Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_27Co-2-2018.pdf
PDF · 217.6 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/2/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: K., zastúpeného Z. proti žalovaným: 1/ F., 2/ N. obaja právne zastúpení Z., o určenie záložného práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. septembra 2017, č.k. 11C/52/2009-379, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaní 1/, 2/ m a j ú vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia záložného práva k nehnuteľnostiam (výrok I.) a o náhrade trov konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 17.03.2009 (po úprave žalobného petitu) domáhal určenia, že záložné právo vzniknuté na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č.XXX/XX zo dňa 23.10.1992 registrovanej na I. pod č. V. je zriadené k nehnuteľnosti - budova súp. č. XXX na pozemku parc. XXX/X v k. ú. J. O., obec J. O., zapísané na LV č. XXXX sa vzťahuje k nebytovému priestoru č. X - XX s podielom 578/2879 na spoločných častiach a zariadeniach domu súp. č. XXX a k nebytovému priestoru č. X - XX s podielom 2301/2879 na spoločných častiach a zariadeniach domu. Žalobca dôvodil, že na základe záložnej zmluvy je súčasným záložným veriteľom vo vzťahu k nehnuteľnostiam v k. ú. J. O. zapísaným na LV č. XXXX - pozemok CKN - parc. č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1030 m2 a na LV č. XXXX - budova súp. č. XXX na pozemku parc. č. XXX/ X (pôvodným záložným veriteľom bola N.), ktorá záložná zmluva bola uzatvorená na zabezpečenie záväzku s príslušenstvom vo výške 2.900.000,- Sk (predmetom zálohu v tom čase bola nehnuteľnosť parc. č. XXX/X - zastavaná plochy s obchodným domom a viacúčelovým zariadením o výmere 3802 m2 vedená na LV č. XXXX). Podľa vtedy platného katastrálneho zákona, keďže šlo o rozostavané stavby, tieto sa nezapisovali na list vlastníctva, na ktorom bol zapísaný len pozemok parc. č. XXX/X o výmere 3.802 m2. Vlastníkom týchto nehnuteľností sa stal na základe kúpnej zmluvy V. X. N. (pôvodne žalovaný 1/), ktorý po vybudovaní stavby na pozemku parc. č. XXX/X o výmere 3.802 m2 dal vyhotoviť geometrický plán č. 81/93, ktorým z časti pozemku parc. č. 444/3 bola vytvorená nová parcela 444/5
- zastavaná plocha o výmere 1030 m2, na ktorom stála budova so súp. č. 764, orientačné číslo 42. Orientačné číslo bolo pridelené rozhodnutím Mesta Nová Dubnica, pod č. Org./1993 dňa 23.12.1993 po vybudovaní tejto stavby. Dňa 23.12.1993 požiadal vlastník nehnuteľností X. N. o vykonanie zápisu domu
súp. č. XXX na list vlastníctva. V dôsledku zmien v spoluvlastníctve nehnuteľnosti (spoluvlastníkom sa stala I..) Správa katastra K. G. založila na uvedenú stavbu nový list vlastníctva č. XXXX, v časti C ktorého je ťarcha spočívajúca v zálohu na základe zmluvy V. vyznačená len u vlastníka X. N. v podiele 89/100, zostávajúci podiel 11/100 I. je zapísaný bez ťarchy. Správa katastra napriek jeho písomnej žiadosti odmietla opravu vykonať, preto podaním žaloby chce odstrániť trvajúci nezákonný stav, ktorým chce dosiahnuť, aby záložným právom bol zaťažený aj spoluvlastník s podielom 11/100. Žalobca je záložný veriteľ s pohľadávkou 2.900.000,- Sk s príslušenstvom splatnou od r. 1992, pričom ku dňu podania žaloby celková výška pohľadávky predstavuje približne 13.000.000,- Sk (430.000,- eur), táto nebola ani čiastočne uspokojená a je tu dôvodná obava, že výkonom záložného práva len na podiel spoluvlastníka v podiele 89/100-in nebude môcť byť výkon záložného práva predajom takéhoto podielového zálohu realizovateľný. Podstata naliehavého právneho záujmu teda spočíva v tom, že na základe rozhodnutia súdu bude v katastri nehnuteľností zapísané záložné právo aj u spoluvlastníka v podiele 11/100. Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť. Nerozporoval, že predmetom zmluvy o zriadení záložného práva bolo záložné právo na celú nehnuteľnosť (budovu súp. č. XXX na parc. XXX/X, k. ú. J. O.), avšak zabezpečovalo pohľadávku, vzniknutú na základe Úverovej zmluvy č. XXXXXX-X. zo dňa 9.7.1992 uzatvorenej medzi N. a spoločnosťou G. ktorá bola následne predmetom postúpenia medzi viacerými veriteľmi (nakoniec na žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2004). V čase uzatvorenia tejto zmluvy o postúpení pohľadávok boli podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti I. v podiele 11/100-in a F. v podiele 89/100-in. Na základe tejto zmluvy bol podaný návrh na zmenu záložného veriteľa záznamom o postúpení pohľadávok zo dňa 22.3.2004, ktorom je jasne uvedené, že vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá tvorí predmet záložného práva je F.. K. U., v podiele 89/100-in, z ktorého znenia nepochybne vyplýva i skutočná vôľa postupcu ako pôvodného záložného veriteľa, i postupníka ako nového záložného veriteľa, zabezpečiť postupovanú pohľadávku iba spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 89/100-in, pričom kataster nehnuteľností, viazaný návrhom, túto výslovne prejavenú vôľu do KN zapísal. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.06.2004 sa mohla postúpiť na žalobcu pohľadávka zabezpečenú iba spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 89/100- in o čom žalobca musel vedieť a s týmto súhlasiť, keďže v zmluve v čl. VI. bod. 6.2. prehlásil a zaručil sa, že si s náležitou starostlivosťou prezrel príslušné podklady o pohľadávke a pozná obsah pohľadávky ako aj práva k nej patriace, vrátane zabezpečenia pohľadávky a vedomý si uvedeného stavu uzatvoril túto zmluvu. Žalobca sa až po 5 rokoch od uzatvorenia zmluvy začal domáhať určenia, že záložné právo viazne na celej nehnuteľnosti. Aj keby boli predmetom záložného práva celé nehnuteľnosti, zápisu tohto záložného práva sa mal žalobca domáhať v lehote troch rokov, čo však neurobil (poukázal na rozsudok NS SR spis. zn. 2 Sžo 248/2010 zo dňa 21.09.2011). Zmluvu o zriadení záložného práva považuje za neplatnú v dôsledku zmätočnej, neurčitej a nezrozumiteľnej špecifikácie hlavného záväzku
- zabezpečovanej pohľadávky. Žalovaný 1/ vzniesol námietku premlčania záložného práva v spojitosti s čím namietal, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pričom smeruje dokonca k zriadeniu záložného práva i k častiam nehnuteľnosti na ktorých už predmetné záložné právo zapísané je, a to k spoluvlastníckemu podielu 1/20-iny k nebytovému priestoru č. X-XX na LV č. XXXX k. ú. J. O.. Podľa ustálenej judikatúry NS SR určovacou žalobou by sa mala dosiahnuť taká úprava pomerov účastníkov konania, ktorá vytvorí určitý pevný právny rámec, ktorý bude zárukou odvrátenia možných budúcich súdnych sporov účastníkov konania, povedie k odstráneniu spornosti práva ako takého, nevyvolá žiadne ďalšie súdne konanie (poukazujúc na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/111/2008 zo dňa 30.06.2009, 2Cdo/28/2009 zo dňa 26.05.2010, 5Cdo/31/2011 zo dňa 06.12.2012). Naliehavý právny záujem, keďže ide o sporné záložné právo ( premlčané) nie je daný, keďže v dôsledku jeho premlčania nebude môcť byť záložným veriteľom nikdy úspešne vykonané. Rovnako žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť. Mal za to, že existujú viaceré dôvody vylučujúce naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení (nedostatok formulácie žaloby, naviac na nebytový priestor č. X-XX v podiele 1/20-ina je záložné právo v katastri nehnuteľností zapísané, tiež premlčanie záložného práva). Vzniesol námietku premlčania záložného práva vo vzťahu k posúdeniu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Namietal tvrdenie žalobcu o nepremlčaní záložného práva z dôvodu, že podľa výpovede svedka F.. Z. S. nedošlo z jeho strany k plneniu a preto pohľadávka trvá. Premlčanie záložného práva sa neposudzuje vo vzťahu k tomu, či pohľadávka, ktorá je záložným právom zabezpečená trvá, ale vo vzťahu k tomu, či táto pohľadávka nie je premlčaná. Jej splatnosť nastala už dňom 28.12.1992, keďže predajom objektu, ktorý bol predmetom záložného práva pred splatnosťou pohľadávky nastala splatnosť už dňom predaja. Nespochybnil, že predmetná pohľadávka zabezpečená záložným právom bola judikovaná aj súdnym rozhodnutím, a to rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. 15Cb/31/1998 - 278 zo dňa 18.10.2006, (právoplatným dňom 09.01.2007) podľa ktorého bol F.. S. zaviazaný zaplatiť žalobcovi 2.900.000,- Sk s prísl. úrokom z omeškania bez určenia
lehoty na plnenie vo výroku rozsudku, teda v lehote vyplývajúcej z vtedy platných ustanovení OSP. Práve vo vzťahu k tejto skutočnosti, kedy je zrejmé, že bola prisúdená už vtedy premlčaná pohľadávka, poukázal na právny názor ním uvádzaného nálezu ÚS SR z ktorého vyplýva, že vzhľadom na to, že premlčacia doba, bez ohľadu na iné ustanovenia ObchZ skončí vždy najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa keď začala po prvý raz plynúť (s poukazom na § 408 ods. 1 tohto zákona), nemôže dôjsť v obchodno právnych vzťahoch k jej predĺženiu nad rámec tohto absolútneho obmedzenia, ani v prípade, ak sa pre jej vymoženie vedie exekúcia. A pokiaľ je takáto pohľadávka zabezpečená záložným právom v dôsledku toho ani podľa § 100 ods. 2 OZ, nedôjde k predĺženiu samostatnej premlčacej doby záložného práva z dôvodu, že už zabezpečená pohľadávka je premlčaná sama osebe. Z príslušných ustanovení upravujúcich premlčanie záložného práva je zrejmé, že trojročná premlčacia doba premlčania tohto práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky. V kontexte týchto skutočností je tak zrejmé, že ak by aj žalobca odvodzoval svoju pohľadávku od uvedeného súdneho rozhodnutia, tak premlčacia doba absolútna v zmysle príslušných ustanovení ObchZ, ktoré je potrebné vzhľadom na charakter účastníkov právneho vzťahu na túto aplikovať už uplynula, a že teda záložné právo je premlčané už aj z dôvodu uplynutia premlčacej doby ním zabezpečenej pohľadávky. Namietať premlčanie zabezpečenej pohľadávky môže obligačný dlžník, avšak namietať premlčanie záložného práva môže záložca a keďže tento tak uskutočnil, tak je zrejmé, že ak by aj záložné právo tvrdené žalobcom trvalo, tak toto by sa stalo len naturálnou obligáciou, ktorej existencia by nemala žiaden zmysel, pretože by išlo o nerealizovateľné záložné právo. Záverom uviedol, že medzičasom žalovaný 2/ podal žalobu proti žalobcovi o určenie, že tie nehnuteľnosti, ktoré podľa zápisu v katastri doposiaľ sú zaťažené záložným právom existujúcim už len vo forme naturálnej obligácie, nie sú záložným právom zaťažené, čo sa týka aj predmetného nebytového priestoru č. X-XX vedené v podiele 1/20-ina na žalovaného 2/, ktorý spor je vedený na súde prvej inštancie pod sp. zn. 37Cb/118/2017 a v rámci neho bolo nariadené neodkladné opatrenie, zakazujúce akékoľvek úkony smerujúce k výkonu záložného práva. nemožno riešiť otázku premlčania či už pohľadávky alebo záložného práva, pretože žalobca sa dožaduje len potvrdenia, že toto záložné právo od samého začiatku existuje a túto otázku by bolo možné riešiť výlučne v iných konaniach, prichádzajúcich do úvahy po jeho vyznačení v katastri nehnuteľností. Nestotožnil sa s tvrdením, že F.. S. bol len ručiteľom a že z jeho ručiteľského záväzku nemožno vyvodzovať zodpovednosť dlžníka. Záložné právo aj pohľadávka zabezpečujúca záložné právo naďalej trvá a ani premlčaním pohľadávky táto pohľadávka nezanikla. Pokiaľ nezanikla pohľadávka, nemohlo zaniknúť ani záložné právo. Žalobca k námietke premlčania a námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe uviedol, že tieto nepovažuje za dôvodné. Zmluva o zriadení záložného práva bola uzavretá podľa § 151a Občianskeho zákonníka s tým, že právna úprava inštitútu záložného práva obsiahnutá v Občianskom zákonníku platí aj pre oblasť obchodného práva. K námietke ohľadne premlčania záložného práva v trojročnej premlčacej dobe, ktorá podľa žalovaných začala plynúť dňom splatnosti zabezpečenej pohľadávky poukázal nato, že podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložné právo sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka z čoho je zrejmé, že premlčanie záložného práva je viazané na premlčanie zabezpečenej pohľadávky a nie na jej splatnosť. Splatnosťou pohľadávky vznikne veriteľovi právo realizovať výkon záložného práva, ktoré právo má veriteľ až do zániku pohľadávky. Kým nezanikne pohľadávka, nemôže byť záložné právo premlčané. Namietať premlčanie zabezpečenej pohľadávky môže iba obligačný dlžník, ktorým je F.. S. a nie žalovaný 1/, či 2/.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 1/ je vlastníkom nehnuteľností zapísaných u Okresného úradu F., katastrálny odbor, v katastri nehnuteľností pre okres F., obec J. O. a katastrálne územie J. O. na liste vlastníctva č. XXXX a to stavby budova súp. č. XXX na parc. č. XXX/X a Byty a nebytové priestory - nebytový priestor č. X-XX na K. vo vchode X, vedené na žalovaného 1/ v časti B pod por. č. X v podiele 1/1 vrátane k nemu prislúchajúcemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 578/2879. Žalovaný 2/ je vlastníkom nehnuteľností zapísaných u Okresného úradu F., katastrálny odbor, v katastri nehnuteľností pre okres F., obec J. O. a katastrálne územie J. O. jednak na liste vlastníctva č. XXXX ako stavby budova súp. č. XXX na parc. č. XXX/X a Byty a nebytové priestory - nebytový priestor č. X-XX na K. vo vchode X, vedené na neho v časti B pod por. č. X v podiele 19/20 a pod por. č. X v podiele 1/20 vrátane k nemu prislúchajúceho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 2301/2879 a na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape - parc. č. XXX/X
- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1030 m2, vedené na žalobcu v časti B pod por. č. X v podiele 19/20 a pod por. č. X v podiele 1/20. Zo zápisu na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. J. O. v časti C pod por. č. X. ďalej vyplýva, že na spoluvlastnícky podiel žalovaného 2/ 1/20 na nehnuteľnosti vedenej na
tomto liste vlastníctva (nebytový priestor č. X-XX na K. vo vchode X budovy súp. č. XXX na parc. č. XXX/ X) je zapísané záložné právo v prospech žalobcu, a to na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. V. zo dňa 23.10.1992, ktoré bolo pôvodne zriadené v prospech vtedajšej N. a následne prešlo na základe postúpenia pohľadávky v prospech vtedajšej N. (postúpenie pohľadávky zo dňa 21.4.2001 podľa Z XXX/XXXX), ďalej v prospech spoločnosti S. (postúpenie pohľadávky zo dňa 22.3.2004 podľa Z XXX/XXXX) a napokon v prospech žalobcu (postúpenie pohľadávky zo dňa 22.6.2004 podľa Z XXXX/XXXX). Záložné práva zapísané v katastri nehnuteľností na listoch vlastníctva č. XXXX a XXXX pre k. ú. J. O. v súčasnosti v prospech žalobcu boli pôvodne zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. XXX/XX zo dňa 23.10.1992 uzavretou medzi záložným veriteľom - N. a záložcami - Z.. S. G., J. O., N. a F.. Z. S., O., K., registrovanou rozhodnutím býv. I. zo dňa 23.10.1992 pod č. V. (ďalej len "záložná zmluva"). Podľa tejto zmluvy boli predmetom zálohu pozemok parc. č. XXX/X ako zastavaná plocha obchodným domom a viacúčelovým zariadením vo výmere 3802 m2 vtedy zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. J. O.. Týmto nehnuteľnostiam podľa súčasného stavu zápisu v katastri nehnuteľností zodpovedajú nehnuteľnosti zapísané na listoch vlastníctva č. XXXX a XXXX pre k. ú. J. O.. Podľa obsahu záložnej zmluvy bolo záložné právo zriadené na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy č. XX- XXXXXX-X zo dňa 09.07.1992 uzavretej medzi stranami záložnej zmluvy na zabezpečenie záväzku s príslušenstvom vo výške 2.900.000,- Kčs. Z úverovej zmluvy č. XX-XXXXXX-X zo dňa 09.07.1992 vyplýva, že táto bola uzavretá medzi N. ako veriteľom a spoločnosťou G. ako dlžníkom a predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie strednodobého úveru na investície v sume 25.000.000,- Kčs s lehotou splatnosti 3 roky, teda do 9.7.1995 (čl. I. úverovej zmluvy). Zároveň z tejto úverovej zmluvy vyplýva, že v prípade prevodu úverového objektu do majetku iného subjektu sa podnik (dlžník) zaväzuje zaplatiť úver najneskôr ku dňu prevodu objektu s tým, že úver je splatný ihneď, ak podnik(dlžník) prestane vykonávať činnosť, ktorá bezprostredne súvisí s úverovaným objektom vrátane zániku oprávnenia k podnikateľskej činnosti (čl. VI. bod 4 úverovej zmluvy). Dňa 10.11.1992 záložcovia Z.. S. G. a F.. Z. S. ako predávajúci uzavreli kúpnopredajnú zmluvu, ktorou nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy, previedli v celom rozsahu na X. N. ako kupujúceho. Táto kúpnopredajná zmluva bola registrovaná rozhodnutím býv. I. zo dňa 28.12.1992 pod č. V.. X. N. ako kupujúci si na kúpu nehnuteľností zobral úver na základe úverovej zmluvy zo dňa 22.12.1992 v sume 50.000.000,- Sk od I. G.. Na zabezpečenie úveru bola uzatvorená medzi I.. a X. N. - Záložná zmluva č. X/XX zo dňa 22.12.1992. Záložné právo sa podľa nej zriadilo na nehnuteľný majetok záložcu - X. N. a to nehnuteľnosť postavenú na parc. č. XXX/X, k. ú. J. O. podľa LV č. XXXX. Dňa 21.12.1994 X. N. a I. pred notárom do notárskej zápisnice (J.) vyhlásili, že pred započatím stavby budovy súpisné číslo XXX, ktorá sa nachádza na parcele č. XXX/XX zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. J. O. uzavreli dohodu o spoluvlastníctve, podľa ktorej budova súpisné číslo XXX na parc. č. XXX/X bude v spoluvlastníctve X. N. v podiele 89/100
- in a I. G. v podiele 11/100 - in. Vzhľadom na to, že X. N. nebol schopný splácať svoj úver, začala I.. vykonávať v zmysle podpísanej mandátnej zmluvy zo dňa 06.07.1995 záložné právo a nasledoval odpredaj založených nehnuteľností. V roku 1997 tieto nehnuteľnosti (stavbu v podiele 89/100-in) kúpil žalovaný 1/. Pohľadávka vzniknutá na základe úverovej zmluvy č. XX-XXXXXX-X zo dňa 09.07.1992 uzavretá medzi N. ako veriteľom a spoločnosťou G. zabezpečená záložným právom bola predmetom postúpenia medzi viacerými veriteľmi. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.12.1999 bola postúpená na spoločnosť N., následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.01.2004 na spoločnosť S.. a nakoniec na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2004 na žalobcu. V čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.01.2004 uzatvorenej medzi spoločnosťou N. a spoločnosťou S. boli podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti I.. v podiele 11/100- in a F.. K. U. v podiele 89/100-in. Na základe tejto Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.01.2004 bol podaný návrh na zmenu záložného veriteľa záznamom zo dňa 22.03.2004 ktorom je uvedené, že súčasným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá tvorí predmet záložného práva je F.. K. U., ktorý je podielovým spoluvlastníkom v podiele 89/100-in. Postupca ako pôvodný záložný veriteľ, i postupník ako nový záložný veriteľ zabezpečili postupovanú pohľadávku spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 89/100-in. Spoločnosť S. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.06.2004 postúpila na žalobcu pohľadávku zabezpečenú iba spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 89/100-in. Žalobca v tejto Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 22.06.2004 v čl. VI bod. 6.2. prehlásil, že si s náležitou starostlivosťou prezrel príslušné podklady o pohľadávke a pozná obsah pohľadávky ako aj práva k nej patriace, vrátane zabezpečenia pohľadávky. Z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 15Cb 317/1998 - 278 zo dňa 18.10.2006 bolo zistené, že F.. Z. S. ako ručiteľ (nie dlžník z úverovej zmluvy XX-XXXXXX- X) bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi ako veriteľovi (z titulu postúpenia pohľadávky) sumu 2.900.000,- Sk s 15,3%-ným úrokom z omeškania od 23.05.1998 do zaplatenia a žalobca bol zase
povinný zaplatiť F.. Z. S. náhradu trov konania vo výške 219.507,- Sk, s tým, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 09.01.2007, vykonateľnosť 13.01.2007. Z odôvodnenia vyplýva, že F.. Z. S. bol zaviazaný na plnenie z titulu jeho ručiteľského záväzku ako fyzickej osoby, ktorý prijal voči pôvodnému veriteľovi N., nie ako dlžníka z uvedenej úverovej zmluvy (ktorá bola napokon uzavretá ako s dlžníkom so spoločnosťou G.).
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 137 písm. c/, § 217 ods. 1 veta prvá CSP, § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 397 Obchodného zákonníka, § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je vhodným (správne zvoleným) procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, sa zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. V predmetnej veci sa žalovaní 1/, 2/ bránili námietkou premlčania záložného práva, ktorého určenia sa žalobca podanou žalobou domáha. Premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym zákonníkom (§ 100 ods. 2) aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom (v danom prípade pohľadávka z úverovej zmluvy). Premlčanie zabezpečenej pohľadávky zo zmluvy o úvere sa riadi Obchodným zákonníkom. Z obsahu úverovej zmluvy XX-XXXXXX-X zo dňa 09.07.1992 je nesporné, že splatnosť záväzku dlžníka nastala 28.12.1992 ( v zmysle dojednania zmluvných strán dňom prevodu úverového objektu do majetku iného subjektu), premlčacia doba začala plynúť od 29.12.1992. Všeobecná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka je 4 ročná a tak k premlčaniu zabezpečovanej pohľadávky došlo 29.12.1996. Čo sa týka premlčania záložného práva použijú sa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka a pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3 ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Keďže pohľadávka ani záložné právo nebolo priznané rozhodnutím súdu, tak pre začatie plynutia premlčacej doby záložného práva bol rozhodujúci deň kedy veriteľovi vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, t.j. dňom nasledujúcim po splatnosti 29.12.1992. Keďže zabezpečovaná pohľadávka sa premlčala 29.12.1996 v rámci 4 ročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka, tak ani záložné právo sa nemohlo premlčať pred týmto dátumom v rámci 3 ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, a teda k jeho premlčaniu došlo najneskôr 29.12.1996 (nie skôr ako zabezpečovaná pohľadávka). Ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej dobe právo na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej výťažkom z predaja zo zálohu, má to za následok, ak sa záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu). Trojročná premlčacia doba záložného práva pritom neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky. Tomu zodpovedá aj § 151j ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná avšak iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu alebo v prípade, ak síce premlčané je, avšak záložca nevzniesol námietku premlčania, nedovolal sa premlčania. V prípade, že záložca a obligačný dlžník sú rozdielne osoby, zatiaľ čo námietku premlčania pohľadávky môže účinne vzniesť iba obligačný dlžník (avšak nie záložca), v spojení s § 100 ods. 2 Obč. zák. platí,
že námietku premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu môže vzniesť iba záložca (avšak nie obligačný dlžník zabezpečenej pohľadávky). Podľa § 408 ods. 1 veta prvá Obchod. zák. bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona, sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Účelom tohto zákonného ustanovenia obsahujúceho absolútne obmedzenie predlžovania premlčacej lehoty, je stanovenie konečného (maximálneho) momentu, v ktorom premlčacia doba uplynie bez ohľadu na iné ustanovenia Obchod. zák., teda aj v prípade, ak došlo k jej faktickému predĺženiu, napríklad v dôsledku vykonania úkonu veriteľa na účely uspokojenia práva. Toto absolútne obmedzenie premlčacej doby sa vzťahuje na všetky prípady jej predlžovania podľa Obchod. zák. Pokiaľ § 100 ods. 2 Obč. zák. predlžuje plynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky, avšak nie to, či bola dlžníkom vo vzťahu k právu veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečovanej pohľadávky aj vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky premlčania záložného práva je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pričom je zrejmé, že túto námietku môže vzniesť iba záložca a po prvý raz tak môže (úspešne) urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečovanej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. V prípade ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu a záložca vzniesol námietku premlčania (dovolal sa premlčania), stráca záložný veriteľ možnosť domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je premlčané. Pri ústavne konformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktoré sa na vec vzťahujú v ich vzájomnej spojitosti, treba vychádzať aj z previazanosti § 408 (primárne) ods. 2 Obchod. zák. a § 100 ods. 2 Obč. zák., pričom neostáva než dospieť k záveru, podľa ktorého k predĺženiu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani podľa § 100 ods. 2 Obč. zák. nedôjde k predĺženiu (samostatnej) premlčacej doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe. Tieto právne závery k danej otázke premlčania záložného práva vyplývajú z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 250/2011. Zároveň ústavný súd v tomto náleze vyslovil právny záver, podľa ktorého je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu záložného veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva a že by bolo z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy (účinnej do 31.12.2002) riadili novou právnou úpravou (zákonom č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách), ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli. V predmetnej veci je nesporné, že pohľadávka zabezpečovaná tvrdeným záložným právom je pohľadávkou z obchodného záväzkového vzťahu, na ktorú sa vzťahuje absolútne obmedzenie predlžovania premlčacej lehoty v zmysle § 408 ods. 1 veta prvá Obchod. zák.. Vznesením námietky premlčania a dovolaním sa premlčania záložného práva zo strany stráca žalobca ako záložný veriteľ možnosť domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je premlčané. Záložné právo po vznesení námietky premlčania (dovolaní sa premlčania) zostáva v podobe naturálnej obligácie, jeho ďalšia existencia nemá žiaden zmysel, pretože je nerealizovateľné a možno sa úspešne domáhať určenia, že záložné právo k zálohu neexistuje, a na základe takéhoto rozhodnutia súdu je potom možné dosiahnuť výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa. K takémuto záveru dospel aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 21.12.2010 vo veci sp. zn. 21Cdo 2185/2009, v ktorom uviedol, že ak sa záložca dôvodne dovolal premlčania záložného práva, je nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja alebo iného speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku zo speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym prostriedkom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Rovnaké závery si osvojil Okresný súd Pezinok v rozsudku zo dňa 3.6.2013 vo veci sp. zn. 5C 257/2011, Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 24.2.2014 vo veci sp. zn. 7Co 164/2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 13.6.2013 vo veci sp. zn. 6C 15/2013. Teda záložné právo v podobe naturálnej obligácie, ktoré je nevykonateľné z dôvodu vznesenia námietky premlčania a dovolania sa premlčania, nemá zmysel a nemôže slúžiť potrebám praktického života. Pokiaľ ide o námietky žalobcu súd sa nestotožnil s jeho tvrdením, že v predmetnom konaní nemožno vzniesť námietku premlčania, ale len v konaní o splnenie povinnosti. Premlčania záložného práva sa môže dovolať len záložca a ak v určovacom spore žalobca tvrdí, že existuje záložné právo na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného, v prípade, že jeho tvrdenia sú správne, žalovaný ktorý je zároveň záložcom, môže aj v určovacom spore v rámci procesnej obrany vzniesť námietku premlčania tohto záložného práva. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k
situácii keď by súd určil rozsudkom, že záložné právo trvá, za stavu, že zároveň na strane žalobcu bol naliehavý právny záujem na určení neexistencie záložného práva (z dôvodu, že toto v katastri nehnuteľností zapísané a bolo by už premlčané, malo charakter len naturálnej obligácie) v zmysle súdnych rozhodnutí, ktoré vyslovili právny záver, že v takomto prípade sa práve záložca ako vlastník dotknutej nehnuteľnosti môže domáhať žalobou na súde určenia neexistencie záložného práva resp. určenia, že vec nie je zaťažená záložným právom, pretože záložné právo, po jeho premlčaní je nevykonateľné. Pokiaľ ide o námietku žalobcu v zmysle, že záložné právo trvá, pokiaľ trvá zabezpečená pohľadávka a svedok F.. S. potvrdil, že rozhodnutím súdu bol zaviazaný k zaplateniu pohľadávky vyplývajúcej zo záložného práva, ktorú ani sčasti nesplatil, súd mal za preukázané, že peňažné plnenie, na ktoré bol F.. Z. S. zaviazaný právoplatným súdnym rozhodnutím, nebolo zabezpečené záložným právom zriadeným na základe predmetnej záložnej zmluvy v prospech pôvodného záložného veriteľa, ktoré následne v súvislosti s opakovaným postúpením zabezpečenej pohľadávky prešlo až na žalobcu. Rozhodnutie súdu zaväzujúce na plnenie F.. Z. S. ako ručiteľa (z titulu uplatnenia ďalšieho samostatného zabezpečovacieho prostriedku popri záložnom práve) nemá z hľadiska posúdenia možnosti uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa zabezpečenej záložným právom zriadeným podľa záložnej zmluvy zo zálohu, žiaden právny význam. Podľa rozsudku Krajského súdu v Trenčíne vo veci 15Cb/317/1998, od ktorého v podstate žalobca odvodzuje svoju pohľadávku pre vymoženie ktorej by malo mať význam záložné právo ktorého určenia sa domáha, je nepochybné, že súd zaviazal na peňažné plnenie nie dlžníka, ktorého záväzok bol pôvodne záložným právom zabezpečený, ale inú osobu a to F.. S., ktorý bol ručiteľom a teda ktorý poskytol svojim ručiteľským vyhlásením ďalšie právne prípustné zabezpečenie pohľadávky. Samotný ručiteľský záväzok ho zaväzuje plniť, pričom povinnosť ručiteľa na plnenie nebola zabezpečená záložným právom v zmysle predmetnej záložnej zmluvy, od ktorej žalobca celý nárok odvodzuje. Ručiteľské vyhlásenie zakladá autonómny právny vzťah a v prípade, že je na plnenie zaviazaný ručiteľ za splnenia príslušných podmienok nie je možné právnu povinnosť ručiteľa vymáhať z titulu záložného práva, ktoré bolo zriadené na zabezpečenie pohľadávky dlžníka voči veriteľovi. Z ručiteľských záväzkov, ktoré sú pripojené k predmetnej úverovej zmluve síce vyplýva, že obaja ručitelia Z.. G. a F.. S. sa zaviazali, že ručia za záväzok dlžníka spoločnosti G.., a dokonca v týchto vyhláseniach označili aj majetok akým ručia, čo však nepredstavuje žiadne zriadenie záložného práva k tomuto majetku, označenie takéhoto majetku v ručiteľských vyhláseniach je bez právneho významu, keďže je zrejmé, že ručiteľský záväzok nemožno obmedzovať na konkrétny majetok, ale v prípade, že je ručiteľ zaviazaný na plnenie je postihnuteľný celý jeho majetok. Z predmetnej záložnej zmluvy je zrejmé, že fyzické osoby Z.. G., F.. S. touto zmluvou zriadili záložné právo na zabezpečenie pohľadávky banky voči dlžníkovi G., teda záložné právo v prospech tretej osoby a takto zriadeným záložným právom nemožno uspokojiť nárok v zmysle uvedeného rozsudku, ktorý zaväzuje na plnenie ručiteľa a ktorá povinnosť ručiteľa plniť nebola vôbec týmto záložným právom zabezpečená. Pokiaľ žalobca poukázal na ust. § 151 j ods.2 OZ podľa ktorého ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná, bolo relevantné, že v danom prípade došlo k premlčaniu i záložného práva a že žalovaní sa tohto premlčania dovolali a premlčané (záložné) právo by nebolo možno priznať. Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že určovacia žaloba je bezpredmetná, neslúži potrebám praktického života, keďže i v prípade, že by jej súd vyhovel, žalobca by nemal žiadnu možnosť takto určené záložné právo pre jeho premlčanie reálne vykonať. Žalobca tak nemá naliehavý právny záujem na navrhovanom určení a pre jeho neexistenciu súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
5. O trovách konania medzi stranami sporu súd prvej inštancie rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), s odkazom na ktoré žalovaným 1/, 2/ ako plne úspešným v spore priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie a tiež nesprávnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil napadnuté rozhodnutie. Naplnenie uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP vzhliada v zmätočnosti, nedostatočnej odôvodnenosti, nepreskúmateľnosti a podľa jeho názoru zjavnej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, tiež v tom, že námietka premlčania bola vznesená až po štyroch rokoch trvania sporu, pričom
z vyjadrení subjektov protistrany do doby jej vznesenia vyplýva, že ani jeden z nich nenamietal premlčanie, ich procesná obrana nebola opodstatnená, preto boli splnené podmienky k tomu, aby súd vo veci rozhodol a žalobe vyhovel, čo však neurobil a neurobil tak ani bezprostredne po vznesenej námietke premlčania v roku 2013, čím spôsobil prieťahy v konaní v súvislosti s čím poukázal na čl. 17 CSP, podľa ktorého je povinnosťou súdu vec prerokovať čo najrýchlejšie a rozhodnúť tak, aby sa predchádzalo zbytočným prieťahom a neprimeranému zaťažovaniu strán sporu a iných osôb a v konečnom dôsledku vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu napadnuté rozhodnutie označil za prekvapivé, keďže súd nepostupoval podľa ust. § 182 ods. 2 CSP. Za nesprávny považuje záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe. Poukazuje na pôvodný žalobný návrh zo dňa 17.03.2009, v zmysle ktorého sa domáhal voči v tom čase žalovaným 1/, 2/, 3/ - X. N., I. a G. určenia záložného práva k nehnuteľnostiam, dôvodom ktorej žaloby bola skutočnosť, že v tom čase síce už záložnou zmluvou zriadené záložné právo k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol kúpnou zmluvou do svojho vlastníctva v tom čase žalovaný 1/ X. N. bolo na príslušných LV vyznačené len na jeho spoluvlastnícky podiel 89/100, pričom v dôsledku zmien týkajúcich sa (spolu)vlastníckeho práva na spoluvlastnícky podiel 11/100 vo vlastníctve v tom čase žalovaného 2/ vyznačené nebolo, čo nebolo možné vyriešiť ani opravou tohto zápisu v katastri nehnuteľností, z ktorého dôvodu žalobca, ako záložný veriteľ, žiadal prostredníctvom požadovaného súdneho deklaratórneho rozhodnutia určiť, že toto záložné právo sa vzťahuje na celú nehnuteľnosť bez ohľadu na spoluvlastnícke podiely a naliehavý právny záujem bol daný práve odstránením stavu právnej neistoty žalobcu pre prípad realizácie záložného práva, ako aj hrozby, že by výkon tohto záložného práva bol ohrozený vo vzťahu k podielu 11/100 na nehnuteľnostiach. Procesná obrana v tom čase žalovaných 1/ - 3/ nebola opodstatnená, námietku premlčania neuplatňovali. V priebehu konania došlo k zmenám vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a v spojitosti s tým aj k zmene subjektov na strane žalovaných tak, ako sú identifikovaní v záhlaví napadnutého rozhodnutia. Až následne z vyjadrenia žalovaného 1/ zo dňa 05.02.2013 vyplynulo, že okrem iného v rámci procesnej obrany namieta aj premlčanie záložného práva, ktorá námietka bola vznesená až po uplynutí takmer 4 rokov od začatia súdneho konania. Keďže predmetom sporu bolo len deklarovanie existujúcej právnej skutočnosti, t.j. že záložné právo sa viaže k celej predmetnej nehnuteľnosti, bez ohľadu na spoluvlastníctvo jej vlastníkov, čím by sa zosúladil stav právny so stavom faktickým a došlo by k oprave zápisu v katastri nehnuteľností , podľa jeho názoru neprichádzalo do úvahy, vzhľadom na predmet sporu, zaoberať sa otázkou premlčania, keďže súd je viazaný žalobným návrhom vychádzajúc z ust. § 216 ods. 1 CSP. Súd sa preto nemohol zaoberať inými právnymi vzťahmi nad rámec vzťahov uvedených v žalobe. Posudzovanie otázky premlčania záložného práva by prichádzalo do úvahy vtedy, ak by záložca namietal premlčanie v prípade realizácie výkonu záložného práva záložným veriteľom, kedy by bolo možné riešiť či došlo k premlčaniu, alebo či záložné právo je už len naturálnou obligáciou. Otázka toho, či záložné právo zaniklo, je predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Trenčín (37Cb/118/2017). Podľa jeho názoru súd prvej inštancie v odsekoch 22, 23 odôvodnenia rozhodnutia cituje celú procesnú obranu uplatňovanú žalovanými 1/, 2/, ku ktorej nezaujíma vlastný názor, nevyhodnocuje ju a neuvádza, na základe akých skutočností dospel k záveru o premlčaní záložného práva. Nestotožňuje sa s názorom, že zánikom dlžníka zabezpečenej pohľadávky, ktorým bola spoločnosť G.., keďže rozsudkom KS Trenčín č.k. 15Cb/317/98 k plneniu záväzku bol zaviazaný len F.. S. ako ručiteľ záväzku, tento ručiteľský záväzok sa už nevzťahuje k záložnému právu a na základe neho by nemohol byť realizovaný jeho výkon záložného práva. Ak neplní záväzok dlžník, záväzok plnenia prechádza na ručiteľa, ktorý vstupuje do záväzkových práv dlžníka, čo nemôže mať žiaden vplyv na zabezpečenie pohľadávky veriteľa záložným právom. Poukázal ďalej na to, že podľa ust. § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, námietku premlčania môže uplatniť iba dlžník záväzku, ktorým je v tejto veci F.. S., pričom žalobca sa domáha plnenia voči tomuto dlžníkovi prostredníctvom výkonu exekúcie, čo aj preukázal. Názor súdu, že námietku premlčania môže uplatniť aj žalovaný 1/ ako záložca neobstojí, tento nemôže namietať premlčanie obligačného záväzku, ale len premlčanie záložného práva a to v inom príslušnom konaní. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal v dostatočnej miere s ust. § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za nesprávne, porušujúce zásady spravodlivého súdneho konania považuje aj výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd priznal žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 100% a to s poukazom na dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby, k skutočnosti, že správa katastra odmietla vykonať opravu zápisu týkajúcu sa zriadeného záložného práva, ako aj skutočnosti, že námietka premlčania bola vznesená až v roku 2013, po uplynutí 4 rokov trvania súdneho sporu, pričom žalobca sa na takýchto prieťahoch konania ničím nepodieľal a tieto nezavinil.
7. Žalovaní 1/, 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zároveň priznať žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania považovali za nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, založený na dostatočných skutkových a právnych záveroch a tiež aj riadne odôvodnený. Pokiaľ žalobca uplatňuje dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, tento nemôže byť naplnený, keďže v priebehu konania nedošlo k žiadnemu nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý by znemožňoval realizáciu práv strany na spravodlivé konanie a v konečnom dôsledku žalobca ani nekonkretizuje žiadne pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré by malo naplnenie takéhoto odvolacieho dôvodu zakladať. Len vo všeobecnej rovine tento poukazuje na dĺžku konania, odôvodnenie samotného rozhodnutia, uvádza, že toto bolo pre neho prekvapivé. Samotná dĺžka trvania konania na súde prvej inštancie nemôže zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle § 217 ods. 1 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, čo znamená, že obe strany sporu majú rovnaké časové možnosti na predloženie svojich vyjadrení a argumentov, ktoré považujú za rozhodujúce a významné pre posúdenie veci, ktorá je predmetom sporu a preto tvrdenie žalobcu, že súd porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že o podanej žalobe rozhodol s príslušným časovým odstupom, nemá žiadnu relevanciu. Poukaz na ust. § 181 ods. 2 CSP nemá vôbec žiaden význam, keďže je zrejmé, že konanie v tejto veci sa začalo pred nadobudnutím účinnosti CSP. Bolo vecou samotného žalobcu reagovať na skutkové a právne tvrdenia protistrany, vrátane vznesenej námietky premlčania záložného právo, čo aj žalobca svojimi prednesmi urobil a pokiaľ súd neposúdil túto otázku v súlade s jeho predstavou, neznamená to, že by rozhodol prekvapujúco ako to žalobca tvrdí v podanom odvolaní, ale rozhodol na základe vyhodnotenia a právneho posúdenia argumentov prednášaných v tejto otázke jednotlivými procesnými stranami. Nemôže teda ísť o žiadne prekvapujúce rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti dané ust. § 220 ods. 2 CSP a je presvedčivé. Pokiaľ ide o namietaný nedostatok skutkových zistení, pre posúdenie premlčania záložného práva boli rozhodujúce skutkové zistenia vyplývajúce z predložených listinných dôkazov, vychádzajúc z ktorých dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že k premlčaniu tak pohľadávky zabezpečenej záložným právom, ktorého určenia sa žalobca domáhal, ako aj k premlčaniu samotného záložného práva došlo dňom 29.12.1996 (bod 22 odôvodnenia), ktorým záložným právom bol zabezpečený záväzok z uvedenej úverovej zmluvy a že toto záložné právo bolo zriadené na nehnuteľnosti záložcov Z.. S. G. a F.. Z. S. a tiež na skutkovom zistení vyplývajúcom z kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 10.11.1992 o tom, že predmet záložného práva (záloh) bol dňom 28.12.1992 prevedený na inú osobu a nakoniec na skutkovom zistení vyplývajúcom z rozsudku KS Trenčín č.k. 18Cb/317/98-278 právoplatnom dňa 09.01.2007 o tom, že týmto rozsudkom bol na peňažné plnenie voči žalobcovi zaviazaný F.. Z. S. z titulu jeho ručiteľského záväzku, ktorá povinnosť nesúvisí s uvedeným záložným právom a nie je vymáhateľná výkonom tohto záložného práva, keďže nezabezpečuje splnenie záväzku F.. S. ako ručiteľa. Vychádzajúc z týchto zistení, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že štvorročná premlčacia doba na uplatnenie práva na peňažné plnenie z úverovej zmluvy uplynula dňom 29.12.1996 a premlčacia doba na uplatnenie záložného práva, ktorá je však len trojročná, avšak nemôže uplynúť skôr ako premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky uplynula tým istým dňom, teda 29.12.1996 s poukazom na čo, v tomto smere vznášané odvolacie námietky žalobcu nemajú žiadnu relevanciu. V konečnom dôsledku žalobca v odvolaní ani neuviedol v rozpore s akými skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, by mali byť skutkové zistenia súdu prvej inštancie v otázke premlčania záložného práva. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie sa nemohol v tomto spore zaoberať vznesenou námietkou premlčania záložného práva a k tejto pri rozhodovaní prihliadať a že by tak mohol urobiť len v spore súvisiacom s výkonom záložného práva. Pre posúdenie bolo rozhodujúcim, že predmetom sporu v zmysle poslednej zmeny žalobného petitu, bolo určenie existencie záložného práva k nehnuteľnostiam, teda určenie, či tu takéto právo je a preto postupoval súd správne, keď predovšetkým v súlade s ust. § 137 písm. c/ CSP skúmal, či je daný naliehavý právny záujem na takto požadovanom určení práva v tom zmysle, či prípadný vyhovujúci rozsudok pre žalobcu, by bol po právnej stránke významným a užitočným, teda aby tento mal zmysel. Takýto postup je plne súladný s rozhodovacou činnosťou NS SR, ktorý opakovane vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale vedie len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov, pričom procesná povinnosť preukázať danosť naliehavého právneho záujmu nepochybne zaťažuje žalobcu (príkladmo rozsudok pod č.k. 5Cdo/31/2011) a tiež, že tento záujem musí byť daný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Práve vznesenie námietky premlčania záložného práva, malo za následok záver o úplnej neúčelnosti a zbytočnosti určovacej žaloby, keďže žalobca sa domáha určenia už premlčaného práva. Žalobca
síce správne zdôrazňuje, že v spore o takejto určovacej žalobe súd svojim rozhodnutím len deklaruje existenciu príslušného práva, avšak práve to znamená, že z tohto dôvodu musí prihliadať na to, či už právo, ktorého určenie sa požaduje (deklarovanie práva), nie je premlčané a pre žalobcu bezvýznamné a neslúžiace potrebám praktického života. Zo strany žalovaných nepochybne došlo k vzneseniu námietky premlčania pred rozhodnutím súdu prvej inštancie a teda súd bol povinný s ohľadom na ust. § 217 ods. 1 CSP sa touto zaoberať, čo aj správne a dôsledne urobil. Žalovaní poukazovali v priebehu konania aj na právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov na území SR a ČR, týkajúce sa dôvodného vznesenia námietky premlčania záložného práva, s ktorými závermi je rozhodnutie súdu prvej inštancie plne súladne a z ktorých vyplýva, že ak sa záložca dôvodne dovolá premlčania záložného práva, záložný veriteľ nepochybne sa už nemôže domôcť predaja, alebo iného speňaženia zálohu a ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku zo speňaženia zálohu a záložné právo tak nemôže byť ani v budúcnosť spôsobilým právnym prostriedkom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky, napriek skutočnosti, že toto zostáva v podobe naturálnej obligácie a jeho ďalšia existencia nemá žiaden zmysel, pretože je nerealizovateľné. Podľa názoru žalovaných možno z toho vyvodiť, že za takýchto okolností je možné sa úspešne domáhať určenia, že záložné právo k zálohu neexistuje, a na základe takéhoto rozhodnutia aj proti vôli záložného veriteľa, dosiahnuť výmaz záložného práva z príslušného registra. Keďže práve v rozsahu, v ktorom je ešte premlčané záložné právo v prospech žalobcu zapísané v katastri nehnuteľností, bola proti žalobcovi zo strany žalovaného 2/ podaná samostatná žaloba o určenie, že záložné právo k zálohu neexistuje, konanie o ktorej žalobe je vedené pred OS Trenčín pod č.k. 37Cb/118/2017 je zrejmá aj z tohto pohľadu úplná bezvýznamnosť žaloby o určenie záložného práva. Tvrdenie žalobcu, že vo vzťahu k vyššie uvedenému sporu ide o totožný predmet konania a že týmto rozhodnutím má byť prejudikované rozhodnutie v uvedenom diferentnom konaní, nemá opodstatnenie, keďže predmetom tohto sporu je určenie záložného práva v rozsahu nezapísanom v katastri nehnuteľností a predmetom sporu v konaní 37Cb/118/2017 je určenie neexistencie záložného práva v rozsahu zapísanom v katastri nehnuteľností. Je pravdou, že posúdenie nárokov v oboch uvedených konaniach závisí od posúdenia identickej právnej otázky a to premlčania záložného práva, čo však neznamená, že by právne závery súdu prvej inštancie v tomto konaní, boli záväzné pre súd v inom konaní. Pokiaľ ide o samotné právne závery, na ktorých bolo založené zamietajúce rozhodnutie, teda závery o premlčaní záložného práva, tieto sú v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne zdôvodnené a tieto majú plnú oporu aj v náleze Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011 zo dňa 08.12.2011, na ktoré rozhodnutie aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal. Je potom nenáležitá námietka, že súd sa dostatočne nezaoberal ust. § 151j ods. 2 OZ, keď práve z právnych záverov obsiahnutých v uvedenom náleze vyplýva aj to, že trojročná premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky a že tomu korešponduje aj § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávky premlčaná, čo však platí iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu a tiež to, že námietku premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu môže vzniesť iba záložca a nie obligačný dlžník zabezpečenej pohľadávky. Keďže v tomto prípade bola námietka premlčania vznesená zo strany záložcu, nie je žalovaným 1/, 2/ zrejmé, prečo žalobca zdôrazňuje, že záložca nemôže namietať premlčanie obligačného záväzku, ale len premlčanie záložného práva, keď táto skutočnosť je jednoznačná a nesporná, a žalovaní 1/, 2/ nikdy v tomto smere opak netvrdili. Je nezrozumiteľné a nesprávne tvrdenie žalobcu v odvolaní o tom, že záložným právom, ktorého určenia sa domáha, by mal byť zabezpečený aj ručiteľský záväzok. Bolo jednoznačne preukázané, že pôvodný záväzok z úverovej zmluvy bol okrem záložného práva zabezpečený aj ručiteľskými vyjadreniami fyzických osôb, medzi nimi aj F.. S., ktorý bol zaviazaný k zaplateniu istiny 2.900.000,- Sk s príslušenstvom voči žalobcovi práve z titulu jeho ručiteľského vyhlásenia a teda ide o samostatný záväzok tohto ručiteľa vyplývajúci z ust. § 303 Obchodného zákonníka. Táto povinnosť F.. S. ako ručiteľa, nemôže byť zabezpečená záložným právom, ktoré bolo zriadené ako samostatný zabezpečovací inštitút v zmysle príslušnej právnej úpravy, z ktorej nevyplýva, že by ručiteľ vstupoval do záväzkových práv dlžníka, ako to nesprávne uvádza žalobca vo odvolaní. Aj v takomto prípade, by však už bolo záložné právo premlčané s poukazom na právne závery plynúce z citovaného nálezu.
8. Písomná replika zo strany žalobcu na písomné vyjadrenie žalovaných 1/, 2/ k podanému odvolaniu, nebola podaná.
9. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších predpisov.
10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
14. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
15. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú proti nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie v otázke ne(existencie) naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe, na ktorých založil svoje zamietajúce rozhodnutie (dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a tiež spočívajú v uplatňovaní dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie) naplnenie ktorého odvolacieho dôvodu vzhliadal v zmätočnosti, nedostatočnej odôvodnenosti, nepreskúmateľnosti a podľa jeho názoru zjavnej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, tiež v tom, že námietka premlčania bola vznesená až po štyroch rokoch trvania sporu, pričom z vyjadrení subjektov protistrany do doby jej vznesenia vyplýva, že ani jeden z nich dovtedy nenamietal premlčanie, ich procesná obrana nebola opodstatnená, preto boli splnené podmienky k tomu, aby súd vo veci rozhodol a žalobe vyhovel, čo však neurobil a neurobil tak ani bezprostredne po vznesenej námietke premlčania v roku 2013, čím spôsobil prieťahy v konaní v súvislosti s čím poukázal na čl. 17 CSP, podľa ktorého je povinnosťou súdu vec prerokovať čo najrýchlejšie a rozhodnúť tak, aby sa predchádzalo zbytočným prieťahom a neprimeranému zaťažovaniu strán sporu a iných osôb a v konečnom dôsledku vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu napadnuté rozhodnutie označil za prekvapivé, z hľadiska nedodržania postupu podľa ust. § 182 ods. 2 CSP.
16. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva, ktoré im právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, vyjadriť sa k dokazovaniu, k právnej stránke veci, či v neposlednom rade právo zodpovedajúcim spôsobom argumentovať proti rozhodnutiu v prípadnom odvolacom konaní, k porušeniu ktorého dochádza v
prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia, prípadne jeho vnútornej rozpornosti, či zmätočnosti.
17. Odvolací súd z hľadiska uplatnených námietok predovšetkým skúmal, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
18. Prvý dôvod naplnenia vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu žalobca vzhliadal v ním tvrdenej zmätočnosti, nedostatočnej odôvodnenosti, nepreskúmateľnosti a podľa jeho názoru zjavnej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
19. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
20. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, resp. porušení práva na spravodlivý proces (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).
21. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
22. Ďalším žalobcom tvrdeným dôvodom porušenia jeho práva na spravodlivý proces bola skutočnosť, že námietka premlčania bola vznesená žalovanými až po štyroch rokoch trvania sporu, pričom z vyjadrení subjektov protistrany do doby jej vznesenia vyplýva, že ani jeden z nich dovtedy nenamietal premlčanie, ich procesná obrana nebola opodstatnená a nič nebránilo súdu rozhodnúť.
23. Ani vyššie uvedenú námietku, nebolo možné vzhliadnuť dôvodnou. Námietky premlčania uplatnenej za predchádzajúceho procesného kódexu (OSP) sa totiž netýkala koncentračná zásada konania vyjadrená v tom čase v ustanovení § 120 ods. 4 OSP. Námietka premlčania práva je námietkou právnou, pričom zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného v tom čase nevyplývalo, že by žalovaní museli uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania. Uplatnenie hmotnoprávnej námietky, ktorou je tiež námietka premlčania, podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania až s nadobudnutím účinnosti nového procesného kódexu (§ 152, § 153, § 154 CSP), ktorým bol s účinnosťou
od 01.07.2016 nahradený dovtedajší procesný kódex (OSP), pričom však napriek tomu, že podľa § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, súčasne podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže ale nemusí uplatniť, ak ju však včas uplatní (ako tomu bolo tiež v posudzovanej veci), nezostáva súdu nič iné, len posúdiť jej účinky, v zmysle čoho súd prvej inštancie v celom rozsahu správne tiež postupoval.
24. Ako nespôsobilú k dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil tiež odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa ním tvrdených prieťahov v konaní spočívajúcich v tom, že od doby podania žaloby do vznesenia námietky uplynuli 4 roky, teda boli splnené podmienky k tomu, aby súd vo veci rozhodol a žalobe vyhovel, čo však neurobil a neurobil tak ani bezprostredne po vznesenej námietke premlčania v roku 2013, čím spôsobil prieťahy v konaní v súvislosti s čím poukázal na čl. 17 CSP.
25. Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje, že prieťahy v súdnom konaní (ak by skutočne boli konštatované, čo však odvolací súd nemal dôvod z hľadiska predmetu sporu skúmať), treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V čl. 17 CSP, na ktorý odvolateľ poukazuje, je normatívne vyjadrený jeden z kľúčových ústavnoprávnych princípov riadneho fungovania justície a tým je princíp hospodárnosti, alebo procesnej ekonómie (súd má v konaní postupovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu). Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je síce právo na rozhodnutie v tzv. primeranej lehote, avšak prípadné porušenie tohto práva z hľadiska vyššie uvedeného princípu nie je spôsobilým k odvolaciemu prieskumu v danom spore, teda je bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci, pretože na uplatnenie ochrany tohto práva, slúžia iné právne prostriedky.
26. V konečnom dôsledku odvolateľ z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu namieta tiež prekvapivosť napadnutého rozhodnutia dôvodiac nedodržaním postupu podľa ust. § 182 ods. 2 CSP v tom, že súd prvej inštancie strany neoboznámil s predbežným právnym posúdením veci.
27. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, žalobca sa ochrany svojho práva domáha prostredníctvom určovacej žaloby. Základnou podmienkou prípustnosti prikročenia k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu, je danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z hľadiska ustanovenia § 137 CSP. V prípade záveru o jeho nedostatku, je totiž bez ďalšieho daný dôvod zamietnutia žaloby ako celku. Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac nedostatkom naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe vo väzbe na žalovanými vznesenú námietku premlčania.
28. Ústavný súd SR opakovane pri svojej rozhodovacej činnosti pripomína potrebu uprednostňovania materiálneho poňatia právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu. Pri posudzovaní (ne)dôvodnosti uvedenej odvolacej námietky je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu ust. § 182 ods. 2 CSP (ktoré je súčasťou aktuálneho procesného kódexu - Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a to dňom 01.07.2016), ktorým je predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a vytvorenie priestoru na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu. Okrem hospodárnosti konania, má toto ustanovenie za účel aj vyhnúť sa tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutiam, keď strany majú pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne odôvodnenie, nemá oporu v zistenom skutkovom stave.
29. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, žalobca voči dôvodnosti žalovanými vznesenej námietke premlčania v súvisiacej väzbe na obranu žalovaných o absencii naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe z hľadiska ust. § 137 CSP (ktorá bola z ich strany podrobne vyargumentovaná, majúca pôvod v zistenom skutkovom stave a ktorá sa v konečnom dôsledku premietla do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) podrobne vecne a právne argumentoval a to prostredníctvom jeho písomného vyjadrenia doručeného súdu prvej inštancie dňa 03.02.2017 a následne tiež na pojednávaniach dňa 09.02.2017, dňa 15.06.2017 a túto možnosť mal tiež na pojednávaní dňa 24.08.2017 na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol, kedy v rámci záverečnej reči prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zotrváva na dovtedajších tvrdeniach. Vezmúc do úvahy dôsledky, ktoré zákon spája s účinne vznesenou námietkou premlčania, pričom právo, ochrany ktorého sa žalobca v konaní prostredníctvom žaloby domáha bolo premlčané už v čase podania žaloby, za nespornej vedomosti o tom, že žalovaní využili svoje zákonné právo namietať premlčanie, nemohol žalobca legitímne očakávať iné, ako zamietajúce rozhodnutie, ktoré majúce oporu v zistenom skutkovom stave, nemožno vo vzťahu k nemu dôvodne vyhodnotiť ako prekvapivé, porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces. I keď je pravdou, že v zápisniciach z pojednávaní uskutočnených po 01.07.2016 (po nadobudnutí účinnosti CSP) nie je zaznamenané predbežné právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, vzhľadom k naplneniu zmyslu a účelu ust. § 182 ods. 2 CSP prostredníctvom vyššie uvedených skutočností (vytvorenie dostatočného priestoru žalobcovi argumentovať proti uplatnenej procesnej obrane žalovaných založenej na uplatnenej námietke premlčania a s tým súvisiaceho nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe), zistený nedostatok nie je spôsobilým podľa názoru odvolacieho súdu k záveru o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces takej intenzity, aby bolo spôsobilým z tohto pohľadu viesť k zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).
30. Vo vzťahu k ďalším tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).
31. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám konať pred súdom, resp. od 01. 06. 2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.
32. Posúdením zostávajúceho obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu, a to jeho tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku (ne)existencie naliehavého právneho záujmu vo väzbe na žalovanými vznesenú námietku premlčania, keď z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia, nesprávnosť ktorých skutkových záverov, viedla k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím žalobca uplatnil dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, a h/ CSP).
33. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
34. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
35. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o nedostatku danosti naliehavého právneho záujmu z hľadiska ustanovenia § 137 CSP na podanej žalobe vo väzbe na premlčanie záložného práva, ktorého sa účinne dovolali v konaní žalovaní, v dôsledku čoho žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ ako úspešným, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (§ 255 ods. 1 CSP). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež podrobne a presvedčivo odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre strany známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.
36. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza:
37. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia záložného práva k nehnuteľnostiam pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na jej podaní z hľadiska ust. § 137 písm. c/ CSP, založiac svoje rozhodnutie na skutkových zisteniach vyplývajúcich z listinných dôkazov a to úverovej zmluvy zo dňa 23.10.1992, zmluvy o zriadení záložného práva č. XXX/XX zo dňa 23.10.1992 a tiež pripojeného rozsudku KS Trenčín č. 15Cb/317/98-278 zo dňa 18.10.2006, vychádzajúc z ktorých dospel k záveru o tom, že k premlčaniu tak pohľadávky zabezpečenej záložným právom, ktorého určenia sa žalobca domáhal, ako aj k premlčaniu samotného záložného práva došlo dňom 29.12.1996 (majúceho pôvod v úverovej zmluve zo dňa 09.07.1992 z ktorej vyplynulo, že záväzok z tejto úverovej zmluvy bol splatný do troch rokov, teda do 09.07.1995, pričom v prípade prevodu úverového objektu do majetku iného subjektu, ku ktorému nesporne došlo, bol záväzok z tejto zmluvy splatný najneskôr ku dňu takéhoto prevodu), ďalej na skutkovom zistení vyplývajúcom zo zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 23.10.1992 o tom, že týmto záložným právom bol zabezpečený záväzok z uvedenej úverovej zmluvy a že toto záložné právo bolo zriadené na nehnuteľnosti záložcov Z.. S. G. a F.. Z. S. a tiež na skutkovom zistení vyplývajúcom z kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 10.11.1992 o tom, že predmet záložného práva (záloh) bol dňom 28.12.1992 prevedený na inú osobu a nakoniec na skutkovom zistení vyplývajúcom z rozsudku KS Trenčín č.k. 18Cb/317/98-278 právoplatnom dňa 09.01.2007 o tom, že týmto rozsudkom bol na peňažné plnenie voči žalobcovi zaviazaný F.. Z. S. z titulu jeho ručiteľského záväzku, ktorý bol samostatným ďalším zabezpečovacím právnym prostriedkom na zabezpečenie pohľadávky z uvedenej úverovej zmluvy popri záložnom práve, a že teda povinnosť uložená týmto rozsudkom F.. S. ako ručiteľovi, nesúvisí s uvedeným záložným právom a nie je vymáhateľná výkonom tohto záložného práva, keďže nezabezpečuje splnenie záväzku F.. S. ako ručiteľa. Súd prvej inštancie na podklade týchto zistení dospel k záveru, že štvorročná premlčacia doba na uplatnenie práva na peňažné plnenie z úverovej zmluvy uplynula dňom 29.12.1996 a premlčacia doba na uplatnenie záložného práva, ktorá je však len trojročná, avšak nemôže uplynúť skôr ako premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky uplynula tým istým dňom, teda 29.12.1996. Skúmajúc prioritne z hľadiska formulácie žalobného návrhu, prostredníctvom ktorého sa žalobca domáhal určenia existencie záložného práva k nehnuteľnostiam, danosť naliehavého právneho záujmu na takomto určení so zreteľom na ust. § 137 písm. c/ CSP v tom zmysle, či prípadný vyhovujúci rozsudok pre žalobcu, by bol po právnej stránke významným a užitočným, teda aby tento mal zmysel a to bez ohľadu na dôvody, ktoré viedli k podaniu žaloby a dospel k záveru o nedostatku jeho danosti v čase rozhodovania súdu prvej inštancie dôvodiac, že požadované rozhodnutie z hľadiska nemožnosti výkonu záložného práva v dôsledku jeho premlčania, by neslúžilo potrebám praktického života.
38. Odvolací súd sa s vyššie uvedenými závermi plne identifikuje, tieto majú oporu v rozhodnutiach všeobecných súdov na území SR i ČR, ako aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvodne poukazuje, pričom žiadna z odvolacích námietok žalobcu nebola spôsobilou indikovať žiaden právne významný dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd od týchto mal odkloniť.
39. Predovšetkým vo vzťahu k uplatneným odvolacím námietkam napĺňajúcim podľa odvolateľa dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že tieto sú prakticky identické s námietkami, ktoré žalobca produkoval už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu správne a vyčerpávajúco vysporiadal, v súlade s čím argumentačne namietajú opodstatnenosť uplatnených námietok vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu dôvodne tiež žalovaní.
40. Ako nedôvodnú v zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd posúdil námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa nemohol v tomto spore zaoberať vznesenou námietkou premlčania záložného práva a k tejto pri rozhodovaní prihliadať a že by tak mohol urobiť len v spore súvisiacom s výkonom záložného práva. Pokiaľ sa totiž žalobca domáha určenia existencie záložného práva, ktoré je v čase rozhodovania súdu prvej inštancie premlčaným, v dôsledku čoho je nevykonateľným (ako tomu bolo tiež v posudzovanej veci) nič nebránilo záložcovi, aby v rámci procesnej obrany uplatnil námietku jeho premlčania, uplatnenie ktorého práva malo za následok aj v tomto prípade záver o bezvýznamnosti určovacej žaloby, pretože premlčané záložné právo prípadne aj zapísané do katastra nehnuteľností, by malo už len charakter naturálnej obligácie (záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja, alebo iného speňaženia zálohu a ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku zo speňaženia zálohu a záložné právo tak nemôže byť ani v budúcnosť spôsobilým právnym prostriedkom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky), ako to správne uvádza tiež súd prvej inštancie v bodoch 24 a 25 odôvodnenia, na ktoré odvolací súd plne v podrobnostiach odkazuje.
41. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nedostatok odôvodnenia záverov o premlčaní záložného práva, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ani v tomto smere nie je odvolanie žalobcu spôsobilé na iné, ako potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože tieto sú v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne zdôvodnené a to v bodoch 22 a 23, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd poukazuje, s ktorými sa plne identifikuje, pričom tieto nemajú oporu len v účinne uplatnenej procesnej obrane žalovaných (ako účelovo namieta odvolateľ), ale tieto majú plnú oporu aj v náleze Ústavného súdu SR II. ÚS 250/2011 zo dňa 08.12.2011, na ktoré rozhodnutie tiež súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvodne poukazuje.
42. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nedôvodnou tiež námietka, že súd sa v dostatočnej miere nevysporiadal s ust. § 151j ods. 2 OZ, keďže práve vyslovené závery o tom, že trojročná premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky majú pôvod v názore vyslovenom ústavným súdom v náleze, na ktorý súd prvej inštancie poukazuje, ktoré korešpondujú s ust. § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávky premlčaná, čo však platí iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu a tiež to, že námietku premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu môže vzniesť iba záložca a nie obligačný dlžník zabezpečenej pohľadávky. V posudzovanej veci bola námietka premlčania vznesená práve zo strany záložcu, zmätočnou je preto aj následná odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v tom, že záložca nemôže namietať premlčanie obligačného záväzku, ale len premlčanie záložného práva, keďže súd prvej inštancie na opačnom názore svoje rozhodnutie nezaložil a identicky žalovaní 1/, 2/ v tomto smere opak nikdy netvrdili.
43. Rovnako nedôvodne žalobca namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie v tom, že ručiteľský záväzok F.. S. sa už nevzťahuje k záložnému právu, teda na základe neho by nemohol byť realizovaný jeho výkon záložného práva a tvrdí, že ak neplní záväzok dlžník, záväzok plnenia prechádza na ručiteľa, ktorý vstupuje do záväzkových práv dlžníka, čo nemôže mať žiaden vplyv na zabezpečenie pohľadávky veriteľa záložným právom. Pravdou je, a v priebehu konania nebolo tiež sporným, že pôvodný záväzok z úverovej zmluvy bol okrem záložného práva zabezpečený aj ručiteľskými vyjadreniami fyzických osôb, medzi nimi aj F.. S., ktorý bol zaviazaný rozhodnutím Krajského súdu Trenčín vo veci 15Cb/317/98 k zaplateniu istiny 2.900.000,- Sk s príslušenstvom voči žalobcovi práve z titulu jeho ručiteľského
vyhlásenia, ide však o samostatný záväzok tohto ručiteľa vyplývajúci z ust. § 303 Obchodného zákonníka a preto nemôže byť zabezpečený záložným právom, ktoré bolo zriadené ako samostatný zabezpečovací inštitút v zmysle príslušnej právnej úpravy, z ktorej nevyplýva, že by ručiteľ vstupoval do záväzkových práv dlžníka, čo podrobne vo svojom rozhodnutí zdôvodňuje v celom rozsahu správne súd prvej inštancie a to v bode 26 odôvodnenia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.
44. V konečnom dôsledku bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež námietka žalobcu o prebiehajúcom spore pred OS Trenčín pod č.k. 37Cb/118/2017, keďže jeho predmetom je určenie neexistencie (zániku) záložného práva v rozsahu zapísanom v katastri nehnuteľností a predmetom tohto sporu je určenie existencie záložného práva v rozsahu nezapísanom v katastri nehnuteľností.
45. Odvolacie námietky žalobcu napádajúce rozhodnutie vo veci samej, tak odvolací súd posúdil ako nespôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia v tejto jeho časti.
46. Nedôvodne v konečnom dôsledku tiež žalobca namieta správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti, ktorou rozhodol o nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu (výrok II.) tvrdiac, že ním došlo voči nemu k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď dôvodiac okolnosťami sporu a dôvodmi podania žaloby (i keď to v odvolaní priamo neuvádza, avšak z obsahu to možno dovodiť), sa prakticky dožaduje aplikácie ust. § 257 CSP.
47. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods. 1 CSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane, z ktorej zásady s poukazom na plný úspech žalovaných v spore, vychádzal tiež pri rozhodovaní súd prvej inštancie.
48. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
49. Ustanovenie § 257 CSP platné a účinné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych prípadoch môže viezť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré dopadá na tú zo strán, ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu. Aplikácia tohto ustanovenia je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých, môže dôjsť rozhodnutím súd k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
50. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (sociálny aspekt) a jednak v okolnostiach sporu. Žalobca požadoval zohľadniť okolnosti sporu spočívajúce v tom, že dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že správa katastra odmietla vykonať opravu zápisu týkajúcu sa zriadeného záložného práva, ako aj skutočnosť, že námietka premlčania bola vznesená až v roku 2013, po uplynutí 4 rokov trvania súdneho sporu, pričom žalobca sa na takýchto prieťahoch konania ničím nepodieľal a tieto nezavinil.
51. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé indikovať záver o dôvodnosti uplatnenia tzv. moderačného práva súdu vyplývajúceho z ust. § 257 CSP pokiaľ ide o náhradu trov konania medzi stranami sporu a tým žalovaných vzniknutými trovami v konaní napriek ich úspechu zaťažiť (nepriznať im ich náhradu voči neúspešnému žalobcovi). Pokiaľ totiž žalobca v čase podania žaloby uplatňoval právo, ktoré už v tom čase bolo premlčané, vystaviac sa tak riziku neúspechu v spore v dôsledku prípadného využitia
práva zo strany žalovaných namietať jeho premlčanie (v čom spočívalo aj ťažisku neúspechu žalobcu v spore), nespravoval sa zásadou, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým, opatrným a starostlivým, teda ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou), pretože je vecou predovšetkým nositeľov práv, aby sa o svoje práva starali, tieto bránili, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva, majetkové, osobné, satisfakčné a podobne (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 08.11.2011 sp. zn. I.Sžr/38/2011), ktoré závery plne dopadajú aj na podanie žaloby po uplynutí premlčacej doby a to bez ohľadu na dôvody, ktoré k jej podaniu viedli, či štádium konania v ktorom došlo k uplatnenia práva žalovanými na vznesenie námietky premlčania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti má oporu v ust. § 255 ods. 1 CSP a z dôvodov uvádzaných žalobcom nie je spôsobilé ani k záveru o porušení jeho práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená totiž právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi a to tiež v otázke náhrady trov konania.
52. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné ani v tomto smere považovať za opodstatnené.
53. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
54. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalovaným 1/, 2/ vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu 100% vzhľadom na ich plný úspech v odvolacom konaní.
55. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaných 1/, 2/ rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).