Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6C-130-2016.pdf
PDF · 130.16 KB
No categories available
6C/130/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Zámky, pred sudcom JUDr. Róbertom Záhorákom, v právnej veci žalobkyne: N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Z., Y. 4, zastúpená O. U., bytom J. B., J. XX, t.č. bytom W., V. 5, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o 4 562,63 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 4562,63 eura a úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 4562,63 eura od dňa 26.3.2016 do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
II. Súd žalobu vo zvyšku z a m i e t a.
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania a to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania a ktoré súd vydá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania a to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania a ktoré súd vydá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 04.04.2016 domáhala zaplatenia sumy 4 562,63 eur s 8,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy 4562,63 eur od 26.03.2016 do zaplatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že na základe zmluvy o úvere č. 4191918, ktorú strany uzavreli dňa 25.02.2006 jej boli poskytnuté finančné prostriedky zo strany žalovaného v sume 16 000 Sk,- (531,10 eur) pričom odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 15 440 Sk (512,51 eur) označená ako „príslušný poplatok“ pričom ročný úrok tak predstavoval viac ako 96,49 %. Ďalej uviedla, že podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch pre absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov mal žalovaný nárok len na vrátenie istiny pôžičky v sume 531,10 eur a teda nemal nárok na žiadne úroky a poplatky označené ako odplata a to s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 2 g) zákona č. 258/2001 Z.z. Uviedla, že žalobkyňa uhradila na účet žalovaného 5 093,73 eur, t.j. o 4 562,63 eur viac ako mal žalovaný nárok a teda v rozsahu 4 562,63 eur došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Zároveň poukázal na ustanovenia § 451 a 456 Občianskeho zákonníka. Napokon žalobkyňa uviedla, že žalovaný i napriek výzvy žalobkyne žalovanú sumu nevrátil. Uviedla, že úroky z omeškania požaduje podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. K žalobe žalobkyňa pripojila výzvu na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu zo dňa 23.03.2016, zmluvu o úvere uzavretú stranami 25.02.2006.
2. K žalobe sa písomným podaním zo dňa 15.07.2016 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že medzi stranami došlo k uvedenej zmluve o úvere na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver v sume 531,10 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o príslušný poplatok v sume 512,51 eur. Poukázal na to, že podľa vrchného súdu v Prahe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami, keďže v týchto prípadoch je menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie ako je to u konzervatívnejších bánk a preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Poukázal na to, že v danej veci bolo už rozhodnuté rozsudkom č. SR3332/07 Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, Karloveské rameno 8, ktorý nadobudol právoplatnosť za vykonateľnosť. Ďalej tiež poukázal na ustanovenie § 35 č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Poukázal na viaceré uznesenia súdov a to Najvyššieho súdu SR, Krajských súdov v Prešove, Košiciach a uviedol, že z rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu o úvere uzavretú stranami ako platný odplatný právny úkon na základe ktorého priznal žalovanému voči žalobkyni plnenie. Žiadal aby súd prekážku rozhodnutej veci konanie zastavil. Zároveň žalovaný poukázal na ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka a uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a poukázal na to, že nárok žalobkyne sa stal premlčaný v subjektívnej aj v objektívnej lehote pričom v objektívnej premlčacej lehote bola pohľadávka žalobkyne premlčaná vo výške 1 043,04 eur a to dňa 04.12.2015 a v subjektívnej lehote bola premlčaná pohľadávka žalobkyne vo výške 3 414,43 eur dňa 30.08.2015. Poukázal na to, že posledné 2 splátky vo výške 3 519,99 eur sa uskutočnili v rámci exekučného konania na základe právoplatného vykonateľného exekučného titulu a teda nie je možné aby došlo k tomu, že by išlo o bezdôvodné obohatenie. Uviedol, že exekučné konanie nepripúšťa navrátenie do pôvodného stavu. Uviedol, že nárok žalobkyne sa stal premlčaný v subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehote dňa 06.02.2011 pričom žalobkyňa nárok uplatnila na súde až 04.04.2016. Uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že v danom prípade ide od 10 ročnú premlčaciu lehotu. Žiadal, aby súd žalobu ako neopodstatnenú v plnom rozsahu zamietol. K uvedenému podaniu pripojil splátky, ktoré zaplatila žalobkyňa celkom v sume 5 093,73 eur, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava.
3. Na pojednávaní dňa 27.09.2016 žalobkyňa uviedla, že trvá na podanom návrhu keďže uhradila žalovanému 5 093,73 eur, t.j. o 4 562,63 eur viacej ako mal žalovaný nárok. Na otázku súdu, či má vedomosť o tom, že o povinnosti zaplatiť žalovanému dlžnú sumu na základe uvedeného úveru bolo rozhodnuté rozsudkom stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Stála rozhodcovská a.s. Bratislava uviedla, že má o tom vedomosť, žalobu podala z toho dôvodu, že sa dopočula od Občianskeho združenia HOS v Prešove, že sú zmluvy, v ktorých chýbajú povinné náležitosti. Uviedla, že sumu 5 093,73 eur splatila v auguste 2013 pričom postupne zaplatila sumu, ktorá je predmetom žaloby plus suma 531,10 eur a uviedla, že z prehľadu na č. l. 6 vyplýva, že aké splátky dlhu a kedy žalobkyňa uhradila. Prvé tri splátky boli zaplatené mimo exekúcie, ďalšie, t.j. 4 - 10 boli zaplatené na základe exekúcie, ktorá bola voči nej vedená. Uviedla, že exekúcia bola vedená na Okresnom súde Nové Zámky. Na otázku súdu uviedla, že žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nepodala pričom tiež uviedla, že námietky v rámci exekúcie nepodala, keďže zo strany žalovaného bol nátlak, aby zaplatila to čo bolo v predmetnom rozhodcovskom rozsudku.
4. Právny zástupca žalobkyne na uvedenom pojednávaní uviedol, že uvedenú zmluvu o poskytnutí úveru je podľa vtedy platného zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za platnú avšak ju považuje za zmluvu bez poplatkov a úrokov, keďže v nej absentuje uvedenie RPMN - ročná percentuálna miera nákladov a teda žalobkyňa mala zaplatiť žalovanému len úver, ktorý prevzala od žalovaného v sume 16 000,- Sk. Uviedol, že splátky, ktoré zaplatila žalobkyňa sú také ako sa uvádza v prílohe žaloby a potvrdil to aj žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe pričom mal za to, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu žalovanej sumy. Uviedol, že nemá vedomosť o tom, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, išlo približne o november 2007. Uviedol, že je presvedčený, že vydaný rozhodcovský rozsudok je potrebné považovať za akt ničotný, nulitný, nakoľko oprávnenie v predmetnom rozhodcovskom konaní rozhodovať pred stálym rozhodcovským súdom bola daná na základe neprijateľných zmluvných podmienok, keďže rozhodcovská doložka bola dojednaná, resp. predtlačená len vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a to drobným písmom bez náležitého poučenia pre spotrebiteľa. Poukázal na konštantnú judikatúru jednak Ústavného súdu SR, sp. zn. I.Us25/2014, pričom tak isto rozhodol Najvyšší súd SR v uznesení 4MCdo/6/2012, 6MCdo/9/2012. V
predmetnom konaní, v ktorom sa domáha žalobkyňa vydania bezdôvodného obohatenia, nemožno hovoriť o prekážke veci rozsúdenej aj z toho dôvodu, že v predmetnom konaní nejde o totožnosť predmetu konania, nakoľko v predmetnom konaní sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia avšak nárok žalovaného pred rozhodcovským súdom bol priznaný žalovanému (POHOTOVOSŤ, s.r.o.) na základe Zmluvy o pôžičke. Založil do spisu uznesenie KS v Banskej Bystrici 13CO/496/2015 ktorý zaujal obdobný názor. Uviedol, že nevie, či žalobkyňa zaplatila žalovanému nad rámec toho čo bolo rozhodnuté v rozsudku stáleho rozhodcovského súdu. Zároveň uviedol, že nemá vedomosť ani o tom, pod akým číslom bola na tunajšom súde vedená exekúcia proti žalobkyni na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku.
5. Právny zástupca žalobkyne tiež uviedol, že trvá na svojich doterajších písomných ako i ústnych prednesoch. Ohľadne námietky premlčania vznesenej žalovaným, má za to, že nárok žalobkyne nie je premlčaný keďže bezdôvodné obohatenie je potrebné posudzovať ako celok a keďže posledná splátka, ktorou sa žalovaný bezdôvodne obohatil, bola uhradená na jeho účet 18.11.2014 až k tomuto dátumu došlo ku skončeniu bezdôvodného obohacovania sa na strane žalovaného. Tým pádom, objektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 19.11.2014. Vzhľadom na to, že žaloba na súd bola podaná v apríli 2016, nedošlo tak k uplynutiu objektívnej premlčacej doby a to už vôbec nie ani subjektívnej, nakoľko ako uviedla žalobkyňa o skutočnostiach že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa dozvedela až začiatkom roku 2016 pričom pri plynutí subjektívnej premlčacej doby je potrebná skutočná a preukázaná vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadny relevantný dôvod prečo by malo dôjsť k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby a v tejto súvislosti, že je potrebná skutočná a teda preukázaná vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a tento názor zaujal Najvyšší súd SR v uznesení 5Cdo/121/2009 a taktiež Ústavný súd SR v uznesení III.US413/2013. Na strane žalovaného dochádza už dlhodobo k úmyselnému získavaniu bezdôvodného obohatenia na úkor spotrebiteľov keďže ako subjekt poskytujúci úvery pôsobí na trhu od roku 2001 pričom sústavne ignoruje a nedodržiava zákonné povinnosti uvádzať v zmluvách o spotrebiteľskom úvere vyžadované náležitosti a sústavne požaduje od spotrebiteľov neprimerane vysoké odplaty, ktoré sa priečia dobrým mravom. Založil do spisu 4 zmluvy o úvere, ktoré uzavrela spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktoré dokladujú, že sa dlhodobo ignorujú povinnosti vyplývajúce zo zákona. Mal za to, že v danom prípade ide o 10 ročnú premlčaciu dobu, keďže v danom prípade ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Tento názor zaujal aj KS Žilina vo veci 9CO/648/2013 a tiež vo veci 6CO/140/2015. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby konajúci súd žalobe vyhovel s tým, že žalobkyňa si uplatňuje trovy konania. Uviedol, že k veci nemá ďalej čo uviesť a nemá ďalšie návrhy na dokazovanie.
6. Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu konajúci súd rozhodol vo veci rozsudkom č. 6C/130/2016-47 zo dňa 27.09.2016, ktorým žalobu zamietol a zároveň žalovanému priznal náhradu trov konania.
7. Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a odvolací súd - Krajský súd v Nitre uznesením č. 25Co/681/2016-171 zo dňa 23.8.2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol, že súd prvého stupňa žalobu zamietol, keďže žalobkyňa plnila na základe právneho dôvodu, t.j. na základe exekučného titulu a preto neprihliadal na obranu žalovaného ohľadne požadovanej sumy ani nezohľadnil námietku, že v danej veci ide o prekážku veci rozhodnutej, pričom zároveň zdôvodnil, že žalobkyňa nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku ani námietky proti exekúcii ani návrh na zastavenie exekúcie. Odvolací súd uviedol, že s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie sa nestotožnil, keďže doterajšia rozsiahla súdna prax vo veciach žalovaného ustálila, že v každom štádiu konania je potrebné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky v prípade, keď rozsudok vydal rozhodcovský súd, pričom žalobkyňa poukazovala na neplatnosť rozhodcovskej doložky a následnú neplatnosť celého rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého platila žalovanému. Zároveň uviedol, že pre účely uvedenej veci je potrebné poukázať na ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Zároveň uviedol, že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia neplatnosti zmluvy, resp. určenia neplatnosti zmluvy ako prejudicionálnej otázky pričom tento záver je opodstatnený iba vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nakoľko iba platná rozhodcovská doložka alebo zmluva zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu
prejednať a rozhodnúť spor medzi stranami sporu. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu č. 3Cdo27/2011 zo dňa 29.1.2015, v ktorom je uvedené, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu a preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej zmluvy alebo doložky nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu a takýto rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatnej rozhodnutej pre občianske konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň uviedol, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, že podrobil prieskumnej činnosti platnosť rozhodcovskej doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej bolo následne rozhodnuté rozhodcovským súdom a nevenoval pozornosť uzavretej zmluve o úvere, neposúdil jej zmluvné podmienky a nevyhodnotil platnosť tejto zmluvy z hľadiska spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v prípade zistenia, že zmluva o úvere neobsahuje podstatné náležitosti, ktorých absencia by zakladala absolútnu neplatnosť tejto zmluvy, je potrebné mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, pôsobí ex tunc, čiže spätne, v dôsledku čoho sa na takúto (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal rozhodcovskou doložkou, resp. rozhodcovskou zmluvou a neposúdil, či táto bola platne uzavretá, nezaoberal sa zmluvnými podmienkami uvedenými v zmluve o úvere č. 4191918 zo dňa 25. 02. 2006 a nemohol teda bez výsledkov tejto prieskumnej činnosti dospieť k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa plnila žalovanému na základe platného exekučného titulu. V prípade, ak rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská zmluva bola neplatne uzavretá, nemohlo dôjsť k platnému vydaniu rozhodcovského rozsudku, ktorý následne nemohol byť platným exekučným titulom (ide o nulitné, neexistujúce rozhodnutie). Napokon uviedol, že súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedený záver odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, v ďalšom konaní bude postupovať podľa ustanovení § 290 a nasl. CSP pričom súd prvej inštancie je v každom konaní, resp. v každom štádiu konania, oprávnený skúmať platnosť právnych úkonov, nakoľko na absolútnu neplatnosť prihliada zo zákona (v tomto prípade tak platnosť úverovej zmluvy, ako aj rozhodcovskej doložky). Uviedol, že súd prvej inštancie si v prvom rade si zabezpečí rozhodcovský spis, exekučný spis, opätovne podrobí dôkladnému preskúmaniu tak zmluvu o úvere, ako aj rozhodcovskú doložku z hľadiska jej platnosti a následne tieto výsledky prieskumnej činnosti vyhodnotí. Zároveň predmetnú úverovú zmluvu posúdi i z hľadiska spotrebiteľských zákonov o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, z hľadiska prijateľnosti dohodnutých podmienok a vo veci opätovne rozhodne s tým, že bude zisťovať kedy a koľko žalobkyňa na predmetnom úvere žalovanej zaplatila a vyporiada sa i so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v odvolaní a tiež rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.
8. Na pojednávaní dňa 15.12.2017, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, splnomocnená zástupkyňa žalobkyne uviedla, že rozhodcovská doložka sa nachádza na všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ktorá sa nachádza na druhej strane zmluvy o úvere a predložila konajúcemu súdu originál zmluvy o úvere, ktorý je totožný s fotokópiou na čl. 6 spisu, pričom na druhej strane originálu uvedenej zmluvy sa nachádzajú všeobecné podmienky poskytnutia úveru celkom 22 bodov s tým, že v bode 17 sa nachádza rozhodcovská doložka. Súd fotokópiu uvedených všeobecných podmienok poskytnutia úveru založil do spisu.
9. Zástupkyňa žalobkyne podaním zo dňa 18.12.2017 oznámila konajúcemu súdu, že exekučné konanie na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku bolo vedené na Okresnom súde Nové zámky pod č. 10Er/930/2007 pričom konajúci súd si tento spis pripojil do spisu. Na žiadosť konajúceho súdu Slovenská arbitrážna a.s. Bratislava podaním zo dňa 2.2.2018 oznámila konajúcemu súdu, že rozhodcovský spis U v ktorom sa nachádza predmetný rozhodcovský rozsudok nemôže konajúcemu súdu zaslať keďže sa nenachádza v archíve Stáleho rozhodcovského súdu z dôvodu jeho vyradenia, keďže uplynula lehota uloženia týchto písomností. Na základe žiadosti súdu súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý PhD. zaslal konajúcemu súdu podaním zo dňa 22.3.2018 spis č. Q ktorého obsahom je exekúcia vedená proti žalobkyni na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku č. SR3332/07.
10. Na pojednávaní dňa 17.4.2018 zástupkyňa žalobkyne uviedla, že prvá platba zo strany žalobkyne pre žalobcu bola zaplatená v sume 183,90 eur dňa 11.09.2006 čo uznáva aj žalovaný. Druhá platba bola zaplatená 11.11.2006 v sume 183,90 eur, ďalšia úhrada bola dňa 20.11.2006 v sume 19,92 eur, ďalšia úhrada bola vykonaná dňa 31.03.2010 vo výške 10,- eur, ďalšia 23.01.2012 vo výške 9,96 eur, ďalšia 03.10.2012 v sume 388,82 eur, ďalšia dňa 05.11.2012 vo výške 388,82 eur, ďalšia dňa 04.12.2012 vo
výške 388,82 eur. Zároveň uviedla, že žalovaný tvrdí, že následná úhrada bola vykonaná dňa 30.8.2013 v sume 3.414,43 eur a desiata úhrada podľa žalovaného bola vykonaná dňa 18.11.2014 v sume 105,16 eur, pričom žalobkyňa má za to, že deviata úhrada bola vykonaná dňa 17.7.2013 vo výške 4.694,72 eur a žalobkyňa o desiatej platbe, ktorú uvádza žalovaný, nemá vedomosť. Žalobkyňa teda podľa údajov, ktoré má k dispozícii, zaplatila žalovanému 6.268,86 eur a z uvedenej sumy bola uhradená žalovanému suma 4.457,58 eur a rozdiel bol vyplatený ako odmena súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému. Zároveň založila do spisu rozpis uvedených úhrad. Žiadala aby súd žalobe vyhovel.
11. Na uvedenom pojednávaní poverený zástupca žalovaného uviedol, že žalovaný nerozporuje žalobcom vyčíslenú sumu ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia. Čo sa týka deviatej a desiatej úhrady, tieto úhrady predstavujú zrážky, ktoré vymohol súdny exekútor v exekučnom konaní a pokiaľ žalobkyňa požadovanú sumu bezdôvodného obohatenia vyčíslila na podklade súm zrazených jej v exekučnom konaní, poukázal na ust. § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Totožný názor zastáva aj Krajský súd v Prešove ktorý svojim uznesením sp. zn. 1Co/79/2011 konštatoval, že pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, dobrovoľné plnenie žalobcu na čo bol zaviazaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom, nie je bezdôvodným obohatením žalovaného, nakoľko nešlo o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Zároveň uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe a poukázal na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorou je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 3332/07, ktorý je prekážkou právoplatne rozhodnutej veci. Poukázal na to, že uvedený exekučný titul bol exekučným súdom uznaný po stránke formálnej aj materiálnej uznaný za správny. a poukázal na judikát Ústavného súdu SR č. ÚS 456/2011, ktorý v odôvodnení konštatoval, že okresný súd je nielen oprávnený ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a uviedol, že exekúcia na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku nebola nikdy zastavená ani vyhlásená za neprípustnú.
12. Na uvedenom pojednávaní zástupca žalovaného uviedol, že vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca môže domáhať v subjektívnej lehote, najneskôr však do uplynutia objektívnej premlčacej lehoty, pričom ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba. Ich vzťah je upravený tak, že ak skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 30.8.2015 okrem poslednej splátky uhradenej dňa 18.11.2014 v sume 105,16 eur. Nakoľko posledná premlčaná splátka bola uhradená 30.8.2013 a žalobkyňa svoju žalobu uplatnila na súde až dňa 4.4.2016 a poukázal na to, že podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa keď sa oprávnený dozvie že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Skutočná vedomosť žalobcu o tom, kto na jeho úkor získal bezdôvodné obohatenie a v akej výške predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Uviedol, že podľa § 2 Zákona o zbierke zákonov platí nevyvrátiteľná právna domnienka - neznalosť práva neospravedlňuje. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje požadované údaje, je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom a teda treba vychádzať z toho, že žalobkyňa sa dozvedela dňom uzavretia zmluvy, že v zmluve chýbajú obligatórne náležitosti požadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a akékoľvek tvrdenia, že sa to dozvedela až podaním žaloby, sú účelové. Uviedol, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň keď sa oprávnený dozvie že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a zistil skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. K rovnakému názoru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. 5Cdo/121/2009, v ktorom konštatoval, že pre začiatok behu 2 ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom kto ho získal, je rozhodujúce vždy zistenie skutkového stavu a nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie. Tieto tvrdenia vyplývajú z judikátu Najvyššieho súdu SR 3Cdo/169/2017, ktoré krátkou cestou založil do spisu.
13. Na uvedenom pojednávaní zástupkyňa žalobkyne uviedla, že nesúhlasí s tvrdením zástupcu žalovaného, keďže má za to, že je treba počítať s 10 ročnou premlčacou dobou, keďže žalovaný je spoločnosťou, ktorá poskytuje predmetné úvery od roku 2001 pričom tieto zmluvy vytvárajú právnici a
preto je zrejmé, že zo strany žalovaného ide o úmysel neuvádzať RPMN čo je povinnosťou podľa zákona č. 258/2001 Z.z. Uviedla, že absencia RPMN predstavuje absolútne neplatnosť právneho úkonu, na ktorú súd musí prihliadať ex offo. Poukázala, že žalovaný úmyselne a opakovane neuvádzal zákonné náležitosti v spotrebiteľských. Poukázala na to, že žalobkyni pri uzatváraní zmluvy nebolo poskytnuté odborné poradenstvo zo strany žalovaného, zmluva bola pripravená na predtlačenom formulári, ktorý žalobkyňa nemohla ovplyvniť, jej obsah bol dopredu pripravený bez možnosti jej úprav, mohla ho ako celok podpísať alebo nie. Uviedla, že žaloba je dôvodná, keďže zmluva obsahuje nekalé podmienky ako splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra ako i rozhodcovskú doložku v bode 17 všeobecných podmienok, ktorá nebola individuálne dojednaná.
14. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia, alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Podľa § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 25.2.2006 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 25.2.2006, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 odsek 4 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 25.2.2006, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 491 odsek 1 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených.
Podľa § 451 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný bez plnenia právneho úkonu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získalo.
Podľa § 100 odsek 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
Podľa § 107 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa keď k nemu došlo.
Podľa § 35 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 40 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku z dôvodov vymenovaných v zákone pričom podľa ustanovenia § 40 ods. 2 uvedeného zákona ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný.
Podľa § 41 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatky z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania; výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
15. Súd na základe vyššie uvedených skutočností, dokladov založených v spise na základe vyjadrení strán a ich zástupcov mal za to, že nárok uplatnený žalobkyňou žalobou je v plnom rozsahu dôvodný. Z dokladov založených v spise je zrejmé , že medzi stranami bola dňa 25.2.2006 uzavretá úverová zmluva na základe ktorej žalobca poskytol žalobkyni sumu 16.000,-Sk (531,10 eura), ktorú sa žalovaná zaviazala splácať v dvojmesačných splátkach po 2620,-Sk (86,97 eura) počnúc dňom 25.3.2006, s tým, že uvedená suma pôžičky je navýšená o 15440,-Sk a teda celková cena pôžičky predstavuje sumu 31440,-Sk Uvedená úverová zmluva obsahuje splnomocnenie žalobcu., aby zastupoval žalovanú vo všetkých právnych úkonov v Centrálnom depozitári cenných papierov, a.s. a zároveň obsahuje splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, aby uznal v mene žalobkyne jej záväzok zo zmluvy o úvere spolu s nákladmi s tým súvisiacimi, pričom ho zároveň splnomocnila, aby v jej mene uzatvoril záložnú zmluvu a zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne a zároveň obsahuje aj plnomocenstvo pre žalovaného, aby požiadal banku o prevod finančných prostriedkov z jej účtu na účet žalovaného. Uvedená zmluva o úvere obsahuje aj vyhlásenie žalobkyne, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru , ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zároveň na druhej strane uvedenej zmluvy o úvere (č.l. 216 spisu) sú uvedené všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahujú ustanovenia, ktoré súd považoval za neprijateľné podľa § 53 ods. 1 a podľa a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a teda neplatné. Ide najmä o bod 6, v ktorom je uvedené, že v prípade splatnosti celého dlhu sa žalobkyňa zaväzuje zaplatiť úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy denne, čo ročne predstavuje úrok 91,25 %. Uvedené ustanovenie je v rozpore s ustanovením § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. . Uvedené všeobecné podmienky obsahovali aj v bode 17 rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, túto doložku súd považoval za neplatnú a okrem iného súd považoval aj neplatné ustanovenie bodu 19 uvedených podmienok, v ktorom sa uvádza, že obe zmluvné strany sa dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
16. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná v zmysle uvedenej zmluvy o úvere žalobcovi neplnila a preto sa žalovaný rozhodol domáhať úhrady záväzku z uvedenej úverovej zmluvy uvedenej rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde, ktorý rozhodol rozsudkom č. SR 3332/07 zo dňa 8.6.2017, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatil žalobcovi 21.500 Sk (713,67 eura) s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 20.360 Sk (675,83 eura) a tiež trovy konania v sume 6463 Sk (214,53 eura).
17. Zo zhodných tvrdení oboch strán mal súd za preukázané, že žalobkyňa na základe vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku zaplatila žalovanému celkom 5 093,73 eur pričom časť z uvedenej sumy uhradila v exekučnom konaní, ktoré bolo voči nej vedené na Okresnom súde Nové Zámky na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku, ako exekučného titulu. Žalobkyňa zaplatila žalovanému uvedenú sumu tak ako je to uvedené na č.l. 6 spisu s tým, že dňa 11.09.2006 zaplatila 183,90 eur dňa 11.11.2006 zaplatila 183,90 eur, 20.11.2006 zaplatila 19,92 eur, 31.03.2010 zaplatila 10,- eur, 23.01.2012 zaplatila 9,96 eur, 03.10.2012 zaplatila 388,82 eur, 05.11.2012 zaplatila 388,82 eur, 04.12.2012 zaplatila 388,82 eur dňa 30.08.2013 zaplatila 3 414,43 eur a 18.11.2014 zaplatila 105,16 eur. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa nepodala žalobu o zrušenie uvedeného rozhodcovského rozsudku podľa § 40 Zákona č. 244/2002 Z.z. ani nepodala námietky proti exekúcii pričom ani nepodala návrh na zastavenie exekúcie v rozsahu žalovanej sumy, resp. jej časti. Exekúcia na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku sa teda uskutočnila na základe ustanovenia § 35 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a na základe ustanovenia § 36 a § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku.
18. Konajúci súd vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu - Krajského súdu v Nitre obsiahnutého v uznesení 25Co 681/2016-171, mal za to, že uvedená rozhodcovská doložka s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná pre jej neprijateľnosť. Z uvedeného dôvodu teda takáto neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie a právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi stranami a teda v danom prípade súd považoval uvedený rozsudok Rozhodcovského súdu za nulitné, ktoré nemohlo byť platným exekučným titulom, na základe ktorého sa mohol žalovaný domáhať uplatnenia svojich práv z uvedenej spotrebiteľskej zmluvy voči žalobkyni.
19. Ak žalobkyňa plnila na základe neplatného resp. nulitného rozhodnutia rozhodcovského súdu, plnila podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bez právneho dôvodu, pričom podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto žalovanému vznikla povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať, keďže žalovaný tak nečinil, bola nútená domáhať sa svojho práva žalobou na súde. I keď žalovaná plnila žalobcovi na základe uvedeného rozhodcovského rozsudku sumu 5 093,73 eur, žalobkyňa sa žalobou domáhala len úhrady sumy 4562,63 eura, pričom súd bol podľa § 216 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný žalobným návrhom. Preto konajúci súd vzhľadom na uvedený skutkový stav ako i s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia prihliadajúc na ochranu práv spotrebiteľa s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 a § 451 Občianskeho zákonníka žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. Súd pri rozhodovaní neprihliadal na námietku premlčania vznesenú žalovaným, keďže mal za to, že v danom prípade zo strany žalovaného išlo o úmyselné obohatenie a teda v danom prípade podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia premlčí za 10 rokov, keď k nemu došlo. Súd mal za to, že zo strany žalobcu išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia zmluvy o úvere, ktoré obsahovali splnomocňujúce ustanovenia v prospech Mgr. Tomáša Kušníra ako i žalovaného a s poukazom aj na vyššie uvedené ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok žalobcu, ktoré súd považoval za neprijateľné a ktorých obsah žalovaná nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť, pričom žalobca ako podnikateľ znalý práva mal postupovať pri uzatváraní úverových zmlúv s odbornou starostlivosťou a prihliadať na predpisy na ochranu spotrebiteľa, čo sa v danom prípade nestalo.
20. Súd okrem istiny priznal žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky, t.j. úroky z omeškania, pričom o výške úrokov z omeškania rozhodol podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z. účinného od 1.2.2013, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania splnením peňažného dlhu, pričom základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 17.7.2013, kedy žalobkyňa zaplatila žalovanému 4694,72 eura vzniku záväzkových vzťahom predstavovala 0,5 % a teda úrok z omeškania predstavuje 5,5 %. Uvedené príslušenstvo súd priznal podľa ustanovenia § 517 odsek 2 a § 121 odsek 3 Občianskeho zákonníka. Súd zároveň žalobu v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky, t.j. úroku z omeškania vo výške 2,55 % ročne zo sumy 4562,63 eura zamietol, keďže ma za to, že úrok z omeškania je možné uplatňovať len vo výške podľa nariadenia vlády účinného od 1.2.2013, keďže žalobkyňa 4694,72 eura zaplatila dňa 17.7.2013 a od tohto dňa je teda potrebné počítať úroky z omeškania.
21. Súd o trovách tohto konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, pričom podľa ustanovenia § 262 odsek 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Keďže žalobkyňa bola v plnom rozsahu úspešná, keďže súd žalobe čo sa týka istiny v plnom rozsahu vyhovel, súd jej priznal náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
22. Súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.3 CSP a tiež podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, pričom podľa ustanovenia § 262 odsek 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Keďže žalobkyňa bola v plnom rozsahu úspešná, keďže súd žalobe čo sa týka istiny v plnom rozsahu vyhovel, súd jej priznal náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Ak žalovaný nesplatní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobkyňa podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.