Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Cpr/7/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Miroslavou Malárikovou v právnej veci žalobkyne: P. W., narodená XX.XX.XXXX, M. XXX, M. E., zastúpenej advokátom: JUDr. Ivan Jánošík, Klincova 35, Bratislava, proti žalovanej: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, so sídlom Jána Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702, zastúpený splnomocnenkyňou: MAPLE & FISH s.r.o., Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432, o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru a iné, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému priznáva nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I. dňa 26.9.2014 domáha určenia I. neplatnosti Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.7.2014 (ďalej aj len „Dohoda“), II. že pracovný pomer trvá a III. náhrady mzdy a náhrady trov konania.

2. Po námietke miestnej príslušnosti vznesenej žalovaným, bol spis postúpený tunajšiemu súdu dňa 18.12.2014. Následne súd pristúpil k odstraňovaniu vád žaloby a v časti náhrady mzdy súd podanie žalobkyne odmietol v poradí druhým uznesením čl. 67 zo dňa 3.3.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.6.2016 č.k. 23CoPr/4/2016-86. Predmetom konania zostalo len určenie neplatnosti Dohody a že pracovný pomer trvá.

3. Žalobkyňa uplatnený nárok odôvodnila tým, že od 1.8.1997 pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy v pozícii referent na cirkevných majetkoch. Dňa 28.7.2014 uzatvorila so žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Pri podpisovaní Dohody bola oboznámená s tým, že rozhodnutím žalovaného došlo k organizačným zmenám. Neplatnosť Dohody zdôvodnila tým, že žalovaný na ňu vyvíjal nátlak, že by jej inak musel dať výpoveď. Vo výpovedi sa uvádza nesprávny dátum vzniku pracovného pomeru dňa 30.4.2002 s nástupom do práce dňa 1.4.2002, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť Dohody, pretože týmto dňom nemohol vzniknúť pracovný pomer, nakoľko jej pracovný pomer trval od vzniku dňa 1.8.1997. Tretím dôvodom neplatnosti Dohody je skutočnosť, že dňa 28.7.2014 ráno nastúpila do práce a teda pracovný pomer nemohol v rovnaký deň skončiť. To, že v tento deň ráno nastúpila do práce by malo za následok faktický vznik nového pracovného pomeru. Postup žalovaného je v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Právne odôvodnila podanú žalobu ustanoveniami § 1 ods. 4, § 17 ods. 3, § 19 ods. 1, § 77 Zákonníka práce a § 39 Občianskeho zákonníka.

4. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že pracovná zmluva zo dňa 30.4.2002 len menila pôvodnú pracovnú zmluvu z 1.8.1997 po prijatí nového Zákonníka práce, ktorý nadobudol účinnosť

dňa 1.4.2002. Nahrádzala niektoré ustanovenia v zmysle nového Zákonníka práce o čom svedčí to, že pracovný pomer z 1.8.1997 nebol ukončený a trval nepretržite, čo vyplýva i z potvrdenia o zamestnaní. Medzi účastníkmi nebol spor a ani pochybnosť, že žalobkyňa mala uzatvorený len jeden pracovný pomer. Dodatkom č. 1 zo dňa 25.8.2009 bola zmenená pozícia žalobkyne na referent správy majetku spoločnosti. Uzatvorená Dohoda zo dňa 28.7.2014 má zákonom predpísané náležitosti - písomnú formu, deň a aj dôvod skončenia pracovného pomeru. Pred uzatvorením dohody bola oboznámená pri rokovaní s organizačnou zmenou zo dňa 25.7.2014, s čím boli splnené zákonné podmienky pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou, k čomu nedošlo, nakoľko uzatvorili Dohodu. Na základe Dohody bola žalobkyni vyplatená okrem odstupného vo výške štvornásobku priemerného mesačného platu aj odmena vo výške mesačného platu, t.j. 5 platov a v prípade výpovede by jej patrilo len odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného platu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2002 sp. zn. 21 Cdo 1332/2001, v zmysle ktorého nešlo o bezprávnu vyhrážku, nakoľko pri rokovaniach len oznámil žalobkyni, aké sú možnosti ukončenia pracovného pomeru. Dohodu uzatvorila dobrovoľne, bez nátlaku, slobodne, nekonala v omyle. Žalobkyňa je študentkou právnickej fakulty a teda vedela, aký dokument podpisuje, a aké má dôsledky. Navyše v rámci výkonu práce pripravovala návrhy zmlúv, dodatkov, interných právnych predpisov a teda mala vedomosť, aký dokument podpisuje. Žalobkyňa neuviedla v čom konkrétne vidí rozpor Dohody so zákonom, nešpecifikovala a ani nepreukázala nátlak, poukázala na ustanovenie o možnosti odstúpenia od Dohody, ak konala v omyle a zároveň sa domáha určenia neplatnosti Dohody, nešpecifikovala, čoho sa omyl týkal. Pred podpísaním Dohody nemala voči nej žiadne námietky, nepoukázala na nejasnosti a rozpory. Doposiaľ neoznámila žalovanému vôľu, aby ju naďalej zamestnával. K námietke žalobkyne, že je neplatné skončenie pracovného pomeru v deň podpisu Dohody poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 29/1998 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 78/1998.

5. Žalovaný navrhol doplniť dokazovanie okrem predložených listín aj výsluchom žalobkyne, svedka U.. P. X., svedkyne P. O. personalistky. Od výsluchu svedkyne upustil z dôvodu nadbytočnosti. A navrhol vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu za účelom zistenia trvania pracovného pomeru žalobkyne.

6. Žalobkyňa navrhla doplniť dokazovanie výsluchom P.. F. generálneho vikára a P.. E. arcibiskupa ako štatutára, oboznámením sa so zmluvami s U.. U. a F.. L., registratúrnym poriadkom a výsluchom P. O. personalistky k realizácii rozhodnutia o organizačnej zmene.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými vyjadreniami a prednesmi zástupcov strán sporu, výsluchom svedka U.. P. X., oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov zo spisu citovanými nižšie a zistil nasledovný skutkový stav.

8. Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.8.1997 s nástupom do práce 1.8.1997 na pozíciu referent na cirkevných majetkoch, miesto výkonu S.. Dňa 30.4.2002 uzatvorili pracovnú zmluvu s nástupom do práce 1.4.2002. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú na pozíciu odborného referenta, špecialistu geografie s miestom výkonu práce v S., pričom v jednotlivých ustanoveniach sú uvedené ustanovenia Zákonníka práce platné k 1.2.2002. Dodatkom č. 1 zo dňa 25.8.2009 bol zmenený druh práce na pozíciu referenta správy majetku. Príloha č. 1 Dodatku č. 1 pracovnej zmluvy zo dňa 10.6.2013 obsahuje podrobný popis pracovnej pozície referenta správy majetku spoločnosti aj s náplňou práce, podľa ktorého okrem iného pripravovala návrhy na uzatváranie nájomných zmlúv, návrhy na vklad do katastra nehnuteľností, príprava podkladov na návrhy na scudzovanie majetku.

9. Z rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 25.7.2014 súd zistil, že žalobca zrušil pracovnú pozíciu referent správy majetku spoločnosti, pričom činnosti, ktoré predstavovali náplň práce zamestnanca v rámci tejto pracovnej pozície bude zabezpečované prostredníctvom externého dodávateľa. Dôvodom je efektívnosť práce s tým, že zamestnanec sa stal nadbytočným a zamestnávateľ nemá možnosť ho naďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce. Rozhodnutie podpísal za žalovaného P.. U.A. F., generálny vikár a štatutárny zástupca.

10. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.7.2014 súd zistil, že pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2002 s dňom nástupu 1.4.2002 v znení dodatkov so zaradením na pozíciu referent správy majetku spoločnosti. Z dôvodu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných

zmenách a následnou nadbytočnosťou zamestnanca sa dohodli na skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 a nasl. Zákonníka práce dňa 28.7.2014 s tým, že dohoda nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu účastníkmi dohody.

11. Svedok U.. P. X.Í. uviedol, že žalovaný bol jeho klientom v roku 2014 a na jeho žiadosť pripravil Dohodu a zabezpečoval uzatvorenie Dohody o ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou. V priestoroch žalovaného sa za účasti klienta stretol so žalobkyňou, bola oboznámená s prijatým rozhodnutím o organizačných zmenách. Navrhli jej ukončenie pracovného pomeru dohodou, ktorú jej predložili. Osobne sa žalobkyne opýtal, či potrebuje nejaký čas extra na preštudovanie, o tento čas nepožiadala. Žalobkyňa nebola nútená podpísať dohodu okamžite. Bol jej poskytnutý čas na zváženie, oboznámenie sa s dohodou. Vedel, že študuje právo alebo mala titul W.. v odbore právo a zároveň v zmysle náplne jej pracovnej činnosti bola príprava jednoduchých zmlúv a podaní. Dohodu si žalobkyňa prečítala, nemala k nej žiadne výhrady a to aj s ohľadom na skutočnosť, že jej bolo poskytnuté naviac nad rámec Zákonníka práce vyššie odstupné. Dohoda bola jednoduchá, zrozumiteľná a určitá. Bola uzatvorená v pokojnej atmosfére bez akéhokoľvek nátlaku. Dohodu žalovaná podpísala a vec považovali za uzavretú.

12. Z potvrdenia žalovaného zo dňa 28.7.2014 a z lustrácie Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného nepretržite od 1.8.1997 do 28.7.2014.

13. Z potvrdenia o právnej subjektivite zo dňa 7.7.2014 vystaveného Ministerstvom kultúry SR súd zistil, že žalovaný má právnu subjektivitu a jeho štatutárnym orgánom je arcibiskup, resp. osoby ním poverené. Za trnavského arcibiskupa bol 11.7.2013 vymenovaný P.. U. E. a právomoci štatutára má aj dekrétom č. XXXX/XX zo dňa 2.9.2013 P.. U. F., generálny vikár. Po výzve súdu žalovaný predložil listiny preukazujúce zmeny v označení žalovaného od 13.12.1997 do súčasnosti a to Konštitúciu Qui divino zo dňa 13.12.1977, Konštitúciu Preascription sacrosancti z 30.12.1977, Apoštolskú konštitúciu Slovachiae Sacrorum Antistites z 14.12.2008.

14. Z vyjadrenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 26.4.2010 súd zistil, že Registratúrny poriadok žalovaného zo dňa 24.3.2010 bol schválený. Registratúrny poriadok upravuje postup žalovaného pri správe registratúry, najmä organizovaní manipulácie s registrovými záznamami a spismi a o ich vyradovaní.

15. Z Organizačného poriadku žalovaného zo dňa 11.7.2012 súd zistil, že žalovaný mal organizačný útvar označený pod bodom 4.12 Správa majetku.

16. Podľa predloženého Schematizmu Trnavskej arcidiecézy 2016 na právnom a majetkovom oddelenie sú zaradení U.. P. U. a F.. X. L..

17. Z predloženej Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzatvorenej medzi žalovaným a AK U.. P. U. zo dňa 10.6.2013 na dobu neurčitú, súd zistil, že jej predmetom je poskytovanie právnej pomoci pri správe majetku a to v obchodno, občiansko a pracovnoprávnej oblasti. Zo Zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej medzi Advokátskou kanceláriou U.. U. a P.. X. L. zo dňa 3.5.2009 na dobu neurčitú súd zistil, že jej predmetom je poskytovanie administratívnych služieb, obchodno - ekonomického poradenstva, public relations, práca s médiami.

18. Právny zástupca žalobkyne uviedol na pojednávaní 15.1.2018, že nedošlo k organizačnej zmene, pretože organizačný poriadok žalovaného nebol od 11.7.2012 zmenený. Činnosti, ktoré žalobkyňa vykonávala pre žalovaného zabezpečujú U.. U. a F.. L.. Rozhodnutie o organizačnej zmene podpísal generálny vikár P.. F., ktorý nie je oprávnený vykonávať takýto úkon. Rozhodnutie nie je opatrené príslušným číslom v zmysle registratúrneho poriadku. Zopakoval argumentáciu o bezprávnej vyhrážke, keď bez upozornenia oboznámil žalobkyňu s prijatou organizačnou zmenou a predložil jej dohodu o ukončení pracovného pomeru s tým, že ju musí podpísať okamžite, ak nie, dá jej výpoveď. Neumožnil jej, aby si ju zobrala a poradila sa s právnikom.

19. Právny zástupca žalovaného uviedol, že Zmluvou o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 10.6.2013 a zmluvou o poskytovaní služieb, ktorú uzatvoril U.. U. s P.. L. je zrejmé, že k organizačnej zmene došlo. V organizačnej zmene z 25.7.2014 sa uvádza, že zamestnávateľ naďalej bude zabezpečovať

činnosti, ktoré tvorili náplň práce žalobkyne len prostredníctvom externého dodávateľa a to z dôvodu efektívnosti práce. K uvedenému kroku žalovaný pristúpil aj z dôvodu, že ak príde ku škode pri výkone činnosti, ktoré vykonávala žalovaná, náhrada škody bola limitovaná a pri advokátovi je náhrada škody neobmedzená. Žalobkyňa spravovala majetok žalovaného a teda tento krok žalovaného je logický. Na miesto s pracovnou náplňou, ktorú mala žalobkyňa, neboli prijatí noví zamestnanci. Skutočnosť, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo zaevidované podľa registratúrneho poriadku, nemalo pridelené registračné číslo, nespôsobuje neplatnosť rozhodnutia. Toto pochybenie nie je ani priestupkom podľa zákona o archívoch a registratúrach. Rozhodnutie o organizačnej zmene bolo podpísané P.. F., ktorý má postavenie štatutára na základe dekrétu z 2.9.2013. Dohoda o skončení pracovného pomeru je platná, nakoľko obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti.

20. Súd vytýčil vo veci 6 pojednávaní, z čoho len na jedno pojednávanie sa dostavila žalobkyňa s právnym zástupcom, štyri pojednávania boli odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobkyne zo zdravotných dôvodov, pričom vždy zároveň ospravedlnil aj svoju klientku. Na pojednávanie dňa 23.5.2018 sa bez ospravedlnenia nedostavil právny zástupca žalobkyne, ktorý mal zabezpečiť aj jej účasť. Súd pojednával v neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne a žalobkyne.

21. Na základe vykonaného dokazovania z dôvodu nadbytočnosti súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkyne P. O., štatutárneho zástupcu žalovaného P.. E., a P.. F., žalovanej a dopyt na Sociálnu poisťovňu

22. Podľa § 77 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 60 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi. Podľa § 19 ods. 1 Zákonníka práce, účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo.

23. Najskôr súd považuje za potrebné uviesť, že ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Zároveň súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

24. Predmetom konania je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru Dohodou zo dňa 28.7.2014 na základe rozhodnutia o organizačnej zmene zo dňa 25.7.2014. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Súd sa preto zameral na dôvody neplatnosti, ktoré namietala v žalobe žalobkyňa a to na skúmanie slobody vôle pri uzavretí predmetnej dohody, nakoľko žalobkyňa uviedla, že dohodu uzatvorila z dôvodu, že inak jej zamestnávateľ dá výpoveď.

25. Platnosť takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania. Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu.

26. Nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca, ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o organizačnej zmene dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere, ktorý s ním bude skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo pracovný pomer sa ukončí dohodou z tých istých dôvodov, ak zároveň oznámil zamestnancovi, že nemá pre neho inú vhodnú prácu v dohodnutom mieste výkonu práce. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody), upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2011, sp. zn. 4Cdo/306/2009).

27. Nejde o bezprávnu vyhrážku v prípade, ak zamestnávateľ svoj návrh na rozviazanie pracovného pomeru dohodou (ofertu) odôvodní tým, že podľa jeho názoru sú tu dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom pracovný pomer skončiť (por. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2002, sp. zn. 21Cdo/1332/2001).

28. Súd vykonaným dokazovaním a to výsluchom svedka nezistil, že by na žalobkyňu bol vyvíjaný nátlak, aby uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru. Svedok bol prítomný, keď žalovaný rokoval so žalobkyňou. Žalobkyňu oboznámili s prijatou organizačnou zmenou, ktorá sa týkala zrušenia jej pracovného miesta. Žalobkyni ponúkol možnosť oboznámiť sa s predloženou dohodou, čas na rozmyslenie nežiadala. Tým že žalobkyňa uzatvorila Dohodu dostala o jeden priemerný mesačný plat vyplatené viac, než by mala nárok pri výpovedi. Ak by žalobkyňa nevyužila možnosť ukončenia pracovného pomeru dohodou, žalovaný mohol ukončiť pracovný pomeru výpoveďou. V danom prípade potom absentuje aj motív, prečo by bolo pre žalovaného významné ukončiť pracovný pomer dohodou, ako aj motív, prečo by mal žalobkyňu k takémuto úkonu nútiť.

29. Ďalej sa súd zoberal otázkou či má dohoda všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom dospel k záveru, že náležitosti požadované § 60 Zákonníka práce dohoda spĺňa. Je uzatvorená písomne, je v nej uvedený deň ukončenia pracovného pomeru, je uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru a to nadbytočnosť po prijatej organizačnej zmeny.

30. Ďalším dôvodom neplatnosti Dohody namietaným žalobkyňou je, že sa nevzťahuje na pracovný pomer uzatvorený 1.8.1997, ktorý ako jediný vznikol medzi stranami sporu, ale jej predmetom je skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.4.2002 s nástupom do práce 1.4.2002. Z dôvodu existencie pracovného pomeru od 1.8.1997 je pracovná zmluva zo dňa 30.4.2002 neplatná a preto je neplatná aj Dohoda. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa mala uzatvorený so žalovaným len jeden pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy od 1.8.1997, ktorý trval nepretržite do 28.7.2014. Podľa obsahu listiny označenej ako pracovná zmluva zo dňa 30.4.2002 vyplýva, že upravuje pomery medzi zamestnávateľom a zamestnancom ku dňu účinnosti nového Zákonníka práce , t. j. ku dňu 1.4.2002. Nejde o nový pracovný pomer, ale o prispôsobenie pracovnej zmluvy zo dňa 1.8.1997 tak, aby bola v súlade s novým Zákonníkom práce (účinným, k 1.4.2002), teda v podstate úplné znenie pôvodnej pracovnej zmluvy k 1.4.2002 a nie o novú pracovnú zmluvu. K tomuto záveru dospel súd aj z dôvodu, že pracovná zmluva bola podpísaná 30.4.2002 s nástupom 1.2.2002, čo je nelogické, ak by mal vzniknúť na jej základe nový pracovný pomer. Ak v Dohode špecifikoval žalovaný pracovný pomer uvedením pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.4.2002 nejde o pochybenie, ktoré by malo za následok neplatnosť celej uzatvorenej Dohody, nakoľko zo všetkých okolností je zrejmé, že sa týka jediného pracovného pomeru uzatvoreného medzi stranami sporu.

31. Žalobkyňa namieta, že ak nastúpila do práce dňa 28.7.2014, pracovný pomer dohodou k rovnakému dňu nekončí, nakoľko nástup do práce ráno v tento deň, t.j. pred podpisom Dohody, má za následok vznik faktického pracovného pomeru. Uvedená argumentácia žalobkyne nemá oporu v zákone, nakoľko najdôležitejšou obsahovou náležitosťou dohody o rozviazaní pracovného pomeru (okrem vyjadrenia vôle obidvoch účastníkov rozviazať pracovný pomer touto formou) je určenie okamihu, kedy má pracovný pomer skončiť tak, aby nevznikali žiadne pochybnosti o dni, kedy pracovný pomer má skončiť. V našej právnej teórii i praxi sa prijal názor, že práva sa strácajú až na konci posledného dňa lehoty (doby), teda o 24.00 hod. resp. 00,00 hod. nasledovného dňa. Ak sa teda strany dohodli o ukončení pracovného pomeru ku dňu 28.7.2014, t.j. v deň kedy uzatvorili Dohodu, pracovný pomer sa skončil v tento deň a to o 24,00 hod.

32. Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zamestnankyne so zamestnávateľom ku dňu bezprostredne predchádzajúcemu uzavretiu dohody, nemožno považovať bez ďalšieho za neplatne uzavretú pre rozpor so zákonom (rozsudok) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.2.1999 sp. zn. 5 Cdo 78/98).

33. Ďalším namietaným dôvodom neplatnosti Dohody súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že Rozhodnutie o organizačnej zmene podpísala osoba oprávnená a to P.. F., na základe dekrétu č. XXXX/ XX zo dňa 2.9.2013, ktorý mu udelil arcibiskup, čo je preukázané potvrdením Ministerstva kultúry SR zo dňa 7.7.2014.

34. V konaní bolo predložené Rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté žalovaným, podpísané oprávnenou osobou, pričom neuvedenie registračného čísla v zmysle registratúrneho nemá za následok neplatnosť rozhodnutia, nakoľko túto povinnosť pod následkom neplatnosti neupravuje žiadne ustanovenie. Týmto rozhodnutím bola zrušená pracovná pozícia žalovanej z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce d tým, že jej činnosti budú zabezpečované externým dodávateľom. Žalobkyňa poukázala, že na jej miesto boli prijatí U.. U. a F.. L.. Žalovaný preukázal, že ide o externých spolupracovníkov, s ktorými spolupracoval žalovaný už od 10.6.2013 a ktorý okrem iného zabezpečujú správu majetku žalovaného. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno svojich tvrdení, preto súd na základe vyššie uvedeného žalobu v celom rozsahu zamietol.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1,2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z rozhodnutia vo veci samej, a plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

37. Súd podľa § 257 CSP, výnimočne neprizná úspešnej strane náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za úspech v konaní. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní.

38. Nakoľko súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mohol výnimočne postupovať v zmysle § 257 CSP, a nepriznať náhradu trov konania žalobcovi, pričom ani žalovaný takéto dôvody neuviedol, rozhodol o trovách konania tak, ako je uvedené vyššie.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).