Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6T/8/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, samosudcom JUDr. Marekom Filom, v trestnej veci obžalovaného Z. R.Y., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., na hlavnom pojednávaní dňa 17.05.2018

rozhodol:

obžalovaný:

Z. R. nar. XX.XX.XXXX D. U., trvale bytom N.. G., U.

sa uznáva za vinného, že

si v mieste trvalého bydliska v U. a ani v iných miestach na území Slovenskej republiky, neplní riadne vyživovaciu povinnosť a to na syna I. I., T.. XX.XX.XXXX, v období od novembra 2013 vrátane až doposiaľ a na dcéru D., T.. XX.XX.XXXX, v období od decembra 2016 vrátane až doposiaľ (s výnimkou mesiacov 4/17, 5/17, 6/17, 8-12/17, 4/18, 5/18 kedy uhradil výživné dokopy vo výške 479,50 Eur), pričom táto vyživovacia povinnosť mu vyplýva zo zákona o rodine a jej rozsah mu bol určený na syna I. naposledy rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 19P/49/2013-13 zo dňa 04.11.2013, právoplatného dňa 04.11.2013, sumou 100,- Eur mesačne a na dcéru D.M. rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 20P/162/2013-9 zo dňa 14.10.2013, právoplatného dňa 04.11.2013 sumou 100 Eur mesačne, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky M. C. I., trvale by tom U., Z.. Y. XX, obžalovaný hoci vedel o existencii svojej vyživovacej povinnosti, túto si pravidelne a v plnej výške neplnil, pričom v tomto období bol zamestnaný a teda mal dostatočný príjem na platenie výživného, o deti nejavil žiaden záujem a na deti neprispieval a ani iným spôsobom, čím mu vznikol dlh na výživnom najmenej 6820,50 Eur.

t e d a

najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,

č í m s p á c h a l

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák.

Za to sa

o d s u d z u j e :

Podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. , § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

odôvodnenie:

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného Z. R., výsluchom svedkyne M. C. I. a postupom podľa § 269 Tr. por. sa súd oboznámil i s relevantnými listinnými dôkazmi: s rozsudkami Okresného súdu Trnava sp. zn. 37P/75/2005, sp. zn. 19P/49/2013, sp. zn. 20P/162/2013, s rodnými listami I. I. a D. I., so žiadosťami o zmenu výživného, z odpoveďou Sociálnej poisťovne a spoločnosti S Racing, spol. s.r.o., s potvrdením ÚPSVaR a s odpisom registra trestov obžalovaného.

Na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd zistil a ustálil skutkový a právny stav tak, ako je uvedený v skutkovej a právnej vete výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný Z. R. na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda že je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 24.01.2018, sp. zn. 1Pv/255/17. Následne súd po vyjadrení prokurátora a s poukazom na charakter spáchaného prečinu vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Tr. por. neprijal. Obžalovaný R. ďalej v podstate na hlavnom pojednávaní vypovedal, že bol súdom zaviazaný hradiť na každé z detí výživné v sume 100 Eur mesačne. I. I. však nie je jeho biologický syn a s jeho matkou M. I. bol ústne dohodnutý, že na neho výživné platiť nemusí, pričom sama svedkyňa (M. I.) od neho výživné na syna I. nikdy nechcela. Do augusta 2017 pracoval na autoumývačke a zarobil od 400-800 Eur, každý mesiac inak, platený bol od odpracovaných hodín. V auguste 2017 prišiel o prácu a výživné platil nepravidelne v rôznych sumách. Podporu vo výške 290 Eur mesačne poberal od októbra 2017 do decembra 2017, pričom v decembri bol vyradený z evidencie, pretože odmietol prácu. Následne v období január - február pracoval iba príležitostne na brigádach. Od marca 2018 vykonáva maliarske práce, pričom zarobí cca 700-800 Eur mesačne.

Svedkyňa M. C. I. na hlavnom pojednávaní v podstate vypovedala, že s obžalovaným v jednej domácnosti nebývajú už 5 rokov. Obžalovaný na dcéru Viktóriu od januára 2017 uhradil výživné nasledovne: január/2017 vo výške 0 Eur, február/2017 vo výške 0 Eur, marec/2017 vo výške 0 Eur, apríl/2017 vo výške 50 Eur, máj/2017 vo výške 9,50 Eur, jún/2017 vo výške 20 Eur, júl/2017 vo výške 0 Eur, august/2017 vo výške 30 Eur, september/2017 vo výške 20 Eur, október/2017 vo výške 50 Eur, november/2017 vo výške 50 Eur, december/2017 vo výške 100 Eur, január/2018 vo výške 0 Eur, február/2018 vo výške 0 Eur, marec/2018 vo výške 0 Eur, apríl/2018 vo výške 80 Eur, máj/2017 vo výške 70 Eur. Na syna I. neplatí vôbec, avšak I. I. nie je jeho biologický syn a bola s obžalovaným dohodnutá, že nemusí na syna platiť žiadne výživné. Nespomína si na to, či niekedy žiadala zvýšiť výšku vyživovacej povinnosti na deti. Na návrh prokurátora súd podľa § 264 ods. 1 Tr. por. prečítal i časť výpovede svedkyne z prípravného konania. Svedkyňa v prípravnom konaní dňa 09.10.2017 vypovedala, že obžalovanému vždy pripomínala, že má platiť výživné v plnej výške i na syna I.. Obžalovaný jej však vyčítal, že I. nie je jeho syn a výživné na neho platiť nechcel. K rozporu medzi výpoveďami na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní sa svedkyňa vyjadrila v tom smere, že si nie je vedomá, že by tam v prípravnom konaní bola vypovedala a zotrváva na svojej výpovedi z hlavného pojednávania.

Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní je potrebné poukázať na:

- rodný list I. I., z ktorého je zrejmé, že otcom maloletého I. je obžalovaný,

- rodný list D. I., z ktorého je zrejmé, že otcom maloletej D. je obžalovaný,

- rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 30.01.2006, sp. zn. 37P/75/2005, právoplatný dňa 10.02.2006, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol zaviazaný platiť výživné na syna I. vo výške 1000 Sk mesačne s účinnosťou od 01.05.2005 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky,

- rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 04.11.2013, sp. zn. 19P/49/2013, právoplatný dňa 04.11.2013, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol zaviazaný hradiť výživné na syna I. v sume 100 Eur mesačne od 01.11.2013 a to vždy do 15. dňa v mesiaci viored k rukám matky,

- rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 14.10.2013, sp. zn. 20P/162/2013, právoplatný dňa 04.11.2013, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol zaviazaný platiť výživné na dcéru D. vo výške 100 Eur mesačne od 01.10.2013 a to vždy do 15. dňa v mesiaci viored k rukám matky,

- žiadosti o zmenu vyživovacej povinnosti (č.l. 53,54), z ktorých v podstate vyplýva, že obžalovaný dvomi samostatnými žiadosťami doručenými súdu dňa 02.10.2017 požiadal o zníženie výživného na syna I. zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 20 Eur mesačne a o zníženie výživného na dcéru VV. zo sumy 100 Eur mesačne na sumu 50 Eur mesačne,

- potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 03.05.2017 (č.l. 60) a vyjadrenie spoločnosti S Racing, spol. s.r.o. (č.l. 63-64), z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol od 01.03.2012 do 23.08.2017 zamestnaný v spoločnosti S Racing, spol. s.r.o., pričom za uvedené poberal čistú mzdu v celkovej výške 20.669,36 Eur,

- potvrdenie ÚPSVaR zo dňa 03.10.2017 (č.l. 58) z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol od 24.08.2017 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie,

- odpis RT obžalovaného, z ktorého má súd za preukázané, že obžalovaný R. bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 01.02.2015, právoplatným v ten istý deň, sp. zn. 7T/130/2015 uznaný vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 259 ods. 1 Tr. zák., za čo bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody 2 mesiace na skúšobnú dobu 1 rok do 02.12.2016.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd, hodnotiac produkované dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a dopustil sa ho obžalovaný R..

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný R. si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať svoje maloleté deti, pričom v prípade syna I.Š. skutok páchal po dlhší čas od novembra 2013 do rozhodnutia súdu. Uvedené bolo preukázané výpoveďou svedkyne M. C. I. a listinnými dôkazmi, pričom v rozsahu povinnosti platiť výživné na dcéru Viktóriu spáchanie skutku nerozporoval ani obžalovaný. Neobstoja obhajobné argumenty obžalovaného, že na dcéru výživné zameškal, pretože sám mal finančné problémy a prišiel o prácu. Vykonaným dokazovaním bol preukázané, že obžalovaný si na svoju dcéru neplnil vyživovaciu povinnosť od decembra 2016 (vrátane), pričom o zamestnanie prišiel až v auguste 2017. Tu je na mieste dodať, že nie je oprávnením povinného rodiča, aby si svojou voľnou úvahou upravoval výšku vyživovacej povinnosti v nižšej sume, ako je mu určená súdom, ibaže by existovali objektívne skutočnosti nezávislé na vôli povinného rodiča. V tomto konkrétnom prejednávanom prípade trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného nezbavuje výška jeho čistého mesačného príjmu, ktorý zarábal od marca 2013 do augusta 2017, pretože dobrovoľne pracoval na dohodu bez pevného pracovného času, bol vyplácaný na hodinu, pričom súd zároveň nezistil žiadnu objektívnu skutočnosť, ktorá by obžalovanému v tom období bránila nájsť si prácu na trvalý pracovný pomer a teda si potrebný príjem zabezpečiť. Naopak obžalovaný ako fyzicky zdravý jedinec v produktívnom veku sa dobrovoľne uspokojil s prácou na dohodu, za ktorú príjem nedosahoval ani výšku minimálnej mzdy. Takúto skutočnosť v neprospech maloletých detí nie je v žiadnom prípade možné posudzovať ako objektívnu skutočnosť nezávislú na vôli obžalovaného, ktorá by ho zbavovala zákonnej rodičovskej vyživovacej povinnosti, ktorej rozsah bol určený právoplatným rozhodnutím súdu. Nad rámec uvedeného považuje súd za potrebné vyjadriť i určité pochybnosti o skutočnej výške mzdy obžalovaného v autoumývačke, kde pracoval na dohodu. Z listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaný poberal čistý mesačný príjem cca vo výške okolo 280 - 360 Eur, pričom však obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v autoumývačke mesačne zarábal od 400 do 800 Eur v závislosti na odpracovaných hodinách, čo silno evokuje dojem, že časť mzdy mu bola vyplácaná tzv. „na čierno na ruku“. Obžalovaný ďalej vypovedal, že po tom, ako v auguste 2017 prišiel o prácu, bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a poberateľ podpory od októbra do decembra 2017, kedy bol z evidencie vyradený vlastnou vinou pre nespoluprácu - odmietol zamestnanie. Od tohto obdobia sa živý iba brigádne a tzv. fuškami, pričom od marca 2018 dosahuje mesačný príjem podľa vlastného vyjadrenia 700-800 Eur a napriek tejto skutočnosti výživné uhradil iba za mesiac apríl/2018 a máj/2018 spolu vo výške 150 Eur na dcéru D.. Obdobne ako bolo uvedené už vyššie, zavinené vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie a následná dobrovoľná nezamestnanosť (a práca na tzv. fušky) nezbavuje obžalovaného ako rodiča jeho vyživovacej povinnosti v rozsahu určenom súdom. Čo sa týka argumentácie obžalovaného, že syn I. nie je jeho biologický syn, táto je právne absolútne irelevantná, pretože osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Naviac súd tvrdeniu obžalovaného a v tejto časti i tvrdeniu svedkyne C. I., že sa spolu dohodli na tom, že obžalovaný na syna I. nemusí platiť výživné neuveril a výpoveď svedkyne v tejto časti súd vyhodnotil ako tendenčnú. Dôvodom, pre ktorý súd vyššie uvedenému tvrdeniu neuveril, je výpoveď svedkyne z prípravného konania, ktorá bola

na hlavnom pojednávaní prečítaná na návrh prokurátora. Svedkyňa v prípravnom konaní jednoznačne vypovedala, že obžalovanému vždy pripomínala, že má platiť výživné v plnej výške i na syna I., čo však obžalovaný odmietal s tvrdením, že I. T.ie je jeho syn. Tiež je potrebné poukázať i na to, že ak by obžalovaný a svedkyňa takúto ústnu dohodu i uzatvorili a teda obžalovaný by sa skutočne domnieval, že nie je na syna povinný výživné platiť, potom je nelogické, že žiadosťou adresovanou tunajšiemu súdu dňa 02.10.2017 požiadal o zníženie vyživovacej povinnosti na syna I., nie však z dôvodu dohody so svedkyňou, ale z dôvodu straty práce. Naviac je treba dodať, že i prípadná dohoda rodičov by obžalovaného žiadnym spôsobom nezbavila jeho zákonnej vyživovacej povinnosti (mohla by byť relevantná len čo do výšky súdom určeného výživného) a zároveň by mohla mať vplyv na posúdenie otázky zavinenia obžalovaného, čo však už v rámci vyššie uvedeného nie je prípad prejednávanej veci. Uzatvárajúc, súd vzhľadom na vykonané dokazovanie jednoznačne a bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti dospel k záveru, že obžalovaný úmyselne (nepriamy úmysel) neplnil vyživovaciu povinnosť na syna I. vôbec od novembra 2013 až do rozhodnutia súdu a na dcéru D. od decembra 2016 do rozhodnutia súdu s výnimkou mesiacov apríl-jún/2017, august - december/2017, apríl-máj 2018, kedy matke poukázal titulom výživného sumu 479,50 Eur.

Súd upravil skutok predĺžením času jeho spáchania o čas po podaní obžaloby a zvýšením sumy dlžného výživného o sumu po podaní obžaloby až do rozhodnutia súdu odpočítanú o obžalovaným zrealizované platby.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol súd v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom u obžalovaného súd nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu ako ani žiadnu priťažujúcu okolnosť. Rovnako tak súd prihliadol i na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy v zhode s obsahom ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zák.

Vychádzajúc z trestnej sadzby (1 - 5 rokov), so zreteľom na výsledky dokazovania, považoval súd za adekvátne uloženie trestu odňatia slobody na samej spodnej hranici takto ustálenej trestnej sadzby. Ako vyplýva z odpisu registra trestov obžalovaného, tento bol rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 01.12.2015, sp. zn. 7T/130/2015, právoplatne odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky na trest odňatia slobody 2 mesiace s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 1 rok do 02.12.2016. Je teda zrejmé, že aktuálne prejednávaného trestného činu sa menovaný dopúšťal (tzn. páchal ho) i počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia. Už len na základe tejto skutočnosti bolo pri aplikácii § 49 ods. 2 Tr. zák. možné obžalovanému uložiť iba nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže súd nedospel k záveru, že účel trestu v prípade obžalovaného možno dosiahnuť i niektorým z pomedzi alternatívnych trestov. Výmera trestu 1 rok je podľa názoru súdu plne dostatočná na dosiahnutie účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. Súd zaradil obžalovaného na výkon uloženého trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia cestou Okresného súdu Trnava na Krajský súd v Trnave. Oznámením rozsudku sa rozumie jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.