Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_17C-173-2014.pdf
PDF · 155.71 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/173/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcu: C.. S. R., C. K. Č.. XXXX/X, XXX XX C., Š. X. K., práv. zast.: Mgr. Iveta Vajdová, advokátka, so sídlom Bárdošova č. 25, 831 01 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa na základe žalobného návrhu zo dňa 12. 09. 2013, ktorý bol súdu doručený dňa 13. 05. 2014 domáhal, aby mu žalovaný zaplatil náhradu škody v sume 2 903,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2 903,75 od 03. 04. 2013 až do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 150 000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 150 000,- Eur od 03. 04. 2013 do zaplatenia.
2. Súd uznesením č. k. 17C/173/2014-469 zo dňa 14. 11. 2017 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu, v zmysle ktorého sa žalobca domáhal, aby mu žalovaný zaplatil náhradu škody v sume 5 822,89 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2 903,75 od 03. 04. 2013 až do zaplatenia a nemajetkovú ujmu v sume 150 000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 150 000,- Eur od 03. 04. 2013 do zaplatenia. 3. Súd vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej a to výsluchom procesných strán a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov ich prečítaním na pojednávaní. 4. Žalobca uviedol, že Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru H. na základe uznesenia Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa XX. XX. XXXX začal voči osobe žalobcu trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou v súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom. V čase začatia trestného stíhania vykonával funkciu K. L. Q. na L. Ú. N. C.. Na základe uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 249/09-419 zo dňa 28. 06. 2011 došlo k zastaveniu trestného stíhania voči žalobcovi, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 07. 2011. Aj keď platí prezumpcia neviny, po vznesení obvinenia bol pozbavený výkonu štátnej služby, prišiel o sociálne väzby s kolegami, ako aj s mnohými priateľmi. Následkom toho došlo k problémom aj v jeho rodinnom živote a následnému rozvodu s manželkou. Finančná situácia človeka s bakalárskym stupňom vzdelania, ktorému bola vyplácaná len minimálna mzda, neúmerne dlhé konanie ako aj rozpad rodiny, nakoniec prinútili žalobcu požiadať o uvoľnenie zo služobného pomeru na L. Ú.. Žalobca odpracoval v štátnej službe celkom XX rokov a XX dní. Je zrejmé,
že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie, naďalej by vykonával svoje zamestnanie, pričom s ohľadom na dosiahnuté vyššie vzdelanie by mal aj vyšší plat. V súvislosti s trestným stíhaním nebol obmedzený na osobnej slobode, nebola v jeho byte vykonaná domová prehliadka.
5. Právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca bol v súvislosti s trestným stíhaním na základe rozhodnutia riaditeľa L. Ú. v C. č. 2016/2013 zo dňa 05. 02. 2003 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Súčasne bol žalobcovi priznaný služobný plat len vo výške minimálnej mzdy. K zastaveniu trestného stíhania došlo po viac ako ôsmich rokoch. Obvinenie žalobcu ako aj podanie obžaloby bolo v rozpore so zákonom. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. 6. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 24. 01. 2002, avšak žalobca si uplatnil nárok žiadosťou o predbežné prerokovanie až dňa 02. 11. 2012 t.j. po uplynutí 10 ročnej objektívnej premlčacej doby. Trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo právoplatne ukončené ku dňu 26. 07. 2011, teda ešte v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby. Základnou podmienkou pre priznanie náhrady škody je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, nadobudlo právoplatnosť a že pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Uznesenie o vznesení obvinenia nespĺňa pojmové znaky nezákonného rozhodnutia. Ak by orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v súlade so zásadou oficiality (t.j. nezačali by trestné stíhanie) a ak by v predmetnej veci nevzniesli obvinenie a to aj napriek tomu, že na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver o spáchaní trestného činu konkrétnou osobou, dopustili by sa nesprávneho úradného postupu. Interpretácia žalobcu, v zmysle ktorého každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevedie k odsúdeniu obvinenej osoby, treba považovať za nezákonné, nezodpovedá zmyslu a účelu zák. č. 58/1969 Zb. V prípade žalobcu nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní postupovali v prípade žalobcu v medziach zákona, pričom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ako nezákonné. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody nemožno mechanicky vychádzať len z výsledku konania bez prihliadnutia na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. Pokiaľ ide o nárok na nemajetkovú ujmu, ktorú si žalobca uplatnil v sume 150 000,- Eur, žalovaný s prihliadnutím na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 37/2012 zo dňa 31. 07. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 171/2016 zo dňa 31. 05. 2017 uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu nemožno v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. priznať. Uvedený zákon rieši iba nárok na náhradu škody, pričom nemajetkovú ujmu pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. môže súd priznať iba vtedy, ak by došlo k protiprávnemu zatknutiu alebo pozbaveniu osobnej slobody poškodenej osoby a to s prihliadnutím na článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo však nie je prípad žalobcu.
7. Z obsahu uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 24. 01. 2002 (č. l. 170-174) vyplýva začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia voči S. R. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou v súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že obvinený A. E. a P. X. vo svojich výpovediach potvrdili, že obvineným Š. S., ktorý im na hraničnom priechode Q. - Q. odovzdal falzifikáty faktúr, boli ubezpečení, že tieto môžu predložiť na colnici v Q., nakoľko so slovenskými colníkmi je to vybavené, z čoho vyplýva predchádzajúci vzájomný dohovor S. S. a S. R. s doposiaľ nezistenou osobou, pričom následné konanie menových, takémuto dohovoru aj nasvedčovalo. Po odobratí vzoriek bolo povinnosťou colníkov S. S. a S. R.X. zabezpečiť colný dlh spôsobom, ustanoveným v odseku 38 rozhodnutia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 144/1999 zo dňa 14. 12. 1999. Znaleckým skúmaním látky F. XX však bolo zistené, že táto obsahovala XX,X % etanolu. Z uvedených skutočností vyplýval pre vyšetrovateľa záver, že S. R. porušením colných predpisov svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Tr. zák., trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 Tr. zák. v súbehu s trestným činom skrátenia dane a poisteného podľa § 148 ods. 5 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Obvinený S. R. bol poučený o možnosti podať sťažnosť proti uzneseniu a to v lehote troch dní od oznámenia uznesenia u vyšetrovateľa. Súčasne bol poučený o práve žiadať o primeraný odklad prvého výsluchu na účely prípravy obhajoby (§ 163 ods. 1 Tr. por.). Súčasne ho vyšetrovateľ poučil, že v jeho prípade ide o
nutnú obhajobu, preto musí mať obhajcu už v prípravnom konaní (§ 36 ods. 3 Tr. por.) s tým, že ak si obvinený obhajcu nezvolí sám alebo mu nebude obhajca zvolený inou oprávnenou osobou do troch dní od prevzatia uznesenia, bude mu obhajca ustanovený a to v zmysle § 38 ods. 1 Tr. por.
8. Z obsahu sťažnosti obvineného S. R. zo dňa 26. 02. 2002 (č. l. 176) vyplýva nesúhlas s obvinením zo spáchania trestných činov, uvedených v uznesení o začatí trestného stíhania.
9. Z uznesenia Krajskej prokuratúry Nitra, č. 1Kv 21/01-1021 zo dňa 15. 02. 2002 (č. l. 178-182) vyplýva zamietnutie sťažnosti obvineného S. R., ktorú podal proti uzneseniu zo dňa 24. 01. 2002, pretože nebola dôvodná. Obvinený S. R. ako L. L. Ú. C. vykonával dňa XX. XX. XXXX v čase od XX.XX hod. do XX.XX hod. službu na pracovisku „E.“, kde o XX.XX hod. zaevidoval do registra odoslaného tovaru (ROT) pod č. XXXXXXXXXXXX látku s obchodným názvom F. XX, prostriedok na odstránenie tuku v kožiarskom priemysle, od dodávateľa C. M..X..X.. T., L. pre odberateľa E. K.. K. Q..X.. Bratislava, dovážanú vozidlom zn. P., EČV: R. XXX B. s návesom R. XX-XX. Následne o XX.XX hod. zaevidoval do registra odoslaného tovaru (ROT) pod č. XXXXXXXXXXXX predmetnú látku, dovážanú vozidlom zn. F., EČV: R. XX-XX s návesom R. XXX I., pričom vodičmi týchto vozidiel P. X. a A. E. mu boli k prejednaniu predložené falzifikáty faktúr č. XXXXXXX a XXXXXXX zo dňa 02. 04. 2001 za látku F. XX v sume po 9 665 DEM, ktoré potvrdil svojou osobnou pečiatkou, hoci z kontrolných listov č. XXXXXX a č. XXXXXX zo dňa 03. 04. 2001 vydaných Colným úradom Q. bolo zrejmé, že k prejednaniu na colnici v Q., Z. Q. boli predložené faktúry v hodnote 40 786,30 DEM a zároveň neodobral vzorky z tejto látky, ktorá obsahovala XX,X % etanolu, hoci vedel, že sa jedná o čistiace prostriedky, čo zaznačil do kontrolných listov, nezabezpečil colný dlh predpísaným spôsobom, tovar prepustil do režimu tranzit a tento bol poukázaný na L. Ú.Q. XXXX C., V.. C., kde bol tovar zaevidovaný do registra dodaného tovaru (RDT) pod č. XXXXXXXXXXXXX a XXXXXXXXXXXXX. Vypočítaný colný dlh vo výške 1 919,97 Eur (57 841,- Sk) za dodávku a tovar bol prepustený do navrhovaného režimu a teda S. S. a S. R. konali v rozpore s ust. § 44 ods. 3 písm. a) zák. č. 200/1998 Z. z. o služobnom pomere colníkov, keď pri dovoze predmetnej látky neodobrali vzorku z uvedeného tovaru, ako to ustanovuje § 36 zák. č. 200/1998 Z. z. a nezabezpečili colný dlh spôsobom, uvedeným v odseku 38 rozhodnutia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, čím porušili colné predpisy a to ust. § 100 ods. 5 colného zákona č. 180/1996 Z. z. a svojím konaním sa pričinili o porušenie ust. § 241 písm. d) Colného zákona, pričom ich konaním došlo k skráteniu cla a daní v celkovej výške 554 278,20 Eur (16 698 185,- Sk), o ktorú bol ukrátený štátny rozpočet Slovenskej republiky. Krajský prokurátor po preskúmaní sťažnosti zistil, že vyšetrovateľ postupoval podľa zákona s tým, že postup vyšetrovateľa podľa § 163 ods. 1 ods. 3 Tr. por. bol odôvodnený zhromaždením a vyhodnotením písomného materiálu a dôkazmi, realizovanými v tejto trestnej veci. Bolo zrejmé, že obvinený S. R. v postavení L. konal v rozpore so zákonnou úpravou najmä zákonom č. 180/1996 Z. z. a v tejto súvislosti naplnil znaky skutkovej podstaty trestných činov, z ktorých bol obvinený s tým, že ďalším vyšetrovaním bolo potrebné zadokumentovať ďalšie dostupné dôkazy, svedčiace tak v prospech ako aj v neprospech obvineného a využiť navrhované opatrenia k vykonaným dôkazom v záujme objektívneho zistenia skutkového stavu.
10. Z oznámenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Západ, ČVS: S.-X/BBK-T.-XXXX zo dňa 23. 06. 2004 (č. l. 183-184) vyplýva, že trestná vec vedená Krajským úradom justičnej polície Policajného zboru Nitra pod sp. zn. Č.: E.-XX/OVEK-XXXX bude v ďalšom priebehu realizovaná Úradom boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii západ Nitra a to pod Č.: S.- X/BBK-T.-XXXX. Toto oznámenie bolo doručené žalobcovi dňa 01. 07. 2004.
11. Z obžaloby Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII Gv 288/04-123 zo dňa 27. 10. 2006 (č. l. 344-451) vyplýva, že obvinený S. R. svojím konaním opísaným v bode IV. obžaloby ako verejný činiteľ, vykonávajúci svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonom nesplnil si povinnosť, vyplývajúcu z jeho právomoci, čím zadovážil inému značný prospech a spôsobil takýmto činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok, spoločným konaním viacerých osôb spôsobil nezaplatením cla a inej platby vyberanej podľa zákona pri dovoze tovaru ako i skrátenie dane vo veľkom rozsahu, čím spáchal trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), písm. c) ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.
12. Špeciálny súd v Pezinku pracovisko Banská Bystrica uznesením sp. zn. BB-3 Tš 32/2006 zo dňa 04. 07. 2007 (č. l. 504-520) odmietol obžalobu podanú prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII Gv 288/04 zo dňa 27. 10. 2006 a vec vrátil prokurátorovi z dôvodu, že obžaloba vykazovala viacero pochybení, a to:
- v celej obžalobe sa vyskytovalo označenie spoločnosti Z., ale úradný preklad listinného dôkazu obsiahnutého v trestnom spise na č. 1. 5968 označený ako „Informácia o platcoch dani", potvrdzoval existenciu spoločnosti Z., pričom súdu tak z obžaloby nebolo zrejmé, či v prípade spoločnosti Z. šlo o spoločnosť fiktívnu, alebo v uvedenom šlo len o pisársku chybu,
- z listiny, navrhovanej ako dôkaz v obžalobe označenej ako „Preverenie vstupu tovaru do Slovenskej republiky", založenej na č. 1. XXXX, možno zistiť, že dňa X. H. XXXX vstúpil na územie K. Q. tovar cez hraničný prechod Bratislava-Q. naložený na nákladnom motorovom vozidle evidenčného čísla N.., evidenčného čísla prívesu T... Uvedené však bolo v rozpore s bodom 5/ v bode I. obžaloby, podľa ktorého mal byť uvedený tovar vezený na nákladnom motorovom vozidle litovského evidenčného čísla N.., evidenčného čísla prívesu T..,
- listina navrhovaná ako dôkaz založená na č. 1. XXXX rovnako obsahovala označenie evidenčného čísla prívesu L.., ktoré bolo v rozpore s označením čísla prívesu uvedeného v skutkovej vete v bode I. obžaloby bod 10/, ktorý ako evidenčné číslo prívesu uvádzal L..,
- z listiny navrhovanej ako v dôkaz v obžalobe založenej na č. 1. XXXX, označenej taktiež ako „Preverenie vstupu tovaru do K. Q." možno zistiť, že dátum vstupu tovaru na územie K. Q. je 1. apríla 2000, pričom tento dátum bol v rozpore s opisom skutku v bode 13/ bodu I. obžaloby, kde sa uvádzalo, že tovar na územie K. Q. vstúpil dňa 30. marca 2000,
- dátum vstupu tovaru na územie K. Q., t. j. 1. apríla 2000, uvedený na listinnom dôkaze založenom na č. 1. XXXX nebol zhodný s dátumom vstupu tovaru uvedenom v skutku v bode 14/ bod I. obžaloby, podľa ktorého mal tovar na územie K. Q. vstúpiť dňa 29. marca 2000. V uvedenom bode zároveň došlo aj k pochybeniu, spočívajúcom v zámene evidenčného čísla vozidla s evidenčným číslom návesu. 13. Z obsahu uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 249/09-419 zo dňa 28. 06. 2011 (č. l. 95-102) vyplýva zastavenie trestného stíhania proti obvinenému S. R. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), písm. c) odsek 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006, pre trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2, ods. 3, ods. 5 Tr. zák. účinného do 01. 01. 2006 a trestného činu skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 5 Tr. zák. účinného do 01. 01. 2006, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že obvinený S. R. trestnosť činu poprel. Pripustil, že prepúšťal tovar pod názvom F., avšak z názvu nevedel o aký tovar sa jedná. Keď sa neskôr dozvedel, že sa malo jednať o lieh, bol by postupoval inak. Pri pečiatkovaní kontrolných lístkov svojou pečiatkou si nevšimol, že na faktúrach sú uvedené rozdielne ceny tovaru. Taktiež uviedol, že s rozhodnutím Colného riaditeľstva SR č. 144/1999 bol oboznámený až po uvedených dovozoch. Nepredpokladal, že kamióny vezú lieh, navyše Z. L. kamióny otvorili, jeho kolega tieto uzávery uznal s tým, že v konaní obvineného S. R. absentovala subjektívna stránka trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou a trestného činu skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom a to aj z dôvodu, že sa nepodarilo zabezpečiť dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdili a preukázali vinu obvinených zo spáchania ním kladených trestných činov za vinu, teda ich úmyselné zavinenie nenapĺňalo jednu zo základných stránok skutkovej podstaty trestného činu a to stránku subjektívnu. Z uvedeného nebolo zrejmé, že S. R. sa úmyselným konaním dopustil uvádzanej trestnej činnosti teda, že by spôsobil zneužitím svoje právomoci ako verejného činiteľa škodu veľkého rozsahu. 14. Riaditeľ L. Ú. Bratislava, na základe rozhodnutia č. XXXX/XXXX zo dňa 05. 02. 2003 (č. l. 22-25) pozbavil žalobcu, ktorý v tom čase vykonával funkciu samostatného L. Q., výkonu štátnej služby a to pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), písm. c), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona, nakoľko jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. 15. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia č. 8401/2003-890401 zo dňa 26. 03. 2003 (č. l. 26-37) potvrdilo rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 2016/2003 zo dňa 05. 02. 2003. 16. Z oznámenia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. XXXXX/XXXX/XX zo dňa 02. 04. 2012 o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody (č. l. 38) vyplýva, že žalobca
nepreukázal existenciu zákonných predpokladov pre priznanie žalobcom uplatnených nárokov, preto jeho žiadosť vyhodnotilo ako nedôvodnú. 17. K nároku žalobcu na náhradu škody v sume 5 822,89 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2 903,75 od 03. 04. 2013 až do zaplatenia: 18. Podľa § 27 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. 19. Podľa čl. VI. zák. č. 514/2003 Z. z., tento zákon nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2004. 20. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. 21. Podľa § 3 zák. č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. 22. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. 23. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. 24. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. 25. Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten, a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. 26. Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú: 1./ nezákonné rozhodnutie, 2./ vznik škody, 3./ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Zákon pojem nezákonné rozhodnutie nedefinuje. Podľa právnej teórie za nezákonné rozhodnutie možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Ďalšími zákonnými predpokladmi pre priznanie náhrady škody je 4./ podanie zákonom prípustného opravného prostriedku voči nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zák. č. 58/1969 Zb.) a 5./ zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť príslušným orgánom napr. nadriadeným orgánom, Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Ústavným súdom Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). 27. Zákon ako podmienku vyžaduje, aby poškodený subjekt využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3), a aby nezákonné právoplatné rozhodnutie bolo príslušným orgánom zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť (§ 4 ods. 1). 28. Súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene (4 ods. 1 poslednej vety). Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody
už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/103/2011 zo dňa 30. 04. 2013). 29. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 444/2012, zo dňa 03. 10. 2012). 30. Súd vychádzajúc zo zistených skutočností a s poukazom na citované zákonné ustanovenia a právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorým mu mala byť spôsobená majetková ujma. Z toho dôvodu nevzniklo žalobcovi právo na uplatnenie nároku na náhradu škody (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). 31. Žalobca v rámci dokazovania preukázal, že voči jeho osobe bolo dňa 24. 01. 2002 (počas platnosti a účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) vydané uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru H., Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002, na základe ktorého začalo voči jeho osobe trestné stíhanie. 32. Žalobca však v rámci dokazovania nepreukázal prvý predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody a to vydanie takého aktu orgánu verejnej správy, ktorý by bol vydaný v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Žalobca taktiež nepreukázal piaty predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody a to zrušenie právoplatného rozhodnutia (o ktorom žalobca tvrdil, že nespĺňa atribúty zákonnosti) a to príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). 33. Žalobca využil svoje oprávnenie, a uznesenie, na základe ktorého začalo trestné stíhanie voči jeho osobe napadol sťažnosťou. 34. Z obsahu uznesenia Krajskej prokuratúry Nitra, č. 1Kv 21/01-1021 zo dňa 15. 02. 2002 však vyplýva zamietnutie sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nakoľko krajský prokurátor po preskúmaní sťažnosti zistil, že vyšetrovateľ postupoval podľa zákona s tým, že postup vyšetrovateľa podľa § 163 ods. 1 ods. 3 Tr. por. bol odôvodnený zhromaždením a vyhodnotením písomného materiálu a dôkazmi, realizovanými v tejto trestnej veci. V tom čase bolo zrejmé, že obvinený S. R. v postavení L. konal v rozpore so zákonnou úpravou, najmä zákonom č. 180/1996 Z. z. a v tejto súvislosti naplnil znaky skutkovej podstaty trestných činov, z ktorých bol obvinený s tým, že ďalším vyšetrovaním bolo potrebné zadokumentovať ďalšie dostupné dôkazy, svedčiace tak v prospech ako aj v neprospech obvineného a využiť navrhované opatrenia k vykonaným dôkazom v záujme objektívneho zistenia skutkového stavu.
35. Z uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 249/09-419 zo dňa 28. 06. 2011 vyplýva, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že obvinený S. R. trestnosť činu poprel, pripustil, že prepúšťal tovar pod názvom F., avšak z názvu nevedel o aký tovar sa jedná. Keď sa neskôr dozvedel, že sa malo jednať o lieh, bol by postupoval inak. Pri pečiatkovaní kontrolných lístkov svojou pečiatkou si nevšimol, že na faktúrach sú uvedené rozdielne ceny tovaru. Taktiež uviedol, že s rozhodnutím Colného riaditeľstva SR č. 144/1999 bol oboznámený až po uvedených dovozoch. Nepredpokladal, že kamióny vezú lieh. Navyše maďarskí colníci kamióny otvorili, jeho kolega tieto uzávery uznal. V konaní obvineného S. R. absentovala subjektívna stránka trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou a trestného činu skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom a to aj z dôvodu, že sa nepodarilo zabezpečiť dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdili a preukázali vinu obvinených zo spáchania ním kladených trestných činov za vinu, teda ich úmyselné zavinenie nenapĺňalo jednu zo základných stránok skutkovej podstaty trestného činu a to stránku subjektívnu. Z obsahu uznesenia o zastavení trestného stíhania a ani z uznesenia Špeciálneho súdu v Pezinku pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-3 Tš 32/2006 zo dňa 04. 07. 2007, ktorým došlo k odmietnutiu obžaloby podanej prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII Gv 288/04 zo dňa 27. 10. 2006 výslovne nevyplýva konštatovanie, že by v prípade žalobcu došlo k vydaniu nezákonného aktu aplikácie práva. Ak bolo v tejto veci vydané uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, ktoré spĺňalo formálne a materiálne náležitosti, uvedené v Trestného poriadku, a ktoré bolo riadne doručené obvinenej osobe, ktorá mala možnosť podať voči rozhodnutiu opravný prostriedok, nemožno automaticky takéto rozhodnutie vyhodnotiť ako nezákonné. Nezákonnosť musí vyplývať buď
z rozhodnutia nadriadeného orgánu, ktorým musí byť takéto rozhodnutie zrušené a to s poukázaním na konkrétne dôvody, z obsahu ktorých vyplýva, v čom mala spočívať nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, pričom súd je v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci takýmito kasačnými dôvodmi viazaný (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). 36. V danom prípade teda žalobca nepreukázal, že by Úrad špeciálnej prokuratúry SR v uznesení sp. zn. VII/1 Gv 249/09-419 zo dňa 28. 06. 2011 konštatoval nezákonnosť uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra ČVS: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002 alebo nezákonnosť uznesenia Krajskej prokuratúry Nitra, č. 1Kv 21/01-1021 zo dňa 15. 02. 2002. 37. Súd sa nestotožnil s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, podľa ktorého nezákonnosť uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra ČVS: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002 mala spočívať už v jeho vydaní, a teda nezákonnosť mala vyplývať už zo samotného výroku uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 249/09-419 zo dňa 28. 06. 2011 o zastavení trestného stíhania žalobcu a to z nasledujúcich dôvodov: a) tvrdenie právneho zástupcu žalobcu je v rozpore s ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého zákon vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom; žalobca nepreukázal, že by rozhodnutie zo dňa 24. 01. 2002 bolo po jeho vydaní zrušené Krajskou prokuratúrou v Nitre; žalobca taktiež nepreukázal, že by rozhodnutie zo dňa 24. 01. 2002 bolo po jeho vydaní a po nadobudnutí právoplatnosti zrušené napríklad Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Úradom špeciálnej prokuratúry SR, Špeciálnym súdom v Pezinku pracovisko Banská Bystrica, alebo Ústavným súdom Slovenskej republiky; b) zákon ustanovuje, že rozhodnutím príslušného orgánu o zrušení právoplatného rozhodnutia (t. j. nezákonného rozhodnutia) je súd v konaní o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci viazaný (§ 4 ods. 1 druhá veta zák. č. 58/1969 Zb.); v tomto prípade je súd viazaný uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 249/09-419 zo dňa 28. 06. 2011, z obsahu ktorého však nevyplýva, že by došlo k zrušeniu uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra ČVS: E.-XX/ OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002; z tohto dôvodu nemohol súd svojvoľne a s poukazom na tvrdenie právneho zástupcu žalobcu dospieť k záveru, že uznesenie o začatí trestného stíhania vykazuje známky nezákonnosti, nakoľko takáto úvaha vôbec nevyplýva z uznesenia zo dňa 28. 06. 2011, pričom súd nebol v konaní o náhradu škody oprávnený zisťovať, či žalobca spáchal trestný čin, z ktorého bol obvinený, a teda súd nemohol dospieť k záveru, či celé trestné stíhanie bolo vo vzťahu k žalobcovi nezákonné a vykonávané napr. v rozpore s Trestným zákonom, v rozpore s Trestným poriadkom, či Ústavou Slovenskej republiky; c) nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, nakoľko nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhradu škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť určité rozhodnutie pre jeho nezákonnosť; otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/103/2011 zo dňa 30. 04. 2013); d) tvrdenie právneho zástupcu žalobcu o tom, že nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo je v rozpore aj s gramatickým znením ust. § 5 ods. 2 písm. b) zák. č. 58/1969 Zb., v ktorom sú uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré nemôže štát zodpovedať za prípadnú majetkovú ujmu (t.j. ak by došlo k oslobodeniu obvineného spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania len preto, že obvinený nebol za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný). 38. S poukazom na znenie ust. § 4 ods. 1 a ust. § 5 ods. 2 písm. b) zák. č. 58/1969 Zb. nemohol súd dospieť k záveru, že ak došlo k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania a následne k zastaveniu trestného stíhania, štát automaticky a bez ďalšieho zodpovedá za majetkovú ujmu. Takáto právna úvaha právneho zástupcu žalobcu je v rozpore najmä s ust. § 5 ods. 2 písm. b) zák. č. 58/1969 Zb., lebo ak by štát mal zodpovedať za majetkovú ujmu v prípade každého vydania uznesenia o začatí trestného stíhania, ktoré by skončilo zastavením trestného stíhania, zákonodarca by neustanovil liberačné dôvody, ktoré vyplývajú z ust. § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. Súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nemá postavenie kasačného orgánu v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Nie je v kompetencii súdu v konaní o náhradu škody, aby konštatoval, že ak nedošlo k naplneniu účelu uznesenia o začatí trestného stíhania a teda nedošlo k právoplatnému odsúdeniu páchateľa trestného činu, treba považovať trestné stíhanie za nezákonné, vrátane rozhodnutia, na podklade ktorého došlo k začatiu trestného stíhania. Konanie o náhradu škody má svoje pravidlá, ktoré ustanovuje zákon č. 58/1969 Zb., a ktoré je potrebné rešpektovať
pri každom posúdení nároku na náhradu škody. Súd pri zisťovaní skutkového stavu je povinný vychádzať z dôkazných prostriedkov, predložených žalobcom a taktiež z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 444/2012, zo dňa 03. 10. 2012). Žalobca, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, je povinný v rámci procesnej aktivity predložiť súdu takú sumu dôkazných prostriedkov, z obsahu ktorých nepochybne vyplýva ním tvrdené právo. Úlohou žalobcu bolo v tomto konaní preukázať, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné. Žalobca bol povinný preukázať, že štát v celom rozsahu zodpovedá za nezákonnosť rozhodnutia a to s poukazom na konkrétny akt aplikácie práva, z obsahu ktorého vyplýva kasácia nezákonného rozhodnutia, teda taký akt aplikácie práva (napr. súdne rozhodnutie), z obsahu ktorého vyplývajú výslovné, konkrétne a preskúmateľné dôvody, na základe ktorých došlo k zrušeniu titulu pre priznanie nároku na náhradu škody, a kde súd gramatickým a logickým výkladom môže bez pochybností dospieť k záveru, že v prípade žalobcu došlo zo strany štátneho orgánu k vydaniu takého aktu aplikácie práva, ktorý bol po jeho právoplatnosti alebo vykonateľnosti zrušený napríklad z dôvodu arbitrárneho postupu orgánu, ktorý nezákonný akt aplikácie práva vydal, z dôvodu aplikácie neplatného práva, z dôvodu vydania aktu aplikácie práva nepríslušným orgánom, z dôvodu nedodržania práv a povinností poškodeného subjektu v súvislosti s vydaním aktu aplikácie práva a podobne. Akýkoľvek pokus stavať súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci do polohy, aby konštatoval nezákonnosť rozhodnutia, o ktorom žalobca tvrdí, že je nezákonné a to bez toho, aby žalobca preukázal nezákonnosť rozhodnutia iným rozhodnutím, z obsahu ktorého vyplývajú konkrétne a preskúmateľné dôvody nezákonnosti, je nebezpečný, je v rozpore s ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a najmä v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Je teda neprípustné, aby súd akýmkoľvek extenzívnym výkladom, ktorý nemá oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a v dokazovaní preskúmavaného prípadu, dospel svojvoľne k záveru, v zmysle ktorého nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodné je to, či sa podozrenie orgánov činných v trestnom konaní v trestnom konaní potvrdilo, a to tak, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Súd v tomto konaní sa preto vôbec nestotožnil s právnym názorom, uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa 18. 08. 2010, nakoľko právny názor, v zmysle ktorého ,, nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodné je to, či sa podozrenie orgánov činných v trestnom konaní v trestnom konaní potvrdilo, pričom každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená“ je v priamom rozpore s ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého sa vyžaduje, aby poškodený preukázal iné rozhodnutie, ktorým došlo ku kasácii právoplatného rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda, pre jeho nezákonnosť s tým, že súd je v konaní o náhradu škody rozhodnutím iného orgánu viazaný. Viazanosť znamená, že súd v konaní o náhradu škody nemá kompetenciu predbežne posudzovať, či rozhodnutie, o ktorom žalobca tvrdí, že je nezákonné, spĺňa atribúty nezákonnosti, nakoľko súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je povinný vždy vychádzať z rozhodnutia nadriadeného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného alebo vykonateľného rozhodnutia podriadeného orgánu. S tým súvisí aj otázka ústavného princípu právnej istoty. Pod čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. V tomto prípade je týmto zákonom zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok a zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodujúcou skutočnosťou pre poskytnutie súdnej ochrany žalobcovi nemôže byť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 15/2009 zo dňa 18. 08. 2010, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37. Rozhodujúcou skutočnosťou pre poskytnutie súdnej ochrany je nárok, vyplývajúci zo zákona, ktorým je v tomto prípade nárok, ustanovený v § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. S poukazom na článok 46 ods. 4 Ústavy SR, dáva súd do pozornosti procesným stranám, že zákon stojí nad akýmkoľvek rozhodnutím súdu (vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). V danom prípade sú pravidlá priznávania nároku na náhradu škody zrejmé, bez pochybností vyplývajú zo zákona č. 58/1969 Zb., pričom súd nemal dôvod sa od týchto pravidiel priznávania nároku na náhradu škody odkloniť s poukázaním na záver, že aj keď žalobca v tomto konaní nepreukázal existenciu takého rozhodnutia nadriadeného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu
právoplatného uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.N.: E.-XX/OVEK- XXXX zo dňa 24. 01. 2002 pre jeho nezákonnosť, vzhľadom na to, že sa nepotvrdilo pôvodné podozrenie žalobcu a nedošlo k jeho právoplatnému odsúdeniu, súd mu bez ďalšieho priznáva nárok na náhradu škody a to s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 15/2009, podľa ktorého musí byť akýkoľvek zásah proti občanovi (fyzickej osobe) odčinený. Podľa čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. S poukazom na čl. 2 ods. 3 CSP súd dospel k záveru, že právny názor uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 15/2009 je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (súd musí rozhodovať spôsobom, ktorý v tomto prípade ustanovuje § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.), je v rozpore s ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. (štát nemôže niesť zodpovednosť za akýkoľvek zásah do majetkových práv, ak rozhodnutie, na podklade ktorého došlo k zásahu do základných práv a slobôd nebolo legitímnym spôsobom zrušené) a v rozpore s ust. § 5 ods. 2 písm. a) a b) zák. č. 58/1969 Zb. (právo na náhradu škody nemá ten, a/ kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, b/ kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný). 39. Právna úvaha právneho zástupcu žalobcu je v rozpore aj s právnym názorom Ústavného súdu SR, vysloveným v uznesení sp. zn. I. ÚS 444/2012, zo dňa 03. 10. 2012 v zmysle ktorého, zákon č. 58/1969 Zb. bližšie neustanovuje, čo možno rozumieť pod pojmom nezákonné rozhodnutie, pričom pri preukazovaní majetkovej ujmy je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností každého prípadu, zistených z riadne vykonaného dokazovania. Žalobca sa v žalobe a v rámci výsluchu na pojednávaní zameral predovšetkým na preukázanie druhého predpokladu pre priznanie majetkovej ujmy a to pokiaľ ide o preukázanie vzniku škody, avšak bez toho, aby sa v žalobe bližšie zaoberal preukázaním prvého a piateho predpokladu a to existenciou nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo príslušným orgánom zrušené pre jeho nezákonnosť. 40. Ak by žalobca kriticky pristúpil k preukázaniu prvého predpokladu pre priznanie majetkovej ujmy, musel by nevyhnutne dospieť k záveru, že žiadny orgán Slovenskej republiky jednak nezrušil uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002 a jednak žiadny orgán Slovenskej republiky nekonštatoval nezákonnosť právoplatného uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002. 41. Zastavenie trestného stíhania nemožno automaticky chápať ako skutočnosť, ktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom konaní (vrátane vydania uznesenia o začatí trestného stíhania), ale vždy treba dôvody zastavenia trestného stíhania chápať v kontexte celého trestného stíhania a najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). 42. Trestný poriadok je všeobecne záväzný právny predpis, ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom konaní obviniť určitú osobu zo spáchania trestných činov, ak zo zhromaždeného dôkazného materiálu vyplýva dostatočný záver o spáchaní určitých deliktov touto osobou. Trestné stíhanie nemôže byť vykonštruované a svojvoľné. Dozor nad zákonnosťou trestného stíhania vykonáva prokuratúra. Ak by došlo k porušeniu základných práv a slobôd obvineného v rámci trestného stíhania, je povinnosťou prokuratúry a v prípade podania obžaloby vecne a miestne príslušného súdu, aby netolerovali nezákonnosť a zbytočne tak nekriminalizovali osobu, voči ktorej takéto trestné stíhanie nemalo byť nikdy vedené. Ak nedošlo ku kasáci a teda k zrušeniu žalobcom napadnutého rozhodnutia, od ktorého odvodzoval nárok na náhradu škody príslušným orgánom v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., súd nemohol bez pochybností dospieť k záveru o nezákonnosti tohto aktu aplikácie práva. V prípade zastavenia trestného stíhania nebolo nadriadeným orgánom výslovne konštatované, že uznesenie o začatí trestného stíhania bolo nezákonné, bolo vydané v rozpore s Trestným poriadkom, boli porušené práva žalobcu ako obvinenej osoby na obhajobu. Naopak, nadriadený orgán konštatoval, že v rámci dokazovania sa nepodarilo u žalobcu preukázať subjektívnu stránku spáchania trestného činu. Preukazovanie subjektívnej stránky spáchania trestného činu v rámci trestného konania treba odlišovať od možnosti orgánu činného v trestnom konaní vydať uznesenie o začatí trestného stíhania, ktorá je upravená zákonom. Ústava Slovenskej republiky umožňuje poškodenej osobe, aby sťažnosťou napadla porušenie základných práv a slobôd aj v dôsledku vydania uznesenia o začatí
trestného stíhania, o ktorom tvrdí sťažovateľ, že je nezákonné (čl. 127 ods. 1 Ústavy SR). V tomto konaní žalobca preukázal zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol obvinený dňa 24. 01. 2002 sa nestal a nebol dôvod na postúpenie veci, avšak žalobca nepreukázal, že uznesenie zo dňa 24. 01. 2002 bolo vydané v rozpore s Trestným poriadkom. Súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nebol oprávnený zisťovať, či tu existovali podmienky pre vydanie uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002.
43. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Súd v konaní o náhradu škody s poukazom na ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nebol oprávnený preskúmavať zákonnosť uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002 (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Z tohto dôvodu súd vyhodnotil žalobný návrh ako nedôvodný. S prihliadnutím na procesnú ekonómiu súd nevzhliadol dôvod na to, aby sa bližšie zaoberal existenciou majetkovej ujmy a príčinnou súvislosťou medzi vydaním uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002 a prípadnou existenciou majetkovej ujmy na strane žalobcu. 44. K nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu v sume 150 000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 150 000,- Eur od 03. 04. 2013 do zaplatenia: 45. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania; zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. (len) podmienkou vzniku nároku na odškodnenie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 37/2012 zo dňa 31. 07. 2012). 46. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 171/2016 zo dňa 31. 05. 2017, zákon č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zákona č. 514/2003 Z. z. neupravuje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 05. 2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005. V tomto rozsudku najvyšší súd zaujal stanovisko, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať v súlade s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na náhradu škody vznikol podľa zák. č. 58/1969 Zb. Keďže Dohovor v uvedenom článku umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia pokiaľ ide o obsah pojmu škoda prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Treba však vziať do úvahy, že tento právny názor najvyššieho súdu sa vzťahuje na prípad nároku na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody (výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom). 47. Z dokazovania vyplýva, že v čase vydania uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra Č.N.: E.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 24. 01. 2002 bol platný a účinný zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý explicitne neupravoval možnosť priznávania nemajetkovej ujmy v súdnom konaní. 48. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, súd sa ďalej nezaoberal dôvodnosťou nároku na nemajetkovú ujmu v sume 150 000,- Eur, a teda súd aj v tejto časti vyhodnotil žalobný návrh ako nedôvodný. Je však potrebné uviesť, že ak by žalobca preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, z dokazovania vyplýva, že žalobca nebol zatknutý, a nebol pozbavený osobnej slobody napr. z dôvodu vydania uznesenia o vzatí do väzby, preto aplikácia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by v prípade priznávania nároku na nemajetkovú ujmu neprichádzala do úvahy. 49. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). 50. Z ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993).
51. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220 ods. 2 CSP). 52. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach /§ 362 ods. 1 CSP/. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané /§ 359 CSP/. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 364 CSP/. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.