Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15C/7/2018

Potvrdené rozhodnutím 4Co/263/2018
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., P. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom L., I. XX, proti žalovanému A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., S.. C. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. G. F., advokátom so sídlom L., J. XX, o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. mája 2018, č. k. 15C/7/2018-57 takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti II. a vo výrokovej časti III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%."

Rozhodnutie

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou, v právnej veci žalobcu: L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, L., právne zastúpený A3 advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Partizánska 25, Trenčín, proti žalovanému: A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom: S.. C. XXXX/XX, L., právne zastúpený JUDr. Šimon Cibulka, advokát, so sídlom Hodžova 53, Trenčín, o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I.Súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 10.000,-€ od 28.8.2017 do zaplatenia, zastavuje. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 10.11.2017 domáhal, aby v rámci upomínacieho konania súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 10.000,- eur s úrokom z omeškania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca v roku 2011 na základe ústnej zmluvy o pôžičke požičal žalovanému sumu 10.000,- eur na kúpu bytu, ktorú sumu žalobca vyplatil prevodom zo svojho účtu na účet predávajúceho dňa 20.09.2011. Zmluva bola uzatvorená ústne bez dohodnutia lehoty splatnosti. Žalobca dňa 10.08.2017 odoslal žalovanému písomnú výzvu na zaplatenie pohľadávky, v ktorej podľa § 563 Občianskeho zákonníka žiadal o úhradu dlhu v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Táto bola žalovanému doručená dňa 11.08.2017, pričom žalovaný súdu 10.000,- eur žalobcovi neuhradil. 2. Súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu sp.zn. 18Up/473/2107 zo dňa 29.11.2017, proti ktorému podal žalovaný včas odpor, v ktorom vzniesol námietku premlčania. Uviedol, že pokiaľ sa dlžník s veriteľom nedohodli na splatnosti záväzku a platnosť nevyplýva ani z iných skutočností, začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy peňažný dlh vznikol. Žalobca tak mal svoje právo uplatniť do roku 2014, čo však neurobil, a preto je záväzok premlčaný. Poukázal tiež na to, že spochybňuje aj pasívnu legitimáciu žalovaného, nakoľko finančné prostriedky v sume 10.000,- eur boli prevedené na účet istého predávajúceho a nie na účet žalovaného. Ak žalobca tvrdí, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke, mal by sa domáhať vrátenia bezdôvodného obohatenia od predávajúceho a nie žiadať peniaze od žalovaného. 3. Žalobca podal návrh na pokračovanie v konaní na súde miestne príslušnom a z tohto dôvodu bola vec postúpená na ďalšie konanie Okresnému súdu Trenčín. 4. V replike žalobca uviedol, že k premlčaniu nároku nedošlo, pretože, ak nebola dohodnutá ani určená lehota na plnenie, splatnosť dlhu nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Pokiaľ by mala začať plynúť premlčacia doba tak, ako tvrdí žalovaný, nastalo by plynutie premlčacej doby skôr, ako nárok vznikol, resp. skôr, ako sa zavŕšil jeho vznik v zmysle konkrétnej vynútiteľnosti (žalovateľnosti) práva, teda skôr, ako sa právo mohlo reálne vykonať. Nerešpektoval by sa tak nedostatok actio nata v čase začatia plynutia premlčacej doby a pripúšťala by sa aj možnosť, že by sa premlčal záväzok, ktorý sa nikdy nestal splatným. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31.07.2008 sp.zn. 4Cdo/146/2008, v zmysle ktorého aj v prípadoch, kedy nebol čas splnenia

dohodnutý ani stanovený právnym predpisom alebo určený rozhodnutím, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. K námietke o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že ak žalobca plnil z titulu zmluvy o pôžičke priam predávajúcemu, uvedené nezakladá nedostatok pasívnej vecnej legitimácie dlžníka v konaní. Žalovaný podľa žalobcu v odpore nepoprel existenciu ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným a nespochybnil poskytnutie pôžičky žalovanému. 5. V duplike žalovaný uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalobca, predstavuje odchýlenie od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej v R 28/1984 a R 91/2004. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/174/2016 z 10.11.2016, ktoré podporuje tvrdenie žalovaného o začatí plynutia premlčacej doby a ktoré sa aj vysporiadalo s problematikou rozporu právnych názorov v paralele s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 31.07.2008 sp.zn. 4Cdo/146/2008, na ktoré poukazuje žalobca. Rozhodnutie sp.zn. 4Cdo/146/2008 je podľa žalovaného ojedinelým právnym názorom, na základe rokovania občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu toto rozhodnutie nebolo ani zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu. Žalovaný uviedol, že jeho názor je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený reálny kontrakt, teda k prevodu peňazí došlo dňa 20.09.2011, a preto premlčacia doba uplynula dňa 21.09.2014. 6. V ďalšom konaní žalobca následne trval na tom, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca ako otec sa o žalovaného ako syna staral po rozvode a keď si žalovaný potreboval riešiť svoju bytovú otázku, požičal mu žalobca sumu 10.000,- eur s tým, že mu žalovaný peniaze vráti, keď bude potrebovať. Porušenie dobrých mravov teda videl v tom, že ide o vzťah medzi rodinnými príslušníkmi a tiež v tom, že otázka začatia plynutia premlčacej doby je riešená v praxi odlišne, čo nemôže byť na ťarchu žalobcu. Poukázal na to, že sa žalobca o žalovaného sám staral, keď mu bol zverený do výchovy, poukázal na to, že žalobca už predtým žalovanému poskytol dary, a to aj na úkor dcéry. Podľa neho treba vziať do úvahy, že pôžičku poskytoval žalobca žalovanému na riešenie bytovej otázky a nežiadal ani úrok. Poukázal na to, že po dobu, po ktorú nemal žalobca prácu primeranú svojmu vzdelaniu, bolo povinnosťou žalovaného sa o otca starať, keďže vyživovacia povinnosť medzi rodičmi a deťmi je vzájomná, a preto nie je dôvodné vyzdvihovať u žalovaného to, čo všetko on platil žalobcovi sám. Zároveň vzal žalobu späť v časti požadovaných úrokov z omeškania. Žalovaný spochybňoval, že by medzi stranami došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, uviedol, že mohlo ísť aj o dar a poprel, že by bol nevďačným synom. Pokiaľ by súd vyhodnotil, že predsa len ide o pôžičku, poukázal na to, že žalobca svojou pasivitou spôsobil, že si nárok uplatnil neskoro keď žalobcovi nič nebránilo, aby uplatnil svoj nárok včas. Žalobca zavinil sám uplynutie premlčacej doby, pričom na konštatovanie rozporu s dobrými mravmi nestačí podľa neho len existencia príbuzenského pomeru medzi dlžníkom a veriteľom. 7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov I. M. a V. J. a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav: 8. Súd mal z predloženého výpisu z účtu žalobcu preukázané, že dňa 20.09.2011 bola z tohto účtu poukázaná suma 10.000,- eur na účet č. XXXX- XXXXXX-XXXXXXXXXX, pričom v konaní nebolo sporné, že uvedená suma bola žalobcom prevedená na účet predávajúceho bytu na ul. Generála C. v Trenčíne, I. M., ktorý v konaní vypovedal ako svedok. 9. Z výzvy na zaplatenie pohľadávky zo dňa 10.08.2017 mal súd zistené, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 7.000,- eur titulom pôžičky na nákup osobného motorového vozidla, ktorá suma nie je predmetom tohto konania a sumy 10.000,- eur titulom pôžičky na kúpu bytu, ktorá je predmetom tohto konania. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlhu do 15 dní od doručenia výzvy, pričom písomnosť bola žalovanému doručená podľa priloženej doručenky dňa 11.08.2017. 10. Ďalej bola súdu predložená kúpna zmluva zo dňa 03.11.2011 uzatvorená medzi žalovaným ako kupujúcim a Petrom M., nar. XX.XX.XXXX ako predávajúcim, ktorej predmetom bola kúpa 2.izbového bytu na ul. S.. C. č. 3 v bytovom dome súp.č. XXXX v k.ú. L.. Z nej súd zistil, že kúpna cena bytu bola dohodnutá na sumu 47.500,- eur s tým, že časť kúpnej ceny v sume 12.000,- eur mala byť uhradená v hotovosti dňa 09.08.2011, časť kúpnej ceny v sume 34.000,- eur mala byť uhradená z hypotekárneho úveru v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy a suma 1.500,- eur mala byť uhradená bezhotovostne do 5 dní po uzatvorení kúpnej zmluvy. 11. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že žalovanému požičal sumu 10.000,- eur na kúpu bytu s tým, že žalovanému povedal, že mu peniaze žalovaný vráti, keď ich žalobca bude potrebovať. Po tom, čo ho žalovaný vyhodil z bytu žalobca mu povedal, že peniaze chce vrátiť, na čo žalovaný nereagoval. Uviedol, že peniaze boli predávajúcemu poukázané tak, že žalobca, predávajúci bytu Peter M. a žalovaný

spoločne šli do pobočky Tatra banky a z účtu žalobcu bola suma 10.000,- eur prevedená na účet predávajúceho a až následne došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na byt. Ďalej uviedol, že bol prítomný aj pri podpise kúpnej zmluvy, ale žiadnych 12.000,- eur pri podpise zmluvy žalovaný predávajúcemu bytu neodovzdal. Uviedol, že žalovaného mal zvereného do výchovy od jeho 16 rokov a žalovaný sa stal sebestačným asi keď mal 20 rokov. Dohoda bola taká, že keď bude žalovaný byt potrebovať pre seba, keď sa ožení, tak žalobca z bytu odíde a žalovaný mu vráti tých 10.000,- eur. Čo sa týka úhrad za byt, dohoda medzi žalobcom a žalovaným bola, že žalobca bude žalovanému prispievať na byt, ale keďže prišiel žalobca o prácu, požiadal žalovaného, aby úhrady za byt realizoval sám. Po tom, čo si žalobca prácu našiel, začal znova žalovanému dávať sumu 170,- eur na úhradu nákladov za byt. Uviedol ešte, že žalovanému ako dar kúpil auto, počítač, nábytok, zaplatil mu dovolenku, kúpil rybárske potreby, čo boli dary. Ale 10.000,- eur na byt bola pôžička. 12. Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že finančné prostriedky vo výške 10.000,- eur považoval za dar od žalobcu na rozbeh do života, ak by vedel, že by malo ísť o pôžičku, s tým by nesúhlasil, pretože by vedel, že nebude mať z čoho žalobcovi peniaze vrátiť. K žalobcovi sa vždy slušne správal, vozil ho k lekárovi, uhrádzal mu lieky. Po dobu, po ktorú spoločne bývali v byte, uhrádzal žalovaný nájom, elektrinu aj internet. To práve žalobca sa podľa žalovaného nesprával k žalovanému dobre, dokonca žalobca vzal žalovanému peniaze z obálky, keď bol žalovaný na návšteve u tety v Zlíne, k čomu sa mu žalobca aj priznal alebo keď dal žalovaný žalobcovi peniaze na úhradu poistky za auto, aby ju uhradil, žalobca úhradu nezrealizoval a peniaze si ponechal. Tiež žalovaný poukázal na to, že vzťahy sa vyhrotili aj tým, že žalobca mal v byte psa, po ktorom ostával v byte neporiadok, čo žalovanému spôsobovalo zhoršenie jeho kožných problémov a byt sa znehodnocoval. Hádky medzi nimi vznikali aj preto, že žalobca nepracoval, keď mu žalovaný prácu našiel, táto mu nebola dosť dobrá. Žalovaný nevládal živiť oboch z jedného platu a žalobca vyrábal dlhy v nebankovkách. Žalovaný potvrdil, že okrem 10.000,- eur od žalobcu dostal aj sumu 7.000,- eur na kúpu auta, ale zdôraznil, že on sám zo svojho platu zabezpečoval žalobcovi stravu, hygienu, nákupy. Potvrdil, že žalobcovi bol zverený do výchovy v 16 rokoch, a do 21 rokov náklady na zabezpečovanie jeho potrieb znášal žalobca a potom si už všetko uhrádzal sám. 13. Svedok I. M., predávajúci bytu, vo svojej výpovedi uviedol, že ohľadom bytu na ul. Gen. C. v L., najskôr so žalovaným uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej bola dohodnutá záloha na kúpnu cenu bytu, ktorej výšku si pre odstup času už nepamätal. Ohľadom zálohy na kúpnu cenu bytu ale jednal so žalobcom, zvyšok kúpnej ceny bol uhradený z hypotéky, ktorú si vybavil žalovaný. Na bližšie okolnosti úhrady zálohy na kúpnu cenu bytu si svedok ale už nespomenul. 14. Svedkyňa V. J., dcéra žalobcu a sestra žalovaného uviedla, že nebola pritom, keď žalobca žalovanému doplatil kúpnu cenu na byt, nevie, ako sa vtedy dohodli, či tieto peniaze mal žalovaný žalobcovi vrátiť alebo nie. O tom, že žalobca poskytol žalovanému na byt peniaze sa dozvedela až v roku 2014, keď žalobca u nej na návšteve povedal, že aj on má v tom byte peniaze a to, že ich žalobca od žalovaného chce naspäť, žalobca povedal vtedy, keď sa rozhádali. Uviedla, že po dobu, po ktorú bývali žalobca so žalovaným v byte, uhrádzal všetko žalovaný, potvrdila, že medzi žalobcom a žalovaným vznikali konflikty. Keď hrozilo, že prídu o byt, žalovaný si vzal pôžičku, aby o byt neprišli. Svedkyňa mala za to, že ak aj žalobca žalovanému ako jej bratovi niečo na byt doplatil, tak mu to žalovaný splatil tým, že žalobcu živil, lebo žalobca bol dlho nezamestnaný. Poukázal na to, že si žalobca so žalovaným minuli asi 13.000,- eur, čo bol výťažok z predaja bytu po starej mame a ona z týchto peňazí dostala od žalobcu ako otca peniaze na gauč a vodičský preukaz, čo je asi 700,-eur, nič iné od žalobcu nedostala. Ona žalobcovi a žalovanému pomáhala materiálne tak, že im napríklad zakupovala čistiace prostriedky, lebo v byte mali neporiadok, žalovaný vyplácal dlhy a finančne im vypomáhala aj sestra žalobcu. Vedela o tom, že sa žalobca so žalovaným hádali, žalovaný vyčítal žalobcovi, že neupratuje, hoci je ako nezamestnaný doma, hádali sa aj kvôli dlhom, keď žalobca žalovanému povedal o dlhoch až na poslednú chvíľu, a keď hrozilo, že pre dlhy voči bytovému družstvu o byt prídu. 15. Súd najskôr rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby. 16. Podľa ustanovenia § 145 Civilného sporového poriadku (ďalej len , (1) Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. (2) Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. (3) Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.

17. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 CSP, Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

18. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorým je späťvzatie žaloby v časti požadovaných úrokov z omeškania a vzhľadom na to, že žalovaný neprejavil nesúhlas so späťvzatím žaloby v tejto časti, súd pri aplikácii citovaných zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku týkajúcom sa čiastočného zastavenia konania. Po čiastočnom späťvzatí žaloby tak predmetom konania zostala suma 10.000,- eur.

19. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20160701>). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

20. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

21. Súd ustálil, že medzi stranami sporu vznikla ústna zmluva o pôžičke, a to v roku 2011 tak, ako to tvrdil žalobca, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi finančné prostriedky vo výške 10.000,- eur na kúpu bytu s tým, že nebolo medzi stranami dohodnuté, kedy bude žalovaný povinný žalobcovi pôžičku vrátiť, teda nebola dohodnutá splatnosť dlhu. Žalovaný v odpore najskôr výslovne nepoprel existenciu tvrdenej ústnej zmluvy o pôžičke, keď predmetom odporu bolo len vznesenie námietky premlčania. Ani následne v duplike nepoprel žalovaný existenciu zmluvy o pôžičke, naopak, potvrdil, že medzi stranami vznikol tvrdený reálny kontrakt a zotrval na námietke premlčania dlhu. Až neskôr počas konania žalovaný začal tvrdiť, že medzi stranami mala byť uzatvorená darovacia zmluva a nie zmluva o pôžičke. Súd konštatuje, že takúto obranu žalovaného súd vyhodnotil ako účelovú s tým, že podľa § 186 ods. 2 CSP, na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. To znamená, že pokiaľ najskôr nebola žalovaným rozporovaná existencia zmluvy o pôžičke, vo vzťahu ku ktorej žalovaný len vzniesol námietku premlčania, naopak, keď žalovaný dokonca i potvrdil jej existenciu a až následne zmenil svoju obranu v tom zmysle, že mala byť medzi stranami uzatvorená darovacia zmluva, na takúto následnú zmenu v skutkových tvrdeniach žalovaného, súd neprihliadol. Navyše existencia darovacej zmluvy v konaní ani nebola preukázaná, keď svedok I. nemal vedomosť o vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným a k týmto okolnostiam ani nevedel vypovedať a rovnako svedkyňa Lenka J. potvrdila, že nebola pri odovzdávaní peňazí medzi žalobcom a žalovaným a nevedela nič o tom, či sa medzi sebou dohodli alebo nedohodli na vrátení peňazí, či malo ísť o dar či o pôžičku. Súd preto vychádzal z toho, že medzi stranami bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke vo výške 10.000,- eur bez dohodnutia lehoty jej splatnosti, keďže obe strany sa zhodli rovnako tiež na tom, že pri určovaní lehoty splatnosti pôžičky je potrebné vychádzať z § 563 Občianskeho zákonníka. Rovnako nebolo sporné, že záväzok poskytnúť finančné prostriedky žalovanému si žalobca splnil poukázaním uvedenej finančnej čiastky na bankový účet p. Petra M. dňa 20.09.2011, teda na účet predávajúceho, od ktorého žalovaný ako kupujúci na základe kúpnej zmluvy kúpil byt. V tejto súvislosti súd uvádza, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. mája 1999, sp.zn. 3 Obo 399/98 (Zb. NS vydanie 5 ročník 1999 str. 49 pod č. 102/1999), bolo už skôr vyslovené, že „Ak úverová zmluva určuje, že veriteľ poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi na kúpu konkrétnej nehnuteľnosti, dlžník môže požiadať veriteľa, aby poskytnutý úver zaplatil priamo na účet predávajúceho. Dlžník nemôže v

konaní o vrátenie takto poskytnutých peňažných prostriedkov úspešne namietať, že veriteľ mu peňažné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti neposkytol.“ Rovnako podľa uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 4279/2016 <http://www.uhal.biz/uznesenie-najvyssieho-sudu-cr-sp-zn-28-cdo-42792016-zo- dna-12-10-2016-zaplatenie-penaznej-ciastky-na-iny-ucet-ako-na-ucet-dlznika-je-plnenim-dlznikovi-nie- majitelovi-uctu-zaroven-nejde-o-bezdov/> zo dňa 12.10.2016, platí, že zaplatenie určitej čiastky na účet tretej osoby v peňažnom ústave predstavujúci dohodnuté platobné miesto s úmyslom učiniť zadosť zmluvnému záväzku je treba pokladať za plnenie druhej zmluvnej strane a nie majiteľovi účtu. Poskytnutím prostriedkov na účet p. I. M. si ako veriteľ splnil všetky povinnosti v zmysle zmluvy o pôžičke, čo zahŕňa aj odovzdanie peňazí dlžníkovi (zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt toto požaduje) ako dovŕšenie zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Zároveň to značí, že tretia osoba (p. M.) nie je v zmluvnom vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi, t.j. nie je voči nemu v postavení dlžníka. V tomto prípade je účet p. M. ako tretej osoby len platobným miestom, tretia osoba však nie je zaviazaná ako dlžník voči veriteľovi. Zaviazaný podľa zmluvy o pôžičke zostáva aj v tomto prípade dlžník, a teda žalovaný a on je povinný veriteľovi peniaze vrátiť a to bez ohľadu nato, že peniaze priamo neobdržal. Neobstojí preto obrana žalovaného v odpore, že by mal byť voči žalobcovi zaviazaný ten, na koho účet boli finančné prostriedky z pôžičky poskytnuté.

22. Súd následne vyhodnocoval dôvodnosť vznesenej námietky premlčania. Medzi stranami nebolo sporné, že nebola dohodnutá lehota splatnosti pôžičky, keď obe strany vo svojej argumentácii vychádzali z § 563 Občianskeho zákonníka a tvrdili, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá ani nevyplýva z iných skutočností. V konaní bolo preukázané, že k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 10.000,- eur zo strany žalobcu došlo dňa 20.09.2011. Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou, nieto stanovená inak, môže veriteľ požiadať dlžníka o splnenie dlhu kedykoľvek. Ten je potom povinný splniť podľa § 563 Občianskeho zákonníka dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Už skoršia právna teória (G., X., F.: Promlčení a prekluze v čs.právním řádu.Praha.Orbis, 1967) prijala názor, podľa ktorého, ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu (ak môže požiadať dlžníka o splnenie dlhu), potom môže svoje právo aj vykonať (podať žalobu na súd). Prvá objektívna možnosť vykonania práva je teda daná okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie dlhu požiadať. V týchto prípadoch je preto potrebné považovať za deň rozhodujúci pre začiatok plynutia premlčacej doby ten deň, ktorý nasleduje po vzniku právneho vzťahu dohodnutého na dobu neurčitú. Preto tam, kde ide o právo z časovo neobmedzeného právneho vzťahu, je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci deň nasledujúci po dni, kedy došlo k vzniku tohto právneho vzťahu a nie deň, keď došlo ku splatnosti dlhu. Ak by sme akceptovali názor o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie, znamenalo by to neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby ( v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa. Na tomto názore je založené rozhodnutie R 28/1984, ktorý názor bol opakovane vyslovený aj v novších súdnych rozhodnutiach (rozhodnutie NSČR z 23.02.2006 sp.zn. 33Odo/1174/2005, NSČR z 29.07.2003 sp.zn. 33Odo/345/2002, rozhodnutie NSSR sp.zn. 1Cdo/25/2003 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 91/2004). Aj v pomerne novom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/174/2016 z 10.11.2016 bol vyslovený názor súladný s uvedeným väčšinovým názorom súdnej praxe (R 28/1984 a R 91/2014) a právnej teórie a súčasne v tomto rozhodnutí bolo poukázané i na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3881/2009 <http:// merit.slv.cz/31Cdo3881/2009>, v ktorom súd konštatoval, že „akokoľvek možno aj v neskoršej dobe (po prijatí R 28/1984) vysledovať v literatúre výhrady k riešeniu zvolenému v R 28/1984 (porovnaj napríklad H. K. a kolektiv: Občanský zákoník. Velký akademický komentář, Linde Praha, a. s., Praha 2008, str. 422), veľký senát Najvyššieho súdu uvádza, že pri nezmenenej podstate stretu názorov na danú tému nie je daný dôvod na zmenu záverov obsiahnutých v R 28/1984“. Súd sa teda priklonil k uvedenému v praxi už ustálenému názoru v otázke začiatku plynutia premlčacej doby pri dlhoch s neurčenou lehotou splatnosti. Pokiaľ teda pôžička bola poskytnutá žalovanému dňa 20.09.2011, 3-ročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa nasledujúceho po tomto dni (21.09.2011), a pokiaľ žaloba bola na súde podaná až v roku 2017, nepochybne je dlh žalovaného premlčaný. Čo sa týka názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/146/2008, ku ktorému sa priklonil žalobca (podľa ktorého premlčacia doba by mala plynúť až odo dňa veriteľom vyvolanej splatnosti dlhu - teda mala by sa odvíjať od výzvy na plnenie doručenej žalobcom žalovanému v auguste 2017), ide o ojedinelý právny názor, navyše toto rozhodnutie hoci bolo zaradené na rokovanie občianskoprávneho kolégia, ktoré sa uskutočnilo 28. a 29. mája 2009, na základe výsledku hlasovania prítomných členov tohto kolégia bolo prijaté uznesenie, v zmysle ktorého toto rozhodnutie nemá byť publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Naopak judikáty R 28/1984 a R 91/2004 ako v Zbierke publikované rozhodnutia majú na rozdiel od spomenutého ojedinelého rozhodnutia vyššiu mieru autority a možno ich právom zaradiť medzi rozhodnutia predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax. Z týchto dôvodov súd preto vyhodnotil nárok žalobcu ako v celom rozsahu premlčaný.

23. Nepriznať účinky vznesenej námietke premlčania možno výnimočne, ak by jej vznesenie bolo v rozpore s dobrými mravmi, čím sa žalobca bránil, a preto súd, ktorý dospel k záveru o premlčaní žalovaného dlhu, sa musel vysporiadať aj s touto argumentáciou žalobcu. Ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Námietka premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, no môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nespôsobil a voči ktorému by bol v takej situácii zánik nároku na zaplatenie dlhu v dôsledku uplynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom. Súd dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania v prejednávanej veci nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. V prvom rade treba uviesť, že to bol práve žalobca, ktorý spôsobil uplynutie premlčacej doby, keďže ten svojím včasným nekonaním sám spôsobil, že premlčacia doba uplynula, nič mu totiž nebránilo podať žalobu včas, pričom žalobca ani netvrdil, že by mu akákoľvek skutočnosť, resp. žalovaný zabránil včas uplatniť svoje právo na súde. Určite nemožno za okolnosť, ktorá by mala mať vplyv na posúdenie toho, či môže byť vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi alebo nie, považovať prípad, keď došlo k nesprávnej kvalifikácii práva, ktorého sa premlčanie týka. Okolnosť, že žalobca pochybil v názore o začiatku plynutia premlčacej doby, neznamená, že vznesenie námietky premlčania možno kvalifikovať ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože práve žalobca mal postupovať s opatrnosťou a mal si strážiť svoje právo. Žalobcovi nič nebránilo, aby dlh z pôžičky uplatnil na súde včas a ak tak z akýchkoľvek subjektívnych dôvodov neurobil, bez toho, aby mu v tom žalovaný bránil, táto okolnosť musí ísť na vrub žalobcu. Rovnako tak nemožno v tejto súvislosti vziať do úvahy okolnosť, na aký účel žalobca žalovanému pôžičku poskytol (na zabezpečenie bývania), resp. že žalobca poskytol žalovanému výhodu spočívajúcu v tom, že od neho nepožadoval úroky, alebo že pôžička bola žalovanému poskytovaná na úkor dcéry žalobcu a sestry žalovaného. Pre záver o nemravnosti námietky premlčania totiž nie je rozhodujúce, z akých dôvodov bola pôžička poskytovaná a ani to, z akých okolností je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný. Záver o rozpore vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi možno totiž vyvodiť iba z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Nie je preto rozhodujúce to, že v čase poskytnutia pôžičky žili veriteľ a dlžník v jednej domácnosti, rovnako tak rozpor s dobrými mravmi nemožno vyvodiť z okolností predchádzajúcich poskytnutiu pôžičky spočívajúcich v tom, že žalovaný bol žalobcovi zverený do výchovy súdom, že sa žalobca o žalovaného ako o syna sám staral a že žalobca si voči žalovanému plnil vyživovaciu povinnosť, až dokiaľ žalovaný nebol schopný sa sám živiť. Na prijatie záveru o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi, ako správne poukázal žalovaný, totiž nestačí len existencia príbuzenského pomeru medzi veriteľom a dlžníkom, a tiež je bez významu poukaz na vzájomnú vyživovaciu povinnosť rodičov a detí. Z celkových konkrétnych okolností prípadu sa súdu nejaví vznesenie námietky premlčania žalovaným ako prostriedok, ktorým by žalovaný sledoval zneužitie inštitútu premlčania na úkor veriteľa, nejaví sa ako šikanózny výkon práva žalovaného voči žalobcovi, keďže žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvolať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi, žalobca netvrdil, keďže ním tvrdené vyššie uvádzané skutočnosti z vyššie uvedených dôvodov takými okolnosťami nie sú. Treba tiež dodať, že v konaní bolo preukázané aj výpoveďou svedkyne, že vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli a sú napäté, stupňované vzájomnými konfliktami a nedorozumeniami, výčitkami tak z jednej i z druhej strany, ktoré tu boli prítomné už v čase ich bývania v spoločnej domácnosti. Preto na dôvažok k tomu, čo už bolo uvedené, nemôže obstáť argument ani o usporiadaných rodinných vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným, pre existenciu ktorých by odmietnutie plnenia zo strany žalovaného z dôvodu ním dôvodne vznesenej námietky premlčania malo byť výnimočne nemravné, porušujúce inak dobré príbuzenské vzťahy, keďže tieto boli narušené, a to už aj v čase pred vznesením námietky premlčania. Rovnako tak príbuzenské vzťahy medzi zmluvnými stranami sami osobe nemôžu ospravedlniť ani oneskorené uplatnenie práva na vrátenie pôžičky zo strany veriteľa, a preto inštitút premlčania má význam vo všetkých aj občianskoprávnych záväzkových vzťahoch a nie len v obchodnoprávnych vzťahoch, ako to tvrdil žalobca.

24. V konaní neboli preukázané také okolnosti a v takej výnimočnej intenzite, pre existenciu ktorých by súd nemal priznať dôvodne vznesenej námietke premlčania jej účinky. Z vyššie uvedených dôvodov súd preto žalobu zamietol, keďže žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania a súd bol teda

nútený konštatovať premlčanie práva na vráteniu dlhu z pôžičky. Už len pre úplnosť súd konštatuje, že nevykonal výsluch navrhovanej svedkyne A. E., matky žalovaného a bývalej manželky žalobcu, ktorej výsluch navrhoval žalobca na otázku vzájomných vzťahov medzi stranami. Na okolnosti týkajúce sa toho, či medzi stranami bola uzatvorená zmluva o pôžičke alebo darovacia zmluva, totiž nebolo potrebné s poukazom na § 186 ods. 2 vykonať ďalšie dokazovanie a pomery medzi stranami boli v dostatočnom rozsahu zistené výsluchom svedkyne V.. Navyše, dôvody a okolnosti, za akých bola pôžička poskytovaná, nemali (ako už bolo uvedené) vo vzťahu k obrane žalovaného ohľadom dobrých mravov žiadnu relevanciu.

25. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zároveň súd aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP, Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

26. Žalobca sa domáhal celkovo zaplatenia sumy 10.000,- eur s úrokom z omeškania. Za neúspech žalobcu možno považovať zamietnutie istiny 10.000,- eur a súčasne aj časť, v ktorej súd konanie zastavil, teda časť úrokov z omeškania. Žalobca totiž procesne zavinil zastavenie konania v tejto časti, keďže žalobu zobral späť v časti úrokov z omeškania bez toho, aby na to dal podnet žalovaný tým, že by dlh v tejto časti uhradil. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu, teda žalovanému. Zhrnúc uvedené žalobca bol v celom rozsahu neúspešný a žalovaný bol naopak v celom rozsahu úspešný, a preto má žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.