Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-12-2018.pdf
PDF · 113.35 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/12/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Evou Baranovou, v právnej veci žalobcu G. V., bytom F. O. U., B. XX/XXX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Bratislava, Račianska 66, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 03.01.2018 č. XXX XXX XXXX X, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného z 03.01.2018 č. XXX XXX XXXX X a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie z 26.10.2017 č. XXX XXX XXXX X a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím z 26.10.2017 č. XXX XXX XXXX X zamietla žalobcovu žiadosť o starobný dôchodok ku 19.04.2011 z dôvodu, že nespĺňa podmienky uvedené v § 65 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z.z.
2. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca ku 19.04.2011 získal 1461 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktorého rozpis je uvedený v priloženom osobnom liste dôchodkového poistenia. Nesplnil teda podmienku dĺžky dôchodkového poistenia najmenej 15 rokov.
3. Správny orgán v odôvodnení konštatoval, že podľa rozhodnutia Colného riaditeľstva SR Bratislava z 24.01.2003 č. 2969/2003-8904 bol od 01.01.2003 žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a doplnení niektorých zákonov. Celková doba výkonu služby je 34 rokov a 38 dní, z toho pre výšku výsluhového dôchodku bolo rozhodných 34 rokov. Pretože žalobca získal dobu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, pre nárok na starobný dôchodok dobu služby v rozsahu 34 rokov a 38 dní s poukazom na ustanovenie § 60 ods.2 a § 255 ods.5 zákona o sociálnom poistení nehodnotil.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím z 03.01.2018 č. XXX XXX XXXX X zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, rovnako ako prvostupňový správny orgán, že žalobca dosiahol dôchodkový vek dovŕšením 62 rokov 19.04.2011, a k uvedenému dňu získal 1461 dní obdobia dôchodkového poistenia, t.j. 4 roky a 1 deň, a teda nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, preto bola jeho žiadosť o starobný dôchodok zamietnutá. Na nárok na dôchodok boli žalobcovi započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom období, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložený v dokladoch, a na základe údajov nachádzajúcich sa v informačnej systéme Sociálnej poisťovne.
5. Žalovaný konštatoval, že žalobca získal dobu dôchodkového poistenia v osobitnom systéme dôchodkového poistenia výkonom služby colníka v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, a výsluhový dôchodok mu bol priznaný. Na nárok na výsluhový dôchodok bola žalobcovi zhodnotená doba služobného pomeru v rozsahu 34 a 38 dní.
6. Žalovaný citujúc ustanovenie § 274 ods.1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015, podľa ktorého sa nároky vyplývajúce zo zaradenia do zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie zachovávajú, poukázal na to, že zamestnanie - funkcia colník, ktorú žalobca vykonával, nebola v predchádzajúcich obdobiach zaradená v rezortných zoznamoch v I., ani v II. pracovnej kategórii. Žalobca teda nevykonával zamestnanie vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, a ani dobu služby vo zvýhodnenej kategórii funkcií. Ani podľa evidenčného materiálu žalobcu nachádzajúceho sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, ústredie, nebola doba služby colníka zaradená do I. alebo II. kategórie funkcií, bola zaradená do III. pracovnej kategórie. Z uvedeného dôvodu nie je možné pri hodnotení doby služby colníka postupovať podľa ustálenej judikatúry, a aplikovať pre určenie sumy starobného dôchodku článok 33 Dohovoru.
7. Žalovaný uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. a II. kategórie funkcií sa musia podľa ustanovenia § 274 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z.z. zachovať na nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené.
8. Celková doba výkonu štátnej služby, ktorá bola žalobcovi zhodnotená na nárok na výsluhový dôchodok, 34 rokov a 38 dní, a pretože žalobca bez zohľadnenia tejto doby služby nesplnil podmienku potrebného počtu 15 rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, bola jeho žiadosť o starobný dôchodok zamietnutá správne. Dobu výkonu služby a vymeriavacie základy dosiahnuté počas výkonu služby colníka nie je možné podľa právnych predpisov sociálneho poistenia hodnotiť na nárok na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme.
9. Žalovaný v odôvodnení konštatoval, že v odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 7So/138/2011, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že Sociálna poisťovňa nesprávnym výlučne gramatickým výkladom zákona diskriminuje poistencov osobitného systému. Predmetný rozsudok sa podľa žalovaného týka skutkovo odlišnej veci, a netýka sa žalobcu, z čoho vyplýva, že nie je možné v prípade žalobcu postupovať v zmysle uvedeného rozsudku.
10. Žalovaný ďalej konštatoval, že právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 10So/59/2014 z 15.04.2015 nebol zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach, ktorá by sa ustálila po určitú dobu, preto súvislosti s aplikáciou toho je potrebné zohľadniť aj právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v uznesení IV.ÚS 481/2011-19 z 10.11.2011.
11. Žalovaný uviedol, že Sociálna poisťovňa zosúladila svoju aplikačnú prax s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným napríklad v rozsudku č. 7So/138/2011 z 15.08.2012. Inak bolo rozhodnuté o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorý vykonával službu colníka len v takých individuálnych prípadoch, v ktorých súd Slovenskej republiky Sociálnu poisťovňu zaviazal rozhodnúť podľa právneho názoru súdu vyjadreného v konkrétnom právoplatnom rozhodnutí.
12. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím z 26.10.2017, v ktorej navrhol, aby súd obe rozhodnutia zrušila vec vrátil na nové konanie Sociálnej poisťovni, ústredie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
13. Žalobca v žalobe tvrdil, že rozhodnutím žalovaného a prvostupňového orgánu a ich postupom boli porušené jeho práva tým, že zamietli jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku, aj keď splnil obidve zákonné podmienky pre priznanie starobného dôchodku, t.j. dosiahol dôchodkový vek 62 rokov a bol nepretržite poistený viac ako 15 rokov. Pre obidve rozhodnutia je spoločné to, že zamietnutie žiadosti o
starobný dôchodok odôvodňujú tým, že žalobca nedosiahol dostatočnú dobu dôchodkového poistenia, a že terajšia judikatúra je na jeho prípad nepoužiteľná, pretože činnosť colníka nebola zaradená do I. alebo II. kategórie. Právnu argumentáciu žalobcu a jeho poukaz na ustálenú judikatúru žalovaný odmietol v podstate s tým, že vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom ide o iný skutkový a právny vzťah.
14. Žalobca v žalobe konštatoval, že žalovaný aj prvostupňový orgán konali v rozpore s článkom 33 Dohovoru 128, ako aj s rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorá jednoznačným spôsobom zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach, pričom z citovaného ustanovenia, aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorou sa riadi pri svojej rozhodovacej činnosti nielen Najvyšší súd SR, ale aj krajské súdy, vyplýva, že výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok krátiť, a nie ho nepriznať vôbec.
15. Podľa názoru žalobcu celková doba poistenia nemôže byť posudzovaná u výsluhových dôchodcov odlišne. Odlišne posudzovanie celkovej doby poistenia spočíva v tom, že prvostupňový orgán aj žalovaný u tých výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie, považuje za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola zhodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov. U výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórií, postupuje opačne, a to tak, že dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku, od celkovej doby poistenia odpočítava. Z uvedeného vyplýva, že aj keď obaja výsluhoví dôchodcovia boli poistení rovnakú dobu, je im priznaný výsluhový dôchodok podľa rovnakého zákona, prístup žalovaného k posúdeniu tejto, z hľadiska uplatneného nároku rozhodujúcej skutočnosti, je nielen iný, ale aj diskriminujúci. Podľa žalobcu tento postup nie je možné odôvodniť poukazom na ustanovenie § 274 zákona o sociálnom poistení, z ktorého dikcie nesporne vyplýva, že citované ustanovenie upravuje výšku dôchodkového veku, a nie celkovú dobu poistenia.
16. Žalobca konštatoval, že právne posúdenie veci prvostupňovým orgánom a žalovaným je v rozpore s § 65 zákona o sociálnom poistení, pretože z listinných dôkazov založených v dávkovom spise je preukázané, že žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods.1 a 2 citovaného zákona. Žalobca dosiahol dôchodkový vek 62 rokov dňa 19.04.2011 a jeho celková doba poistenia je 38 rokov a 39 dní, a nie ako uvádza poisťovňa 4 roky a 1 deň.
17. Žalovaný poukázal na článok 33 ods.2 Dohovoru č. 128, podľa ktorého ak má alebo by mala chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore, a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť, alebo zastaviť za určených podmienok, a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti, alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
18. Žalobca v žalobe poukázal na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorých závery plne rešpektujú článok 33 Dohovoru 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade nielen s týmto Dohovorom, ale aj s Ústavou SR. Z postupu žalovaného aj prvostupňového orgánu však vyplýva, že odmietajú rešpektovať výkladovú prax.
19. Žalobca nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že právny názor vyslovený v rozsudkoch č. 7So/138/2011 a 10So/59/2014 nebol zovšeobecnený, a v žalobe uviedol konkrétne čísla rozhodnutí krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkajú rovnakých skutkových a právnych vecí, a ktoré vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe.
20. Žalobca poukázal na to, že žalovaný odlišnosť vecí stavia na pracovných kategóriách, pričom okrem poukazu na § 274 (okrem iného rieši dôchodkový vek) nepredložil žiadny právny argument, ktorým by zdôvodnil odlišný spôsob posudzovania celkovej doby dôchodkového poistenia o výsluhových dôchodcov zaradených do I. a II. kategórie a nezaradených do týchto kategórií. Týmto diskriminujúcim spôsobom posudzuje celkovú dobu poistenia výlučne vo vzťahu k výsluhovým dôchodcov nezaradeným do I. alebo II. kategórie. Tento postup žalovaný nevolí ani voči tým poistencom, ktorí neboli poistencami žalovaného po dobu 15 rokov, ale boli poistencami v iných (zahraničných) systémoch. Žalovaný preukázateľne rozhoduje v rozpore s článkom 33 ods.2 Dohovoru 128, čo potvrdzuje aj rozsiahla rozhodovacia činnosť všeobecných súdov.
21. Žalobca konštatoval, že výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného, aj prvostupňového orgánu je arbitrárne rozhodnutie, preto skutkové zistenia a právne závery sú v extrémnom rozpore s právnymi predpismi, o ktoré žalovaný opiera svoje rozhodnutie, rovnako ako interpretácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Žalovaný neuviedol ani jeden relevantný dôvod, na základe ktorého odmieta stabilizovanú výkladovú prax.
22. Žalovaný vo vyjadrení z 20.03.2018 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov, ktoré uviedol aj v žalobe napadnutom rozhodnutí.
23. Žalovaný poukázal na to, že v právnom systéme Slovenskej republiky rozsudok súdu nie je prameňom práva, ale iba rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré sú uverejnené v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR, sú zjednocujúcim výkladom k právnym predpisom. Preto poukazovanie na rozsudky Najvyššieho súdu SR a krajských súdov, ktoré nie sú uverejnené v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR, považuje žalovaný za nedôvodné, pretože právny názor uvedený v žalobcom uvádzaných rozsudkoch nebol doposiaľ zovšeobecnený.
24. Žalovaný konštatoval, že pri posudzovaní nároku žalobcu na starobný dôchodok možno v zmysle článku 2 ods.2 Ústavy SR postupovať len podľa účinnej právnej úpravy. Dobu poistenia, ktorá bola žalobcovi zhodnotená na výsluhový dôchodok, nemožno hodnotiť na nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému podľa § 60 ods.2 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 334/2011 Z.z. a § 255 ods.5 zákona o sociálnom poistení.
25. Zároveň žalovaný má za to, že tým, že bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, žalobca nebol ukrátený na výhodách súvisiacich s výkonom služobného pomeru - pri funkcii colníka - a uvedeným mu bolo dané dostatočné materiálne zabezpečenie. V opačnom prípade by poberanie dávky v starobe podľa osobitného systému sociálneho zabezpečenia, a zároveň v rámci systému všeobecného sociálneho zabezpečenia, mohlo byť spôsobilé pôsobiť diskriminačne voči ostatným občanom Slovenskej republiky, ktorí sú posudzovaní, resp. žiadajú dávku v starobe, alebo poberajú starobný dôchodok výlučne len podľa všeobecného systému sociálneho zabezpečenia prezentovaného zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.
26. Žalovaný ďalej poukázal na to, že na účely judikatúry, na ktorú v žalobe žalobca poukázal, nemožno stotožňovať jednotlivé služobné pomery špecifikované v § 1 ods.3 zákona o sociálnom poistení (čo prezentované aj s ich následnou úpravou prostredníctvom osobitných právnych predpisov), a zároveň treba mať na zreteli, že každá žiadosť žiadateľa o starobný dôchodok, aj s ohľadom na individuálne doby dôchodkového poistenia, sa musí, a posudzuje výlučne individuálne, a preto nemožno konkrétne prípady stotožňovať, a ani predbežne zovšeobecňovať na účely uplatneného nároku. Z uvedeného dôvodu uplatnený nárok žalobcu žalovaný v celom rozsahu neuznáva, a žiada, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
27. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného okrem iného uviedol, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov je v úplnom súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení IV.ÚS 481/2011-19 zo dňa 10.11.2011, ktoré žalovaný v iných skutkovo aj právne totožných veciach použil ako súčasť svojej právnej argumentácie, z ktorej odvodzoval, že všeobecné súdy svoje závery vyslovujú v rozpore s týmto právnym názorom Ústavného súdu SR. Nad všetky pochybnosti žalovaného z hľadiska prejednávanej veci ide o skutkovo i právne nielen porovnateľné, ale rovnaké veci, a rozhodovacia prax sa ustálila, čo potvrdzujú rozsudky, na ktoré v žalobe poukázal. V čom sú všetky veci totožné, je to, čo je v celej veci sporné, hodnotenie (posúdenie) celkovej doby dôchodkového poistenia, kde žalovaný jednoznačne volí rozdielne prístupy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ostatný rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9So/15/2016 zo dňa 28.02.2018, ktorého závery, rovnako ako všetkých predchádzajúcich rozsudkov, sú založené na doterajšej judikatúre. Rozsudok č. 10So/59/2014 zo dňa 15.04.2015, aj keď nebol uverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí (aj iné rozsudky), jednoznačne preukazujú ustálenosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ktorých cieľom je zabezpečenie právnej istoty, ako aj jednoty rozhodovania, na čo aj žalobca poukázal v podanej žalobe.
28. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na to, že žalobca nebol ukrátený na svojich výhodách, pretože mu bolo dané dostatočné materiálne zabezpečenie, tento argument skôr vyjadrujú akúsi závisť,
a nie právne relevantný argument. Žalovaný vytvára akúsi predstavu o poberaní dvoch dôchodkov výsluhovými dôchodcami.
29. Rovnako právne irelevantný argument žalovaného je to, že nie je možné stotožňovať jednotlivé služobné pomery špecifikované v § 1 ods.3 zákona o sociálnom poistení. Takýto záver nie je možné označiť podľa žalobcu ináč ako nekvalifikovaný, nielen z dôvodu, že právne úpravy upravujúce štátnu službu (colníkov, vojakov, policajtov), ak vyjadrujú nejakú odlišnosť, tak určite nie v tom, aby mohla mať za následok záver, ktorý prezentuje žalovaný. Aj zákonník práce ako pracovno-právny predpis má odlišnosti, pokiaľ ide o povinnosti, platby, dovolenky, pracovný čas, a pod., avšak tieto skutočnosti nemajú žiadny právny význam, pri priznávaní starobných dôchodkov, a pod.
30. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, oboznámil sa s obsahom dávkového spisu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
31. Z dávkového spisu súd zistil, že žalobca žiadosťou spísanou 13.09.2017 uplatnil nárok na starobný dôchodok odo dňa 19.04.2011. Zo žiadosti žalobcu vyplýva, že v období od 01.09.1994 do 14.06.1968 študoval na F. P. Š. Y. X. M., ktorú ukončil maturitou. Od 02.10.1968 do 24.09.1970 vykonával základnú vojenskú službu. V období od 17.11.1970 do 30.06.2002 má vykázanú dobu zamestnania v N. Ú. Č. O. Z., a od 01.07.2002 je žalobca nezamestnaný, neevidovaný.
32. Žalobca v žiadosti uviedol, že poberá výsluhový dôchodok, rozhodnutie Colného riaditeľstva SR z 24.01.2003 č. XXX XXX XXX, ktorým žalobcovi bol priznaný od 01.01.2003 výsluhový dôchodok v sume 16.029,-- Sk mesačne, doložil žalobca ku svojej predchádzajúcej žiadosti o starobný dôchodok, ktorá bola spísaná 21.09.2016. Z rozhodnutia vyplýva, že celková doba výkonu štátnej služby je 34 rokov a 38 dní, z toho pre výšku výsluhového dôchodku bolo rozhodných 34 rokov.
33. Žalobca žiadal priznať starobný dôchodok podľa § 65 ods.1 zákona o sociálnom poistení v spojení s článkom 33 ods.2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach uverejnených v zbierke zákonov pod č. 416/1991 (ďalej iba „Dohovor“). Dôchodkový vek žalobcu podľa § 65 ods.2 zákona o sociálnom poistení je 62 rokov, ktorý dosiahol dňa XX.XX.XXXX.
34. Žalovaný založil svoju argumentáciu na tvrdeniach, že žalobca nezískal dobu služby v I. alebo v II. kategórii funkcií v rozsahu, ktorý by zakladal nárok na zníženie dôchodkového veku, preto nemožno dobu služby hodnotiť vo všeobecnom systéme.
35. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pre správne posúdenie veci nie je podstatný, či a akú dobu navrhovateľ získal v I. alebo II. pracovnej kategórii (kategórii funkcií).
36. Podľa článku 33 ods.2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991 Zb. a má charakter medzinárodnej zmluvy majúcej prednosť pred zákonom (článok 154c Ústavy SR), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore, a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť, alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti, alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
37. Súd sa stotožnil s námietkou žalobcu, že oproti tým poistencom, ktorým vznikol nárok na starobný dôchodok, výlučne zo všeobecného systému, je diskriminovaný. Je s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR, ako aj krajských súdov, ktoré žalobca citoval v podanej žalobe, vyplýva, že žalovaný rozhodol v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, nerešpektujúc aj zákaz diskriminácie a nepostupoval tak, že nevypočítal žalobcovi teoretickú výšku dôchodku započítaním celej doby poistenia, vrátane doby poistenia v služobnom pomere a v civilnom zamestnaní. Od teoretickej výšky dôchodku je potrebné odpočítať sumu výsluhového dôchodku a rozdiel medzi týmito sumami je starobný dôchodok žalobcu zo všeobecného systému. Tým, že tak žalovaný nepostupoval, žalobca je aj podľa názoru súdu diskriminovaný oproti poistencom, ktorí sú poistencami iba vo všeobecnom systéme.
38. Ako vyplýva z preskúmavaných rozhodnutí, žalovaný, ani prvostupňový orgán nerešpektoval judikatúru Najvyššieho súdu SR a žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zamietol. Súd v zmysle ustanovenia § 140 Správneho súdneho poriadku poukazuje napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/15/2016 z 28.02.2018, ktorý v odôvodnení okrem iného uviedol: „Správnych úprav týkajúcich sa sociálneho poistenia alebo zabezpečenia rôznych skupín poistencov, jednoznačne vyplýva, že všeobecný systém sociálneho poistenia a osobitný systém sociálneho poistenia (zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov) sú založené na základe hodnotenia dôb poistenia (zamestnania) pre dávky dôchodkového poistenia.
39. Kým zákon č. 461/2003 Z.z. upravuje nároky poistencov zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho cieľom je zabezpečiť, aby doby poistenia boli poistencovi pre vznik nároku na dávky podmienené dosiahnutím veku, alebo v dôsledku jeho nepriaznivého zdravotného stavu, boli riadne zohľadnené, osobitné právne úpravy používané v osobitnom systéme sociálneho poistenia, obsahujú len úpravu, ktorá zabezpečuje užší okruh dávok dôchodkového poistenia a zohľadňuje ako dobu poistenia iba dobu výkonu služby (prípadne náhradnú dobu výkonu služby). Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodok, sirotských a vdovských dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, sirotských výsluhových dôchodkov, vdovských výsluhových dôchodok a invalidných výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca, a vôbec znehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenci získali vo všeobecnom systéme. V dôsledku tejto skutočnosti sú poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia vylúčení z pôsobnosti zákona č. 461/2003 Z.z. len v rozsahu zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z.), ale nie v časti upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok.
40. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov by tak nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádzalo k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo odporca by im niektoré doby poistenia nehodnotil vôbec, alebo by im ich hodnotenie odsúval, a menil podmienky, alebo odnímal výhody poskytované poistencov v osobitnom systéme sociálneho poistenia.
41. Takýto postup, pri ktorom sa nehodnotia príslušníkov ozbrojených zborov v čase vzniku nároku na výsluhovú dávku všetky doby poistenia, však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov do osobitného systému, nemala za cieľ. Svedčí o tom aj znenie § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. upravujúce kategórie.
42. Podľa článku 39 Ústavy SR občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.
43. Primeraným je také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia, bez ohľadom na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (ktorý sa vyčlenil zo všeobecného systému dôchodkového poistenia), alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.
44. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 7So/138/2011 zo dňa 15.08.2012 uverejnený pod č. 83 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/2013) priznanie výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z.z. nevylučuje, aby obdobie výkonu služby profesionálneho vojaka (policajta a vojaka prípravnej služby) bolo považované za obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré je významné pre zistenie výšky dôchodku“.
45. Najvyšší súd SR v citovanom rozsudku ďalej uvádza, že „len výkladom relevantných predpisov spôsobom, ktorý Najvyšší súd SR považuje za konformný s Ústavou SR, Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom poistení charakter dávky v starobe, ktorú má na mysli článok 33 ods.3 Dohovoru č. 128. Súčasne je potrebné skonštatovať, že napriek už ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu SR ohľadom nároku poberateľov výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zákonodarca doteraz v súlade s článkom 33 ods.2 Dohovoru legislatívne neupravil osobitný spôsob výpočtu a krátenia starobného dôchodku. Pri absencii takej úpravy (rovnako ako pri pretrvávajúcej absencii zohľadnenia doterajšej judikatúry zákonnou úpravou nároku poberateľov výsluhových dôchodkov na zohľadnenie
obdobia služby zakladajúcej nárok na výsluhový dôchodok, aj na účely nároku a výšku starobného dôchodku) je potom úlohou súdu vysporiadať sa s touto „dierou v zákone“ tak, aby bolo zachované Ústavou SR garantované právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.
46. Daná judikatúra Najvyššieho súdu SR nie je viazaná len na prípady, kedy policajti a vojaci získali zamestnanie (dobu služby) v I. a II. kategórii funkcií v rozsahu odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku aj na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenie v zmysle článku 33 ods.2 Dohovoru č. 128, aj od dovŕšenia dôchodkového veku podľa § 65 ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z.“.
47. Súd s poukazom na citovaný rozsudok, ako aj na ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu SR uvádzané žalobcom v žalobe, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného a Sociálnej poisťovne, ústredie nie sú v súlade so zákonom, a preto žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil podľa § 191 ods.1 písm.c) Správneho súdneho poriadku a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaný povinný rešpektujúc právny názor súdu rozhodnúť v zmysle platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR.
48. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania (§ 167 ods.1 Správneho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, ako aj označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 Správneho súdneho poriadku (ďalej len "sťažnostné body") sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm.g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.