Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/130/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Y. F., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: Y., U. XXX/X, zastúpená: JUDr. Peter Peružek, advokát, sídlo: Hlohovec, Podzámska 41/A, proti žalovaným: 1. Y. F., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt: Y., U. XXX/X, 2. M.V. partners, s.r.o. v likvidácii, sídlo: Trenčín, Staničná č. 16/1062, IČO: 36 337 617, zastúpený: T. U. trvalý pobyt: M. I. XXX/XX, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 11C/45/2009-155 zo dňa 04.05.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1 a 2 majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd prvej inštancie zamietol žalobu a výrokom II. rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade náhradu trov v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 145 ods. 2, § 143, § 147 ods. 1, § 148, § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 37 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku a vecne tým, že predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení na strane žalobkyne. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, či tento záujem jestvuje skúma súd ex offo, z úradnej povinností. Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo právo alebo právny vzťah ohrozený, poprípade tam, kde by bez tohto určenia postavenie navrhovateľa sa stalo neistým.

2. Určovacia žaloba má povahu preventívnu; jej účelom je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu - právu navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práv a naopak. Právny záujem musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle ustanovenia § 137 písm. c/ (pôvodne § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku) považuje aj žalobu na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Teda možno zhrnúť, že základnými predpokladmi úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sú 1/ úplný okruh strán sporu, ktorým svedčí právo, resp. povinnosť vyplývajúca z hmotného práva (vecná legitimácia) a 2/ naliehavý právny záujem na jej určení.

3. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Neplatnosti právneho úkonu sa však môže domáhať nielen dotknutý účastník právneho úkonu, ale aj tretia osoba, ktorá má na vyslovení neplatnosti naliehavý právny záujem. Neplatnosti právneho úkonu (už či relatívnej či absolútnej) je nutné sa dovolať voči všetkým účastníkom právneho vzťahu. Právne účinky dovolania sa relatívnej

neplatnosti nastávajú dôjdením tohto prejavu vôle všetkým subjektom relatívne neplatného právneho úkonu. Vymedzenie strán sporu sa v tomto prípade zakladá procesným spôsobom - žalobcom je ten, kto podal na súd žalobu a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za stranu sporu na strane žalovaného označil. Uvedený inštitút je rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom práva, či povinnosti, o ktoré v konkrétnom konaní išlo.

4. V prejednávanej veci sú ako strany sporu označení na strane žalobkyne Y. F. (ako manželka žalovaného 1/, ktorý je v predmetnej zmluve o úvere označený ako dlžník), ako strana sporu na strane žalovaného je ako žalovaný 1/ uvedený Y. F. ako dlžník, tiež manžel žalobkyne, a žalovaný 2/ ako veriteľ uvedený v predmetnej zmluve o úvere.

5. V zmysle § 137 písm. c/ žalobou možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V danom konaní sa žalobkyňa domáha neplatnosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka (relatívna neplatnosť právneho úkonu) ako tretia osoba titulom manželky, keďže jej manželstvo so žalovaným 1/ trvá a ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov doposiaľ vysporiadané nebolo (uvedené skutočnosti boli v konaní nesporné). Z uvedeného je zrejmé, že Y. F. ako manželka žalovaného 1/ správne vystupuje na strane žalobcu ako domáhajúca sa neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere a na strane žalovaného sú správne označení účastníci zmluvného vzťahu, t.j. zmluvy o úvere č. 0090/2006 zo 06.10.2006, t.j. osoby, ktorých sa priamo právny úkon týka. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že ako strany sporu boli označené osoby, ktorých okruh určujú vyššie citované zákonné ustanovenia.

6. V ďalšom súd skúmal druhú podmienku úspešného uplatnenia určovacej žaloby, t.j. naliehavý právny záujem na určovacom petite uvedeným žalobkyňou, t.j. na určení neplatnosti zmluvy o úvere č. 0090/2006 zo 06.10.2006.

7. Žalobkyňa pred súdom tvrdila, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere je daný tým, že síce nie je účastníkom tejto zmluvy, avšak záväzky vzniknuté z tejto zmluvy musia splácať obaja, t.j. žalobkyňa a žalovaný 1/, pričom v prípade nesplácania týchto záväzkov, by boli predmetom exekúcie veci, ktoré patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo sa priamo dotýka žalobkyne. V predmetnom konaní bolo nesporné, že manželstvo žalobkyne a žalovaného 1/ trvá, ich bezpodielové spoluvlastníctvo vysporiadané nebolo, a preto sa na veci nadobudnuté počas manželstva vzťahujú vyššie citované zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že k veciam patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j. žalobkyne a žalovaného 1/, má žalobkyňa spoluvlastnícky podiel, z ktorého by mohol byť uspokojený nárok žalovaného 2/ v exekučnom konaní vedenom pre vymoženie pohľadávky žalovaného 2/ voči žalovanému 1/ vzniknutej z predmetnej zmluvy o úvere. Uvedené vyplýva z § 37 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko nedošlo k zániku manželstva, ani k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Preto s poukazom na uvedené, mal súd za preukázanú aj ďalšiu podmienku úspešného uplatnenia určovacej žaloby.

8. V ďalšom sa súd zaoberal skutočnosťou, či uzavretie predmetnej zmluvy o úvere za trvania manželstva je možné považovať za bežnú vec. Podľa aktuálnej právnej úpravy v režime bezpodielového spoluvlastníctva bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý z manželov. V iných ako bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí zákon vyžaduje súhlas oboch manželov, inak je takýto právny úkon neplatný. Občiansky zákonník neuvádza výslovne, čo sa rozumie bežnou vecou, preto pri interpretácii tohto pojmu treba prihliadať na povahu, hodnotu a účel veci, na ktorý vec obvykle slúži. Z právnych úkonov uskutočnených manželmi, ktoré sa týkajú spoločnej veci (bez ohľadu na to, či ide bežnú vec alebo nie) sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Právny úkon sa „týka spoločnej veci“ vtedy, ak sa vzťahuje k obsahu vlastníckeho práva konkrétnej veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (priamy vzťah k spoločným veciam). V ďalšom súd poukazuje na rozsudok NS ČR, č.k. 22 Cdo 1230/2009 zo 14.12.2010, v zmysle ktorého „Súdna prax v súvislosti s prijímaním záväzkov jedným z manželov za existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vychádzala z toho, že ak uzavrel za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva zmluvu o pôžičke ako dlžník len

jeden z manželov, nepotreboval k tomu, a to ani v prípade, že nešlo o bežnú záležitosť, súhlas druhého manžela. Oprávnený a zaviazaný z takejto zmluvy je len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel. Nie je pritom rozhodujúce, že peniaze, ktoré boli takto získané, sa za podmienok § 143 Občianskeho zákonníka stali bezpodielovými spoluvlastníctvom manželov alebo že boli použité na zaplatenie kúpnej ceny veci, ktorá sa stala ich spoluvlastníctvom (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973, sp. zn. 3 Cz 57/73 (S IV, s. 495), uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2006, sp. zn. 33 Cdo 690/2005, uverejnené na internetových stránkach Najvyššieho súdu - O. alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2009, sp. zn. 33 Cdo 373/2007, uverejnené tamtiež). Priamo v pomeroch zmluvy o úvere uzatvorenej jedným z manželov za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno vychádzať z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. augusta 2005, sp. zn. 29 Odo 162/2005, uverejneného v Súboru civilných rozhodnutí a stanovísk, CH Beck, pod poradovým č. C 3833, podľa ktorého ak uzatvára zmluvu o úvere jeden z manželov a v zmluve vystupuje ako dlžník, je z tejto zmluvy zaviazaný a oprávnený len on a k jej platnosti nie je potrebný súhlas druhého manžela.“

9. S poukazom na uvedené, keďže v prejednávanej veci došlo za trvania manželstva k uzatvoreniu zmluvy o úvere len žalovaným 1/ ako dlžníka, súd má za to, že uzatvorenie zmluvy je bežnou vecou, týkajúcou sa spoločných vecí, ktorú mohol vybaviť žalovaný 1/ bez nutnosti získania súhlasu žalobkyne, a preto na platnosť takéhoto právneho úkonu nebol potrebný jej súhlas. Preto súd v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanovenia dospel k záveru, že žalobkyňa sa nemôže platne dovolať neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere, pričom súd dopĺňa, že k neplatnosti je nutné sa dovolať vo vzťahu ku všetkým účastníkom zmluvného vzťahu, pričom v predmetnom konaní žalobkyňa preukazovala dovolanie sa neplatnosti iba vo vzťahu k žalovanému 2/. Na základe uvedeného preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. K návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom T. U. uviedol, že tento návrh zamietol s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania (Článok 17 z nasledovného dôvodu. Žalobkyňa navrhla jeho vypočutie z dôvodu, že uzatváral dotknutú zmluvu o úvere, tiež za účelom preukázania okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy, kto dojednával predmetné podmienky zmluvy, či žalobkyňa spolupôsobila pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere a kto prevzal plnenie z predmetnej zmluvy o úvere. Ako to však vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, súd dospel k záveru, že uzatvorenie zmluvy o úvere je bežná vec, a teda sa stali právne nevýznamnými okolnosti, za ktorých k uzatvoreniu zmluvy došlo, a ku ktorým mal byť svedok vypočutý.

11. O náhrade trov konania súd konštatujúc, že žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala, v celom rozsahu, t.j. 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Zdôraznila, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz a to výsluch konateľa žalovaného 2 T. U., ktorý uzavrel dotknutú zmluvu o úvere za účelom preukázania okolností, za ktorých došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy, kto dojednával predmetné podmienky tejto zmluvy, či žalobkyňa spolupôsobila pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere a kto prevzal plnenie z predmetnej zmluvy. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia opätovne poukázala na to, že žalovaný 1 zobral úver a to finančné prostriedky, pričom vzhľadom na ich výšku 4.979,09 Eur sa nejedná o bežnú vec, vzhľadom aj na majetkové pomery manželov, ktorá suma v danom období presahovala ich finančné pomery. V predmetnej zmluve sa žalovaný 1 zaviazal žalovanému v 2. rade vrátiť sumu 16.928,90 Eur. Toto sa žalobkyni podarilo v konaní preukázať. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobkyňa o uzavretí dotknutej zmluvy o úvere nemala vedomosť. Žalobkyňa sa dovoláva neplatnosti právneho úkonu, teda uzatvorenia zmluvy o úvere žalovaným 1, teda jej manželom a žalovaným 2 v zákonnej 3-ročnej prekluzívnej lehote. Konštatovanie súdu, že sa nedovolala neplatnosti voči všetkým nie je podložené a z tohto dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné. Toto potvrdzuje samotný súd, ktorý uvádza, že všetci účastníci konania sú správne označení a že žalobkyňa žalovala všetkým účastníkov predmetnej zmluvy o úvere, tzn. žalovaných 1 a 2. Navrhla, aby súd nevzhliadal len na judikatúru z roku 2008 aj s prihliadnutím na

skutočnosť, že v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku tieto rozhodnutia prezentované súdom nie sú záväzné vzhľadom ku skutočnosti, že neboli prijaté spôsobom, ako to ustanovujú platné ustanovenia Civilného sporového poriadku. Rozhodnutia uvádzané žalovaným v 2. rade sú staršieho dáta, resp. iného štátu Českej republiky, preto sú v danom prípade irelevantné. Žalobkyňa zotrváva na svojej právnej argumentácii, že v posudzovanej veci nejde o tzv. bežnú vec, pričom svoju právnu argumentáciu odôvodňuje aj Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 26/2010, ktorý sa s touto problematikou zaoberá. V nadväznosti citovala z predmetného nálezu, pričom poukázala na to, že je v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov skúmať, či ide alebo nejde o bežnú vec a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je alebo nie je potrebný súhlas druhého manžela a či z tohto pohľadu ide o platný alebo neplatný právny úkon. A to aj z hľadiska, či predmetná žalobkyňou napadnutá zmluva neodporuje dobrým mravom, keďže žalobkyňa o jej uzavretí vedomosť nemala. Poukázala predovšetkým na to, že povinnosťou súdu je ústavne konformným, presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom sa vyporiadať s tvrdeniami účastníkov. Po citácii časti nálezu Ústavného súdu SR navrhla, aby odvolací súd zmenil s poukazom na § 388 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok a určil neplatnosť zmluvy o úvere č. 0090/2006 uzatvorenej dňa 06.10.2009 medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 a súčasne navrhla žalovaných spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia a zaplatenom súdnom poplatku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

13. Žalovaní odvolanie nepodali a k doručenému odvolaniu sa nevyjadrili.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie sporovej strany bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie sporovej strany má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

16. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

17. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

18. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie

otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. 0090/2006, uzatvorenej 06.10.2006 medzi žalovaným v 1. rade (ďalej „žalovaný 1/“) a žalovaným v 2. rade (ďalej „žalovaný 2/“). Žalobu odôvodnila tým, že 06.10.2006 žalovaný 2/ a žalovaný 1/ uzavreli zmluvu o úvere č. 0090/2006, na základe ktorej žalovaný 2/ poskytol žalovanému 1/ sumu 4.979,09 Eur, pričom úver celkovo s navŕšením predstavuje sumu 16.928,90 Eur, čo je 240% úročenie istiny za obdobie 5 rokov, na ktoré bola pôžička poskytnutá. Súčasne so zmluvou o úvere bola podpísaná aj zmluva o zabezpečení záväzkov dlžníka prevodom vlastníckeho práva. Žalobkyňa tiež uviedla, že manželstvo so žalovaným 1/ nezaniklo a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo počas manželstva vysporiadané. Úver poskytnutý žalovanému 1/ bol žalovaným 2/ poskytnutý počas trvania manželstva, teda v prípade zmluvy o úvere zo 06.10.2006 nešlo o bežnú vec, žalobkyňa nevedela, že žalovaný 1/ chce takúto nevýhodnú a protiprávnu zmluvu uzatvoriť, keby to vedela, nikdy by za žiadnych okolností s takou zmluvou nesúhlasila, lebo uvedenú sumu splatiť nie je možné pri súčasných zárobkoch. Žalobkyňa sa listom z 27.08.2009 dovolala neplatnosti zmluvy o úvere, ktorá žalovanému 2/ došla 07.09.2009. Dôvod neplatnosti uvedený v liste je špecifikovaný v bode III žaloby. Na zmluve o úvere č. 0090/2006 chýba podpis žalobkyne a nie je uvedená ani na strane dlžníka a rovnako nedala na takýto úkon súhlas, nakoľko o úvere nevedela.

20. Žalobkyňa ako osoba, ktorá nebola účastníčkou predmetných právnych úkonov, nie je oprávnená namietať ich absolútnu neplatnosť, ale len z dôvodu nedostatku svojho súhlasu k týmto úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ich relatívnu neplatnosť. Preto správnosť napadnutého rozsudku skúmal dovolací súd iba z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu - právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke správnosti aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav ako aj v otázke interpretácie tohto ustanovenia.

21. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

22. Podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

23. Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových spoluvlastníkov, t.j. na právne úkony, ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu k tretím osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu manželov z platných právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne, a či išlo o bežnú vec (záležitosť) alebo o inú než bežnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov (teda úkonu, pri ktorom manželia nevystupujú spoločne ako účastníci), vyžaduje súhlas druhého manžela, ak ide o inú než bežnú záležitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, že právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej záležitosti, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t.j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí.

24. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na

tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle).

25. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Podľa Občianskeho zákonníka teda bežné veci týkajúce sa spoločných vecí (t.j. tých, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetmi patriacimi do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM)), môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon postihnutý relatívnou neplatnosťou, t.j. na príslušný právny úkon sa pozerá ako na platný, pokiaľ sa druhý z manželov nedovolá na súde neplatnosti právneho úkonu. Pri rozlišovaní, či ide o bežnú vec je potrebné prihliadať na konkrétne pomery rodiny. Vo všeobecnosti, zmluva uzavretá len s jedným z manželov, z ktorej je zaviazaný len tento manžel, nebýva považovaná za právny úkon týkajúci sa spoločných vecí manželov, a teda súhlas druhého manžela nie je potrebný. Pri rozlišovaní, či ide o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, je však potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, či by prípadné vymáhanie pohľadávky veriteľom malo účinky aj na majetok v BSM (napr. z dôvodu nedostatku vlastného majetku zaviazaného manžela). V takomto prípade, by mohlo ísť o právny úkon, ktorý sa týka vybavovania spoločných vecí a súhlas druhého manžela by bol potrebný. Občiansky zákonník ďalej stanovuje, že pohľadávka jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva môže byť v prípade výkonu rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do BSM. Druhý manžel je tak povinný strpieť, v prípade nesplnenia záväzku zaviazaným manželom, uspokojenie pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM.

26. Ako z konkrétnych okolností prípadu vyplynulo, žalobkyňa sa nestala zmluvnou stranou zmluvy s veriteľom. Podstatnou odvolacou námietkou žalobkyne, je, že právny úkon bol, urobený bez jej súhlasu, pričom v prípade exekučného vymáhania pohľadávky by tento právny úkon žalovaného 1 mohol podstatným spôsobom zasiahnuť aj majetok patriaci do ich BSM.

27. Z obsahu spisu je ale zrejmé, že žalovaný 1 predmetný úver čerpal na základe zmluvy zo dňa 06.10.2006 predovšetkým za účelom splatenia ich spoločného dlhu za odber plynu. Je pravdou i to, že po zistení uzavretia napádanej zmluvy žalovaným 1, žalobkyňa neplatnosť zmluvy napadla na súde žalobou podanou na súd faxovým podaním zo dňa 06.10.2009 doručeným súdu 06.10.2009 doplneným podaním doručeným súdu 09.10.2009, tzn. nárok si uplatnila v posledný deň lehoty a aj voči žalovanému 1 sa dovolala neplatnosti zmluvy listom až z 27.08.2009. Je pochopiteľné, že žalovaný 1, ktorý je manželom žalobkyne so žalobou súhlasil v snahe vyhnúť sa povinnostiam plynúcim mu z napadnutej zmluvy. Pokiaľ odvolateľka argumentuje Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 26/2010 ten sa týkal prípadu s inou podstatou veci, v ktorom ústavný súd zaujal názor, „že sa javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti (v sume 1.115.735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní korelujúci záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou“. Ide ale o odlišný neporovnateľný prípad, pretože v tomto dotknutom spore, žalovaný 1 čerpal úver síce bez súhlasu manželky, ale získané prostriedky použil aj v prospech žalobkyne - manželky na splatenie nedoplatku za odber plynu a predovšetkým, zo zmluvy o úvere nesporne vyplýva, že zmluvu o zabezpečovacom práve v súvislosti so zmluvou o úvere uzavrel k nehnuteľnosti v kat. úz. Y. vedenej na LV č. XXXX a LV č. XXXX, t.j. rodinný dom č. XXX postavený na parc. č. 337/2 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 492 m2 a parc. č. 337/1 záhrady o výmere 326 m2 v jeho výlučnom vlastníctvom a teda nepatriacou do bezpodielového spoluvlastníctva so žalobkyňou.

28. Odvolací súd poukazuje tiež na právne závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v jeho rozhodnutiach napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 234/2010 a sp. zn. 4 Cdo 123/2008, týkajúcich sa danej problematiky.

29. Čo sa týka námietky, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz výsluchom svedka, súd svoje rozhodnutie aj v tomto postupe odôvodnil a odvolací súd proti tomu nemá výhrady, pretože je v súlade s § 185 CSP, podľa ktorého môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

30. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

31. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 256 ods. 1 ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

33. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

34. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 tak, že procesne plne úspešným žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1 ods. 2)

36. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .