Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Co-178-2017.pdf
PDF · 146.59 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/178/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Gallu, v právnej veci žalobcu: T. F. L., a.s., so sídlom XXX XX A., Q. XX, K.: XX XXX XXX, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom 811 05 Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: R. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX N., G. J. M. Q. XXXX/X, adresa pre doručovanie: XXX XX N., C. K. XXXX/X, o zaplatenie 4.004,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 4C/95/2016-63 zo dňa 12.01.2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 4C/95/2016 - 63 zo dňa 12. 01. 2017 v napadnutom výroku II., ktorým súd žalobu v časti uplatneného úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19. 02. 2016 do zaplatenia zamietol, v napadnutom výroku IV., ktorým súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu 356,81 eur a v časti uplatneného úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 19. 02. 2016 do zaplatenia zamietol a v závislom výroku V. o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.004,30 eur, s kapitalizovaným úrokom z úveru ku dňu 05.06.2013 vo výške 258,78 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania ku dňu 18.02.2016 vo výške 2.469,08 eur, poplatky vo výške 53,20 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd výrokom II. žalobu žalobcu v časti uplatneného úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia zamietol. Výrokom III. rozsudku súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 356,81 eur a kapitalizovaný úrok z omeškania ku dňu 18.02.2016 vo výške 8,04 eur, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom IV. rozsudku súd žalobu žalobcu v časti prevyšujúcej sumu 356,81 eur a v časti uplatneného úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 19.02.2016 do zaplatenia zamietol a výrokom V. rozsudku súd vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 92,54 %. Súd uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, podľa ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca a žalovaný dňa 24.07.2012 uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXX XXX, na základe ktorej bol žalovanému dňa 24.07.2012 poskytnutý úver vo výške 4.200,- eur, ktorý aj jednorázovo v ten istý deň čerpal, keďže žalobca poskytol úver priamo prevodom na účet číslo: XXX XXX XXXX/ XXXX. Keďže žalovaný nesplácal úver riadne a včas tak, ako sa na to zaviazal v úverovej zmluve, žalobca dňom 05.06.2013 vyhlásil úver za splatný a žalovaného vyzval na zaplatenie zostatku dlhu. Z listinných dôkazov, ktoré do súdneho spisu boli predložené žalobcom vyplýva, že zostatok dlhu z
titulu poskytnutého úveru ku dňu 05.06.2013 bol vo výške 4.004,30 eur na istine, 257,39 eur na úroku z úveru vyčísleného ku dňu 05.06.2013 z nesplatenej istiny, 16,29 eur na úroku z omeškania vyčísleného ku dňu 05.06.2013 a poplatkov vo výške 51,00 eur. Predčasné splatenie zostatku úveru bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté v čl. VIII bode 2 písm. f) Obchodných podmienok pre poskytovanie spotrebiteľských úverov, v zmysle ktorého ak nastal prípad porušenia dojednaných podmienok, má banka právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru s príslušenstvom. Súd ďalej v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca sa v konaní domáhal od žalovaného zaplatenia úroku z úveru vo výške 13,59 % ročne, ktorý bol dohodnutý v úverovej zmluve zo sumy 4.200 eur, teda zo zostávajúcej nezaplatenej istiny počnúc od 19.02.2016 do zaplatenia. Súd mal preukázané, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňa 05.06.2013. Súd bol však toho názoru, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Uvedené jednoznačne vyplýva aj z formulácie VIII. bodu 2 písm. e/, podľa ktorého je banka pri podstatnom porušení zmluvných povinností oprávnená vyhlásiť úver (alebo jeho časť) za splatný vrátane úrokov a poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti. Súd poznamenal, že záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným záväzkovým vzťahom. Úrokový záväzkový vzťah je vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku alebo iným zo spôsobov jeho zániku, zaniká i akcesorický záväzok úrokový, pričom súd na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co 85/2013 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/98. Na základe vyššie uvedených skutočností bol potom súd prvej inštancie toho názoru, že žalobca má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 13,59 % ročne len do 05.06.2013, kedy bol vyhlásený úver za splatný. Preto súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie vyčísleného úroku z úveru len ku dňu 05.06.2013, čo predstavuje sumu 258,78 eur. Žalovaného tiež zaviazal na zaplatenie istiny poskytnutého úveru vo výške 4.004,30 eur, kapitalizovaného úroku z omeškania vyčísleného sumou 2.469,08 eur z neuhradených splátok ku dňu 18.02.2016 a poplatkov vo výške 53,20 eur ku dňu 18.02.2016. Zároveň žalobcovi priznal aj právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z nezaplatenej istiny 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia v zmysle ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase vzniku omeškania. V časti uplatneného úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia súd žalobu zamietol. Ďalej sa súd právne i skutkovo vysporiadal aj s ďalším uplatneným nárokom žalobcu a v odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania mal ďalej za preukázané, že žalobca a žalovaný dňa 13.04.2004 uzatvorili Zmluvu o bežnom účte v Sk k programu služieb č. XXXXXXXXXX/XXXX . a dňa 14.11.2011 uzatvorili Dodatok ku Zmluve o bežnom účte o programe služieb E., v zmysle ktorého bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania s úverovým rámcom maximálne do 1.660 eur. Žalobca z dôvodu nepovoleného prekročenia v celkovej výške 411,69 eur ku dňu 14.05.2013 vypovedal zmluvu o kontokorentnom účte č. XXXXXXXXXX. Zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie debetného zostatku najneskôr do 04.06.2013. Súd tak mal za nepochybné, že žalovaný mal ku dňu 14.05.2013 debetné prekročenie vo výške 363,44 eur, pozostávajúc z istiny vo výške 335,99 eur, úroku vo výške 20,82 eur a úroku z omeškania vo výške 6,63 eur. Pokiaľ sa žalobca v konaní domáhal od žalovaného zaplatenia úroku vo výške 23,40 % ročne, počnúc od 19.02.2016 do zaplatenia zo sumy 633,93 eur, súd mal preukázané, že žalobca vypovedal Zmluvu o kontokorentnom úvere ku dňu 14.05.2013 a súd bol toho názoru, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Na základe vyššie uvedených skutočností potom súd uviedol, že podľa jeho názoru žalobca má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 23,40 % ročne len do 14.05.2013, kedy došlo k výpovedi zmluvy. Preto súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie vyčísleného úroku z úveru len ku dňu 14.05.2013, čo predstavuje sumu 20,82 eur. Žalovaného súd preto zaviazal na zaplatenie sumy 356,81 eur pozostávajúcej z istiny vo výške 335,99 eur a úroku vo výške 20,82 eur spolu s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 8,04 eur ku dňu 18.02.2016. Súd žalobu žalobcu v časti prevyšujúcej sumu 356,81 eur a v časti uplatneného úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 19.02.2016 do zaplatenia zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu a vyslovil, že žalobca ani žalovaný nemali v konaní plný úspech, súd preto priznal náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 7.427,33 eur, súd mu priznal sumu vo výške 7.150,21 eur. Žalobca mal tak úspech v konaní vo výške 96,27 %, žalovaný 3,73 %, čistý úspech žalobcu predstavoval 92,54 % a preto súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 92,54 %. Súd uviedol, že súd v súlade s ustanovením § 262
ods. 2 CSP rozhodne o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to do výroku II., ktorým súd zamietol žalobu v časti úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia a v časti výroku IV., ktorým súd žalobu zamietol v časti prevyšujúcej sumu 356,81 eur a v časti úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 19.02.2016 do zaplatenia. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu, že po vyhlásení predčasnej splatnosti zmluvy o úvere a po vypovedaní zmluvy o bežnom účte nie je oprávnený ako veriteľ požadovať úrok z úveru. Žalobca poukázal na znenia čl. 5 ods. 3, 4 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na čl. 2 ods. 13, 14 a 15 Zmluvy o bežnom účte a namieta, že v citovaných ustanoveniach zmluvy je explicitne vyjadrená povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z nesplateného úveru odo dňa jeho prvého čerpania až do dňa jeho skutočného zaplatenia. Legitímnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov vyplýva prima facie z ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka bez potreby duplicitných dojednaní v zmluve o úvere. Keďže žalobcom uplatnený nárok sa neodchyľuje od zákona (§ 502 a § 503 ObZ), dospel prvoinštančný súd k nesprávnemu záveru a podľa názoru žalobcu sa argumentácia súdu prvej inštancie opiera iba o raritné a tendenčné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré nezohľadňuje ustálený doktrinálny výklad ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka. Žalobca uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v predmetnom konaní nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky popri úrokoch z omeškania. Normatívna sila právneho názoru v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa časom oslabuje a vzhľadom na dynamický vývoj právnej doktríny stráca podstatnú časť svojej presvedčivosti. Z toho dôvodu sa žalobca domnieva, že by sudcovia na neaktuálnom právnom názore nemali bezmyšlienkovito zotrvávať a sú povinní zvážiť otázku, či daný právny názor je súčasťou konštantnej judikatúry, alebo je len jediným izolovaným rozhodnutím. Navyše žalobca právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, považuje za sporný a uviedol rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podporujú jeho právne stanovisko. Povinnosť dlžníka platiť úroky až do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, pričom odvolateľ v ďalšom texte odvolania citoval z viacerých rozhodnutí druhoinštančných súdov. Žalobca sa okrem toho domnieva, že jeho nárok na zaplatenie úrokov výslovne vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorých ustanovení nevyplýva, že povinnosť dlžníka platiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky je limitovaná splatnosťou úveru. Jazykovým výkladom druhej vety ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka možno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník je povinný platiť úroky až do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov. To znamená, že simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka nie je zákonom vylúčené a je zrejmé, že ide o dve rozdielne inštitúty, ktoré plnia celkom odlišné funkcie. Úrok je zmluvne dojednaná cena úveru v zmysle ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka za poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi a úroku z omeškania je zákonom predpokladaná sankcia za omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku v zmysle ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka. Právny záver súdu prvej inštancie nezohľadňuje, že protiprávny stav vyvolal žalovaný svojím nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. Žalobca bol preto nútený vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebného úveru a vypovedať zmluvu o bežnom účte, pričom poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na uhradenie splatných pohľadávok. Keďže k uhradeniu pohľadávok žalobcu nedošlo ani v dodatočnej lehote, žalobca uplatnil voči žalovanému jediný sankčný mechanizmus v podobe tzv. straty výhody splátok a to predčasným zosplatnením úveru. Povinnosť platiť úroky z omeškania je pritom predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom. Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a žalobca s nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov. Preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu ich užívania, bez ohľadu na termín splatnosti úveru, teda do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Pokiaľ ide o doktrínu občianskeho práva, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie považoval zmluvy za spotrebiteľské a preto je potrebné zdôrazniť znenie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V ďalšom texte odvolania žalobca citoval z komentárov k predmetnému zákonnému ustanoveniu a následne zhrnul, že vzhľadom na prezentované doktrinálne závery a rozhodovaciu prax nemožno v danom prípade akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky žalobcu úrokom z omeškania a súčasne riadnym zmluvným úrokom. Opačným výkladom dochádza ad absurdum k
neodôvodnenému zvýhodňovaniu žalovaného v neprospech žalobcu. Na základe takéhoto absurdného záveru súdu prvej inštancie je tak postavenie dlžníka lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácanie úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností. Ak dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver zo zmluvy o spotrebnom úvere platí, úročí sa tento dojednanou sadzbou v konkrétnom prípade vo výške 13,59 % p.a., pokiaľ však úver svojvoľne splácať prestane a banka v dôsledku toho zvyšok úveru zosplatní, vznikne dlžníkovi bez ďalšieho iba povinnosť platiť úrok z omeškania, v danom prípade vo výške 8,75 % p.a.. Obdobne, ak dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver zo zmluvy o bežnom účte platí, úročí sa dojednanou sadzbou v danom prípade vo výške 17,90 % p.a., pokiaľ však úver svojvoľne splácať prestane a banka v dôsledku toho zvyšok úveru zosplatní, vznikne dlžníkovi iba povinnosť platiť zákonný úrok z omeškania, v danom prípade vo výške 5,50 % p.a.. Predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným tak paradoxne dochádza k jeho ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky v dojednanej výške, je žalovaný povinný zaplatiť iba úrok z omeškania. Takýto záver považuje žalobca za neakceptovateľný, pretože je neprijateľné, aby bol dlžník po zjavnom porušení povinnosti ekonomicky a právne zvýhodnený. Ak má mať dlžník v dôsledku nesplácania úveru výrazne lepšiu úrokovú sadzbu, má to potom za následok radikálne znevýhodňovanie všetkých klientov banky, ktorí svoje úvery splácali riadne, pričom takéto správanie finančne motivuje každého úverového klienta, aby čím skôr prestal riadne splácať svoj úver, čím dochádza k absolútnej devastácii úverového podnikania bánk. Na základe uvedeného potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi aj uplatnené úroky v zmysle pôvodného petitu žaloby a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
4. V priebehu odvolacieho konania bolo dňa 21.08.2017 doručené odvolaciemu súdu procesné podanie splnomocneného právneho zástupcu pôvodného žalobcu, ktorý oznámil súdu, že s účinnosťou od 01. 08. 2017 došlo k zániku žalobcu jeho zlúčením podľa ustanovenia § 69 ods. 3 Obchodného zákonníka s nástupníckou obchodnou spoločnosťou T. F. L., a. s., so sídlom XXX XX A., Q. XX, K.: XX XXX XXX, s návrhom na rozhodnutie súdu o procesnom nástupníctve podľa ustanovenia § 64 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku. Keďže na strane žalobcu ide o univerzálnu sukcesiu právnickej osoby, splnomocnený právny zástupca dovtedajšieho žalobcu oznámil súdu, že podľa ustanovenia § 33b ods. 2 Občianskeho zákonníka ostávajú zachované účinky pôvodného plnomocenstva udeleného na zastupovanie v konaní pôvodného žalobcu. Odvolací súd mal listinne preukázané výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I , Oddiel: Sa, Vložka číslo : 158/B, že subjekt L. L., a.s., naposledy so sídlom XXX XX F., U. X, K.: XX XXX XX, ktorý vystupoval dovtedy v konaní v procesnom postavení žalobcu, zanikol výmazom z obchodného registra od 01. 08. 2017 v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou T. F. L., a.s., so sídlom XXX XX A., Q. XX, K.: XX XXX XXX, ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu na základe právnej skutočnosti - uzatvorenej Zmluvy o zlúčení vo forme notárskej zápisnice N 310/2017, Nz 17512/2017, NCRls 17884/2017 zo dňa 24.05.2017. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 14Co/178/2017-98 zo dňa 05.09.2017 rozhodol v súlade s ustanoveniami § 64 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP o pokračovaní v konaní so žalobcom T. F. L., a. s., so sídlom XXX XX A., Q. XX, K.: XX XXX XXX, ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu L. L., a. s., naposledy so sídlom XXX XX F., U. X, K.: XX XXX XX, ktorý zanikol dňa 01.08.2017 výmazom z obchodného registra.
5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Žalobca, ako úverový veriteľ, sa žalobou datovanou dňa 14.04.2016 domáhal voči žalovanému, ako dlžníkovi, zaplatenia sumy 4.004,30 eur spolu s kapitalizovaným úrokom z úveru vo výške 258,78 eur, kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 2.469,08 eur, úrokom vo výške 13,59 % p.a. zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia, poplatkov vo výške 53,20 Eur, sumy vo výške 633,93 eur, úrokov vo výške 23,40 % p.a. zo sumy 633,93 eur od 19.02.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,04
eur a povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, t. j. žiadal od žalovaného celkovo sumu 7.427,33 eur s príslušenstvom. Žalobca sa predmetného nároku domáhal na základe uzatvorenej Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXX XXX zo dňa 24.07.2012, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 4.200,- eur a na základe uzatvorenej Zmluvy o bežnom účte zo dňa 13.04.2004 č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorej obsah bol modifikovaný dodatkom zo dňa 14.11.2011 o program služieb E., na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému na uvedenom bežnom účte spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania s úverovým rámcom vo výške 1.660 eur.
7. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi
- Zmluvou o spotrebnom úvere č. XXX XXX zo dňa 24.07.2012, Zmluvou o bežnom účte zo dňa 13.04.2004 č. XXXXXXXXXX/XXXX., ktorej obsah bol modifikovaný dodatkom zo dňa 14.11.2011 o program služieb E., Obchodnými podmienkami pôvodného žalobcu, vyhlásením o predčasnej splatnosti/ mimoriadnej splatnosti spotrebného úveru zo dňa 17.05.2013, výpoveďou Zmluvy o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.05.2013, procesnými vyjadreniami strán sporu a výsluchom žalovaného a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.
8. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania (§ 379 a 380 CSP), po preskúmaní rozsudku prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ktorý ako odvolateľ namietal vecnú správnosť v meritórnom výroku rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený v meritórnych výrokoch rozsudku.
9. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Okresný súd správne konštatoval (a v konaní nebolo spochybnené ani jednou zo strán sporu), že vzhľadom na postavenie zmluvných strán je nutné danú zmluvu o spotrebnom úvere zo dňa 24.07.2012, ako aj zmluvu o bežnom účte zo dňa 13.04.2004, modifikovanú jej dodatkom zo dňa 14.11.2011, považovať za spotrebiteľské zmluvy v zmysle ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd správne poukázal na to, že okrem tejto všeobecnej právnej normy na daný zmluvný vzťah dopadá aj právna úprava lex specialis a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverových zmlúv. Táto skutočnosť v odvolacom konaní sporná ani nebola. Predmetom a rámcom odvolacieho konania však bolo zodpovedanie otázky, či je z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné a nutné aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, predovšetkým ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých aplikácie sa odvolateľ dovoláva. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má potom zásadný vplyv na posúdenie aj nároku veriteľa na úroky z úveru po vzniku omeškania dlžníka s vrátením sumy poskytnutého úveru.
10. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
11. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vyplývajúci z oboch zmlúv o spotrebnom/spotrebiteľskom úvere je nutné posudzovať z hľadiska spotrebiteľského práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, avšak argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy,
ktorého právne následky sú upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave, táto sa spravuje ustanovením § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že na tento argument žalobcu, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili normami obchodného práva, tak nemožno prihliadnuť. Z uvedeného zákonného ustanovenia (v znení účinnom od 1. apríla 2015) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvným podmienkami, ale aj na posúdenie všetkých iných právne relevantných skutočností z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetného zákonného ustanovenia poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. apríla 2015 (zhodne však aj v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 8MCdo 13/2014, sp. zn. 3M Cdo 9/2014 a sp. zn. 3MCdo 12/2014), ktorý vyslovil, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. 04.2015, právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely a preto ich účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Odvolací súd tak s poukazom na Najvyšším súdom SR prezentované závery a vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, pokiaľ tieto rozhodnutia a vyslovené názory Najvyššieho súdu SR neboli doposiaľ žiadnym zákonným spôsobom spochybnené, je odvolací súd povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní tieto závery a právny názor Najvyššieho súdu SR, akú súdu vyššej inštancie, aj rešpektovať a pri svojej rozhodovacej činnosti náležite právne zohľadniť. Je tak nutné na daný zmluvný vzťah aplikovať výlučne občianskoprávnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva vo zvýšenej miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa.
12. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
13. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky, či bol správny záver súdu, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol dlžník v zmysle zmluvných dojednaní povinný dovtedy uhrádzať v splátkach a po výpovedi zmluvy o bežnom účte (ako sa to stalo v konkrétnom prípade) môže voči dlžníkovi uplatňovať popri istine súčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, nakoľko sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania so splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ pristúpil k svojim jednostranným právnym úkonom). V konaní nebolo sporné, že žalobca, ako veriteľ listom zo dňa 17.05.2013 vyhlásil predčasnú/mimoriadnu splatnosť Zmluvy o spotrebnom úvere číslo XXXXXX a tiež listom zo dňa 17.05.2013 vypovedal Zmluvu o kontokorentnom úvere na bežnom účte č. XXXXXXXXXX a to v dôsledku nesplácania poskytnutého úveru dlžníkom riadne a včas, pričom v oboch prípadoch bola dlžníkovi poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie celého dlhu vrátane príslušenstva (do 04.06.2013), pričom márnym uplynutím aj tejto dodatočnej lehoty na plnenie sa dlžník dostal do omeškania. V nadväznosti na uvedené je potom následne nutné vychádzať z citovaného ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pre prípad omeškania dlžníka plniť peňažný záväzok riadne a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného nároku veriteľa, pretože zákon ustanovuje, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
14. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, resp. po ukončení celého zmluvného vzťahu výpoveďou zmluvy, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy za omeškanie dlžníka a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa Občianskeho zákonníka oprávnený požadovať od dlžníka poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je vykonávacím predpisom limitovaná a nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody s dlžníkom. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem zákonom prípustných sankčných prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie tak vecne správne výrokom II. rozsudku zamietol zvyšnú časť žaloby, a to čo do nároku uplatneného žalobcom na zaplatenie úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia a taktiež pokiaľ výrokom IV. rozsudku súd žalobu zamietol v časti prevyšujúcej sumu 356,81 eur a v časti uplatneného úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 19.02.2016 do zaplatenia a to z dôvodu, že v prípade zániku zmluvy z dôvodu vypovedania zmluvy a taktiež v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník sa dostal do omeškania a nastupuje tak režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru a jednak úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi a to v neprospech spotrebiteľa. Nie je pritom rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky aj počas doby, v ktorej je dlžníkom v omeškaní s vrátením úveru, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať veriteľa za celý čas, ktorý istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Sankciou za omeškanie dlžníka a jeho motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania. Zo zákona (§ 565 Občianskeho zákonníka) spotrebiteľovi vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši. Je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Nakoľko pôvodný zmluvný vzťah - a tým aj vzájomné práva a povinnosti z neho vyplývajúce - sa zásadným spôsobom menia momentom vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, práve týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa a práve v tomto okamihu sa zastavuje zmluvne dohodnutá povinnosť spotrebiteľa platiť riadne dohodnuté úroky a spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi popri nesplatenej istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zmena v obsahu záväzku). Zmena v obsahu záväzku potom aj spôsobuje novú povinnosť dlžníka - od mementu omeškania s vrátením celej istiny vrátane kapitalizovaného úroku k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého dlhu - platiť z takejto sumy kapitalizovaného dlhu aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je to povinnosť dlžníka vyplývajúca ex lege - z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by veriteľ popri riadnych úrokoch (ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z omeškania z istiny, vlastne by sa istina veriteľovi zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo forme riadnych úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhýkrát vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ požadoval z toho istého titulu, teda, že spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd musel odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitiu práva (článok 5 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd s poukazom na argumentáciu uvedenú vyššie tak konštatuje, že niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.
15. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, odhliadnuc od už uvedeného, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné zdôrazniť, že táto argumentácia žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného zákonníka na nespotrebiteľský vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že toto zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej vety (dlžník je oprávnený vrátiť peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude povinný platiť úroky pre celé úrokové obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len do obdobia, kedy peniaze vrátil. Citované znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje výlučne splatnosť úroku len prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho vôle zaplatiť úver predčasne (ktorá situácia v danom spore, odhliadnuc od nemožnosti aplikovať Obchodný zákonník, v danej veci ani nenastala), pričom je nevyhnutné mať na zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.
16. Taktiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľských úveroch sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňuje a úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka, ako veriteľ, počas procesu kontraktácie určuje svoje úverové podmienky v rámci ktorých stanovuje aj odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané ohraničené úverové obdobie, na ktoré sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku, ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru spočíva v tom, že veriteľ pri režime splátok nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu s istinou v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti splatenia úveru tak vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými peniazmi, ktoré dlžník nemá právo ďalej zadržiavať a stratil režim výhody splátok. Pokiaľ teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľ vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako kedy k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na proporcionalitu práv a povinností
dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním takéhoto stavu by podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech spotrebiteľa, ale aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potencionálnej činnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa po vyvolanej zmene obsahu záväzku požadovať od dlžníka úroky popri úrokoch z omeškania, by sa poprel celý zmysel ochrany spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním istiny o ďalšie a ďalšie úroky a úroky z omeškania. Pokiaľ tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade takéhoto protiprávneho stavu patria zmluvným stranám len sankcie vymedzené v ustanovení § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
17. Pokiaľ žalobca na podporu svojich argumentov poukazuje na články zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o bežnom úvere v znení jej dodatku, je nevyhnutné mať na zreteli, že dohody, prípadne iné zmluvné dojednania, podľa ktorých mal spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania platiť aj ďalšie sankcie po splatnosti pohľadávky, teda úroky za poskytnutie úveru aj po predčasnej splatnosti úveru vyvolanej veriteľom, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a sú s poukazom na zákonnú úpravu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľné. Takéto koncipovanie dojednania v spotrebiteľskej zmluve nie je súladné s právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dojednanie v rozpore so zákonom je ako zmluvná podmienka neprijateľné a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka aj absolútne neplatné, pričom celkom jednoznačne tým, že popiera dikciu zákona, svojím dopadom na právny vzťah spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše poukazuje na znenie ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, obsahujúceho výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
18. Správne potom súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatneného úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4 004,30 eur, avšak odvolací súd konštatuje nesprávnosť rozhodnutia súdu, pokiaľ vo výroku II. rozsudku vyslovil, že zamieta nárok v časti uplatneného úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 19.02.2016 do zaplatenia. Takýto výrok je v rozpore so samotným odôvodnením rozsudku, v ktorom súd správne konštatoval, že „žalobca má právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 13,59 % ročne len do 05.06.2013, kedy bol vyhlásený úver za predčasne splatný“. Správne (a v súlade s odôvodnením rozsudku) tak mal súd prvej inštancie vysloviť, že zamieta nárok žalobcu v časti uplatneného úroku vo výške 13,59 % ročne zo sumy 4.004,30 eur od 06.06.2013 do zaplatenia, avšak nakoľko by odvolací súd zmenou rozsudku v tomto výroku rozhodol v neprospech odvolateľa, rešpektujúc zásadu zákazu reformatio in peius deklarovanú v článku 16 ods. 3 Civilného sporového poriadku, nemá možnosť zasahovať do tohto výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Rovnako tiež pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok IV. rozsudku, zhodne odvolací súd konštatuje vecnú nesprávnosť aj v tomto výroku, pokiaľ súd zamietol žalobu v časti uplatneného úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 19.02.2016 do zaplatenia, nakoľko súd taktiež v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že žalobcovi patrí právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 23,40 % ročne len do 14.05.2013, kedy došlo k výpovedi zmluvy. Preto mal správne znieť aj výrok IV. rozsudku tak, že súd zamieta žalobu v časti uplatneného úroku vo výške 23,40 % ročne zo sumy 633,93 eur od 15.05.2013 do zaplatenia. Opätovne však odvolací súd, pokiaľ by mal ambíciu uviesť tento výrok do vecnej správnosti, rozhodoval by v neprospech odvolateľa, čo vylučuje spomínaný čl. 16 ods. 3 CSP a zmenou výrokov II. a IV. by odvolací súd neprípustným spôsobom zasiahol do práv odvolateľa.
19. Možno potom zhrnúť (s výhradou skutočností uvádzaných a zdôraznených v bode 18. odôvodnenia tohto rozsudku), že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch II., IV. a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP a rešpektujúc čl. 16 ods. 3 CSP, ako vecne správny potvrdil.
20. Zároveň potvrdil ako správny aj závislý výrok o náhrade trov prvoinštančného konania, keď tento zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 2 CSP tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku v odsekoch 33 až 36.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).