo výške 130,16 eur + režijný paušál 7,81 eur, 3. Účasť na pojednávaní konanom dňa 30.09.2013 v čase od 8:55 hod do 12:25 hod vo výške 115,90 eur + režijný paušál 7,81 eur, 4. Účasť na pojednávaní konanom dňa 18.12.2013 v čase od 08:40 hod do 12:00 hod vo výške 115,90 eur + režijný paušál 7,81 eur, 5. Ďalšia porada s klientom alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu zo dňa 26.03.2014 vo výške 40,07 eur + režijný paušál 8,04 eur, 6, účasť na pojednávaní konanom dňa 31.03.2014 v čase od 8:47 hod do 10:45 hod vo výške 120,22 eur + režijný paušál 8,04 eur, 7. Ďalšia porada s klientom alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu zo dňa 10.05.2014 vo výške 40,07 eur + režijný paušál 8,04 eur, 8. Účasť na pojednávaní konanom dňa 12.05.2014 v čase od 8:40 hod do 10.35 hod vo výške 60,11 eur + režijný paušál 8,04 eur, 9. Účasť na pojednávaní konanom dňa 25.06.2014 v čase od 8:44 hod do 12:15 hod vo výške 120,22 eur spolu s režijným paušálom 8,04 eur, 10. Ďalšia porada s klientom alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu zo dňa 11.08.2014 vo výške 40,07 eur + režijný paušál 8,04 eur, 11. Účasť na pojednávaní konanom dňa 20.11.2014 v čase od 8:41 hod do 10:35 hod vo výške 60,11 + režijný paušál 8,04 eur, 12. Ďalšia porada s klientom alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu zo dňa 29.01.2015 vo výške 41,17 eur + režijný paušál 8,39 eur, 13. Odvolanie zo dňa 02.02.2015 vo výške 61,75 eur + režijný paušál 8,39 eur, 14. Účasť na pojednávaní konanom dňa 15.03.2016 v čase od 09:00 ho do 10:00 hod vo výške 63,58 eur + režijný paušál 8,58 eur. Z vyčíslenia náhrady trov konania vyplýva aj náhrada účelne a preukázateľne vynaložených hotových výdavkov, a to cestovného za cestu na pojednávanie dňa 15.03.2016 vo výške 46,67 eur za použitia dopravného prostriedku J. Y., G. XXXFX pri cene pohonných hmôt za liter 0,979 eur x priemerná spotreba pohonných hmôt na 1 km, t.j. 0,075 plus náhrada za používanie cest. mot. vozidiel pri prac. cestách opatrenie č. 181/2008 Z.z. vo výške 0,183 eur a to celé vynásobené počtom ubehnutých kilometrov Ž. - O. O. a späť 182 km. Z vyčíslenia náhrady trov konania vyplýva zároveň aj náhrada za stratu času za 6 polhodín vo výške 85,80 eur. 20 % DPH z vyčíslených trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 263,95 eur. Uskutočnenie týchto uvedených úkonov právnej pomoci nevyplýva len z vyúčtovania zo dňa 06.10.2016, ale aj zo samotného obsahu trestného spisu sp. zn. 1T/56/2011. Poskytnutie právnej pomoci, uskutočnenie uvedených 14 úkonov právnej služby vrátane uplatneného cestovného, náhrady za stratu času a DPH zo strany právneho zástupcu žalobcovi nebolo medzi stranami ani sporné. Sporná bola len výška trov obhajoby.
12. Na základe takto zisteného skutkového stavu veci okresný súd vec právne posúdil podľa nižšie uvedených ustanovení právnych predpisov.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a), c) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu,
Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
Podľa § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody nevznikne ak, bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zo žiadosti zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha.
V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.
Podľa § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 22 zákona č. 514/2003 Z.z. ak štát uhradí náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, požaduje regresnú náhradu v celej výške.
Podľa § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 20/2013 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa § 193 CSP Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. 13. V prvom rade okresný súd považuje za potrebné uviesť, že pasívna legitimácia Slovenskej republiky je nespochybniteľná. V súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. je dané zastúpenie štátu žalovaným, a teda Generálnou prokuratúrou SR, resp. oprávnenie GP SR konať za štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Možno konštatovať, že v danej veci škodu spôsobil orgán zriadený podľa zákona o prokuratúre v trestnom konaní, t.j. prokurátor, ktorý svojím aktívnym konaním, podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dával oprávnenie konať aj inak. Na tomto mieste súd upriamuje pozornosť na § 215 ods. 2 písm. b) TP, v zmysle ktorého môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie, ak o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne alebo kárne iným orgánom, cudzozemským súdom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku, alebo inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, a teda prokurátor mal možnosť trestné stíhanie žalobcu zastaviť, keď o skutku, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, už bolo právoplatne rozhodnuté. Prokurátor však v súlade s § 215 ods. 2 písm. b) TP nepostupoval. Kritérium pre založenie oprávnenia žalovaného konať za štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nie je, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí si skutkové závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu (rozsudok NS SR zo 14.10.2015, sp. zn. 8Cdo 289/2014). Takýto právny názor podporuje aj rozhodnutie č. 4 prijaté na zasadnutí Kolégia NS SR, ktoré sa konalo dňa 03.12.2015. Okresný súd má zároveň za to, že zastúpenie štátu žalovaným v danej veci je dané aj v súlade s § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobca podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na Generálnej prokuratúre SR.
14. Následne okresný súd skúmal základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na tomto mieste súd považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010). Okresný súd sa zaoberal splnením predpokladov nevyhnutných pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd v tejto súvislosti uvádza, že pre vznik nároku na náhradu škody a vznik zodpovednosti musí existovať právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je protiprávne, resp. nezákonné, ktorým bol porušený právny vzťah. Okresný súd dodáva, že pojem nezákonnosti nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný. Zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Teda aj napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil), možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré
bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 27/2011 zo dňa 20.03.2012). Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne (uznesenie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.10.2010). Nezákonné rozhodnutie musí byť následne v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Ďalej je nevyhnutné, aby poškodený využil proti takémuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, v dôsledku ktorého bude toto rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené a tiež, že dôjde k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody. Súd dodáva, že uvedené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené kumulatívne.
15. Po vyhodnotení dôkazov, jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel okresný súd k záveru, že podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v danej veci splnené boli a žaloba je čo do základu dôvodná.
16. Pokiaľ ide o existenciu nezákonného rozhodnutia v danej veci, ktorá existencia nezákonného rozhodnutia bola v konaní spornou, z vykonaného dokazovania vyplýva, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia je splnená, keď trestné stíhanie bolo zastavené. V danom prípade, tak ako už bolo v bode 9 tohto rozhodnutia bližšie uvedené, okresný prokurátor po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia zachoval jeho nezákonnosť tým, že podal obžalobu príslušnému okresnému súdu, na základe ktorej okresný súd vydal trestný rozkaz a po podaní odporu vec prejednal a vydal odsudzujúci trestný rozsudok, ktorý bol odvolacím súdom pre nezákonnosť zrušený a zároveň trestné stíhanie zastavené. Okresný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Zastavenie trestného stíhania má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.10.2010). Uvedený právny záver vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011, v ktorom ústavný súd zastával názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania. Okresný súd má tak v zmysle vyššie uvedeného za to, že ak v danej odvolací súd ako príslušný orgán na podklade podaného odvolania žalobcu preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku okresného súdu a následne rozsudok okresného súdu zrušil a zároveň trestné stíhanie zastavil v súlade s § 9 ods. 1 písm. g) TP vychádzajúc z porušenia zásady ne bis in idem, t.j. právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok, možno v zmysle vyššie uvedeného dospieť k záveru, že rozhodnutie zrušil a trestné stíhanie zastavil z dôvodu jeho nezákonnosti, pretože takéto rozhodnutie je v rozpore s objektívnym právom, s príslušnými právnymi predpismi, teda je nezákonné, a teda za nezákonné bolo možné považovať aj uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi. Okresný súd na tomto
mieste zdôrazňuje, že otázku nezákonnosti nemôže v konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán v zrušujúcom rozhodnutí, ktorého právny názor musí rešpektovať. Pre okresný súd tak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu v trestnom konaní, a to uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici záväzné a okresný súd musel vychádzať z tam zistenej a prezentovanej nezákonnosti (§ 193 ods. 1 CSP).
17. Okresný súd má zároveň splnenú aj ďalšiu spornú podmienku nároku na náhradu škody, a to, že spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože k škode (spočívajúcej najmä v trovách obhajoby) by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ak by nebola podaná obžaloba a na základe nej vydaný odsudzujúci trestný rozsudok, ktorý bol v dôsledku podaného odvolania zrušený a trestné stíhanie zastavené. Súd dopĺňa, že škoda spôsobená pri výkone verejnej moci sa má v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu posúdiť vždy na základe zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu. Súd má za to, že všetky rozhodnutia v trestnej veci sp. zn. 1T/56/2011 je potrebné vo vzťahu k náhrade škody posudzovať spoločne, ako jeden celok. Naviac ak bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie nie je na ňom, aby niesol materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia (trovy obhajoby), keď sa neskôr ukázalo uvedené obvinenie nesprávnym a trestné konanie sa skončilo zastavením trestného stíhania, pre porušenie základnej zásady trestného práva ne bis in idem.
18. Pokiaľ ide o ďalší nevyhnutný predpoklad na priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to vznik škody okresný súd uvádza, že podľa ustanovenia § 442 ods. 1 OZ sa pod pojmom škoda chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. 19. V súlade s § 193 ods. 1 CSP mal súd za dôvodnú aj uplatnenú výšku náhrady skutočnej škody 1 583,71 eur predstavujúcu trovy vynaložené v trestnom konaní na obhajobu poskytnutú žalobcovi právnym zástupcom. Dôvodnosť uplatnenej náhrady škody vyplýva nielen z predloženej faktúry č. XXXXXXX, ale aj z obsahu samotného trestného spisu sp. zn. 1T/56/2011, z ktorého je zrejmé, že právny zástupca špecifikované úkony právnej služby žalobcovi skutočne poskytol. Právny zástupca prevzal vec, vykonával porady s klientom, zúčastnil sa všetkých vo veci vytýčených termínov pojednávania, ako aj v mene žalobcu spísal a podal odvolanie. Súd zároveň konštatuje, že vykonaním dokazovaním mal za preukázané, že žalobca vyúčtovanú sumu trov obhajoby trestného konania s zn. 1T/56/2011 1 583,71 eur právnemu zástupcovi dňa 21.10.2016 skutočne zaplatil. Je tak nepochybné, že trovy obhajoby v takto uplatnenej výške v trestnom konaní žalobcovi vznikli. Zároveň ich možno považovať za trovy účelne vynaložené. Žalovaný rozporoval len trovy obhajoby vynaložené na úkon právnej pomoci účasť na pojednávaní konanom dňa 31.03.2014 v čase 8:47 hod do 10:45 hod vo výške 120,22 eur + režijný paušál 8,04 eur, a to z dôvodu, že pojednávanie dňa 31.03.2014 trvalo necelé dve hodiny. Podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 655/2014 Z.z. odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby za účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným orgánom, na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny (t.j. 60,11 eur x 2; § 12 ods. 3 písm. a) zákona)). S poukazom na citované zákonné ustanovenie tak okresný súd námietku žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, tento úkon tak ako bol špecifikovaný posúdil za účelne vynaložený. Na tomto mieste považuje okresný súd za potrebné len doplniť, že výpočtový základ v roku 2014, kedy došlo k predmetnému pojednávaniu bol s poukazom na § 12 ods. 3 písm. a) zákona (1/12 výpočtového základu) vo výške 67 eur. 1/12 výpočtového základu, tak ako si vyčíslil právny zástupca žalobcu, t.j. 60,11 eur spadala do roku 2010. Režijný paušál v súlade s § 16 ods. 3 zákona bol vo výške 8,04 eur ako si vyčíslil právny zástupca žalobcu. Rovnako okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného ohľadom počtu porád s klientom, teda so žalobcom. Súd má za to, že s prevzatím veci, aby mohol advokát poskytovať právne služby odborne, profesionálne, resp. aj v súlade so zákonom o advokácii, je povinný sa oboznámiť s vecou a túto naštudovať. Do uvedeného postupu právneho zástupcu spadá nevyhnutne aj prvá porada s klientom, ktorá sa uskutočnila dňa 25.04.2013. Porada
s klientom uskutočnená dňa 26.03.2014, dňa 10.05.2014 a dňa 11.08.2014 súvisela s prípravou na pojednávania (dňa 31.03.2014, dňa 12.05.2014 a dňa 20.11.2014) vo vzťahu k výsluchu svedkov, ozrejmenie vzťahov k svedkom, doloženiu dokladov do spisu a analýzy znaleckého posudku a výsluchu ďalších svedkov, či zváženiu ďalších návrhov na doplnenie dokazovania a zváženiu návrhu na pribratie znalca do konania za účelom určenia výšky škody. Súd vzhľadom na účel a cieľ daných porád smerujúci najmä k vykonávanému dokazovaniu v trestnej veci tak vyhodnotil tieto porady s klientom ako úkony nevyhnutné v súvislosti s uplatnením práv obvineného, resp. obžalovaného v trestnom konaní. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že zo záznamov z porád nevyplýva nevyhnutnosť porád. Podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Vychádzajúc zo znenia citovaného zákonného ustanovenia a prezentovaného účelu porád v jednotlivých záznamoch nemožno tak dospieť k záveru, že porady so žalobcom v danej veci by boli nadbytočné, resp. neúčelné, či nehospodárne. Je pravdou, že advokát je na jednej strane povinný vykonávať poskytovanie právnej služby samostatne, na druhej strane však je potrebné zdôrazniť, že je povinný chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Preto porady predchádzajúce pojednávaniam možno vyhodnotiť ako účelné v súvislosti s prípravou na tieto pojednávania. V zmysle povinnosti advokáta riadiť sa pokynmi klienta vyhodnotil okresný súd ako účelný úkon právnej služby aj poradu s klientom zo dňa 29.01.2015, zo záznamu ktorej vyplýva záväzný pokyn žalobcu na podanie odvolania. Okresný súd má za to, že nie je oprávnený posudzovať a stanovovať konkrétny (vhodný, primeraný) počet porád advokáta s klientom pri výkone advokácie vo vzťahu k právnej ne/náročnosti veci. Podľa názoru okresného súdu je to vnútorný vzťah advokáta a klienta za účelom dosiahnutia ochrany práv a záujmov klienta odborne a profesionálne danej zákonom.
20. Okresný súd však vyhodnotil ako nepreukázaný uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy 14 792,91 eur. Okresný súd konštatuje, že žalobca vo vzťahu k uplatnenej škode pozostávajúcej z nemajetkovej ujmy 14 792,91 eur neuniesol dôkazné bremeno. Tento čiastkový nárok žalobca uplatnil len v hypotetickej rovine, čo jednoznačne nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nezakladá. V prvom rade okresný súd udáva, že v prípade rozhodovania o nemajetkovej ujme treba posudzovať zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme tak treba prihliadať na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, či v spoločenskom uplatnení. Treba zisťovať mieru, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, pričom treba vychádzať aj z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Okresný súd uvádza, že žalobca dôvodnosť nároku na nemajetkovú ujmu oprel najmä o dĺžku trvania trestného konania vychádzajúc z rozhodnutia ESĽP Apicella v. Taliansko. Okresný súd však má za to, že bez ďalšieho je táto skutočnosť pre priznanie nemajetkovej ujmy absolútne nepostačujúca. Okresný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že samotná dĺžka konania nepochybne môže znamenať sama o sebe pre žalobu ako poškodeného určitú i materiálnu ujmu, to však ale žalobcu nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote žalobcu ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na žalobcovi, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v jednotlivých konaniach (ne/sporové) môže byť zakaždým iná a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu sporu (napr. trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery, či iné konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.). Zvýšený význam predmetu konania pre žalobcu ako osobu poškodeného musí však v konaní spoľahlivo doložiť. Okresný súd tak má za to, že len samotnú dĺžku konania nemožno považovať bez ďalšieho, za rozhodujúcu skutočnosť, v dôsledku ktorej by žalobcovi prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať, či u neho došlo v dôsledku činnosti orgánov činných v trestnom konaní, v značnej miere k negatívnym následkom v jeho ďalšom spoločenskom uplatnení a pôsobení. Okresný súd má na základe vykonaného dokazovania za to, že žalobca v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, vzniknúť. Jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Okresný súd má za to, že len odkaz na rozhodnutie ESĽP automaticky tento nárok nezakladá.
21. Žalobca v tomto smere nepreukázal základné predpoklady na určenie výšky nemajetkovej ujmy. Nepreukázal akou mierou sa predmetnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci zasiahlo do jeho doterajšieho osobného, či pracovného života, s akými následkami sa musel vysporiadať v súkromnom, či pracovnom živote, ako bolo zasiahnuté do jeho rodinných vzťahov, spoločenského postavenia, cti, vážnosti, povesti, či dôstojnosti. Na tomto mieste súd konštatuje, že len samotné tvrdenia žalobcu, že bol v neistote, že bolo zasiahnuté do jeho súkromia, obvyklého spôsobu života, rodinných vzťahov, psychiky, osobnosti, či pracovnej oblasť a príjmov, bez následného náležitého preukázania, má za následok neunesenie dôkaznej povinnosti, následkom čoho je zamietnutie žaloby po jej vecnom prejednaní. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne závery okresný súd žalobu žalobcu v tejto časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
22. Na tomto mieste okresný súd považoval pre úplnosť odôvodnenia tohto rozhodnutia za potrebné vyjadriť sa k jeho procesnému postupu, a to uplatneniu sudcovskej koncentrácie, keď neprihliadal na návrhy na dokazovanie zo strany právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní dňa 24.05.2018, a to návrh na výsluch žalobcu a prípadne ďalších svedkov, ktorých mal žalobca až dodatočne oznámiť súdu následným písomným podaním. Podľa § 153 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd mal vzhľadom na skutkový stav veci, keď žalovaný v rámci postupu § 167 CSP vyjadrením k žalobe zo dňa 12.09.2017 (č.l. 35-36 spisu) kvalifikovane rozporoval tak základ ako aj výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy 14 792,91 eur (kde tento nárok v celom rozsahu považoval za nepreukázaný), za to, že žalobca mohol relevantné dôkazy na preukázanie uplatneného nároku označiť a zároveň predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Priestor na navrhovanie, označovanie, či predkladanie relevantných dôkazov mal už v rámci žaloby, ako aj v rámci vytvoreného procesného režimu v súlade s § 167 CSP. V prípade ak tak neurobil, mal vytvorený priestor na označenie a zároveň predloženie dôkazov v rámci časového úseku na prípravu pojednávania. Žalobca žiadny konkrétny návrh na vykonanie dokazovania vo vzťahu k existencii a výške nemajetkovej ujmy v rámci § 167 CSP súdu neoznačil, nepredložil, hoci mal vedomosť o rozporovaní tohto nároku zo strany žalovaného a o tvrdení žalovaného, že tento nárok považuje za nepreukázaný. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy v konaní len tvrdil bez potrebných dôkazov a celé konanie, až do predmetného pojednávania, sa opieral najmä o rozhodnutie ESĽP. Súd zdôrazňuje, že žalobca v rámci procesného priestoru vytvoreného § 167 CSP reflektoval na písomné vyjadrenie žalovaného, v ktorom tento kvalifikovane rozporoval nárok na nemajetkovú ujmu, a ktoré mu bolo doručené dňa 29.09.2017, avšak opätovne len odkazom na rozhodnutie Apicella v. Taliansko bez ďalších návrhov na dokazovanie Už v rámci tohto priestoru (§ 167 CSP) mohol žalobca reagovať na vyjadrenie žalovaného a navrhovať prípadné dôkazy na preukázanie svojho nároku, či na vyvrátenie tvrdení žalovaného. Okresný súd konštatuje, že procesné prostriedky sú uplatnené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 CSP. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že označenie a predloženie dôkazných návrhov na pojednávaní nie je včasné. Okresný súd má tak za to, že ak by návrhu žalobcu vyhovel, vyžadovalo by to nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu. V tejto súvislosti okresný súd odkazuje na čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Podľa § 157 CSP ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Podľa § 179 ods. 1 CSP pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona. Vzhľadom na prevenciu zbytočných prieťahov v konaní, hospodárnosť konania a striktne kontradiktórny charakter konania, pri zachovaní individuálnej zodpovednosti strán za konečný procesný výsledok okresný súd nevyužil ani postup v súlade s § 181 ods. 4 CSP, podľa ktorého ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 153 a 154. Okresný súd má za to, že v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že žalobca, keby konal starostlivo, nebol schopný predložiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení už skôr. V danom konaní nebolo zo strany právnej zástupkyne žalobcu tvrdené a zároveň preukázané, že by existoval objektívny dôvod, ktorý by v označení a predložení dôkazov potrebných na preukázanie uplatneného nároku včas bránil, naviac pri vedomosti, že tento nárok je v celom rozsahu z dôvodu jeho nepreukázania žalovaným rozporovaný . Nebol tvrdený žiadny dôvod, ktorý by žalobcovi bránil v označení, doložení, získaní, či zabezpečení dôkazov v rámci § 167 CSP. Okresný súd tak v danej veci na ospravedlnenie oneskoreného označenia a predloženia prostriedku procesného útoku a uplatnenia práva v súlade s § 181 ods. 4 CSP nevzhliadol žiadne právne relevantné objektívne, či subjektívne kritérium. Pokiaľ ide o preukazovanie nemajetkovej ujmy, okresný súd mal naviac za to, že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na predloženie všetkých dôkazov, ktoré by preukazovali, resp. mohli preukazovať, ním uplatnenú škodu, a to z titulu, že už vo vyjadrení žalovaného k žalobe zo strany žalovaného bol spochybňovaný tento nárok, tento považoval za nepreukázaný. Návrh právnej zástupkyne žalobcu na vykonanie dokazovania prezentovaný až na pojednávaní, tak nemožno vyhodnotiť ani ako bezprostrednú reakciu na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Nedostatočnú aktivitu strany sporu (žalobcu), v priebehu konania vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval okresný súd za dôvod pre postup v súlade s § 181 ods. 4 CSP. Súd má za to, že pri aplikácii zásady rovnosti strán a zásady hospodárnosti a rýchlosti konania nemožno procesné práva a povinnosti jednej sporovej strany povyšovať nad práva druhej sporovej strany a tým predlžovať predmetné konanie a zvyšovať trovy druhej sporovej strany, keď táto si naviac svoje povinnosti v danej veci splnila. Okresný súd má za to, že pre neaktívny prístup v spore jednej sporovej strany nemožno zvyšovať trovy konania sporovej strany druhej a tiež spôsobovať prieťahy v konaní. Preto súd aj pri aplikácii princípu zakotveného v článku 5 CSP, podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní, neprihliadal na návrhy právnej zástupkyne žalobcu na dokazovanie vedúce k nedôvodným prieťahom v konaní. Okresný súd zdôrazňuje, že žalobca na pojednávaní v súvislosti s návrhom na výsluch svedkov konkrétny návrh súdu ani neuviedol. Návrh na vykonanie dokazovania v zmysle, že prípadne bude navrhnutý výsluch ďalších bližšie nekonkretizovaných svedkov až v písomnom podaní, sa javí súdu prinajmenšom ako účelový, snažiac sa prispôsobovať prostriedky procesného útoku pre úspech v spore až vývoju dokazovania. Pokiaľ ide o výsluch žalobcu, okresný súd uvádza, že žalobca bol prostredníctvom svojho právneho zástupcu oboznámený s vytýčeným termínom pojednávania, na pojednávanie sa nedostavil. Okresný súd upriamuje pozornosť na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 24.05.2018, kde právna zástupkyňa žalobcu pred nariadením pojednávania súdu oznámila, že je možné pojednávať v neprítomnosti žalobcu, ktorý sa z dôvodu pracovných povinností na pojednávanie nedostavil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Ak teda žalobca, resp. právna zástupkyňa žalobcu, navrhla výsluch žalobcu, bolo vhodné, ba priam nutné, vychádzajúc zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania a z dôvodu zamedzenia zbytočných prieťahov v konaní jeho prítomnosť na vytýčenom termíne pojednávania zabezpečiť, tak aby súd mohol prípadne navrhnutý dôkaz vykonať.
23. Naviac okresný súd považuje za dôležité vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tiež uviesť, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, žalobca sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu v danej trestnej veci, dopustil. Preto aj dôvody uvádzané v spojení s nárokom na nemajetkovú ujmu, tým že bol vystavovaný početným nepríjemným situáciám, keď ho konfrontovali kamaráti, klienti, či susedia a stratil svoju vážnosť, dobrú povesť a stal sa terčom ohovárania, nemožno pričítavať len na ťarchu orgánov verejnej moci. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že žalobca bol už za skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, potrestaný. Tvrdenie žalobcu,
že nemohol prezentovať ani spoľahlivosť svojej firmy, rovnako nemožno v tomto smere klásť za vinu orgánom verejnej moci. Súd konštatuje, že tento dôležitý aspekt pri rozhodovaní o nepriznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tiež zohľadňoval. V závere okresný súd dodáva, že za nepreukázaný považuje nielen samotný nárok na nemajetkovú ujmu, ale aj jeho výšku 14 792,91 eur. Vyčíslenie nemajetkovej ujmy na sumu, ktorá bola od žalobcu požadovaná ako náhrada škody v trestnom konaní nemá zákonný podklad, keď výška nemajetkovej ujmy musí vyplynúť zo samotného dokazovania v konaní o náhradu škody.
24. Pokiaľ ide o námietku premlčania túto okresný súd v súlade s § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyhodnotil ako nedôvodnú. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo datované dňom 18.06.2007, žaloba bola podaná dňa 13.06.2017, teda v rámci 10 ročnej premlčacej doby.
25. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, resp. čas odkedy je úrok z omeškania uplatnený, súd konštatuje, že žalovaný sa k uplatnenému nároku na náhradu škody vyjadril listom zo dňa 27.03.2017. V konaní bolo nesporné, že tento list bol žalobcovi doručený dňa 04.04.2017, a teda nárok na uplatnenie úrokov z omeškania vznikol odo dňa 04.04.2017, t.j. v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody. Avšak súd viazaný rozsahom žaloby, priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania od dňa 05.04.2017, tak ako si žalobca v podanej žalobe uplatnil. V rozhodnom čase pre určenie výšky úroku z omeškania bola výška základnej úrokovej sadzby ECB vo výške 0,00 % ročne (súd má o tomto vedomosť zo svojej činnosti, § 186 CSP). Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,00 % ročne z priznanej sumy 1 583,71 eur, tak ako žiadal žalobca, od 05.04.2017 do zaplatenia, preto mu súd tento nárok priznal.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
26. O trovách konania súd rozhodol na základe ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80,66 % trov konania.
27. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 16 376,62 eur (100 %). Súd priznal žalobcovi nárok v sume 1 583,71 eur (9,67 %). Úspech žalovaného tak bol vo výške 90,33 % (100% - 9,67%). Čistý úspech žalovaného tak predstavoval 80,66 % (90,33 % - 9,67 %).
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.