Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-227-2017.pdf
PDF · 114.58 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/227/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom 921 22 Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti žalovanej: H. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. X., L. X. X/XX, zastúpená splnomocneným advokátom JUDr. Pavlom Balogom, so sídlom Advokátska kancelária 979 01 Rimavská Sobota, Hviezdoslavova č. 3, o zaplatenie 833,04 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota číslo konania 9C/455/2013-73 zo dňa 07.11.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota číslo konania 9C/455/2013-73 zo dňa 07.11.2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 833,04 eur s príslušenstvom, zamietol v celom rozsahu z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca uzavrel so žalovanou úverovú zmluvu dňa 23. 10. 2007. V zmysle hlavy 7 § 3 úverových podmienok žalobcu klient je povinný celý čerpaný úver na požiadanie spoločnosti splatiť v prípade, že klient sa oneskorí s platením aspoň dvoch splátok alebo sa oneskorí s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. V zmysle tohto zmluvného dojednania s poukazom na bod 34 úverovej zmluvy žalovanému vyplývala povinnosť na požiadanie žalobcu vrátiť poskytnuté finančné prostriedky - celý čerpaný úver vo výške 40.000,- Sk, t. j. 1.327,76 eur, kde po odpočítaní splátok na úvere vo výške 1.061,12 eur (32 splátok po 33,16 eur) by žalovanému svedčala povinnosť zaplatiť na úvere sumu 266,64 eur. Súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s predloženými listinnými dôkazmi a uviedol, že zo žalovanou predložených dokladov o uhradení splátok na úver vyplýva, že poštovými poukážkami hradila splátky jednak s variabilným symbolom úveru, ktorý je predmetom konania, ako aj s iným variabilným symbolom, kde súd zistil, že žalovaná mala so žalobcom uzavretú aj ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 20. 11. 2003 s iným variabilným symbolom. Súd mal tak za preukázané, že podľa variabilného symbolu na úver, ktorý je predmetom konania, bolo uhradených len 24 splátok, kde ostatné splátky boli hradené na iný úver, ktorý nie je predmetom konania a preto súd vychádzal z toho, že zo strany žalovanej došlo k uhradeniu sumy na predmetnom úvere len vo výške 1.061,12 eur. Následne súd uplatnený nárok právne posúdil ako vzťah spotrebiteľský vyplývajúci z uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 ods. 1, 3 písm. a/ a odsek 4 Občianskeho zákonníka, s poukazom na čl. 3, 5 a 6 Smernice rady 93/13/EHS, ako aj podľa § 4 ods. 1, 2 a 5 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Súd konštatoval, že oboznámením sa s predmetnou zmluvou o úvere mal za preukázané, že v zmluve o úvere nie sú uvedené žiadne úroky ani poplatky, jediný identifikačný údaj je RPMN a preto nie je vôbec jasné, čo predstavuje suma navýšeného úveru 59.940,- Sk, aké nároky si žalobca v tomto navýšení uplatňuje, v akej výške sú úroky, v akej výške poplatky a z akého právneho dôvodu sú tieto poplatky. Súd tak dôvodil, že v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca si nemôže uplatňovať voči žalovanej úroky a poplatky,
ktoré v zmluve vôbec nie sú uvedené, pričom tieto údaje sú podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a základným identifikačným údajom pre spotrebiteľa, pre jeho posúdenie, či je pre neho úver výhodný alebo nie a aké sú konkrétne podmienky poskytnutého úveru. Toto samotné navýšenie bez bližšej špecifikácie, teda aký je právny dôvod tohto navýšenia, nemožno podrobiť ani súdnej kontrole, keďže nie je jasné, či ide o úroky v tomto navýšení, či o poplatky, v akej konkrétnej výške a preto vzhľadom na tento rozpor so zákonom o spotrebiteľských úveroch je možné zhodnotiť poskytnutý úver tak, že žalobca nemá nárok na žiadne úroky ani poplatky a má nárok len na čistý poskytnutý úver po odpočítaní platieb žalovanej. Po tomto právnom závere však súd prvej inštancie v rozsudku ďalej konštatoval, že spôsob, akým žalobca uzavrel so žalovaným predmetný úverový vzťah, možno hodnotiť ako právny úkon neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca zneužil svoje postavenie pri uzatváraní zmluvy a do jednotlivých zmluvných podmienok neuviedol základné identifikačné údaje pre úver a to výšku úrokov a poplatkov, ktoré údaje sú podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere a sú aj hlavnými a podstatnými údajmi pre rozhodovanie spotrebiteľa o výhodnosti či nevýhodnosti poskytovaného úveru a aj pri jeho porovnávaní s úvermi poskytovanými inými veriteľmi. Súd potom uviedol, že v prípade neplatnosti právneho úkonu svedčí žalobcovi právo len na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka, ako právo na vydanie plnenia z neplatného právneho úkonu, ktoré právo je obdobné právu v danom prípade na úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, ako následok neuvedenia úrokov a poplatkov v samotnej zmluve. Súd uviedol, že v prípade neplatného právneho úkonu by mal žalobca nárok na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 eur), pričom žalovaná uhradila sumu 1.061,12 eur a zostávalo by jej teda titulom neplatného právneho úkonu uhradiť ešte sumu 266,64 eur. Následne potom prípadný nárok žalobcu by predstavoval bezdôvodné obohatenie v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka a súd námietku premlčania uplatneného nároku potom posudzoval podľa ustanovenia § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, najneskôr však za 3 roky odo dňa, keď k nemu došlo. Pokiaľ žalobca vyzval na zaplatenie celého úveru žalovanú výzvou zo dňa 14. 02. 2010 v lehote 15-tich dní odo dňa spísania listu, to znamená, že splatnosť zostatku úveru nastala dňa 01. 03. 2011 a pokiaľ žaloba bola podaná na súd dňa 24. 07. 2013, je právo žalobcu na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia premlčané v subjektívnej 2-ročnej premlčacej dobe, plynúcej minimálne odo dňa 14. 02. 2011, teda odo dňa písania výzvy žalobcu žalovanej na zaplatenie celého zostatku úveru. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku žalovanou nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené zdôvodnenie potom súd žalobu zamietol v celom rozsahu, keďže prípadný žalobcov nárok titulom bezdôvodného obohatenia vo výške 266,64 eur je premlčaný. O trovách konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaná mala vo veci plný úspech, súd jej priznal právo na plnú náhradu trov konania, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. Obdobne súd prvej inštancie priznal právo na plnú náhradu trov konania aj bývalému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej za úkony vykonané do 30. 06. 2016 za účinnosti O.s.p., ktorý mal vo veci plný úspech v konaní, pretože vedľajší účastník podľa O.s.p. mal vo veci rovnaké práva a povinnosti ako strana, ktorú v spore podporoval a mal právo aj na zastúpenie právnym zástupcom.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu a odmieta tvrdenia súdu, že požaduje od žalovanej zaplatenie úroku, ktorý nie je uvedený v úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX. Predmetná úverová zmluva na lícnej strane v kolónke 38 obsahuje zákonodarcom požadovaný údaj o výške ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN - 18,7 %), ktorý v danom prípade žalovanej, ako spotrebiteľovi, umožňoval posúdiť výhodnosť úveru s porovnateľnými úvermi v danom čase, poskytovanými na finančnom trhu bankovými či nebankovými subjektmi a slobodne sa rozhodnúť, či uzavrie úverovú zmluvu a vstúpi týmto od platného záväzkovo-právneho vzťahu so žalobcom. RPMN je číslo, ktoré udáva percentá z dlžnej čiastky, ktoré musí spotrebiteľ ako dlžník ročne zaplatiť v súvislosti s pôžičkou alebo úverom, správou a vedením úverového účtu. Zahŕňa aj ostatné výdavky, ktoré sú spojené s čerpaním úveru. Zjednodušene sú to všetky náklady spojené s pôžičkou alebo úverom. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovanej bol poskytnutý pred uzavretím úverovej zmluvy zákonom vyžadovaný údaj v podobe výšky RPMN, ktorý jej umožňoval zorientovať sa pri posudzovaní ceny úveru. V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na zákonné ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g/ zákona číslo 258/2001 Z.z. účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu a argumentuje, že z gramatického výkladu ustanovenia § 4 ods. 5 uvedeného zákona vyplýva, že veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy dňa 23. 10. 2007 zákon číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch neukladal žalobcovi povinnosť uvádzať ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere výšku ročnej úrokovej sadzby, ani nedefinoval, ako by mala byť určená výška úroku, prípadne, či by mal úrok byť osobitne uvedený, stačilo iba, aby úrok v zmluve bol uvedený. V tejto súvislosti odvolateľ na podporu svojho tvrdenia poukázal na závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/159/2012 zo dňa 23.10.2013. V zmysle dispozitívnosti ustanovenia § 4 ods. 5 zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zmluvnej voľnosti zmluvných strán v záväzkových vzťahoch, bola výška úroku uvedená v kolónke 37 úverovej zmluvy, pomenovanej ako KONEČNÁ VÝŠKA ÚVER vo výške 59 940 Sk (1989,64 eur). Na základe údaju uvedeného v kolónke 37 tak vyplýva, že žalovaná za poskytnutie úveru vo výške 40 000 Sk (1327,76 eur) po dobu splácania formou 60 mesačných splátok po 999 Sk (33,16 eur), uhradí žalobcovi celkovo čiastkou 59 940 Sk (1989,64 eur), teda úrok po dobu 60 mesiacov v čiastke 19 940 Sk (661,89 eur). Z úverovej zmluvy vyplýva, že žalobca si neuplatňuje poplatok za uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o požadovanie akýchkoľvek ďalších poplatkov, ktoré rozporuje súd prvej inštancie, žalobca uviedol, že v úverovej zmluve nie sú uvedené dojednania o ďalších poplatkoch z jednoduchého dôvodu, pretože žalobca od žalovanej nepožadoval žiadne poplatky v súvislosti s poskytnutím úveru, ani s poistením, či obdobné poplatky. Z uvedeného, a z predložených dôkazov súdu prvej inštancie, mal potom žalobca za nepochybne zrejmé, že požadoval od žalovanej úrok uvedený v úverovej zmluve. Žalobca je tak presvedčený, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy a zároveň ich nesprávne právne posúdil a zmenil tak typický záväzkový vzťah, ktorý je odplatný, na bezodplatný v rozpore s ustanoveniami zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V závere odvolania potom zhrnul, že uzatvorená úverová zmluva obsahuje uvedený úrok v súlade s výkladovým znením zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úverov, nie je možné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý je lex generalis, dospieť k záveru, že uzatvorením úverovej zmluvy nastal neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené preto odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 833,04 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 833,04 eur odo dňa 17.3.2011 až do zaplatenia a taktiež žalobcovi priznať právo na plnú náhradu trov konania.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a subjekt Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5, ako dovtedajší vedľajší účastník na strane žalovanej.
4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu v stručnosti uviedla, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku náležite odôvodnil, prečo považoval zmluvu o úvere sa bezúročnú. Svoje rozhodnutie opieral jednak o zákonné dôvody a tiež o zaužívanú judikatúru v obdobných prípadoch. Pokiaľ ide o uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktoré priložil žalobca k svojmu odvolaniu a na ktoré poukazuje vo svojom odvolaní, toto bolo vydané v roku 2012. Od tej doby boli vydávané rozhodnutia súdov, ktoré rozhodli inak ako v predloženom uznesení. Zákonodarca pri tvorbe Civilného sporového poriadku uviedol, že možno poukázať na judikatúru, ktorou boli rozhodnuté podobné spory. Žalovaná však poznamenáva, že zákonodarca na zjednotenie rozhodovania v obdobných prípadoch, má na mysli judikatúru, na ktorú by sa malo v takýchto veciach poukazovať, pričom ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako najvyššej súdnej inštancie. Rozhodnutia nižších súdov sa môžu líšiť. Snahou účastníka konania je poukázanie na také rozhodnutia, ktoré sú pre neho priaznivé, hlavne rozhodnutia nižších súdov. Preto za rozhodnú judikatúru je potrebné považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nakoľko žalovaná rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil.
5. Pokiaľ ide o vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané dňa 17.03.2017 subjektom Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, odvolací súd poznamenáva, že procesné účastníctvo tohto subjektu trvalo do 30. 6. 2016 a v štádiu odvolacieho konania už tento subjekt nemá žiadne procesné postavenie a to najmä s poukazom na uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9C/455/2013 - 82 zo dňa 7.11.2016, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o návrhu Združenia na ochranu občanov spotrebiteľa HOOS na pribratie do konania ako osobitného subjektu v zmysle novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Návrh tohto subjektu na pribratie do konania ako osobitného subjektu konania podľa ustanovenia § 95 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd zamietol. V predmetnom uznesení súd konštatoval, že bývalého vedľajšieho účastníka v konaní nemožno stotožňovať so žiadnym subjektom podľa nového procesného poriadku, nemožno zobrať do úvahy ani
ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, ktoré hovorí len o právnych účinkoch úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP a v danom prípade, keďže pôvodný vedľajší účastník po 1.7.2016 v konaní už nemá žiadne procesné postavenie, pretože združenie súhlas strany s jeho účastníctvom v spore, vyžadovaný ustanovením § 93 ods. 1 CSP v konaní nepredložil, nebol dôvod pribrať tento subjekt do konania ako osobitný subjekt a jeho procesné postavenie po 1. 7.2016 zaniklo. Vzhľadom na uvedené potom aj akékoľvek neskoršie právne úkony tohto subjektu, ktorý už v štádiu odvolacieho konania nemá žiadne procesné postavenie, nemôžu byť právne účinné a relevantné a odvolací súd preto ani na vyjadrenie tohto subjektu k odvolaniu žalobcu neprihliadal.
6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. V predmetnej veci žalobca, ako veriteľ, sa návrhom na začatie konania/žalobou, datovanou dňa 23.07.2013, domáhal voči žalovanej, ako dlžníčke, zaplatenia sumy 833,04 eur s príslušenstvom z titulu nároku vyplývajúceho z úverového zmluvného vzťahu. Žalobca uviedol, že uzavrel so žalovanou dňa 23.10.2007 Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovanej poskytol úver vo výške 1327,76 eur (40 000,- Sk) za dohodnutých podmienok splácania úveru. Žalovaná porušila dojednané zmluvné podmienky vzťahujúce sa k riadnemu a včasnému splácaniu poskytnutého úveru a žalobcu ju vyzval listom zo dňa 14.02.2011 k splateniu celého zostatku úveru vo výške 932,92 eur. V žalobe síce žalobca uviedol detailne, z čoho predmetná suma pozostáva (z akých položiek nároku vyplývajúceho z úverového vzťahu), avšak taktiež uviedol, že si v spore uplatňuje len nárok na zaplatenie sumy 833,04 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z uvedenej sumy odo dňa 17.03.2011 do zaplatenia, pretože náklady vymáhania a zmluvné pokuty si neuplatňuje. Ako listinný dôkaz k žalobe žalobca pripojil predmetnú úverovú zmluvu zo dňa 23.10.2007, s Úverovými podmienkami spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. a tiež písomnosť adresovanú žalovanej - Splatenie celého úveru s výzvou k úhrade zo dňa 14.02.2011 a s podacím hárkom, ktorý mal preukázať odoslanie predmetnej výzvy žalovanej dňa 17.02.2011, spolu s prehľadom splátok úveru. Žalovaná sa voči žalobe bránila v odpore proti vydanému platobnému rozkazu poukazovaním na neprijateľné zmluvné podmienky v úverovej zmluve v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 5 a 6 Občianskeho zákonníka, pričom poukazovala najmä na neprimerane vysokú odplatu za poskytnutý úver. Z dôvodu opatrnosti vzniesla aj námietku premlčania pri jednotlivých splátkach. Súčasne predložila ako listinný dôkaz majúci preukázať uhradenie celej sumy poskytnutého úveru poštové poukážky platené v prospech žalobcu v rôznych obdobiach. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, vyjadril sa k nej žalobca na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 07.04.2014 a uviedol, že splatnosť 33. splátky bola dňa 29.07.2010 a pokiaľ bola žaloba podaná na súde dňa 24.07.2013, bola žaloba podaná vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a nárok tak nie je premlčaný.
8. Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku odvolaním napadnutým rozsudkom, ktorým žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko vyhodnotil žalovanou vznesenú námietku premlčania ako dôvodnú, keď ustálil, že v posudzovanom prípade ide o nárok na bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu, keď súd vyslovil neplatnosť úverovej zmluvy podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor s dobrými mravmi. Pokiaľ teda ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, začiatok subjektívnej premlčacej doby súd posudzoval podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa 14.02.2011, teda odo dňa datovania písomnej výzvy veriteľa dlžníčke, s prihliadnutím na lehotu 15-tich dní odo dňa spísania výzvy na dobrovoľné zaplatenie celého dlhu.. Žaloba bola podaná na súde dňa 24.07.2013 a bola tak podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a uplatnený nárok je tak podľa záveru súdu prvej inštancie premlčaný.
9. S takýmto prijatým záverom sa však odvolací súd nestotožňuje a považuje ho - vzhľadom za vnútorne právne a argumentačne rozporné odôvodnenie rozsudku - za predčasný.
10. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné, respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, prípadne vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko sa tým stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým možnosť riadne konať pred súdom. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu.
11. Odvolací súd, oboznámiac sa s dôvodmi odvolania a s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku prvej inštancie konštatuje právnu nepresvedčivosť, zmätočnosť a vnútornú právnu a argumentačnú rozpornosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, najmä ohľadom právneho posúdenia danej veci a následne vyvodených právnych záverov, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol. Nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku je z hľadiska vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie pritom zásadné.
12. Odvolací súd, pokiaľ vyčíta napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie jeho nepreskúmateľnosť, zmätočnosť a vnútornú rozpornosť, poukazuje na konkrétne časti dôvodov uvádzaných súdom v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že súd sa správne zameral na právne posúdenie uplatneného nároku, ako nároku síce vyplývajúceho z úverovej zmluvy, avšak vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu, súd správne uviedol, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú posudzoval podľa ustanovení § 52 ods. 1, 3 písm. a/ a odsek 4 Občianskeho zákonníka, s poukazom na čl. 3, 5 a 6 Smernice Rady 93/13/EHS, ako aj podľa § 4 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Správne bolo smerovanie úvah a právneho posúdenia danej zmluvy súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že oboznámením sa s predmetnou zmluvou o úvere mal za preukázané, že v zmluve o úvere nie sú uvedené žiadne úroky ani poplatky, jediný identifikačný údaj je RPMN, v dôsledku čoho súdu nebolo jasné, čo predstavuje suma navýšeného úveru 59.940,- Sk, aké nároky si žalobca v tomto navýšení uplatňuje, v akej výške sú úroky, v akej výške poplatky a z akého právneho dôvodu sú tieto poplatky. Správne boli aj následné konštatovania súdu, ktorý v nadväznosti na absenciu týchto údajov dôvodil, že v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca si nemôže uplatňovať voči žalovanej úroky a poplatky, ktoré v zmluve vôbec nie sú uvedené, pričom tieto údaje sú podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a základným identifikačným údajom pre spotrebiteľa, pre jeho posúdenie, či je pre neho úver výhodný alebo nie a aké sú konkrétne podmienky poskytnutého úveru. Taktiež súd správne uviedol, že samotný údaj o navýšenom úvere bez bližšej špecifikácie, z akých položiek toto navýšenie pozostáva, nie je postačujúce pre zorientovanie sa spotrebiteľa, keďže nie je jasné, či ide o úroky v tomto navýšení, či o poplatky, v akej konkrétnej výške a preto vzhľadom na tento rozpor so zákonom o spotrebiteľských úveroch je možné zhodnotiť poskytnutý úver tak, že žalobca nemá nárok na žiadne úroky ani poplatky a má nárok len na istinu poskytnutého úveru po odpočítaní platieb žalovanej. Odvolací súd poznamenáva, že takýto záver súdu, teda vyhodnotenie daného úveru ako bezúročného a bezpoplatkového s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej úverovej zmluvy, by zodpovedal zákonnej úprave, bol by vecne i právne správny a súladný s obsahom listinných dôkazov (s obsahovými náležitosťami konkrétnej Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.10.2007). Z takéhoto záveru by potom súd aj mal vychádzať ohľadom posúdenia dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ mal súd ustálené, že na úver 1327,76 eur (ako istiny bez poplatkov a úrokov), preukázateľne žalovaná uhradila sumu 1061,12 eur a zostávalo by jej tak zaplatiť na bezúročný a bezpoplatkový úver ešte čiastku 266,64 eur. Po tomto právnom závere však súd prvej inštancie v rozsudku ďalej konštatoval, že spôsob, akým žalobca uzavrel so žalovaným predmetný úverový vzťah, možno hodnotiť ako právny úkon neplatný pre jeho rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca zneužil svoje postavenie pri uzatváraní zmluvy a do jednotlivých zmluvných podmienok neuviedol základné identifikačné údaje pre úver, ktoré údaje sú podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere a sú aj hlavnými a podstatnými údajmi pre rozhodovanie spotrebiteľa o výhodnosti či nevýhodnosti poskytovaného úveru a aj pri jeho porovnávaní s úvermi poskytovanými inými veriteľmi. Súd potom uviedol, že v prípade neplatnosti právneho úkonu svedčí žalobcovi právo len na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia s poukazom na ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka, ako právo na vydanie plnenia z neplatného právneho úkonu, ktoré právo je obdobné právu v danom prípade na úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, ako následok neuvedenia úrokov a poplatkov v samotnej zmluve. Odvolací súd v tomto bode odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie poukazuje na už konštatovanú právnu a skutkovú rozpornosť rozhodnutia súdu, pretože ide o dva rozdielne nároky
z dvoch úplne odlišných právnych dôvodov a titulov - nároku vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu (titulom práva na zaplatenie len istiny v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) a nároku vyplývajúceho zo zodpovednostného vzťahu (titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z absolútne neplatného právneho úkonu). Súd však konštatoval v odôvodnení obe tieto úplne právne odlišné tituly a nároky, no čo je podstatné, z takýchto rozdielnych nárokov v dôsledku duplicitného a právne úplne odlišného posúdenia nároku potom vyplývalo aj odlišné právne posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovanou v odlišných zákonných premlčacích dobách. Súd uviedol, že v prípade neplatného právneho úkonu by mal žalobca nárok na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 eur), pričom žalovaná uhradila sumu 1.061,12 eur a zostávalo by jej teda titulom neplatného právneho úkonu uhradiť ešte sumu 266,64 eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka a súd námietku premlčania uplatneného nároku potom posudzoval podľa ustanovenia § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. V závere odôvodnenia tak súd uviedol, že žalobca vyzval na zaplatenie celého úveru žalovanú výzvou zo dňa 14. 02. 2010 v lehote 15-tich dní odo dňa spísania listu, to znamená, že splatnosť zostatku úveru nastala dňa 01. 03. 2011 a pokiaľ žaloba bola podaná na súd dňa 24. 07. 2013, je právo žalobcu na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia premlčané v subjektívnej 2- ročnej premlčacej dobe, plynúcej minimálne odo dňa 14. 02. 2011, teda odo dňa písania výzvy žalobcu žalovanej na zaplatenie celého zostatku úveru. Vzhľadom na úspešne vznesenú námietku premlčania nároku tak súd žalobu zamietol. Odvolací súd však poznamenáva, že pokiaľ by súd bol dôsledný vo svojich právnych úvahách, ku ktorým (skutkovo aj právne správne) smeroval svoju primárnu právnu argumentáciu s poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ a v spojení s následkom vyplývajúcim z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2007, potom nemohol súd konštatovať bezdôvodné obohatenie z absolútne neplatného právneho úkonu a posúdiť premlčanie podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
13. Odvolací súd taktiež v neposlednom rade zdôrazňuje, že pokiaľ súd vyslovil v poradí ako druhý právny záver svojho právneho posúdenia veci, že v danom prípade ide podľa jeho názoru o absolútne neplatný právny úkon, potom niet priestoru „skúmať“ obsahové náležitosti neplatného, absentujúceho vzťahu medzi stranami sporu. Súd však ako prvotný právny záver konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť (neplatného) úveru, čo robí rozhodnutie súdu vnútorne rozporné, právne nepresvedčivé, nezrozumiteľné a zmätočné. V nadväznosti na všetky uvedené argumenty a vzhľadom na rozdielne zákonné premlčacie doby potom aj záver súdu o premlčaní uplatneného nároku vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, neobstojí. Odvolací súd už len pre úplnosť poznamenáva, že je hodný právnej polemiky a je diskutabilná správnosť názoru súdu, že je možné považovať zmluvu o úvere za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (teda podľa lex generalis) z dôvodu neuvedenia obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy, pokiaľ osobitná právna úprava lex specialis (zákon o spotrebiteľských úveroch) takýto prípad postihuje a osobitne upravuje zákonné sankcie absencie obligatórnych náležitostí zmluvy vymienené v ustanovení § 4 ods. 5 tohto zákona v znení platnom a účinnom do 31.12.2007.
14. Z dôvodu právnej zmätočnosti a vnútorne právne rozporného odôvodnenia ohľadom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie bolo nutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;, najmä jednoznačne nárok právne posúdiť a následne aj nanovo vyhodnotiť dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nároku.
15. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil, pretože v dôsledku nesprávneho a vnútorne rozporného právneho posúdenia veci, čo spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu, súd prvej inštancie nesprávne rozhodol a týmto nesprávnym procesným postupom tak znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali svoje procesné práva a meritórnym rozhodnutím o žalobe nesprávnym právnym posúdením tak došlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd následne vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).