Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-69-2017.pdf
PDF · 136.88 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/69/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. Č.. X, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov proti žalovaný 1/ J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, XXX XX U. M.., právne zastúpený Mgr. Adriánom Fabianom, advokátom so sídlom Tkáčska 2, 080 01 Prešov, 2/ Š. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, právne zastúpený JUDr. Martinom Kirňákom, advokátom so sídlom Vajanského 43, 080 01 Prešov 3/ G.P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. P. X, XXX XX E. o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného 1/ a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25C/171/2009-445 zo dňa 06.04.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výrokoch o trovách konania.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 1/ v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
Žalovaným 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca D. H., nar. XX.XX.XXXX je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXXX v k.ú. E., parc.KN C č. XXXX/X-záhrada o výmere 390 m2 a na nej stojacej záhradnej chatky súp.č.XXXX. Žalobu vo vzťahu žalovaných 2/ a 3/ zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v rozsahu 100%. Žalovaným 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených listinných dôkazov, právny záver odvolacieho súdu vyslovený v uznesení č.k. 4Co/125/2015-368 zo dňa 13.09.2016, ktorým bol zrušený rozsudok vo veci samej č.k. 25C/171/2009-343 zo dňa 02.02.2015. Následne poukázal na doplnenie dokazovania a uviedol, že dňa 26.11.2008 žalobca ako predávajúci a žalovaný 2/ ako kupujúci uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, záhradná chatka súp.č.XXXX na parc. KN C č. XXXX/X s príslušenstvom, t.j. s oplotením, s vonkajšími úpravami, porastmi a parc. KN C č. XXXX/ X-záhrada o výmere 390 m2 v podiele pod B1 v celosti. V čl. 2 predmetnej zmluvy bolo uvedené, že bola dohodnutá kúpna cena vo výške 150 000.- Sk, teda 4 979,87.- eura, ktorá bola predávajúcemu vyplatená v hotovosti v celosti pred podpisom zmluvy. Dňa 15.07.2009 žalovaný 2/ uzavrel so žalovaným 3/ kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bola rovnaká nehnuteľnosť za kúpnu cenu 5 000.- eur, ktorej vklad bol povolený 13.08.2009. Žalovaný 3/ previedol predmetnú nehnuteľnosť na žalovaného 1/, ktorej vklad zmluvy bol povolený pod V4737/2010. Súd poukázal na stanovisko žalobcu k okolnostiam
uzavretia zmluvy, ktorý tvrdil, že žalovaný 2/ mu poskytol pôžičku a následne uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu na záhradnú chatku, ale bola to vlastne zábezpeka tejto pôžičky, lebo mali ústnu dohodu, že v prípade, že mu tieto peniaze vráti, vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti prevedie naspäť na neho. Sumu 150 000.- Sk žalovanému 2/ niekoľkokrát ponúkol, ktorý však to odmietol, ako aj previesť vlastnícke právo k záhradnej chatke na žalobcu. Vo vzťahu k okolnostiam uzavretia zmluvy žalobca uviedol, že tento právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu nedostatku vážnosti vôle. Poukázal na to, že zmluva nebola uzatvorená vážne a bola len predstieraním kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku inej osoby, a to M.. N. H., voči ktorej sa viedli exekučné konania, ktoré bránili zavkladovaniu záložného práva k 4-izbovému bytu, ktorého bola vlastníčkou. Žalovaný 2/ predávajúcemu - žalobcovi kúpnu cenu vo výške 150 000.- Sk nikdy nevyplatil, ale vyplatil súdnym exekútorom D.. D. E. a G.. Z. B. časť tejto sumy ako pohľadávky v exekučnom konaní. Z dôvodu absencie vážnosti vôle následne považoval za neplatné aj ďalšie zmluvy uzatvorené medzi žalovaným 2/ a 3/ a medzi žalovaným 3/ a 1/. Súd poukázal na stanovisko žalovaného 2/ ktorý uviedol, že poskytol žalobcovi sumu 150 000.- Sk o ktorú požiadal žalobca za účelom vyplatenia dlhu pre jeho matku. Nebola to pôžička a zmluva nebola robená pod nátlakom, bola riadne uzatvorená. Potvrdil, že existovala ústna dohoda, že v prípade, že mu jeho matka vráti všetky podlžnosti, ktoré voči nemu má, odpredá mu predmetnú chatku späť za 1.- Sk. Zároveň žalovaný 2/ potvrdil, že so žalobcom bol u exekútorov za účelom vyplatenia zostatku exekúcie, lebo sa o týchto exekúciách dozvedel z dôvodu, že nebolo možné zapísať ho ako záložného veriteľa nehnuteľnosti do katastra. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne M.. N. H., ktorá uviedla, že niekedy v septembri 2008 boli voči nej vedené dve exekúcie z dôvodu neuhradenia pohľadávok Sociálnej poisťovni za jej zamestnancov, pričom bola s exekútormi dohodnutá na splácaní vzniknutého dlhu v splátkach. V tom čase založila aj byt z dôvodu, že žalovaný 2/ jej mal vybaviť úver, avšak vzhľadom k existujúcim exekúciám sa nemohol uskutočniť vklad záložného práva do katastra. Až neskôr sa dozvedela, že jej syn žalobca spolu so žalovaným 2/ vyplatili predmetné exekúcie v celosti, pričom finančné prostriedky požičal synovi (žalobcovi) žalovaný 2/. Zo žaloby, ako aj z trestného spisu, súd zistil, že žalovaný 2/ ešte v jeseni roku 1999 uzavrel s otcom žalobcu zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2 500 000.- Sk s tým, že sa zmluvne nedohodli na určitej dobe splatnosti a úrokoch, avšak žalovaný 2/ ústne určil dlžníkovi 3% mesačný úrok vo výške 75 000.- Sk. Rodinní príslušníci žalobcu postupne vyplácali žalovanému 2/ úroky z príslušnej pôžičky a neskôr uzatvorili so žalovaným 2/ aj ďalšie zmluvy o pôžičke, pričom niektoré zmluvy uzatvoril aj samotný žalobca ako konateľ obchodnej spoločnosti, ktorá so žalovaným 2/ uzatvárala zmluvy. Ďalej súd poukázal na exekučné konania vedené u súdneho exekútora G.. Z. B. pod sp. zn. EX2672/07 v ktorom konaní bolo na základe exekučného príkazu zriadené exekučné záložné právo na nehnuteľnosť- byt nachádzajúci sa na ul. I. X J. E., z titulu pohľadávky 560 601.- Sk pre oprávneného - Sociálnu poisťovňu Bratislava s tým, že dňa 26.11.2008 prijal exekútorský úrad výplatu v hotovosti 41 832.- Sk t.j. 1 388,56.- eura. Ďalej zo správy súdneho exekútora D.. D. E. súd zistil, že bola vykonávaná exekúcia voči M.. N. H. a na jej byte bolo zriadené exekučné záložné právo s titulom vymoženia pohľadávky Sociálnej poisťovne Bratislava. Dňa 25.11.2008 bola do pokladne z exekútorského úradu vykonaná úhrada od povinnej N. H. v sume 1 773,82.- eura t.j. 53 438,10.- Sk. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 137 písm. c.) Civilného sporového poriadku, § 37 ods. 1, § 39, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že považoval za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 2/ bola dňa 26.11.2008 uzatvorená kúpna zmluva, o ktorej žalobca tvrdil, že ju v skutočnosti nechcel uzatvoriť a pre nedostatok zhody vôle s prejavom a pre rozpor s ust. § 37 Občianskeho zákonníka je táto kúpna zmluva neplatná. Súd skúmal, či žalobca je oprávnený na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva a či na takejto žalobe má naliehavý právny záujem. Uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti pri ktorej je v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti a jeho právnych účinkov (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, (ďalej len Katastrálny zákon), ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi riadne označenými stranami sporu. V konaní bolo nesporné, že práva k predmetnej nehnuteľnosti sa v čase podania zmeny návrhu žalobcu (dňa 25.03.2014), ako aj v čase rozhodovania dotýkala ďalšia právna zmena, keď v katastri nehnuteľnosti je zapísaný ako vlastník žalovaný 1/. Z tohto dôvodu označený žalovaní 2/ a 3/ nemajú v konaní vecnú pasívnu legitimáciu. S poukazom na nesplnenie hmotnoprávnej podmienky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ k predmetu
konania, preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo vzťahu k nim zamietol. Neobstojí argumentácia žalobcu o pasívnej legitimácii žalovaných 2/ a 3/, pretože táto by prichádzala do úvahy v konaní o neplatnosti kúpnej zmluvy, o čom však v tomto konaní nejde. Len v konaní o neplatnosti kúpnej zmluvy musia byť účastníkmi všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli, prípadne ich právni nástupcovia, a to buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní. Ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania sa preto týka tak predávajúceho ako kupujúceho. V danom prípade sa žalobca nedomáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú otázku súd riešil ako predbežnú, ale určenia vlastníckeho práva. V konaní o určení vlastníckeho práva žaloba smeruje len proti tomu, kto je ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010). Vo vzťahu k žalovanému 1/ súd žalobe vyhovel. Aj keď kúpnopredajná zmluva zo dňa 26.11.2008 spĺňa všetky formálne náležitosti, aké zákon od kúpnopredajnej zmluvy, ktorej predmetom je nehnuteľnosť vyžaduje, boli porušené ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Kúpnopredajná zmluva zo dňa 26.11.2008 je podľa názoru súdu prvej inštancie absolútne neplatná, keďže ju žalobca neuzatvoril slobodne a vážne, a taktiež súd bol toho názoru, že táto zmluva svojim obsahom odporuje zákonu. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané a to potvrdeniami od súdnych exekútorov, že matka žalobcu mala pohľadávky voči Sociálnej poisťovni, ktoré boli vymáhané prostredníctvom exekúcie. Jednotlivé pohľadávky boli splácané pravidelne, v opakujúcich sa splátkach. Bolo teda jednoznačne v záujme žalovaného 2/ predčasne ukončiť splácanie týchto pohľadávok v rámci exekučného konania, aby tak došlo k výmazu exekučného záložného práva z listu vlastníctva 4-izbového bytu matky žalobcu, ktoré bolo na základe exekučných príkazov na nich zriadené. Po výmaze exekučných záložných práv sa žalovaný 2/ ako záložný veriteľ na základe zápisu záložného práva pod č. V5243/08 z dôvodu postúpenia pohľadávky z prvého záložného veriteľa - UniCredit Bank, a.s., stal jediným záložným veriteľom predmetného bytu. Podľa súdu prvej inštancie, nebolo vôľou žalobcu uzatvoriť túto kúpnu zmluvu ani inú zmluvu, keďže na to nemal dôvod. Bola to vôľa jedine na strane žalovaného 2/. Finančné prostriedky od žalovaného 2/ boli poskytnuté žalobcovi za účelom vyplatenia pohľadávok jeho matky v exekučných konaniach ako pôžička. Sám žalovaný 2/ odviezol žalobcu k súdnym exekútorom za účelom vyplatenia finančných prostriedkov. Hoci je v zmluve uvedené, že suma 150 000.- Sk bola vyplatená pred podpisom zmluvy, z potvrdení od súdnych exekútorov vyplýva, že dňa 26.11.2008 bola na Exekútorskom úrade G.. Z. B. zaplatená suma 41 832.- Sk a u D.. E. na Exekútorskom úrade v Humennom bola dňa 25.11.2008 uhradená pohľadávka vo výške 1 773,82.- eura t.j. spolu boli uhradené pohľadávky vo výške 3 162,38.- eura. Nie je teda pravdou, že pred podpisom zmluvy bola vyplatená suma 150 000.- Sk, t.j. 4 979,08.- eura a už vôbec nie ako kúpna cena, keďže v čase výplaty finančných prostriedkov súdnym exekútorom žalobca ešte ani nemal vedomosť, že bude nejakú zmluvu uzatvárať. Z výpovede svedkyne M.. N. H. súd zistil, že nepožiadala ani nedala súhlas s predčasnou výplatou týchto exekúcií. Súd bol toho názor, že žalobca dňa 26.11.2008 nechcel uzatvoriť kúpnopredajnú zmluvu a dosiahnuť prevod vlastníctva jeho nehnuteľnosti na žalovaného 2/, ale jeho skutočnou vôľou, po tom ako už mu boli od žalovaného 2/ poskytnuté finančné prostriedky, bolo zabezpečiť pohľadávku, a to poskytnutím týchto finančných prostriedkov zo strany žalovaného 2/ v prospech jeho matky. Existuje nedostatok vážnosti vôle, čo je základná okolnosť spôsobujúca neplatnosť zmluvy v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide najmä vtedy, ak sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, ale v inej kvalite ako je jej prejav. K takýmto právnym úkonom patria aj úkony urobené s vnútornou výhradou alebo simulované právne úkony. Samotná táto skutočnosť postačuje, že zmluva je absolútne neplatná a sa zrušuje od začiatku ex tunc. Aj keď je pravdou, že žalobca podpísal zmluvu bez fyzického donútenia, podľa názoru súdu prvej inštancie, zo strany žalovaného 2/ išlo o psychické donútenie, a to takej intenzity, ktorá vzbudzovala u žalobcu dôvodný strach a za tejto situácie žalobca zmluvu uzatvoril. Ďalej súd uviedol, že považoval zmluvu za neplatnú aj z dôvodu rozporu s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, lebo zmluva svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza. Aj keď zákonu neodporovalo samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy, ale pri uzatvorení išlo o rozpor so zákonom, pretože v danom prípade bol podľa súdu, stranami sporu dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva, prípadne zabezpečovací prevod práva. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu súd posúdil so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu, za ktorých k právnemu úkonu došlo. Poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu a žalovaného 2/, kedy žalobca uviedol, že žalovaný 2/ mu mal vrátiť nehnuteľnosť, ak mu vráti ním poskytnutú sumu, zatiaľ čo žalovaný 2/ uviedol, že dohoda so žalobcom bola taká, že nehnuteľnosť mu vráti, ak mu vrátia všetky finančné prostriedky, ktoré poskytol žalobcovi a jeho rodičom. Súd uzavrel, že prvotná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 2/ je absolútne neplatná. Následne žalovaný 2/ ako nevlastník, nemohol platne previesť vlastnícke právo na iný subjekt na žalovaného 3/ a ten následne
na žalovaného 1/. Z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy preto nemohla vzniknúť ani dobromyseľnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vo vzťahu k žalovaným 3/ a 1/. Žalovaným 1/ a 3/ tak nebolo možné poskytnúť ochranu ako dobromyseľným nadobúdateľom nehnuteľnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobuje právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Vlastnícke právo nemohol nadobudnúť tak žalovaný 3/, ani žalovaný 1/. Vlastníkom nehnuteľnosti je naďalej žalobca a ako taký, má právo domáhať sa od niekoho, kto mu neoprávnene zadržuje predmet jeho vlastníctva, aby mu tento vydal. Týmto subjektom je žalovaný 1/, a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. V tejto súvislosti poukázal na právny záver vyplývajúci z uznesenia odvolacieho súdu č.k. 4Co/125/2015-368 zo dňa 13.09.2016, v ktorom v uznesení odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/50/2000 z 10.02.2010, podľa ktorého z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zároveň súd prvej inštancie poukázal vzhľadom na nové rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/549/2015 zo dňa 16.03.2016, na viazanosť súdu nižšieho stupňa s právnym názorom súdu vyššieho stupňa a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2016 pod R/76/2016, ktorého právna veta znie: „Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“ O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 Civilného sporového poriadku tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Keďže žaloba bola voči žalovaným 2/ a 3/ zamietnutá, títo boli v konaní úspešní, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý bol vo vzťahu k nim neúspešný.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalovaného 1/. Namietal vyhovujúci výrok (I.) a výrok o nároku na náhradu trov konania (III.). Poukázal na to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym záverom. Vôbec sa nevysporiadal s rozporuplnými tvrdeniami žalobcu uvedenými na pojednávaní 10.06.2010, kedy sám žalobca raz hovoril o pôžičke a raz o kúpnej cene a následnom predaji. Sám žalobca považoval hlavný rozpor alebo obchádzanie zákona v existencii ústnej dohody medzi ním a žalovaným 2/ o spätnom odpredaji v prípade vrátenia peňazí. Zo samotnej výpovede žalobcu je zrejmé, že údajnú pôžičku vo výške 150 000.- Sk žalovanému 2/ nevrátil, keďže on finančné prostriedky nechcel prijať. Namietal, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s výpoveďou svedka N. A., ktorý poukázal na to, že niekedy v júni v roku 2009 mu žalovaný 2/ ponúkol na predaj spornú nehnuteľnosť, pričom on následne kontaktoval žalobcu, ktorý mu potvrdil, že žalovaný 2/ je oprávnený s nehnuteľnosťou disponovať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v období júna 2009 nespochybňoval žiadnym spôsobom platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2008 a to nielen voči cudzím osobám, ale ani voči osobám blízkym, vlastnému bratrancovi, lebo neuviedol ani žiadnym spôsobom nenaznačil, že danú kúpnu zmluvu považuje za neplatnú, lebo nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny, ale v skutočnosti došlo len k pôžičke, a že predmetné nehnuteľnosti nemá kupovať, nakoľko v blízkej budúcnosti sa ich vydania bude domáhať súdnou cestou. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že žalovaný 2/ mal eminentný záujem na vyplatení záväzkov matky žalobcu vymáhaných v exekučných konaniach, a že on bol jediný ktorý mal vôľu zmluvu uzavrieť. Poukázal na to, že žalovaný 2/ nadobudol pohľadávku zabezpečenú záložným právom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej s peňažným ústavom a z uvedeného dôvodu došlo k univerzálnej sukcesii práv a povinností postupcu a postupníka. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie neuviedol na základe akých relevantných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný 2/ nielenže nezaplatil kúpnu cenu, ale neposkytol ani údajnú pôžičku vo výške 150 000.- Sk. V konaní nebol predložený žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenie žalobcu v tom, že pohľadávky matky žalobcu v exekučných konaniach uspokojoval žalovaný 2/. Ďalej namietal, že súd pokiaľ posudzoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle mal túto otázku posudzovať, kedy bol právny úkon urobený. Nesprávne postupoval keď posudzoval neplatnosť právneho úkonu, kedy sa žalobca dozvedel, že svoju vôľu vlastne neprejavil vážne. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2012 zo dňa 14.11.2012, z ktorého okrem iného vyplýva právny záver, že „Ak ide o neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle jeho strán, možno o simulácii uvažovať len v prípade, že vôľu uzavrieť takýto úkon nemá žiadna zo strán. Pokiaľ jedna strana chce právny úkon uzavrieť a prejaví reálnu vôľu byť takýmto právnym úkonom a jeho obsahom viazaná, zatiaľ čo druhá strana koná (predstiera vôľu) a táto okolnosť nie je dobromyseľnému účastníkovi známa, jedná sa zo strany konajúcej v simulácii (nevážne) len o mentálnu rezerváciu, ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu.“ Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného 1/ žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaný 2/ nemal vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Ďalej spochybnil princíp právnej istoty,
s tým že odvolací súd zaviazal súd prvej inštancie vychádzať z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/50/2000 z 10.02.2010 i napriek nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/549/2015 zo dňa 16.03.2016 podľa ktorého: „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidva ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní“. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného 1/, záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/50/2000 10.02.2010 na ktorý poukázal odvolací súd nie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, lebo už bol prekonaný. Z vykonaného dokazovania nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že žalovaní 1/ alebo 2/ nenadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalovanému 1/ priznať nárok na náhradu trov konania, resp. zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietol výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/ voči žalobcovi v rozsahu 100% (IV). Poukázal na to, že súd nevychádzal zo základných princípov Civilného sporového poriadku a to z článku 2 tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, ako ani nepostupoval v zmysle článku 11, podľa ktorého pri posudzovaní obsahu úkonov strán sporu sa predpokladá, že každá fyzická osoba konajúca ako strana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako aj jazykové vyjadrenie právnych noriem obsiahnutých v tomto zákone. Poukázal na to, že žalovaný 2/ a 3/ prevádzali nehnuteľnosť s vlastníckym právom na seba aj keď prejudiciálne bola táto otázka vyriešená tak, že tieto právne úkony boli absolútne neplatné z dôvodu, že žalovaný 2/ a 3/ v čase vykonávania týchto úkonov neboli vlastníkmi nehnuteľnosti. Súd nevyhodnotil túto skutočnosť v predmetnom spore v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 4Co/125/2015 zo dňa 13.09.2016, kde žalovaní pasívnu legitimáciu mali, ktorí zapríčinili bezprávny stav v dôsledku čoho bola podaná žaloba, pretože na strane žalovaných dochádzalo k opakovaným prevodom spornej nehnuteľnosti zo žalovaného 2/ na žalovaného 3/ a následne zo žalovaného 3/ na žalovaného 1/. Navrhol zrušiť napadnutý výrok a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 2/, 3/ v rozsahu 100 %.
4. Právny zástupca žalovaného 2/, ani žalovaný 3/ sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadrili.
Právny zástupca žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu právneho zástupcu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie je potrebné považovať za správne a zákonné. Dôvody, ktoré žalovaný 1/ uviedol v odvolaní nie sú ničím novým, sú opakovaním jeho doterajších tvrdení, s ktorými sa súd pri hodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti náležitým spôsobom vysporiadal. Poukázal na svoje písomné stanovisko zo dňa 05.04.2017, na ktorého obsahu a odôvodnení trval v plnom rozsahu. Zdôraznil, že spor vedený na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C/149/2010, že suma, ktorá bola vyplatená žalovaným 2/ a ktorá v rámci simulovaného právneho úkonu mala tvoriť vyplatenie kúpnej ceny vopred za prevádzanú nehnuteľnosť v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 2/ dňa 26.11.2008, bola zo strany matky žalobcu M.. N. H. započítaná vo výške 95 270.- Sk spolu s ďalšou sumou 566 151,29.- Sk, ktorú znova iba zo zištných dôvodov vyplatil žalovaný 2/ v rámci realizácii záložného práva UniCredit Banka Bratislava, od ktorej M.. N. H. čerpala úver v sume 800 000.- Sk, ktoré boli vyplatené bez akéhokoľvek právneho dôvodu práve žalovanému 2/. Žalovaný 2/ voči žalobkyni M.. N. H. protinávrhom uplatňoval zaplatenie sumy 15 508,38.- eura v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/84/2009, ktoré sa skončilo zastavením z dôvodu späťvzatia protinávrhu zo strany žalovaného 2/ v tomto konaní, len preto, že si uvedomil výsledky a dôkaznú situáciu právoplatne skončeného konania vedeného pod sp. zn. 17C/149/2010. O nečestnosti a nepoctivosti nadobudnutia vlastníckeho práva spornej nehnuteľnosti svedčí aj jeho ďalší špekulatívny postup, a to následné prevody na žalovaného 3/ a následne žalovaného 1/, s ktorým je v blízkom priateľskom vzťahu.
Právny zástupca žalovaného 1/, 2/, ani žalovaný 3/ sa v rámci odvolacej repliky, doručenému vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu k odvolaniu žalovaného 1/ písomne nevyjadrili.
5. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku na všetky začaté aj prebiehajúce konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonu sa uznávajú aj vtedy ak novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 10.05.2018 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, ani žalovaného 1/ nie je dôvodné.
Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolací proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie, ako aj právnym posúdením uplatneného nároku a následne odvolacími námietkami žalovaného 1/ vo veci samej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.
7. K odvolaniu žalovaného 1/ uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, ktoré by mali za následok nesprávne právne posúdenie neboli dôvodné. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu o určenie vlastníckeho práva skúmal preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení s tým, že prejudiciálne posudzoval otázku absolútnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 2/ z hľadiska nedostatku náležitosti vôle, ako aj rozporu so zákonom v zmysle ust. § 37, § 39 Občianskeho zákonníka.
Právny zástupca žalovaného 1/ namietal, že súd prvej inštancie je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesením, vo veci rozhodol v prospech žalobcu, i napriek nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, z ktorého právnej vety vyplýva, že i napriek absencii zákonnej úpravy, možnosti nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka na základe dobromyseľnosti alebo dobrej viery vyslovil, že: „samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) nemôže automaticky viesť k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Doterajšia judikatúra v riešení otázky „nemo plus iuris“ sa musí posunúť vo svetle nových interpretačných záverov, najmä vo svetle ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý robil právny úkon s dôverou v určitý, pôvodným vlastníkom prezentovaný skutkový stav, navyše aprobovaný aj príslušným orgánom verejnej moci (katastrom nehnuteľnosti)“. V tejto súvislosti právny zástupca žalovaného 1/ poukázal na princíp právnej istoty, ako princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Odvolací súd v tejto súvislosti však poukazuje na obsah predmetného nálezu ústavného súdu sp. zn. I ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 v časti týkajúcej sa poskytnutia ústavnoprávnej ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, z ktorej vyplýva, že „v prípade vzájomnej kolízie princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám), pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba
prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu“. Z uvedeného vyplýva, že pri kolízii princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka je vždy povinnosťou súdu zohľadňovať konkrétne skutkové okolnosti danej veci. Z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný 1/ nadobudol spornú nehnuteľnosť na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 2/, na ktorú skutočnosť nebolo možné neprihliadať. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutkové okolností, na základe ktorých došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 2/, najmä vo vzťahu k uspokojovaniu pohľadávok vymáhaných v exekučných konaniach vedených na M.. N. H., matku žalobcu, ako aj na záujem žalovaného 2/ o zápis záložného práva v jeho prospech k nehnuteľnosti vo vlastníctve matky žalobcu, ako aj na vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným 2/ ohľadne ďalších požičiavaní finančných prostriedkov a ich následného vymáhania žalovaným 2/. Práve v týchto okolnostiach danej veci súd prvej inštancie správne poskytol ochranu vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi. Uplatnená námietka týkajúca sa nesprávnych skutkových zistení, ktoré by mali za následok nesprávne právne posúdenie, nebola dôvodná. Napadnuté rozhodnutie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v súlade s čl. 2 ods. 2 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa náležite zaoberal otázkou dobrej viery (dobromyseľnosti) nadobúdateľa vlastníckeho práva na strane žalovaného 1/ od žalovaného 3/, ktorý predmetnú nehnuteľnosť nadobudol od žalovaného 2/, ďalej všeobecnými súvislosťami kolízie základných práv (vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a vlastníckeho práva nadobúdateľa), ako aj individuálnymi okolnosťami danej veci, ktoré správne v kontexte zistených skutkových okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu správne posúdil.
8. Vo vzťahu k uplatnenej námietke týkajúcej sa nevyhodnotenia svedeckej výpovede N. A., odvolací súd uvádza, že táto namietaná okolnosť nemohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je nesporné, že svedok A. bol v konaní vypočutý, a to na pojednávaní dňa 16.09.2010 (v spise na č.l. 67), ktorý sa len vyjadril k ponuke pôvodne žalovaného na odpredanie bytu a záhrady v júni v roku 2009, až neskôr sa dozvedel o akú záhradu sa jednalo. Keď zistil, že sa jedná o záhradu žalobcu, kontaktoval ho s tým, že žalobca mu povedal, že pôvodne žalovaný je oprávnený so záhradou disponovať, lebo vyplatil Sociálnu poisťovňu. Svedok nemal žiadne vedomosti ohľadne okolností, za akých bola zmluva uzatvorená medzi žalobcom a pôvodne žalovaným. Nevyhodnotenie tejto svedeckej výpovede súdom prvej inštancie nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že súd prvej inštancie po zrušení rozhodnutia vo veci samej následne v odôvodnení rozhodnutia správne vychádzal zo zisteného a najmä doplneného skutkového stavu v rámci doplnenia dokazovania. Ak kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 2/ zo dňa 26.11.2018 je absolútne neplatná pre nedostatok náležitosti vôle v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalovaný 1/ nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo ako právny nástupca od žalovaného 3/, ktorý toto právo nikdy nenadobudol, a preto ho nemohol ani previesť. Neplatný právny úkon nemá právne následky ako úkon platný. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu preto nemohlo dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva zo žalovaného 3/ na žalovaného 1/ a tomu predchádzajúcej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 2/ a žalovaným 3/ dňa 15.07.2009 registrovanej Správou katastra pod V 3356/2009 dňa 13.09.2009 (č.l. 52 spisu), (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30.03.2011).
9. Vo vzťahu k posúdeniu neplatnosti právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle, na ktorý právny záver poukázal právny zástupca žalovaného 1/ vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2012 zo dňa 14.11.2012, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa posúdením namietanej neplatnosti právneho úkonu z titulu nedostatku vôle náležite zaoberal. Poukázal na výpovede účastníkov zmluvy, t.j. žalobcu a žalovaného 2/, z ktorých na základe vyhodnotenia dospel k správnemu skutkovému záveru, že žalobca kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 26.11.2008, ktorej vklad bol povolený pod V 7697/2008 (č.l. 12 spisu) neuzavrel slobodne a vážne, lebo jeho záujmom bolo uspokojiť pohľadávky vymáhané v exekučných konaniach vedených voči M.. N. H. s tým, že dojednaná kúpna cena vo výške 150.000,- Sk t.j. 4.979,08 eura nebola žalovaným 2/ vyplatená i napriek jej deklarácii, že bola vyplatená pred podpisom zmluvy. Súd poukázal na informácie, ktoré vyplývajú z vyšetrovacieho spisu, z obžaloby Okresného súdu Prešov, z ktorého vyplýva a je preukázaný dlhodobý psychický nátlak vyvíjaný na rodinu žalobcu zo strany žalovaného 2/, a preto na základe týchto skutočností dospel k záveru, že sloboda vôle žalobcu uzavrieť kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 26.11.2008 absentovala. Navyše zmluvu súd považoval za rozpornú so zákonom v zmysle ut. § 39 Občianskeho zákonníka, lebo v danom prípade bol dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva, prípadne
zabezpečovací prevod práva. V tejto súvislosti súd právne vyhodnotil tvrdenia žalobcu aj žalovaného 2/, ktorý sa mal vyjadriť, že mu predmet kúpy - nehnuteľnosť vráti, ak mu zaplatia všetky finančné prostriedky, ktoré poskytol žalobcovi a jeho rodičom. Napríklad z uznesenia o začatí trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin vydieranie podľa § 189 ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona vydaného Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Prešov ČVS: KRP-60/ OVK-PO-2009 zo dňa 24.05.2009 (v spise na č.l. 60) vyplýva, že medzi žalovaným 2/ a žalobcom, jeho otcom M.. D. H., M.. N. H., matkou žalobcu, ako aj medzi právnickou osobou, ktorých konateľom je rodina žalobcu, boli uzavreté viaceré zmluvy o pôžičkách, ktoré sú špecifikované v predmetnom uznesením s tým, že aj z ďalších listinných dôkazov týkajúcich sa nehnuteľnosti, a to záhradnej chatky ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy vyplýva, že táto záhradná chatka sa nachádza v záhradkárskej osade, ktorá je súčasnosti asi 10 rokov neobývaná, a to od roku 2009. V minulosti patrila k najkrajším záhradkárskym chatkám nachádzajúcim sa v priestore E. Q. - hôrkou. V súčasnosti je chatka absolútne schátraná, sú na nej rozkopané vchodové dvere, ktoré sú po celú dobu otvorené, všetky okrasné kríky vyrástli do 3- metrovej výšky a dlaždený chodník je zarastený tak, že ho nie je vidieť, splýva sa s neudržiavaným trávnikom, zadná kovová bránka na nehnuteľnosti je ukradnutá a taktiež na záhradku je voľný prístup, navyše do zadnej časti záhrady je navezený stavebný odpad. Stav týkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti je aj preukázaný pripojenými listinnými dôkazmi, a to fotodokumentáciou (č.l. 432 až 439 spisu). Sám žalovaný 1/ na pojednávaní na súde prvej inštancie dňa 06.04.2017 (v spise na č.l. 442 - 444) uviedol, že na záhradnú chatku chodil len kosiť, robil tam určitý orez kríkov a stromov, ktoré presahovali do cesty. Priemerne tam chodil 3 krát ročne, niekedy pozbieral jablká. I napriek tomu, že žalovaný 1/ sa vyjadril v konaní pred súdom prvej inštancie, že nemal vedomosť za akých okolností došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 2/, tieto skutkové okolnosti, ako aj samotné tvrdenie žalovaného 2/, že v prípade vrátenia všetkých podlžností rodiny žalobcu bude predmet kúpy vrátený za 1,- Sk, spochybňujú náležitosť právneho úkonu, a to vážnosť vôle uzavrieť takúto zmluvu. Ani táto odvolacia námietka preto nebola opodstatnená.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného 1/ za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
10. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/ v rozsahu 100 % voči žalobcovi odvolací súd uvádza, že uplatnená námietka týkajúca sa nesprávneho rozhodnutia o trovách konania nebola dôvodná. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi týmito stranami sporu vychádzal zo zásady úspechu strany sporu v konaní v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP. Je nesporné, že žalovaní 2/ a 3/ v spore pasívne legitimovaní neboli, žaloba voči nim bola zamietnutá právoplatne, a preto žalovaným 2/ a 3/ vznikol nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd nepovažoval za pravdivé tvrdenie, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/73/2013, 4Co/74/2013, ako aj v konaní 4Co/125/2015 boli žalovaní 2/ a 3/ pasívne legitimovaní, lebo pokiaľ súd prvej inštancie konal o vydanie nehnuteľnosti, túto povinnosť dôvodne ukladal len subjektu, ktorý v čase rozhodovania súdu nehnuteľnosť mal zapísanú v katastri nehnuteľnosti. V priebehu celého konania žalovaní 2/ a 3/ namietali pasívnu legitimáciu v spore v žalobe o vydanie veci. V priebehu konania však došlo k zmene petitu žaloby, ktorá bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie č.k. 25C/171/2009-268 zo dňa 25.03.2014, ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. E., parc. č. KN C XXXX/ X záhrady o výmere 390 m2 a na nej stojacej záhradnej chatky súp. č. XXXX. I napriek tejto zmene petitu žaloby vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ nedošlo k späťvzatiu žaloby, a preto súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím správne z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ vo veci samej žalobu voči týmto stranám sporu zamietol. Z tohto dôvodu preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolanie žalobcu proti výroku o priznanom nároku na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/, lebo boli v konaní úspešní. Aj v tejto časti preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s 378 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v odvolacom konaní, ktorému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 1/ v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcom a žalovanými 2/ a 3/ odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi nepriznal, lebo z obsahu spisu im trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani návrh na priznanie náhrady trov konania predložený nebol. Právny zástupca žalovaného 2/, ani žalovaný 3/ sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrili.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.