Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19C-446-2015.pdf
PDF · 129.71 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/446/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, vo veci sporových strán žalobcu T. Z., U.. XX.XX.XXXX, R. R.U. XX, R., zastúpenej Slovenským národným strediskom pre ľudské práva, so sídlom Laurinská 18, Bratislava proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítková 4, Bratislava, IČO: 31813861, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a náhradu nemajetkovej ujmy 2.000 eur, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd priznáva žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajší súd dňa 30.11.2015, sa žalobkyňa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd vyslovil, že žalovaný svojim konaním porušil voči nej zásadu rovnakého zaobchádzania, uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.000 Eur a trovy konania. Žalobkyňa ako prostriedok procesného útoku použila skutkové tvrdenia, že bola od dňa 01.02.1990 do 30.11.2012 zamestnankyňou žalovaného, väčšinu času na pozícií sanitárky. Počas trvania pracovného pomeru sa u nej postupne zhoršoval zdravotný stav, a to natoľko, že v roku 2009 bola uznaná za invalidnú s mierou poklesu vykonávania zárobkovej činnosti o 70% a bola uznaná za ťažko zdravotne postihnutú osobu. V priebehu roku 2010 bola miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť zvýšená na 75%. Zhoršený zdravotný stav jej neumožňoval vykonávať prácu sanitárky, preto žalovaného v roku 2010 písomne vyzývala na preradenie na ľahšiu prácu. Na výzvy žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval. Začiatkom leta 2012 sa jej zhoršil zdravotný stav natoľko, že vôbec nebola spôsobilá prácu vykonávať, preto sa rozhodla nenastúpiť do práce, v dôsledku čoho jej bola udelená absencia na pracovisku od 02.07.2012 do 06.07.2012 a od 07.08.2012 do 17.08.2012. Žalobkyňa sa dostavila na pracovisko, kde jej bolo na personálnom oddelení povedané, že za tieto absencie s ňou bude skončený pracovný pomer, a že pokiaľ neskončí pracovný pomer dohodou, príde o odstupné. Pretože sa bála, že o odstupné príde, podpísala žiadosť o skončenie pracovného pomeru ku dňu 30.11.2012. V tomto prípade žalobkyňa ako zdravotne postihnutá osoba prestala byť podľa lekárskeho posudku dlhodobo zdravotne spôsobilá na výkon práce podľa pracovnej zmluvy. Spis žalobkyne vedený žalovaným obsahoval jednoznačné stanovisko jej ošetrujúcej lekárky, že nie je zdravotne spôsobilá vykonávať doterajšiu prácu, a to už v roku 2010. Žalovaný bol teda podľa jej názoru povinný túto situáciu riešiť a vytvoriť primerané prispôsobenia na to, aby sa mohla ďalej zúčastňovať na zamestnaní u neho ako svojho dlhoročného zamestnávateľa. Poukázala na to, že takúto situáciu upravuje výslovne Zákonník práce, ktorý v § 55 ods. 2 písm. a) ustanovuje zamestnávateľovi povinnosť takéhoto zamestnanca alebo zamestnankyňu preradiť na inú prácu. Tiež poukázala na ustanovenia antidiskriminačného zákona (§ 7 ods. 3 ADS), ak osobitný predpis, ktorým je v tomto prípade Zákonník práce, ukladá povinnosť na prijatie určitého opatrenia, nepovažuje sa prijatie takéhoto opatrenia za
neprimerane náročné pre zamestnávateľa a nemôže túto svoju povinnosť opomenúť. Má za to, že žalovaný jednoznačne porušil povinnosť preradiť ju na inú prácu s obmedzeným pohybom tak, ako to vyjadrila lekárka vo svojom stanovisku. Žalovaný využil svoje silnejšie postavenie v pracovnoprávnom vzťahu spôsobom, že nepriamo nútil žalobkyňu skončiť pracovný pomer z vlastnej iniciatívy alebo vykonávať prácu, ktorú nevládala robiť a tým ohrozovať seba ako aj pacientov. Nakoľko nevládala danú prácu vykonávať, o čom žalovaného niekoľkokrát informovala, logickým dôsledkom bolo, že po čase fyzického a psychického trápenia prestala do práce chodiť, pretože nemala inú možnosť. Žalovaný jej ako reakciu na neprítomnosť v práci udelil absenciu, čo malo pre ňu diskriminačný rozmer, nemala inú možnosť ako ukončiť pracovný pomer. V odvolacom konaní upravila výšku náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 1.000,- €.
2. Žalovaný žiadal návrh ako neopodstatnený zamietnuť. Uviedol, že so žalobkyňou bol riadne ukončený pracovný pomer ku dňu 30.11.2012 z dôvodu jej odchodu do invalidného dôchodku. V súvislosti s tým jej bolo vyplatené odchodné vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku a taktiež finančný dar zo Sociálneho fondu pri príležitosti prvého odchodu do dôchodku, má za to, že pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou jej vyplatil všetky platby, na ktoré jej vznikol nárok a zároveň si voči nej uplatnil len také nároky, ktoré mu ako zamestnávateľovi vyplývali zo zákona. Má za to, že postupoval v súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi a na úkor žalobkyne sa žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil, má tiež za to, že nemožno jeho postup označiť za nelegitímny a antidiskriminačný. Skončenie pracovného pomeru dohodou bolo v súlade so Zákonníkom práce, popiera skutočnosť, že by žalobkyňu nejakým spôsobom zastrašoval alebo ju nútil požiadať o skončenie pracovného pomeru. Pokiaľ ide o preradenie na inú vhodnú prácu, žalovaný v relevantnom období nedisponoval vhodnou pozíciou pre žalobkyňu a vytvorenie úplne nového vhodného pracovného miesta by nebolo od žalovaného spravodlivé požadovať, keďže by to bolo spojené s navýšením nákladov na mzdové prostriedky. Práve vytvorenie takéhoto pracovného miesta ad hoc pre účely preradenia žalobkyne by sa vytvoril priestor pre pozitívnu diskrimináciu žalobkyne.
3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, oboznámením sa s obsahom rozhodnutia UPSVAR v Bratislave zo dňa 11.11.2009, žiadosťou o zmenu zaradenia, potvrdením o vykonaní preventívnej lekárskej prehliadky, predsúdnou korešpondenciou účastníkov konania ako aj ostatnými listinami tvoriacimi obsah spisu a dňa 01.03.2016 pod č. k. 19C/446/2015-86 vyniesol rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, č. X-XXXX/XXXXX LK zo dňa 11.11.2009, bolo vyhovené žiadosti žalobkyne o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nakoľko je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 70%. Z jej žiadostí zo dňa 23.02.2010, zo dňa 08.07.2010 a zo dňa 06.09.2010 zistil, že žalobkyňa z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu požiadala žalovaného o iný druh práce, pričom ako vhodné zaradenie označila prácu spojovateľky, informátorky, vedenie evidencie a podateľňu. Z posúdenia zdravotného stavu na prácu vystaveného dňa 13.09.2010 MUDr. H. mal preukázané, že žalobkyňa na základe predložených odborných nálezov a prisúdenia 70% invalidity nie je od 01.07.2010 dlhodobo zdravotne spôsobilá vykonávať prácu sanitárky. Listom zo dňa 01.06.2011 žalobkyňa žalovanému oznámila, že po skončení PN opakovanie žiadala o preradenie na vrátnicu, čo jej nebolo umožnené, pričom nakoľko má zdravotné obmedzenia na 70% a bola zaradená na odd. geriatrie, pre zhoršené zdravotné problémy nemôže vykonávať prácu ako sanitárka. Listom zo dňa 01.06.2011 žalovaný žalobkyni oznámil, že toho času nemá pre ňu primerané voľné pracovné miesto a preto ju nemôžu preradiť na inú, pre ňu vhodnú prácu. Z výpovede žalobkyne mal zistené, že jej pracovný pomer u žalovaného vznikol na základe písomnej pracovnej zmluvy od 01.02.1990, pôvodne robila vrátničku, neskôr ju zaradili na rozvoz stravy a potom bola preradená na prácu sanitárky. Zdravotný stav sa jej zhoršil asi v roku 2009, kedy jej bolo priznané obmedzenie pracovnej schopnosti na 70% a následne bola miera poklesu vykonávať prácu od februára 2011 zvýšená na 75%. Žalovaného žiadala o preradenie na inú prácu, napr. na vrátnicu, avšak napriek tomu, že podľa jej vedomosti sa tam uvoľňovali nejaké miesta, žalovaný jej listom z 01.06.2011 oznámil, že nemá pre ňu primerané voľné pracovné miesto, a že môže skončiť pracovný pomer okamžite. Po zhoršení zdravotného stavu bola vyšetrovaná len posudkovými lekármi Sociálnej poisťovne, ktorí posudzovali mieru poklesu vykonávať zárobkovú činnosť k priznaniu čiastočného invalidného dôchodku, pričom žalovaný od nej žiadal ako reakciu na jej žiadosti o preradenie na inú vhodnú prácu lekársky posudok a preto bola dňa 31.08.2010 vyšetrená MUDr. H., ktorá vydala lekársky nález, ktorý následne prerokovali MUDr. D. a MUDr. G., a vydali stanovisko zo dňa 10.09.2010, ktorým jej odporučili, že má predložiť lekársky posudok od MUDr. H., v ktorom bude zreteľné stanovisko či je, alebo nie je dlhodobo zdravotne spôsobilá na výkon sanitárky.
Obrátila sa na MUDr. H., že potrebuje takýto lekársky posudok, avšak k nemu sa už nedostala, keď menovaná jej povedala, že už posudok pre zamestnávateľa vydala. V období od septembra 2010 do 01.07.2011 vykonávala svoju prácu, ak nevládala, bola práceneschopná. Za toto obdobie sa niekoľkokrát obrátila na žalovaného, aby ju prijali na vrátnicu, dňa 01.06.2011 písomne žiadala o preradenie na vrátnicu alebo na miesto telefonického operátora, na čo jej žalovaný v ten istý deň písomne oznámil, že vzhľadom na jej zdravotný stav nemá pre ňu primerané voľné pracovné miesto a nemôže ju preradiť na inú vhodnú prácu, pričom s ňou môže okamžite skončiť pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Prácu sanitárky vykonávala aj naďalej až do 02.07.2012, kedy telefonicky oznámila do práce, že potrebuje dovolenku, lebo jej opuchli kolená, avšak vrchná sestra jej dovolenku nedala. V ten deň bola aj u svojej doktorky MUDr. C., ktorá ju však na PN nevypísala. Zostala doma bez toho, aby mala vypísanú PN a nemala ani podpísanú dovolenku. Doma bola od 02.07.- 06.07.2011. Potom dostala zápal obličiek. Bola u svojej ošetrujúcej lekárky, tá jej nedala PN, zostala však doma od 7.8.
- 17.8.2012, nepožiadala ani o čerpanie dovolenky za tento čas. Čo sa týka skončenia pracovného pomeru, prvý raz prišla za ňou pani G., ktorá priniesla žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou. V ten deň to nepodpísala, lebo s tým nesúhlasila. Druhý raz bola za ňou 30.10.2012, priniesla tiež žiadosť o ukončenie pracovného pomeru dohodou, tú podpísala. Pri odchode do dôchodku dostala finančný príspevok asi 150,- €, ale nebolo jej vyplatené odstupné. Poukázala tiež na to, že žalovaný v spore vzniesol námietku premlčania uplatnených nárokov, ktorú odôvodnil tým, že žaloba bola v danej veci podaná až s odstupom viac ako troch rokov od skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom na základe námietky premlčania vznesenej žalovaným zamietol podanú žalobu ako neopodstatnenú z dôvodu premlčania uplatneného nároku, keď vychádzal z toho, že prvýkrát mohla žalobkyňa svoje nároky uplatniť na súde dňa 14.09.2010, ktorý je dňom nasledujúcim po dni, kedy MUDr. Y. H. vyhotovila písomný záznam o posúdení zdravotného stavu na prácu, v ktorom konštatovala, že žalobkyňa na základe predložených odborných nálezov a prisúdenia 70% invalidity od 01.07.2010 nie je dlhodobo zdravotne spôsobilá vykonávať prácu sanitárky, a preto, keď žaloba bola v danej veci podaná dňa 30.11.2015, stalo sa tak až po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil súd prvej inštancie po právnej stránke podľa § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, a to z dôvodu, že žalovaný v spore opodstatnene vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
4. Voči tomuto rozsudku podala odvolania žalobkyňa, Krajský súd v Bratislave, uznesením č. k. 8Co/248/2016 - 123 dňa 27. októbra 2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor, pričom odvolací súd dospel k záveru odlišnému od záveru súdu prvej inštancie, že v danom spore je vylúčené premlčanie žalobkyňou uplatneného práva na vyslovenie konštatovania, že žalovaný svojim konaním voči nej porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, a tiež v časti o uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa jej, pričom zároveň nemožno so zreteľom na skutkový stav veci ako ho ustálil prvoinštančný súd vykonaným dokazovaním za premlčaný považovať ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko o obsahu záznamu MUDr. Y. H., ktorý súd prvej inštancie považoval za rozhodujúci sa dozvedela žalobkyňa najskôr až 29.05.2015. Naviac, z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v preskúmavanej veci žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s diskriminačným správaním žalovaného v období od roku 2009 až do skončenia pracovného pomeru, t.j. do októbra 2012, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Uložil prvoinštančnému súdu pre účely posúdenia základu žalobou uplatneného nároku posúdiť naplnenie všetkých predpokladov pre poskytnutie ochrany právam žalobkyne podľa Antidiskriminačného zákona, teda z hľadiska, či sú naplnené hmotnoprávne predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe v časti nepeňažných nárokov, no tiež v časti náhrady nemajetkovej ujmy, v ktorej časti nebola náležite posúdená ešte ani dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania, a prípadne, pokiaľ ide o požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy, i z hľadiska oprávnenosti výšky uplatneného nároku (zníženého žalobkyňou v odvolaní na sumu 1.000 eur), a opätovne rozhodne vo veci samej.
5. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi vykonanými v konaní a doplnil dokazovanie o listinné dôkazy a to e-mail z 31.08.2010 od Ing. A., vedúceho prevádzky, e-mail zo dňa 31.08.2010 od p. F., vedúceho technicko-prevádzkových činností, listiny z osobného spisu žalobkyne, potvrdením zamestnávateľa o práceneschopnosti žalobkyne za rok 2012, zápočtovým listom pri skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, mzdovým listom žalobkyne za rok 2010, 2011, 2012, opisom pracovného miesta na pozícii vrátnik - informátor, žiadosťou o udelenie súhlasu k prijatiu pracovníka vrátnice.
6. Zo stanoviska žalovaného doručeného súdu dňa 09.05.2018 súd zistil, že namietal vhodnosť pracovnej pozície, na preradenie ktorej sa žalobkyňa domáhala „vrátnik - informátor“, ktoré c podmienkach univerzitnej nemocnice nie je vhodné. S poukazom na popis pracovného miesta vrátnik tento okrem iného vykonáva obhliadky objektu v nočných hodinách, zabezpečuje rozsvecovanie a zhasínanie osvetlenia, informuje a usmerňuje pacientov a návštevníkov nemocnice, zabezpečuje dodržiavania návštevných hodín, dodržiava zákaz vstupu nepovolaným osobám, po ukončení návštevných hodín vykonáva obhliadky a kontroly sociálnych zariadení, kontroluje a zatvára okná v spoločných priestoroch, čo znamená že práca vrátnika vyžaduje nielen zdvorilé a nekonfliktné správanie k pacientom a návštevám, precíznu evidenciu, ale aj pravidelné pohybové aktivity, ktoré by žalobkyňa vzhľadom na svoj zdravotný stav nezvládala, naviac na vrátnici sa pracuje v dvojzmennej prevádzke po 12 hodín. Preradenie žalobkyne z pozície sanitárky na pozíciu vrátnika by nebolo riešením, nakoľko mala aj opakované absencie. Tiež žalovaný uviedol, že celkove majú v stave 25 vrátnikov na 6 vrátniciach, ktorí pracujú v dvojzmennej prevádzke, vrátnica polikliniky od 06.00 hod. do 18.00 hod., ostatné nepretržite 24 hodín.
7. Zo žiadosti o udeleniu súhlasu k prijatiu pracovníka vrátnice zo dňa 19.03.2012 súd zistil, že žalovaný žiadal o udeleniu súhlasu k prijatiu pracovníka vrátnice v Nemocnici akad. L. Dérera z dôvodov, že od 14.04.2011 je práceneschopný p. N., od 05.12.2011 je práceneschopná p. H., dňa 08.01.2012 zomrela p. Holubovská, od uvedeného dňa majú problém s rozdelením služieb, ak ochorie ďalšia vrátnička, musia povolať z dovolenky pracovníčku, čerpajú veľké množstvo nadčasových hodín, ak sa začnú čerpať riadne dovolenky vznikne ďalší problém s naplnením služieb.
8. Z opisu pracovného miesta zamestnávateľa Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava, pracovisko Nemocnica akad. L. Dérera, funkcia vrátnik - informátor, zaradenie do organizačného útvaru Oddelenie prevádzkových činnosti, nadriadená funkcia - vedúci oddelenia, predpísaný stupeň vzdelania - základné, popis pracovnej činnosti: otvára a zatvára jednotlivé vchody a prechody v objekte FNsP Bratislava podľa kľúčového režimu, informuje a usmerňuje pacientov a návštevníkov a zabezpečuje dodržiavanie návštevných hodín, vydáva kľúče pre jednotlivé ambulancie a ostatné pracoviská vrátane šatní podľa kľúčového režimu a výdaj zaznamenáva do určeného zošita, telefonicky zabezpečuje prevozové sanitky pre pacientov, vykonáva obhliadky objektu v nočných hodinách a zabezpečuje rozsvecovanie a zhasínanie osvetlenia, zistené závady a nedostatky v spoločných priestoroch nahlasuje na prevádzku, zabezpečuje otvorenie a zatvorenie viacúčelovej sály pri jednotlivých akciách, v prípade hromadných havárií a živelných pohrôm sa riadi Traumatologickým plánom FNsP Bratislava, udržiava čistotu a poriadok na svojom pracovisku a dodržiava všetky bezpečnostné a požiarne predpisy, riadi sa popismi pracovných činností jednotlivých vrátnic, dodržiava zákaz vstupu nepovolaných osôb do priestoru vrátnice, využíva efektívne fond pracovného času na plnenie si pracovných povinností, dodržiava pokyny nadriadeného a riadi sa platnými vnútornými predpismi organizácie.
9. Zo mzdových listov žalobkyne za roky 2010, 2011 a 2012 súd zistil, že v roku 2010 odpracovala len 61 dní, neodpracovala 177 dní, v roku 2011 odpracovala 174 dní, neodpracovala 64 dní, v roku 2012 odpracovala 96 dní, neodpracovala 144 dní, v roku 2012 jej bola evidovaná absencia od 02.07.2012 do 06.07.2012 (5 kalendárnych dní, pričom 01.07.201 bola nedeľa), a od 07.08.2012 do 17.08.2012 (11 kalendárnych dní).
10. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, č. X-XXXX/XXXXX LK zo dňa 11.11.2009 súd zistil, že bolo vyhovené žiadosti navrhovateľky o vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nakoľko je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 70%.
11. Zo žiadostí navrhovateľky zo dňa 23.02.2010, zo dňa 08.07.2010 a zo dňa 06.09.2010 súd zistil, že navrhovateľka z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu požiadala o iný druh práce. Ako vhodné zaradenie označila prácu spojovateľky, informátorky, vedenie evidencie, podateľňa.
12. Z posúdenia zdravotného stavu na prácu vystaveného dňa 13.09.2010 MUDr. H. súd zistil, že navrhovateľka na základe predložených odborných nálezov a prisúdenia 70% invalidity od 01.07.2010 nie je dlhodobo zdravotne spôsobilá vykonávať prácu sanitárky.
13. Z oznámenia navrhovateľky zo dňa 01.06.2011 súd zistil, že navrhovateľka žalovanému oznámila že po skončení PN opakovanie žiadala o preradenie na vrátnicu, čo jej nebolo umožnené. Má zdravotné obmedzenia na 70% a bola zaradená na oddelenie geriatrie, pre zhoršené zdravotné problémy nemôže vykonávať prácu ako sanitárka.
14. Z listu odporcu zo dňa 01.06.2011 súd zistil, že žalovaný žalobkyni oznámil, že toho času nemá pre ňu primerané voľné pracovné miesto a preto ju nemôžu preradiť na inú, pre ňu vhodnú prácu.
15. Z prehľadu obsadenosti pracovného miesta vrátnik - informátor za obdobie od 01.12.2009 do 30.11.2012, kedy bol ukončený pracovný pomer so žalobkyňou súd zistil, že žalobca mal vytvorených šesť pracovných pozícií, ktoré boli obsadené nasledovne:
- E. - nástup 01.12.2009, pracovný pomer trvá,
- V. - nástup 18.02.2010, výstup 31.10.2012,
- E. - nástup 01.07.2012, výstup 31.01.2016, -G.a - nástup 19.11.2012, pracovný pomer trvá, -G. - nástup 16.01.2006, výstup 28.02.2011, jeho pracovné miesto bolo zrušené,
- F. - nástup 15.11.2002, zomrela 08.01.2012.
16. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu pred súdom uviedla, že čo sa týka nemajetkovej ujmy, vychádzala z toho, že vykonávala prácu, na ktorú nebola fyzicky spôsobila podľa lekárskeho posudku, pričom vykonávala fyzicky náročnú prácu za situácie, kedy mala obmedzené pohybové schopnosti a na svoj pohyb sa potrebovala podopierať s dvoma pomocnými barlami. Za tejto situácie jej to komplikovalo psychicky a fyzicky výkon práce, preto jej vznikla nemajetková ujma. Výška uplatnenej nemajetkovej ujmy je vzhľadom na správanie žalovaného primeraná. Okrem toho vznikla jej aj škoda, že jej nebolo vyplatené odstupné, lebo zamestnávateľ s ňou skončil pracovný pomer nie z dôvodu, že podľa lekárskeho posudku nie je spôsobila vykonávať svoju prácu, ale z dôvodu jej odchodu do dôchodku. Ďalej uviedla, že posúdenie zdravotného stavu vydané MUDr. Etelou H. dňa 13.09.2010 považuje za lekársky posudok, na základe ktorého mal žalovaný začať riešiť jej pracovné zaradenie. Za to, že ak hodnotenie zdravotného stavu lekárkou žalovaný akceptoval a navrhol jej skončenie pracovného pomeru, od toho času aj mohol konať niečo pre zmenu jej pracovného zaradenia. Zamestnávateľ navrhol okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, resp. jej odporučil v zmysle tohto ustanovenia skončiť pracovný pomer, lebo pre ňu nemal primerané voľné pracovné miesto. Od toho dňa bola diskriminovaná.
17. Podľa § 2, ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
18. Podľa § 2, ods. 2 Zákona 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.
19. Podľa § 2, ods. 3 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou.
20. Podľa § 7ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou na uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobe so zdravotným postihnutím zamestnávatelia prijmú také opatrenia, ktoré umožnia takej osobe prístup k určitému zamestnaniu, k výkonu určitej činnosti v zamestnaní, k funkčnému či inému postupu v zamestnaní alebo prístupu k odbornému vzdelávaniu; to neplatí, ak by prijatie takých opatrení bolo pre zamestnávateľa neprimerane náročné.
21. Podľa § 7, ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou pri posúdení, či je prijatie opatrení podľa odseku 1 neprimerane náročné, sa berie do úvahy a) prospech, ktorý by prijatie opatrenia prinieslo osobe so zdravotným postihnutím, b) finančné možnosti zamestnávateľa vrátane dostupnosti finančnej alebo inej pomoci potrebnej na prijatie opatrenia a c) možnosť dosiahnuť účel opatrenia podľa odseku 1 iným, náhradným spôsobom.
22. Podľa § 7, ods. 3 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou za neprimerane náročné sa nepovažuje prijatie takého opatrenia, na ktorého prijatie je zamestnávateľ povinný podľa osobitných predpisov.
23. Podľa § 7, ods. 4 Zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu zdravotného postihnutia sa považuje aj odmietnutie alebo opomenutie zamestnávateľa prijať opatrenia podľa odseku 1.
24. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.
25. Poľa § 11, ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z. z. rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).
26. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z., podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
27. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav, alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
28. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
29. Zákaz diskriminácie je vyjadrením zásady, že žiadna osoba nesmie byť znevýhodňovaná z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu, rodinného stavu. Farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného a sociálneho pôvodu rodu alebo iného postavenia. Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta resp. tvrdí, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Na rozdiel od zásady všeobecne uplatňovanej v občianskom súdnom konaní „affirmanti, non neganti, incumbit probatio'' t.j. dokazovať má ten, kto tvrdí, nie ten, kto popiera; v konaní o porušení zákazu diskriminácie znáša dôkazné bremeno v zásade žalovaný. Vo všeobecnosti by mal teda žalovaný preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Dôkazné bremeno však nemôže žalovaný znášať vždy, a to najmä nie v prípadoch, ak žalobca nepredloží súdu pri podaní žaloby dostatok
relevantných dôkazov o tom, že k porušeniu zákazu diskriminácie došlo. Túto požiadavku reflektuje i ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z. z., podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. V konaní mal súd za preukázané, že žalovaný nikdy, priamo alebo nepriamo, nediskriminoval žalobcu ani nevykonal resp. nevydal žiadne príkazy, opatrenia ani neuskutočnil žiadne iné konania, ktoré by mohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať diskrimináciu žalobcu. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že žalovaný ju mal diskriminovať tým, že v období od roku 2009 do skončenia pracovného pomeru ju nepreradil pre ňu na vhodné pracovné miesto, chcela vykonávať funkciu vrátničky, zamestnávateľ jej len oznámil, že nemá pre ňu vhodné pracovné miesto a ponechal ju na pozícii sanitárky, ktorú prácu pre svoj zdravotný stav nevládala vykonávať. Skutočnosť, že ju preradili len na osemhodinové denné služby pre ňu nebola dostačujúcim riešením.
30. Zákaz diskriminácie je vyjadrením zásady, že žiadna osoba nesmie byť znevýhodňovaná z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu, rodinného stavu. Farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného a sociálneho pôvodu rodu alebo iného postavenia. Konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta resp. tvrdí, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Na rozdiel od zásady všeobecne uplatňovanej v občianskom súdnom konaní „affirmanti, non neganti, incumbit probatio'' t.j. dokazovať má ten, kto tvrdí, nie ten, kto popiera; v konaní o porušení zákazu diskriminácie znáša dôkazné bremeno v zásade žalovaný. Vo všeobecnosti by mal teda žalovaný preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Dôkazné bremeno však nemôže žalovaný znášať vždy, a to najmä nie v prípadoch, ak žalobca nepredloží súdu pri podaní žaloby dostatok relevantných dôkazov o tom, že k porušeniu zákazu diskriminácie došlo. Túto požiadavku reflektuje i ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z. z., podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. V konaní mal súd za preukázané, že žalovaný nikdy, priamo alebo nepriamo, nediskriminoval žalobkyňu ani nevykonal resp. nevydal žiadne príkazy, opatrenia ani neuskutočnil žiadne iné konania, ktoré by mohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať diskrimináciu žalobkyne. Žalovaný objektívne nemal možnosť žalobkyňu preradiť na ňou požadovanú prácu vrátničky, a vzhľadom na to že ide o zdravotnícke zariadenie s potrebnou špecializáciou na výkon určitých prác, u žalobkyne vzhľadom na jej nízku kvalifikáciu inú vhodnú prácu, pri ktorej sa nevyžaduje fyzická námaha nemá. Je pravda, že po zistení, že nemá pre žalobkyňu možnosť preradiť ju na prácu vrátničky mohol postupovať podľa § 63 ods. 1, písm. c/ Zákonníka práce, túto možnosť zamestnávateľ nevyužil, snažil sa zmierniť pracovné zaťaženie žalobkyne upravením jej pracovnej doby, požiadal tiež o povolenie obsadiť pracovné miesto vrátnika z dôvodu dlhodobých PN zazmluvnených vrátnikov p. N.a a p. Valičkovej a úmrtia p. Holubovskej, ako aj z dôvodu nemožnosti zostavenia rozpisu služieb, pričom správa nemocnice tejto žiadosti nevyhovela.
31. Súd dospel k záveru, že tvrdenia žalobkyne uvedené v návrhu na začatie konania vychádzajú výlučne zo subjektívneho vnímania situácie žalobkyňou, ktorá vedela, že zamestnávateľ nemá pre ňu pracovnú pozíciu, na ktorú by ju mohol preradiť, v rámci reálnych možností jej umožnil pracovať na pozícii sanitárky s uľahčeniami v porovnaní s ostatnými sanitárkami na oddelení, kde pracovala aj s poukazom, že ak žalobkyňa nebola často práceneschopná, nenastúpila do práce ak sa necítila dobre, pričom sama uviedla, že sa tak stalo aj v prípade, že bola u svojej lekárky a tá jej odmietla vypísať práceneschopnosť, čo zamestnávateľ vyhodnotil ako absencie. S poukazom na vyššie uvedené má súd za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v časti žaloby, ktorou žiadala vysloviť, že ju žalovaný diskriminoval a odmietol prijať opatrenia, ktoré by jej umožnili prístup k určitej pracovnej pozícii a mal uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa jej za to, v tejto časti súd žalobu zamietol, nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný ani neopomenul, ani neodmietol prijať opatrenia podľa § 7 ods. 1 antidiskriminačného zákona.
32. Pokiaľ sa žalobkyňa sa domáhala uplatneným antidiskriminačných žalobným návrhom zaplatenia nemajetkovej ujmy 2000,- €, následne sumu znížila na sumu 1000,- € žalobkyňa si ju podľa svojho vyjadrenia uplatňuje ako zadosťučinenie za obdobie od roku 2009 do skončenia pracovného pomeru, ktoré špecifikovala ako náhradu za diskriminačné právanie žalovaného, ktorý ju nechal vykonávať fyzicky náročnú prácu sanitárky, aj keď mala obmedzené pohybové schopnosti a potrebovala sa podopierať
dvoma barlami, čo jej komplikovalo psychicky aj fyzicky výkon práce, ktorá v sebe zahŕňa aj náhradu škody za nevyplatené odstupné v plnej výške z dôvodu jej odchodu do dôchodku. Súd má za to, že inštitút nemajetkovej ujmy má nahradiť reálne vzniknutú psychickú ujmu, ktorá mala byť spôsobená žalobkyni nedodržaním rovnakého zaobchádzania, pričom žalobkyňa v tejto časti žaloby neuviedla žiadne reálne a konkrétne situácie, pri ktorých jej mala takáto ujma vzniknúť, súd má za to, že nemajetková ujma nie je ani náhradou za ujmu, ktorá mala byť spôsobená žalobkyni tým, že si včas neuplatnila svoje mzdové nároky v súvislosti s odchodom do dôchodku a nevyplatením plného odstupného pri skončení pracovného pomeru na súde. S poukazom na vyššie uvedené súd žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
33. Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
34. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
36. V súlade s § 255 ods. 1 CSP súd priznal žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 Civilného sporového poriadku nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 CSP. Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia intervenientovi. Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis, ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva a spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a)sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 373 ods. 4 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Podľa § 263 ods. 1 ,2 Civilného sporového poriadku, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta. Ak bola v konaní úspešná strana zastúpená viacerými advokátmi, súd určí za prijímateľa náhrady trov konania jedného z nich. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podľa § 376 ods. 1 Civilného sporového poriadku podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (personálna exekúcia). Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).