Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19C-17-2017.pdf
PDF · 120.68 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/17/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v spore žalobcu: O.. M. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., B. XX, zastúpeného B.. Rudolfom Manikom, PhD., MBA, MHA - ADVOKÁT s.r.o., so sídlom v Košiciach, Masarykova 2, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župná námestie 13, o zaplatenie 420,40 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .
Žalovanému vo vzťahu k žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 9.5.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 420,40 eur s 5,05 % úrokmi z omeškania ročne od X.X.XXXX až do zaplatenia, titulom náhrady škody. Žalovaný návrh odôvodnil tým, že v roku 2001 bol žalobca uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Košice I ČVS: OUV - 833/20-K1-2001 obvinený zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pričom uznesením Okresnej prokuratúry Košice I z 12.4.2016 sp. zn. 1 Pv 484/13/8802-97 právoplatným 6.5.2016 bolo jeho trestné stíhanie zastavené. Keďže na preukázanie svojej neviny a obhajobu svojich práv v trestnom konaní považoval na nutné dať sa obhajovať advokátom, požiadal o právnu ochranu advokátsku kanceláriu. Úkony právnej služby poskytnuté M. Y. pozostávali: v roku 2001 z 2 úkonov á 400,- Sk + 2 x 100,- Sk režijný paušál (príprava a prevzatie + podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia), spolu 33,20 eur, v roku 2002 z 2 úkonov á 400,- Sk + 2 x 100,- Sk režijný paušál (účasť na výsluchu obvineného a účasť na výsluchu svedkyne V. Y.), teda spolu 33,20 eur, v roku 2011 z 2 úkonov á 60,11 eur + 2 x 7,21 eur režijný paušál (sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní a žiadosť o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu), teda spolu 134,64 eur, v roku 2014 z 1 úkonu á 67,- eur + 1 x 8,04 eur režijný paušál (urgencia vo veci samej), teda spolu 75,04 eur a v roku 2016 z 2 úkonov á 63,48 eur + 2 x 8,58 eur režijný paušál (1 x účasť na výsluchu obvineného a 1 x účasť na oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania), teda spolu 144,32 eur. Vzhľadom na oslobodenie spod obžaloby požiadal žalobca o priznanie náhrady škody titulom uvedených trov konania vo výške 420,40 eur dňa XX.X.XXXX, čo však žalovaný listom z 12.8.2016 odmietol.
2. K žalobe pripojil ako listinné doklady: Uznesenie OÚ vyšetrovania PZ Košice I z 15.11.2001, Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I z 12.4.2016, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku z XX.X.XXXX, odpoveď Generálnej prokuratúry SR z 12.8.2016.
3. Napriek tomu, že žalobca v žalobe označil ako zástupcu žalovaného Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, súd ex offo v priebehu konania začal konať so správnym zastupujúcim orgánom žalovaného, t.j. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (v súlade s ust. § 25 ods. 2 zákona
č. 58/1969 Zb.), ktorý vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe (č. l. 83 a nasl. spisu) žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že pri posúdení predmetného nároku je potrebné vychádzať z právnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu, že žalobca si nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatňuje v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia z 15.11.2001. Mal za to, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody nespĺňa podmienky vymedzené v zákone č. 58/1969 Zb. K splneniu podmienky nezákonného rozhodnutia poukázal na ust. § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., tiež ust. § 174 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku v znení účinného v čase vznesenia obvinenia, podľa ktorého dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor, ktorý je výlučne oprávnený zrušiť nezákonného alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa policajného orgánu, ktoré môže nahradiť vlastnými. Uviedol, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia vo veci bola dozorujúcim prokurátorom vyhodnotená ako neopodstatnená a ani v ďalšom priebehu trestného stíhania nedošlo k zrušeniu tohto uznesenia. Preto mal za to, že nie je možné žalobcom namietané uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie podľa § 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb., keďže toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Nespĺňa preto atribúty nezákonného rozhodnutia, tak ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 1 tohto zákona a nie je ani možné na jeho podklade priznať náhradu škody. Záver žalobcu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia vychádza zrejme zo súdnej judikatúry, podľa ktorej zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, má rovnané dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a teda za nezákonné rozhodnutie sa považuje aj uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je neskôr zrušené rozhodnutím príslušného orgánu o zastavenie trestného stíhania, resp. o oslobodení spod obžaloby, pričom ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má po splnení ďalších predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/183/2009, 4MCdo/15/2009 a ďalšie). Žalovaný sa s uvedeným odôvodnením nezákonnosti namietaného uznesenia o vznesení obvinenia nestotožňuje, pretože súčasne poukázal na skutočnosť, že tieto závery nie je možné paušalizovať v tom zmysle, že každé trestné stíhanie, ktoré neskončí odsudzujúcim rozsudkom je nezákonné. Vznesenie obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje. Preto s konečnou platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní vykonávali dôvodné procesné úkony predpokladané (dovolené) právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov ani o nezákonnosti vydaného uznesenia o vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že OČTK postupovali pri vznesení obvinenia nesprávne, resp. nezákonne, a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodnutia len z titulu samotného zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby. K tomuto názoru poukázal na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 165/02, obdobne sp. zn. I. ÚS 3026/07, I. ÚS 1869/09, v intenciách ktorých v obdobnej veci rozhodol i Krajský súd v Bratislave dňa 22.5.2012 č. k. 8Co/252/2010. Ústavnú udržateľnosť takéhoto posúdenia veci potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo 7.11.2012 sp. zn. I. ÚS 458/2012. Poukázal tiež predovšetkým na skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu nebolo zastavené z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, ale dôvodom zastavenia TS bolo premlčanie trestného stíhania a zánik trestnosti týchto skutkov. I keď uznesením z 12.4.2016 č. k. Pv 484/13/8802-97 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, uvedený stav nezakladá jednoznačný záver o tom, že v čase vznesenia obvinenia neboli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu závažného podozrenia spáchania trestnej činnosti a z odôvodnenia predmetného uznesenia je zrejmé, že trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu, že by sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, resp. že ho nespáchal obvinený, ale dôvodom zastavenia stíhania bolo výlučne premlčanie a zánik trestnosti týchto skutkov. Takýto záver trestného konania podľa žalovaného nespochybňuje dôvodnosť a zákonnosť vznesenia obvinenia. Vyššie uvedená argumentácia žalovaného reflektuje na závery judikatúry NS ČR, pokiaľ ide o jeho uznesenie z 2.11.2015 sp. zn. 30Cdo/3719/2014. Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody poukázal na hľadisko nutnosti vynaložených trov právneho zastúpenia a tiež ich účelnosti a vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania uviedol, že z ust. § 16 ods. 4 tretia veta zákona č. 514/2003 Z.z. explicitne vyplýva, kedy najskôr začína plynúť lehota omeškania a preto mal za to, že vymedzený začiatok plynutia lehoty omeškania zo strany žalobcu je contra legem. V tejto súvislosti mal za to, že pokiaľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Generálnej prokuratúre SR doručená dňa XX.X.XXXX, pričom GP SR zaslala žalobcovi písomné vyrozumenie o výsledku predbežného prerokovania žiadosti o náhradu škody dňa 12.8.2016, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 18.8.2016, je zrejmé, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania pred dňom 19.8.2016.
4. Zástupca žalobcu vo svojom písomnom podaní z 15.11.2017 uviedol svoje negatívne vyjadrenie k písomnému vyjadreniu žalovaného k žalobe. V prvom rade žalobca mal za to, že uniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie opodstatnenosti nároku, pričom podľa rozsudku NS SR z 28.6.1993 sp. zn. 1Cdo 53/1993 vyplýva, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Keďže je nepochybné, že uznesením Okresnej prokuratúry Košice I z 12.4.2016 sp. zn. 1Pv XXX/XX/XXXX-XX, právoplatným X.X.XXXX, bolo žalobcovo trestné stíhanie zastavené, považuje neakceptovanie žaloby zo strany žalovaného za irelevantné. O. prokuratúra, ktorá dozerala nad prípravným konaním, v ktorom bol žalobca nedôvodne uznesením obvinený zo spáchania trestného činu podvodu podľa § X50 ods. X a 2 E. zákona č. XXX/ XXXX Zb., nesie zodpovednosť za pochybenie titulom zastupovania štátu ex lege, pretože prokuratúra mala zo spisu vedieť, že obchod bol žalobcom reálne vykonaný, čo potvrdili aj výpovede svedkov, resp. spoluobžalovaného, a preto stíhanie žalobcu za podvod bolo od počiatku nedôvodné. J. na preukázanie svojej neviny a obhajobu svojich práv v trestnom konaní považoval za nutné dať sa obhajovať advokátom v súlade s jeho ústavným právom na právnu pomoc, pričom náhrada škody podľa rozsudku NS SR z XX.X.XXXX sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie zastavené, pričom k samotnej uplatnenej výške náhrady úkonov právnej služby uviedol, že aj zo spisu bývalého U. C. I Y.: U. - XXX/XX-KX-XXXX i dozorového spisu OP C. I XPv/XXX/ XX/XXXX-XX vyplýva, že sa ich obhajca zúčastnil. V tejto súvislosti navrhol pripojiť predmetné trestné spisy.
5. Z doplňujúceho vyjadrenia žalovaného z 1.12.2017 (č. l. 98 a nasl. spisu) vyplýva, že žalovaný vzniesol vo vzťahu k uplatnenému nároku námietku premlčania vychádzajúc zo skutkového stavu trestného konania žalobcu sp. zn. OUV-833/20-K1-2001, z ktorého je zrejmé, že najneskôr v novembri 2001 bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené žalobcovi. 10-ročná objektívna premlčacia lehota tak uplynula najneskôr 30.11.2011, pričom žalobca si svoj nárok uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. (správne si ho mal uplatniť podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) na Generálnej prokuratúre SR (hoci správne si ho mal uplatniť na MS SR) až v roku 2016, t. j. viac ako 5 rokov po uplynutí premlčacej lehoty a z toho dôvodu premlčacia lehota nemohla spočívať podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. K podaniu žaloby zo strany žalobcu došlo až dňa 9.5.2017, tak ako vyplýva z podacej pečiatky OS KE I na rovnopise žaloby, t.j. žalobca ju podal po uplynutí premlčacej doby. Z dôvodu vznesenej námietky premlčacia žiadal žalobu zamietnuť.
6. Na pojednávaní konanom dňa 6.4.2018 súd zhodnotil nesporné skutkové okolnosti, tiež vyjadril predbežné právne posúdenie nároku.
7. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 18.5.2018 v rámci svojho úvodného prednesu doplnil skutkový stav a zdôvodnenie uplatneného nároku titulom náhrady škody o skutkové okolnosti, podľa ktorých napriek viacerým urgenciám zo strany žalobcu z 10.1.2011 na Okresnom riaditeľstve PZ v Košiciach a ďalej 6.12.2011 na Krajskej prokuratúre v Košiciach, z 1.8.2016 na Okresnej prokuratúre Košice I, tiež z 25.3.2015 na Krajskej prokuratúre v Košiciach v rámci predmetného trestného stíhania, v predmetnom trestnom konaní boli spôsobené prieťahy, ktoré neúmerne predlžovali dobu trestného stíhania, pričom nie je možné, aby na prvostupňovom policajnom orgáne sa trestné stíhanie voči žalobcovi v prípravnom konaní viedlo dobu 15 rokov, na základe čoho predmetný nárok odôvodnil nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že predmetné trestné stíhanie bežalo 15 rokov a hoci žalobca urgoval odstránenie prieťahov v trestnom konaní, v konečnom dôsledku trestné stíhanie bolo premlčané a došlo k jeho zastaveniu.
8. V súvislosti s prednesom právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 18.5.2018 súd posúdil prednes podľa jeho obsahu tak, že ide o doplnenie skutkového stavu o tvrdené prieťahy v predmetnom trestnom konaní a z toto titulu tiež uplatňovanú náhradu škody aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu, pričom súd túto zmenu žaloby (rozšírenie skutkového stavu) nepripustil. Dôvodom rozhodnutia súdu je skutočnosť, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe (§ 143 ods. 1 CSP), pretože zástupca žalobcu navrhol zmenu žaloby až po realizovanom postupe podľa ust. § 167 CSP, t.j. potom, čo žalovaný sa vyjadril k žalobe, a žalobca podal repliku, t.j. súd už začal vykonávať dokazovanie (obe strany sporu vyjadrili svoje skutkové tvrdenia,
prípadne popreli skutkové tvrdenia, podali určité návrhy, predložili dôkazy, vyjadrili hmotnoprávne námietky), pre ktorý prípad nie sú splnené podmienky na to, aby súd zmenu žaloby pripustil.
9. Z listinného dokladu - Uznesenie OÚ vyšetrovania PZ Košice I z 15.11.2001 (č. l. 3 spisu) vyplýva, že Okresný úrad vyšetrovania PZ Košice I dňa 15.11.2001 vydal uznesenie ČVS: OUV-833/20-K1-2001, ktorým podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku začal stíhať: 1) M. Y., nar. XX.X.XXXX a 2) T.. Z. Z., vo vzťahu k osobe pod č. 1 za pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 ku § 250 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver uvedený v predmetnom uznesení za bližšej špecifikácie odôvodnenia tohto uznesenia tak, ako z neho vyplýva.
10. Z listinného dokladu - Uznesenie OP Košice I z 12.4.2016 (č. l. 4 spisu) vyplýva, že predmetným uznesením č. 1Pv 484/13/8802-97 prokurátor okresnej prokuratúry podľa § 215 ods. 1 písm. d) Tr. por. s použitím § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavil trestné stíhanie obv. T.. Z. Z. a M. Y. pre trestný čin podvodu podľa § 8 ods. 1 ku § 250 ods. 1, ods. 2 TZ č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku a iné, pretože trestné stíhanie je neprípustné, nakoľko je trestné stíhanie premlčané. Z odôvodnenia predmetného uznesenia o. i. vyplýva, že v uvedenej trestnej veci bolo dňa 15.11.2011 začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie M. Y. za pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 ku § 250 ods. 1, ods. 2 TZ č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku. Podľa § 67 ods. 1 písm. c) TZ účinného do 31.8.2002 trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je 5 rokov, aj je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej 3 roky. Boli odcitované ust. § 67 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.8.2002, § 67 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.8.2002, § 67 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.8.2002 a § 2 ods. 1 Trestného zákona. Z odôvodnenia ďalej vyplýva: „V danom prípade na základe vyššie uvedeného došlo k premlčaniu trestného činu u Z. Z. a M. Y. dňa 15.11.2006 (skutok spáchali v priebehu mesiaca november 1998 a znesené obvinenie dňa 15.11.2001), kde v ich prípade je 5 ročná premlčacia doba, pričom začiatok premlčacej doby sa počíta od momentu vznesenia obvinenia dňa 15.11.2001.“ Po citácií § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku a § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je uvedené: „ S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že došlo k premlčaniu trestného stíhania obvinených, a preto bolo potrebné rozhodnúť v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia a trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. d) s použitím § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastaviť.“
11. Z listinného dokladu - list zástupcu žalobcu adresovaný Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky vo veci „Žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 584/2003 Z. z.“ (č. l. 9 spisu) vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predmetným listom požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku s odôvodnením, že po vznesení obvinenia žalobcu na základe uznesenia ČVS: OÚV-833/20-K1-2001 z roku 2001 bolo uznesením Okresnej prokuratúry Košice I z 12.4.2016 sp. zn. 1Pv 488/13/8802-97 právoplatným 6.5.2016 jeho trestné stíhanie zastavené s tým, že na preukázanie svojej neviny a obhajobu svojich práv v trestnom konaní menovaný považoval za nutné dať sa obhajovať advokátom, pričom bližším spôsobom vyšpecifikoval úkony právnej služby na konečnú sumu uplatnenej náhrady škody vo výške 420,40 eur.
12. Z listinného dokladu - list Generálnej prokuratúry SR z 12.8.2016 adresovaný právnemu zástupcovi žalobcu (č. l. 10 spisu) vyplýva, že Generálna prokuratúra SR odmietla žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ako nedôvodnú.
13. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
14. Podľa ust. § 27 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, (1) Zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. (2) Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
15. Podľa ust. § 1 ods. 1, ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len citovaného zákona), (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
16. Podľa ust. § 3 citovaného zákona, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
17. Podľa ust. § 4 citovaného zákona, (1) Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. (2) Ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
18. Podľa ust. § 25 ods. 2 citovaného zákona, v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.
19. Podľa ust. § 9 citovaného zákona, (1) Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom, a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1). (2) Ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú.
20. Podľa ust. § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
21. Podľa ust. § 22 citovaného zákona, (1) Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. (2) Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. (3) Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.
22. Podľa ust. § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
23. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
24. Predmetom sporu je nárok žalobcu uplatnený titulom náhrady škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia v trestnej veci, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s uznesením OÚ vyšetrovania PZ zo dňa 15.11.2001, ktorým bol začaté trestné stíhanie a súčasne voči žalobcovi vznesené obvinenie, ktoré neskôr skončilo zastavením trestného stíhania. Uplatnená náhrada škody má svoj základ v článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Podstata základného práva na náhradu škody podľa predmetného článku ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenia sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o zákonnom práve na náhradu škody vykonáva. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (citácia z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 5Cdo/171/2009).
25. Predmetný nárok bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a to v súlade s prechodným ustanovením § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 26. V prvom rade sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného a k tomu uvádza nasledovné. V danom prípade žalovaný vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania z dôvodu uplynutia objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty, pričom v konaní nebolo sporným, že v prejednávanom prípade 10 ročná premlčacia lehota naozaj uplynula, vychádzajúc pritom z nespornej skutkovej okolnosti a to, že žalobcovi ako poškodenému bolo doručené (oznámené) uznesenie o začatí trestného stíhania, súčasne o vznesení obvinenia v roku 2001, a preto 10 ročná objektívna premlčacia lehota uplynula v roku 2011 s tým, že žalobca si uplatnil predmetný nárok na náhradu škody súdnou cestou podaním žaloby došlej súdu až dňa 9.5.2017. Ide teda o žalovaným vznesenú námietku premlčania, na ktorú súd musí prihliadať s výnimkou prípadu, kedy vznesenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Je totižto potrebné vychádzať z toho, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, tak ako ich má na mysli ust. § 3 Občianskeho zákonníka. O takýto prípad môže ísť iba výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva strany v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej by za danej situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II.ÚS 176/2011, IV.ÚS 542/2013). V prejednávanom prípade, podľa názoru súdu, boli preukázané také dôvody a okolnosti, pre ktoré možno považovať vznesenie námietky premlčania žalovaným za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca nezavinil márne uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., keďže táto uplynula skôr, než bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, pričom zastavenie trestného stíhania mohlo byť podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Ako totiž vyplýva z predmetného uznesenia o zastavení trestného stíhania zo dňa 12.4.2016, vo vzťahu k žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie dňa 15.11.2001, od ktorého sa počíta začiatok premlčacej doby trestného stíhania, v tomto prípade 5 ročnej podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného zákona účinného do 31.8.2002, na základe čoho k premlčaniu trestného činu u žalobcu došlo už dňom 15.11.2006, avšak pre premlčanie trestného stíhania bolo trestné stíhanie zastavené až uznesením dňa 12.4.2016. Súd teda dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania možno považovať pri márnom uplynutí objektívnej 10 ročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v prípade zastavenia trestného stíhania po uplynutí 10 ročnej premlčacej doby za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (pozri tiež Nález ÚS SR III.ÚS 44/2017), a preto súd naň neprihliadol.
27. Z dikcie zákona vyplýva, že na priznanie nároku na náhradu škody v prípade, že táto mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia, je potrebné skúmať kumulatívne splnenie nasledujúcich zákonom stanovených podmienok: 1. existenciu nezákonného rozhodnutia, 2. právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, 3. poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov (splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitého zreteľa), 4. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku.
28. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatný odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa uvedeného zákona. Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Pokiaľ ide o prípad zastavenia trestného stíhania, uvedené platí iba pre tie prípady, kedy k zastaveniu trestného stíhania došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad spáchania trestného činu obvineným. K zastaveniu trestného stíhania totiž môže dôjsť z viacerých dôvodov. Nepochybne by išlo o zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, že skutok nie je trestným činom alebo že skutok nespáchal obvinený. K zastaveniu trestného stíhania však môže dôjsť aj z iných zákonom stanovených dôvodov, pre ktoré platí, že síce predpoklad spáchania trestného činu obvineným sa naplnil, súčasne však existujú také okolnosti, s ktorými zákon spája neprípustnosť trestného stíhania alebo zánik trestnosti, napr. ak k zastaveniu trestného stíhania došlo z dôvodu udelenej milosti alebo amnestie alebo ak obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Podľa názoru súdu do tejto skupiny patrí tiež zastavenie trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania, čo je prejednávaný prípad, pretože v tomto prípade nemožno hovoriť o tom, žeby sa predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným nenaplnil, iba uplynula zákonom stanovená doba, po ktorú môže byť voči konkrétnej osobe ohľadne konkrétneho skutku trestné stíhanie vedené a uplynutím ktorej musí príslušný orgán trestné stíhanie zastaviť. Aj v prejednávanom prípade okresný prokurátor konštatoval uplynutie 5-ročnej premlčacej doby počítanej od momentu vznesenia obvinenia voči žalobcovi, na základe čoho trestné stíhanie bolo zastavené pre jeho neprípustnosť. Podľa názoru súdu teda nie je splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, z ktorého si žalobca uplatňuje predmetný nárok, pretože ani neskorší výsledok trestného konania nepotvrdil nezákonnosť uznesenia, ktorým voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie. Na základe uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu.
29. Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP s tým, že nakoľko žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.