Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/189/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred sudcom JUDr. Hanou Posluchovou, v sporovej veci žalobcu: Z. Ď., nar. X.X.XXXX, bytom D. XX, F., zastúpený Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, Hlavná 23, Trnava, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., IČO: 00 678 155, Prievozská 14, Bratislava, zastúpený JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobou, doručenou súdu dňa 23.12.2016, sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti na vlastné náklady sa ospravedlniť žalobcovi uverejnením ospravedlnenia v denníku Nový Čas rovnakým typom a veľkosťou písma, ako mal článok uverejnený dňa 17.10.2016 číslo XXX/XX na strane 4, ktorého autorom je H. P., s nadtitulkom : „E. P. na H. J. F.“, s titulkom „B. I. J. T. T. (ďalej len „Článok“), vrátane titulku „Ospravedlnenie“ s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol titulok Článku na úvodnej strane v znení: „S. I. J. J., I..J.., H. XX, XXX XX T., O.: XX XXX XXX, spoločnosť zapísaná v OR OS BA I: Oddiel: Sa, vložka: 19/B, sa ospravedlňuje spevákovi Z. Ď. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený uverejnením článku v denníku Nový Čas dňa 17.10.2016, číslo XXX/ XX, na strane 4, ktorého autorom je H. P., s nadtitulkom : „E. P. na H. J. F.“, s titulkom „B. I. J. T. T.“, v ktorom bol spevák Z. Ď. nepravdivo označený za neonacistu.“, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania.

2. Uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 10.05.2018, súd na návrh žalobcu pripustil zmenu petitu žalobného návrhu s tým, že žalobca sa domáha voči žalovanému uloženia povinnosti na vlastné náklady ospravedlniť sa žalobcovi uverejnením ospravedlnenia v denníku Nový Čas rovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok uverejnený dňa 17.10.2016 číslo XXX/XX na strane 4, ktorého autorom je H. P., s nadtitulkom : „E. P. na H. J. F.“, s titulkom „B. I. J. T. T.“ (ďalej len „Článok“), vrátane titulku „Ospravedlnenie“ s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol titulok Článku na úvodnej strane v znení: „S. I. J. J., I..J.., H. XX, XXX XX T., O.: XX XXX XXX, spoločnosť zapísaná v OR OS BA I: Oddiel: Sa, vložka: 19/B, sa ospravedlňuje spevákovi Z. Ď. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený uverejnením článku v denníku Nový Čas dňa 17.10.2016, číslo XXX/XX, na strane 4, ktorého autorom je H. P., s nadtitulkom : „E. P. na H. J. F.“, s titulkom „B. I. J. T. T.“, v ktorom bol spevák Z. Ď. označený za neonacistu.“, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania.

3. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že vyššie špecifikovaný článok s nadtitulkom: „E. P. na H. J. F.“ bol uverejnený v denníku Nový Čas dňa 17.10.2016, číslo XXX/XX, na strane 4. V článku bolo ďalej uvedené: „To je teda vydarená dvojica! Banskobystrický župan a šéf ĽSNS E. P. sa v sobotu večer objavil na koncerte speváka Z. Ď.. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by Ď.K. nebol dlhodobo spájaný s krajne pravicovými ideológiami a okrem iného je aj bývalým frontmanom neonacistickej skupiny T. Z.. P. sa dokonca na pár minút objavil na pódiu počas toho, ako Ď. odovzdával finančnú pomoc rodinám v núdzi. S divákmi sa však rozlúčil so slovami, ktoré nejedného človeka poriadne pobúria. Spevák Z. Ď. sa do povedomia dostal pred pár týždňami, keď bol v bratislavskom klube T. zrušený jeho koncert spojený s krstom albumu. Ďurica totiž pred časom pôsobil v rasisticky orientovanej skupine T. Z., ktorá bola známa tým, že mala fanúšikov najmä z radov neonacistov. Proti jeho bratislavskému koncertu sa na facebooku zdvihla obrovská vlna odporu, ktorá si robila z Ď., ako aj celej akcie posmech.“ Žalobca v prvom rade namietal pravdivosť tvrdenia, že je neonacista. Zdôraznil, že je známa osobnosť a bezúhonný občan. V kontexte celého článku bol nepravdivo za neonacistu označený, čo bolo prezentované ako fakt, bez uvedenia akýchkoľvek dôkazov. V článku bola hrubo skreslená pravda a prekročená miera akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku. Ak by sa jednalo o kritiku, táto postrádala vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Podľa názoru žalobcu, jeho označenie ako neonacistu bolo prezentované ako fakt, avšak nespĺňa ani kritéria hodnotiaceho úsudku, nakoľko skutkový poklad nie je dostatočne vysvetlený. Rozhodne nepostačuje, že v článku bolo konštatované, že žalobca pred časom pôsobil v rasisticky orientovanej kapele T. Z., ktorá bola známa tým, že mala fanúšikov z radov neonacistov. Povinnosťou novinárov v zmysle ustálenej judikatúry je podávanie úplných a presných informácií. Označenie žalobcu ako neonacistu hrubo prekračuje právo na slobodu tlače a takéto označenie by ako zásah do cti a dôstojnosti považovala každá osoba v postavení žalobcu. Označenie žalobcu ako neonacistu bolo hanlivé, bola zasiahnutá jeho česť a dôstojnosť a bolo ohrozené jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti a vzhľadom na uverejnenie článku v jednom z najčítanejších denníkov na Slovensku so širokým vplyvom na verejnosť bola bez akýchkoľvek pochybností znížená dôstojnosť, česť a vážnosť žalobcu vo vzťahu k obyvateľom Slovenska. Jednalo sa bezpochyby o zásah objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na osobnosti, pričom nie je rozhodujúce, či k takejto ujme aj skutočne došlo. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že neonacizmus je vo všeobecnosti spoločnosťou odsudzovaný. Už len samotné spájanie žalobcu s touto ideológiou mu môže privodiť stratu fanúšikov, ako aj prípadných sponzorov. Uverejnením článku sledoval žalovaný len vyvolanie senzácie, motivované snahou o zvýšenie predajnosti. K pôsobeniu žalobcu v skupine T. Z. uviedol, že v článku nie je ničím podložené označovanie tejto hudobnej skupiny ako rasistickej. Žalobca v nej už dlhšie nepôsobí a celkovo skupina zanikla už v roku 1998. Nacionalizmus nemožno považovať za neonacizmus a tieto pojmy treba obsahovo odlišovať. V článku absentuje príklad tvorby hudobnej skupiny, či iná informácia umožňujúca vytvoriť si predstavu o tvorbe žalobcu. Tvrdenie žalovaného, že hudobná skupina T. Z. má údajne fanúšikov z radov neonacistov, je ničím nepodložené. Nie je osvedčené, že by sa niektorý z fanúšikov dopustil trestného činu.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žalobný návrh žiadal zamietnuť. V písomnom vyjadrení zo dňa 16.2.2017 konštatoval, že k žiadnemu neoprávnenému zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti nedošlo. Zákon totiž neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva a slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Kolíziu chránených hodnôt (slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti) treba riešiť nastolením spravodlivej rovnováhy medzi oboma hodnotami. Slobody prejavu sa môže dovolávať predovšetkým vydavateľ. S poukazom na články Ústavy SR a Dohovoru mal žalovaný za to, že len realizoval právo na informácie, garantované práve v čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Okrem toho žalovaný postavil svoju obranu na tvrdení, že veta : „E. P. na H. J. F.“ smerujúca voči žalobcovi nie je skutkovým tvrdením, ale hodnotiacim úsudkom. Zatiaľ čo existencia skutočnosti môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je dokázateľná. Vo všeobecnosti vyslovovanie názorových súdov, hoci aj kontroverzných, zásadne požíva ochranu. Okrem toho platí, že novinári v politických témach disponujú široko koncipovaným právom preháňať a provokovať. Hodnotiaci úsudok autora článku o tom, že žalobca je neonacista, má skutkový podklad. Ako neonacista bol hodnotený vzhľadom k tomu, že pôsobil v neonacistickej skupine T. Z. a bol jej bývalým frontmanom a táto hudobná skupina mala fanúšikov z radov neonacistov. Žalovaný zdôraznil, že neonacizmus je politická ideológia, vychádzajúca z tézy o nadradenosti bielej rasy, hlavným nepriateľom neonacistov sú imigranti, komunisti, liberáli, Cigáni a Židia. Populizmus, kritika multikulturalizmu, liberálneho ľavičiarstva, prisťahovalcov a etnických menšín sú ďalšími znakmi tejto ideológie. Neonacisti prichádzajú s radikálnymi riešeniami, mnohokrát nezlučiteľnými s demokratickým

zriadením. Analýzou textov kapely T. Z. možno dospieť k jednoznačnému záveru, že všetky vyššie uvedené myšlienky sú v nich prítomné. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca bol frontmanom takejto skupiny, je logické a legitímne ho označiť ako neonacistu. Možno tiež vychádzať z toho, že sa s týmito myšlienkami stotožňuje, nakoľko témy jeho sólových skladieb sú obdobné. V jednotlivých textoch je vyjadrená myšlienka nadradenosti bielej rasy, vždy je niekto označený ako nežiaduci a definovaný nepriateľ (homosexuáli, imigranti, politici...), týmto nepriateľom sa prisudzuje zodpovednosť za spoločenské nešváry, rozsiahle medzinárodné konšpirácie s cieľom ovládnuť svet, problémy štátu sú odvodzované z ideológie multikulturalizmu, činnosti prisťahovalcov a etnických menšín, pričom sa prichádza s radikálnymi riešeniami nezlučiteľnými s demokratickým zriadením. V textoch piesní je ako ústredná myšlienka boj, zabíjanie, eliminácia toho, kto sa považuje za nepriateľa národa a rasy. Z uvedených dôvodov má hodnotiaci úsudok, že žalobca je neonacistom, dostatočný skutkový základ a je úplne primeraný. Osoba žalobcu je verejne známou osobou, ktorá musí zniesť vyššiu mieru kritiky. V článku prijatý hodnotiaci úsudok preto nepostráda skutkový základ, má racionálne odôvodnenie a pohybuje sa v medziach novinárskej slobody preháňať a provokovať. Žalovaný tiež poukázal na to, že na koncerte zaznel výrok: „Chcem aby Slovensko bolo slovenské, Slovensko bolo kresťanské a Slovensko bolo biele.“ Význam tohto výroku je vzhľadom na osobu, ktorá ho predniesla a na kontext, úplne zrejmý. Tvrdenie žalobcu, že je spevák a jeho spájanie s neonacizmom mu môže privodiť stratu fanúšikov a prípadných sponzorov, je absurdné. Žalobca si totiž svoju (pochybnú) popularitu, ktorú implicitne tvrdí, vyslúžil práve piesňami hlásajúcimi myšlienky, ktoré možno hodnotiť ako neonacistické. Tvrdenie, že skupina T. Z. zanikla roku 1998 je irelevantné, vzhľadom k tomu, že žalobca sa od myšlienok hlásaných v jej piesňach nikdy nedištancoval a jeho tvorba má obdobný náboj.

5. V písomnom vyjadrení zo dňa 3.4.2017 žalobca zotrval na svojich skutkových a právnych tvrdeniach. Poprel, že by sa niekedy stotožňoval s neonacizmom, zdôraznil, že je bezúhonným občanom a nikdy nebol odsúdený za trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. Zotrval na názore, že jeho označenie ako neonacistu bolo prezentované ako fakt, pričom ide o nepravdivé tvrdenie. Nepravdivosť tohto tvrdenia je overiteľná, opačný výklad by viedol iba k možnostiam špekulatívneho označovania skrývajúceho sa za hodnotiaci úsudok. Takéto označenie v tomto prípade predstavuje exces a nebolo by v súlade s právom na slobodu prejavu ani vtedy, ak by sa jednalo o hodnotiaci úsudok. Zjavne by šlo o neprimeraný hodnotiaci úsudok, nakoľko nemal žiaden relevantný faktický základ. Neobstojí len žalovaným uvádzané, že pôsobil v skupine T. Z. ako frontman, skupina bola nacionalistická a mala fanúšikov najmä z radov neonacistov, na čo bolo len stroho v článku poukázané, bez bližšieho vysvetlenia. Okrem toho nacionalizmus nemôže byť s neonacizmom stotožňovaný. Nacionalizmus je teória, ktorá tvrdí, že príslušníci jedného národa majú právo spojiť sa a vytvoriť si suverénny národný štát, ideológia založená na presvedčení o výnimočnosti vlastného národa, bojujúca proti cudzej nadvláde, povyšujúca vlastný národ nad absolútno, zdôrazňujúca a oslavujúca národný cit a vlastenectvo. Iba extrémy radikálny nacionalizmus sa spája s nacizmom. Žalobca poprel, že by skupina mala fanúšikov najmä z radov neonacistov. Spájanie kapely s údajným rasizmom je bez akéhokoľvek skutkového základu v článku. V článku nie je uvedený žiadny príklad z tvorby skupiny alebo sólovej tvorby žalobcu. Z textov piesní nie sú zrejmé žalovaným uvádzané myšlienky nadradenosti bielej rasy, označovanie nepriateľa, ktorému sa prisudzuje zodpovednosť za spoločenské nešváry, medzinárodné konšpirácie a podobne. Celý článok vybočuje z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti. Nejedná sa ani o prípustnú kritiku, ktorá by bola vecná (vychádzajúca z pravdivých skutočností), konkrétna (podporená relevantnými argumentami) a primeraná (sledovala hodnotenie osoby žalobcu, a nie len jeho odsúdenie, škandalizovanie a urážku). Čitateľovi nebolo umožnené urobiť si vlastný úsudok, neboli podané všetky informácie potrebné pre jeho vytvorenie. Označenie žalobcu ako neonacistu v sebe nieslo nepochybne difamačný prvok. Zdôraznil, že žalobca na koncerte nepredniesol výrok, aby bolo Slovensko slovenské, kresťanské a biele.

6. Žalovaný v rámci písomného podania zo dňa 15.5.2017 rovnako zotrval na svojom skutkovom a právnom stanovisku. Podmienkou označenia žalobcu ako neonacistu nie je jeho odsúdenie za trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. Neonacista je stúpenec neonacizmu, ktorý sa prejavuje logicky skryto, vyjadruje sa v inotajoch. To, že je niekto neonacista, možno usudzovať len nepriamo z jeho konania. Výrok : „E. P. na H. J. F.“ je hodnotiacim úsudkom, ku ktorému autor dospel aj vzhľadom na hodnotenie skutočností, ktoré boli vysvetlené v článku. Nie je potrebné, aby hodnotiaci úsudok sprevádzali skutočnosti, na ktorých sa zakladá. Kapela T. Z. sa označuje ako jedna z najznámejších „V. H.“ skupín na slovenskej hudobnej scéne a patrí do

zoznamu neonacistických skupín, preto tvrdenie, že nebola neonacistickou neobstojí. Je vylúčené, aby v samotnom článku boli uvádzané príklady z tvorby kapely alebo žalobcu, nakoľko článok nebol vedeckou analýzou na tému neonacizmus a vylučoval to aj samotný obsah článku. Nie je pravdou, že účelom článku bola škandalizácia a znevažovanie žalobcu, žalobca sám svojim konaním púta legitímny záujem verejnosti. Podľa žalovaného obsah článku nevybočuje z medzí v demokratickej spoločnosti uznávaných pravidiel slušnosti. V článku nie sú spomenuté žiadne vulgárne alebo podobné výrazy. Hodnotiaci úsudok autora má skutkový základ, je založený na dostatočných a logických dôvodoch. Čitateľ si mal možnosť urobiť vlastný názor. Nakoľko skupinu T. Z. je možné charakterizovať ako extrémne nacionalistickú a neonacistickú, je logické, že mala fanúšikov z radov neonacistov. Je nepochybné, že skupina T. Z. mala fanúšikov z radov neonacistov, a že bola populárna v tomto extrémistickom prostredí. Žalovaný v tejto súvislosti odkázal aj na iné články v médiách, kde je citované nasledovné : „Neonacistom v Nitre vyhrávala kapela T. Z.“, resp.: „Z. Ď. F. D. F. na U. J.. Ako malý chlapec spieval v istej skinhedskej kapele, ktorá bola uznávaná nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Vďaka jeho charizmatickému spevu, farbe hlasu a chŕliacej vášni, túto hudbu nepočúvali iba skinhedi, nacionalisti či neonacisti, ale aj politicky nevyhranení ľudia.“

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov ako aj s obsahom priloženého CD nosiča, založeného v prílohovej obálke súdneho spisu, výsluchom žalovaného a svedka H. P..

8. V konaní nebolo sporné, že žalovaný je vydavateľom denníka Nový Čas. Rovnako možno vychádzať z listinného dôkazu predloženého žalobcom, že dňa 17.10.2016 bol v tomto denníku číslo XXX/XX na strane 4 zverejnený článok, ktorého autorom je H. P., s nadtitulkom: „E. P. R. na H. J. F.“, s titulkom : „B., I. J. T. T.“ V článku bolo ďalej uvedené: „To je teda vydarená dvojica! Banskobystrický župan a šéf ĽSNS E. P. sa v sobotu večer objavil na koncerte speváka Z. Ď.. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by Ď. nebol dlhodobo spájaný s krajne pravicovými ideológiami a okrem iného je aj bývalým frontmanom nacionalistickej skupiny T. Z.. P. sa dokonca na pár minút objavil na pódiu počas toho, ako Ď. odovzdával finančnú pomoc rodinám v núdzi. S divákmi sa však rozlúčil so slovami, ktoré nejedného človeka poriadne pobúria. Spevák Z. Ď. sa do povedomia dostal pred pár týždňami, keď bol v bratislavskom klube T. zrušený jeho koncert spojený s krstom albumu. Ď. totiž pred časom pôsobil v rasisticky orientovanej skupine T. Z., ktorá bola známa tým, že mala fanúšikov najmä z radov neonacistov. Proti jeho bratislavskému koncertu sa na facebooku zdvihla obrovská vlna odporu, ktorá si robila z Ď., ako aj celej akcie posmech. Občianky protest bol úspešný, klub nakoniec podujatie zrušil, oficiálne kvôli tomu, že termín koncertu bol rezervovaný iným užívateľom. Ultrapravicový spevák tak mal koncertovať v tom istom termíne v bratislavskej Dúbravke, no tam sa napokon tiež nič nekonalo. „Oznamujeme vám za mestskú časť Dúbravka, že 15.10.2016 je Dom Kultúry z technických príčin zatvorený. Porucha elektrického zariadenia.“ cituje spevák na svojej stránke stanovisko Dúbravky. Koncert sa tak napokon presunul do Nitry, kde sa organizátorom podarilo všetko zabezpečiť. Na záver koncertu prebehla aj charitatívna akcia, pri ktorej odovzdal Ď. ľuďom v núdzi finančný príspevok. Práve v tej chvíli dostal priestor na pódiu E. P., ktorý vo svojom krátkom príhovore útočil na médiá a presviedčal prítomných, že Ď. nie je taký, ako ho v médiách vykresľujú. „Pripomína mi to časy, keď ma kukláči museli ťahať po zemi, lebo chceli zistiť moju totožnosť,“ povedal P. prítomným. Po útoku na médiá sa po svojom krátkom príhovore rozlúčil so slovami: „ Chcem aby Slovensko bolo slovenské, Slovensko bolo kresťanské a Slovensko bolo biele,“ povedal za búrlivého potlesku.“. V rámci článku boli tiež uverejnené facebookové komentáre ľudí, ktorí reagovali na informáciu o konaní koncertu žalobcu v Bratislave v nasledovnom znení : „Dlažobné kocky sa budú dať kúpiť na mieste, alebo musím doniesť svoje?“, „ Dobrý deň, chcel by som vedieť, či si mám brať fakle na sprievod po koncerte, alebo budeme páliť knihy a oheň zabezpečí organizátor? PS: už cvičím, aby som vedel pravicou ukázať, aký veľká je priemerní alpaka (biela of korz).“, „ Bude sa kontrolovať pri vstupe aj rodný list na preukázanie čistej rasy? Aby som bol pripravený, nie že ma chlapci potom nepustia...potom to bude radosť iná...“.

9. Súd v rámci prípravy pojednávania si prehral priložené CD s tvorbou kapely T. Z. a sólovou tvorbou žalobcu, do spisu boli založené aj písomné vyhotovenia textov skladieb.

10. Podľa stránky: E..sk je skupina T. Z. nacionalistickou hudobnou skupinou. Motívy textov sú o pozdvihnutí rasy a národa (Národ v ponížení, Víťazstvo, Pravda oslobodzuje), pomerne časté sú námety z indoeurópskej mytológie (Nie som sám, Súmrak Bohov), ale vyskytuje sa v nich aj Boh zrejme v zmysle jednej najvyššej bytosti (Pred Bohom). Texty T. Z. negatívne vykresľujú multikulturalizmus (Zlý

sen, Mestá v ich rukách) homosexualitu (Obraz hanby) a drogy (Zlodej mysle). Charakteristické pre texty skupiny je, že sú nepriame a metaforické (napr. nikdy nehovoria priamo o Židoch či Cigánoch).

11. Na stránke: P..T..B. je kapela T. Z. charakterizovaná ako jedna z najznámejších V. H. skupín na slovenskej hudobnej scéne, ktorá hrala asi od roku 1993. Svoj prvý album vydali v roku 1994 s názvom „U. P.“, o dva roky neskôr vydali ďalší album s názvom „R.I. I. J.-XXXX. Ako posledný album vydali v roku 1999 „J. J.“, ktorý možno zaradiť ku špičke slovenskej W.P. scény. Skupina sa rozpadla a bývalý spevák tejto skupiny Z. Ď. vydal v roku 2011 debutový album a je považovaný za slovenského C. A..

12. Na stránke: B..V..Z. v rámci zoznamu neonacistických hudobných skupín figuruje kapela T. Z. (označená ako nacistická rocková skupina).

13. V článku „Nitra má s neonacistami problémy roky, štátne orgány zlyhávajú“, uverejnenom v časopise Plus 7 dní dňa 7.2.2014 boli opisované problémy s neonacistami v Nitre, v rámci článku bolo konštatované : „Neonacistom v Nitre vyhrávala kapela T. Z., ktorej spevák Z. Ď. sa dnes pokúša preraziť ako slovenský C. A..“

14. Článok s názvom „Z. Ď.- I. W. H.. Ktorý pozdvihne dav.“, zverejnený dňa 23.4.2011 na stránke: H..B., sa venoval recenzovaniu vyššie uvedeného albumu. Bolo konštatované, že Z. Ď. ako „malý chlapec“ spieval v istej skinhedskej kapele, uznávanej nielen na Slovensku, túto hudbu nepočúvali len skinhedu, nacionalisti či neonacisti, ale aj politicky nevyhranení ľudia. Sólová tvorba Z. Ď. je porovnávaná s tvorbou C. A., S., P. Č. C.. Recenzent vyzdvihol vysokú kvalitu albumu. Pre album je typický doznievajúci ódinizmus- hlásenie sa k severo-germánskym bohom, čo bolo istou deviáciou skinhedstva v bývalom východnom bloku. Severská mytológia je využitá v prvom rade ako zdroj básnickej inšpirácie. Pre texty sú charakteristické slová ako noc, krv, meč, blato, otrok, cesta, zlato, okovy, hlas, čas, zem, smrť, kráľ, prach, plač, nepriateľ, sloboda, tvár, sen, vojna, pravda, bolesť, svet, hrom, ráno, krása, srdce, nôž, strach, búrka, obraz, moc, tma, chlad, slzy, dážď, sláva, oheň, zlo, nádej....

15. Do spisu bol žalovaným založený dôkaz, označený ako: „Posudok“, obsahujúci vyjadrenie H.. Q.I. F., zo dňa 26.1.2018. V rámci neho objasňuje vo všeobecnosti pojem neonacizmus s odkazom na viacerých autorov, zaoberajúcich sa práve touto témou. Porovnal tiež významy pojmu neofašizmus a neonacizmus, kedy zdôraznil, že kým neofašizmus stavia skôr na kultúrnych rozdieloch a spravidla sa vyhýba biologickému rasizmu a zdôrazňuje potrebu silného národného štátu, neonacizmus akcentuje biologický koncept rasy a národnostnú príslušnosť vníma ako prekážku zjednotenia na základe tohto širšieho, rasového konceptu, okrem toho je pre neho typický aj vypätý antisemitizmus. Neonacizmus je preto vnímaný ako najextrémnejšia forma pravicového extrémizmu, ktorá obsahuje okrem typických pravicovo-extrémistických rysov aj ďalšie, špecifické črty. Možno medzi ne zaradiť biologický rasizmus, antisemitizmus a priam inšpiráciu v medzivojnovej národnosocialistickej ideológii. Podľa ďalšieho autora sú pre neonacizmus typické radikálna xenofóbia, klasický rasizmus a priame odmietanie demokracie, parlamentarizmu a pluralizmu, a biologický rasizmus. Vo všeobecnosti H.. F. konštatoval, že neonacizmus je špecifická krajne pravicová ideológia, ktorej ideologické jadro tvorí kombinácia nativizmu (xenofóbneho nacionalizmu), autoritárstva, antidemokratického postoja a ideologickej nadväznosti na nacistický režim, prejavujúcej sa predovšetkým biologickým rasizmom a antisemitizmom. Hudba šíriaca pravicovo-extrémistickú propagandu je so súčasnými formami pravicového extrémizmu spojená prakticky od ich vzniku. Kapelu T. Z. je podľa H.. F. možné zaradiť do tohto hudobného žánru a označiť ju za neonacistickú, je takto označovaná nielen v odbornej literatúre, ale takto je identifikovaná aj v samotnom neonacistickom hnutí. Už jej názov T. Z. pripomína názov známej neonacistickej organizácie V. I. S. (T. Á. Z.). V textoch kapely možno identifikovať odkazy na neonacistické hnutia a ideológiu, čoho dôkazom sú príklady biologického rasizmu v piesňach ako U. proti S. (...H. P. W. S....U. proti P. I. S., J. W. Q. F. Q....), G. (...vŠ. R. E. T. J....) alebo v piesni T. J.. Zrejme najexplicitnejšie vyjadrenie neonacistických sympatií predstavujú v tomto smere pieseň R. ( E. T. F. svoj, P., H. I. Č.) a pieseň A. ( O. J. R. J. T. Q. J., U. U., U. U.....B. F., Q. R. B. F.. O. J. J....). Druhá pieseň odkazuje na speváka kapely J. O. J., ktorý v roku 1993 zahynul pri autonehode, v dôsledku čoho je pravicovými extrémistami v súčasnosti spolu s nacistickými pohlavármi vnímaný ako martýr a jedna z ústredných postáv, ktorá ideovo formovala nacistické hnutie. Na záznamoch z koncertov kapely T. Z. možno tiež počuť hajlovanie, antisemitské prejavy a propagáciu národného socializmu. Sólová tvorba žalobu sa vo viacerých aspektoch taktiež vyznačuje rétorikou typickou pre krajne pravicové subjekty. Možno v nej nájsť príklady xenofóbneho nacionalizmu (pieseň O. - R. J. Z. W. T., Ž. D. I. T., H. C. H. E. W. I., C. na O. H.....na E. R. W. F.

O.W. B. E....; H. E. S.- Z. F. Ž., R. E. R. Q. E., E. S. R. R. W. T. J. pre R. S.), H. (H. H., U., H. pre J.), ktoré sú v súčasnosti jedny z najtypickejších čŕt krajne pravicových hnutí. Jeho osobná tvorba je taktiež obdobne propagovaná na rôznych neonacistických webových stránkach a pozitívne hodnotená krajne pravicovými predstaviteľmi. Aj preto možno hovoriť o istej ideovej kontinuite, aj keď v umiernenejšej forme v porovnaní s tvorbou kapely T. Z..

16. Žalovaný do spisu založil tiež dôkaz, označený ako : „T. Z. Ď. - H., ktorého obsahom je vyjadrenie E.. D. C.T., H.. W. U. Ú. J., zo dňa 16.2.2018. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že hudba tvorí významnú súčasť fungovania neonacistickej hudobnej scény. Priekopníkom v tejto oblasti (hudobnom smere nazývanom „V. H. F.“) je pritom kapela J. O. J. C. M. R. S. XXXX-XXXX I. XXXX-XXXX, ktorá predstavuje výraznú inšpiráciu pre mnohé neonacistické kapely v Európe, vrátane kapely T. Z., v hudbe ktorej sú zreteľne podobné prvky, a ktorá sa vo svojich textoch k C. priamo vracia v piesni Spomínam (text: O. J. J.. B. F., Q. R. B. F.E.. O. J. J.. H. W., T. R. F., T. F.!!!).Okrem podobnosti štýlu evokuje príslušnosť k neonacistickému hnutiu už samotný názov kapely. Omnoho podstatnejšie sú však texty piesní, v ktorých je zreteľne identifikovaný biologický rasizmus -pieseň U. proti S., Č. H. R. J. Q.: „. T. F. svoj, P., H. I. Č., čo sú priame narážky na nacistické „T. K. T. (P. I. H.), ktoré odkazuje na nacistickú ideológiu vyzdvihujúcu etnickú príslušnosť založenú na dvoch faktoroch - pôvod (krv) a domov (pôda) a „T. K. L. (P. I. Č.), čo bolo heslom mládežníckej organizácie F. U.. U. „. K. L. je pritom v Nemecku považované za nelegálne a akékoľvek jeho používanie je zákonom trestané. Priamych i nepriamych narážok na biologický rasizmus je pritom v tvorbe T. Z. viac. Z týchto dôvodov je možné kapelu T. Z. označiť za neonacistickú, ako ju zaraďuje i popredný holandský odborník v oblasti výskumu neofašizmu a neonacizmu, politológ B. E.. Sólová tvorba žalobcu nadviazala na tvorbu P. T. Z. a vykazuje znaky charakteristické pre krajne pravicové a neonacistické zoskupenia- napr. xenofóbiu (pieseň O.) či odkazy na nacistickú ideológiu a piesne (napr. pieseň I.C. T. je odkazom na pochodovú pieseň nacistických SA a hymnu NSDAP „C. M. U., teda „. R.). Tvorba Z. Ď. je tiež propagovaná na neonacistických webových stránkach (napr.: U.:/..B.).

17. Žalobca do spisu založil články, v rámci ktorých sa pre portál V..B..sk vyjadruje H.. Q. F.. V rámci všetkých článkov sa všeobecne vyjadruje k základným znakom extrémizmu, k pôsobeniu strany ĽSNS, ako aj k otázke nacistickej symboliky.

18. V článku predloženom žalovaným, zverejneným na portáli V..B..sk s názvom „., P. U. za R.: X C., H. J.Ú. P. M. sa D. C.T. W. U. Ú. J. vyjadril k podstate fašistu v nasledovných bodoch: 1. Je to radikálna forma nacionalizmu snažiaca sa o očistu národa, ktorý je v kríze. Takto dnešný stav prezentujú aj P.. 2. Fašizmus potrebuje nepriateľa, u P. sú to Rómovia, Židia, Maďari, skorumpovaní politici, utečenci, islam, 3. Fašisti tvrdia, že moderná kultúra je dekadentná a zvrátená a chcú ju nahradiť tou pravou národnou. Prejavy P. a ich program je plný dekadentného umenia s nízkou úrovňou kvality, preto P. zatvára divadlá., 4. Ak je fašizmus úspešný, nevyhnutne vedie ku genocíde a odstraňovaniu neželaných skupín. P. neustále hovoria o nevyhnutnosti odstrániť parazitov, prípadne o optimalizácii obyvateľstva. 5. Fašizmus stavia na kritike súčasného stavu, ponúka však nezrealizovateľné a utopické riešenia, ktoré nemajú nič spoločné s ľudskosťou a zdravým rozumom.

19. Žalovaný založil do spisu článok s názvom „ Hrozia I. na J. F. I. F.?“, zverejnený na stránke I..B.. V rámci obsahu tohto obsiahleho článku je konštatované aj to, že Z. Ď. je bývalý frontman neonacistickej kapely T. Z., ktorý dnes vystupuje ako pronárodný spevák. Bol označený ako ortodoxný nácek, o čom majú svedčiť aj fotografie, na ktorých sa objíma s neonacistami z Akčnej skupiny R. P., ktorí názov svojej organizácie vložili do symboliky neonacistickej organizácie T. I. U. (P. I. Č.- U. U.). Tak skúsený veterán neonacistického hnutia, akým je Z. Ď.K. si podľa článku veľmi dobre uvedomuje, s kým sa na fotografii objíma.

20. Žalobca vo svojom výsluchu v konaní pred súdom uviedol, že sa ho dotklo vyjadrenie v článku, kde bol označený za neonacistu; toto vyjadrenie považuje za nepravdivé ako aj celý článok, ktorý je v mnohých bodoch z hľadiska informácie vytrhnutý z kontextu a čitateľ bol uvedený do omylu. Ďalej uviedol, že s neonacizmom sa nestotožňuje, za neonacistu sa nepovažuje, ale neštuduje tieto pojmy, nie je odborník na tieto záležitosti, ani politológ. Nie je ani členom podobných zoskupení, nepoužíva neonacistickú symboliku. Svoje pôsobenie v P. T. Z. začal vo veku 17 rokov a ukončil ho v roku 1998. Odvtedy piesne tejto kapely neprezentoval ani ďalej nepoužíval počas svojej sólovej dráhy. Pokiaľ aj sú na jeho koncertoch stúpenci neonacizmu, on to neskúma ani spätne nesleduje. Autorom textov skupiny T. Z. ako aj textov sólovej tvorby je on sám. Na pódium si zavolal práve E.. P., pretože je

to jeho osobný priateľ a prišlo mu to vzhľadom na určitú vlasteneckú stránku jeho aktivít prirodzené. Uviedol, že nevie, či mala hudobná skupina T. Z. fanúšikov z radu neonacistov. Vie, že má veľa fanúšikov, ale nesleduje ich zameranie alebo ich ideologický profil, či svetonázor. Pokiaľ ide o článok, v prvom momente to bol šok okolia. S odstupom času jeho okolie aj pracovný kolektív, všetci ľudia s ktorými prichádza do osobného kontaktu, tento článok považujú za nepravdivý. Článok vníma ako niečo, čo v určitom smere sťažilo možno naštrbilo vzťahy v jeho okolí, vnímanie jeho osoby, rovnako sa dotklo jeho 12-ročnej dcéry, ktorá bola s touto skutočnosťou konfrontovaná v školskom prostredí, a manželky, ktorá pôsobí na škole ako pedagogická pracovníčka. Ako otec troch detí si nepripúšťa takéto označenie, nepovažuje ho za pravdivé, je z jeho pohľadu neprimerané. Žalobca ďalej potvrdil, že v článku uvádzané skutočnosti o zrušení koncertov v T. a C. sú pravdivé. Manažér T. zrušil koncert podľa jeho vyjadrení po sérii telefonátov a nakoniec aj osobnej návšteve dvoch pánov, ktorý ho upozornili, že ak sa spomínaný koncert uskutoční, bude mať jeho klub v budúcnosti problémy. On sa žalobcovi osobne za vzniknutú situáciu ospravedlňoval a bol pohoršený. Povedal, že je vo veku, kedy si živo pamätá praktiky komunizmu, a že mu to pripomína túto dobu. Ďalší koncert bol dohodnutý v C. ako náhradný priestor, bol riadne ohlásený, napriek tomu však po podobných urgenciách, či už telefonicky alebo osobne zodpovedná osoba oznámila manažérovi žalobcu deň pred koncertom, že kultúrny dom má technický problém a koncert sa nemôže uskutočniť. Žalobca potvrdil, že koncert v hudobnom klube T. bol zrušený, pretože sa zdvihla vlna nesúhlasu, keď manažéri viacerých hudobných skupín majiteľovi klubu uviedli, že v prípade žalobcovho účinkovania v klube ich hudobné skupiny tam nebudú vystupovať. Podľa žalobcu je pravdou, že na koncerty skupiny T. Z. chodili členovia skinhedského hnutia, ale kapela fungovala v 90.rokoch, zanikla jeho odchodom v roku 1998, a v tom období boli príslušníci tohto hnutia, rovnako ako príslušníci hnutia punk, určitá forma subkultúry a v tej dobe nebolo toto hnutie vnímané tak ako dnes. Platí však, že ani vtedy ani dnes ako interpret nesledoval, nehodnotil ľudí v hľadisku, resp. na jeho koncertoch. Ako interpret ani ako človek nikoho neškatuľkuje a mimo pódia nemá problém komunikovať, stretávať sa s ľuďmi, nedelí ich podľa názoru, náboženstva, ideológie. Na jeho koncerty chodia rôzni ľudia, ktorí možno sú napríklad na facebooku alebo na iných verejných fórach označovaní druhou stranou názorového spektra hanlivo ako neonacisti, koniec koncov aj on sám je označovaný ako neonacista. Žalobca tiež potvrdil, že má s pánom P. kladný vzťah, objali sa na koncerte a objímajú sa vždy, keď sa stretnú. Keď p. P. uviedol, že chce Slovensko biele, tak citoval slová I. U., toto bolo zámerne v článku vytrhnuté z kontextu, pozornosť bola upriamená len na posledné slová a vety. A takto prezentované to mohlo vyvolať dojem odkazu na rasizmus. Samotný výrok je však len citovaním jednej z najväčších postáv z našej histórie, a to z obdobia kedy na Slovensku prebiehal zápas s boľševizmom označovaným ako červené zlo. V tej dobe bolo bežné, že takéto slovné spojenie používali či už politici alebo veľká časť obyvateľstva na označenie protiboľševického postoja a v tej dobe aj ústami I. U. ako vyjadrenie tradičnej kresťanskej ideológie a prihlásenie sa k nej. Žalobca sa hlási k vlastenectvu a tradičnej rodine. Má za to, že v jeho tvorbe absentujú motívy odporu voči multikulturalizmu, radikálnych antidemokratických riešení, navádzaniu na boj, zabíjanie či elimináciu skupín. Vyjadril názor, že v jeho tvorbe ani v tvorbe kapely T. Z. neboli prvky neonacizmu, nebola rasisticky orientovaná, netýkala sa Židov, Cigánov, neobsahovala prvky nadradenosti rasy. K dôkazom, ktoré boli predložené súdu vo forme posudkov, žalobca uviedol, že autori týchto posudkov ho nepoznajú, nikdy sa osobne nestretli, rovnako nikto z nich ho nekontaktoval. Posudky sú v mnohých bodoch nepravdivé alebo nepresné. Autor posudku napríklad vysvetľuje, čo žalobcu viedlo k napísaniu piesne, ktorú ako sólový interpret v súčasnosti má zaradenú vo svojom repertoári, a napriek tomu, že nie on ale žalobca je autorom textu, poukazuje na to, že pri jej písaní sa inšpiroval a nadviazal na pieseň používanú vojenskými jednotkami nacistického Nemecka. Toto je skutočne nepravdivé tvrdenie a žalobca ako autor samotného textu piesne prehlasuje, že spomínaný text nebol písaný s týmto úmyslom. Grafická podoba, ktorá je súčasťou posudku, priložené fotografie pochádzajú z prostredia internetu, autor ich grafiky a vizualizácie mu nie je známy, nejde o vyobrazenie obalov jeho albumov. Napokon žalobca potvrdil, že koncertoval asi dva-trikrát spoločne s českou hudobnou skupinou Z..

21. Svedok H. P. (autor sporného článku) v konaní pred súdom uviedol, že článok, ktorý je predmetom tohto sporu, napísal počas víkendovej služby v Denníku Nový Čas. Na facebook mu kamarát poslal video, na ktorom bol záznam z koncertu žalobcu, na ktorom sa objavil aj predseda strany ĽSNS E.. P.. Vzhľadom na to, že táto strana sa vo voľbách v roku 2016 dostala do parlamentu, jeho vystúpenie vzbudilo u svedka záujem ako redaktora oddelenia politiky. Na tom zázname sa odovzdával šek núdznej rodine. Na pódiu bol E.. P. a žalobca, objali sa a v pamäti mu utkvel výrok, na základe ktorého sa rozhodol, že napíše článok. V tom výroku bolo vyjadrené želanie, aby Slovensko bolo slušné, kresťanské a biele. Vzhľadom na to, aká je všeobecná vedomosť o minulosti E.. P., teda že jeho hnutie je spájané

s myšlienkami proti demokracii, proti menšinám, konštatovanie alebo výrok o bielom Slovensku vzbudil u svedka podozrenie, že tam išlo o rasovo motivovaný kontext. V tom období, keď článok vznikal, bola v Európe utečenecká kríza, a preto bol presvedčený, že toto vyjadrenie má rasový podtext, lebo už niekoľkokrát predtým sa E.. P. vyjadroval proti menšinám. Titulok článku „E.. P. na H. J. F.“ vznikol z dvoch dôvodov. Po prvé koncert žalobcu, ktorý mal byť v októbri alebo koncom septembra 2016 v bratislavskom ateliéri T., bol zrušený. Oficiálne kvôli tomu, že priestor už mal rezervovaný niekto iný na ten dátum, ale skutočným dôvodom bol obrovský nátlak ľudí na facebooku smerom k T.. Na facebooku začali ľudia pripomínať minulosť žalobcu , ktorý pôsobil ako spevák kapely T. Z.. Objavili sa zosmiešňujúce a ironické komentáre, ktoré odkazovali na jeho spojitosť s neonacizmom. Príklad tých komentárov bol uvedený v článku. Následne bol koncert preložený do Dúbravky, kde bol ale veľmi rýchlo zrušený a napokon sa uskutočnil až na okraji Nitry. Vzhľadom na to, že o tejto kauze pri písaní článku svedok vedel a taktiež mu bolo známe, že žalobca je spájaný s neonacizmom, rozhodol sa titulok článku naformulovať tak, ako to bolo. Aby to neboli len jeho domnienky, pre istotu prehliadal informácie na internete, našiel článok týždenníka Plus 7 dní z roku 2014, v ktorom rozoberali problém neonacizmu v Nitre, okrem iného tam bolo napísané aj to, že žalobca vyhrával miestnym neonacistom. Okrem toho žalobcu našiel v zozname na blogu stop fašizmu. V súvislosti s minulosťou žalobcu v kapele T. Z. považoval svedok jeho označenie v titulku za neonacistu ako podložené. Na záver je okrem toho dôležité vysvetliť, že názov kapely T. Z. evokuje hnutie „white power“, ktoré je zamerané na boj proti menšinám na ochranu národa, bielej rasy a pod. Oboznámil sa textami kapely T. Z., z ktorých mnohé boli zamerané na ochranu národa, ochranu cti, boj proti nepriateľom, boj proti homosexuálom, z mnohých tiež vyplýva výzva k násiliu; pôsobili na neho negatívne a neonacisticky. V čase písania článku nerobil rozdiel medzi tvorbou kapely T. Z. a sólovou tvorbou žalobcu, zo sólovej tvorby cítiť mierny posun, ale len v rámci reakcie na aktuálnu spoločenskú situáciu, t.j. je tam vidieť strach z imigrantov a opäť strach o slovenský národ, našu reč a pod. Záver, že skupina T. Z. bola rasisticky orientovaná svedok vyvodil jednak zo samotného názvu kapely, zo všeobecnej vedomosti a taktiež si v tom čase prezeral texty kapely, ktoré na neho pôsobili rasisticky. Svedok tiež uviedol, že jeho známi (spolužiaci zo strednej školy, s ktorými sa naďalej stretáva, známi z ulice, kde býva) hovoria o žalobcovi výhradne ako o neonacistovi, používa sa aj hovorové označenie ako „nácek“ a aj on sám žalobcu považuje za neonacistu. Výrok E.. P., aby bolo Slovensko slovenské, kresťanské a biele, si svedok vyložil ako jednoznačne rasovo a národnostne motivovaný. K tomuto záveru dospel na základe minulosti E. P., ktorého hnutie sa netají sympatiami k fašistickému vojnovému slovenskému štátu a príslušníkov rómskeho etnika označuje on a jeho strana za parazitov Pritom ide o výrok A. Hlinku, ktorý je ale dezinterpretovaný práve na ľudáckych alebo neonacistických akciách a padol v čase, keď Slovensko krátko po rozpade Rakúsko-Uhorska bojovalo o svoju štátnosť, čo však svedok zistil až po napísaní článku. Záver, že hudobná skupina T. Z. mala fanúšikov z radov neonacistov, svedok vyvodil z článku v Plus 7 dní, a okrem toho si prezeral aj záznamy z koncertu žalobcu, pričom aj fanúšikovia na jeho koncertoch na svedka pôsobia ako neonacisti. Hodí sa nich taký všeobecný opis: holá hlava, hrubá reťaz, vysoké ťažké topánky, početné tetovania, ktoré majú mystickú symboliku; v rámci zábavy bolo na videozázname vidieť pohyby rúk pripomínajúce hajlovanie. Pri tvorbe článku nepoužil vyjadrenia odborníka, či analytika. Pre účely článku nezisťoval, kedy ukončil žalobca pôsobenie v kapele T. Z., ani jeho postoj k neonacizmu.

22. V priebehu súdneho konania právny zástupca žalobcu zotrval na žalobe a vyjadreniach, najmä že konaním žalovaného bola znížená dôstojnosť, česť a vážnosť žalobcu vo vzťahu k spoluobčanom a bolo ohrozené jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Mal za to, že motív pozdvihnutia národa v textoch kapely nemá žiadny z atribútov neonacizmu, tento motív sa často vyskytoval v slovenskej histórii. V textoch nie je prítomný žiadny motív rasizmu. Téma multikulturalizmu nadväzovala na súčasné problémy s týmto fenoménom. Čo sa homosexuality týka, v textoch sa jedná skôr o vyzdvihovanie hodnôt tradičnej rodiny. Úplne logicky sa v textoch objavuje aj motív odmietania drog.

23. Rovnako právny zástupca žalovaného v priebehu súdneho konania zotrval na svojich vyjadreniach a argumentácii, ktoré dopĺňal. V posudzovanom prípade sa nejedná o žiadny exces s ohľadom na uvedené sa výrok pohybuje v medziach výkonu slobody prejavu, pričom na hodnotiace úsudky sa vzťahuje prezumpcia ich prípustnosti. Novinári majú právo preháňať a provokovať. Hodnotiaci úsudok v článku má dostatočný skutkový základ, ktorý spočíva predovšetkým v tom, že žalobca bol frontmanom skupiny T. Z., ktorá je hodnotená ako neonacistická. Tak texty tejto skupiny ako aj sólová tvorba žalobcu obsahujú prvky charakteristické pre neonacizmus, podľa ktorého spôsobom riešenia domnelých alebo skutočných spoločenských problémov je fyzické násilie. Žalovaný nesledoval cieľ škandalizovať alebo znevažovať žalobcu; reagoval len na verejné vystúpenia žalobcu a aj na odpor resp. nesúhlas, ktorý

jeho tvorba vyvolala na verejnosti. Žalovaný mal právo tieto skutočnosti komentovať a tiež interpretovať význam textov piesní žalobcu. Zdôraznil, že v demokratickej spoločnosti je základnou hodnotou pluralita názorov a sloboda myslenia, preto aj v tomto kontexte je prípustné vyslovovať hodnotiace úsudky, ktorých skúmanie je predmetom žaloby. Je zrejmé, že na tú istú okolnosť nemusia mať ľudia rovnaký názor, preto je legitímne, že sa žalobca s takýmto názorom nestotožní. Avšak je neprípustné, aby rozdielnosť názorov viedla k potrestaniu alebo postihnutiu toho, kto podľa úsudku hodnotiteľa má iný alebo nesprávny názor.

24. Právny zástupca žalobcu poukázal v priebehu konania na neprípustnosť dôkazov, predložených žalovaným a označených ako „posudok“ H.. Q. F. a E.. D. C.. Dôvodil, že listiny neboli súdu predložené včas, žalovaný ich mohol predložiť už skôr. Už v čase svojho vyjadrenia k žalobe, keď žalovaný navrhol výsluch menovaných, nič mu nebránilo ich obstarať a predložiť. Namietal tiež zaujatosť, vierohodnosť a nedostatok odbornosti H.. F. I. E.. C., nakoľko ich vyjadrenia boli viackrát publikované na internetovom portáli V..B..sk, nie sú odborne zameraní na literatúru a ani nie sú ani znalcami z odboru extrémizmu. Listiny nespĺňajú náležitosti znaleckého posudku. Navrhol preto výsluch H.. F. za účelom objasnenia okolností a frekvencie zverejňovania vyjadrení svedka v médiách žalovaného, použitej metodiky pri tvorbe listiny, dosiahnutého vzdelania a jeho odborného zamerania ako aj bližšieho ozrejmenia zdrojov, z ktorých vychádzal svedok pri tvorbe listiny. Predložil súdu aj články, v ktorých sa k téme neonacizmu vyjadrovali H.. F. I. E.. C.. Rovnako navrhol výsluch žalovaného za účelom osvedčenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

25. Právny zástupca žalovaného ďalej vo svojom písomnom vyjadrení z 26.2.2018 uviedol, že sloboda prednášať hodnotiace úsudky je široká, a to zvlášť v otázkach politickej diskusie. V otázkach politickej diskusie vidí Európsky súd pre ľudské práva len minimálny priestor pre jej zúženie. Hodnotiaci úsudok nemožno posudzovať z hľadiska pravdivosti alebo nepravdivosti. Je to pojmovo vylúčené, pretože hodnotiaci úsudok nie je tvrdením faktov, ale ich viac či menej voľnou interpretáciou. Sloboda prednášať hodnotiace úsudky síce nie je bezbrehá, ale vychádzajúc z judikatúry ESĽP ochranu podľa čl. 10 Dohovoru postrádajú len také hodnotiace úsudky, ktoré nemajú žiadny faktický základ, a sú preto excesívne (prehnané). Novinári majú legitímne právo preháňať a provokovať. Teda prekonané sú právne názory spočívajúce v tom, že hodnotiaci úsudok je prípustný len vtedy, ak je kritika vecná, konkrétna a primeraná čo do obsahu a formy. V posudzovanom prípade je teda podstatné jedine to, či žalobcom namietaný hodnotiaci úsudok má skutkový základ alebo nie. Jeho prípustnosť nezávisí od toho, či sa s ním žalobca, tretie osoby alebo súd stotožňujú alebo nie. Podstatou slobody prejavu je aj možnosť vyslovovať názory, s ktorými nikto nesúhlasí, sú považované za urážlivé alebo šokujúce. Žalovaný tiež zdôraznil, že článok autora bol príspevkom do politickej debaty určenej laickej verejnosti. Len veľmi ťažko možno trvať na úplnej presnosti pojmov použitých v bežnej tlači a klásť tak na novinárov - vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky. To nemožno ani preto, lebo je legitímnym právom novinárov preháňať a provokovať.

26. Právny zástupca žalovaného ďalej v priebehu konania k námietkam strany žalobcu uviedol, že posudky nie sú predložené v rozpore so zásadou koncentrácie, nakoľko už v prvom vyjadrení vo veci žalovaný navrhoval výsluch D. C. I. Q. F.. Tento výsluch bol však nahradený inou formou. Autori posudkov sú politológ resp. historik, obaja sú uznávaní odborníci na tému extrémizmus, o čom svedčia napríklad aj listinné dôkazy predložené žalobcom. Vzhľadom na predmet konania sú ich vyjadrenia, resp. odkazy na zdroje posudkov relevantné a naopak irelevantné by bolo skúmanie textov piesní žalobcu z hľadiska teórie literatúry. V danej veci podstatné bolo dať texty piesní žalobcu aj do historických súvislostí a s poukazom na objektívne existujúce skutočnosti poukázať na rasistické, xenofóbne a iné motívy v piesňach skupiny T. Z., resp. v sólovej tvorbe žalobcu. Čo sa týka obsahu posudkov, nejde o psychologickú analýzu osobnosti žalobcu, predmetnom hodnotenia nie je jeho osoba, ale jeho prezentácia na verejnosti prostredníctvom textov piesní, ktorých je autorom. Nebolo teda potrebné osobné stretnutie. D. C. vo svojom posudku netvrdí, že sa žalobca inšpiroval piesňou Hitler-Jugend „Krv a česť“, ale poukazuje na to, že v žalobcovej piesni „Vstaňte“ sú narážky na text uvedenej piesne. Dôkazmi nebolo preukázané, že by došlo k naštrbeniu vzťahov žalobcu v spoločenskom okolí, kde sa pohybuje, alebo že by došlo k skreslenému vnímaniu jeho osoby manželkou, dcérou alebo inými osobami. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že nepoužíva nacistické alebo neonacistické symboly, to považuje žalovaný za irelevantné, pretože žalobca sa vyjadruje prostredníctvom textov piesní, to sú jeho symboly. Autor namietaného výroku, svedok p. P. nemusí byť odborníkom na extrémizmus a ani na tvorbu žalobcu. Predmetný článok nebol príspevkom do vedeckej debaty, svedok p. P. ako novinár, ktorého

úlohou je sprostredkovať verejnosti informácie týkajúce sa otázok verejného záujmu, mal právo vysloviť takýto hodnotiaci úsudok, na základe skutočnosti, ktoré vo svojom výsluchu podrobne vysvetlil. Autor vychádzal z textov piesní skupiny T. Z., a pripustil, že vychádzal aj zo sólovej tvorby žalobcu, nakoľko nerozlišuje medzi sólovou tvorbou žalobcu a tvorbou skupiny T. Z.. Je irelevantné, že žalobca sa s namietaným hodnotiacim úsudkom nestotožňuje, pretože v pluralitnej a demokratickej spoločnosti je úplne prirodzené, že neexistuje uniformita názorov, ale je prípustná naopak rôznorodosť názorov, čo odlišuje demokratickú spoločnosť od spoločnosti totalitnej. Čo sa týka pôsobenia žalobcu v skupine T. Z., žalobca sa nikdy verejne nedištancoval od svojho pôsobenia v tomto zoskupení, naopak z jeho tvorby vyplýva, že na piesne skupiny T. Z., ktorých je autorom, ideovo nadväzuje. Je nakoniec logické, že žalobca sa od skupiny T. Z. nikdy nedištancoval, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou by stratil svojich fanúšikov. Žalobcu jednoducho dobehla jeho minulosť.

27. V záverečnom vyjadrení právny zástupca žalobcu doplnil svoju argumentáciu v spore o tvrdenie, že skutkovým základom pre prijatie hodnotiaceho úsudku boli len neurčité pojmy ako všeobecná vedomosť, či rozhovory s priateľmi (ako uviedol vo svojej výpovedi autor článku) a internetová stránka I..sk, pričom autor si nezisťoval kritériá na tvorbu tam uvedeného zoznamu neonacistov. Autor nezisťoval stanovisko žalobcu, pred napísaním článku nepoznal kontext výroku A.Hlinku, nevedel, kedy žalobca ukončil pôsobenie v skupine T. Z., nekonzultoval vec s odborníkom. Otázka neonacizmu pritom mala byť v tomto prípade riešená cez odborné posudzovanie Čo sa týka listinných dôkazov označených ako posudky, poukazuje žalovaný na to, že tieto nemôžu obstáť ani z časového hľadiska, nakoľko neboli vyhotovené v čase tvorby článku a autor z nich ani nemohol vychádzať. Zaužívaným pravidlom tvorby článkov či už na webovom portáli Č..sk, alebo priamo v denníku Nový čas, bolo vychádzanie z odborných vyjadrení k téme extrémizmu. Je nepochybné, že neonacizmus sa považuje za extrémistické hnutie, preto vyznieva až absurdne vyjadrenie protistrany, že pri posudkoch pána F. I. C. nie je potrebné ich odborné zameranie na extrémizmus. Navyše závery posudkov sú neprimerane extenzívne, napríklad v texte piesne „Naše staré vlajky budú visieť vysoko a tie, ktoré zvesíme, utopíme hlboko“ vidí autor posudku odkaz na pochodovú pieseň nacistických SA a hymnu NSDAP „Die Fahne hoch“ teda „Vlajky vysoko“, čo je však neprimerane široký záver.

28. V písomnej záverečnej reči zo dňa 16.5.2018 právny zástupca žalovaného zhrnul, že z listinných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že kapela T. Z. bola slovenská nacionalistická skupina a označuje sa za jednu z najznámejších V. H. skupín, patrí do zoznamu neonacistických skupín. Táto skupina mala stúpencov z radov neonacistov, o čom svedčia predložené dôkazy (článok v Plus 7 dní dňa 7.2.2014 a na webe : H..B.), ktorých relevanciu a pravdivosť žalobca nepoprel a nevyvrátil. Z textov kapely T. Z. je zrejmý obsah motívov, typických pre neonacistickú ideológiu. Sólová tvorba žalobcu ideovo nadväzuje na tvorbu kapely T. Z. a rovnako sa v nej nachádzajú obdobné motívy. Z posudku H..Q. F. vyplynulo, že kapela T. Z. bola neonacistická a mala fanúšikov z radov neonacistov, že v sólovej tvorbe žalobcu možno nájsť príklady xenofóbneho nacionalizmu a populizmu, bola propagovaná na rôznych neonacistických webových stránkach a je kladne hodnotená krajne pravicovými predstaviteľmi. Je možné hovoriť o ideovej kontinuite sólovej tvorby žalobcu s tvorbou neonacistickej skupiny T. Z.. K námietke žalobcu ohľadne neprihliadania ma obsah písomného vyjadrenia H.. F. poukázal na tú skutočnosť, že už vo vyjadrení k žalobe žiadal vypočuť H.. F. I. E.. C.. Namiesto ich výsluchu bol predložený písomný posudok. Uvedené platí aj o posudku E.. C.. Nedošlo k žiadnej ujme na plynulosti konania. Z výsluchu svedka P. je zrejmé, že samotné označenie žalobcu ako neonacistu je hodnotiacim úsudkom, ktorý mal relevantný skutkový základ. Žalobca má v určitých kruhoch povesť nacistického speváka. Dodal, že neexistuje absolútna povinnosť poskytnúť priestor na vyjadrenie dotknutej osobe a žalobca by spojenie s neonacizmom v rozpore so skutkovým základom určite poprel. Navyše ak žalobca nedokáže akceptovať všeobecne prijímanú tézu, že skupina T. Z. mala rasistický a neonacistický charakter, nemožno očakávať, že by sa od pôsobenia v nej dištancoval práve v namietanom článku. Právny zástupca zhodnotil aj výpoveď žalobcu, ktorý sám uviedol, že sa stotožňuje s názormi E. P., ktorý je všeobecne vnímaný ako predseda fašistickej politickej strany. Jeho výrok o potrebe bieleho Slovenska treba vnímať vyslovene ako rasisticky ladený, teda v súčasnom, nie historickom kontexte, keďže jeho pôvodne antikomunistické posolstvo je vzhľadom na marginálny význam komunistickej strany neaktuálne. V priebehu konania sa žalobca nikdy nedištancoval od tvorby skupiny T. Z., ktorú - ako priznal vo svojej výpovedi - počúvala skupina členov skinheadského hnutia (všeobecne vnímaného ako súčasť neonacistického hnutia.) Hoci žalobca uviedol, že neonacizmus odmieta, toto jeho tvrdenia vyvracajú aj texty jeho sólových piesní, napr. „O.“ a „E. Z. S.“. Žalobca v hodnotení tvorby kapely T. Z. ani svojej tvorby nemôže byť objektívny, preto ani žalobcove negatívne odpovede na sugestívne

otázky svojho právneho zástupcu ohľadom prvkov neonacizmu v jeho tvorbe nemožno zvážiť v jeho prospech. V obsahu textov skupiny T. Z. ako aj v sólovej tvorbe žalobcu sa nachádzajú odkazy o nadradenosti rasy, boli v nich označované určité skupiny ako nežiaduce (homosexuáli, europolitici, imigranti...), bol negatívne hodnotený multikulturalizmus, prítomné radikálne riešenia nezlučiteľné s demokratickým zriadením, preto nie je pravdivé jeho tvrdenie, že nedelí ľudí podľa názoru, náboženstva a ideológie. Odkazujúc na pieseň „U. proti S.“ žalovaný položil otázku, ako môže žalobca tvrdiť, že nehlása nadradenosť bielej rasy, ak trestom za (akýkoľvek) hriech proti rase je smrť. Žalobca pripustil, že aj v súčasnosti má fanúšikov z radov neonacistov, keď uviedol, že sa stretáva a fotí na koncertoch s ľuďmi, ktorí sú takto označovaní. Žalovaný sa nestotožnil s obranou žalobcu v tom smere, že nemôže ovplyvniť, akí fanúšikovia počúvajú jeho hudbu a že títo sú považovaní na neonacistov, práve naopak - podľa žalovaného príčinou tohto označenia sú práve texty a tvorba žalobcu. Tieto texty obsahujú viac či menej implicitné alebo explicitné neonacistické motívy, t.j. texty jeho piesní nabádajú, provokujú k tomu, aby boli takto hodnotené. Nakoniec to, že takéto hodnotenie obsahu piesní žalobcu nie je ojedinelé a nezávisle od autora sporného článku rovnako piesne žalobcu a jeho samotného hodnotia iné osoby, je dôkazom toho, že hodnotiaci úsudok autora článku nie je excesívny. Napokon, celá tvorba žalobcu je verejne prístupná na internete, a preto si čitateľ mohol na žalobcu urobiť vlastný názor. Žalobca uviedol, že koncertoval s hudobnou skupinou Ortel, ktorá je považovaná za kontroverznú, rasistickú a xenofóbnu, pričom jej zakladateľ bol členom neonacistickej skupiny CONFLICT 88. Ak žalobca koncertuje spoločne s takouto hudobnou skupinou, nemôže sa brániť proti jeho označeniu za neonacistu. Označenie žalobcu ako neonacistu predstavovalo v článku hodnotiaci úsudok, pričom právny zástupca žalovaného poukázal na viacero rozhodnutí ESĽP, kde súd akceptoval aj výrazové prostriedky značnej expresivity. V danom prípade je podstatné jedine to, či žalobcom namietaný hodnotiaci úsudok má skutkový základ alebo nie. Jeho prípustnosť nezávisí od toho, či je vecný, konkrétny alebo primeraný. Je nutné tolerovať ak sa v titulku objaví expresívnejšie, provokujúcejšie, či zveličujúci výrazový prostriedok a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu. Namietaný hodnotiaci úsudok má skutkový základ, nakoľko skupina T. Z. bola jednoznačne neonacistická, od jej tvorby sa žalobca nikdy nedištancoval, jeho sólová tvorba ideovo na túto nadväzuje, je propagovaná na rôznych neonacistických webových stránkach a kladne hodnotená krajne pravicovými predstaviteľmi. Je potrebné zdôrazniť i to, že sa nejednalo o článok do terminologicky čistej politologickej debaty určenej odbornej verejnosti. Článok autora bol príspevkom do politickej debaty určenej laickej verejnosti, preto jeho hodnotiaci dokonca nemusí ani vyhovieť definícii pojmu „neonacizmus“ tak, ako sú prezentované politologickou vedou. Obsahom článku nemusel byť skutkový základ hodnotiaceho úsudku, hoci čiastočne bol. Právny zástupca žalovaného podrobil článok testu proporcionality. V danom prípade je žalovaný vydavateľom periodickej tlače a tým má privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu, pričom ochranu požívajú aj myšlienky a informácie, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Žalobca je osobou verejného záujmu, ako spevák a komponista, ktorými svojimi piesňami prispieva do politickej diskusie, púta záujem verejnosti obsahom svojich piesní, ktoré na mnohých pôsobia šokujúco, jeho tvorba je verejne komentovaná na neonacistických webových stránkach. Koncert žalobcu, vzhľadom na to, čo mu predchádzalo a kto sa ho zúčastnil, celkom legitímne pútal záujem verejnosti. Poskytnuté informácie v článku boli viac ako aktuálne, čo posúva rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami žalobcu v prospech slobody prejavu. Preto, hoci bol namietaný výrok formulovaný tak, že žalobca sa ním mohol subjektívne cítiť dotknutý, vzhľadom na to, že vyslovovanie hodnotiacich úsudkov, a to aj takých, ktoré šokujú a urážajú v rámci politickej diskusie, je samotným jadrom a podstatou ochrany slobody prejavu. Sloboda prejavu tak prevážila nad záujmom žalobcu na ochrane jeho osobnostných práv.

29. Súd vec právne posúdil nasledovne:

Podľa článku 19 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa § 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 1.Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 187 ods. 1 Civilného sporového poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

30. Vychádzajúc z dôvodov žaloby ako aj z vykonaného dokazovania súd konštatuje, že v posudzovanom prípade ide o kolíziu dvoch ústavných práv, a to práva žalobcu na ochranu osobnosti a práva žalovaného na slobodu prejavu. Povinnosťou súdu bolo preto zodpovedne zvážiť so zreteľom na všetky okolnosti, ktorému z uvedených práv a v akom rozsahu dať prednosť, teda či sa presadí právo na slobodu prejavu alebo či daný prejav dosahuje takú intenzitu, že ho je možné označiť ako neprimeraný a v dôsledku toho je potrebné uprednostniť ochranu cti a dobrej povesti osoby žalobcu, do práv ktorého malo byť prejavom žalovaného zasiahnuté. Po vyhodnotení výsledkov dokazovania súd konštatuje, že nároku uplatňovanému v tomto konaní nie je možné poskytnúť súdnu ochranu. Právo na ochranu osobnosti, v posudzovanom prípade právo na ochranu občianskej cti a dobrej povesti, totiž nie je absolútne. V rámci demokratickej pluralitnej spoločnosti je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky, keďže sloboda prejavu predstavuje jednu z najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti, pričom obmedzenie slobody prejavu je nutné interpretovať reštriktívne. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne činnými osobami platí z hľadiska ústavnej prezumpcie to, že ide o kritiku dovolenú. Kľúčovou otázkou je, či v prípade konkrétneho prejavu ide o empiricky overiteľné fakty (t.j. konštatovanie objektívne overiteľnej skutočnosti) alebo či ide o prejav hodnotiaceho úsudku. Vyslovovanie hodnotiacich úsudkov, hoci aj kontroverzných, zásadne požíva ústavnú ochranu.

31. Základným východiskom právneho posúdenia v prejednávanej veci bolo teda predovšetkým to, či označenie žalobcu ako neonacistu v titulku sporného článku bolo hodnotiacim úsudkom alebo skutkovým tvrdením. Zatiaľ čo existenciu faktov možno preukázať, pravdivosť hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno. Súd pritom dospel k záveru, že označenie žalobcu ako neonacistu bolo hodnotiacim úsudkom a nie faktickým tvrdením, keď toto označenie bolo súčasťou titulku článku (jeho názvu) a zároveň informácie o žalobcovi a jeho vystupovaní vo verejnom živote boli obsahom samotného textu článku. Obsahom článku nebolo informovanie čitateľov o závere, že žalobca je neonacistom, ale na základe obsahu článku ho autor takto označil v titulku, vyslovujúc tak svoj názor (subjektívny postoj) k osobe žalobcu a legitímne tým provokujúc spoločenskú diskusiu o jeho verejnom pôsobení. Teda skutkové tvrdenia, resp. informácie o žalobcovi uvedené v článku, tvorili podklad na označenie žalobcu ako neonacistu v nadpise článku. Pritom práve s ohľadom na funkciu titulku, možno vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v ňom objavujú expresívnejšie, provokujúcejšie či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky (než v samotnom texte článku), a to najmä vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu. Je zrejmé, že keby teoreticky bolo v SR povolené pôsobenie neonacistov a ich združovanie (či už v politických stranách, resp. v spolkoch, či záujmových združeniach), bolo by namieste uvažovať o tom, že označenie žalobcu za neonacistu je objektívne overiteľným faktom. Nakoľko však v SR založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, dokonca aj verejný prejav sympatie k takémuto hnutiu, skupine, či ideológii (čomu neonacizmus rozhodne zodpovedá), je trestný činom (§421-§422 Trestného zákona), príslušnosť k neonacizmu prakticky nemožno overiť,

keďže neonacisti z uvedeného dôvodu sa k neonacizmu verejne nehlásia - naopak svoje presvedčenie sa snažia skrývať. Vzhľadom na celkový kontext (ako je už uvedené vyššie) a spomenuté spoločenské okolnosti (postihovanie osôb hlásiacich sa k neonacizmu), súd dospel k záveru, že označenie žalobcu za neonacistu v titulku sporného článku je hodnotiacim úsudkom. V tej súvislosti, že žalobcom namietaný výrok bol umiestnený v titulku sporného článku, treba súd poukazuje aj na nález ÚSSR sp. zn. II. ÚS 340/2009, kde sa okrem iného uvádza: „...Ústavný súd už ale uviedol....že nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci o veci nezohľadní , resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri izolovanom posudzovaní by totiž väčšina titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo potrebné charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň treba tiež zdôrazniť, že izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo nepravdivé...“.

32. Vzhľadom k uvedenému záveru o charaktere namietaného označenia žalobcu za neonacistu ako hodnotiaceho úsudku súd konštatuje, že ako taký je tento chránený prezumpciou ústavnej konformity. Ohľadom hodnotiacich úsudkov aj preháňanie a nadsádzka, hoci by boli tvrdé, nerobia samy osebe prejav nedovoleným. Zvlášť v otázkach politickej diskusie je sloboda prednášať hodnotiace úsudky široká. Dokonca ani nepriliehavosť názoru kritika z hľadiska logiky a zaujatosť kritika nedovoľujú samy osebe urobiť záver, že kritik vybočil z prejavu, ktorý možno označiť za primeraný. Iba v prípade, že ide o kritiku či konanie osôb verejných, ktorej úplne chýba vecný základ, a pre ktorú nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie, treba považovať kritiku za neprimeranú. Pritom je potrebné vždy hodnotiť celý prejav, uskutočňujúci sa vo forme literárneho, či publicistického útvaru, nikdy nemožno posudzovať iba jednotlivý vytrhnutý výrok alebo vetu. Aby teda hodnotiaci úsudok nevybočil z medzí ústavnosti, vyžaduje sa, aby mal určitý základ, t.j. bol založený na dostatočných a logických dôvodoch. Súd pritom dospel k jednoznačnému záveru, že táto podmienka splnená je. Skutkový základ uvádzaný v obsahu článku je pravdivý, čo sa v rozhodujúcej miere v konaní preukázalo. Žalobca sám v konaní pred súdom potvrdil, že bol zrušený jeho bratislavský koncert potom, čo sa proti nemu na facebooku zdvihla vlna odporu. Táto vlna odporu sa však zdvihla práve preto, lebo žalobca je vnímaný vo verejnosti - minimálne v určitých jej kruhoch ako neonacistický spevák, a to už pred zverejnením článku. O tom svedčia aj komentáre zverejnené na facebooku, citované aj v článku. V konaní nebolo sporné ani to, že žalobca pred časom pôsobil ako frontman a autor textov v skupine T. Z., ktorá sa označuje ako jedna z najznámejších „V. H.“ skupín na slovenskej hudobnej scéne (P..T..B., B..V..Z.). Napokon už zo samotného názvu kapely ale tiež z textov jej piesní, ktorých autorom je žalobca, možno vyvodiť jej neonacistické razenie. V textoch kapely možno aj laicky identifikovať odkazy na neonacistické hnutia a ideológiu, čoho dôkazom sú príklady rasizmu v piesňach ako Hriechom proti rase (...potrestáme každého zradcu rasy...hriech proti krvi a rase, si zaslúži ten najkrutejší trest...), Genocída (...všetko v mene bielej sily...) alebo v piesni Biela sila. Vyjadrenie neonacistických sympatií predstavujú aj pieseň Vstaňte (My bránime národ svoj, krv, pôdu a česť) a pieseň Legenda (Ian Stuart v srdci bijú tvoje slová, hudba hrá, hudba hrá....chýbaš nám, tak veľmi chýbaš nám. Ian Stuart spomínam...), pričom Ian Stuart bol jednou z ústredných postáv, ktorá ideovo formovala nacistické hnutie. Skutočnosť, že kapela T. Z. bola známa tým, že mala fanúšikov z radov neonacistov a bola medzi nimi populárna, vyplýva nielen zo zdrojov uvádzaných žalovaným (viď článok Plus 7 dní, 7.4.2014, resp. H..B....), ktoré žalobca nijako nespochybnil, ale aj z povahy veci, keď nepochybne práve štýlom hudby a charakterom textov, či aranžmánov skladieb každá kapela viaže na seba tomu zodpovedajúcich fanúšikov. Žalobca sa pritom od pôsobenia v tejto skupine nikdy verejne nedištancoval, a to ani v priebehu konania tohto súdneho konania. Preto ako verejne činná osoba, prezentujúca prostredníctvom svojej súčasnej aj minulej tvorby svoje názory na spoločenské problémy, musí žalobca zniesť vyššie mieru kritiky. Konštatovanie v článku, že žalobca je dlhodobo spájaný s krajne pravicovými ideológiami, je teda pravdivé, o čom svedčí nielen obsah článkov zverejnených na E..sk, P.-T..B., B..V..Z., H..B., I..B., ale dokonca sám žalobca v konaní pred súdom potvrdil, že je označovaný za nacistu a pripustil, že takto sú označovaní aj jeho fanúšikovia. Je preto zarážajúce, že žalobca s obranou svojich osobnostných práv začal až po zverejnení posudzovaného článku a dosiaľ neurobil nič preto, aby sa na verejnosti od neonacistickej ideológie výslovne a razantne dištancoval. Žalobca nesporoval ani tú skutočnosť, že na záznamoch z koncertov kapely počuť hajlovanie a antisemitské prejavy. Je teda zrejmé, že už pred uverejnením sporného článku sa spájanie tak kapely T. Z. ako aj samotného žalobcu (viď aj spomínané facebookové reakcie na avizované koncerty žalobcu v Bratislave) s neonacistickou ideológiou objavovalo na verejne dostupných informačných fórach, a to dokonca aj na stránkach propagujúcich práve túto ideológiu. Aj z tohto pohľadu

predstavuje hodnotiaci úsudok autora primeranú kritiku, založenú na kolektívnom názore viacerých ľudí. Súd sa oboznámil aj s obsahom sólovej tvorby žalobcu, pričom táto tiež evokuje prvky typické pre krajne pravicovú názorovú líniu, napr. xenofóbiu (pieseň Invázia, Mýtus rovnosti), ba dokonca možno nájsť súvislosť s nacistickou medzivojnovou ideológiou v piesni Armáda bratov. Neobstojí argument žalobcu, že ide o neprimerane širokú interpretáciu jeho piesní, pretože takáto interpretácia jednak nie je ojedinelá a jednak tieto texty svojim charakterom (použitými výrazovými prostriedkami) a súvisiacimi okolnosťami (minulá tvorba žalobcu, jeho verejné vystupovanie s kontroverznými osobami - E..P., Z.) môžu legitímne provokovať práve k takejto, podľa žalobcu „širokej“ interpretácii. Sólová tvorba žalobcu je navyše tiež propagovaná a prezentovaná na neonacistických webových stránkach (F.. U.:/..B.), kladne hodnotená krajne pravicovými predstaviteľmi a žalobca koncertuje so skupinou Ortel, ktorá je minimálne časťou verejnosti taktiež spájaná s neonacizmom, resp. považovaná za kontroverznú a xenofóbnu.

33. V konaní tiež nebolo sporné, že na pódiu na koncerte žalobcu v Nitre vystúpil E. P., ktorý sa po svojom krátkom príhovore rozlúčil so slovami: „Chcem aby Slovensko bolo slovenské, Slovensko bolo kresťanské a Slovensko bolo biele.“ Hoci v konaní bol naznačený historický kontext tohto výroku, predneseného v minulosti Andrejom Hlinkom, ktorý pôvodne nemal rasistické pozadie, je zrejmé že bežným ľuďom tento výrok evokuje rasizmus a s ohľadom na aktuálnu spoločenskú a politickú situáciu je len ťažko uveriteľné, že by tento výrok bol E.. P. vyslovený v pôvodnom (protiboľševickom, resp. protikomunistickom) význame tak, ako sa to snažil naznačiť žalobca. Ak teda žalobca považuje E.. P. za svojho priateľa, s ktorým sa objíma na javisku, musí zniesť aj kritiku, ktorá je spojená práve s osobou E.. P.. Je pritom všeobecne známou skutočnosťou je E.. P., jeho názory a jeho politická strana sú veľkou časťou verejnosti a aj odborníkov vnímané ako krajne pravicové, až fašistické. Na základe uvedeného súd uzatvára, že označenie žalobcu ako neonacistu v titulku sporného článku je primeraným hodnotiacim úsudkom, vychádzajúc z hore uvedených záverov o tom, že žalobca pôsobil v neonacistickej kapele T. Z., ktorá mala fanúšikov z radov neonacistov, na viacerých mediálnych fórach je spájaný s neonacistickou ideológiou a minimálne časťou verejnosti je takto vnímaný.

34. Ako obrana žalobcu v konaní neobstojí tá skutočnosť, že on sám poprel svoju neonacistickú orientáciu, resp. zdôraznil potrebu rozlišovania medzi nacionalizmom a neonacizmom. Súd tu zdôrazňuje, že článok nebol súčasťou odbornej diskusie, článok bol príspevkom do politickej debaty určenej laickej verejnosti, pričom nemožno trvať na presnosti pojmov použitých v bežnej tlači a klásť tak na novinárov nesplniteľné nároky, navyše za situácie, keď legitímnym právom novinárov je preháňať a provokovať. Ani (vý)slovné dištancovanie sa žalobcu v konaní pred súdom od prvkov neonacizmu (rasizmus, antisemitizmus, odmietanie multikulturalizmu, xenofóbia, násilné riešenia spoločenských problémov) neobstojí, pretože primeranosť jeho označenia za neonacistu treba hodnotiť z hľadiska jeho vystupovania na verejnosti, hľadať ju v textoch jeho piesní v minulosti i v súčasnosti, v tom akými ľuďmi sa obklopuje, aký fanúšikov na svoju tvorbu viaže. Inými slovami nie slová žalobcu v konaní pred súdom ale skutky (prejav) žalobcu pri vystupovaní smerom k verejnosti sú tým kritériom, podľa ktorého možno hodnotiť primeranosť posudzovaného hodnotiaceho úsudku zverejneného žalovaným. Sloboda prejavu v sebe zahŕňa nielen povinnosť novinára, či vydavateľa pravdivo informovať verejnosť, ale aj právo podrobiť kritike, či hodnoteniu verejne činné osoby, ktorou žalobca nepochybne je. Sloboda prejavu teda nespočíva v uvádzaní strohých a nepochybných faktov, ale predstavuje možnosť posudzovať, hodnotiť, kritizovať, nastoľovať diskusiu o kontroverzných témach, preháňať ba dokonca i vysmievať sa. Súd pritom z vykonaného dokazovanie nezistil, že cieľom žalovaného by bolo škandalizovať žalobcu, a to za situácie, keď žalobca sám svojimi kontroverznými textami a spájaním sa s kontroverznými osobami sám na seba púta záujem verejnosti, čím provokuje diskusiu o ním priamo či nepriamo (formou umeleckej výpovede) nastoľovaných témach. Vzhľadom na skutočnosti uvádzané v článku si čitateľ sám mohol urobiť záver o pôsobení žalobcu na verejnom hudobnom i názorovom fóre. Je irelevantné, že v článku nebol uvedený príklad z tvorby žalobcu, či z tvorby kapely Biely odpor, pretože táto tvorba je voľne dostupná na internete a čitateľ si ľahko mohol jej obsah konfrontovať s obsahom článku i názormi autora. Taktiež autor nebol povinný pre zverejnením článku si zadovažovať názor žalobcu za situácie, že ide o príspevok do verejnej diskusie s kritickým obsahom, kde možno dôvodne predpokladať, že dotknutá osoba sa s ním nestotožní. Pre prípustnosť vyslovenia posudzovaného hodnotiaceho úsudku autora článku postačovalo to, že vychádzal z pravdivých skutočností a faktov (skutkový základ článku). Súd preto dospel k záveru, že prijatý hodnotiaci úsudok neprekročil hranicu primeranej kritiky vyplývajúcej zo známych, osvedčených a pravdivých skutočností. Hoci je pravda, že vo všeobecnosti označenie nejakej osoby za neonacistu obsahuje difamačný prvok, práve osoba žalobcu, jeho vystupovanie a prejavy na verejnosti, ako aj jeho vnímanie minimálne časťou verejnosti umožňuje prijatie záveru, že hodnotiaci

úsudok zverejnený žalovaným neprekročil hranice primeranosti ani ústavnoprávne mantinely slobody prejavu.

35. Pokiaľ ide o žalovaným predložené listinné dôkazy, označené ako „posudky“ H.. F. a E.. D. C., obsahujúce odborné vyjadrenia, súd z nich vychádzal až sekundárne, nakoľko odôvodnenie rozsudku vychádza predovšetkým z posúdenia možnosti objektívneho a laického označenia žalobcu za neonacistu v titulku sporného článku. Denník, v ktorom bol článok uverejnený, je označovaný ako bulvárny a nie je zameraný na odbornú diskusiu, ale jeho cieľom je čitateľa informovať, ale aj zabaviť, provokovať, prekvapovať. Aj samotní čitatelia tak sú voči zverejňovaným informáciám kritickejší, preto i v prípade zveličenia, poburujúceho či nadneseného hodnotiaceho úsudku je potrebné brať do úvahy charakter takéhoto média a mieru slobody prejavu posudzovať širšie. Žalobca v konaní namietal zaujatosť, nevierohodnosť ako aj nedostatok odbornosti H.. F. I. E.. D. C., a navrhoval výsluch H.. F. za účelom objasnenia okolností a frekvencie zverejňovania jeho vyjadrení v médiách žalovaného, použitej metodiky pri tvorbe listiny, dosiahnutého vzdelania a jeho odborného zamerania ako aj bližšieho ozrejmenia zdrojov. V konaní nebolo sporné, že H.. F. je vzdelaním politológ a vysokoškolský pedagóg, a E.. C. je historik z Historického ústavu SAV. Obaja sa k téme neonacizmu (fašizmu) vyjadrujú dlhodobo, pričom vždy zaujali len odborné, osobne nezaujaté stanovisko. Súd preto nemohol prijať záver o ich zaujatosti a nemal ani pochybnosti o ich odbornosti. Skutočnosť, že v ich prípade nejde o odborníkov na literatúru je irelevantná, pretože rozhodujúce je obsahové zameranie textov žalobcu a nie literárne stvárnenie (spracovanie) ním prezentovaných tém. Pokiaľ ide o použitú metodiku, H.. F. túto dostatočne vysvetlil v rámci svojho písomného vyjadrenia, pričom citoval viacero autorov, logicky, jasne a presvedčivo odôvodnil svoje stanovisko, a preto podľa názoru súdu jeho výsluch nebol potrebný. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom oneskoreného predloženia písomných vyjadrení H.. F. I. E.. C., tak súd konštatuje, že výsluch oboch bol navrhnutý žalovaným už vo vyjadrení k žalobe a predložením ich vyjadrení v písomnej forme súd hodnotí len ako zmenu formy navrhnutého dôkazu, čo je napokon i v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko nevznikli trovy v podobe svedočného. Súd napokon nepripustil ako dôkaz ani výsluch žalovaného, nakoľko otázka jeho pasívnej vecnej legitimácie nebola v konaní sporná.

36. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (C.s.p.). Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh) ( § 363 Civilného sporového poriadku).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.