Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-309-2017.pdf
PDF · 117.5 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/309/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, vo veci pobočky Rožňava so sídlom v Rožňave, ulica Štítnická 12, IČO: 38 807 484 proti žalovanému: eurobus, a.s., so sídlom Košice, Staničné námestie číslo 9, IČO: 36 211 079, zast. JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou so sídlom Rožňava, Čučmianska dlhá 45, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Košice, Štúrova 7, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 571,80 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 34C/51/2011 z 22.3.2016
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu s tým, že o trovách žalovaného bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 571,80 eur titulom náhrady škody vzniknutej mu výplatou úrazových dávok poškodenému Y. F..
X. Vychádzal zo zistenia, že pri dopravnej nehode dňa 17.12.2009 zapríčinenej zamestnancom žalovaného, došlo k poškodeniu zdravia Y.O. F. - spolucestujúceho v motorovom vozidle Ford Tranzit, EČ: Y. XXX U.. Trestným rozkazom Okresného súdu Rožňava sp.zn. 1T/70/2010 zo 17.5.2010 vodič
- zamestnanec žalovaného bol uznaný vinným z ublíženia na zdraví. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 28.5.2010. Ďalej vychádzal zo zistenia, že oznámením poistnej udalosti zo 17.12.2009 spoločnosť J.P. - STAV, spol. s r.o. oznámila žalobcovi vznik poistnej udalosti - pracovný úraz zo dňa 17.12.2009, ktorý utrpel zamestnanec spoločnosti Y. F. (spolujazdec motorového vozidla, ktoré bolo účastníkom predmetnej dopravnej nehody). Rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Rožňava z 30.6.2010 bol poškodenému Y. F. priznaný nárok na úrazový príplatok v dôsledku pracovného úrazu za obdobie dočasnej PN. Z odôvodnenia rozhodnutie vyplýva, že poškodený si uplatnil nárok na úrazový príplatok podaním žiadosti doručenej žalobcovi 3.2.2010. Z potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti zistil, že poškodený bol v dôsledku pracovného úrazu práceneschopný od 17.12.2009 do 25.1.2010. Výška úrazového príplatku bola vypočítaná za obdobie od 18.12.2009 do 31.12.2009 vo výške 20,20 eur a za obdobie od 1.1.2010 do 24.1.2010 vo výške 29,60 eur. Z rozhodnutia žalobcu z 26.7.2010 zistil, že poškodenému bol priznaný nárok na náhradu za bolesť v dôsledku predmetného pracovného úrazu v sume 522 eur. Žalobca vyzval žalovaného na uznanie a dobrovoľné plnenie povinnosti nahradiť škodu vzniknutej výplatou úrazových dávok poškodenému - výzvou č.49/2010 z 31.8.2010 a výzvou z
26.4.2011 č. 42/2011 ho vyzval na uznanie a dobrovoľné plnenie povinnosti nahradiť škodu vzniknutej výplatou náhrady za bolesť poškodenému. Žalovaný predmetné výzvy postúpil vedľajšiemu účastníkovi. Vedľajší účastník žalovanému oznámil, že poškodený Y. F. si náhradu škody za bolestné uplatnil u neho (vedľajšieho účastníka) a toto mu bolo vyplatené z povinného zmluvného poistenia sumou 507 eur. Napokon vychádzal zo zistenia, že poškodený Y. F. si nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 4 odsek 1 zákona číslo 381/2011 Z.z. uplatnil v poisťovni Allianz- Slovenská poisťovňa a.s. dňa 23.02.2010 a to titulom bolestného sumu 507,- eur, titulom straty zárobku počas PN sumu 53,52 eur a náhradu nákladov liečenia vo výške 22,60 eur. Zároveň pri tomto uplatnení predložil aj čestné prehlásenie o tom, že všetky nároky z predmetnej dopravnej nehody si bude uplatňovať v komerčnej poisťovni z povinného zmluvného poistenia toho, kto za škodu zodpovedná. Na základe tejto skutočnosti bola poškodenému dňa 24.02.2010 a dňa 01.03.2010 poskytnutá náhrada škody v celkovej výške t.j. 556,80 eur, teda strata na zárobku počas práceneschopnosti - úrazového príplatku a titulom bolestného.
4. Po právnom posúdení veci podľa § 195 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z., § 420 ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1 OZ, § 83, § 85, § 99, § 109 ods. 1, 2, § 236 ods. 1, § 238 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení, prihliadajúc na záver odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení č.k. 2Co/543/2013-107 zo 7.11.2014, ako aj na výsledky vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že poškodený Y. F. pri vyššie uvedenej dopravnej nehode, ku ktorej došlo 17.12.2009 utrpel zranenia a to v pracovnom čase pri plnení pracovných úloh. V konaní nebola spornou skutočnosť, že Sociálna poisťovňa priznala poškodenému Y. F. nárok na úrazový príplatok, ako aj to, že priznala nárok na náhradu za bolesť vo výške 522,00 eur, ako aj skutočnosť, že poškodený si uplatnil svoje nároky vyplývajúce pre neho ako poškodeného pri dopravnej nehode dňa 17.12.2009 aj u poisťovateľa žalovaného - u vedľajšieho účastníka spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., ktorá poškodenému jeho nároky vyplatila, ktorú skutočnosť žalobcovi oznámila 29.9.2010 a 26.5.2011. Spornou zostala skutočnosť, či žalobca má nárok na regresnú náhradu voči žalovanému v zmysle § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení za situácie, keď vedľajší účastník splnil žalovanému nároky na náhradu škody utrpenej pri pracovnom úraze skôr ako žalobca. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania a z predložených listín je zrejmé, že poškodený Róbert Grieger utrpel pri plnení svojich pracovných povinností pracovný úraz a na druhej strane tento úraz utrpel v dôsledku dopravnej nehody, teda prevádzkou motorového vozidla. Ide teda o konkurenciu dvoch zodpovednostných vzťahov. Na jednej strane nárok poškodeného vyplývajúci z ust. § 195 ods. 1 Zákonníka práce ako zamestnanca pri plnení pracovných úloh, za ktoré zodpovedá jeho zamestnávateľ a na druhej strane zodpovednostný vzťah vyplývajúci z § 420 a § 427 OZ. Oba tieto zodpovednostné vzťahy sú zároveň kryté aj poistnými vzťahmi na jednej strane Sociálnou poisťovňou podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a na druhej strane zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Oba tieto poistné vzťahy kryjú rovnaké nároky - nároky na náhradu škody utrpenej pri pracovnom úraze a na náhradu škody utrpenej prevádzkou dopravného prostriedku a sú založené na rovnakom princípe. Vzhľadom na tieto skutočnosti za rozhodnú skutočnosť pre posúdenie, či je žaloba žalobcu dôvodná podľa záveru súdu je to, ktorá z poisťovní uskutočnila svoje plnenie pre poškodeného skôr. Keďže poškodený má v tomto prípade nárok na náhradu z oboch poistných vzťahov je na ňom samotnom, aby sa v prípade týchto dvoch zodpovednostných vzťahov rozhodol, z titulu ktorého si bude svoj nárok uplatňovať, preto je rozhodujúca otázka, ktorá poisťovňa plnila skôr. Keďže v konaní bolo preukázané, že vedľajší účastník (Allianz - Slovenská poisťovňa a.s.) 24.2.2010 vyplatila poškodenému Y. F. náhradu škody za bolestné vo výške 507,00 eur, čo vyplýva z oznámenia vedľajšieho účastníka žalobcovi z 26.5.2011 a náhradu škody za stratu na zárobku vo výške 49,80 eur dňa 1.3.2010, čo je zrejmé z oznámenia vedľajšieho účastníka žalobcovi zo dňa 29.9.2010 ako plnenie zo zmluvného poistenia žalovaného; ako aj skutočnosť, že poškodený pri uplatnení tohto nároku u vedľajšieho účastníka čestne prehlásil, že si náhradu škody bude uplatňovať iba v spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. a ktoré bolo doručené spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. 23.2.2010 a Sociálnej poisťovni 29.12.2009; že žalobkyňa ako to vyplýva z likvidačných správ, plnila poškodenému úrazový príplatok v mesiaci jún a náhradu za bolesť v mesiaci júl, resp. august 2010. Išlo teda o plnenia následné po plnení realizovanom vedľajším účastníkom. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že realizovaním plnení vedľajším účastníkom poškodenému došlo k uspokojeniu jeho nárokov na náhradu škody - úrazové dávky a bolestné - utrpené pri pracovnom úraze prevádzkou motorového vozidla žalovaného a to z povinného zmluvného poistenia žalovaného. Tým, že poškodený prijal aj následné (duplicitné) plnenie zo strany žalobcu, na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že právny dôvod na plnenie dávok z úrazového poistenia zamestnávateľa už predtým zanikol. Vychádzajúc z vyššie uvedeného uzavrel, že žalobca nemá regresný nárok voči žalovanému v zmysle
§ 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, preto žaloba nie je dôvodná. Keďže na strane poškodeného vzniklo bezdôvodné obohatenie tento je povinný ho žalobcovi vydať v zmysle zákonných pravidiel upravených v § 451 a nasl. OZ a zároveň aj v zmysle ust. § 236 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Uzavrel, že na zaplatenie týchto dávok tak, ako sa ich žalobca domáha od žalovaného v tomto konaní, žalovaný nie je povinný, nakoľko ako je to zrejmé zo samotného skutkového stavu, nie je tým subjektom, na ktorého strane došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia.
5. Vychádzajúc z § 151 ods. 1 O.s.p. vo výroku uviedol, že o trovách žalovaného bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. Navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 390 C.s.p. sám rozhodol vo veci sa vyhovel podanej žalobe v plnom rozsahu. Namietal nesprávne právne posúdenie v predmetnej veci súdom prvej inštancie poukazujúc na ust. § 238 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, keďže v prípade pracovného úrazu pri dopravnej nehode je touto treťou osobou žalovaný, ktorého zamestnanec túto dopravnú nehodu spôsobil. Boli preto splnené všetky zákonné podmienky pre uplatnenie regresného nároku. Trval na tom, že jeho postup bol správny, keď v súlade s § 109 ods. 2 cit. zák. po preskúmaní predložených písomných podkladov a splnení podmienok ustanovených zákonov na vznik nároku na dávku, splnení podmienok nároku na jej výplatu a podaním príslušnej žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, pristúpil k výplate nároku poškodeného zamestnanca. Trval na tom, že zo strany poškodeného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože mal vyplatené dávky sociálneho poistenia po splnení zákonných podmienok. Považoval za irelevantnú skutočnosť, že poškodený si všetky nároky uplatnil z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v komerčnej poisťovni, pretože splnil všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie bolestného a úrazového príplatku z úrazového poistenia a jeho zamestnávateľ sa zodpovednosti za poškodenie zdravia poškodeného podľa osobitného predpisu nezbavil, preto nebol dôvod na nepriznanie predmetných dávok z úrazového poistenia. Podľa jeho názoru postup v zmysle § 236 ods. 1 písm. a/ až c/ cit. zák. neprichádza do úvahy, lebo od príjemcu dávky je oprávnený domáhať iba vo vymedzených prípadoch a príjemca dávky je povinný vrátiť dávku alebo jej časť len ak mu táto dávka nepatrila alebo mu nepatrila v poskytnutej sume. V danom prípade o takýto prípad nejde. Bol toho názoru, že v prípade dopravnej nehody má tretia osoba právo, aby za ňu poisťovateľ hradil škodu spôsobenú v Sociálnej poisťovni z jej povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podľa neho výplata dávok sociálneho poistenia, medzi ktoré patria aj úrazové dávky, má prednosť pred plnením zo strany komerčných poisťovní. Zdôrazňoval, že pri posudzovaní nároku na úrazové dávky zákon neukladá povinnosť šetriť, či si poškodení uplatnili nárok na tieto dávky v komerčných poisťovniach. Poukazujúc na znenie § 210 ods. 2 Zákonníka práce účinného od 1.4.2002, podľa ktorého poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania vykonáva podľa osobitného predpisu, pričom do 31.3.2002 zákonné poistenie organizácií pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania na základe vyhl. č. 280/1993 vykonávala Slovenská poisťovňa a.s., ktorá sa spojila s poisťovňou Allianz, pre vedľajšieho účastníka malo byť zrejmé, že v prípade pracovného úrazu pri dopravnej nehode budú nároky poškodeného zamestnanca uspokojené z úrazového poistenia sociálnou poisťovňou v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. Zdôrazňoval, že poškodený mal v dôsledku jednej udalosti vyplatené plnenia - náhradu za bolesť a úrazový príplatok od žalovaného prostredníctvom vedľajšieho účastníka, ako aj od neho (žalobcu). Išlo o osobitné nároky založené na dvoch rozdielnych základoch, ktoré treba posudzovať samostatne, pričom zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ani zákon č. 381/2001 Z.z. nevylučuje kumuláciu takéhoto dvojitého plnenia. V tejto súvislosti poukázal na špeciálne ust. § 4 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z., za nesprávny považoval názor súdu o tom, že rozhodujúcou skutočnosťou v tomto prípade je to, ktorá z poisťovní uskutočnila svoje plnenie pre poškodeného skôr. Zotrval na stanovisku, že sú splnené všetky podmienky stanovené zákonom pre priznanie regresného nároku v súlade s § 238. Za irelevantnú považoval skutočnosť, že tretia osoba (žalovaný) mal uzatvorenú s komerčnou poisťovňou povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/378/2012-88 zo 16.4.2013, ktorý v obdobnej veci vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného k náhrade škody a konštatoval, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi vyplatené úrazové dávky, keďže má uzatvorenú poistnú zmluvu s vedľajším účastníkom, žalovaný má právo z poistenia svojej zodpovednosti voči vedľajšiemu účastníkovi, aby za neho vyplatené úrazové dávky sociálnej poisťovni nahradil. Považoval za irelevantné, že vedľajší účastník náhradu škody z poisteného žalovaného poškodenému už vyplatil na základe priameho nároku
daného poškodenému podľa § 15 zák. č. 381/2001 Z.z., ako aj že k výplate zo strany vedľajšieho účastníka došlo skôr ako k výplate zo strany Sociálnej poisťovne.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť, nakoľko súd správne a úplne zistil skutkový stav, vykonal všetky potrebné dôkazy a svoje rozhodnutia aj presvedčivo odôvodnil. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania zdôrazňujúc, že Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. poškodenému vyplatila náhradu škody za bolestné 24.2.2010 náhradu za stratu na zárobku 1.3.2010, čo oznámila aj žalobcovi, že poškodený čestne prehlásil, že si náhradu škody bude uplatňovať iba v spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., toto písomné čestné prehlásenie bolo doručené spoločnosti Allianz
- Slovenská poisťovňa a.s. 23.2.2010, ale aj žalobcovi a to 29.12.2009, konštatoval, že je otázne, z akého titulu následne v mesiaci 2010 žalobca plnil poškodenému úrazový príplatok a v mesiaci august 2010 náhradu za bolesť. Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa neho právny dôvod na plnenie dávok z úrazového poistenia zamestnávateľa v čase jeho plnenia neexistoval, už predtým zanikol a pokiaľ poškodený prijal aj následné (duplicitné) plnenie zo strany žalobcu, na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenia na úkor žalobcu. Zdôrazňoval, že žalobca voči nemu nemá regresný nárok v zmysle § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, preto žaloba nie je dôvodná, lebo nie je tým subjektom, na ktorého strane došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, preto nie je pasívne legitimovaný.
8. Vedľajší účastník (ďalej len „intervenient“, keďže Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. osobitným písomným podaním z 13.2.2017 doručeným súdu prvej inštancie 15.2.2017 v súlade s § 82 ods. 1 C.s.p. oznámila vstup do konania) v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k nároku žalobcu sa v priebehu konania viackrát písomne aj ústne vyjadroval, na argumentácii o nedôvodnosti nároku sa ani toho času nič nemení. Zdôrazňoval, že nároky poškodeného na náhradu škody na zdraví v zmysle Občianskeho zákonníka a zároveň aj Zákonníka práce sú ovplyvňované na základe rovnakého špeciálneho právneho predpisu a to zák. č. 437/2004 Z.z. za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu a titulom úrazového príplatku podľa zák. č. 461/2003 Z.z., pričom táto právna úprava neumožňuje kumuláciu dvojitého plnenia škody na zdraví voči zodpovedným subjektom v zmysle § 420, resp. § 427 OZ a zároveň aj v zmysle § 195 ZP. K tvrdeniu žalobcu, že nemá povinnosť šetriť, či si poškodený neuplatnil nároky na dávky v komerčných poisťovniach uviedol, že to ešte neznamená, aby poškodenému prináležala duplicitná náhrada škody. Preto túto obranu považoval za absolútne nepochopiteľnú a irelevantnú. Zdôrazňoval, že ani zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisťovni nestanovuje skúmať, či si poškodený nároky na škody neuplatnil v sociálnej poisťovni aj napriek tomu tieto skutočnosti zisťuje. Túto mieru obozretnosti a bdelosti podľa neho je možné dôvodne požadovať aj od žalobcu. Navyše za stavu, keď v konaní preukázal, že dokonca sám poškodený doručil žalobcovi čestné prehlásenie o tom, že si nároky vyplývajúce z predmetnej dopravnej nehody bude uplatňovať v komerčnej poisťovni z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Zdôraznil, že tak ako na to v konaní pred súdom poukázal, právny názor o tom, že právna úprava vylučuje kumuláciu dvojitého plnenia a teda duplicitného poškodenia škody na zdraví je plne v súlade s uznesením KS v Košiciach sp.zn. 1Co/575/2013 z 29.4.2015, preto konajúcemu súdu nemožno vyčítať nesprávne právne posúdenie predmetnej veci. V konaní bolo preukázané, že nárok žalobcu nie je dôvodný, preto bolo namieste tento zamietnuť v celom rozsahu.
9. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaného a intervenienta uviedol, že naďalej nesúhlasí s ich tvrdeniami, podľa ktorých nemal vyplatiť poškodenému ním uplatnené nároky z úrazového poistenia a že právny dôvod na plnenie dávok z úrazového poistenia zamestnávateľa v čase plnenia zo strany žalobcu neexistoval a zo strany poškodeného vzniklo bezdôvodné obohatenia. Zopakoval svoje tvrdenia uvádzané v odvolaní, pre ktoré bol toho názoru, že zo strany poškodeného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu prijatím jeho plnení, lebo mal vyplatené dávky sociálneho poistenia po splnení zákonných podmienok poukazujúc na ust. § 40 ods. 2 zák. o sociálnom poistení. Konštatoval, že je pre neho irelevantná skutočnosť, že poškodený si zároveň uplatnil v komerčnej poisťovni titulom plnenia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V ďalšej časti vyjadrenia zopakoval všetky dôvody uvádzané v odvolaní, pre ktoré záver súdu prvej inštancie považoval za nesprávne právne posúdenie veci. Opätovne poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/378/2012 zo 16.4.2013.
10. Žalovaný v odvolacej duplike k odvolacej replike žalobcu uviedol, že vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania je zrejmé, že prijatím ďalšieho duplicitného plnenia poškodeným od žalobcu vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že právny dôvod na plnenie dávok z úrazového poistenia zamestnávateľa už predtým zanikol. Opätovne poukazoval na to, že nie je v danej veci pasívne legitimovaný zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie poukazujúc na ust. § 451 ods. 1 OZ. Pasívne legitimovaný je ten, komu sa plnením dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým, že v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív, alebo k zníženiu aktív, aj keď k tomu nemalo v súlade s právom dôjsť. Zdôrazňoval, že podmienkou úspešnosti žaloby a vydanie bezdôvodného obohatenia je vecná pasívna legitimácia žalovaného. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie získal, nie je osoba, ktorá predmet plnenia aktuálne drží, prípadne ktorá ho skutočne spotrebovala. Takýmto subjektom nie je ani osoba, ktorá ho získala na základe platne uzavretej dohody s adresátom plnenia a osobou, ktorá plnenie poskytla. Osobou povinnou vydať majetkový prospech získaním plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované. Z uvedených dôvodov mal za to, že v konaní o zaplatenie dávok z úrazového poistenia zamestnávateľa nie je pasívne legitimovaný a žiadal žalobu zamietnuť.
11. Výrok rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté, že súd o trovách konania rozhodne do 30 po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie, sa stal právoplatným a nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetnom odvolacieho prieskumu bol iba výrok rozsudku, ktorým žaloba bola zamietnutá (ďalej len „rozsudok“).
12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozsudku proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu danom ust. § 379 C.s.p. a § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13. Rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23. mája 2018 o 9.40. hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.5.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa ust. § 219 ods. 1,3 C.s.p..
15. Žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
19. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že vecne správne, podrobné a presvedčivé, ale aj zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
na tieto odkazuje. Ani ďalšie skutočnosti, uvedené v odvolaní, neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
20. Žalobca v odvolaní poukazuje na okolnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie vyporiadal v dôvodoch rozhodnutia v danej veci, a preto odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
21. K dôvodom, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd udáva:
22. V danom prípade nie je spornou zodpovednosť žalovaného, ale vzhľadom na priebeh dopravnej nehody, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia Y. F., je zrejmé, že ide o zodpovednosť podľa dvoch zodpovednostných vzťahov, a to na jednej strane nárok vyplývajúci z § 195 ods. 1 ZP a druhej strane z § 420 a § 427 OZ. V tomto smere sa odvolací súd priklonil k názoru vyslovenému odvolacím súdom vo veci sp.zn. 1Co/534/2016 z 20.12.2017, podľa ktorého obidva zodpovednostné vzťahy sú zároveň kryté poistnými vzťahmi, na jednej strane Sociálnou poisťovňou podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, na druhej strane zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Oba tieto poistné vzťahy kryjú rovnaké nároky založené na rovnakom princípe, že je vylúčené, aby poškodenému patril tento nárok duplicitne z titulu oboch poistení. Odvolací súd v tejto súvislosti za nesprávny považuje názor žalobcu, že ide o osobitné nároky založené na dvoch rozdielnych základoch, ktoré treba posudzovať samostatne, pričom zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ako ani zákon č. 381/2001 Z.z. nevylučuje kumuláciu takéhoto dvojitého plnenia. Výplata dávok sociálneho poistenia má prednosť pred plnením zo strany komerčných poisťovní, z čoho vyplýva, že pripúšťa existenciu jedného nároku vyplývajúceho z dvoch právnych predpisov, pričom tvrdenie o prioritnej zodpovednosti sociálnej poisťovne v takomto prípade nemá oporu v žiadnom právnom predpise. V danom prípade, vzhľadom na stanovisko poškodeného vyjadrené v čestnom prehlásení o tom, že nárok na náhradu škody v súvislosti s dopravnou nehodou zo 17.12.2009 si bude uplatňovať v komerčnej poisťovni z povinného zmluvného poistenia vinníka nehody, ktoré bolo doručené tak žalobcovi, ako aj intervenientovi a napriek tomu si uplatnil tento nárok voči obom subjektom, je potrebné považovať za podstatné to, ktorá z uvedených poisťovní uskutočnila svoje plnenie skôr, lebo takýmto plnením došlo k uspokojeniu nároku poškodeného a jeho nárok zanikol splnením. Svedčí o tom aj súdna prax, ktorá dlhodobo zastáva názor ohľadne vzájomnej konkurencie nárokov zamestnanca na náhradu škody z pracovného úrazu na jednej strane s nárokom na náhradu škody podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „nárok na náhradu škody proti organizácii podľa ustanovení Zákonníka práce o odškodňovaní pracovných úrazov, ako aj nárok na náhradu škody z tej istej škodnej udalosti proti tomu, kto za ňu zodpovedá podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, možno uplatniť na súde jednou žalobou. Súd tu nemôže uložiť žalovaným povinnosť zaplatiť náhradu škody spoločne a nerozdielne; môže však vysloviť, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného“ (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cz 85/1979 uverejnené pod R 11/1982). Aktuálnosť tohto právneho názoru nezanikla ani v dôsledku toho, že novelizáciou Zákonníka práce účinnou od 1.1.2004 sa v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení riešenie následkov pracovného úrazu alebo choroby z povolania už neuskutočňuje prostredníctvom zamestnávateľa poškodeného zamestnanca, ale prostredníctvom dávok úrazového poistenia. Pokiaľ teda žalobkyňa vykonala plnenie neskôr ako ho vykonala Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. za žalovaného, došlo k zániku nároku poškodeného voči Sociálnej poisťovni a.s. a to v rozsahu plnenia vykonaného Allianz- Slovenskou poisťovňou a.s. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani skutočnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa a a to, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre úhradu nárokov poškodenému z titulu zákona o sociálnom poistení (ktorý považuje odvolací súd za správny).
23. Je potrebné zdôrazniť, že tak nárok na úhradu podľa § 195 ods. 1 ZP, ako aj nárok na náhradu škody podľa § 420 a § 427 OZ sú nárokmi vyplývajúcimi zo zákonnej povinnosti, preto sú rovnocenné, preto platí, že pokiaľ Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. plnila konkrétny nárok za svojho poistenca (žalovaného) nemá už povinnosť uhrádzať inak oprávnený nárok žalobcu, v dôsledku toho, že plnenie zo strany žalobcu už predstavuje plnenie duplicitné. Odvolací súd sa nepriklonil k záveru vyplývajúcemu z rozhodnutia odvolacieho súdu sp.zn. 5Co/378/2012, ktoré poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/75/2007 z 28.2.2008, nakoľko v tomto rozhodnutí sa rieši skutkovo úplne iná problematika a to otázka zániku poistnej zmluvy v dôsledku nezaplatenia poistného, preto uvedené rozhodnutie nie je možné aplikovať na daný prípad.
24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný a intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).