Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/136/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. C. J., rod. J., nar. XX. E. XXXX, a 2. H. J., rod. V., nar. XX. E. XXXX, obaja bytom E. F. XX, F. F., zastúpených splnomocnencom: JUDr. Ladislav Angyal, advokát v Dunajskej Strede, proti žalovanej: C. J., rod. J., nar. X. H. XXXX, bytom E. F. XX, F. F., zastúpenej splnomocnenkyňou: JUDr. Helena Buzgóová, advokátka v Dunajskej Strede, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16C/259/2016-63 zo dňa 6. decembra 2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcom 1 a 2 sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že žalobcovia spoločne sú výlučnými (a medzi sebou bezpodielovými) spoluvlastníkmi časti doterajšieho pozemku parc. reg. C č. 371/33 v k.ú. E. F. označenej ako novoutvorená parc. reg. C č. 371/39 - trvalý trávny porast o výmere 162 m2 na geometrickom pláne č. 2901/2016 vyhotovenom Ing. V. D. 7. júna 2016 a úradne overenom Okresným úradom Dunajská Streda - katastrálnym odborom 14. júna 2016 pod č. 1269/2016, ktorého kópia je súčasťou tohto rozsudku. Vo výroku II. žalobcom priznal voči žalovanej nárok na náhradu 100% trov prvoinštančného konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a 2, § 135a ods. 1, 3, § 143 Občianskeho zákonníka, ako i s poukazom na procesné ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že podaná žaloba je určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku. Podľa judikatúry k predošlému ustanoveniu § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Vzhľadom na význam zápisov v katastri nehnuteľností, najmä ich hodnovernosti a záväznosti (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov) pritom v zásade platí, že naliehavý právny záujem je daný, ak na základe vydaného určovacieho rozhodnutia môžu docieliť zápis svojho práva v katastri, prípadne zmenu v ňom. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v katastri nehnuteľností je na liste vlastníctva č. XXX v k.ú. E. F. ako výlučná vlastníčka pozemku parc. reg. C č. 371/33 zapísaná žalovaná, hoci podľa tvrdenia žalobcov časť tohto pozemku nadobudli vydržaním. Ich vlastnícke právo

však na liste vlastníctva zapísané nie je a jeho zápis záznamom bude možné vykonať práve na základe určovacieho rozsudku súdu (§ 34 cit. zákona č. 162/1995 Z.z.). Tým je odôvodnený ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení svojho vlastníckeho práva. Žalobcovia tvrdia, že spornú časť pozemku nadobudli vydržaním. Podmienky vydržania sú upravené v § 134 ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak ju má nepretržite v (oprávnenej) držbe 10 rokov. Oprávneným držiteľom je v zmysle § 130 ods. 1 v spojení s § 129 ods. 1 Obč. zák. ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, ak je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu táto vec patrí. Z citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k vydržaniu priamo zo zákona, ak sú splnené tieto predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. K otázke dobromyseľnosti držiteľa je súdna prax jednotná v tom, že jej posúdenie nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Takýto stav sa môže zakladať aj na omyle samotného držiteľa. Subjektívny pocit držiteľa však nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Ak sa takýto pocit zakladá na omyle, je potrebné skúmať, či ide o omyl ospravedlniteľný, teda či k nemu došlo napriek zachovaniu obvyklej miery opatrnosti (porov. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 172/2009 a iné).

4. Podľa citovaných ustanovení možno pritom vydržať aj časť pozemku, a to osobitne v prípadoch, pokiaľ sa držiteľ s držbou vlastného pozemku chopí aj držby časti susedného pozemku a s ohľadom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu patrí aj táto časť. Pod pojmom „s ohľadom na všetky okolnosti“ treba v takom prípade rozumieť nielen výmeru takto zabranej časti pozemku, ale aj okolnosti jeho zabratia, postup prevodcu alebo nadobúdateľa v súvislosti s prevodom a chopením sa držby aj časti susedného pozemku. V týchto prípadoch držiteľ nebude mať žiaden titul na uchopenie držby tejto časti a jeho držba tak spočívať predovšetkým na omyle. Vo výsledku ide teda pri posudzovaní jeho dobromyseľnosti v podstate o posúdenie, či takýto omyl je ospravedlniteľný alebo nie. Judikatúra v tejto súvislosti napríklad vychádza z toho, že samotný rozdiel kupovanej a užívanej výmery (dokonca o 50%) automaticky nevylučuje dobromyseľnosť držiteľa, takisto ju nevylučuje chýbajúce zameranie alebo chýbajúce vytýčenie pozemkov. Naopak, zahradenie časti pozemku k inému pozemku oplotením, a to o to viac, ak takéto oplotenie bolo na pozemku od nepamäti, nikto proti nemu nenamietal, prístup na zahradenú časť pozemku je len z pozemku držiteľa a pod. (porov. podrobný prehľad judikatúry u Feketeho, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár. Bratislava: Eurokodex 2011, s. 746 až 749).

5. Spomedzi uvedených predpokladov nebolo v prerokúvanej veci sporné, že žalobcovia od roku 1989 (v podstate odo dňa registrácie kúpnej zmluvy, teda 16. augusta 1989, od kedy nadobudli vlastnícke právo k parcele č. 66/2) držia pozemok parc. č. 66/2, ako aj k nemu prihradenú časť pozemku dnešného parc. reg. C č. 371/33. Táto zahradená časť je odčlenená geometrickým plánom Ing. V. D. zo 7. júna 2016 č. 2901/2016 a je v ňom označená ako nová parcela reg. C č. 371/39. Tento pozemok ako nehnuteľná vec je najneskôr od 1. januára 1992 spôsobilým predmetom vydržania (porov. § 134 ods. 2 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára 1992 a contrario). Zo zisteného skutkového stavu takisto vyplýva, že držba žalobcov bola neptretržitá, pretože od roku 1989 nebola rušená až do roku 2013, kedy si žalovaná nechala premerať hranice parciel. Aplikáciou vyššie uvedených záverov na prerokúvanú vec treba podľa názoru súdu uzavrieť, že je splnená aj tretia podmienka vydržania, a to oprávnená držba. Podľa už cit. ust. § 130 ods. 1 Obč. zák. sa pritom v pochybnostiach predpokladá oprávnenosť držby. Žalobcovia tak nemuseli jasne dokázať dobromyseľnosť svojej držby, ale postačilo dokázať okolnosti, ktoré objektívne vyvolajú pravdepodobnosť dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo patria. V takom prípade nastúpia účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou žalovanej bolo dokázať, že žalobcovia dobromyseľní byť nemôžu, aby nastúpivšiu domnienku oprávnenosti držby vyvrátila (§ 192 C.s.p.). Zo zisteného skutkového stavu je v prerokúvanej veci zrejmé, že žalobcovia v roku 1989, keď nadobúdali pozemok parc. č. 66/2, nemali jasnú vedomosť o tom, že prebiehajúce oplotenie nekopíruje vlastnícku hranicu tejto parcely. Naopak, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že toto oplotenie bolo na svojom

mieste v podstate od nepamäti, o jeho skutočnú polohu (t.j. či kopíruje vlastnícku hranicu) sa nikto nestaral. Oplotenie takto prebiehalo pozdĺž celého pôvodne rodičovského pozemku žalobcu v 1. rade a žalovanej, teda aj pozdĺž neskorších parciel 63 užívanej ich bratom Y. J.. Aj jeho pozemok bol užívaný až po plot, čo zasa mohlo žalobcov len utvrdzovať v ich domnení, že ich držba je oprávnený. Prístup na oplotením zahradenú časť dnešnej parcely č. 371/33 bol možný len z dnešného dvora žalobcov a táto časť bola vzhľadom na polohu oplotenia ešte pred rokom 1989 a dodnes je užívaná ako jeden celistvý dvor a záhrada. Okrem toho zahradená výmera 162 m2 nie je v pomere k prevádzanej parcele č. 66/2 (948 m2) tak veľká, aby muselo byť laikovi napohľad jasné, že k parcele 66/2 nepatrí, a to o to viac, že to predstavuje rozdiel na dĺžke oboch pozemkov len približne 8 až 10 metrov. Vzhľadom na uvedené okolnosti tak súd dospel k záveru, že pravdepodobnosť dobromyseľnosti žalobcov o tom, že im patrí aj zahradená časť pozemku dnešného parc. č. 371/33 (odčlenená ako parc. č. 371/39), je dostatočne veľká, čím je založená domnienka oprávnenosti ich držby tejto časti pozemku od 16. augusta 1989, keďže sa prihliada aj na dobu oprávnenej držby pred 1. januárom 1992 (§ 135a ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom do 31. decembra 1991; ust. § 135a ods. 3 Obč. zák. treba v tejto súvislosti interpretovať tak, že vylučovalo len nastúpenie účinkov vydržania, nie aj oprávnenú držbu v zmysle § 132a ods. 1 Obč. zák. v cit. znení). Keďže žalovaná túto domnienku oprávnenosti nevyvrátila, uplynutím 10 ročnej oprávnenej držby (teda 16. augusta 1999) sa žalobcovia stali vlastníkmi spornej prihradenej časti pozemku.

6. Žalovaná počas konania poukazovala na to, že v roku 2013 zistila nesprávny priebeh oplotenia a tvrdila teda, že chce vrátiť len svoje vlastníctvo, ktoré v roku 1989 nebolo žalobcom predané. Podstatou vydržania v prerokúvanej veci však je práve nezhoda (omyl) na strane žalobcov v otázke rozsahu predmetu predaja. Preto je logické, že pri premeraní v roku 2013 sa zistil posun vlastníckej hranice oproti oploteniu a tým tiež to, že právna hranica pozemku predávaného v roku 1989 nebola zhodná s oplotením. Pre výsledok veci je však podstatné, že z už uvedených dôvodov je omyl na strane žalobcov ohľadom výmery tohto pozemku ospravedlniteľný a mal za následok, že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo vydržaním aj k tej (zahradenej) časti pozemku, ktorú v roku 1989 nekúpili. Dodatočné zistenie tejto nezhody v roku 2013, teda 14 rokov po uplynutí vydržacej doby, nezmení nič na tom, že žalobcovi nadobudli túto časť zo zákona 16. augustom 1999, aj keď o tom ani oni sami ani žalovaná nevedeli. Z ustanovenia § 143 Obč. zák. vyplýva, že predmetom bezpodielového spoluvlastníctva je všetko, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, okrem určitých vymedzených vecí. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobcovia sú od 80-tych rokov manželmi a prihradenú časť pozemku parc. č. 371/33 začali držať spoločne s pozemok parc. č. 66/2, ktorý nesporne nadobudli kúpou do bezpodielového spoluvlastníctva. Z funkčnej spojitosti oboch pozemkov je zrejmé, že aj prihradenú časť parcely č. 371/33 užívali spoločne (mali spoločnú vôľu túto držať, keďže ju považovali za časť svojho pozemku parc. č. 66/2), v dôsledku čoho spoločne splnili podmienky vydržania do svojho bezpodielového vlastníctva. Z už cit. § 143 Obč. zák. by však vyplynul ten istý záver, ak by aj túto časť oprávnene držal a vydržal len jeden zo žalobcov za trvania manželstva. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobe žalobcov vyhovel, pričom spornú prihradenú časť pozemku určil s odkazom na riadne spracovaný geometrický plán, ktorý bude slúžiť ako podklad pre zápis tohto rozsudku do katastra nehnuteľností (§ 34 zák. č. 162/1995 Z.z.). O trovách rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešným žalobcom priznal nárok na ich náhradu v plnej výške.

7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom advokátky, navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, žalovanej priznať náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Odvolateľka argumentovala tým, že žalobcovia nesplnili predpoklad dobromyseľnosti a oprávnenosti držby. Spornú záhradu, ktorú sa rodičia strán rozhodli darovať bratovi žalovanej, presne vymeral znalec Ing. Vojtech Binder, označil ju kolíkmi a nikto nemohol mať pochybnosti o výmere záhrady, pretože pri premeraní záhrady bol prítomný aj žalobca 1, aj rodičia strán. Znalec si na pojednávanie priniesol doklady z archívu a presne uviedol priebeh zamerania. Znalec v tom čase pri premeraní záhrady upozornil, že aj jedna aj druhá časť nehnuteľnosti nie je užívaná podľa darovanej výmery, ale je užívaná väčšia časť. Žalobcovia spornú časť nehnuteľnosti nikdy neužívali ako záhradu tak ako užívali tú časť nehnuteľnosti, ktorá im patrí, táto časť bola užívaná ako priestor na odkladanie nepotrebností, ako smetisko. Žalobcovia hradili dane a poplatky z nehnuteľností, ktoré majú vlastnícky usporiadané. Za túto časť nehnuteľnosti hradila dane a poplatky za života matka, po jej smrti žalovaná. Narušené vzťahy medzi žalobcom 1 a žalovanou ako súrodencami sú z dôvodov na strane žalobcu 1. Pred pojednávaním žalovanej zhorelo auto, ako výstraha, že sa má správať tak, ako brat očakáva. Žalovanej je ľúto, že musí viesť spor o 162 m2, pri inom prístupe žalobcov táto záležitosť mohla byť dávno doriešená.

8. Žalobcovia 1 a 2 odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrili prostredníctvom advokáta a uviedli, že s rozsudkom súdu prvej inštancie súhlasia a navrhujú ho potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Odvolateľkou namietané skutočnosti sú podľa žalobcov účelové, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobcovia od 16.08.1989 do roku 2013 nikdy neboli v užívaní rušení, s prihliadnutím na malú výmeru spornej parcely je nemožné v prírode tento stav nepochybne zistiť, ako kupujúci mali právo sa domnievať, že kúpnou zmluvou zo dňa 16.08.1989 nadobudli aj spornú výmeru, ktorá mohla byť súčasťou vtedajšej parcely č. 371. Aj podľa konštantnej judikatúry (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1398/2000 a sp. zn. 22 Cdo 1848/98) je v zásade možné aj vydržanie časti parcely, prakticky v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti susedného pozemku.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorí vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

13. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada dodať iba nasledovné:

15. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním podrobne a vyčerpávajúco zistil rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých je zrejmé, že žalobca 1 je synom a žalovaná dcérou svedka G. J. a jeho zosnulej manželky P., rod. D., ktorá zomrela XX. S. XXXX. G. J. s manželkou pred rokom 1989 vlastnili pozemky v k.ú. E. F. označené vtedy ako parcely č. 63, 64, 65 a 66 s podlomeniami, ktoré spolu tvorili približne 50 metrov široký pás (geometrický plán č.l. 6). Na severovýchodnej strane hraničili tieto pozemky s pozemkom dnes označeným ako parc. reg. C č. 371/33 o výmere 1.262 m2 (geom. plán č.l. 37 a 38 zo spisu 11C/431/2015), ktorý bol vo výlučnom vlastníctve P. J., rod. D. (matky žalobcu 1 a žalovanej). Medzi touto parcelou a parcelami č. 64 a 66 bolo dávno pred rokom 1989 vybudované drevené oplotenie, ktoré však nekopírovalo vlastnícku hranicu medzi týmito parcelami, ale bolo umiestnené približne 8 až 10 metrov za hranicou parciel č. 66 s podlomeniami. V dôsledku toho boli tieto parcely spolu s takto oplotením „zabranou“ časťou parc. reg. C č. 371/33 užívané ako keby išlo o jeden pozemok. (výpovede žalobcu 1, žalovanej a svedkov G. J. a Y. J.). Približne okolo roku 1988 až 1989 došlo medzi žalobcom 1, žalovanou a svedkom Y. J. (všetko súrodenci) na jednej strane a svedkom G. J. a manželkou P. rod. D. (ich rodičmi) na strane druhej k dohode, podľa ktorej bude celý 50 m pás pozemkov rozdelený medzi týchto troch súrodencov (zhodné výpovede žalobcov 1 a 2, žalovanej a svedka Y. J.). Na základe toho žalobcovia nadobudli do svojho výlučného vlastníctva pozemok parc. č. 66/3, na ktorom začali stavať rodinný dom. (nesporná skutočnosť). V nadväznosti na to svedok Ing. L. v dňoch 28. až 30. apríla 1989 vypracoval „Geometrický plán na zameranie skutočného stavu“ č. B-52-9/89-1 (č.l. 6), ktorým bola vytvorená parcela č. 66/2 - záhrada o výmere 948 m2, pričom nové hranice mali byť v prírode označené „žel. kolíkmi“. Nebolo zistené, či žalobcom bol vysvetlený obsah tohto geometrického plánu, ako a pokiaľ boli zatlčené uvedené kolíky, ani to, či žalobcovia vedeli, čo prípadne tieto kolíky znamenali. Rovnako nebolo dokázané, že by žalobcovia vedeli o tom, že oplotenie medzi parcelou č. 66/2 a parcelou dnešného č. 371/33 nezodpovedá vlastníckej hranici a je ním zahradená aj časť parcely č. 371/33. (výpoveď žalobcov, žalovanej a svedkov G. J. a Y. J.). Dňa 16. augusta 1989 bola spísaná notárska zápisnica č. N 196/89 (č.l. 5), v ktorej G. J. a manželka P. rod. D. ako predávajúci a žalobcovia 1 a 2 ako kupujúci prejavili, že predávajú a kupujú parcelu č. 66/2 v k.ú. E. F. o výmere 948 m2 vytvorenú „geom. plánom B-50-9/89-1“ za cenu 5.688 býv. Kčs, a to ako záhradu k priľahlej parcele č. 66/3 s rozostavaným domom. Zmluva bola v ten istý deň (16. augusta 1989) Štátnym notárstvom v Dunajskej Strede registrovaná. Odvtedy žalobcovia až do roku 2013 nerušene užívali celú záhradu na pozemku parc. č. 66/2 a ďalej až po oplotenie, teda vrátane zahradenej časti parc. č. 371/33, bez toho, aby ich v užívaní ktokoľvek rušil. (výpoveď žalobcov, svedka G. J. a Y. J.). V súčasnosti takisto nie je vlastnícka hranica medzi oboma parcelami v teréne jasne viditeľná (obhliadka). Približne v rovnakom čase svedok Y. J. nadobudol od rodičov pozemky parc. č. 66/1 a 63 ako druhú tretinu z pôvodného 50 metrového pásu pozemkov. Ani on si nebol vedomý, že by oplotenie na severovýchodnej strane pozemku, ktoré bolo vlastne pokračovaním oplotenia pozemku žalobcov, nekopírovalo vlastnícku hranicu, a vychádzal z toho, že nadobúda celé pozemky až po toto oplotenie. (výpoveď Y. J.). P. J. rod. D. (matka žalobcu 1 a žalovanej) zomrela XX. S. XXXX. Osvedčením sp. zn. 13D/682/2008 (č.l. 8 a 9) bolo potvrdené, že pozemok parc. č. 381 (dnešná parc. reg. C č. 371/33) o výmere 1.262 m2 na LV č. XXX nadobudla žalovaná, ktorá je aj v súčasnosti vedená na tomto liste vlastníctva ako jeho výlučná vlastníčka (LV č.l. 10). Žalovaná a žalobcovia viedli od roku 2011 spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k parcelám č. 64 a 65 a domu s.č. XX v spornej oblasti, ktorý sa viedol na súde pod sp. zn. 5C/143/2011. V tomto konaní bol svedkom Ing. L. vyhotovený znalecký posudok č. 4/2013, ktorý konštatoval rozdielny priebeh vlastníckej hranice a oplotenia. V nadväznosti na to žalovaná vyzvala žalobcov na vypratanie nimi zahradenej časti pozemku parc. reg. C č. 371/33 a tento nárok uplatňuje v konaní súdu sp. zn. 11C/431/2015.

16. V otázke oplotenia súd prvej inštancie vyšiel z výpovedí žalobcu 1 a svedka Y. J., ktoré boli potvrdené v podstate aj výpoveďou G. J., že oplotenie oddávna stálo a dodnes stojí na tom istom mieste a ide v podstate o to isté oplotenie. Túto skutočnosť, i keď inými slovami, potvrdili tieto tri výpovede, a to po obhliadke fotografií, resp. na mieste samom. Naopak, žalovaná sa vo svojej výpovedi obmedzila v podstate len na holé popretie, že plot zobrazený na fotografiách a obhliadnutý súdom nie je tým sporným plotom, toto svoje tvrdenie však nijako bližšie nevysvetlila ani neodôvodnila. Pre posúdenie veci najpodstatnejším je pritom záver ohľadom vedomosti, resp. nevedomosti žalobcov o skutočnom priebehu vlastníckej hranice.

17. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že podľa § 130 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka platí v pochybnostiach domnienka oprávnenosti držby. V dôsledku toho treba v prípade pochybností považovať oprávnenú držbu za dokázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak (§ 192

C.s.p.). V nadväznosti na to je dôkazné bremeno medzi toho, kto sa oprávnenej držby dovoláva, a toho, kto ju popiera, rozdelené. Povinnosťou toho, kto sa oprávnenej držby dovoláva, nie je nevyhnutne dokázať ju, ale navrhnúť dôkazy (§ 145 C.s.p.), ktoré objektívne vyvolajú pochybnosti aspoň o tom, že by držiteľ mohol byť dobromyseľný, že mu vec alebo právo patria. V takom prípade nastúpia účinky domnienky oprávnenosti držby a povinnosťou protistrany je navrhnúť dôkazy na zistenie, že držiteľ dobromyseľný byť nemôže (§ 145 v spojení s § 192 C.s.p.). Ak ten, kto sa oprávnenej držby dovoláva, svoju dôkaznú povinnosť splní a vyvolá aspoň pochybnosti súdu v tom zmysle, že dobromyseľnosť držiteľa by mohla byť pravdepodobná, postačí pre pozitívny záver o oprávnenosti držby to, že protistrana dobromyseľnosť jasne nevyvrátila. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ako aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalobcom sa podaril dôkaz, ktorý s dostatočnou dávkou pravdepodobnosti naznačuje ich dobromyseľnosť. Naopak, žalovanej sa nepodarilo ich dobromyseľnosť (a tým účinky nastúpenej domnienky) vyvrátiť.

18. Z výpovedí oboch žalobcov, ktoré sú v podstatnej miere podopreté výpoveďou svedka Y. J., totiž vyplýva, že pri predaji v roku 1989 existovalo na ich strane presvedčenie o tom, že oplotenie na severovýchodnej strane pozemkov parc. č. 66/2 (ktoré neprerušene pokračovalo aj po severovýchodnej strane parcely 63) kopírovalo vlastnícke hranice. V nadväznosti na to existovalo na ich strane oprávnené presvedčenie, že pozemky, ktoré im predávajú rodičia (svedok G. J. s manželkou), sú daným oplotením ohraničené. Súd prvej inštancie pritom správne v tejto súvislosti za kľúčovú a najdôveryhodnejšiu považoval výpoveď svedka Y. J.. Ten je totiž bratom oboch strán, preto nemá zrejmý dôvod nadržiavať ktorejkoľvek z nich. Okrem toho sám svoj pozemok (hraničiaci s parcelou č. 66/2 žalobcov) predal tretej osobe (A. Y.), pričom sám pri predaji vychádzal z toho, že pozemok ide až po plot. Pritom A. Y. neskôr (v roku 2013) dobrovoľne na výzvu žalovanej posunul oplotenie až na vlastnícku hranicu. U svedka Y. J. nemožno teda predpokladať ani záujem na obhajobe existujúceho stavu, keďže v časti, ktorá sa ho týka, nemá na jeho zachovaní už prakticky žiaden záujem. Práve tieto okolnosti robia výpoveď tohto svedka dôveryhodnou. V spojení s ňou (§ 151 C.s.p.) sa potom stávajú dôveryhodnými aj výpovede žalobcov, ktoré sa s jeho výpoveďou obsahovo v podstate zhodujú.

19. Pokiaľ ide o výpoveď svedka G. J., ani podľa názoru odvolacieho súdu ju nemožno ako celok považovať za spoľahlivú, pretože svedok (vypovedajúci navyše v maďarčine) viaceré údaje plietol, resp. neopisoval ich zrozumiteľne, čo je opodstatnené jeho vysokým vekom (viac než 82 rokov). Preto nemožno tejto výpovedi v detailoch priznať príliš veľkú hodnotu (napr. tvrdil, že pozemok po oplotenie kúpil, synovi to však celé nedaroval, pritom však z dokazovania je zrejmé, že so synom bola spísaná kúpna zmluva, no pozemok, na ktorom je oplotenie, patril výlučne jeho manželke). Ako celok možno z výpovede svedka vyrozumieť ľahostajnosť vtedajších vlastníkov k otázke umiestnenia oplotenia a priebehu vlastníckej hranice („starí ľudia na to kašľali“). V jednotlivostiach však vo výpovedi svedka ťažko rozlíšiť, čo hovorí o skutočnej situácii pri prevode v roku 1989 a čo je výsledkom jeho reakcie na premeranie hraníc v roku 2013 a následného správania žalobcov a žalovanej. Okrem toho nemožno strácať zo zreteľa ani to, že o svedka sa stará žalovaná ako jeho dcéra, takže svedok je dlhodobo pod jej (vedomým alebo nevedomým) vplyvom, čo aj s ohľadom na jeho vysoký vek môže sugestívne vplývať aj na jeho reprodukciu sporných udalostí.

20. Súd prvej inštancie správne vo výsledku nepovažoval za presvedčivú ani výpoveď svedka Ing. L., keď dôvodne nemožno považovať za pravdepodobné, že by si svedok dokonale pamätal na všetky okolnosti zameriavania pozemkov u žalobcov, žalovanej, ich brata a rodičov od roku 1988 až dodnes. Naopak, je zrejmé (a potvrdzoval to aj priebeh výpovede), že svedok si na osvieženie pamäte nazrel do svojich pracovných výstupov (náčrtov, geometrických plánov atď.). To je pochopiteľné, ale vo výsledku nemožno vylúčiť, že to svedka vedie k tomu, že jeho výpoveď je obsahom týchto podkladov ovplyvnená a že svedok vypovedá tak, aby to bolo s týmito podkladmi v súlade. Nemožno preto na strane svedka vylúčiť omyl (pochybenie), a to či už v čase a miestach opisovaných udalostí, prípadne aj v samotnom výkone (napr. ohľadom toho, či a kde zatĺkol kolíky). Takýto omyl by bol pri svedkovi pochopiteľný taktiež aj vzhľadom na jeho vek (83 rokov), ale aj na veľké množstvo znaleckých a geodetických úkonov vykonaných počas jeho profesijnej praxe.

21. Ani ďalšími (nepriamymi) dôkazmi sa nepodaril preukázať opak domnienky oprávnenosti držby (§ 192 C.s.p.). Predovšetkým, vedomosť žalobcov (resp. nedostatok ich dobromyseľnosti) o skutočnom predmete kúpy nezakladá samotný geometrický plán z roku 1989. Už z jeho názvu totiž vyplýva, že tento bol vyhotovený na „zameranie skutočného stavu“, nie na rozdelenie parciel. Okrem toho možno

považovať za všeobecne známe, že laickej verejnosti (za akú treba považovať aj žalobcov) nie je geometrický plán v jeho grafickej časti bežne zrozumiteľný, najmä nie sú zrozumiteľné rôzne druhy čiar (hrubé, tenké, červené, čierne, čiarkované, plné, prečiarknuté znakom „S“ alebo dvojitou čiarou a pod.). V samotnom geometrickom pláne z roku 1989 je pritom zakreslená tak vlastnícka hranica, ako aj umiestnenie oplotenia rovnakou čiarou, oplotenie je však prečiarknuté znakom „S“, z čoho však žalobcovia nemuseli vôbec vyrozumieť, že nejde o vlastnícku hranicu. Ďalej treba v prospech žalobcov hodnotiť aj výpovede svedkov, z ktorých v podstate zhode so samotnými výpoveďami žalobcov vyplýva, že žalobcovia neboli vo svojej držbe rušení od počiatku až do roku 2013, a to ani samotnou žalovanou. Z jej výpovede a obhliadkou sporných pozemkov súd prvej inštancie sám zistil, že sporné oplotenie prebiehalo v podstate v jednej rovine pozdĺž všetkých trov dielov pôvodného veľkého rodinného pozemku (t.j. za zadnou časťou parcely č. 66/2 patriacej žalobcom, parc, č. 63 patriacej žalovaným a parc. č. 64), pričom žalovaná sama až do roku 2013 nemala tiež vedomosť o tom, že jeho priebeh nezodpovedá vlastníckej hranici. Konečne, sporná časť pozemku má tvar v podstate kosodĺžnika o výmere 162 m2. Obhliadkou pritom súd prvej inštancie zistil, že dĺžka kratšej strany je približne 8 až 10 metrov, pričom vlastnícka hranica medzi parcelou č. 66/2 a spornou časťou nie je fyzicky vôbec viditeľná. Ak žalobcovia v roku 1989 mali nadobudnúť pozemok o výmere 948 m2 o dĺžke (podľa geometrického plánu z č.l. 6) cca 58 metrov a oplotenie bolo umiestnené o približne 8 až 10 metrov ďalej, nejde o taký posun, ktorý by musel byť pre laického pozorovateľa zistiteľný voľným okom.

22. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, zohľadniac ustálenú rozhodovaciu súdnu prax, podľa ktorej vydržanie časti parcely je v zásade možné. Je to praktické najmä v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku. Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000).

23. Podľa ustálenej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom titule. Podmienkou teda je, aby držal sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 09.03.2000 sp. zn. 22Cdo 1848/98).

24. Odvolateľka na vyvrátenie dobromyseľnosti a neoprávnenosti držby žalobcov vo vzťahu k spornej časti nehnuteľnosti vo svojom odvolaní poukázala len na výpoveď znalca Ing. Vojtecha Bindera, ktorý v čase pôvodného prevodu vlastníctva mal vymerať predmetné nehnuteľnosti, a teda všetkým malo byť zrejmé, aká je v skutočnosti hranica medzi pozemkami.

25. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 C.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

26. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie.

27. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa dokazovania, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok (účinný do 30.06.2016) ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle a podrobné dokazovanie, okrem výsluchu sporových strán a oboznámenia sa s listinnými dôkazmi vypočul viacerých svedkov a uskutočnil aj ohliadku na mieste, pričom výsledky dokazovania správne vyhodnotil a podrobne odôvodnil, z ktorých dôkazov vychádzal a ktoré dôkazy považoval za nehodnoverné. Za takýto nie úplne hodnoverný dôkaz považoval aj výpoveď svedka Ing. Y. L., pričom podrobne uviedol aj dôvody nehodnovernosti tejto výpovede, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a vo vzťahu ku ktorým odvolateľka vo svojom odvolaní neponúkla žiadne rozhodujúce argumenty.

30. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil vlastnícke právo žalobcov, rozhodol vo veci vecne správne, a preto s použitím § 387 ods. 1 rozsudok, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), ako vecne správny potvrdil.

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

32. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalovanej, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti

upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalobcom 1 a 2 voči neúspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 .

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .