Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-92-2017.pdf
PDF · 137.41 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/92/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu: ELIPS Slovakia, s.r.o., Michalská 9, Bratislava, IČO: 36 791 831, zastúpeného MALICH advokátska kancelária, s.r.o., Dunajská 25, Bratislava, IČO: 47 256 991, proti žalovanému: Výskumný ústav zváračský - Priemyselný inštitút SR, Račianska 71, Bratislava, IČO: 36 065 722, zastúpeného slc partners s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 16, Bratislava, IČO: 47 246 634, o zaplatenie 45 486,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/17/2016-263 zo dňa 01.02.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/17/2016-263 zo dňa 01.02.2017 p o t v r d z u j e.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 45 486,44 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 17.04.2015 až do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a nahradiť trovy konania, pričom o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení rozhodnutia sú prvej inštancie uviedol, že medzi žalobcom ako poskytovateľom služby a žalovaným ako objednávateľom služby boli v zmysle ust. § 262 ods. 1 a 2 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka uzatvorené zmluva o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a zmluva o spolupráci č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, na základe ktorej poskytoval žalobca pre žalovaného spoluprácu pri koncipovaní, vytvorení, predkladaní a implementácii projektov. Uvedený zmluvný vzťah súd posudzoval podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka ako obchodný zmluvný vzťah, ktorý sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, aj keď obe zmluvné strany nespĺňali náležitosti ust. § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, pretože v čl. 7.2 oboch týchto zmlúv o spolupráci si zmluvné strany dohodli, že otázky neupravené zmluvami sa riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. V danej veci teda vznikol medzi stranami sporu obchodno-záväzkový zmluvný vzťah, ktorý súd posúdil v súlade s ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanú zmluvu (inominátny kontrakt), podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Na všetky právne okolnosti týkajúce sa predmetného záväzkového vzťahu strán sporu sa teda vzťahujú podľa ust. § 1 Obchodného zákonníka ustanovenia tohto zákonníka okrem tých, ktoré tento zákonník nerieši, a tie sa potom riešia podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 1 Občianskeho zákonníka ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
3. Na základe vykonaných listinných dôkazov a zhodných tvrdení právnych zástupcov strán sporu považoval súd prvej inštancie za nesporné, že skutkový stav prebehol tak, že dňa 27. 08. 2009 uzavreli žalobca a žalovaný zmluvu o spolupráci č. 414/2009/10 a zmluvu o spolupráci č. 409/2009/10, pričom ich predmetom bol záväzok žalobcu ako poskytovateľa služby poskytovať pre žalovaného spoluprácu pri koncipovaní, vytvorení, predkladaní a implementácii projektov špecifikovaných v týchto zmluvách a záväzok žalovaného ako objednávateľa služby poskytovať žalobcovi súčinnosť, zaobstarať potrebné doklady a informácie a uhradiť žalobcovi dojednanú odplatu. Dňa 26. 08. 2011 uzatvorili žalobca a žalovaný Dohodu o urovnaní. Predmetom tejto Dohody o urovnaní bolo urovnanie sporných práv účastníkov vyplývajúcich zo zmluvy o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a zo zmluvy o spolupráci č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 tak, že práva a záväzky zo zmlúv o spolupráci sa nahradili novým záväzkom žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 150 000,- eur do 31. 12. 2012 s tým, že suma urovnania sa považovala za paušálnu sumu a pre jej úhradu a výšku mala byť irelevantná suma skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci zo strany žalovaného, všetky sumy, ktoré do uzavretia Dohody o urovnaní zinkasoval žalobca ako odplatu od žalovaného na základe zmlúv o spolupráci si žalobca mohol ponechať s tým, že tieto sumy nemali v budúcnosti podliehať žiadnemu zúčtovaniu podľa sumy skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci zo strany žalovaného a uzavretím Dohody o urovnaní sa považovali všetky (resp. akékoľvek) vzájomné záväzky vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci a z ich plnenia za vyporiadané. Dňa 20. 10. 2011 uzatvorili žalobca a žalovaný Dodatok č. 1 k Dohode o urovnaní, ktorého podstata spočívala v tom, že k sume urovnania nebude účtovaná DPH. Sumu urovnania v zmysle Dohody o urovnaní v znení Dodatku č. 1 zaplatil žalovaný riadne a včas. Dňa 26. 08. 2011 (v rovnaký deň, ako bola uzavretá Dohoda o urovnaní) uzavreli žalobca a žalovaný osobitnú dohodu, označenú ako Osobitné dojednanie k Dohode o urovnaní. Predmetom tohto Osobitného dojednania bol záväzok žalovaného, že okrem sumy urovnania vo výške 150 000,- eur v zmysle čl. 2.1 Dohody o urovnaní zaplatí žalobcovi dodatočne ešte ďalšiu sumu v zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania vo výške rovnajúcej sa odplate (odmene), ktorá by žalobcovi patrila na základe zmlúv o spolupráci (táto odplata sa určovala percentuálne zo sumy skutočného čerpania nenávratných finančných príspevkov poskytnutých na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci) zníženej o sumy doposiaľ inkasované žalobcom v zmysle zmlúv o spolupráci, o sumu urovnania (150 000,- eur) a o 5% (minimálne 30 000,- eur). Podľa čl. 2.2 a 2.3 Osobitného dojednania si žalobca mohol uplatniť právo na doplatok voči žalovanému po ukončení realizácie oboch projektov v zmysle zmlúv o spolupráci potom, čo mu žalovaný predloží Čestné vyhlásenie o ukončení aktivít na týchto projektoch, ktoré malo obsahovať sumu skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov. Toto Čestné vyhlásenie žalovaný žalobcovi nepredložil. Žalobca sa obrátil na Výskumnú agentúru ako subjekt poskytujúci nenávratný finančný príspevok na projekty v zmysle zmlúv o spolupráci a požiadal Výskumnú agentúru o poskytnutie informácií, kedy boli projekty ukončené (fyzicky a finančne) a aká bola výška skutočne vyplateného (čerpaného) nenávratného finančného príspevku na obidva projekty v zmysle zmlúv o spolupráci. Výskumná agentúra poskytla žalobcovi požadované údaje v liste zo dňa 23. 07. 2015 a e-mailom zo dňa 24. 07. 2015 a dňa 27. 07. 2015., z ktorých vyplývalo, že projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414, v ktorej mal žalobca dohodnutú odplatu 23 % z čerpaného nenávratného finančného príspevku bol ukončený fyzicky dňa 31. 07. 2014 a finančne dňa 11. 12. 2014, pričom celková výška vyplateného (uhradeného, vyčerpaného) nenávratného finančného príspevku pre tento projekt bola 1 837 605,09 eura, projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409, v ktorej mal žalobca dohodnutú odplatu 17 % z čerpaného nenávratného finančného príspevku bol ukončený fyzicky dňa 31. 10. 2014 a finančne dňa 16. 03. 2015, pričom celková výška vyplateného (uhradeného, vyčerpaného) nenávratného finančného príspevku pre tento projekt bola 931 637,25 eura. V liste zo dňa 08. 06. 2015 si žalobca sčasti uplatnil voči žalovanému nárok na doplatok v zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania tak, že žalovanému vystavil faktúru č. 201504 zo dňa 08. 06. 2015 vo výške 5 000,- eur + 1 000,- eur so splatnosťou do 15. 06. 2015, ktorá bola prílohou listu navrhovateľa zo dňa 08. 06. 2015 a vyzval ho na úhradu tejto faktúry, pričom suma uvedená vo faktúre mala predstavovať prvú splátku záväzku vyplývajúceho z čl. 2.2 Osobitného dojednania. Žalobca zároveň týmto listom vyzval žalovaného na bezodkladné doručenie Čestného vyhlásenia v zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania a informoval žalovaného, že zvyšok doplatku si uplatní po predložení Čestného vyhlásenia. Na tento list žalobcu reagoval právny zástupca žalovaného listom zo dňa 17. 06. 2015, z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaný odmietol plniť svoje záväzky z Osobitého dojednania a ktorým žalovaný vrátil faktúru žalobcovi. Právny zástupca žalovaného odôvodnil svoje odmietavé stanovisko tým, že Dohodou o urovnaní zanikli všetky práva a povinnosti zo zmlúv o spolupráci (ako aj zmluvy samotné) a teda nie je zrejmé, na základe čoho žalobca požaduje
plnenie zo zmlúv o spolupráci, ktoré uzatvorením Dohody o urovnaní zanikli. Právny zástupca žalobcu vypracoval návrh Dohody o urovnaní č. 2, ktorý zaslal právnemu zástupcovi žalovaného e-mailom zo dňa 09. 10. 2015. Žalovaný odmietol spomínaný návrh Dohody o urovnaní č. 2 uzavrieť. Namiesto toho vo svojom e-maile zo dňa 19. 11. 2015 navrhol, že žalovaný zaplatí žalobcovi sumu 13 000,- eur, čo odôvodnil nepomerom medzi výškou inkasovaného (vyčerpaného) nenávratného finančného príspevku a výškou odplaty (odmeny) žalobcu z pohľadu doby trvania spolupráce na základe zmlúv o spolupráci. Právny zástupca žalobcu na to reagoval listom zo dňa 26. 11. 2015, v ktorom upozornil žalovaného na to, že argumentáciu žalovaného je v rozpore s ustanoveniami Osobitného dojednania, pretože v Osobitnom dojednaní nebola výška žalobcovho nároku na doplatok závislá od doby trvania spolupráce (žalovaného a žalobcu), ale od výšky nenávratného finančného príspevku, ktorý žalovaný čerpal, odmietol návrh žalovaného obsiahnutý v e-maile zo dňa 19. 11. 2015 a vyzval žalovaného, aby do 01. 12. 2015 uzavrel so žalobcom dohodu o urovnaní č. 2 alebo aby v tej istej lehote zaplatil sumu 45 000,- eur, čo žalovaný neurobil. 4. Súd prvej inštancie mal za to, že na základe vyššie uvedeného skutkového stavu a vo vzťahu k nezhodným vyjadreniam strán sporu musel v konaní riešiť tieto otázky: Oprávnenosť nároku žalobcu, výška žalobného nároku žalobcu v prípade jeho oprávnenosti a prípadný zánik tohto nároku žalobcu započítaním žalovaného.
5. Pokiaľ ide o oprávnenosť nároku žalobcu súd prvej inštancie mal z listinných dôkazov za to, že uzavretím Dohody o urovnaní zo dňa 26. 08. 2015 zmluvné strany výslovne ukončili platnosť predmetných zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, pretože výslovne v čl. 2.2 tejto Dohody o urovnaní uviedli, že uzavretím tejto dohody považujú zmluvné strany za vysporiadané akékoľvek a všetky vzájomné záväzky vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, čo v zmysle ust. § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka znamenalo, že táto neskôr uzavretá písomná Dohoda o urovnaní v zmysle ust. § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka s uvedením, že zmluvné vzájomné záväzky z tejto zmluvy sú uzavretím tejto dohody vysporiadané mala za následok jednak zánik akýchkoľvek záväzkov zmluvných strán, vzniknutých zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 do okamihu uzavretia Dohody o urovnaní (teda do dňa 26. 08. 2015) podľa ust. § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania), a zároveň malo za následok zmenu vzájomných práv a povinností podľa ust. § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový záväzok popri doterajšom záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadované náležitosti). Zároveň mal súd za to, že nakoľko v predmetnej Dohode o urovnaní sa nielen považovali dovtedajšie záväzky zo zaniknutých zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 za vysporiadané, ale sa uvedenou Dohodou o urovnaní a Osobitným dojednaním k Dohode o urovnaní dohodli nové vzájomné zmluvné povinnosti (z Dohody o urovnaní povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 150 000,- eur do 31. 12. 2012 s tým, že suma urovnania sa považovala za paušálnu sumu a pre jej úhradu a výšku mala byť irelevantná suma skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, resp. z Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní zo dňa 26. 08. 2011 vyplynul záväzok žalovaného, že okrem sumy urovnania, teda 150 000,- eur v zmysle čl. 2.1 Dohody o urovnaní zaplatiť žalobcovi dodatočne ešte ďalšiu sumu v zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania vo výške rovnajúcej sa odplate (odmene), ktorá by žalobcovi patrila na základe zmlúv o spolupráci (táto odplata sa určovala percentáulne zo sumy skutočného čerpania nenávratných finančných príspevkov poskytnutých na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009) zníženej o sumy doposiaľ inkasované žalobcom v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, o sumu urovnania (150 000,- eur) a o 5% (minimálne 30 000,- eur)), čím v zmysle ust. § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetná Dohoda o urovnaní nielenže zrušila pôvodné zmluvy o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, ale úpravou a zmenou vzájomných práv zmluvných strán nahradila tieto pôvodné zmluvy o spolupráci.
6. K výške žalobného nároku žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že z Dohody o urovnaní zo dňa 26. 08. 2011 vyplynul (nový) záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 150 000,- eur do 31. 12. 2012 s tým, že suma urovnania sa považovala za paušálnu sumu a pre jej úhradu a výšku mala byť irelevantná suma skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov na príslušné projekty v zmysle zmlúv
o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 zo strany žalovaného, všetky sumy, ktoré do uzavretia Dohody o urovnaní zinkasoval žalobca ako odplatu od žalovaného na základe zmlúv o spolupráci si žalobca mohol ponechať s tým, že tieto sumy nemali v budúcnosti podliehať žiadnemu zúčtovaniu podľa sumy skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 zo strany žalovaného. Z Dodatku č. 1 k Dohode o urovnaní zo dňa 20. 10. 2011 vyplynulo, že k sume urovnania nebude účtovaná DPH. Sumu urovnania v zmysle Dohody o urovnaní v znení Dodatku č. 1 zaplatil žalovaný riadne a včas. Z Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní zo dňa 26. 08. 2011 vyplynul záväzok žalovaného, že okrem sumy urovnania (t.j. 150 000,- eur v zmysle čl. 2.1 Dohody o urovnaní) zaplatí žalobcovi dodatočne ešte ďalšiu sumu v zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania vo výške rovnajúcej sa odplate (odmene), ktorá by žalobcovi patrila na základe zmlúv o spolupráci (táto odplata sa určovala percentuálne zo sumy skutočného čerpania nenávratných finančných príspevkov poskytnutých na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009) zníženej o sumy doposiaľ inkasované žalobcom v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, o sumu urovnania (150 000,- eur) a o 5% (minimálne 30 000,- eur). Výška doplatku sa odvíjala od sumy skutočného čerpania nenávratných finančných príspevkov (poskytnutých žalovanému na príslušné projekty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 ). Podľa čl. 2.2 a 2.3 Osobitného dojednania si žalobca mohol uplatniť právo na doplatok voči žalovanému po ukončení realizácie oboch projektov v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 potom, čo mu žalovaný predloží Čestné vyhlásenie o ukončení aktivít na týchto projektoch, ktoré malo obsahovať sumu skutočného čerpania nenávratných finančných prostriedkov. Nakoľko žalovaný v rozpore s čl. 2.2 Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní nepredložil žalobcovi Čestné vyhlásenie napriek tomu, že o jeho poskytnutie žalobca žalovaného žiadal minimálne listom zo dňa 08. 06. 2015. Žalobca si preto takého chýbajúce informácie zabezpečil od Výskumnej agentúry ako subjektu poskytujúceho nenávratný finančný príspevok na projekty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009. Z informácií poskytnutých Výskumnou agentúrou vyplývalo, že projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414, v ktorej mal žalobca dohodnutú odplatu 23 % z čerpaného nenávratného finančného príspevku, bol ukončený fyzicky dňa 31. 07. 2014 a finančne dňa 11. 12. 2014, pričom celková výška vyplateného (uhradeného, vyčerpaného) nenávratného finančného príspevku pre tento projekt bola 1 837 605,09 eura a projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409, v ktorej mal žalobca dohodnutú odplatu 17 % z čerpaného nenávratného finančného príspevku, bol ukončený fyzicky dňa 31. 10. 2014 a finančne dňa 16. 03. 2015, pričom celková výška vyplateného (uhradeného, vyčerpaného) nenávratného finančného príspevku pre tento projekt bola 931 637,25 eura. V zmysle č. 2.2 Osobitného dojednania sa mala výška doplatku určiť tak, že v čl. 2.1.1 Osobitného dojednania boli určené sumy priznaných nenávratných finančných príspevkov na jednotlivé projekty (na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414 sa priznal nenávratný finančný príspevok vo výške 1 987 491,99 eura, na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409 sa priznal nenávratný finančný príspevok vo výške 1 177 103,01 eura, spolu na oba projekty boli priznané nenávratné finančné príspevky vo výške 3 164 595 eura). V čl. 2.1.2 Osobitného dojednania bola určená odplata žalobcu v prípade, ak by žalovaný čerpal (bol mu vyplatený) nenávratný finančný príspevok v plnom rozsahu, t.j. na 100 % tak, že pri 100 % čerpaní nenávratného finančného príspevku na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414 by odplata žalovaného bola 457 123,16 eura, t.j. 23 % zo sumy 1 987 491,99 eura, pri 100 % čerpaní nenávratného finančného príspevku na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409 by odplata žalovaného bola 200 107,51 eura, t.j. 17 % zo sumy 1 177 103,01 eura, spolu za oba projekty (pri 100 % čerpaní nenávratného finančného príspevku) by odplata žalovaného bola 657 230,67 eura. V zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania sa na základe Čestného vyhlásenia žalovaného mali určiť konečné percentá skutočného čerpania nenávratných finančných príspevkov v pomere k celkovým sumám priznaných nenávratných finančných príspevkov uvedeným v čl. 2.1.1 Osobitného dojednania. Keďže žalovaný údaje o skutočnom čerpaní nenávratného finančného príspevku žalobcovi nepredložil, súd vychádzal z údajov, ktoré predložil žalobca po ich poskytnutí Výskumnou agentúrou. V zmysle týchto údajov na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414 sa z priznanej sumy nenávratného finančného príspevku vo výške 1 987 491,99 eura vyčerpala suma 1 837 605,09 eura, t.j. 92,46 %, na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409 sa z priznanej sumy nenávratného finančného príspevku vo výške 1 177 103,01 eura vyčerpala suma 931 637,25 eura, t.j. 79,15 %, spolu sa z nenávratného finančného príspevku na oba projekty vyčerpala suma 2 769 242,34 eura. V zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania sa mala pomerne vypočítať definitívna odplata žalobcu na základe aplikovania údajov o konečných percentách
skutočného čerpania nenávratného finančného príspevku na odplaty za jednotlivé projekty podľa čl. 2.1.2 Osobitného dojednania. V zmysle týchto údajov ak pri 100 % čerpaní nenávratného finančného príspevku na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414 by odplata žalovaného bola 457 123,16 eura, t.j. 23 % zo sumy 1 987 491,99 eura, tak potom pri 92,46 % skutočnom čerpaní nenávratného finančného príspevku na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 414 by odplata žalovaného bola 422 649,17 eura, teda 23 % zo sumy 1 837 605,09 eura a ak pri 100 % čerpaní nenávratného finančného príspevku na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409 by odplata žalovaného bola 200 107,51 eura, t.j. 17 % zo sumy 1 177 103,01 eura, tak potom pri 79,15 % skutočnom čerpaní nenávratného finančného príspevku na projekt realizovaný na základe zmluvy č. 409 by odplata žalovaného bola 158 378,33 eura, teda 17 % zo sumy 931 637,25 eura, spolu za oba projekty (pri zohľadnení skutočného čerpania nenávratného finančného príspevku) by definitívna odplata žalovaného bola 581 027,50 eura. V zmysle poslednej vety čl. 2.2 Osobitného dojednania sa mal doplatok žalobcu vypočítať tak, že od definitívnej odplaty (vo výške 581 027,50 eura) by sa odrátali už uhradené odplaty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 (vo výške 355 541,06 eura), suma urovnania (vo výške 150 000,- eur) a 5 % z definitívnej odplaty (minimálne však 30 000,- eur). Keďže definitívna odplata bola 581 027,50 eura a 5 % z nej bolo 29 051,38,- eura, tak ako posledná položka sa od definitívnej odplaty mala odpočítavať suma 30 000,- eura. Vzhľadom na uvedené predstavovala výška doplatku sumu 45 486,44 eura (zo sumy konečnej odplaty vo výške 581 027,50 eura sa odpočítala suma 355 541,06 eura už uhradené odplaty v zmysle zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, ďalej suma 150 000,- eur ako suma urovnania a suma 30 000,- eur ako 5 % z definitívnej odplaty, minimálne však 30 000,- eur). Uvedený výpočet uvádzal žalobca vo svojej žalobe a súd ho považoval za správny vzhľadom na vyššie uvedené dokazovanie. Na základe uvedeného súd konštatoval, že výška žalobného nároku žalobcu bola dôvodná.
7. Pokiaľ ide o prípadný zánik žalobného nároku žalobcu započítaním žalovaného, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný počas konania v rámci svojej vzájomnej žaloby voči žalobcovi dňa 17. 01. 2017 písomne jednostranne započítal žalobcovu žalovanú pohľadávku zo svojou pohľadávkou voči žalobcovi, vyplývajúcu mu z náhrady škody, ktorá mala vzniknúť žalovanému tým, že žalobca si neplnil riadne svoje zmluvné povinnosti, vyplývajúce mu zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009. Ako však bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku, uzavretím Dohody o urovnaní zo dňa 26. 08. 2015 zmluvné strany výslovne ukončili platnosť predmetných zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, pretože výslovne v čl. 2.2 tejto Dohody o urovnaní uviedli, že uzavretím tejto dohody považujú zmluvné strany za vysporiadané akékoľvek a všetky vzájomné záväzky vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, čo v zmysle ust. § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka znamenalo, že táto neskôr uzavretá písomná Dohoda o urovnaní v zmysle ust. § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka s uvedením, že zmluvné vzájomné záväzky z tejto zmluvy sú uzavretím tejto dohody vysporiadané, mala za následok jednak zánik akýchkoľvek záväzkov zmluvných strán, vzniknutých zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 do okamihu uzavretia Dohody o urovnaní (teda do dňa 26. 08. 2015) podľa ust. § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania), a zároveň malo za následok zmenu vzájomných práv a povinností podľa ust. § 516 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový záväzok popri doterajšom záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom požadované náležitosti). V predmetnej Dohode o urovnaní sa teda považovali dovtedajšie záväzky zo zaniknutých zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 za vysporiadané, čím v zmysle ust. § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetná Dohoda o urovnaní zrušila pôvodné zmluvy o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, ale úpravou a zmenou vzájomných práv zmluvných strán nahradila tieto pôvodné zmluvy o spolupráci. Na základe uvedeného súd teda nemohol považovať nárok žalovaného na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť žalovanému tým, že žalobca si neplnil riadne svoje zmluvné povinnosti, vyplývajúce mu zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 za dôvodný, nakoľko uzavretím Dohody o urovnaní dňa 26. 08. 2015 zmluvné strany považovali za vysporiadané akékoľvek a všetky vzájomné záväzky vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, pod čo súd subsumoval aj prípadný nárok žalovaného vyplývajúci z eventuálneho nesplnenia zmluvných povinností žalobcu z týchto zmlúv o spolupráci.
8. Na základe uvedeného nemohlo prísť podľa súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 359 Obchodného zákonníka (podľa ktorého proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky) a ust. § 580 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie) k platnému započítaniu tak, ako to tvrdil žalovaný, nakoľko žalovaným uplatňovaná pohľadávka podľa názoru súdu nie že je nesplatná, ale dokonca neexistuje z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku, takže nemožno započítať proti existujúcej pohľadávke pohľadávku neexistujúcu.
9. Súd prvej inštancie na základe rovnakého argumentu a právneho posúdenia vyhodnotil ako nedôvodnú aj obranu žalovaného, spočívajúcu v tvrdení, že „po uzavretí Dohody o urovnaní a Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní mal žalobca poskytovať pre žalovaného služby, vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009“, nakoľko uzavretím Dohody o urovnaní dňa 26. 08. 2015 zmluvné strany považovali za vysporiadané akékoľvek a všetky vzájomné záväzky vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009, z čoho je zrejmé, že žalobca po uzavretí Dohody o urovnaní dňa 26. 08. 2015 nebol povinný poskytovať žalovanému žiadne služby, vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009.
10. Nakoľko žalobca a žalovaný nemali úrok z omeškania pre prípad omeškania žalovaného s platením odplaty žalobcovi podľa Dohody o urovnaní a Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní dohodnutý, žalobcovi omeškaním žalovaného s platením súdom priznanej odplaty vznikol nárok na úroky z omeškania podľa ust. § 365 a § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, platných po 01. 02. 2013. Prvý deň omeškania žalovaného s platením priznanej peňažnej sumy súd určil v zmysle čl. 2.3 Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní, podľa ktorého mal byť doplatok vo výške priznanej žalovanej sumy splatný do 30 dní od predloženia Čestného vyhlásenia o ukončení realizácie projektov žalovaným v zmysle čl. 2.2 Osobitného dojednania k Dohode o urovnaní žalobcovi ku dňu ukončenia posledného projektu v zmysle zmlúv o spolupráci. Nakoľko z údajov Výskumnej agentúry vyplývalo, že posledný projekt realizovaný na základe zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08. 2009 bol finančne ukončený dňa 16. 03. 2015, čo znamená, že žalovaný mohol takéto Čestné vyhlásenie predložiť žalobcovi nasledujúci pracovný deň, t.j. dňa 17. 03. 2015. Ak by tak žalovaný urobil, potom by 30 dňová lehota splatnosti doplatku uplynula dňa 16. 04. 2015. Uvedené znamená, že prvým dňom omeškania žalovaného s platením odmeny/doplatku žalobcovi bol deň 17. 04. 2015 (teda 17. 03. 2015 + 30 dní), pričom pri určení prvého dňa omeškania žalovaného súd v súlade s tvrdením žalobcu prihliadol na ust. § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech (teda žalovaný), jej splnenie zámerne zmarí, stane sa právny úkon nepodmieneným. Výšku úrokov z omeškania súd stanovil s odvolaním sa na ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná ku dňu omeškania s plnením peňažného dlhu z jednotlivých faktúr (dňa 17. 04. 2015) predstavovala výšku 0,05 % ročne, takže žalobcovi patrili úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššie ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 8,05 % ročne. Súd priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z priznanej sumy až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným žalobcovi.
11. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a trovy konania priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
12. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku zániku akýchkoľvek práv a povinností zo Zmlúv v dôsledku uzavretia Dohody o urovnaní. Žalovaný má za to, že Dohodou o urovnaní došlo k úprave len vybraných sporných, resp. pochybných ustanovení Zmlúv týkajúcich sa výšky a splatnosti odplaty za poskytovanie služieb, pričom ostatné ustanovenia urovnaním nedotknuté zostali naďalej platné a účinné medzi zmluvnými stranami bezo zmeny (s výnimkou dojednaní o výške a splatnosti odplaty). Zo žiadneho ustanovenia Dohody o urovnaní nie je možné vyvodiť, že jej uzavretím sa mal žalobca zbaviť povinnosti poskytovať
žalobcovi služby dohodnuté z Dohode o urovnaní. Táto skutočnosť vyplýva aj z výsluchu svedkov, ktoré konajúci súd vôbec nevzal do úvahy a ani sa s nimi nevysporiadal. V Dohode o urovnaní sa naviac v žiadnom ustanovení neuvádza, že by malo dôjsť k zániku všetkých povinností žalobcu zo Zmlúv. Zmluvné strany v predmetnej dohode len konštatovali, že ich práva a povinnosti sa považujú za vysporiadané (bod 2.2), pričom zo znenia Dohody o urovnaní vyplýva, že išlo o práva a povinnosti týkajúce sa odmeny žalobcu za poskytnutie služieb súvisiacich s Projektami. Z podstaty tohto právneho úkonu (dohody o urovnaní) pritom vyplýva, že ňou možno urovnať výlučne pochybné alebo sporné práva. Súd prvej inštancie v odôvodnení Rozsudku tiež nesprávne konštatoval, že „Osobitné dojednanie k Dohode o urovnaní slúžilo ako interná písomné dohoda zmluvných strán na vyriešenie sporných otázok, týkajúcich sa mechanizmu povinnosti žalovaného doplatiť žalobcovi určité finančné prostriedky.“ Tento záver však nevyplýva z žiadneho dôkazu predloženého v konaní.
13. Žalovaný ďalej uviedol, že v žiadnom prípade nie je možné považovať komunikáciu Ing. Klama so žalovaným týkajúcu sa prípadnej dohody ohľadom Dodatočnej odplaty za uznanie záväzku tak, ako to uvádza súd prvej inštancie v rozsudku.
14. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dôvodnosť žalovaného nároku a jeho výšky aj s ohľadom na skutočnosť, že právne úkony, z ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok, sú v časti dojednania o odplate neplatnými právnymi úkonmi pre rozpor s dobrými mravmi, resp. tieto dojednania sú minimálne v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný má naďalej za to, že jeho základným právom a povinnosťou súdu bolo, aby bol spor riadne prejednaný, t.j. aby bol náležité zistený skutkový stav sporu a spor bol riadne právne posúdeným čo však v predmetnom prípade splnené nebolo. 15. K zániku žalovaného nároku započítaním uviedol, že napriek tomu, že žalovaný má za to, že nárok žalobcu uplatnený v spore neexistuje, z opatrnosti si voči nemu započítal svoje pohľadávky, ktoré má žalovaný voči žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, čím nárok žalobcu uplatnený v spore zanikol. Pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia aj nárok na náhradu škody boli zo strany žalovaného uplatnené voči žalobcovi Podaním zo dňa 18.11.2016, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21.11.2016. Je nesprávny záver súdu uvedený v odôvodnení Rozsudku, že pohľadávky žalovaného uplatnené voči žalobcovi boli nesplatné. Nakoľko žalovaný si vyššie uvedené pohľadávky uplatnil voči žalobcovi na započítanie výlučne vo výške, v akej sa vzájomne kryli s žalovaným nárokom žalobcu, uplatnenie pohľadávok žalovaného na započítanie bolo potrebné považovať za procesnú obranu žalovaného a súd bol povinný sa nimi zaoberať. Je tiež nesprávny záver súdu, že Dohoda o urovnaní mala za následok zánik akýchkoľvek záväzkov zmluvných strán vzniknutých zo Zmlúv.
16. Žalovaný ďalej uvádza, že súd v spore zároveň nevykonal dôkazy navrhnuté zo strany žalovaného, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci samej a aj viaceré dôkazy, ktoré v spore vykonal, nevzal vôbec pri svojom rozhodovaní do úvahy.
17. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.
18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý s právnym názorom žalovaného nesúhlasil a považuje jeho tvrdenia za účelové. Uviedol, že žalovaný mal ako účastník konania od začiatku konania právo navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zo štyroch navrhnutých svedkov mohol relevantným spôsobom objasniť skutkový stav jedine Ing. Klamo, ktorý z titulu funkcie generálneho riaditeľa v spoločnosti žalovaného podpisoval obidve Zmluvy o spolupráci ako aj Dohodu o urovnaní a Osobitné dojednanie zo dňa 26.08.2011. Ostatní žalovaným navrhnutí svedkovia neboli účastníkmi zmluvných (záväzkových) vzťahov, ktoré existovali medzi žalobcom a žalovaným, nevznikali im priamo žiadne práva ani povinnosti a zároveň neparticipovali v procese uzatvárania vyššie uvedených zmlúv.
19. Žalobca ďalej uviedol, že následkom uzavretia Dohody o urovnaní bolo vysporiadanie akýchkoľvek a všetkých vzájomných záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv, teda slovami prvostupňového súdu Dohoda o urovnaní zrušila pôvodné zmluvy, čím bola okrem iného odstránená akákoľvek spornosť týkajúca: sa neplatnosti zmlúv o spolupráci z titulu rozporu s dobrými mravmi a výšky odmeny žalobcu. Pri hodnotení účinkov Dohody o urovnaní a Osobitného dojednania vychádzali z princípov a zásad platných v režime Obchodného práva, ide o princíp dispozitívnosti, zmluvnej slobody a zásady lex contractus
a zákonných účinkov inštitútu urovnania vyplývajúcich z ustanovenia § 585 až § 587 OZ, ktorými je odstránenie spornosti alebo pochybnosti vznikajúcich napríklad o tom, či boli splnené všetky predpoklady vzniku alebo zániku určitého práva, spornosti alebo pochybnosti týkajúcej sa výšky pohľadávky, jej splatnosti, úrokov, a pod., pričom spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková, právna, objektívna alebo subjektívna.
20. Zdôraznil, že súd Uznesením zo dňa 20.12.2016 rozhodol o vylúčení Vzájomnej žaloby zo dňa 18.11.2016 na samostatné konanie. Žalovanému nebolo odopreté právo na spravodlivé konanie, nakoľko žalovaný má priestor a právo predkladať už v samostatnom novom konaní akékoľvek (aj nové) dôkazy a navrhovať výsluchy svedkov preukazujúce jeho nároky.
21. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.
22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 15.05.2018. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
23. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odsekoch 51 až 60 napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné dôvody.
25. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 26.08.2011 uzatvorili sporové strany Dohodu o urovnaní (ďalej iba Dohoda o urovnaní) predmetom ktorej bolo urovnanie sporných práv strán vyplývajúcich zo Zmluvy o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27.08.2009 a Zmlúv o spolupráci č. 409/2009/10 zo dňa 27.08.2009 (ďalej iba Zmluvy) a to spôsobom špecifikovaným v čl. 2. Z článku 2.2 Dohody o urovnaí vyplýva, že uzavretím tejto dohody považujú zmluvné strany za vysporiadané akékoľvek a všetky vzájomné záväzky vyplývajúce zo Zmlúv, ako aj z ich plnenia. Dňa 26.08.2011 (t.j. v ten istý deň, ako bola uzavretá Dohoda o urovnaní) uzavreli sporové strany osobitnú dohodu označenú ako „Osobitné dojednanie k dohode o urovnaní“ (ďalej len Osobitné dojednanie). Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť oprávnenosť nároku žalobcu titulom Dohody o urovnaní a prípadný zánik nároku započítaním.
26. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že Dohodou o urovnaní došlo k úprave len vybraných sporných, resp. pochybných ustanovení Zmlúv týkajúcich sa výšky a splatnosti odplaty za poskytovanie služieb a ostatné ustanovenia zostali bezo zmeny. Z ustanovenia § 585 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dohoda o urovnaní je právnym dôvodom zániku záväzku. Na rozdiel od iných dohôd, ktoré spôsobujú zánik záväzku napr. novácia, zrušenie záväzku, dochádza v prípade urovnania k vyporiadaniu pôvodného záväzku na základe dohody. Urovnanie je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že vzájomné práva znova upravia a nahradia doterajší záväzok novým záväzkom. Podľa súdnej judikatúry účelom urovnania v zmysle § 585 ods. 1 OZ je odstrániť spornosť vznikajúcu napr. o tom, či boli splnené všetky predpoklady vzniku alebo zániku určitého práva, spornosť alebo pochybnosť týkajúcu sa výšky pohľadávky, jej splatnosti, úrokov a pod, pričom spornosť môže byť skutková a právna, objektívna a subjektívna. Uvedené neznamená, že predmetom dohody o urovnaní môžu by len niektoré vzájomné práva a povinnosti. Pokiaľ ide o rozsah pokonávky, zákon nevylučuje, aby bola všeobecná, t.j. týkala sa všetkých práv a povinností, ktoré tvoria obsah právneho vzťahu medzi stranami. V tomto prípade hovorí právna teória o generálnom urovnaní. Odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že v čl. 2.2. Dohody o urovnaní strany výslovne uviedli, že uzavretím tejto dohody považujú zmluvné strany za vysporiadané akékoľvek a všetky vzájomné záväzky vyplývajúce zo zmlúv o spolupráci č. 414/2009/10 zo dňa 27. 08. 20019 a č. 409/2009/10 zo dňa 27. 08.2009. Urovnaním teda došlo k zániku doterajších záväzkov a vznikol nový záväzok, z nového právneho dôvodu. Po uzavretí dohody o urovnaní sa zmluvné strany nemôžu domáhať splnenia z pôvodného záväzku, ale len splnenia z nového záväzku.
27. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa neplatnosti Zmlúv o spolupráci, Dohody o urovnaní a Osobitného dojednania pre rozpor s poctivým obchodným stykom. Pokiaľ ide o Zmluvy o spolupráci je potrebné poukázať na skutočnosť, že prípadná spornosť týkajúca sa odplaty bola vyriešená práve uzatvorením Dohody o urovnaní. Keďže po uzatvorení Dohody o urovnaní vniká nový záväzok, nie je dôvodné skúmať platnosť pôvodného záväzku. Pokiaľ ide o Dohodu o urovnaní, jej uzatvorenie je výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, čo vyjadrili v záverečných ustanoveniach predmetnej dohody. Žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali narušenie rovnováhy zmluvných strán prostredníctvom Dohody o urovnaní a Osobitného dojednania. Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie sa týmito jeho argumentmi vôbec nevysporiadal. Súd prvej inštancie v odseku 53 odôvodnil, prečo nepovažoval uvedené právne úkony za neplatné, s čím sa odvolací súd stotožňuje.
28. Odvolací súd sa prikláňa k právnej teórii, podľa ktorej nevyváženosť v zmluvných vzťahoch by nemal byť dôvodom neplatnosti. Výsledok, že zmluvné plnenia sú navzájom v hrubom nepomere nie je sám so sebe rozporným s poctivým obchodným stykom. Tým môže byť iba proces uzatvárania zmluvy, pokiaľ istým spôsobom diskvalifikuje slobodu vôle niektorého kontrahenta. Právnym následkom takejto skutočnosti potom nie je neplatnosť zmluvy, ale výkon práva z tejto zmluvy stranou, ktorá získava neprimeraný prospech, by nemal požívať právnu ochranu. Žalovaný v tomto prípade tvrdil neplatnosť predmetných právnych úkonov s poukazom na výšku odplaty, nepreukázal, ani netvrdil, že v procese uzatvorenia Dohody o urovnaní došlo k zneužitiu určitého handicapu zmluvnej strany, pozície, hospodárskej prevahy a pod. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že výkon práv žalobcu na základe Dohody o urovnaní nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom.
29. Pokiaľ ide o zánik žalovaného nároku započítaním, odvolací súd je toho názoru, že k zániku nároku započítaním nedošlo pre neexistenciu započítateľnej pohľadávky žalovaného. Za rozhodujúce odvolací súd považuje znenie článku 2.2 Dohody o urovnaní, podľa ktorého uzavretím tejto dohody považujú zmluvné strany za vysporiadané všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmlúv ako aj z ich plnenia, pričom zo znenia citovaného článku je zrejmé, že išlo o generálne urovnanie. Právnym následkom Dohody o urovnaní bol zánik všetkých záväzkov zo zmlúv o spolupráci, teda v zmysle článku 2.1 a 2.2 Dohody o urovnaní v nadväznosti na ust. § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka zmluvy o spolupráci zanikli a boli nahradené novým záväzkom.
30. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so svedeckou výpoveďou Ing. Klama, podľa ktorého mal žalobca plniť aj po uzatvorení Dohody o urovnaní, odvolací súd uvádza, že výpoveď svedka je potrebné vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ďalšími dôkazmi. Zo žiadneho listinného dôkazu nevplýva, že žalobca mal plniť aj po uzatvorení Dohody, naopak sám žalovaný v odpore uviedol, že uzatvorením Dohody o urovnaní došlo k zániku záväzkov a práv, ktoré boli predmetom Zmlúv a namietal už iba výšku odplaty.
31. Na záver odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou súdu dať odpovede na všetky otázky, ktoré nastolia sporové strany, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej, a to v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p.
35. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).