Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1T-26-2018.pdf
PDF · 133.14 KB
Case nature
Area
Subarea
1T/26/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa, senát: predseda senátu JUDr. Erik Uhlár a prísediaci sudcovia Katarína Eleniuková a Ing. Vilhelm Oravec, CSc., v Starej Ľubovni na hlavnom pojednávaní dňa 21. mája 2018, v trestnej veci proti obžalovanému H. P. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. f/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, takto
rozhodol:
Obžalovaný H. P., rod. A., nar. XX.X.XXXX v Z., trvale bytom Z. XXXX/XX, P., okres X., v súčasnosti vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Prešov,
j e v i n n ý , ž e
dňa 23.1.2018 v čase asi okolo 10:15 hod. prišiel motorovým vozidlom zn. AUDI A4, evidenčné číslo L ktoré viedol ako vodič A. G., k rodinnému domu súpisné číslo XXX v obci E., okres N. Y., kde menovanému vodičovi obžalovaný kázal zastaviť a obžalovaný z vozidla vystúpil a išiel do uvedeného rodinného domu, následne sa vrátil k osobnému motorovému vozidlu, z ktorého vybral dve balenia posteľných obliečok a šiel späť do uvedeného rodinného domu, kde vošiel cez železnú bránku, ktorá bola uzatvorená a neuzamknutá, na pozemok rodinného domu, následne prišiel k vchodovým dverám, ktoré boli uzatvorené, no neboli uzamknuté, tieto dvere otvoril a oslovil poškodenú M. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. č. XXX, okres N. Y., ktorá sa nachádzala v kúpeľni rodinného domu kde prala, a začal jej uvedené obliečky ponúkať na predaj za sumu po 20,- eur za jeden kus, pričom poškodená uvedený tovar nechcela kúpiť, no následne súhlasila s tým, že jej obe balenia predá spolu za sumu 20,- eur a išla po peniaze, ktoré mala uložené v drevenici nachádzajúcej sa na dvore rodinného domu, pričom vyšla z domu na dvor, išla k drevenici, pred ktorou obžalovanému povedala, aby ostal na dvore, vošla do drevenice, kde zo skrinky vybrala peňaženku a vtom si všimla, že obžalovaný stojí vo vnútri za ňou, na čo mu povedala, že za obliečky mu zaplatí vonku, obaja vyšli z drevenice na dvor, kde poškodená M. K. dala obžalovanému z peňaženky, ktorú držala otvorenú v ruke, dve 10-eurové bankovky, načo sa obžalovaný nahol k nej a bez jej súhlasu jej z peňaženky vybral jednu 20-eurovú bankovku, pričom keď sa ho spýtala prečo jej zobral z peňaženky 20,- eur, tak ju volal k autu kde jej ponúkal na predaj ďalší tovar, o ktorého kúpu ona záujem nemala a žiadala ho o vrátenie sumy 20,- eur, ktorú jej vybral z peňaženky, načo však obžalovaný nastúpil do osobného motorového vozidla zn. AUDI A4, evidenčné číslo L a odišiel z miesta preč,
t e d a
prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, čin spáchal na veci, ktorú mal iný pri sebe a čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku,
č í m s p á c h a l
zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. f/ Trestného zákona, s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona.
Z a t o mu s ú d u k l a d á :
Podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 5, ods. 8 Trestného zákona, trest odňatia slobody na 80 (osemdesiat) mesiacov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanému ukladá nahradiť poškodenej M. K., nar. XX.XX.XXXX v E., okres N. Y., bytom E. č. XXX, okres N. Y., spôsobenú škodu vo výške 20,- eur.
odôvodnenie:
Dňa 7.3.2018 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa súdu obžalobu na K. P. pre skutok kvalifikovaný ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. f/ Tr. zák.s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., ktorého sa mal obžalovaný v zmysle podanej obžaloby dopustiť tak, že : „dňa 23.01.2018 v čase asi okolo 10.15 hod. prišiel pred rodinný dom s popisným číslom XXX v obci E., okr. N. Y., kde vošiel cez železnú bránku, ktorá bola v tom čase uzatvorená, neuzamknutá, na pozemok rodinného domu, následne prišiel k vchodovým dverám, ktoré boli v tom čase uzatvorené, no neboli uzamknuté, tieto dvere otvoril a oslovil poškodenú M. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. č. XXX, okr. N. Y., ktorá sa nachádzala v kúpeľni rodinného domu a začal jej ponúkať na predaj 2 ks obliečok na periny za sumu 20,- Eur, poškodená najskôr odmietala kúpu ponúkaného tovaru, no následne súhlasila a keďže chcela ísť po peniaze, ktoré mala uložené v drevenici nachádzajúcej sa na dvore rodinného domu tak vyšla z domu von, išla k drevenici, pričom obvinenému povedala, aby ostal na dvore, keď vošla do drevenice, tak zo skrinky vybrala peňaženku a vtom si všimla, že za ňou stojí obvinený, načo mu povedala, že za obliečky mu zaplatí vonku a tak obaja vyšli z drevenice von na dvor, kde poškodená M. K. dala obvinenému z peňaženky, ktorú držala vo svojej ruke 2 ks 10 eurových bankoviek, načo sa však obvinený nahol k poškodenej M. K. a bez jej súhlasu jej z peňaženky vybral 1 ks 20eurovej bankovky, keď sa ho spýtala, že prečo jej zobral z peňaženky 20,- Eur, tak jej začal ponúkať na predaj ďalší tovar, no ona už o kúpu iného tovaru záujem nemala a žiadala ho o vrátenie finančnej hotovosti, ktorú jej vybral z peňaženky, načo ale obvinený nastúpil do osobného motorového vozidla zn. M. M evidenčné číslo L a odišiel z miesta preč, pričom obvinený sa uvedeného konania dopustil v súvislosti s vekom poškodenej, aby jednoduchšie dosiahol, čo chcel, čím týmto konaním spôsobil poškodenej M. K. škodu v sume 20,- Eur.“
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedka - poškodenej M. K., výsluchom svedkov A. G., S. G., Z. G., vykonaním na technickom zariadení zvukových záznamov predložených v konaní pred súdom zo strany OR PZ, OKP Stará Ľubovňa, čítaním listinných dôkazov ako je podrobne poznamenané v zápisniciach o hlavnom pojednávaní.
Vyhodnotením vykonaných dôkazov (a skutočností nimi zistených) jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že skutok, ktorý bol obžalobou obžalovanému kladený za vinu, sa stal, že ho spáchal obžalovaný, ktorý je zaň trestne zodpovedný stotožnil sa súd s jeho právnou kvalifikáciou uvedenou v obžalobe, pretože bolo preukázané úmyselné konanie obžalovaného vo vzťahu k spáchaniu daného trestného činu, ako aj to, že svojim konaním obžalovaný naplnil všetky pojmové znaky žalovaného trestného činu, a to osobitne i v časti kvalifikovanej skutkovej podstaty ods. 4 písm. f/ § 212 Tr. zák., t.j., že skutok bol spáchaný obžalovaným úmyselne na chránenej osobe - tu konkrétne na osobe vyššie veku, čo z pohľadu súdu bolo taktiež pokryté úmyselným zavinením obžalovaného; pričom súd po vykonanom dokazovaní, pri zachovaní totožnosti a jednoty skutku, ustálil priebeh skutku tak, ako je uvedené v skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a/ Tr. por., že je nevinný. Skutok kladený mu obžalobou za vinu popieral s tým, že iba predával. Súčasne uviedol, že so svojim šoférom tipovali sme domy, lebo mal viacej tovaru, tipujú podľa mladých ľudí, je to náhoda, lebo nepredáva všade. K tomu tiež následne uviedol, že myslel, že tam budú mladí ľudia, lebo nebol ten dom taký starý, vedľa boli rodinné domy také normálne, aj poschodové, aj upravené pekne. Uviedol, že
zaklopal, vošiel na verandu, napravo mala poškodená kúpeľňu kde prala, pozdravil a povedal, že má obliečky, ona povedala, že nechce, povedal, že prinesie ukázať a išiel k autu, zobral obliečky a predal jej to za 40,- eur. Ona išla ešte do druhého domu po peniaze, pričom vyšli von a ona išla do druhého domu po peniaze, išla dovnútra, za dverami mala skriňu odkiaľ vytiahla peňaženku a dala mu jednu dvadsiatku, jednu desiatku a dve päťky a štyri päťky jej ešte ostali, potom išla za ním, vyvolal ju k autu, že by jej ponúkol ďalší tovar, tam nebol ani žiaden krik, pri aute otvoril kufor vzadu, mal viacej tovaru a jej sa zapáčil paplón. Poškodená chcela aby jej dal paplón medzi tých 40,- eur načo jej povedal, že to je drahé, ukázala peňaženku a povedala, že ešte 20,- eur má, povedal, že jej v marci donesie, potom išiel do ďalšej dediny, pýtal policajtov aby to preverili, ale ich to nezaujímalo, zaujímalo ich len to, čo vraj urobil. Myslí, že zavolala políciu, lebo jej nedal paplón a asi sa jej zdalo, že sú tie obliečky drahé. Skutok neurobil, lebo by neostal ešte v ďalšej dedine. Poškodená podľa neho prvýkrát hovorila, ale to nie je nikde zapísané, ešte nebolo konanie, ale prvýkrát hovorila, lebo aj policajti hľadali dve dvadsiatky, ale on dve dvadsiatky nemal ani potom nikde nejedol, lebo ešte bolo skoro a ona už potom hovorila dve desiatky a jedna dvadsiatka, ale dala mu jednu dvadsiatku, dve päťky a jednu desiatku. Poukazoval na to, že neutekal, kľudne išiel predávať, mohla začať kričať pri aute o pomoc. Poukazoval na to, že keby ukradol peniaze, či by pokračoval ďalej, alebo by odtiaľ odišiel 50 alebo 100 km, či by ostal 10 km v ďalšej dedine, poukazoval na to, že mal u seba 1.000,- eur, či by pri aute keď je zlodej jej nechal ostatných 20,- eur. Podľa obžalovaného je to všetko preto, lebo jeden policajt sa ho pýtal, či je O. doma a O. mal v Y. nejaký problém, je to dva, tri roky. Uvádzal, že nevedel, že poškodená je chránená osoba alebo stará, nevyzerala; uvádzal, že tam nebýva, nepoznal ju.
Tvrdenia obžalovaného súd v zmysle celého dokazovania nemohol vyhodnotiť inak ako účelové v snahe vyhnúť sa postihu za jeho protiprávne konanie. Obžalovaného zo spáchania skutku usvedčovala priamo samotná poškodená, ktorá na hlavnom pojednávaní vypovedala v zásade rovnako ako v prípravnom konaní. Poukazovala na to, že keď ju obžalovaný v dome oslovil, tak obliečky už mal so sebou. Uvádzala zhodne ako v prípravnom konaní, že na ich kúpu pristúpila až potom, ako sa dohodli, že jej obe balenia predá spolu za 20,- eur. Poškodená uviedla, že za predávané obliečky dala obžalovanému dve 10- eurové bankovky, pričom on sám jej, z v tom čase otvorenej peňaženky, ktorú držala v ruke, vytiahol ešte 20-eurovú bankovku, načo ju volal k autu, kde jej ponúkal sadu nožov a pýtal ďalších 10,- eur, kde uviedla, že nože nechce, že nech jej vráti tých 20,- eur, zo strachu skryla peňaženku pod pazuchu a postavila sa nabok od auta, na to podľa nej obžalovaný buchol s kufrom, povedal „ja prídem, to potom“ a sadol do auta, vtedy dostala strach. V tomto smere poškodená vypovedala v celom konaní, teda tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní úplne zhodne jednak v okolnostiach samotného spozorovania obžalovaného v jej dome, jednak v tom, že obliečky, ktoré jej ponúkal na predaj už mal v dome so sebou, jednak v tom za akých cenových podmienok pristúpila ku kúpe obliečok, ako aj v tom, že mu za ne dala dve 10-eurové bankovky a on jej následne z peňaženky bez jej súhlasu vybral ďalšiu 20- eurovú bankovku. I pod vplyvom uvedeného nebol v konaní zistený žiadny dôvod, pre ktorý by nebolo možné veriť výpovedi poškodenej, resp. pre ktorý by bolo možné jej výpoveď spochybňovať.
Tvrdenie obžalovaného o tom, že prvýkrát poškodená hovorila o dvoch 20,- eurových bankovkách, ktoré mali hľadať i príslušníci PZ, sú nepochybne jeho snahou spochybniť dôveryhodnosť svedkyne a vykonaného dokazovania. Totiž už v trestnom oznámení uvádzala poškodená dané skutočnosti rovnako ako na hlavnom pojednávaní; z celého vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, že by sa obžalovaný a poškodená mali stretnúť ešte pred vznesením obvinenia pri nejakých úkonoch a ani obžalovaný neuvádzal nijako konkrétne kde, kedy a pred kým mala údajne hovoriť o dvoch 20-eurových bankovkách; osobitne je zrejmé zo spisu, že s poškodenou bolo spísané trestné oznámenie do zápisnice 23.1.2018 o 13:00 hod. do 14:13 hod., pri ktorom úkone nebol jeho zvolený obhajca prítomný, prítomný bol pred vznesením obvinenia obžalovanému jeho obhajca až pri výsluchu poškodenej ako svedka dňa 24.1.2018 (začatý o 7:30 hod.) pričom ani pri tomto úkone nevypovedala svedkyňa ohľadne počtu a hodnoty bankoviek inak, ako na hlavnom pojednávaní, a následne v ten istý deň, po vznesení obvinenia, pri jej výsluchu začatom o 14:10 hod., kde taktiež vypovedala zhodne ako na hlavnom pojednávaní, teda vyššie uvedené tvrdenia obžalovaného s odkazom na to, že to môže potvrdiť i jeho obhajca sú zrejme účelové, majúce nepochybne za cieľ spochybniť tvrdenia svedkyne.
Ďalej poškodená uviedla, opätovne plne zhodne ako v prípravnom konaní, že po odchode obžalovaného išla k susede, svedkyni M. G.j, ktorú pýtala, nech jej volá políciu lebo jej obžalovaný zobral peniaze, uviedla, že bola vtedy v takom strese, lebo mala svoj mobil pri sebe, ale z toho všetkého si nevedela spomenúť číslo polície, tak pýtala susedu, aby jej volala. Suseda volala zo svojho telefónu, potom ešte
jedna suseda, čo býva poniže vravela, že prešli autom okolo nich, ona bola na okne a že obžalovaný sa obzrel, potom autom cúvli k domu poškodenej a tá suseda pozrela značku auta i číslo.
Svedkyňa S. G. (kde nemožno nepoukázať na absolútne nepochopiteľné opomenutie jej výsluchu zo strany OČTK v prípravnom konaní) vo svojej výpovedi potvrdila, že poškodená za ňou prišla so slovami okradol ma, že jej povedala poškodená, že obžalovanému išla platiť za ponúkané posteľné prádlo a on jej ešte z peňaženky zobral ďalšie peniaze, konkrétne svedkyňa uviedla 20,- eur; poukázala na to, že poškodená žiadala o pomoc, triasla sa, plakala, čo z pohľadu súdu taktiež potvrdzuje poškodenou uvádzané skutočnosti o tom, ako sa cítila pod vplyvom konania obžalovaného, v akom stave bola a v konečnom dôsledku nepochybne vyvracia tvrdenia obžalovaného o tom, že poškodenej iba predal posteľné prádlo za celkovú sumu 40,- eur. Uvedené teda z pohľadu súdu taktiež usvedčuje obžalovaného zo spáchania trestného činu krádeže.
Okrem vyššie uvedeného v logickom kontexte všetkých zistených skutočností usvedčuje zo spáchania trestného činu krádeže obžalovaného i výpoveď svedka A. G.. Tu v prvom rade súd poukazuje na to, že podľa výpovede svedka, po odchode jeho a obžalovaného od domu poškodenej, po tom čo povedal obžalovanému, že prichádzajú policajti, čo videl v zrkadle auta, a po zastavení mu obžalovaný povedal „joj je po mne“. Obdobne svedok v prípravnom konaní pri výsluchu dňa 24.1.2018 uvádzal, že obžalovaný keď videl, že ich zastavujú policajti, uviedol „pre mňa koniec“, čo svedkovi údajne zdôvodnil tým, že sú voči nemu vedené súdne konania a že musela na neho zavolať políciu tá žena. Na hlavnom pojednávaní pritom svedok k slovám obžalovaného „joj je po mne“ najprv uvádzal, že nevie či to bolo kvôli policajtom alebo niečomu inému, následne uvádzal, že myslí, že to bolo kvôli policajtom, lebo u nich vo P. sa traduje, že tu sú policajti dosť hrubí - v tomto smere rozpor svojej výpovede s obsahom jeho výpovede k slovám obžalovaného uvádzaným svedkom v prípravnom konaní v obdobnom význame, a to „pre mňa koniec“, teda vo vzťahu k tomu, že v tejto súvislosti mu obžalovaný povedal, že sú voči nemu súdne konania a musela na neho zavolať políciu poškodená, svedok odstraňoval až na výzvu na vysvetlenie rozporov tak, že vynechal, že je tam súdna vec, že obžalovaný uvedené povedal preto, lebo mal problém so súdom. Napriek uvedenému vyvstáva však jedna logická otázka, na ktorú súd z výpovede svedka odpoveď nenašiel, a to, prečo by „malo byť po obžalovanom“, pokiaľ by tento nemal nič protizákonné spáchať a ak policajti zastavovali auto, ktoré ako vodič viedol svedok, nie obžalovaný, kde ako sám svedok uviedol si myslel, že ide o kontrolu, navyše obžalovaný mal podľa svedka mu povedať ešte keď začali cestu aby šiel smer Poprad a potom ho navigoval, svedok toto vôbec nepozná (resp. obdobne uviedol v prípravnom konaní, že nespomína si názvy obcí, lebo v nich bol prvýkrát v živote), ale vie, že bol práve tam, ohľadne ktorého miesta sa vo P. traduje, že sú tam hrubí policajti. Zároveň pokiaľ svedok v prípravnom konaní ani len „nezavadil“ o to, za akú cenu mal predať obžalovaný poškodenej obliečky, resp. ešte v postavení podozrivého výslovne uvádzal, že nevie za akú cenu, na hlavnom pojednávaní už poukazoval najprv na otázku obžalovaného za koľko predal tovar tej pani, že za 20,- eur, následne na otázky súdu, že myslí, že za 20,- eur za kus, pričom uvádzal, že mu to mal povedať obžalovaný keď nastúpil do auta, na čom zotrval i po výzve na vysvetlenie rozporov v tomto smere vo vzťahu k jeho výpovedi z 23.1.2018, pričom poukazoval na lieky, ktoré užíva na upokojenie a na srdce, čo však z pohľadu súdu je vysvetlenie nedostatočné a účelové, a to už s ohľadom na samotné vyjadrenie svedka v závere výsluchu konaného dňa 23.1.2018, kde uvádzal, že mu nevadí konanie výsluchu v neskorú hodinu, že dokonca sám chcel aby ešte vypovedal aby sa to čím skôr vyjasnilo - je potom vylúčené, aby pod vplyvom liekov vypovedal v tomto smere takto odlišne.
V kontexte celej výpovede svedka na hlavnom pojednávaní, osobitne vyššie uvedeného, ktoré akosi zrazu i v detailoch ladí s tvrdeniami obžalovaného taktiež prezentovanými až na hlavnom pojednávaní (a síce napr., ako obžalovaný uviedol že povedal „pre mňa koniec“ s poukazom na to, že v Y. sú policajti na P. zaujatí a pod.), možno zo strany súdu uzavrieť, že ňou, pokiaľ nie priamo v snahe obžalovanému napomôcť, tak svedok zrejme sa snažil nijako mu nepoškodiť, a to nepoškodiť osobe, za ktorou ako sám uviedol išiel o pomoc vo finančnej tiesni, o ktorej vo P. sa vie, že má peniaze, ktorej príbuzní sa na hlavné pojednávanie dostavili za celú dobu konania na hlavné pojednávanie iba raz, a to práve v deň výsluchu svedka, s ktorým prišli spoločne. Osobitne však treba uviesť, že svedok uvádzal, že v ďalšej obci kam išli obžalovaný darmo zvonil, nikto mu nereagoval na zvonenie, čo len potvrdzuje nedôvodnosť poukazov obžalovaného na to, že predával tovar i ďalej čo nezaujímalo OČTK aby to preverili.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má súd za dostatočne preukázané, že ku krádeži sumy 20,- eur zo strany obžalovaného poškodenej došlo tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
V tejto súvislosti vyjadrenia obžalovaného, že pokiaľ by bol zlodej či by nevzal poškodenej aj zostávajúce peniaze, či by neušiel preč ale išiel by do ďalšej dediny, či by pokračoval ďalej alebo by odišiel 50 alebo 100 km, že neutekal ale kľudne išiel predávať a pod. súd vyhodnotil len za účelové a pre obdobný prípad vopred pripravené obranné postoje obžalovaného - obžalovaný zrejme zistil, resp. z viditeľného obsahu peňaženky poškodenej videl, že táto nejakou horibilnou sumou nedisponuje a podľa súdu logicky usúdil, že neoplatí sa mu zrejme jeho bohatú kriminálnu minulosť zaťažovať sumou zostávajúcich 20,- eur, ktoré poškodenej ešte po jeho konaní v peňaženke viditeľne ostali v 5-eurových bankovkách, avšak podľa súdu v tom prípade konanie obžalovaného smerovalo k tomu, aby takto získal aspoň pôvodne žiadanú hodnotu obliečok, pod rúškom ktorých si vytipoval dom a v konečnom dôsledku samotnú poškodenú, avšak sumu 20,- eur vybral poškodenej z peňaženky až po tom, ako sa dohodli o cene za predané obliečky vo výške spolu 20,- eur za obe balenia, čo však už za takej situácie jednoznačne napĺňa pojmové znaky krádeže spáchanej prisvojením si cudzej veci zmocnením sa jej, a to veci, ktorú má iný pri sebe. Takýto postup z pohľadu súdu musel mať obžalovaný, v kriminálnej oblasti to osoba nepochybne z vykonaného dokazovania ostrieľaná, vopred pripravený pre obdobný prípad - takýto postup mu totiž dáva možnosť lavírovať na tom, že predsa ponúkal tovar celkom za 40,- eur, nie za 20,- eur a stavať svoju obhajobu v zásade na tvrdení proti tvrdeniu. Že však v tomto prípade išlo v konečnom dôsledku o krádež sumy 20,- eur, ktorú mala poškodená pri sebe, potvrdzuje jednak jej výpoveď, ako aj skutočnosti o stave poškodenej vyplývajúce z výpovede M. G., ako aj reakcie obžalovaného na zastavovanie auta policajnou hliadkou tak, ako to popisoval svedok G.. Že išlo v danom smere iba o vopred pripravenú taktiku obžalovaného pre prípad, že by mu nevyšlo niečo „lepšie“, potvrdzuje z pohľadu súdu i to, odkiaľ peniaze bola poškodená vybrať, pričom ako uviedla kázala obžalovanému počkať vonku, čo však tento preukázateľne neurobil a predsa sa šiel pozrieť odkiaľ peniaze vyberá, zrejme či ich tam nemá viac
- poškodená rovnako v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní uviedla, že keď sa otočila ako vybrala peniaze, tak obžalovaný bol v druhom dome, v drevenici, za ňou v izbe. Obžalovaný síce uvedené popieral, avšak už z popisu poškodenej ako sa šlo do izby a kde sa nachádzala skriňa, v ktorej peňaženku s peniazmi schovávala je zrejmé, že obžalovaný nemohol vidieť zvonku, že ich mala poškodená v skrini za dverami - poškodená presne popísala, že keď ide do drevenice, tak sú jedny dvere, potom chodba, potom druhé dvere a na ľavej strane v smere vstupu do izby kredenc odkiaľ vyberala peňaženku; navyše, že vonkajšie dvere privrela a cez druhé dvere nemožno vidieť, lebo nie sú sklenené
- obžalovaný však výslovne udával, že poškodená mala za dverami skriňu, odkiaľ vytiahla peňaženku. I to potvrdzuje v kontexte s ostatnými vyššie uvedenými skutočnosťami pravdivosť výpovede poškodenej a zrejmé účelové tvrdenia obžalovaného, nakoľko i z fotodokumentácie v spise je zrejmé, že za dverami do „drevenice“ (hnedé celodrevené - fotografia č. 22, č.l. 158 spisu) nasleduje chodbička, na konci ktorej sú biele celodrevené dvere (fotografia č. 23, č.l. 158 spisu) otvárajúce sa do vnútra izby do ľavej strany (fotografia č. 24, č.l. 158 spisu) a v izbe na ľavej strane pri stene za týmito dverami je dotknutá kredencová skriňa a teda toto nemohol obžalovaný vidieť, že ide o skriňu odkiaľ berie peňaženku poškodená, nijako zvonku, ale musel si ísť obzrieť dané miesto tak ako uvádzala poškodená, za ňou do vnútra. Uvedené opäť len preukazuje účelové a zrejme nepravdivé tvrdenia obžalovaného a taktiež teda spochybňuje i relevantnosť a pravdivosť jeho výpovede i v ostatných častiach.
Čo sa týka naplnenia pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 4 písm. f/ Tr. zák. s poukazom v danom prípade na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., súd má i v tomto smere preukázané úmyselné naplnenie daných znakov konaním obžalovaného.
Obžalovaný síce uvádzal, že poškodenú nepozná, nežije tam, nevyzerala taká stará, a pod., avšak súd na základe celého vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nespochybniteľne bolo úmyslom obžalovaného ponúkať tovar osobám vyššieho veku, t.j. osobám objektívne ľahšie ovplyvniteľným a od ktorých možno očakávať menší odpor (a dovolí si súd jednoznačne uviesť, že reálnym úmyslom zrejme bolo vzhľadom na kriminálnu minulosť obžalovaného a jeho správanie v súvislosti s okolnosťami vyberania peňazí poškodenou zistiť miesta úschovy peňazí takýmito zákazníkmi a prisvojiť si veci obdobne ako v prípade, za ktorý bol uznaný vinným naposledy vo veci OS Žilina sp. zn. 29T/38/2017) a podľa súdu vzhľadom na všetky súvisiace skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním bol obžalovaný v prípade poškodenej minimálne uzrozumený s tým, že ide o osobu vyššieho veku, voči ktorej sa následne dopustil krádeže sumy 20,- eur za okolností popísaných vyššie.
Totiž obžalovaný udával, že vytipujú domy a náhoda, myslel, že tam budú mladí ľudia, lebo nebol ten dom až taký starý - súčasne však uviedol, že vedľa boli domy také normálne, aj poschodové, aj upravené pekne. Z fotodokumentácie v spise (konkrétne fotografie na č.l. 151, 152) je zrejmé, že ide
o nehnuteľnosť už na pohľad staršiu, avšak nedá sa bez všetkého oprieť v tomto smere o uvedenú fotodokumentáciu tak, aby z nej bolo nepochybné, že v okolí tohto domu kde býva poškodená sú domy podstatne v lepšom stave, kde by bolo možné usudzovať skôr na to, že v nich bývajú ľudia mladší. Nemožno v tomto smere si odpustiť opätovne poukázať na to, že zrejme pre kvalifikáciu skutku i podľa § 212 ods. 4 písm. f/ s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. „stačilo“ OČTK samotné zistenie veku poškodenej, nakoľko i v tomto smere ušlo OČTK podľa súdu akékoľvek náležité zabezpečenie podkladov na dôvodný záver vylučujúci následky ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák. - dom nafotený len tak aby bolo, v noci, bez okolitých nehnuteľností atď., čo by mohlo preukazovať že práve tu vo vzťahu k okoliu možno predpokladať bývanie osoby vyššie ho veku (úmysel obžalovaného spáchať skutok v danom prípade na takej osobe nemožno vyvodzovať z iných voči nemu právoplatne neskončených konaní, kde platí prezumpcia neviny, aj keď sú v nich ako poškodení takéto osoby).
V každom prípade napriek uvedenému súd mal preukázané, že obžalovaný si tipoval domy a v danom prípade vytipoval dom kde býva poškodená práve s ohľadom na zrejmý predpoklad, že práve v takej staršej nehnuteľnosti zvyknú žiť osoby veku vyššieho. Jeho tvrdenie, že tam budú mladí ľudia postráda akúkoľvek logiku a javí vysoko známky prostej účelovosti. To, že dom, v ktorom žije poškodená, je na danej ulici najstarší potvrdila jednak ona sama („nášš je ten najstarší a taký maličký“), jednak svedkyňa G. výslovne uviedla, že ide o dom starší, neupravený, menší, pričom všetci okolo domov majú upravené, okná pomenené, oni tam nemajú nič. Je potom absolútne nelogické aby obžalovaný, ako uvádzala svedkyňa G. (rod. G.) cúval autom práve k takémuto domu (teda vracal sa v danom mieste práve k nemu), ak sú v okolí domy upravené, kde logicky môže obchodník ako obžalovaný predpokladať z predaja vyšší zisk ako pri predaji v najzanedbanejšom mieste v okolici (ibaže by skutočným cieľom v konečnom dôsledku bolo niečo viac než samotný predaj, a to s ohľadom obdobne na skutky, za ktoré bol obžalovaný právoplatne uznaný vinným vo veci OS L. 29T/38/2017, či s ohľadom na jeho nepochopiteľné vyššie popísané obhliadanie samotného miesta, z ktorého išla vziať peniaze na zaplatenie za obliečky poškodená a pod.). Okrem toho tak obžalovaný, ako aj svedok G. zhodne uvádzali, že obžalovaný šiel do domu najprv bez tovaru, až potom sa vrátil po obliečky do auta - naproti tomu poškodená v celom konaní zhodne vypovedá, že keď ju obžalovaný vo vnútri domu oslovil, obliečky už mal pri sebe. I s ohľadom už na vyššie uvedené účelovosti v tvrdeniach obžalovaného, s ohľadom na skutočnosť, že v prípravnom konaní nemala poškodená reagovať na jeho oznámenie, čo má na predaj a preto mal ísť po obliečky do auta, pričom na hlavnom pojednávaní uvádzal, že povedala že nechce a tak jej uviedol, že prinesie ukázať, resp. že jej povedal že „nie je také drahé“ a ona sama povedala aby doniesol ich ukázať - ktoré rozpory však nijako relevantne v kontexte jeho výpovede nevysvetlil, má súd za to, že obžalovaný si úmyselne vyhliadol dom kde už podľa jeho výzoru dôvodne očakával prítomnosť osoby vyššieho veku, a podľa súdu jeho prvé navštívenie domu slúžilo na bližšie overenie tejto skutočnosti, k čomu vzhľadom na to, že poškodená nebola zamknutá a bola v kúpeľni, pričom už z verandy ju mohol (viď fotodokumentácia - fotografie na č.l. 153 spisu) a podľa súdu s ohľadom na osobu obžalovaného a jeho pohnútku určite aj videl a až potom šiel po tovar do auta a následne už s ním oslovil poškodenú tak, ako to sama uvádzala. Z pohľadu súdu tak obžalovaný bol už s ohľadom na miesto a osobu poškodenej a jej zrejmý postarší výzor ak nie dostatočne objektívne presvedčený o tom, že na jej strane ide o osobu vyššieho veku, ktorá mu v prípadne nebude klásť odpor, resp. neprehliadne jeho skutočnú pohnútku ako osoba mladšia, tak minimálne uzrozumený s touto skutočnosťou. Jeho obhajobu v smere, že poškodená nevyzerala taká stará súd hodnotí iba ako účelovú v snahe vyhnúť sa prísnejšiemu trestnému postihu. Teda po zrejmom dojednaní kúpnej ceny za obe balenia ním poškodenej ponúkaného tovaru vo výške celkom 20,- eur a následnom zistení, že bonita poškodenej pre obdobný postup ako napr. u skutkov prejednaných voči nemu pred OS Žilina pod sp. zn. 29T/38/2017 nie je daná (i keď vykonal tam uložený peňažný trest a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený, samotná skutočnosť, že príslušné skutky čo by trestné činy spáchal sa však nezahladzuje a ako skutočnosť ako taká je naďalej daná a o obžalovanom, jeho možnej pohnútke a osobe stále dosť napovedá; spôsob jeho konania v tejto veci voči poškodenej náramne pripomína snahu o nie samotný predaj, ale „prilepšenie“ si štýlom obdobným ako v spomínanej veci prejednanej OS Žilina) obžalovaný sa už zmocnil ďalšej bankovky v hodnote 20,- eur ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku nepochybne minimálne s tým, že vedel, že tohto konania sa môže dopúšťať voči osobe vyššie veku a bol s tým uzrozumený - nepochybne i s ohľadom na dostatočne mu v tej chvíli známe predispozície poškodenej (chlapovi v stredných rokoch by nepochybne takýto kúsok nevyviedol), hoci len pod vplyvom toho, že svoju prípravu na takúto situáciu (v smere či by neutekal, nevzal zvyšok a pod.) považoval pre taký prípad určite za dostatočnú na prípadnú obhajobu svojho konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je súd jednoznačne toho názoru, že obžalovaný konal nepochybne v súvislosti s vekom poškodenej a s tým spojenými objektívne predpokladateľnými slabšími, resp. jej veku a predispozíciám jednoznačne predpokladanými reakciami na jeho konanie (strach namiesto obrany, pýtanie sa prečo, či žiadanie vrátenia sumy namiesto rázneho uvedenia veci do dohodnutého stavu, a pod.). Týmto má súd preukázané na strane obžalovaného, že jeho zavinením, úmyselným zavinením, je pokrytý i následok v tom smere, že skutok spáchal na chránenej osobe.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností jednotlivo i v ich súhrne dospel súd k záveru, vyjadrenému vo výrokovej časti tohto rozsudku a uznal obžalovaného vinným zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. f/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., ktorý mu bol kladený obžalobou v danej veci za vinu.
Len pre úplnosť súd poukazuje na to, že obžalovaný priznával kontakt s poškodenou ohľadne predaja obliečok, ako aj to, že v obci E. a u poškodenej bol - uvedené musí súd spomenúť vo vzťahu k rekognícii vykonanej v prípravnom konaní. Je totiž nemysliteľné, aby OČTK takýto úkon v prvom rade (keďže podľa spisu nič tomu nebránilo) nevykonali primárne samotným ukázaním osoby obžalovaného poškodenej medzi inými podobnými osobami a v druhom rade, ak už aj pristúpili k rekognícii iba podľa fotografií, tak je nemysliteľné, aby osobu obžalovaného, jeho fotografiu, ukazovali poškodenej medzi fotografiami osôb aj viac (a to i zreteľne na pohľad) ako 20 rokov od obžalovaného mladších, nehovoriac už o tom, že všetky fotografie sú krásne ostré, okrem fotografie obžalovaného - kostrbatá, rozmazaná, čo svedčí, že ide o fotografiu osoby, ktorú nemajú OČTK po ruke a zrejme si ju stiahli z nejakých dostupných evidencií, navyše ju museli ešte zväčšovať a teda u každého priemerne logicky uvažujúceho opoznávajúceho subjektu to môže už samo osebe vyvolať viac než dôvodnú domnienku, že práve tu ide s najväčšou pravdepodobnosťou o osobu páchateľa, ktorá je nakoniec i označená.
Tiež len pre úplnosť súd k tvrdeniam obžalovaného typu prečo poškodená nekričala o pomoc udáva, že k skutku došlo v pracovný deň, v zimnom období, kde nemožno očakávať prítomnosť susedov na záhradkách, navyše každá osoba nepochybne reaguje na stresovú situáciu inak a poškodená reagovala presne tak ako to sama popisovala, ako to potvrdila i svedkyňa Bjalončíková a z pohľadu súdu nie je na jej reakcii nič neprimerané či absolútne neprirodzené. K tvrdeniam obžalovaného, že poškodenej nijako neublížil (fyzicky) treba už len dodať, že ak by áno, tak zrejme by nečelil iba obžalobe pre trestný čin krádeže.
Pre úplnosť súd poukazuje na to, že v otázke viny obžalovaného v žiadnom prípade nevychádzal, ani nemohol vzhľadom na prezumpciu neviny vychádzať, z výsledkov dokazovania čítaním listinných dôkazov - písomností týkajúcich sa ďalších trestných konaní v tomto čase vedených voči obžalovanému pred inými orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Dokazovanie čítaním uvedených písomností bolo vykonávané iba za účelom zistenia stavu týchto konaní pre potreby rozhodovania o treste (t.j. pre potreby prípadného rozhodnutia o tom, či v prípade uznania viny je potrebné ukladať obžalovanému súhrnný trest, spoločný trest a pod.). V žiadnom prípade od samej skutočnosti, že je obžalovaný trestne stíhaný pre obdobné skutky i v iných veciach, právoplatne neskončených odsudzujúcimi rozsudkami, nemožno odvodzovať záver o tom, že jeho vina je pravdepodobná či daná i v tomto prípade.
Čo sa týka otázky druhu a výšky trestu, Tr. zák. v § 212 ods. 4 ustanovuje trestnú sadzbu v rozmedzí od 3 do 10 rokov. V danom prípade teda musel súd v zmysle § 34 ods. 6 vety druhej Tr. zák. uložiť trest odňatia slobody. Na uloženie aj iného druhu trestu v tomto prípade popri treste odňatia slobody neboli dané z pohľadu súdu žiadne relevantné dôvody. Čo sa týka samotného trestu odňatia slobody a jeho výšky, obžalovaný sa k skutku kladenému mu za vinu nepriznal, jeho spáchanie pred súdom neoľutoval, neboli u obžalovaného zistené ani iné poľahčujúce okolnosti podľa § 36 Tr. zák. - osobitne čo sa týka spôsobu života obžalovaného pred spáchaním skutku treba uviesť, že síce z miesta bydliska je hodnotený všeobecne, v zásade kladne, avšak z jeho odpisu registra trestov, i jeho lustrácie v registri priestupkov je zrejmé, že o riadnom vedení života obžalovaným pred spáchaním skutku nemôže byť ani len náznak úvahy, naopak je zrejmé, že obžalovaný má viac než silne vybudovaný neúctivý postoj k dodržiavaniu právnych predpisov. Čo sa týka priťažujúcich okolností, tu by do úvahy pripadala v zásade priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák.. Naposledy bol obžalovaný uznaný vinným a odsúdený v konaní OS Žilina sp. zn. 29T/38/2017, a to trestným rozkazom z 10.10.2017, právoplatným 26.10.2017, kde uložený mu bol peňažný trest 800,- eur, ktorý vykonal 24.11.2017, a teda v uvedenej veci sa na neho
hľadí akoby odsúdený nebol a toto odsúdenie nemožno teda použiť pre účely rozhodovania o treste a prihliadať naň podľa súdu ako na uvedenú priťažujúcu okolnosť.
Je však súčasne zrejmé, že v minulosti bol obžalovaný odsúdený vo veci OS Martin sp. zn. 2T/101/2008, a to rozsudkom zo dňa 1.12.2008, právoplatným v spojení s uznesením KS v Žiline sp. zn. 3To/5/2009 zo dňa 19.3.2009, okrem iného za zločin podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., kde uložený mu bol nepodmienečný trest odňatia slobody na 6 rokov a 6 mesiacov. Z jeho výkonu bol podmienečne prepustený Okresným súdom Košice II sp. zn. 5Pp/5/2013 dňa 7.3.2013, pričom mu bola uložená skúšobná doba na 4 roky a zvyšok trestu predstavoval 2 roky a 4 dni. Vo veci OS Košice II sp. zn. 5Pp/5/2013 bolo konštatované osvedčenie sa obžalovaného 22.9.2017, teda skutočný výkon trestu uloženého vo veci OS Martin 2T/101/2008 (t.j. do doby podmienečného prepustenia obžalovaného z jeho výkonu - 7.3.2013) predstavoval dobu dlhšiu ako 1 rok ale kratšiu ako 5 rokov, avšak k spáchaniu skutku tunajším súdom prejednávaného došlo 23.1.2018, teda pred uplynutím doby upravenej v ustanovení § 92 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. a z vykonaného dokazovania tak nemožno učiniť záver, že by po výkone trestu uloženého obžalovanému v konaní OS Martin sp. zn. 2T/101/2008 boli naplnené podmienky zahladenia uvedeného odsúdenia na strane obžalovaného - teda na uvedené odsúdenie obžalovaného bolo potrebné v tejto veci prihliadať pri ukladaní trestu, nakoľko v uvedenej veci OS Martin bol obžalovaný uznaný vinným taktiež zo spáchania zločinu, pričom zo spáchania zločinu bol uznaný vinným i v tomto prípade, v dôsledku čoho pri určovaní výmery trestu odňatia slobody súd musel postupovať podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., za podmienok upravených v § 38 ods. 8 Tr. zák.. Nebolo však už v dôsledku uvedeného možné tu osobitne prihliadať na uvedené odsúdenie obžalovaného na OS Martin ako i na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. v tomto konaní, pretože pri ukladaní trestu podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. by prihliadanie na uvedené odsúdenie i ako na okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. znamenalo dvojité pričítanie danej okolnosti na ťarchu obžalovaného.
Dolná hranica trestnej sadzby v danom prípade po jej zvýšení podľa § 38 ods. 5, ods. 8 Tr. zák. predstavuje 6 rokov a 6 mesiacov (t.j. 78 mesiacov). Súd s ohľadom na takto určenú výšku dolnej hranice trestu odňatia slobody, vek obžalovaného a osobitne trestným činom spôsobený následok, napriek tomu že ani doterajšie odsúdenia a výkony trestov zrejme neviedli k jeho dostatočnej náprave, považoval za dostačujúce v tejto veci uloženie obžalovanému trestu odňatia slobody pri uvedenej dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby a uložil mu preto trest odňatia slobody na 80 mesiacov, teda iba mierne nad dolnou hranicou trestnej sadzby zvýšenej podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., nakoľko má za to, že v tomto rozsahu je trest odňatia slobody u obžalovaného možné dôvodne s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti pokladať za dostačujúci na dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného ako ho má na mysli ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák..
Pre úplnosť súd poznamenáva, že neboli v tomto konaní zistené žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre prípadný postup súdu podľa § 39 Tr. zák. vo vzťahu k obžalovanému.
Na výkon uloženého trestu odňatia slobody súd obžalovaného postupom podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože v predchádzajúcich 10 rokoch pred jeho spáchaním bol už obžalovaný vo výkone trestu odňatia slobody, uloženého mu za úmyselný trestný čin. Súd má za to, že vzhľadom na povahu trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil, jeho doterajšiu kriminálnu minulosť (kde súd poukazuje na to, že síce zahladzujú sa odsúdenia ale nie samotné skutočnosti svedčiace o tom, že protiprávnych a trestne postihnuteľných konaní sa obžalovaný v minulosti dopúšťal, čo nepochybne pri vyhodnocovaní jeho osoby je nutné zohľadniť) a najmä vzhľadom na skutočnosť, že ani výkon trestu odňatia slobody vo veci OS Martin sp. zn. 2T/101/2008 ho neodradil od páchania ďalšej trestnej činnosti, nie sú splnené podmienky v tomto prípade na odklon od ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v zmysle ustanovenia § 48 ods. 4 Tr. zák. a zaradenie obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s iba minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zviazal obžalovaného i k náhrade škody jeho konaním spôsobenej poškodenej A. K., pretože v tomto prípade o jej výške neboli žiadne dôvodné pochybnosti, nebolo preukázané, že by počas doterajšieho konania k jej náhrade už došlo a nebolo pre rozhodnutie o nej potrebné žiadne ďalšie dokazovanie, pričom poškodená nárok na náhradu uvedenej škody riadne a včas v tomto konaní uplatnila.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Stará Ľubovňa do 15 dní od oznámenia tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Ak sa rozsudok oznamuje tak obžalovanému, ako aj jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie. Odvolanie má odkladný účinok. Ak Trestný poriadok neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa § 308 ods. 2 Tr. por., v prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca. Iným osobám uvedeným v § 308 ods. 2 okrem prokurátora sa končí lehota tým istým dňom ako obžalovanému. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.