Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoPr-4-2017.pdf
PDF · 100.68 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/4/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: Bc. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX K., zastúpenej Bc. Pavlom Behúlom, bytom, Hradská 60, 941 06 Komjatice, proti žalovanému: Krajské osvetové stredisko v Nitre, so sídlom Fatranská 3, 949 01 Nitra, zastúpenému Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom so sídlom Hlavná 1221, 952 16 Vráble, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14Cpr/2/2016-85 zo dňa 21.12.2016 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a), b), § 63 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z. z. o kultúrno-osvetovej činnosti. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.1995 a jej pracovná náplň bola menená v rokoch 1999 a 2001. Od 01.04.2008 až do roku 2015 žalobkyňa zabezpečovala rovnaké úlohy, ktorými boli podujatia klubového typu ako sú: joga, relaxačné cvičenia, centrum zdravia, šach a tiež podujatia pre verejnosť v rámci zdravého životného štýlu, enviromentálnej výchovy a vzdelávania. V poslednej pracovnej náplni zo dňa 01.02.2015 boli jej odbornou činnosťou kurzy jogy, relaxačného cvičenia, zabezpečovala aj podujatia pre verejnosť v oblasti zdravého životného štýlu a enviromentálnej výchovy. Žalovaný dal žalobkyni listom zo dňa 30.11.2015 výpoveď pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. a), b) Zákonníka práce. Žalobkyňa namietala platnosť skočenia pracovného pomeru výpoveďou, pretože Krajské svetové stredisko v Nitre sa nezrušilo, nepremiestnila sa ani jeho časť, a preto sa z tohto dôvodu nemohla stať nadbytočnou. Súd skonštatoval, že aj keď dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce bol uvedený chybne, nespôsobuje to jej neplatnosť. Výpoveď bola žalobkyni daná aj podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorému zodpovedá výpovedný dôvod a ktorý bol vo výpovedi riadne skutkovo vymedzený v nasledovnom znení: "Na základe platnosti nového zákona o osvetovej činnosti a na základe dodatku č. 3 k zriaďovacej listine, Vaša pracovná náplň stráca opodstatnenie. Vzhľadom na skutočnosť, že Vám zamestnávateľ nevie ponúknuť inú vhodnú prácu, bude Vaša pracovná pozícia dňom 01.12.2015 zrušená. Na základe tejto skutočnosti ste sa stali nadbytočnou pre zamestnávateľa a zamestnávateľ Vás naďalej nemá možnosť zamestnávať podľa pracovnej zmluvy“. Tento výpovedný dôvod žalovaný v spore preukázal predložením nového organizačného poriadku KOS v Nitre, účinného od 25.11.2015, v ktorom sú okrem iného v čl. 5
vymedzené základné úlohy a poslanie KOS práve podľa novoprijatého zákona o kultúrno-osvetovej činnosti platného od 01.09.2015.
2. Súd z organizačnej štruktúry platnej od 01.02.2015 zistil, že medzi odborných pracovníkov spadali aj pracovníci v oblasti enviro a jogy, pričom táto oblasť sa už v organizačnej štruktúre platnej od 25.11.2015 nenachádza. V nadväznosti na uvedené aj Nitriansky samosprávny kraj vydal Dodatok č.3 k zriaďovacej listine č. 177/2003 KOS v Nitre z novembra 2015, kde zosúladil bod 5 a bod 6 s vymedzením účelu zriadenia a predmetu činnosti KOS presne podľa § 2 ods. 2 a § 3 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z.z. Súd teda vyvodil záver, že výpovedný dôvod bol daný tak v čase výpovede, ako aj v čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 29.02.2016, po uplynutí zákonom stanovenej výpovednej doby. Žalobkyňa bola nadbytočná v dôsledku zrušenia jej pracovného miesta. Medzi stranami nebolo sporné, že u žalovaného došlo k tejto organizačnej zmene. Žalobkyňa namietala najmä skutočnosť, že žalovaný bezprostredne po tom, ako jej bola daná výpoveď, mal voľné pracovné miesto po zamestnankyni Mgr. Zákopčanovej, ktorá pracovala v odbore folklór, pričom žalobkyňa uvádzala, že mala dostatočné predpoklady na výkon tejto práce, lebo aj v minulosti sa folklóru venovala. Súd sa však stotožnil s tvrdením žalovaného, že predtým daním výpovede žalobkyni a ani v čase doručenia výpovede nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pretože vtedy nemal žiadne voľné pracovné miesto. Ponuka iného vhodného miesta sa totiž musí uskutočniť ešte predtým, ako dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, pričom zamestnankyňa Mgr. Jana Zakopčanová doručila žalovanému svoju výpoveď dňa 08.12.2015 a pracovný pomer s ňou bol ukončený ku dňu 31.12.2015. Súd sa stotožnil aj s obranou žalovaného v tom, že žalobkyňa nespĺňala potrebné kvalifikačné predpoklady na uvoľnené pracovné miesto. Tento záver súdu podporila svojou výpoveďou aj svedkyňa Mgr. Jana Zakopčanová, ktorej pracovnou náplňou bol folklór a tradičná ľudová kultúra, zahŕňajúca organizovanie podujatí, workshopov, školení, terénny výskum, metodickú pomoc folklórnym súborom, písanie projektov, vydavateľskú činnosť, pričom pre túto oblasť sa vyžaduje odborné vzdelanie.
3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa sa od roku 2008 zaoberala enviromentálnou výchovou a v oblasti zdravotnej výchovy sa zaoberala zdravým životným štýlom. Svedkyňa mala kvalifikačný predpoklad VŠ druhého stupňa v odbore etnológia a rovnako aj nová zamestnankyňa Q.. J.I., ktorá bola prijatá dňa 01.03.2016 na odbornú činnosť folklóru. Žalovaný ako zamestnávateľ na toto miesto vyžadoval daný kvalifikačný stupeň v odbore etnológia. Z predložených pracovných náplní žalobkyne súd zistil, že túto odbornú činnosť v minulosti priamo nerobila, a ak, tak len okrajovo a obmedzene popri mnohých iných pracovných náplniach. Preto sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že na dané pracovné miesto žalobkyňa nespĺňala také kvalifikačné predpoklady, ako zamestnankyne G. a B.. Na záver k možnému dovzdelávaniu žalobkyne dodal, že žalobkyňa má prvý stupeň vysokoškolského vzdelania a na dosiahnutie kvalifikačného predpokladu uvádzaných zamestnankýň by si musela dopĺňať vzdelanie ďalšie 2 roky v odbore, ktorý sa na dané miesto vyžadoval. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ vo výpovedi riadne skutkovo vymedzil výpovedný dôvod, neporušil ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce o ponukovej povinnosti zamestnávateľa, a preto žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Výrok o trovách konania súd priznal úspešnému žalovanému v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016 (ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“).
4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie, prípadne navrhla, aby rozhodol odvolací. Namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia. Podľa nej sa súd nevysporiadal so znením § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Uviedla, že nedošlo k zrušeniu alebo premiestneniu organizácie podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a nestala sa nadbytočnou podľa písm. b) tohto ustanovenia. Žalovaný nepreukázal organizačnú zmenu, dôsledkom ktorej by sa ona stala nadbytočnou, rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou. Citovala ustanovenia § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 189/2015 Z. z. o kultúrno-osvetovej činnosti, dodatok č. 3, ktorým sa nahradil bod 6 novým znením o tom, aké oblasti KOS zabezpečuje. Z tohto dodatku a z jej pracovnej náplne je zrejmé, že sa nemohla stať nadbytočnou. Jej pracovná činnosť nebola zrušená v celom rozsahu, žalovaný ju mohol aj naďalej zamestnávať pri novej pracovnej náplni; nemohla sa stať nadbytočnou, pretože následne prijal novú zamestnankyňu, ktorej časť pracovnej náplne bola totožná s jej pracovnou náplňou. Nestotožnila sa s názorom súdu, že nespĺňala požadované vzdelanie a odbornosť na uvoľnené miesto. Z pracovnej náplne novoprijatej zamestnankyne vyplýva, že na dané
pracovné miesto sa len predpokladá vzdelanie VŠ druhého stupňa, čo znamená, že takéto vzdelanie nie je povinné, a preto ho môže vykonávať ktokoľvek so vzdelaním VŠ prvého stupňa. Ponuka vhodnej práce zo strany zamestnávateľa je hmotnoprávnou podmienkou výpovede, rozširuje sa však vymedzenie vhodného zamestnania aj na možnosť podrobiť sa predchádzajúcej príprave na túto prácu, čo žalovaný nesplnil. Nemohla sa stať nadbytočnou, pretože žalovaný ihneď prijal novú pracovníčku v podstate so zhodnou pracovnou náplňou, akú mala ona. Má potrebné skúsenosti a vzdelanie, aby mohla pracovať na uvoľnenom pracovnom mieste, a tým, že jej žalovaný toto pracovné miesto neponúkol, nesplnil si svoju povinnosť zakotvenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav a na jeho základe vec správne právne posúdil. Skutkové zistenia, o ktoré súd oprel svoje rozhodnutie, majú základ vo vykonanom dokazovaní. Výpoveď, na základe ktorej platne skončil pracovný pomer žalobkyne, spĺňala všetky materiálne, aj formálne zákonom stanovené náležitosti. Výpovedný dôvod bol daný a v písomnom vyhotovení výpovede je skutkovo vymedzený tak, že ho nie je možné zameniť s inými dôvodmi. U žalovaného došlo k organizačnej zmene ako právne relevantnému dôvodu skončenia pracovného pomeru formou výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Organizačná zmena bola v danom prípade vyvolaná objektívne danými skutočnosťami, ktoré nastali nezávisle od vôle žalovaného. Dôvodom organizačnej zmeny bola skutočnosť, že činnosť, ktorú vykonávala žalobkyňa v rámci svojho pracovného pomeru, po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy zákona č. 189/2015 Z. z. o kultúrno-osvetovej činnosti a nového znenia zriaďovacej listiny (Dodatok č. 3 k zriaďovacej listine č. 177/2003 Krajského osvetového strediska v Nitre vydaný Nitrianskym samosprávnym krajom ako zriaďovateľom žalovaného dňa 11. 11. 2015), už nemohol ďalej vykonávať. Preto pristúpil k písomnému rozhodnutiu o organizačných zmenách, v rámci ktorého zrušil vo svojej organizačnej štruktúre pracovné miesto žalobkyne. Táto organizačná zmena má priamu príčinnú súvislosť práve a výlučne so zrušením pracovnej pozície žalobkyne a jej nadbytočnosťou, keďže práve žalobkyňa v rámci svojej pracovnej náplne vykonávala činnosť, ktorá bola novou právnou úpravou a novým znením zriaďovacej listiny z jeho predmetu činnosť vylúčená. K výpovedi a jej doručeniu pristúpil teda až po prijatí písomného rozhodnutia o organizačných zmenách. Výpovedný dôvod bol v čase výpovede daný a čo je podstatné, aj v čase skočenia pracovného pomeru žalobkyne po uplynutí zákonom stanovenej výpovednej doby.
6. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že z hľadiska právnej kvalifikácie výpovedného dôvodu je síce určitou, nie však podstatnou chybou výpovede, že v jej texte sa uvádza aj ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Výpovedný dôvod, ktorý bol daný, zodpovedá ustanoveniu § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Uvedenie aj nesprávneho ustanovenia zákona nespôsobuje neplatnosť predmetnej výpovede. Vo výpovedi sa uvádza aj správna právna kvalifikácia výpovedného dôvodu a v konečnom dôsledku súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvedenou vo výpovedi. Podstatné je, že výpovedný dôvod bol vo výpovedi riadne skutkovo vymedzený daný. V čase, kedy bola výpoveď žalobkyni doručená, nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, pretože vôbec nemal voľné pracovné miesto, lebo boli všetky pracovné miesta obsadené. Ponuka iného vhodného zamestnania v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce sa musí uskutočniť ešte predtým, než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď, a ak v tomto čase zamestnávateľ nemá v mieste výkonu práce pre zamestnanca žiadnu prácu, nemôže si splniť ani svoju ponukovú povinnosť. Preto je pri posudzovaní platnosti výpovede žalobkyne irelevantné zaoberať sa pracovným miestom, ktoré sa uvoľnilo neskôr, ako dal žalobkyni výpoveď. Napokon aj to pracovné miesto, ktoré sa uvoľnilo, by objektívne nebolo vhodné pre žalobkyňu. Išlo o takú pracovnú pozíciu (odborný pracovník s náplňou práce tvorba, organizovanie a zabezpečovanie náročných kultúrnych podujatí s nadregionálnym dosahom v oblasti folklóru) a prácu, na výkon ktorej žalobkyňa nespĺňala potrebné kvalifikačné predpoklady. Toto pracovné miesto malo náplň práce úplne v inej oblasti, ako bola pracovná náplň žalobkyne, a odbornú kvalifikáciu, ktorú na dané miesto požadoval, žalobkyňa nemala. Uvoľnené pracovné miesto bolo vhodné výlučne pre zamestnanca, ktorý nadobudol päťročné vysokoškolské vzdelanie v oblasti etnológia. Ponukovú povinnosť nemožno rozširovať na možnosť podrobiť sa predchádzajúcej príprave na danú prácu, pretože by to vyžadovalo absolvovanie päťročného vysokoškolského magisterského štúdia v danom špecifickom odbore. Opačný záver by bol absurdný, lebo by to znamenalo, že takáto práca je vlastne vhodná úplne pre hocikoho bez vzdelania, a zamestnávateľ má na takú osobu čakať päť rokov, aby jej túto prácu mohol zveriť. Pre žalobkyňu inú pre ňu vhodnú prácu nemal a výpoveď je platná.
7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, a tak na dôvažok uvádza len nasledovné:
8. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa žalobou podanou dňa 14.03.2016 domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorú jej dal žalovaný ako zamestnávateľ z dôvodu nadbytočnosti a náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Žalobkyňa pred súdom prvej inštancie organizačnú zmenu žalovaného nespochybňovala, namietala len neopodstatnenosť výpovede s označením podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, keďže zamestnávateľ a ani jeho časť sa nezrušovala a ani nepremiestňovala, a keďže jej zamestnávateľ neponúkol inú vhodnú prácu, konkrétne voľné pracovné miesto po zamestnankyni Mgr. Zakopčanovej. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že žalobkyňa bola nadbytočná z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že u žalovaného k takejto organizačnej zmene (bod 17. strana 9 odôvodnenia rozsudku) došlo.
9. S ohľadom na obsah spisu žalobkyňa pred súdom prvej inštancie nepopierala, že u zamestnávateľa k organizačnej zmene došlo a túto organizačnú zmenu akceptovala. Žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou založila na iných dôvodoch. Organizačnú zmenu u zamestnávateľa uznala, a teda táto skutočnosť medzi stranami nebola sporná. Súd prvej inštancie v rámci dokazovania nemal dôvod v tomto smere vykonávať širšie dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov, ako mu to ukladá v sporoch so slabšou stranou ustanovenie § 319 CSP. Spochybňovanie organizačnej zmeny žalobkyňou až v odvolacom konaní je takzvanou novotou v odvolacom konaní (§ 366), ktorú nie je možné v odvolacom konaní použiť, a to preto, že tento dôvod žalobkyňa mohla uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pretože o ňom mohla vedieť. Podľa tohto ustanovenia totiž prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Za prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sa považujú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Odvolací súd z toho dôvodu uvedenú skutočnosť v odvolacom konaní nepreskúmaval.
10. Odvolací súd k predchádzajúcemu odseku odôvodnenia poznamenáva, že ustanovenie § 320 CSP týkajúce sa individuálnych pracovných sporov uvádza, že zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (prvá veta) a že sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania (druhá veta). Pri individuálnych pracovných sporoch sa uplatňuje osobitná právna úprava, ktorá vylučuje použitie prísneho princípu koncentrácie konania, typického pre všeobecnú úpravu sporového konania. Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Podľa všeobecnej úpravy sa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany môžu uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V individuálnych pracovných sporoch sa teda neuplatní zásada sudcovskej koncentrácie konania, podľa ktorej súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ak ich strana nepredložila včas, najmä ak by to vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Uvedená úprava vychádza z potreby ochrany slabšej strany sporu, ktorou je v tomto prípade zamestnanec.
11. Ďalšími námietkami obsiahnutými v odvolaní žalobkyne sa súd prvej inštancie zaoberal a svoje rozhodnutie aj dostatočne v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. Odvolací súd len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia udáva, že dôvod výpovede je potrebné skutkovo vymedziť tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom, inak by bola výpoveď neplatná. Je nepodstatné, akú právnu kvalifikáciu žalovaný vo výpovedi použil; dôležité je to, že vo výpovedi skutkovo dostatočne vymedzil dôvod, ktorý nemožno zameniť s iným dôvodom. Tento dôvod bol v tomto prípade jasne formulovaný ako nadbytočnosť zamestnanca, ktorá nastala rozhodnutím žalovaného o zmene jeho úloh a o organizačných zmenách podľa § 63 písm. b) Zákonníka práce, pretože pracovná pozícia žalobkyne bola od 01.12.2015 zrušená. Okolnosť, že žalovaný vo výpovedi okrem správneho ustanovenia § 63 písm. b) Zákonníka práce odkázal aj na nesprávne ustanovenie § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, neplatnosť výpovede sama osebe nespôsobuje. Žalovaný vo výpovedi neuvádzal, a teda ani skutkovo nevymedzil, že by došlo k jeho zrušeniu alebo premiestneniu, preto ani nie je možné konštatovať, že výpoveď bola daná aj podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Obrana žalobkyne založená na tom, že žalovaný nepreukázal tento dôvod výpovede, nemohla byť posúdená ako relevantná. Skutočný dôvod dania výpovede medzi stranami evidentne sporný nebol.
12. Žalovaný si tiež nemohol splniť zákonom uloženú povinnosť zakotvenú v ustanovení § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, lebo v čase dania výpovede žalobkyni nemal žiadne voľné pracovné miesto. V prípade, že zamestnávateľ v čase dania výpovede zamestnancovi, nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, postupuje podľa písmena a) citovaného ustanovenia, t. j. dá zamestnancovi výpoveď bez toho, aby mu ponúkol iné pracovné miesto, lebo takéto miesto nemá. Dodatočné uvoľnenie miesta u zamestnávateľa, ktoré nastalo po doručení výpovede, nie je podstatné, lebo voľné miesto musí zamestnávateľ ponúknuť zamestnancovi v čase, keď mu výpoveď dáva, a nie v čase po daní výpovede, kedy už plynie zákonná výpovedná doba. V čase doručenia výpovede žalovaný nemal žiadne voľné miesto, čo nespochybnila ani žalobkyňa. Miesto po ďalšej zamestnankyni sa uvoľnilo až počas plynutia výpovednej doby, avšak vtedy už žalovaný nebol povinný žalovanej uvoľnené miesto ponúknuť. Preto ani tento dôvod uvedený v odvolaní žalobkyne nepovažoval odvolací súd za opodstatnený. V dôsledku toho nebolo potom podstatné ani posúdenie toho, či žalobkyňa spĺňala alebo nespĺňala kvalifikačné predpoklady na uvoľnené miesto.
13. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zároveň podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. O výške týchto trov podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).