Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-170-2010.pdf
PDF · 95.79 KB
Case nature
Area
Subarea
2Er/170/2010
Uznesenie
Okresný súd Bardejov v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti povinnému: G. W., narodený: XX.XX.XXXX, trvale bytom V.Ľ. XXX, XXX XX I., o vymoženie 16,59 EUR s prísl., takto
rozhodol:
I. Súd exekučné konanie z a s t a v u j e .
II. Povinnému u k l a d á povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi MVDr. Mgr. Pavlovi Kovaľovi, Exekútorský úrad so sídlom Radničné námestie 15, 085 01 Bardejov, trovy exekučného konania vo výške 41,75 € do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov poverením číslo 5701039041 zo dňa 12.03.2010 poveril súdneho exekútora MVDr. Mgr. Pavla Kovaľa vykonaním exekúcie za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného pozostávajúcej z istiny 16,59 € a trov exekúcie. Exekučné konanie začalo dňa 25.02.2010 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
2. Dňa 24.08.2017 bol súdu doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Súdny exekútor si v predmetnom podaní vyčíslil trovy exekučného konania vo výške 50,47 Eur s DPH.
3. Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
4. Podľa § 57 ods. 1 písm. f) zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
5. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. v znení účinnom do 31.08.2008 rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto je s ním spojené bezdôvodné obohatenie.
6. Rozkaz, ktorý je exekučným titulom nadobudol právoplatnosť dňa 30.10.2007 a vykonateľnosť dňa 14.11.2007. Z uvedeného vyplýva, že k uplynutiu prekluzívnej lehoty došlo dňa 14.11.2010 v zmysle § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch.
7. Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. bolo novelou priestupkového zákona č. 298/2008 Z.z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 01.09.2008. Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli vydané do dátumu účinnosti novely, alebo sa má po dátume účinnosti novely použiť vždy už len nová právna úprava, ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z.z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli.
8. V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
9. Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší.
10. Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že v danom prípade je potrené aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemožno sa riadiť novším právnym predpisom, platným v čase aktuálneho rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia.
11. Ak sa právna úprava preklúzie zmení v čase, kedy už prekluzívna lehota začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení.
12. Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zák. o priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy preto musí podľa nej aj skončiť.
13. Vzhľadom na citovanú zákonnú úpravu a vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, teda z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty a nie nemajetnosti povinného, ako to navrhol súdny exekútor.
14. V zmysle ust. § 200 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z.. ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu preklúzie, teda uplynutím času, súd skúmal, koho je možné zaviazať na náhradu trov exekúcie. V § 197 ods. 1 Exekučného poriadku je zakotvená zásada, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný. Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady. Všetky tri výnimky prichádzajú do úvahy v prípade zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a treťou výnimkou je prípad, kedy sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (§ 203 ods. 1, 2 a 3 EP). Z týchto výnimiek by do úvahy v tomto prípade prichádzala prvá z možností - zavinenie oprávneného, avšak súd po preskúmaní okolností prípadu dospel k záveru, že oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie včas, preto procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie neprichádza do úvahy. Oprávnený totiž postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do uplynutia prekluzívnej lehoty v priebehu konania, nemohol ovplyvniť.
15. O trovách exekučného konania súd teda rozhodol podľa § 197, § 200 ods. 5 Exekučného poriadku. Súdnemu exekútorovi priznal odmenu podľa § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, t.j. odmenu vo výške 33,19 €. Ďalej súd priznal exekútorovi náhradu hotových výdavkov v zmysle § 22 Vyhlášky titulom poštovného vo výške 1,60 Eur podľa priložených doručeniek, resp. vrátených poštových zásielok. Súd exekútorovi naopak nepriznal náhradu za poplatky/portál banky vo výške 0,25 Eur a portál/poplatky Regob vo výške 0,30 Eur, nakoľko súd nemal preukázanú opodstatnenosť a úhradu týchto poplatkov súdnym exekútorom. Súd rovnako súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu za poštovné po zastavení exekúcie vo výške 3,40 Eur, nakoľko ide o budúce výdavky exekútora, pričom nepreukázal súdu ich opodstatnenosť.
16. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi ani požadovanú náhradu vo výške 3,32 EUR súdnym exekútorom špecifikovanú ako „náklady na kancelárske potreby /papier, farba, spinky, spisový obal, atď./“.
17. Vyhláška MS SR č.288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje v § 22 ods. 1 tak, že súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Následne táto vyhláška vo svojich spoločných a záverečných ustanoveniach v § 25 autoritatívne stanovuje, že v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou
18. Niet pochýb o tom, že súdnemu exekútorovi vznikajú v širšom zmysle v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti aj iné výdavky ako sú demonštratívne uvedené v § 22 vyhlášky, a to náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria napr. náklady na mzdy zamestnancov, prípadne koncipientov exekútorského úradu, ďalej výdavky na prípadný prenájom sídla exekútorského úradu, výdavky na energie v súvislosti s prevádzkou úradu, náklady na údržbu sídla úradu (čistiace potreby a náklady na opravy), ako aj materiálové náklady na samotný bežný chod úradu, t.j. výdavky na kancelárske vybavenie a napokon náklady na kancelárske potreby (papier, farba, spinky, spisový obal atď.). Je zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu svojho úradu, teda nielen v súvislosti s potrebami a situáciou v tej - ktorej individuálnej exekučnej veci. Súd je však toho názoru, že náhrada za tieto výdavky a náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria aj náklady na spisové obaly, etikety, obálky, na ktoré poukazoval súdny exekútor vo vyčíslení trov exekúcie súdnemu exekútorovi v zmysle § 22 ods. 1 vyhlášky neprináleží, nakoľko ani pri akokoľvek extenzívnom výklade § 22 vyhlášky ich nemožno priradiť k ostatným v tomto ustanovení demonštratívne uvedeným výdavkom, za ktoré exekútorovi náhrada patrí. Na základe výkladu ustanovenia § 22 vyhlášky, § 25 vyhlášky a ustanovení upravujúcich odmenu exekútora je súd toho názoru, že normotvorca nezahrnul vyššie spomínané náklady vrátane nákladov za kancelárske potreby do výpočtu nákladov, náhrada ktorých patrí súdnemu exekútorovi úmyselne preto, lebo predpokladal, že tieto náklady si exekútor bude uhrádzať z odmeny za svoju činnosť, nepochybne aj z dôvodu, že hodnoverné preukazovanie takýchto výdavkov v ich konkrétnom číselnom vyjadrení v danom mieste a čase vo
vzťahu ku konkrétnej exekúcii by bolo značne obtiažne resp. v mnohých prípadoch nemožné. Za pravdu tomuto výkladu dáva aj historický exkurz do vývinu predmetnej právnej úpravy, ktorý už podal Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 17CoE/199/2012, v zmysle ktorého Ministerstvo spravodlivosti SR ako predkladateľ návrhu vyhlášky, ktorou sa mala meniť a dopĺňať vyhláška č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 405/2006 Z.z. navrhovalo, aby § 22 vyhlášky znel:
„1/ Exekútorovi patrí popri odmene aj paušálna náhrada hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; ak sú hotové výdavky vyššie ako paušálna náhrada, patrí exekútorovi náhrada hotových výdavkov v preukázanej výške. Táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a odborné vyjadrenia, preklady, opisy, fotokópie, náhrady nákladov na vloženie alebo získanie dát z centrálnych informačných systémov a kancelársky materiál, ktorý je súčasťou spisu. 2/ Paušálna náhrada hotových výdavkov je 82,98 EUR (2.500 Sk). Ak exekútor požaduje paušálnu náhradu hotových výdavkov, nevyhotovuje ich špecifikáciu. Ak exekútor požaduje náhradu hotových výdavkov vo vyššej sume, je povinný vyhotoviť ich špecifikáciu. 3/ Náhradu nákladov na znalecké posudky ustanovuje osobitný predpis.“ 19. V navrhovanom znení § 22 bol osobitne vymenovaný aj kancelársky materiál ako súčasť hotových výdavkov v paušálnej sume. Predkladatelia návrhu vyhlášky mienili k §-u 25 vyhlášky pripojiť vetu: „Administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“. V dôvodovej správe k návrhu vyhlášky predkladateľ zdôvodnil svoj návrh tým, že určenie náhrady hotových výdavkov paušálnou sumou zrýchli a zhospodárni exekučné konanie a zjednotí sa výklad § 22 a § 25 vyhlášky v tom zmysle, či je v odmene exekútora zahrnutá len náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou (mzdové náklady) alebo aj náklady na administratívny, kancelársky materiál (papier, obaly, obálky a pod.), pretože prax súdov pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora nie je jednotná a súdy si tieto pojmy zamieňajú. V prípade kancelárskeho materiálu ide o kancelárske potreby, ktoré sú priamo súčasťou spisu, ktoré súdny exekútor zaobstaráva zo svojho majetku, na svoje náklady, pri vykonávaní exekúcie pre oprávneného. Navrhované zmeny schválené neboli. 20. Zo skutočnosti, že navrhované zmeny vyhlášky (v znení: „administratívne náklady nie sú súčasťou administratívnych prác“) prijaté neboli a že platná vyhláška v § 22 osobitne náklady na kancelársky papier, tlač, kopírovanie, obálky, viazanie dokumentov, archiváciu nevymenúva dospel aj tento súd k záveru, že úmyslom normotvorcu pri určení spôsobu výpočtu odmeny súdneho exekútora podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. bolo upraviť len výšku odmeny za výkon exekučnej činnosti (v ktorej je zahrnutá aj odmena za administratívne práce obslužného personálu súdneho exekútora) a zakotviť právo exekútora na náhradu hotových výdavkov v preukázateľnej (kontrolovateľnej) výške s tým, že v odmene sú zahrnuté nielen náklady na „administratívne práce“, ale aj náklady vzniknuté pri výkone administratívnych prác (administratívne náklady). Kancelárske potreby pritom možno považovať za nevyhnutné a bez vynaloženia prostriedkov na ich zabezpečenie by ani nebolo možné exekúciu uskutočniť. Vzhľadom na ich význam pre možnosť vedenia exekúcie, je súd toho názoru, že zo strany zákonodarcu nemohlo dôjsť k ich opomenutiu pri uvedení príkladného výpočtu jednotlivých položiek hotových výdavkov. 21. Súd pre úplnosť podotýka, že v minulosti bol na Ústavnom súde SR, a to v konaní I.ÚS 157/08 posudzovaný prípad, keď zo strany súdneho exekútora bola spochybňovaná ústavná udržateľnosť právneho názoru súdu totožného s právnym názorom vysloveným v tejto veci (jednalo sa o právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení č.k. 3 CoE 4/2006-28 z 25. júna 2007 že „bežný kancelársky materiál, akými by mohli byť aj iné veci prirodzene potrebné pri vedení exekučnej administratívy, napr. perá, ceruzky, sponky, obalové prostriedky atď., sú síce výdavkami, avšak sa predpokladá, že náklady na ich obstaranie sú kryté práve výškou odmeny za výkon exekučnej činnosti najmä v paušálnej sume náhrad pri výkone jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Bežné náklady kancelárskych vecí preto ani zákonodarca nezaradil do výpočtu náhrad hotových výdavkov. Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie nezanedbateľných, jasne identifikovateľných výdavkov nevyhnutných a teda aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov“). Ústavný súd tento právny názor vo svojom uznesení zo dňa 29.4.2008 č.k. I. ÚS 157/08-16 vyhodnotil tak, že predmetné úvahy odvolacieho súdu sú logické a preto aj celkom legitímne s tým, že napadnuté uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti a je aj náležite odôvodnené, keď odvolací súd zdôvodnil, prečo nebola sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi priznaná náhrada za bežný režijný kancelársky materiál. Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu keďže krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 22. V tomto uznesení vyslovený právny názor súdu o tom, že náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu nie je možné súdnemu exekútorovi priznať a že tieto sú súčasťou odmeny súdneho exekútora teda nie je nijako nový, či prevratný a tento právny názor už bol vyslovený aj v rozhodnutiach iných súdov, ktoré takisto náhradu týchto nákladov nepriznali. V tomto zmysle sa teda závery súdu, ktorý je navyše povinný rešpektovať princíp právnej istoty v právnom štáte, nijako neodlišujú od záverov, ku ktorým v tejto súvislosti dospeli aj iné súdy (viď. napr. aj Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.11.2013 sp.zn.15CoE/97/2013; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.4.2013 sp.zn. 15CoE/222/2012; Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.2.2013 sp.zn. 9CoE/32/2012; Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.2.2013 sp.zn. 13CoE/7/2013 či Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.12.2012 sp.zn. 20CoE/30/2012). 23. Z uvedeného je zrejmé, že nielen súd v prejednávanej veci, ale hneď niekoľko súdov naprieč republikou po samostatnej, na sebe nezávislej úvahe, či je možné súdnemu exekútorovi priznať náhradu nákladov za spotrebný kancelársky materiál a za administratívu súvisiacu so založením a vedením exekučného spisu dospelo k záveru o nemožnosti takéhoto priznania s tým, že táto náhrada je zahrnutá v odmene súdneho exekútora. 24. Celková suma priznanej náhrady trov je zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže súdny exekútor je registrovaným platcom DPH, t. j. zvýšenie o sumu 6,96 EUR. Spolu priznané trovy exekúcie súdneho exekútora vrátane DPH predstavujú teda sumu 41,75 EUR na ktorých úhradu zaviazal súd povinného.
Poučenie:
Proti výroku I. tohto uznesenia možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov.
Proti výroku II. tohto uznesenia nemožno podať odvolanie.
Odvolanie podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.