Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/1/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne N. G., D. P. Y., H. XXX/X, zastúpenej JUDr. Monikou Marjanovičovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Urbánkova 1562/6, IČO: 35 561 734, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 7C/268/2014-77 z 2.5.2017 Okresného súdu Košice - okolie

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Určuje, že zmluvná podmienka, obsiahnutá v Čl.10 všeobecných podmienok poskytovania úverov (ďalej len VPPÚ), v rozsahu znenia: tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok, a zvyšné 2/3 zahŕňajú náklady na vypracovanie uzatvorenej zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná zmluvná podmienka. Určuje, že úver založený úverovou zmluvou č.900501065 z 8.1.2013 je bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyni sa priznáva náhrada trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, podanou uňho 3.9.2014, domáhala, o aké určenie 3.10.2016, podaním z 30.9.2016, pôvodnú žalobu rozšírila, na čo v žalobe a rozširujúcom „odaní“ z 30.9.2016 poukázala (súd uvádza stručne), čo akcentovala, resp. skonštatovala, že za účelom preukázania svojich tvrdení predložila mu ako dôkaz listiny, ktorých obsah zároveň stručne oboznamuje, konkrétne čo vyplýva z úverovej zmluvy č.900501065 z 8.1.2013 (č.l.6), zo znenia čl.10 VPPÚ (č.l.7), z prehľadu práv a povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere (č.l.10) a ftc. poštovej zloženky z 20.6.2014 (č.l.9,10), čo žalovaný vo vyjadrení k žalobe v znení jej rozširujúceho podania zo 17.10.2016 (č.l.48) uviedol, čo uzavrel, aký právny názor zároveň zaujal, k čomu sa vyjadril, čo popieral (súd uvádza stručne), ako na vyjadrenie žalovaného reagovala (argumentovala) žalobkyňa podaním (č.l.56) z „241“.11.2016 (súd uvádza stručne), a čo pojednávaní 2.5.2017 žalobkyňa vypovedala. Ďalej, citujúc znenie § 52,§ 53 ods.1,2,3 a § 54 ods.1,2 O. z., uviedol: ZMLUVA: V prvom rade bolo potrebné si ozrejmiť, či zmluva o úvere, ktorú uzavreli strany, je/nie je spotrebiteľskou zmluvou. Ak by nebola spotrebiteľskou zmluvou, nemohol by na predmetný právny vzťah aplikovať kogentné ust. zák., ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa. Na prvý pohľad sa javí byť zmluva, uzavretá 8.1.2013 nie spotrebiteľskou, ale iba zmluvou o úvere, riadiacou sa ust. Obch. zák., § 497 a n., keďže žalobkyňa je v prvom rámčeku zmluvy v časti obchodné meno označená ako fyzická osoba, s IČOm 46 972 528, t.j. ako podnikateľka a, že úver sa poskytuje na výkon podnikania. Podstatné preto v tomto smere je ozrejmenie, či pri podpise zmluvy vystupovala ako fyzická osoba - podnikateľka a či žiadala úver na účely podnikania. Aj za použitia všeobecného interpretačného § 54 O. z., týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Tým treba -

podľa jeho názoru - dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania alebo povolania úverovaného dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne úpravou zmluvy a Obch. zák., čiže ťaží veriteľa. V predmetnom konaní veriteľ - žalovaný mu nepreukázal, že predmetný úver bol poskytnutý žalobkyni na výkon podnikania. Samotná žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že ona v čase podpisu zmluvy, hoci bola podnikateľkou, úver nežiadala na účely svojho podnikania, ale len pre potreby svojej rodiny. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom, toto tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom. Navyše ako nelogické potom vychádza mu konanie žalovaného, ktorý v samotnej zmluve označil žalobkyňu jednak ako podnikateľku s IČOm, avšak ohľadom jej DIČ (daňové identifikačné č.) je prázdny a preto ako logické a akceptovateľné prišlo mu tvrdenie žalobkyne o tom, že jej IČO si poverená pracovníčka žalovanej našla vo verejne dostupnom registri živnostenských subjektoch; a keďže DIČ sa v ňom neuvádza a žalobkyňa ohľadom svojej živnosti nepredkladala žiadne doklady, preto DIČ v zmluve nie je uvedené. Zároveň ale je žalobkyňa označená aj ako fyzická osoba s rodným číslom (ďalej len RČ), bydliskom a č. občianskeho preukazu (ďalej len OP). Má vedomosť, a je bežnou praxou žalovaného, že pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv označuje dlžníka ako podnikateľský subjekt a účelovo zaškrtne políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov označený za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Od dlžníka ako spotrebiteľa nie je dobre možné pri podpisovaní takýchto úverových zmlúv vyžadovať vedomosť o tom, aké právne následky môže mať pre neho podpísanie vopred vyhotoveného formulárového vyhlásenia, týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov, ktoré sa navyše nachádza v časti, kde vyžadovaný podpis spotrebiteľa evokuje jeho súhlas s výškou poskytnutého úveru a výškou jednotlivých splátok. Nemôže preto ani predpokladať, že si svoje postavenie môže takýmto vyhlásením zhoršiť, preto je nevyhnutné účel použitia poskytnutia finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. Sama žalobkyňa prehlásila, že poskytnutý úver použila výlučne na súkromné účely. Dopĺňa, že fyzická osoba, ktorá je zároveň podnikateľom, nemá zakázané vziať si úver aj na súkromné účely, a to napriek tomu, že podniká. Môže preto uzavrieť aj takú zmluvu o úvere, ktorá je zameraná na uspokojenie jeho osobných potrieb a potrieb členov jeho rodiny. Ak by „bol“ vzala žalobkyňa úver na podnikateľské účely, nebol daný žiaden dôvod uvádzať žalovaným do úverovej zmluvy jej RČ a ani č. OP, pretože sa to pre identifikáciu fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a berie si úver na podnikanie, nevyžaduje. V takom prípade by boli podstatné len tie údaje, ktoré sú uvedené v živnostenskom rozhodnutí a pri právnických osobách vo výpise z obchodného, príp. iného registra. Ak teda žalovaný použil v úverovej zmluve formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne a dlžníka označil dvojakým označením, javí sa byť spravodlivým vykladať tieto v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil, t. j. v neprospech žalovaného [viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) I.ÚS 243/2007]. Ako ďalší argument v prospech žalobkyne vyhodnotil tiež dôkaz - Dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá jej bola predložená, avšak ktorú nepodpísala, pričom rukopis, ktorý vypĺňal údaje, je totožný s rukopisom na úverovej zmluve. Táto dohoda sa týkala totiž práve úverovej zmluvy č.900501065 na splátky 311 €, ktoré mal realizovať zamestnávateľ žalobkyne: MINIDISCONT

- Š. I., M.: XX XXX XXX, D. P.. Je preto otázka, ako by inak pracovníčka žalovaného prišla na to, že žalobkyňa pracuje v Minidisconte, ak by jej to neuviedla, a prečo by žalovaný žiadal, aby podpísala dohodu o zrážkach zo svojej mzdy, ak by nebola pravda, že si peniaze požičiavala ako fyzická osoba

- nepodnikateľ, resp. nie na podnikateľské účely. Na základe týchto úvah a analýzy zmluvu uzavretú 8.1.2013 posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Za tejto situácie preto tú časť úverovej zmluvy, v ktorej mala žalobkyňa prehlásiť, že si peniaze požičiava na podnikateľské úvery, nepovažoval za smerodajnú. Napokon, vo vzťahu k posúdeniu pomeru fyzickej osoby - podnikateľa a úveru, poskytnutého nie na podnikateľské účely poukazuje aj na nález ÚS Českej republiky (ďalej len ČR) I.ÚS 1930/2011 z 10.1.2012, podľa ktorého je zásahom do práva na spravodlivý proces, ak sa spotrebiteľovi odmietne poskytnúť ochrana neaplikovaním ust. o ochrane spotrebiteľa len preto, že je v zmluve označený ako podnikateľ. ÚVER: Cituje znenie § 2 písm. a),b),§ 9 ods.1,ods.2 písm. d),i),j),k),l),z),ods.6,9,§ 11 ods.1 zák.č.129/10 Z. z., účinného 8.1.2013, a § 53 ods.5,6 O. z. Z obsahu úverovej zmluvy č.900501065 z 8.1.2013 nepochybne vyplýva, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníkovi (označenej v druhom rámčeku formulára zmluvy jej RČ) úver 2 000 €, ktorý sa zaviazala zaplatiť zvýšený o príslušný poplatok 1 732 €, celkom 3 732 € v 12 mesačných splátkach po 311 €. Cituje znenie čl.10 VPPÚ. Je nepochybné, že zmluva bola viazaná na dobu 1 roka a zvýšený poplatok 1 732 € predstavuje 86,60 % zo sumy 2 000 €, z toho 577,33 € (1/3 z 1 732 €) pripadá na úrok, čo činí 28,86 % ročný úrok. Suma 1 154,67 € (!!!) je suma poplatku titulom nákladov na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou (1 732 - 577,33), čo činí 57,73 % zo sumy 2 000 €

úveru. V januári 2013 bola priemerná sadzba úrokov obchodných bánk rezidentov eurozóny z nových úverov pri lehote splatnosti do 1 roka v sadzbe 7,98 % čo znamená, že úrok 28,86 % činí 361,65 % základného výpočtového základu a je o 261,65 % vyšší než priemerná sadzba úrokov obchodných bánk. Čo sa týka sumy poplatku za „nákladov“ na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je možné už uvažovať o úžere, ktorej sa týmto spôsobom žalovaný „na spotrebiteľoch“ dopúšťa. Pri jednoduchom praktickom uvažovaní si totiž nie je dosť dobre možné ani predstaviť, akým nákladom táto čiastka zodpovedá, keď, ako vyplýva z predložených listín, úverová zmluva i všetky ostatné sú vypísané ručne, žiadna mimoriadna činnosť ani zložité úkony s tým nie sú spojené a zastáva názor, že týmto spôsobom sa dodávateľ snaží obísť zákonné limity a pravidlá akceptovateľnosti tak, aby navonok úroková sadzba zodpovedala zákonným korektívom. Z uvedeného dôvodu má za to, čl.10 VÚP žalovaného v rozsahu úpravy tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné 2 tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou nie je ničím iným ak obchádzaním zák. o úverových stropoch či zákonnej prípustnosti výšky ich dojednania to aj podľa predpisov obchodného práva. Za stavu, že uvedená úprava má dopad na spotrebiteľa, je táto úprave ešte neudržateľnejšia. Cituje znenie § 3 ods.3,ods.5 veta „práva“ zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,§ 80 písm. c) O. s. p.,§ 137 písm. c/ a § 298 CSP. Vychádzajúc z cit. právnej úpravy je zrejmé, že spotrebiteľ dotknutý neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je súčasťou úverovej zmluvy alebo jej súčastí, sa môže žalobou domáhať na súde ochrany svojich práva aj bez preukazovania naliehavého právneho záujmu, čo je vyjadrené najmä v § 298 CSP, že ich súd skúma aj bez návrhu. Obyčajne k tomu dochádza v rámci žaloby dodávateľa voči spotrebiteľovi na plnenie, čo však nevylučuje, aby spotrebiteľ, v snahe zabrániť dodávateľovi domáhať sa „na ňom“ plnenia z neprijateľných podmienok, dosiahol túto súdnu ochranu samostatným rozhodnutím. Na predtlači je krížikom vyznačené, že ide o finančné prostriedky poskytnuté na výkon povolania. Žalobkyňa pri svojom výsluchu takýto účel použitia úveru odmietla, pretože na výkon podnikania nepotrebovala žiaden úver a v čase podpisovania zmluvy uvedenému údaju nepripisovala význam, zrejme nepoznajúc rozdiely medzi spotrebiteľskými a nespotrebiteľskými vzťahmi. Žalovaný za takýto poplatok neposkytuje reálne plnenie. Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo predstavuje podľa § 53 ods.1 O. z. neprijateľnú podmienku. Zo zmluvy nie je možné zistiť za aké konkrétne administratívne plnenie je žiadaný poplatok, teda v tejto časti je táto podmienka aj neurčitá, čo je tiež dôvodom neplatnosti právneho úkonu v tejto časti podľa § 37 ods.1 O. z. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 137 písm. c/ [do 30.6.2016 túto problematiku upravoval 80 písm. c) O. s. p.]. Poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu nespočíva na žalobkyni, keďže tento vyplýva priamo zo zák. Zo samotného § 53 ods.1 O. z. vyplýva právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľky na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Vo VÚP sa totiž vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku 1 732 € predstavuje 86,60 % zo sumy poskytnutého úveru, a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 O. z.). Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje výšku poplatku neznamená, že žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu podľa § 53 O. z. Žalobkyňa ako spotrebiteľ nebola s jeho podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie „n“ špecifikovaných a nijako nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou činnosťou. Argumentáciu žalovaného o nedostatku právneho záujmu preto neprijal a vyslovil, že znenie čl.10 VPPÚ v časti: Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné 2 tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto ust. Čo sa samotného úveru týka, v kontexte s uvedenými skutočnosťami má za to, že za stavu, že v zmluve nie je uvedená úroková sadzba, RPMN, priemerná RPMN a splatnosť splátok, celý úver je bezúročný a bez poplatkov čo znamená, že žalovaný sa „na žalobkyni“ môže domáhať iba toho, čo na základe zmluvy z 8.1.2013 jej poskytol. To ale nie je predmetom tohto konania. dôvodne podanej žalobe preto plne vyhovel. Úspešnej žalobkyni, podľa § 255 ods.1 CSP, priznal 100 % náhradu trov konania, o výške ktorých bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté osobitným uznesením.

3. Proti Rozsudku podala žalovaná v zákonnej 15 dňovej lehote toto o d v o l a n i e a uviedla: Predmetný rozsudok napáda z nasledovných dôvodov: v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods.1 písm. d),f) a h) tým, že Súd prvého stupňa Rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s jej argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal jej možnosť konať pred Súdom prvého stupňa, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. I. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Zároveň mal súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zák. stanovené podmienky nespĺňa. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A, č.303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z r.1993, sťažnosť č.18390/91) a ÚS SR (nález z 12.5.2004, I ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov. II. Je toho názoru, že žalobca na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemá naliehavý právny záujem. Cituje znenie § 137 písm. c) CSP. V zmysle uvedeného ust. žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Podľa jej názoru žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Cituje znenie § 137 CSP. Uvedený § 137 písm. c/ pripúšťa určovacie žaloby len vo vzťahu k právam (už nie právnym vzťahom ako § 80 písm. c) O. s. p.) a vo vzťahu k právnym skutočnostiam len v prípade, ak to predpokladá osobitný predpis (napr. dobrovoľná dražba, uznesenie valného zhromaždenia kapitálovej spoločnosti, skončenie pracovného pomeru). Podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo možné zo strany súdov (pri rozhodovaní či je možné určiť zmluvu alebo je časť za neplatnú) oprieť sa o časť § 80 písm. c/ OSP „právny vzťah“ (úvodzovky žalovaná). Takéto slovné spojenie sa ale v vôbec nenachádza, z čoho je zrejmé, že vôbec nepripúšťa žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. • Obdobne bola posudzovaná otázka bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy Okresným súdom (ďalej len OS) Bratislava II, ktorý zamietol žalobu v konaní 52C/135/2014 rozhodnutím z 25.0.2016, ktorým sa žalobca domáhal určenia zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Cituje, čo uviedol vo svojom odôvodnení. III. K posúdeniu zmluvy o úvere. „Spornú“ (úvodzovky žalovaná) zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa, a teda súdom cit. ust. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. V zmysle VPPÚ Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods.1 Obch. zák., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch. zák. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods.2 Obch. zák. ako nepomenovaná zmluva. Žalobcom predložená Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho vzťahu s ňou na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Ďalej poukazuje, že žalobcove prehlásenie je v predmetnej zmluve vlastnoručne ním podpísané. Podľa Zák. o spotrebiteľských úveroch č.129/10 Z. z. spotrebiteľom je fyzická osoba,, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. 8.1.2013 uzatvorila ako veriteľ s dlžníkom pod obchodným menom N. G., ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného IČO: 46 972 528, Zmluvu o úvere č.900500813, ktorým mu bol poskytnutý úver 2 000 €, zvýšený o príslušný poplatok 1 732 €, teda celkovo zaplatiť čiastku 3 732 €. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ust. o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obch. zák., nakoľko boli uzatvorené medzi 2 podnikateľskými subjektmi. Z uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi 2 podnikateľskými subjektmi. Poukazuje, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedený hneď vedľa podpisu dlžníka. Poukazuje, že disponuje vlastnoručne „podpísaním“ prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel podnikania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu a ten relevantnými dôkazmi nevyvrátil jej tvrdenia, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že poskytnuté peňažné prostriedky použil na súkromné potreby. Avšak takéto tvrdenia považuje za účelové

a nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zák. alebo dôkazných prostriedkoch, pričom predložila dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísanie prehlásenie žalobcu a žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a súd sa len na základe jeho kritických vyjadrení sa priklonil k jeho tvrdeniam. Poukazuje na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne preukázal a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok „procesného“ obrany žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať na § 151 ods.1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Má za to, že skutočnosť, že Zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že Zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Pod pojmom formulárová zmluva je potrebné rozumieť zmluvu, ktorú používa dodávateľ, resp. podnikateľ v 2 a viacerých prípadoch a zväčša je vopred pripravená. Uvedený postup je súčasťou bežnej podnikateľskej praxe a má za účel zjednodušiť kontraktačný proces, a to aj pri uzavieraní zmlúv medzi podnikateľmi navzájom. Z uvedeného vyplýva, že formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu (zmluvy o úvere). Vzhľadom na uvedené považuje tvrdenia Žalobcu o tom, že pred uzavretím Zmluva nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ust. a o tom aký budú mať pre neho (dožadujúc sa postavenia spotrebiteľa) jednotlivé časti Zmluvy, za bezpredmetné. Obzvlášť ako to bol práve Žalobca kto inicioval uzavretie Zmluvy v danej podobe, tým že dobrovoľne uvádzal údaje týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že Žalobca dodatočne došiel k záveru, že je pre neho Zmluva subjektívne nevýhodná nemôže byť na jej ujmu, ktorá konala v dobrej viere, že Žalobca má úmysel konať v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obch. zák.) sám svojím konaním Žalobca (dlžník) vyvolal a inicioval. Uzaviera zmluvy o spotrebiteľských úveroch aj s osobami, ktoré sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného procesu prejavia túto vôľu, t. j. nekonajú v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Konanie Žalobcu v žiadnom prípade nemôže byť na jej ujmu, pretože v opačnom prípade by platil extenzívny výklad § 52 ods.4 O. z. (cituje jeho znenie), t. j. za spotrebiteľa by sa považovala každá fyzická osoba, čo je v rozpore s účelom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukazuje aj na Rozsudok NS Spolkovej republiky Nemecko z 22.12.2004: VIII ZR 91/04 podľa ktorého: Ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, napr. preto, že inak by druhá strana spotrebiteľskú zmluvu neuzatvorila je potrebné takýto záväzok posudzovať „jako“ obchod a nie „jako“ spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je treba chrániť dobrú vieru dodávateľa a dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Čo sa týka označenia dlžníka IČO-m aj RČ uvádza nasledovné. V predmetnom prípade sa jedná len lepšiu identifikáciu dlžníka. Údaje o dlžníkovi sú v zmluve o úvere v samostatnej kolónke pričom je tam zrozumiteľne uvedené na základe čoho sa dlžník identifikuje a tým je obchodné meno, IČO, DIČ, miesto podnikania, zapísaný v ž. r., číslo žiad. Až nižšie v zmluve o úvere sú obsiahnuté ďalšie informácie o dlžníkovi alebo ručiteľovi, ktoré slúžia výlučne pre informatívne účely pre lepšiu identifikáciu dlžníka, pričom tieto údaje nijakým spôsobom neovplyvňujú predmetnú zmluvu. Dovoľuje si poukázať na skutočnosť, že samotnému uzatvoreniu Zmluvy predchádzalo vypísanie tzv. žiadosti o úver 8.1.2012. V predmetnej žiadosti Žalobca dobrovoľne uvádzal skutočnosti týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti (IČO, DIČ, obchodné meno, miesto podnikania) v dôsledku čoho jej poverený zástupca usúdil, že Žalobca koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. O. i., žalobca v žiadosti o úver vyznačil okrem skutočnosti, že je živnostníkom aj kolónku, že (žiadateľ) je zamestnaný, na základe uvedeného ako zákonný prostriedok zabezpečenia pohľadávky uzatvorila so žalobcom aj dohodu o zrážkach zo mzdy. Táto skutočnosť, že žiadateľ je zamestnaný a zároveň živnostníkom, sama o sebe neznamená že žalobca si nemohol zobrať peňažné prostriedky na účel podnikania. V žiadnom prípade sa nestotožňuje a rázne odmieta tvrdenia, že účelovo obchádza ust. chrániace spotrebiteľov využívaním formálneho účelu zmluvy. T. č. poskytoval klientom aj Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vzhľadom k uvedenému sa nestotožňuje s tvrdením súdu o obchádzaní zák. Žalobca svojím prejavom vôle ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácii dôležitých pre neho a jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť s ňou zmluvu o úvere alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca si zobral predmetný úver na účel podnikania, peňažné prostriedky si prevzal a nemal proti tomu žiadne námietky. Zmluva o úvere plní funkciu návrhu na uzavretie zmluvy. Návrh môže obsahovať dodatky, výhrady či iné zmeny, ako ich ale dlžník navrhne. Vzhľadom k tomu považuje tvrdenie o obchádzaní zák. za nedôvodné. Na základe uvedeného je nesporné, že žalobca finančné prostriedky použil na výkon podnikania, pričom podľa zák. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Preto nemožno predmetný úver posudzovať v zmysle zák. o spotrebiteľských úveroch. Dovoľuje si dať do

pozornosti Rozsudok KS v Banskej Bystrici 14Co/975/2015 z 21.2.2017, ktorý rozsudok OS potvrdil. Cituje, čo vo svojom odôvodnení konštatoval. Dôkaz: Zmluva o úvere. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Je povinná preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté. Nenesie však povinnosť preukazovať či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Je nemysliteľné aby kontrolovala, ak uzatvorila vyše 400 000 zmlúv o úvere každého klienta, na čo financie použije. Ten sa sám zaväzuje svojim podpisom, že prostriedky budú použité na poskytnutý účel. Podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania [Rozhodnutie ESD zo 14.3.1991, vo veci 361/89 (Di Pinto)]. Vzťah Obch. zák. a O. z. je založený na subsidiárnom základe, čo znamená, že O. z. je vo vzťahu k Obch. zák. všeobecným a podporným právnym predpisom. Kombinácia oboch právnych predpisov má niekoľko rovín: 1. vzťahy, ktoré v Obch. zák. nie sú upravené vôbec, 2. vzťahy upravené tak v Obch. zák., ako aj O. z., 3. vzťahy, ktoré v O. z. nie sú upravené vôbec a vzťahy, ktoré sú upravené v O. z. a čiastočne aj v Obch. zák. Vylúčiť aplikáciu O. z. ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodno-právnom vzťahu pokiaľ: - Obch. zák. danú problematiku komplexne (v danej časti) upravuje osobitným spôsobom, - Obch. zák. vylučuje aplikáciu O. z. alebo jeho konkrétneho ust. (napr. § 267 ods.2 vylučujúci aplikáciu § 49 O. z.), - dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ust. O. z. Cituje znenie § 501 Obch. zák. ods.2. Je potrebné ďalej zdôrazniť skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z § 53 ods.6 O. z. (cituje jeho znenie). Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie ona. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia Zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako ona). Pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s § 53 ods.6 O. z., podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je, samozrejme, nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj ona. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zák. zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe a cituje z Rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe 12Cmo 95/2005, publikovaného v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1-459. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s.67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR. S odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru uzatvorila zmluvu o úvere a oboznámila žalobcu s jej jednotlivými ust. V čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a ňou neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ, teda ona, môže požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako má právo na zabezpečení svojej pohľadávky či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Je teda bezpredmetné skúmať či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná zmluva podľa Obch. zák. si vyžaduje dostatočné vymedzenie subjektov, teda zmluvných strán, ktoré uzatvorili zmluvu a vymedzenie predmetu zmluvy. Každopádne si nevyžaduje náležitosti, ktoré uvádza žalobca vo svojich tvrdeniach. Ak strany si zvolia, že zmluvu uzatvoria ako nepomenovanú, náležitosti by sa mali teda posudzovať podľa tých, ktoré si vyžaduje najbližšie ním podobná zmluva, v tomto prípade Zmluva o úvere, ktorá je upravená v rámci Obch. zák. § 497 a n. Ani tam nie „súd“ uvedené náležitosti ako uvádzanie RPMN atď. Z daného dôvodu nie je možné zmluvu považovať za bez poplatku a bezúročnú. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Poukazuje na Uznesenie KS v Trnave, 10CoE/70/2010-42 (cituje z neho). Obdobný výklad by sa vzťahoval pre spornú zmluvu. Uznesenie je zverejnené na stránke ministerstva spravodlivosti. Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O spotrebiteľa ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania či povolania. Z predmetnej definície spotrebiteľa jasne vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý, a teda nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom následne použité. Ak bol teda úver výlučne na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel podnikania, nepôjde o spotrebiteľský úver. Je potrebné tiež zdôrazniť, že dlžník podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil do zmluvného vzťahu za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon podnikania

a toto vyhlásenie potvrdil svojím podpisom. Toto jeho vyhlásenie akceptovala, nijako ho neovplyvňovala a ani si ho nevynucovala. Ak by toto vyhlásenie napokon bolo nepravdivé, má k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (§ 49a O. z. - dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre uvedenie do omylu; § 507 Obch. zák. (cituje jeho znenie). Je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon podnikania a toto vyhlásenie potvrdil svojím podpisom. Toto jeho vyhlásenie akceptovala. Táto skutočnosť je pritom jasne preukázaná Zmluvou o úvere. Záverom tejto časti treba uviesť, že pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádza čo do účelu z vyhlásenia jednotlivých klientov. Oblasť predmetu podnikania „žalobcu“ je charakterizovaná ako rýchle „pôžičky“ (úvodzovky žalovaná), kde nie je žiaden čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Ak by tieto vyhlásenia napokon boli nepravdivé, má k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (§ 49a O. z.) - dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre uvedenie do omylu; § 507 Obch. zák. (cituje jeho znenie). V prípade jej postavenia treba akcentovať aj jej dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupovala. Jej argumentácia v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, na ktorú zjavne „zabudol“ (úvodzovky žalovaná) poukázať žalobca. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o. i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1-459. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s.468-469). Obdobne pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu) je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o. i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1-487. Praha, Linde 2008, s.324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha: C. H. Beck 2008, s.54). Analogicky, ak žalobca v Zmluve o úvere uviedol a aj podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho povolania, treba chrániť jej dobrú vieru a žalobcovi nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Vo vzťahu k účelu poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon podnikania si dovolí poukázať na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, P/0355/01/2012 vydané v konaní proti nej, ktorým bolo toto zastavené (cituje z neho a z jeho odôvodnenia). • Rovnako posudzoval zmluvu aj KS v Žiline vo svojom rozhodnutí 6CoE/122/2011, v ktorom zrušil rozhodnutie OS, ktorý zastavil exekúciu z dôvodu, že rozhodcovská zmluva bola v rozpore s normami spotrebiteľského práva, pričom rozhodcovský rozsudok posúdil súd prvého stupňa za rozhodnutie, ktoré priznáva nedovolené plnenie. Avšak KS ZA zrušil jeho rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vzhľadom na to, že OS dospel k záveru o postavení povinného ako spotrebiteľa na základe skutočnosti, ktoré nepreveril ani neodôvodnil. Rovnako ako to je v tomto prípade. Žalobca sa domáha určenia absencií náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak ani jediným dôkazom nepoukázala prečo by sa mala zmluva za spotrebiteľskú považovať. • Rovnaký názor zastal opäť KS v Žiline. Rozhodnutie, ktorým bola žaloba zamietnutá je vedené pod sp. zn. 5C/159/2012 zo 6.3.2013. Rozsudok OS potvrdil KS v Žiline, 7Co/208/2013 z 28.8.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 3.10.2013. • S obdobným prípadom sa vysporiadal aj KS v Banskej Bystrici, ktorý zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu „prvé“ stupňa. OS Žiar nad Hronom rovnako posudzoval zmluvu o úvere, podpísanú za účelom povolania a vyhodnotil ju ako spotrebiteľskú vo svojom rozhodnutí 10C/122/2013-71 z 10.9.2014, KS Banská „bystrica“ 25.11.2015 Rozsudkom 14Co/1553/2014 jeho rozhodnutie zrušil (citoval, ako to odôvodnil). Súd zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Napriek tomu, že odcitoval zákonné ust. zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák.č.129/10 Z. z. neuviedol ani jediné tvrdenie, na podporu svojho rozhodnutia, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú, napriek tomu, že dlžník sa jasne zaviazala, že ide o úver vzatý za účelom podnikania. Poukazuje, na to, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný a jej tak v zmysle došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom. Poukazuje na nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie predstavuje významnú časť rozsudku a je veľmi významné z hľadiska presvedčivosti, logickosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Je presvedčený, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich vzájomných súvislostiach a to tak, aby presvedčivo dokázal vyargumentovať zistený skutkový stav. Povinnosť riadne odôvodniť súdne rozhodnutie ako súčasť práva na spravodlivý proces, bola už prejudikovaná početnými rozhodnutiami ako NS SR tak aj ÚS SR. Predložila listinné dôkazy, ktoré nasvedčujú účelu. Žalobca nepredložil ani jediný dôkaz o tom, že by bol úver vzatý za spotrebným účelom, a aj napriek tomu, súd sa priklonil na jeho stranu, a to bez toho aby odkázal na akýkoľvek dôkaz,

ktorý by svedčil jeho tvrdeniam a napokon jeho rozhodnutiu. Z rozhodovacej činnosti OS je všeobecne známe, že len málokedy sa vysporiadajú s námietkou účelu poskytnutých finančných prostriedkov, a bez uvedenia dôkazov, o ktoré sa opreli posúdia zmluvy o úvere obchodnoprávneho charakteru ako zmluvy spotrebiteľské. • S obdobným prípadom sa vysporiadal aj KS v Banskej Bystrici, ktorý zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu „prvé“ stupňa. OS Žiar nad Hronom rovnako posudzoval zmluvu o úvere, podpísanú za účelom povolania a vyhodnotil ju ako spotrebiteľskú vo svojom rozhodnutí 10C/122/2013-71 z 10.09.2014. KS Banská „bystrica“ 25.11.2015 Rozsudkom 14Co/1553/2014 jeho rozhodnutie zrušil (citoval, ako to odôvodnil). Súd prvého stupňa len konštatuje, že má za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, a to bez toho aby to akokoľvek odôvodnil. Žalobca nepredložil jediný dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver. Má za to, že v časti kde by sa malo nachádzať odôvodnenie, táto časť absentuje. Žiada aby súd prvého stupňa poukázal na dôkazy, o ktoré oprel svoje tvrdenia. Vzhľadom na „uvedený“ je toho názoru, že OS Košice - okolie ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom následne vec nesprávne právne posúdil. Na podporu svojich tvrdení uvádza rozhodnutie OS Bratislava IV v konaní 8C/22/2011 a cituje, čo v ňom uvádza. Súd posudzoval rovnako ako v prípade navrhovateľky zmluvu o úvere uzatvorenú za účelom podnikania, pri ktorej sa domáhal navrhovateľ jej spotrebiteľského charakteru. Môže dať do pozornosti aj rozhodnutie OS v Bratislave IV, 4C/26/2011, ktoré obdobne rozhodovalo vo veci zmluvy o úvere s vyznačeným účelom podnikania. Žaloba bola zamietnutá, a to s odôvodnením, ktoré cituje. Môže dať do pozornosti aj rozhodnutie OS v Ružomberok 3C/46/2016-90, ktoré obdobne rozhodovalo vo veci zmluvy o úvere s vyznačeným účelom podnikania (cituje z neho). V. Res iudicata. Poukazuje na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých časti zmluvy o úvere č.900501065 (teda či zmluva je bezúročná a bez poplatkov alebo nie) už bolo rozhodnuté 26.9.2014, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej rozhodcovskej a.s., Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, zapísanej v Obchodnom registri OS Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.3530/B, SR 04894/14, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Dôkaz: Rozhodcovský rozsudok. Cituje znenie § 161 ods.1,3 CSP. Z uvedeného vyplýva, že ak sa v konaní vyskytnú neodstrániteľné nedostatky konania, súd nemôže vo veci konať a rozhodnúť, ale musí konanie zastaviť v akomkoľvek štádiu konania. Teda uvedené ust. súdu ukladá skúmať podmienky konania v trvaní celého konania. Medzi neodstrániteľné nedostatky v konaní sa, o. i., považuje aj res iudicata. Cituje znenie § 230 CSP. Nie je pritom rozhodujúce, že skoršie rozhodnutie je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Cituje znenie § 35 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd neraz rozhodoval o námietke veci rozhodnutej až dospel k nasledujúcim záverom: • Poukazuje aj na Uznesenie Nejvyššího soudu ČR, 29Cdo 2254/2011 z 27.6.2013 (cituje, čo sa v ňom uvádza). • V súvislosti s uvedeným poukazuje aj na Uznesenie NS SR 3Cdo 100/01 z 28.5.2002 (cituje, čo sa v ňom uvádza). • Obdobný názor zaujal NS SR aj vo svojom Uznesení 3Cdo 42/2006 (cituje, čo sa v ňom uvádza). • Uznesením KS v Prešove z 20.12.2011, 1Co/79/2011 uviedol v spore o plnenie, v ktorom vystupovala na strane žalovanej, rozhodol odvolací súd tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil z dôvodu absolútnej ignorácie skúmania podmienky konania v podobe absencie prekážky právoplatne rozsúdenej veci (Uznesenie KS v Prešove z 20.12.2011, 1Co/79/2011). • V inom konaní, v ktorom taktiež vystupovala na strane, rozhodol Uznesením KS v Košiciach z 3.5.2012, 5Co/43/2012-207 o potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorým tento prerušil konanie vo veci ochrany spotrebiteľa do právoplatného skončenia konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Cituje, čo KS v Košiciach, o. i., uviedol. • Rovnaký názor zaujal aj OS Bratislava I, ktorý Uznesením 17C/35/2014 z 3.6.2014 zastavil konanie (cituje, čo uviedol). Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala aj predmetom aktuálnej judikatúry NS SR, • Uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010 z 26.9.2011 - ide o súdne rozhodnutie vo veci, v ktorej na strane oprávneného vystupoval ona; R 46/2012; • Uznesenie NS SR 6Cdo 143/2011 z 18.1.2012, • Uznesenie NS SR 3Cdo 122/2011 z 9.2.2012; všetky rozhodnutia sú publikované na webovskej stránke www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>). NS SR jednoznačne potvrdil povahu rozhodcovského rozsudku ako res iudicata (citoval, čo uviedol). Jej argumentáciu, týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. • Ako vyplýva z rozhodnutia ESD vo veci Asturcom (ktoré sa dotýka výkonu rozhodcovského rozhodnutia), smernica č.93/13/EHS nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo, žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie sa európskeho práva, čo SD potvrdil aj v samotnom rozhodnutí Asturcom. Podľa tohto rozhodnutia sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola rozhodcovských rozhodnutí exekučným súdom potrebná alebo nie, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení tzv. zásady procedurálnej autonómie členských štátov. Rozhodnutia rozhodcovských súdov s účinkami právoplatných rozsudkov sa tak podľa SD majú kontrolovať iba v tom rozsahu,

v akom to pripúšťa vnútroštátne právo. Z uvedeného vyplýva, že smernica č.93/13/EHS nezakladá právo spotrebiteľa na to, aby exekučný súd podrobil rozhodcovský rozsudok kontrole vecnej správnosti. • Podľa rozhodnutia ESD č.C-2/08 vo veci Amministrazione dell'Economia a delle Finanze právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť (a teda stáva sa res iudicata), aj keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podotýka, že zásada res iudicata je jednou zo základných zásad akéhokoľvek procesného práva (v tr. práve ide o zásadu ne bis in idem) v celoeurópskom meradle. Táto zásada nie je v slovenskom procesnom práve uplatňovaná tak vo vzťahu k akémukoľvek prípadu (nedochádza teda k odlišnému prístupu v závislosti na prípade) a ani nesťažuje uplatnenie práva Spoločenstva, keď žalovaný v rozhodcovskom konaní predsa môže použiť prostriedky obrany v exekučnom konaní. Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicata je naviac jednou zo základných zásad rozhodcovského konania akceptovateľnou v medzinárodnou meradle (Chovancová, K.: Res iudicata v medzinárodnej arbitrážnej praxi. Bulletin slovenskej advokácie, 2008, č.9-10). Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicata plne rešpektuje aj judikatúra ESD. Podľa jej názoru ten istý predmet konania je daný vtedy ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň sa týka tých istých osôb, pričom nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie, t. j. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako odporca má v novom konaní postavenie navrhovateľa. Z Rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil Zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal jej voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť Rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. S poukazom na uvedené, je toho názoru, že ak procesné podmienky nie sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie a preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. VI. Vzhľadom na uvedené „žalobca“ navrhuje, podľa § 391 ods.1 C. s. p. v platnom znení, Rozsudok súdu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiada úhradu trov konania, ktorý jej vznikli, vrátane trov odvolacieho konania. 4. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného zaujala nasledujúce stanovisko: I. K posúdeniu zmluvy o úvere. Z Úverovej zmluvy č.:900501065 uzavretej medzi ňou a žalovaným 8.1.2013 (ďalej len zmluva; poznámka žalobkyne), vyplýva, že jej bol poskytnutý úver 2 000 €, ktorý mal byť splatený v 12 mesačných splátkach po 311 €. V zmluve o úvere je identifikovaná menom, priezviskom, IČO-m, miestom podnikania, trvalým bydliskom, RČ, č. OP, z čoho je zrejmé, že ide o fyzickú osobu - živnostník, nekonajúcu pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a sú tak naplnené zákonné kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa O. z., bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 262 ods.1 Obch. zák. (bod 15 VPPÚ). Zmluva o úvere má povahu zmluvného formulára, v ktorom je označená obchodným menom (ktoré je zhodné s jej menom a priezviskom), identifikačným č. a miestom podnikania (ktoré je zhodné s miestom jej bydliska). Zmluvný formulár obsahuje vopred predtlačené vyhlásenie dlžníka, že sú mu finančné prostriedky poskytnuté na výkon podnikania. Toto vyhlásenie sa nachádza v graficky oddelenej časti zmluvy, v ktorej sa okrem vyhlásenia nachádza aj údaj o výške poskytnutého úveru, výške dohodnutého poplatku, celkovej čiastke na zaplatenie, počte a výške splátok a splatnosti prvej splátky. Vyhlásenie nie je žiadnym spôsobom oddelené od ostatného textu tejto časti zmluvy. Miesto na podpis je umiestnené tak, že ľahko možno nadobudnúť dojem, že ide o vyjadrenie súhlasu s výškou úveru a s podmienkami jeho splatnosti a prehliadnuť, že v rovnakej časti zmluvného formulára je umiestnené aj prehlásenie o účele poskytnutia finančných prostriedkov. Žalovanému nikdy netvrdila, že peniaze potrebuje na výkon podnikania a žalovaný sa jej ani na účel brania úveru nedotazoval. Formulár zmluvy neobsahuje ani možnosť označiť iný účel poskytnutia finančných prostriedkov ako na výkon podnikania. Vloženie vyhlásenia o účele poskytnutia finančných prostriedkov zo zmluvy o úvere, ktoré má svedčiť o poskytnutí úveru na výkon podnikania spotrebiteľa bez reálneho stotožnenia predmetu podnikania a zistenia, aký konkrétny súvis s týmto predmetom podnikania má uzatvorenie konkrétnej zmluvy, nemožno považovať za dôkaz o nespotrebiteľskom charakter zmluvy. Žalovaný z verejne prístupných informačných systémov zistil, či je podnikateľom a na základe toho pripravil pre ňu na podpis zmluvný formulár, v ktorom bola označená ako podnikateľ a účel poskytnutia finančných prostriedkov na výkon podnikania, a to bez zistenia skutočného účelu poskytnutia finančných prostriedkov. Použitý zmluvný formulár napokon ani miesto na uvedenie skutočného účelu použitia finančných prostriedkov neobsahuje. Finančné prostriedky boli v danom prípade poskytnuté na iný účel ako na podnikanie. Žalovaný má vo zvyku dotazovať sa záujemcov o úver, aké majú zamestnanie a či podnikajú. V prípade, ak podnikajú, „žalobca“ predloží záujemcovi o úver formulár zmluvy uzatváranej podľa Obch. zák.

To ale neznamená, že dlžník tieto finančné prostriedky použil na podnikanie. Predložením formulára zmluvy o úvere podľa ust. Obch. zák. majúcim svedčiť o poskytnutí úveru na výkon podnikania, bez reálneho stotožnenia podnikania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto podnikaním či predmetom činnosti spotrebiteľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má, „žalobca“ ako poskytovateľ úveru, nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcu čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jej oblasti činnosti. Takýto postup veriteľa možno považovať za postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti v spotrebiteľskej zmluve a za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 7 ods.1 zák. o ochrane spotrebiteľa, ako aj za zakázané konanie v zmysle § 9 ods.7 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Bola jej zo strany žalovaného vnútená zmluva o úvere uzavretá v zmysle § 262 ods.1 Obch. zák., ktorá svojou povahou a účelom vylučovala použitie zák. o spotrebiteľských úveroch, keďže sa mala v zmysle bodu 15. VPPÚ, spravovať výlučne Obch. zák. Úprava poskytnutia finančných prostriedkov bola zahrnutá do zmluvy, ktorej povaha a účel umožnili obídenie zák. o spotrebiteľských úveroch, v predmetnej Zmluve boli použité podmienky, ktoré vylúčili aplikáciu ust. zák. vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery a ktoré ako rozhodné právo k spotrebiteľskej zmluve stanovovali Obch. zák., čím bol porušený zákaz vyplývajúci z § 9 ods.7 a 8 zák. o spotrebiteľských úveroch č.129/10 Z. z. Následkom tohto konania bola spotrebiteľom predložená Zmluva v ktorej chýbali náležitosti ako úroková sadzba spotrebiteľského úveru, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej RPMN), priemerná RPMN, názov a adresa príslušného kontrolného orgánu a taktiež neboli zabezpečené práva spotrebiteľa v zmysle § 13 (právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a § 16 (splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti) zák. o spotrebiteľských úveroch. Cituje znenie § 9 ods.7 a 8 zák.č.129/10 Z. z. Vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským a riadi sa zák.129/10 Z. z. Žalovaný poskytol „žalovanému“ dočasné finančné prostriedky vo forme úveru a konal tak v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z obchodného registra. V danej veci sa nepochybne jedná o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods.1,3,4 O. z. O. z. totiž spotrebiteľa definuje odlišne od zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pričom podľa § 52 ods.4 O. z. spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Veriteľ je tým účastníkom konania, ktorý musí preukazovať, že úver poskytol žalovanému ako podnikateľovi - živnostníkovi na jeho podnikanie a nie na osobné účely. Žalovaný postupoval s hrubou nedbanlivosťou, ak predložil spotrebiteľovi formulár Zmluvy o úvere na účel, ktorým vylúčil aplikáciu zák.129/10 Z. z. Žalovaný bol povinný s odbornou starostlivosťou ( cituje znenie § 2 písm. u/ zák.č.250/07 Z. z.). Poskytovanie úverov na finančnom trhu spotrebiteľom má svoje zásady. Nepochybne ide o osobitne chránené vzťahy [čl.169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len EÚ) - štáty zabezpečia ochranu hospodárskych záujmov spotrebiteľov, čl.38 Charty základných práv EÚ - politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov). Cituje znenie čl.3 bodu 1. Smernice Rady 93/13/EHS a čl.5 bodu 1. a 2., kapitoly 2 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu. V skutočnosti, napriek formálnemu údaju v listinných dôkazoch, strany sporu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pre ktorú platia ust. o spotrebiteľskom práve, poskytujúce ex offo zvýšenú ochranu slabšej zmluvnej strane (spotrebiteľovi) zo strany súdu. Napriek jej označeniu v zmluve aj údajom charakterizujúcim fyzickú osobu podnikateľa teda IČO-čom (identifikačným č.) má zmluva povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy a obsah zmluvy zjavne nesvedčí o tom, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári a všeobecné zmluvné podmienky skôr potvrdzujú skutočnosť, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi, čo je typické pre spotrebiteľské zmluvy. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský právny vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je treba uplatniť výklad v súlade s § 54 ods.2 O. z. účinným v čase uzavretia zmluvy (cituje jeho znenie). Dáva do pozornosti Rozsudok SD z 3.9.2015, vo veci C-l10/14, Horaţiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA a cituje dôvody, z ktorých SD (štvrtá komora) rozhodol. Dáva do pozornosti, resp. poukazuje na: Rozhodnutie KS v Banskej Bystrici 15Co/185/2016 z 8.6.2016, Rozhodnutie KS v Prešove 6Co 84/2011 z 26.5.2011, Rozhodnutie ÚS ČR I.ÚS 1930/11 z 10.1.2012, Rozhodnutie KS v Trnave 10CoE/70/2010 z 31.5.2010 a Rozhodnutie NS ČR 31Cdo 660/2010 (z odôvodnenia uvedených rozhodnutí cituje). K vylúčeniu zmluvy o úvere „z pod“ režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov by mohlo dôjsť len v prípade, ak by bolo jednoznačne

preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime, ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj na výkon podnikania so skutočnosťou. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver poskytnutý spotrebiteľovi bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obch. zák., čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, vo vzťahu k náležitostiam, k výške zák. regulovanej odplaty a neposlednom rade k neuvedeniu základného porovnávacieho údaju RPMN. II. Rozhodcovská zmluva. Ako spotrebiteľ si nevyjednala osobitne rozhodcu. Rozhodcovská zmluva bola už vopred naformulovaná. Jedná sa o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Miesto rozhodcovského konania si jednako jednostranne stanovil dodávateľ. Rozhodcovská zmluva je neprijateľná aj z dôvodu, že ak rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ, tak sa mu už musí spotrebiteľ nezvratne podrobiť a tak riešiť svoj spor pred rozhodcom, ktorý je pre spotrebiteľa nepredvídateľný a má vážne pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti rozhodcovského procesu. Taktiež pravidlá rozhodcovského konania sú nedostatočne transparentné pre priemerný subjekt práva. Spotrebiteľská vec je subjektívne ako aj objektívne nearbitrabilná a túto skutočnosť dodávateľ v spotrebiteľskej zmluve dostatočne nezohľadnil. Nekalosť rozhodcovskej zmluvy vyplýva najmä zo skutočnosti, že rozhodcovská zmluva nebola dojednaná individuálne, ďalej z veľkej vzdialenosti rozhodcovského súdu a z nutnosti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak skôr začne konanie pred rozhodcom, čo sa fakticky za netransparentných podmienok stalo. Po zrušení rozsudku by sa na návrh mohla podrobiť podľa § 45 zák.č.335/14 Z. z. Zák. o rozhodcovskom konaní, konaniu o pôvodnej žalobe. V prípade konania pred súdom by mal spotrebiteľ možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska. Žalovaný ako veriteľ je pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy povinný poučiť spotrebiteľa o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedené ust. vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo 1 konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto čl. na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ust., ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Rozhodcovská zmluva ako zmluva formulárová bola spotrebiteľovi predložená na predtlačenom formulári, ktorú prijal v rovnaký deň, ako samotnú zmluvu o úvere. Na uvedenom tlačive sa doplnili len jej údaje, č. a dátum uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi ňou ako spotrebiteľom a žalovaným, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, sa javí ako absolútne nevyvážená a preto neprijateľná. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o úvere, ani rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať rozhodcovskú zmluvu ako zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nemôže byť na podklade takejto Rozhodcovskej zmluvy vydaný rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktorého povahu považuje za objektívne nemožnú, právom nedovolenú a odporujúcu dobrým mravom. III. Res iudicata. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že prejednaniu veci bráni prekážka veci rozhodnutej (res iudicata) s poukazom na to, že legitímnosťou všetkých zmluvných podmienok, resp. zmluvy o úvere ako celku, sa už zaoberal rozhodcovský súd, k tomu uvádza, že je síce pravdou, že vec bola predmetom konania pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8. Bratislava SR 04894/14, dátum vydania 26.9.2014, s tým, že

právomoc rozhodcovského súdu bola daná rozhodcovskou zmluvou. Už v minulosti v právnej veci práve žalovaného explicitne v rozsudku OS Svidník 21Co 25/2012 z 18.6.2013 konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní, nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, uznesenie KS v Trnave 10CoE/308/2011-39 z 31.5.2012). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. OS SR tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. Uznesenie ÚS SR I.ÚS 25/2014 z 22.1.2014). Tento záver bol prijatý i NS SR v uznesení 3Cdo 122/2011 z 9.2.2012 (cituje z neho). Obdobne tiež Uznesenie NS SR 6Mcdo 9/2012 zo 16.1.2013 (aj z neho cituje). Rozsudkom OS Košice - okolie: 7C/363/2014 zo 16.5.2017 bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava SR 04894/14, dátum vydania 26.9.2014, na ktorý sa žalovaný vo svojom odvolaní odvoláva, zrušený. IV. Vzhľadom k tomu, že súd vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, navrhuj Rozsudok ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 CSP. Uplatňuje si nárok na náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní 99,50 € bez DPH (1 úkon právnej služby za r.2017: 90,66 €, (§10 ods.1 AT) 1/13 výpočtového základu (68 € (1/13 výpočtového základu) + 22,66 € (tarifná hodnota zo žaloby o určenie druhej neprijateľnej zmluvnej podmienky predstavuje 68 €/3 v súlade s § 13 ods.3) + režijný paušál po 8,84 €) na účet jej zástupcu. 5. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla: I naďalej trvá na svojom odvolaní z 19.6.2017 v celom rozsahu a s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí a podáva k nim nasledovné v y j a d r e n i e: I. K zmluve o úvere. Má i naďalej za to, že predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko žalobca v zmluve o úvere vyhlásil, že finančné prostriedky využije na účel podnikania, pričom túto skutočnosť potvrdil svojim vlastnoručným podpisom. Žalobcove tvrdenia odvolávajúce sa na grafickú stránku uvedeného vyhlásenia považuje len za účelové s cieľom vyhnúť sa povinnostiam plynúcim pre žalobcu z predmetnej zmluvy o úvere a z toho dôvodu sa s nimi nestotožňuje. K tomuto tvrdeniu si zároveň dovoľuje poznamenať, že vyhlásenie je navyše znázornené v rovnakej veľkosti a type písma, ako aj ostatný text zmluvy o úvere. O. i. poukazuje, že žalobca mal uzatvorených s ňou viacero zmlúv o úvere od r.2009 do r.2013, a teda nie je na mieste poukazovať na jeho ľahkomyseľnosť alebo nevedomosť, nakoľko má lepšiu vedomosť v porovnaní z bežným občanom (spotrebiteľom), nakoľko sú mu dobre známe práva a povinnosti ako aj náležitosti predmetnej zmluvy, vzhľadom k počtu celkovo uzatvorených zmlúv, ktoré uzatvoril ako dlžník so ňou ako veriteľom. K označeniu žalobcu v zmluve o úvere ako podnikateľa a zároveň ako aj fyzickej osoby, uvádza, že spomínané označenie ako fyzickej osoby je len informatívne, nakoľko slúži pre lepšiu identifikáciu dlžníka. Pričom údaje o dlžníkovi sú jednoznačne uvedené v hornej časti na prednej strane zmluvy o úvere, kde sa uvádza obchodné meno, IČO, miesto podnikania atď., a nefiguruje v týchto údajoch žiadny údaj o mene, priezvisku, dátume narodenia dlžníka. Až nižšie v predmetnej zmluve sú obsiahnuté doplňujúce informácie či už o dlžníkovi alebo ručiteľovi, ktoré slúžia výlučne na doplnenie informácií pre veriteľa, a teda nemožno o týchto doplňujúcich informáciách tvrdiť, že sa jedná o výslovné označenie dlžníka. II. K tvrdeniu žalobcu, že rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku si dovoľuje uviesť, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne, v zmysle ust. zák.244/02 Zb. o rozhodcovskom konaní 8.1.2013. S odkazom na predošlé podanie v tejto právnej veci, je názoru, že žalobca nie je spotrebiteľ a teda nemožno hovoriť ani o neprijateľných podmienkach v zmysle § 53 ods.4 písm. r) tak ako uvádza. Dôkaz: Rozhodcovská zmluva. V prípade, ak by súd nesúhlasil s jej argumentáciou a predmetnú zmluvu o úvere by napriek tomu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, „sú“ dovoľuje uviesť - citovať znenie § 53 ods.4 písm. r) O. z. Rozhodcovská zmluva je na osobitnej listine, ktorú žalobca podpísal, pričom namietaný nedostatok „slobodne“ vôle nie je možné brať do úvahy, nakoľko slobodnú vôľu prejavil tým, že podpísal Rozhodcovskú zmluvu. Pokiaľ by súd vyhovel argumentácii žalobcu, znamenalo by to znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre ňu, pričom z uvedeného § 53 ods.4 písm. r) O. z. v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch navyše vyplýva jednoznačne aj z odporúčania komisie č.98/257/ ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi žalobcom a ňou je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory s ňou riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Cituje, čo sa uvádza v čl. II - predmet zmluvy v bode 1 rozhodcovskej zmluvy. Z toho jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu, a žalovaný sa má možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na

všeobecný súd. Námietku voči právomoci súdu je možné podať aj v čase keď žalovanému je doručená výzva na žalobnú odpoveď. V predmetnom prípade, žalobná odpoveď doručená nebola. • Obdobnou otázkou sa zaoberal aj OS Rimavská Sobota, ktorý Rozsudkom 14C/214/2014 z 24.9.2015 zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Cituje, ako svoje tvrdenia odôvodnil. Na podporu tvrdení uvádza nasledovné rozhodnutie: • Navyše poukazuje na Rozsudok KS v Košiciach 2Co/l07/2015 z 28.2.2016, zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu obdobne ako v tomto prípade s poukazom na nasledovné ohľadom rozhodcovskej zmluvy (cituje z odôvodnenia). • Poukazuje aj na Rozsudok OS Bratislava IV 12Cb/l 14/2014-104 zo 16.3. „201“, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, s poukazom na nasledovné ohľadom rozhodcovskej zmluvy (cituje z odôvodnenia). Zdôrazňuje, že takýto právny názor vyslovil v Uznesení 14NcC/10/2011 z 30.5.2011 aj KS v Bratislave. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka (ďalej len doložka) v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá § 53 ods.4 písm. r/ O. z. (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č.4, s.616 a n.). Žalobca má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. V prípade, že sa účastníci rozhodcovského konania dohodnú na predložení svojho sporu na prerokovanie stálemu rozhodcovskému súdu v zásade platí, že sa podrobujú predpisom tohto súdu. Podľa § 14 ods.2 ZoRK upravujúceho náležitosti rokovacieho poriadku, rozhodcovský súd postupuje v ňom neupravených otázkach podľa ust. zák. o rozhodcovskom konaní. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí prejavovať v procesnom postupe súdu od podania žaloby až po vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby, návrhy na doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom druhej strany. Ak ide o rozhodovanie na Stálom rozhodcovskom súde pri ustanovení rozhodcov sa vychádza z rokovacieho poriadku súdu, pokiaľ sa strany nedohodli na osobe rozhodcu. Problémy pri ustanovení rozhodcov vznikajú, ak strany uzavreli len doložku, v ktorej riešili okruh majetkových sporov, ktoré sa budú podľa vzájomnej dohody rozhodovať v rozhodcovskom konaní a o otázke ustanovenia rozhodcov neuzavreli žiadnu dohodu. V rozhodcovskej zmluve by sa preto mali dohodnúť na spôsobe ustanovenia rozhodcov, za podmienky ak sa nevedia dohodnúť na konkrétnej osobe rozhodcu. Tomu chcel veriteľ predísť, a preto navrhol rozhodcu, s ktorým mohol a nemusel dlžník súhlasiť. V prípade, že obe strany doložku v znení o výbere rozhodcu podpísali, svojím podpisom vyslovili súhlas s prerokovaním sporu pred rozhodcom ustanoveným už v doložke/zmluve. Sporová strana mohla už pri podpise doložky alebo zmluvy vysloviť nesúhlas s osobou uvedeného rozhodcu a mala možnosť navrhnúť na rozhodovanie iného rozhodcu. Ak bola doložka alebo zmluva jasne a určite formulovaná aj s uvedením mena rozhodcu a podpísaná zástupcami oboch strán, každá z nich mala možnosť vzniesť námietky voči uvedenej osobe rozhodcu. V takomto prípade sa domnieva, že nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v rozhodcovskom konaní pri menovaní osoby rozhodcu, lebo druhá strana sa rozhodla slobodne o podpísaní doložky a mala možnosť vyjadriť nesúhlas s jej menovaním. Ak by mal predsa len odporca, v tomto konaní navrhovateľ pochybnosti o stanovenou rozhodcovi a domnieval sa, že ide o sudcu, ktorý rozhoduje zaujato a nespravodlivo, mohol podať námietku predpojatosti. V takomto prípade môže každá strana použiť postup podľa § 9 ZoRK a vzniesť námietku predpojatosti voči rozhodcovi, o ktorých sa dozvedela buď z oznámenia rozhodcu o vzťahu k veci alebo k stranám, alebo z iných dôvodov, o ktorých sa dozvedeli po ustanovení rozhodcu. Mal možnosť tak urobiť v žalobnej odpovedi, nakoľko v každom a jednom prípade je zasielaná výzva na žalobnú odpoveď. Otázkou rozhodcovskej zmluvy bola aj dohoda o spôsobe rozhodcovského konania, či sa uskutoční formou ústneho pojednávania, alebo bude mať formu písomného konania. Zmluvné strany si síce dohodli písomné konanie, čo však nevylučovalo aby sa konanie uskutočnilo ústnou formou, ak o to jedna zo strán požiada. V tomto prípade takáto žiadosť, ani námietky voči forme konania podaná nebola. Napriek tomu, rozhodca je však povinný vykonať navrhnuté dôkazy aj v prípade písomného konania a riadne odôvodniť, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nepovažuje za potrebné uskutočniť. Preto nepovažuje ani vzdialenosť rozhodcovského súdu od bydliska odporcu za opodstatnenú skutočnosť, o ktorú by sa mal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opierať. Odmieta akékoľvek argumenty žalobcu, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy. V prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú v zmysle naznačovanom žalobcom. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník/klient (v tomto prípade žalobca) na výber, či sa rozhodcovského konania zúčastní, alebo nie. Je naviac logické, že pokiaľ

by zo strany spotrebiteľa došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude doložka výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Podľa § 19 ZoRK podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba podaná na súd. Po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom. Takýmto záverom nie je naviac vôbec dotknuté právne postavenie spotrebiteľa. Ten má predsa možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia jeho (napr. spotrebiteľských) práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru (avšak popiera, že by sa v danom prípade jednalo o spotrebiteľa a o spotrebiteľský úver v zmysle zák. o spotrebiteľských úveroch) vyplýva jednoznačne z § 4 ods.2 písm. r) pôvodného Zák. o spotrebiteľských úveroch (zák.č.258/01 Z. z. v znení neskorších predpisov), ako aj aktuálne účinného § 9 ods.2 písm. v) Zák. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zák.č.129/10 Z. z. v znení zák.č.394/11 Z. z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Zásadná prípustnosť doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná Rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci 12Cmo 13/2010 z 2.3.2011, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č.C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL, v zmysle jeho bodov č.36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť doložiek v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená, o. i., aj Rozsudkom NS ČR 33Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, ako aj Rozsudkom KS v Hradci Králové 19Co 481/2010 z 1.3.2011, publikovaného na www.profipravo.cz <http://www.profipravo.cz>. Rozsudkom NS ČR 23Cdo 1201/2009 z 29.6.2010 bolo popri pripustení doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje. obsahuje doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Prípustnosť doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil NS ČR aj svojím uznesením 23Cdo 4895/2010 z 28.4.2010. Uznesenie NS ČR 32Cdo 1590/2008 z 30.3.2009, s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie doložky vylúčené bolo publikované pod č.C7386 v Súbore rozhodnutí NS ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz <http://www.beck-online.cz>. Odborná literatúra použitie doložky v spotrebiteľskom spore pripúšťa, pričom odkazuje na: Hulmák, M. - Tomančáková, B.: Rozhodcovské konanie ako vhodný prostriedok riešenia sporov medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Obchodnoprávna revue, 2010, č.6 a 7, s.168 a n. a 189 a n.; Nový, Z.: Spotrebiteľské úvery a rozhodcovské konanie. Jurisprudence, 2010, č.7, s.22 a n. Uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva ako dokument na samostatnom liste papiera môže, ale rovnako nemusí byť uzavretá spolu so zmluvou o úvere. Následne preto, v prípade, že žiadateľ o úver uzavrie rozhodcovskú zmluvu, pri vzniku sporu zo zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním (nakoľko sa jedná o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu). V prípade, že rozhodcovskú zmluvu žiadateľ neuzavrie, eventuálny spor zo zmluvy o úvere sa bude riešiť súdnou cestou. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t.j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve veriteľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská zmluva) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská zmluva výhradná). Následky tohto procesného kroku už upravuje príslušné procesné právo, a nie rozhodcovská zmluva. Ako z uvedeného vyplýva, v prípade rozhodcovskej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Medzi žalobcom a ňou bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Zároveň poukazuje, že žalobca svojím podpisom z 8.1.2013 vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej zmluvy súhlasí, zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Žalobca svojím podpisom ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle

súhlasil s jej uzavretím. Cituje znenie § 17 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Má za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu § 17 zák.č.244/02 Z. z., o rozhodcovskom konaní a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku Rozhodcovského súdu. Stály rozhodcovský súd žalobcovi (predtým žalovanému) riadne doručil všetky písomnosti - Oznámenie o podanom návrhu na začatie rozhodcovského konania, Výzvy na žalobnú odpoveď- spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k návrhu na začatie rozhodcovského konania riadne, ku ktorým mal žalobca možnosť sa vyjadriť. III. Vzhľadom na uvedené navrhuje, podľa § 391 ods.1 C. s. p. v platnom znení, rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania. 6. Podľa § 470 ods.1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 474 tento zákon nadobúda účinnosť 1.jula.2016. 8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. 9. Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 10. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 11. Žalovanou v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou inou vadou postihnuté. 12. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 13. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 14. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.2 písm. h) CSP] je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo

aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 15. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 možno doplniť: 17. Napadnutý rozsudok je v súlade rozhodovacou praxou súdov (na ktorú žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukazuje), ktoré rozhodovali z hľadiska skutkového a právneho v analogických sporoch a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým tieto súdy dospeli a keďže tieto rozhodnutia sú všeobecne prístupné, nepovažuje za potrebné, ani účelné v nich vyslovené právne závery uvádzať, resp. opakovať. 18. Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 19. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 20. Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 21. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 23. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.