Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/126/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31 318 916, so sídlom Štúrova 5, Bratislava, proti žalovanej: B. K., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. N. XXXX/XX, M. K., zastúpená Advokátskou kanceláriou BÁNOS s.r.o., so sídlom Mierové námestie 2, Galanta, IČO: 47 551 372, o zaplatenie istiny 1.607,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/660/2014-215 zo dňa 28.11.2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, vo výroku II. priznal žalovanej náhradu trov konania v celom rozsahu a vo výroku III. rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 588, § 517 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 252/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Vecne argumentoval tým, že žalobca aktívnu a pasívnu legitimáciu strán preukázal podľa jeho udania tým spôsobom, že predložil súdu čiastočný prehľad Konta za obdobie 17.06.2010 - 22.11.2010, v ktorom podľa jeho udania sa dňa 17.06.2010 zobrazuje zmena minimálneho povoleného zostatku t.j. „minimum balance“ z 7,- Eur na -3.500,- Eur, t.j. žalovanej podľa jeho udania bol poskytnutý povolený debetný zostatok vo výške -3.500,- Eur. V danom prípade je súd toho názoru, že žalobca nepreukázal ani aktívnu ani pasívnu legitimáciu strán, keďže nevedel súdu preukázať, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o debete. Keďže žalobca nevedel preukázať predmetnú zmluvu, nevedel ani preukázať výšku dlžnej sumy, skutočnú výšku debetu, ani tú skutočnosť, aká úroková sadzba mala byť medzi stranami dojednaná. V prípade, ak by žalobca preukázal aktívnu a pasívnu legitimáciu strán, súd je toho názoru, že predmetná pohľadávka je premlčaná poukazujúc na tú skutočnosť, že žalovaná porušila podmienky pre poskytnutie a vedenie povoleného debetného zostatku a preto žalobca dňa 22.11.2010 zrušil žalovanej povolený debetný zostatok. V prípade, ak by bola medzi účastníkmi konania uzatvorená zmluva o poskytnutí povoleného debetného zostatku (vzor na č.l. 24), na ktorú zmluvu žalobca v žalobe poukázal ako dôkaz a preukázanie uzatvorenia zmluvy o debete a poskytnutie povoleného debetného zostatku, z bodu 7 vyplýva, že žalovaná bola povinná vrátiť žalobcovi čerpaný debetný zostatok najneskôr do 5 dní odo dňa skončenia účinnosti zmluvy, t.j. do 27.11.2010. V danom prípade súd má za to, že premlčacia lehota začala plynúť dňom 28.11.2010 a uplynula 27.11.2013. Žaloba bola podaná až dňa

21.07.2014. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k názoru, že v prípade, ak by žalobca preukázal aktívnu a pasívnu legitimáciu strán, pohľadávka je premlčaná, poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 255 ods. 1 podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ako aj o § 262 ods. 2 CSP, podľa ktorého o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalobca súdu v rámci podania z 24.10.2016 vo forme tabuľky osobitne vyčíslil každý pohyb na konte (bežnom účte) žalovanej - aká suma bola pripísaná prospech účtu/odpísaná z účtu, v akej výške a s akým účelom a aký bola zostatok na účte po jej zaúčtovaní, pričom žalobca osobitne súdu za obdobie 17.06.2010 - 22.07.2011 špecifikoval debetné položky na účte (napr. výbery, prevody, platby z účtu), spolu vo výške 6.258,71 Eur, kreditné položky (napr. vklady, platby v prospech účtu), spolu vo výške 5.174,49 Eur, poplatky, spolu vo výške 71,55 Eur a debetné úroky, spolu vo výške 389,25 Eur. Keďže rozdiel kreditných a debetných pohybov na účte (bez zohľadnenia poplatkov a účtovaných debetných úrokov) je vo výške 1.084,22 Eur, táto suma predstavuje prostriedky, ktoré žalovaný čerpal zo svojho bežného účtu (pričom išiel do debetu - účet prečerpal, keďže na účte bol dosiahnutý záporný zostatok) a ktoré na účet nevrátil. Súd v bode 13. uviedol, že mal za preukázané, že medzi stranami bola uzatvorená Zmluva o READY Konte k účtu č. XXXXXXX/XXXX (zmluva o READY Konte bola v kópii pripojená k žalobe). Z platobnej histórie priloženej a osobitne rozpísanej v podaní vyplýva, že prostriedky boli čerpané z účtu č. XXXXXXX, t.j. z účtu žalovanej (v zmysle Zmluvy o READY Konte). Podľa právneho názoru žalobcu, ak mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o vedení bežného účtu č. XXXXXXX pre žalovaného, žalobca súdu prostredníctvom platobnej histórie účtu č. XXXXXXX preukázal čerpanie prostriedkov na ťarchu tohto účtu, a súd napriek tomu nemal vo vzťahu k uplatneniu žalovanej sumy preukázanú aktívnu a pasívnu legitimáciu strán, súd podľa žalobcu bez zdôvodnenia neprihliadol na platobnú históriu účtu č. XXXXXXX, resp. súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak súd nemal za preukázané uzatvorenie zmluvy o debete medzi žalobcom a žalovaným, podľa názoru žalobcu mal preukázané prečerpanie účtu zo strany žalovaného posúdiť ako bezdôvodné obohatenie; v prípade, ak tak neurobil, podľa názoru žalobcu vec nesprávne právne posúdil. Čo sa týka premlčania nároku, žalobca sa v podaní zo dňa 24.10.2016 vyjadril k námietke premlčania uplatnenej žalovaným. Povolený debet bol žalovanému zo strany žalobcu zrušený k 22.07.2011; v tento deň sa stala pohľadávka žalobcu voči žalovanému zo Zmluvy o debete splatnou. V čase podania žaloby (21.07.2014) ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na spotrebiteľské spory vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ešte nebolo účinné. Z uvedených dôvodov je potrebné právny vzťah žalobcu a žalovaného posúdiť podľa § 261 ods. 6 písm. d) (výpočet tzv. absolútnych obchodov, vrátane Zmluvy o úvere, ktorou je Zmluva o poskytnutí povoleného debetu, ako aj právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o bežnom účte) a § 397 (4-ročná premlčacia lehota) Obchodného zákonníka, pričom v čase podania žaloby (21.07.2014) pohľadávka splatná k 22.07.2011 (splatnosť pohľadávky z povoleného debetu) ešte v 4-ročnej premlčacej lehote premlčaná nebola. Opačné právne posúdenie premlčania v uvedenej veci by predstavovalo tzv. pravú retroaktivitu, ktorej zákaz patrí k významnej demokratickej záruke ochrany práv a právnej istoty (rovnako aj: PL. ÚS 16/95, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010).

5. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila prostredníctvom advokáta, navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. S odvolaním žalobcu sa žalovaná nestotožňuje, žalobcom uvádzané dôvody odvolania považuje žalovaná za absolútne nesprávne, irelevantné, pričom sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Z evidentne chaotických vyjadrení žalobcu, tak nie je zrejmé, kedy malo dôjsť k zrušeniu povoleného debetu, kedy k zrušeniu účtu a kedy mala nastať splatnosť vymáhaného nároku. Ak k zrušeniu povoleného debetu došlo ku dňu 22.11.2010, v zmysle časti III.4 bod 49 a 50 VOP, k zániku zmluvy o debete dochádza v ten istý deň. Kedy v nadväznosti na bod 7. zmluvy o poskytnutí povoleného debetného zostatku, ktorú žalobca predložil ako vzor, platí, že majiteľ konta je povinný vrátiť banke čerpaný debetný zostatok najneskôr do 5 dní odo dňa skončenia účinnosti tejto zmluvy (a teda nie odo dňa zrušenia účtu). Ak teda došlo k zrušeniu povoleného debetu ku dňu 22.11.2010, o päť dní na to mala v zmysle vyššie uvedeného nastať splatnosť dlhu. Žalobca nijakým

spôsobom nepreukázal, že pred vypovedaním zmluvy upozornil žalovanú ako spotrebiteľa na nutnosť plniť s upozornením na možnosť vypovedania zmluvného vzťahu z jeho strany, či na skutočnosť, že došlo k zrušeniu povoleného debetu a že sa tak na ňu začala vzťahovať povinnosť v zmysle vyššie uvedeného bodu 7. zmluvy o poskytnutí povoleného debetu. Žalobca však evidentne primárne vychádzal z jeho vlastnej výpovede zmluvy o OTP konte zo dňa 17.03.2011, na ktorú odkazuje v podanej žalobe. Podľa predmetnej výpovede táto nadobudne účinnosť ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď majiteľovi účtu/konta/vkladu doručená. Ak vychádzame zo skutočnosti, že táto listina nemala byt' žalovanou prevzatá, kedy v zmysle VOP OTP čl. VII. bod 13. platí, že ak písomnosť nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote, považuje sa posledný deň odbernej lehoty za deň jej doručenia, a posledným dňom odbernej lehoty bol deň 09.04.2011, výpoveď tak v zmysle vyššie uvedeného bola účinná k 31.05.2011 - ako pôvodne žalobca uvádza vo svojej žalobe. Ak sa teda podľa ust. § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka právo premlčí, ak sa nevykonalo v trojročnej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, žalobca mal možnosť svoj prípadný dlh vymáhať v čase od 01.06.2011 do 31.05.2014. Ak by sme aj vychádzali z termínu, kedy malo dôjsť k údajnému zrušeniu povoleného debetu, teda zo dňa 22.11.2010, v nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia VOP a bod 7. vzoru zmluvy o debete, dlh mohol žalobca vymáhať odo dňa 28.11.2010 do 28.11.2013. Nakoľko žalobca podal žalobu dňa 21.07.2014, žalovaná podala námietku premlčania, nakoľko žaloba o údajnom nároku bola i s ohľadom na postavenie sporových strán (právnická osoba vs. spotrebiteľ) jednoznačne podaná oneskorene. Žalovaná zdôrazňuje, že žalobca svoj údajný právny nárok nestaval na existencii či prípadnom porušení Zmluvy o READY KONTE, ale na existencii a porušení Zmluvy o poskytnutí povoleného debetného zostatku (ďalej len ako "zmluva o debete"), ktorá mala byt' medzi sporovými stranami uzatvorená, no ktorej existenciu žalobca dodnes nepreukázal. Nemožno jednoznačne konštatovať, kto bol v zmysle uvedeného titulu - zmluvy o debete, oprávneným a kto povinným subjektom. Žalovaná má za to, že ak žalobca preukazuje svoj nárok podkladmi, na základe ktorých vznikol medzi žalobcom a žalovanou iný právny vzťah (Zmluva o READY konte, resp. Dodatok č. 1 k Zmluve o OTP konte, zoznam transakčných kódov), prípadne podkladmi, ktoré mali byť používané ako všeobecné vzorové zmluvy žalobcu s klientmi v sporovom čase, uvedené nemožno považovať za jednoznačné a nespochybniteľné dôkazy existencie právneho titulu, na základe ktorého si tento môže uplatňovať žalovaný nárok, nakoľko ako už je uvedené vyššie, nijakým spôsobom neosvedčujú, ani nepreukazujú, že by zmluva o debete medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená, a ak by aj bola uzatvorená, tak že bola uzatvorená za rovnakých podmienok ako s inými klientmi, a že v danom prípade neboli dohodnuté iné, individuálne podmienky. V dôsledku absencie zmluvy o debete, a teda titulu, na základe ktorého si žalobca vymáha žalovaný nárok, žalobca náležite nepreukázal výšku dlžnej sumy, skutočnú výšku debetu, či aká úroková sadzba mala byť medzi žalobcom a žalovanou dojednaná. Za týchto okolností je teda žalobcom udávaná výška uplatneného nároku iba na úrovni jeho tvrdenia a nie preukázanou dlžnou čiastkou. Čo sa týka otázky premlčania požadovaného nároku v súvislosti s otázkou právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, namietané žalobcom, kde žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že ak by došlo k podpisu Zmluvy o debete, túto by uzatvárala v postavení spotrebiteľa, jej právam by teda prislúchala ochrana podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom zároveň uviedla, že ak by išlo o spotrebiteľskú zmluvu, je v takom prípade nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, a teda i ustanovenia o premlčaní, kedy sa na spotrebiteľský zmluvný vzťah bez ohľadu na charakter samotnej zmluvy, vzťahuje 3-ročná premlčacia doba. Napriek tomu, že žalobcom sporované ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2014, právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. V predmetnom spore súd prvej inštancie správne prihliadal na námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, a túto posúdil podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na súčasnú súdnu prax, ktorá zastáva názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovení (v duálnom režime, tak podľa Obchodného, ako aj Občianskeho zákonníka), ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Aplikáciu občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19.06.2013, sp. zn. I.ÚS 402/2013.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v celom rozsahu, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i v otázke premlčania správne právne posúdil.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 21.10.2003 bola medzi sporovými stranami uzatvorená zmluvy o READY konte na báze bežného účtu v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť konto pre žalovanú, pričom neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Na žiadosť žalovanej a po splnení podmienok poskytnutia povoleného debetu uzavrel žalobca so žalovanou zmluvu o poskytnutí povoleného debetného zostatku, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal umožniť žalovanej čerpanie peňažných prostriedkoch z uvedeného konta až do výšky povoleného debetného zostatku - 3.500,- Eur, pričom žalobca kópiou uzatvorenej zmluvy o debete nedisponuje a z tohto dôvodu uzatvorenie zmluvy o debete môže preukázať prostredníctvom čiastočného prehľadu konta za obdobie 17.06.2010 - 22.11.2010 v ktorom sa dňa 17.06.2010 zobrazuje zmena minimálneho povoleného zostatku z 7,- Eur na - 3.500,- Eur, t.j. ide o poskytnutie povoleného debetného zostatku vo výške - 3.500,- Eur. Nakoľko žalovaná ako majiteľka účtu porušila podmienky pre poskytnutie a vedenie povoleného debetného zostatku, podľa článku III.48 VOP zrušil žalovanej povolený debetný zostatok ku konte, po zrušení povoleného debetného zostatku naďalej viedol konto pre žalovanú. V nadväznosti na § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobca listom zo dňa 17.03.2011 zmluvu o OTP konte voči žalovanej vypovedal a následne ku dňu nadobudnutia účinnosti výpovede zrušil žalovanej konto s debetným zostatkom vo výške -1.607,11 Eur.

10. Zásadnou spornou otázkou bolo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nie podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

11. Zmluvný vzťah medzi sporovými stranami, či už založený zmluvou o bežnom účte alebo zmluvou o povolení debetu, upravený ustanoveniami Obchodného zákonníka a majúci charakter absolútneho obchodu, je zároveň nepochybne i vzťahom spotrebiteľským, čo nenamieta ani žalobca.

12. Úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o bežnom účte či zmluva o povolení debetu charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

13. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

14. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

15. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 . Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

16. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

17. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti

s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014, ako aj v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 87/2017.

19. Žalovaná preto správne argumentuje, že ak k zrušeniu povoleného debetu došlo ku dňu 22.11.2010, v zmysle časti III.4 bod 49 a 50 VOP, k zániku zmluvy o debete dochádza v ten istý deň. Kedy v nadväznosti na bod 7. zmluvy o poskytnutí povoleného debetného zostatku, ktorú žalobca predložil ako vzor, platí, že majiteľ konta je povinný vrátiť banke čerpaný debetný zostatok najneskôr do 5 dní odo dňa skončenia účinnosti tejto zmluvy (a teda nie odo dňa zrušenia účtu). Ak teda došlo k zrušeniu povoleného debetu ku dňu 22.11.2010, o päť dní na to mala v zmysle vyššie uvedeného nastať splatnosť dlhu. Žalobca však evidentne primárne vychádzal z jeho vlastnej výpovede zmluvy o OTP konte zo dňa 17.03.2011, na ktorú odkazuje v podanej žalobe. Podľa predmetnej výpovede táto nadobudne účinnosť ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď majiteľovi účtu/konta/ vkladu doručená. Ak vychádzame zo skutočnosti, že táto listina nemala byť žalovanou prevzatá, kedy v zmysle VOP čl. VII. bod 13. platí, že ak písomnosť nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote, považuje sa posledný deň odbernej lehoty za deň jej doručenia, a posledným dňom odbernej lehoty bol deň 09.04.2011, výpoveď tak v zmysle vyššie uvedeného bola účinná k 31.05.2011 - ako pôvodne žalobca uvádza vo svojej žalobe. Ak sa teda podľa ust. § 100 ods. l a § 101 Občianskeho zákonníka právo premlčí, ak sa nevykonalo v trojročnej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, žalobca mal možnosť svoj prípadný dlh vymáhať v čase od 01.06.2011 do 31.05.2014. Ak by sme aj vychádzali z termínu, kedy malo dôjsť k údajnému zrušeniu povoleného debetu, teda zo dňa 22.11.2010, v nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia VOP a bod 7. vzoru zmluvy o debete, dlh mohol žalobca vymáhať odo dňa 28.11.2010 do 27.11.2013. Nakoľko žalobca podal žalobu na súd dňa 21.07.2014 a žalovaná podala dôvodne námietku premlčania, žaloba bola s ohľadom na postavenie sporových strán (právnická osoba vs. spotrebiteľ) jednoznačne podaná oneskorene a súd prvej inštancie preto správne rozhodol o potrebe jej zamietnutia.

20. Vzhľadom na jednoznačný záver o premlčaní žalobcom uplatneného nároku bolo by už nadbytočným zaoberať sa ďalšími skutkovými či právnymi otázkami. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu preto odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa i žalovanej, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

22. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom

rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .