Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/186/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu H.. O. K., narodeného X. Q. XXXX, bývajúceho G. XXX/X, B. S., zastúpeného JUDr. Ivanom Vankom, advokátom, Advokátska kancelária Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, so sídlom Floriánska 19, Košice, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej, ako aj žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 10. apríla 2017 č.k. 19C/95/2016-80 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 10. apríla 2017 č.k. 19C/95/2016-80 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.000 €, spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 6.000 € od 6. augusta 2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 10. novembra 2011 spisová značka PPZ - 148/BPK - V - 2011 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 1,2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 9. januára 2014 bola na žalobcu podaná obžaloba, pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev v štádiu pokusu formou spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu v štádiu pokusu formou spolupáchateľstva. Konanie sa viedlo pred Špecializovaným trestným súdom v Pezinku (pracovisko Banská Bystrica - poznámka odvolacieho súdu) pod spisovou značkou BB - 4 T 1/2014. Dňa 1. októbra 2014 bol žalobca spod obžaloby oslobodený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-4T/1/2014-1126, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6. októbra 2014. Po citácii § 3 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu podania žaloby (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“,), § 5 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 15 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z., § 18 ods. 1,3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. dospel súd k záveru, že návrh žalobcu je v časti dôvodný.

3. Žalobca listom zo dňa 29.1.2015 (podaným na prepravu 3.2.2015) požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s trestným konaním vedenom proti nemu a uplatnil si právo na náhradu škody 1.000 € ako trovy právneho zastúpenia a nemajetkovú ujmu vo výške 12.500 €. Generálna prokuratúra listom zo dňa 19.2.2015 postúpila žiadosť na konanie Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu príslušnému na konanie. Ministerstvo spravodlivosti dňa 21.5.2015 vrátilo žiadosť ako nedôvodne postúpenú. Generálna prokuratúra znovu vrátila žiadosť žalobcu Ministerstvu spravodlivosti listom zo dňa 3.6.2015 s odôvodnením, že generálna prokuratúra nie je oprávnená žiadosť prerokovať.

4. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody na tom základe, že sa proti nemu viedlo od roku 2011 trestné konanie pre trestný čin poškodzovania finančných záujmov ES v štádiu pokusu formou spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu so zločinom subvenčného podvodu v štádiu formou pokusu spolupáchateľstva, avšak spod obžaloby bol oslobodený. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 6. októbra 2014.

5. V zmysle ustálenej judikatúry, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, má aj rozsudok oslobodzujúci spod obžaloby. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 183/2009 nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Po novele zák. č. 514/2003 Z.z. zákonom číslo 412/2012 Z.z. je orgánom oprávneným konať za štát v prejednávanej veci podľa § 4 ods. 1 písm. f) Generálna prokuratúra SR, čo súdna prax dostatočne od roku 2013 ustálila svojou rozhodovacou činnosťou. V konaní nebolo sporné, že proti žalobcovi bolo vedené trestné konanie, že bola podaná proti nemu obžaloba na Špecializovaný trestný súd a že trestné konanie skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby. V zmysle vyššie uvedeného je preto žalobca osobou oprávnenou na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

6. V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je potrebné splnenie týchto kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 3.vznik škody, 4. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 5. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom a 6. podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. V špecifickom prípade, ako je oslobodenie spod obžaloby sa nevyžaduje splnenie podmienky zrušenia nezákonného rozhodnutia a podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu.

7. Žalobca preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 29. januára 2015 na Generálnu prokuratúru SR v rozsahu 12.500 € nemajetkovej ujmy a 1.000 € náhrady škody. Generálna prokuratúra SR odstúpila žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie nároku. Následne ministerstvo spravodlivosti vrátilo prokuratúre žiadosť ako nedôvodne postúpenú. Oprávnenej osobe nemôže byť na ujmu, že príslušný orgán štátu odmietne prerokovať žiadosť s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, a to Generálnej prokuratúre SR dňa 3. februára 2015. Nárok žalobcu do 3. augusta 2015 nebol generálnou prokuratúrou uspokojený. Súd preto vychádzal z toho, že žalobcov nárok nebol uspokojený v rámci predbežného prerokovania nároku pred príslušným orgánom v zákonom stanovenej 6 mesačnej lehote, a preto mal právo obrátiť sa žalobou na súd.

8. Žalobca si podľa § 18 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnil právo na náhradu škody spočívajúce v náhrade trov účelne vynaložených v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Z pripojeného trestného spisu je preukázaná príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia (v tomto prípade oslobodenie spod obžaloby) a vznikom škody. Je nepochybné, že proti žalobcovi bolo vedené trestné konanie, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, a že v rámci tohto konania mal výdavky spojené s obhajobou, a to vo výške 1.000 €. Z faktúry číslo 20141051 obhajcu JUDr. Ivana Vanka je preukázané, že žalobca uhradil v hotovosti dňa 24. júla 2014 sumu 1.000 € ako preddavok na právne služby. Suma 1.000 € tak v súvislosti s trestným konaním ušla z majetku žalobcu, preto je

potrebné v zmysle atribútov nárokov na náhradu škody považovať zaplatenie sumy 1.000 € obhajcovi za škodu, ktorá žalobcovi v súvislosti s trestným konaním vznikla. Z pripojeného trestného spisu mal súd preukázané, že žalobcu zastupoval v trestnom konaní obhajca JUDr. Ivan Vanko pri všetkých uplatnených úkonoch. Vyúčtované trovy právneho zastúpenia boli uplatnené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Podľa § 12 ods. 3 písm. b/ vyhlášky pri obhajobe v trestnom konaní je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica nepresahuje 10 rokov 1/8 výpočtového základu určeného pre rok 2010 (§ 1 ods. 4 vyhlášky). Na žalobcu bola podaná obžaloba pre trestný čin podľa § 255 ods. 1, 4 písm. a/ Trestného zákona, pri ktorom zákon stanovuje hornú hranicu trestu odňatia slobody 10 rokov. V roku 2010 bola výpočtovým základom pre úkon právnej služby suma 721,40 €, 1/8 predstavuje 90,17 €. Žalobca si uplatnil právo na náhradu za 9 úkonov právnej služby po 90,17 €, pričom za účasti na pojednávaniach 13. augusta 2014, 14. augusta 2014 a 30. augusta 2014 išlo o pojednávania, ktoré boli prerušované a trvali do prerušenia pojednávania od 9.40 hod. do 12.00 hod, teda viac ako dve začaté hodiny a po prerušení pokračovali a boli ukončené do dvoch hodín (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky). V tieto dni tak patrí odmena za 3 začaté dvojhodiny. Dňa 1.10.2014 bolo vyhlásené rozhodnutie, za čo patrí 1/4 odmeny v sume 22,54 € (1/4 z 90,17 € podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky). Žalobcovi tak patrí odmena za prevzatie a prípravu zastúpenia 90,17 Eur, za účasť na pojednávaní 29. septembra 2014 odmena 90,17 €, za účasť na pojednávaniach 13. augusta 2014, 14. augusta 2014 a 30. septembra 2014 patrí odmena za deň po 3 x 90,17 €, a za účasť na pojednávaní 1. októbra 2014 štvrtinová odmena 22,54 €. Spolu trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky predstavujú bez DPH 1014,41 € tak, ako si ich obhajca žalobcu vyúčtoval. Žalobca si uplatnil a uhradil sumu 1.000 €. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi požadovanú náhradu škody vo výške 1.000 € priznal.

9. Súd tiež dospel k záveru, že je dôvodný aj nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, avšak nie v požadovanej výške. Pri priznaní tohto nároku súd vychádzal zo skutočnosti, že trestným stíhaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

10. Súd s prihliadnutím na ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a po zhodnotení podmienok podľa 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. za primeranú náhradu považoval nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 € a vo zvyšku nárok zamietol. Aj keď toto ustanovenie zákona zaviedla až novela číslo 412/2012 Z.z., cieľom zákonodarcu bolo odstrániť neprimeranosť priznávania nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona a stanoviť kritéria pre jej priznanie. Podľa § 5 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi je maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy pri smrti 50-násobok minimálnej mzdy, ktorá v čase rozhodovania predstavovala 405 €. Maximálna náhrada tak predstavovala sumu 20.250 €. Súd nepovažoval za primerané priznať žalobcovi náhradu 12.500 €, ak pri smrti obete trestného činu je náhrada 20.000 €. Oslobodzujúci rozsudok je určitou formou zadosťučinenia za trestné stíhanie, ktoré sa proti žalobcovi viedlo. Súd uznáva, že vzhľadom na zrejmé útrapy, ktoré musel podstúpiť v súvislosti s trestným konaním, oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočným zadosťučinením a primeraná náhrada vo forme nemajetkovej ujmy je opodstatnená. Žalobca tvrdil, že jeho manželka sa v súvislosti s jeho trestným stíhaním liečila, že mal povesť „kriminálnika“ a že to sťažilo aj jeho podnikateľské aktivity, či možnosť kandidovať v komunálnych voľbách. Na tieto svoje tvrdenia však žalobca neprodukoval ani nepredložil žiadne dôkazy. Žalobca síce predložil účtovné závierky za roky 2014, 2015 a 2016, ktoré majú preukázať tvrdenie, že v súvislosti s trestným konaním prišiel o objednávky a tým sa jeho ekonomická situácia v podnikaní zhoršila. Súd musí prisvedčiť žalovanej, že nie je preukázané, že sa tak stalo v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Žalobca si náhradu škody v tomto smere ani neuplatnil, ani nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili o objednávkach, ktoré boli pre jeho trestné stíhanie zrušené, alebo o zmluvách, ktoré by boli v tejto súvislosti vypovedané alebo neboli uzavreté. To isté sa týka aj jeho tvrdení o znemožnení kandidovať v komunálnych voľbách.

11. Súd bol toho názoru, že v rámci prebiehajúceho súdneho konania neboli preukázané žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by umožňovali priznať žalobcovi vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, a že žalobca nepreukázal také priťažujúce okolnosti pre jeho osobný a spoločenský život, ktoré by náhradu v požadovanej výške odôvodňovali. Ako bolo uvedené vyššie, súd nespochybňuje, že trestné stíhanie je vážnym zásahom do osobnostných práv žalobcu a že negatívne zasiahlo do všetkých oblastí jeho života. Aj v tomto prípade však platí zásada primeranosti, ktorá závisí od okolnosti konkrétneho prípadu. Ako súd uviedol vyššie, žalobca svoje tvrdenia o spôsobe zásahu do jeho osobnostných práv ničím nepreukázal. Súd preto vychádzal zo všeobecnej premisy, že trestné stíhanie je pre netrestaného

človeka traumatizujúcim zážitkom a zasiahne jeho život v každej oblasti a za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 5.000 €.

12. Súdna prax sa ustálila v názore, že pokiaľ bol žalobca oslobodený spod obžaloby, objektívna zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie je daná a štát sa jej nemôže zbaviť, a to aj napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup. Neobstojí preto argumentácia žalovanej o tom, že ústavný súd vyslovil, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť spáchania určitého skutku konkrétnou osobou, ktorá sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. V tomto konkrétnom prípade bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie a bola proti nemu podaná obžaloba, spod ktorej bol rozhodnutím súdu oslobodený.

13. Žalobca si uplatnil aj právo na úroky z omeškania. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 6. augusta 2015, čo zodpovedá zneniu zákona. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zaslal žalovanej 3. februára 2015. Žalovaná neuspokojila nárok na náhradu škody v šesťmesačnej lehote, a preto od žalobcom požadovaného dátumu 6. augusta 2015 je v omeškaní. Požadovaná výška úrokov z omeškania 5,05 % je v súlade s Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z.z., pretože ku dňu 6. augusta 2015 predstavovala 0,05 + 5 %-tuálnych bodov. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z priznanej istiny 6.000 € vo výške 5,05 % ročne od 6. augusta 2015 do zaplatenia a vo zvyšku nárok na úroky z omeškania zamietol.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo vychádzajúc z toho, že žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, lebo požadoval celkovú sumu 13.500 € a priznaná mu bola náhrada 6.000 €, a preto pomer úspechu a neúspechu strán bol približne rovnaký.

15. Proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala odvolanie žalovaná v zákonnej lehote. Navrhla zmeniť napadnutý výrok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podala podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j., že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že počas konania žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy. V dôvodoch odvolania upriamila pozornosť odvolacieho súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júla 2008 sp. zn. 3Cdo/201/2007 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 163/2013. Uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Konštrukciu, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím nie je možné akceptovať, a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. V ďalšej časti odvolania uviedla, že priznaný úrok z omeškania možno priznať len zo sumy 1.000 €, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník dostáva do omeškania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011).

16. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a nepriznal náhradu trov konania, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalobe žalobcu súd vyhovie, a prizná žalobcovi aj plný nárok na náhradu trov konania alebo zruší napadnutý rozsudok a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/ a § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. Nesúhlasil s názorom súdu, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný len čo do výšky 5.000 €, namiesto požadovaných 12.500 €. Vyslovil názor a presvedčenie, že žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 12.500 € je vzhľadom na ujmu, ktorú žalobca predmetným trestným stíhaním utrpel, primeraná. Ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v odvolacom konaní má za to, že predmetná ujma spočívala v dlhodobých zdravotných problémoch, predovšetkým psychických, a to počas celej doby trestného stíhania. Trestné

stíhanie negatívne ovplyvnilo chod rodiny žalobcu, čo vyústilo aj do stavu, kedy manželka žalobcu musela byť liečená v dobe od 19. marca 2014 do 23. júna 2014 na Psychiatrickej ambulancii v Košiciach aj v Michalovciach. Trestné stíhanie spôsobilo žalobcovi morálnu ujmu, ktorú pociťuje v tom, že stratil dôveryhodnosť, nemohol kandidovať do samosprávnych orgánov (predošlé volebné obdobie pôsobil ako poslanec mestského zastupiteľstva). Bol predsedom komisie výstavby a územného plánovania a majetkovej komisie. Ľudia známy z jeho okolia sa mu začali vyhýbať, začal mať povesť kriminálnika, zmenšil sa mu obrat a príjem ako fyzickej osoby tak, ako aj vo firme, kde je konateľom. Pred predmetným stíhaním viedol riadny život bezúhonného občana Slovenskej republiky. Po citácii § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je treba prihliadať najmä na vek, zdravotný stav, sociálnu situáciu, či bol v minulosti trestaný, doterajšiu povesť, spôsob prežívania trestného stíhania poškodeným, status poškodeného v spoločnosti, následky poškodeného v súkromnom živote, etc. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. júna 2012 sp. zn. 30Cdo/2813/2011, v ktorom senát vymedzil a definoval tzv. osobitné kritéria určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy (spôsobené trestným stíhaním, ktoré sa skončilo inak, než právoplatným odsúdením). Súdy pri stanovení formy a výšky zadosťučinenia majú vychádzať predovšetkým z povahy v trestnej veci, z dĺžky trestného stíhania a predovšetkým z dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. V tomto smere poukázal na to, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 až 4 písm. a/ Trestného zákona a trestné stíhanie trvalo takmer 3 roky. Poukázal aj na to, že pred súdom prvej inštancie predložil všetky dôkazy, ktoré bolo možné objektivizovať. Dokazovanie negatívnych zásahov do súkromného života, ako aj majetkových pomerov je značne náročné. Uznal, že v konaní pred súdom prvej inštancie mohol dokazovanie doplniť prípadným výsluchom rodinných príslušníkov, avšak na predošlú, ako aj aktuálnu rodinnú situáciu tak neurobil, lebo sa obával zhoršenia psychického stavu svojej manželky a detí. Žiadal prihliadnuť nielen na právnu, ale aj ľudskú stránku prejednávanej veci. K nároku na náhradu trov poznamenal, že ak jeho nárok na 12.500 € nemajetkovej ujmy bude dôvodný, potom má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po citácii § 220 ods. 2 uviedol, že odôvodnením napadnutého rozsudku nebola naplnená podmienka riadneho odôvodnenia rozsudku.

17. Nepreskúmateľným je rozsudok aj vtedy, ak v odôvodnení rozsudku chýbajú skutkové zistenia urobené s odkazom na príslušné dôkazy, a ak zo záverov súdu ohľadne rôznych sporných položiek nie je zrejmé, z akých dôvodov súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri svojom hodnotení.

18. Z písomného vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcu vyplýva, že táto zotrváva na svojich dôvodoch a argumentoch a úvahách, ktoré boli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní. Uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi poklesom príjmov jeho spoločnosti a prebiehajúcim trestným konaním. Kópie majetkového priznania svedčia o poklese príjmov jeho spoločnosti, ale nie o tom, že tento pokles bol spôsobený trestným stíhaním žalobcu. Ďalej v odvolaní žalobca uvádzal, že trestným stíhaním došlo k zhoršeniu psychického stavu jeho manželky a detí, ale žiadnu z týchto skutočností pred súdom prvej inštancie nepreukázal, len oprel o svoju výpoveď. Z vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej vyplýva, zotrváva na svojich písomných podaniach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Namietal tvrdenie žalovanej uvedené vo vyjadrení, v ktorom poznamenala, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal skutočnosti - zmeny v jeho sociálnom živote a oprel sa len o svoju výpoveď. V odvolaní žalobca uviedol, že výsluch rodinných príslušníkov by mal negatívny dopad na ich psychický stav, nakoľko celé trestné stíhanie, aj bez vykonania týchto výsluchov, nepriaznivo ovplyvnilo riadny chod rodiny žalobcu. Pripomenul, že jeho manželka bola v dôsledku vedeného trestného stíhania dlhodobo liečená na psychiatrickej ambulancii v Košiciach a Michalovciach. Na záver pripomenul, že napriek niekoľkoročným útrapám spojeným s nezákonne vedeným trestným stíhaním nebolo zo strany žalovanej poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalovanej ako aj žalobcu ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej ako aj žalobcu nie je možné vyhovieť.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.5.2018 o 12.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 16.5.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

22. Žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesné vady v § 365 ods. 1 písm. b/ sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenie.

24. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

26. Žalovaná namietala odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

28. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, náležite zistil skutkový stav a vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.

31. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

32. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

33. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

34. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

35. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nezákonným rozhodnutím.

36. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.

37. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 10.11.2011 sp.zn. PPZ-148/BPK-V-2011, ktorým bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi za zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 4 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov ES podľa § 261 ods. 1,2 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.

38. Žalovaná namietala, že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že uznesenie o vznesení obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

39. Uvedenú odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal z ustálenej judikatúry súdov v tejto otázke a odvolací súd nemal dôvod sa od tejto judikatúry v prejednávanej veci odchýliť.

40. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

41. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery, prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

42. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

43. Zmyslom a účelom zák. č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS 25/2011).

44. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (nález Ústavného súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999).

45. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (a rovnako aj v prípade, keď došlo k oslobodeniu spod obžaloby), treba vykladať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).

46. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-4T1/2014-1126 bol žalobca oslobodený spod žaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

47. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej v danej veci niet nezákonného rozhodnutia - právneho titulu, ktorého existenciu by mohol žalobca dôvodiť žalobou uplatňovanú náhradu škody s poukazom na zákon č. 514/2003 Z.z.

48. Súd prvej inštancie dôsledne posudzoval nárok žalobcu s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax, na ktorú vo svojom rozhodnutí poukázal. Zdôraznil pritom, že v prejednávanom spore bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Z uvedeného vyplýva, že pri posúdení uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného nepovažoval uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné automaticky v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, ale prihliadol aj na dôvod oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

49. Nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej, v ktorej uviedla, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, z akého dôvodu neaplikoval na vec rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike.

50. Žalovaná citujúc bod 50 vyššie uvedeného rozhodnutia poukázala na to, že skutočnosť, že bol sťažovateľ „zbavený“ obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné konanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné.

51. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj z rozhodovacej činnosti NS SR vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom nie je právom absolútnym (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 20/2009). Súdna prax od publikovania judikátu R 37/2014 sa ustálila v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

52. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania (uznesenie NS SR z 30. marca 2011 sp. zn 3 Cdo 194/2010).

53. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania žalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku žalobcu na náhradu škody považoval výsledok trestného konania, a prihliadol pritom na ustálenú rozhodovaciu prax, a nevychádzal „iba“ zo žalovanou označeného rozhodnutia ESĽP.

54. Odvolacie námietky žalovanej nesmerovali voči výške a spôsobu určenia škody žalobcu, predstavujúcej vynaložené trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní. Ani odvolací súd zo spisu nezistil žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť výpočtu výšky škody.

55. Žalovaná v odvolaní nespochybnila ani záver súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Pri posúdení tohto predpokladu existencie zodpovednosti štátu za škodu súd rozhodol vecne správne, ak dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia uhradené

žalobcom obhajcovi boli v rozsahu sumy 1.000 € vynaložené účelne a v priamej súvislosti s vedením trestného konania voči osobe žalobcu, v ktorom bol napokon spod obžaloby oslobodený.

56. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že dôvodný je aj nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 €. Pri priznaní tohto nároku správne súd vychádzal zo skutočností, že trestným stíhaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že samotné trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo osobný, pracovný, spoločenský a rodinný život žalobcu, ako aj najbližších rodinných príslušníkov. Aj odvolací súd sa prikláňa k názoru súdu prvej inštancie, že vzhľadom na útrapy, ktoré musel podstúpiť žalobca v súvislosti s trestným konaním oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočným zadosťučinením, a primeraná náhrada vo forme nemajetkovej ujmy je opodstatnená. Je pravdou, že žalobca tvrdil, že jeho manželka sa v súvislosti s jeho trestným stíhaním liečila, že on mal povesť „kriminálnika“ a že to sťažilo aj jeho podnikateľské aktivity, či možnosť kandidovať v komunálnych voľbách, ale na tieto tvrdenia žalobca neprodukoval a nepredložil žiaden konkrétny dôkaz. Súd prvej inštancie ale pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadol na vek, na zdravotný stav žalobcu, na sociálnu situáciu, ako aj na to, že v minulosti nebol trestaný, že mal povesť slušného človeka. Súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecnej premisy, že trestné stíhanie je pre netrestaného človeka traumatizujúcim zážitkom, a zasiahne jeho život v každej oblasti. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 5.000€, s ktorou sa stotožňuje aj odvolací súd.

57. Žalobca v odvolaní, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol dôvody, pre ktoré nenavrhol vykonať ďalší dôkaz výsluchom svojich rodinných príslušníkov a manželky.

58. Odvolací súd na adresu žalobcu uvádza, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil aj ľudskú stránku prejednávanej veci, a nie iba právnu stránku.

59. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o úrokoch z omeškania aplikujúc § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.

60. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., zákonná lehota omeškania začína (príslušnému orgánu) plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesť mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

61. Žalobca si uplatnil právo na úroky z omeškania od 6.8.2015 podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.. 62. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 29.1.2015 bola vyčíslená nielen výška škody, ale aj nemajetkovej ujmy, tak ako to vyžaduje zák. č. 514/2003 Z.z.. Nároky žalobcu neboli uspokojené do 3.8.2015.

63. K odvolacej námietke žalovanej ohľadom úroku z omeškania s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 185/2011, odvolací súd poznamenáva, že v uvedenom rozhodnutí sa prejednávala náhrada škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňoval priznanie nemajetkovej ujmy.

64. V predmetnej veci bola priznaná nemajetková ujma podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a táto bola priznaná po predbežnom prerokovaní nároku u žalovanej.

65. Odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že úroky z omeškania náležia žalobcovi (poškodenému) až od uplynutia doby, ktorú má príslušný orgán uvedený v § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. k vyplateniu náhrady, teda šesť mesiacov od uplatnenia tohto nároku u príslušného orgánu (§ 16 zák.č. 514/2003 Z.z.).

66. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na Stanovisko NS ČR z 13.4.2011 Cpjn 206/2010, podľa ktorého (pri totožnej právnej úprave) poškodený má právo na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí šesťmesačnej lehoty, potom, čo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (primeraného zadosťučinenia) uplatnil postupom podľa príslušného zákona.

67. Tento právny záver bol potvrdený i v náleze Ústavného súdu ČR z 23.2.2010 sp. zn. II.ÚS 1612/09.

68. Nepatričné boli ale námietky žalobcu ohľadom nedostatku odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. K tejto námietke odvolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3.12.2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť odvolania (prípadne dovolania).

69. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch by mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladať vadu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, a to vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri RYABYKH proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejších dôležitostí pre súdny systém“, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri SUTYAZHNIK proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu odvolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

70. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, takže žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Odvolací súd vychádza z toho, že v odvolacom konaní nemal úspech ani žalobca, ani žalovaná, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadna zo sporných strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .