Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/202/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou, so sídlom AK Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, proti žalovanej: O. V., nar. XX. L. XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX O., zastúpená JUDr. Janou Ježíkovou, advokátkou, so sídlom AK Námestie Andreja Hlinku 29/34, 017 01 Považská Bystrica, o zaplatenie 653,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca, č.k. 3C/142/2016 zo dňa 14. marca 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol a vo výroku II., ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vo výške 448,90 Eur na účet advokátky žalovanej v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku z r u š u j e a v e c v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

III. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (prvá výroková veta). Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhá výroková veta) a treťou výrokovou vetou určil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 448,90 Eur na účet právnej zástupkyne žalovanej v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že tento mal preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili dňa 16.12.2008 úverovú zmluvu, záväzky z ktorej boli zabezpečené vystavením vlastnej blankozmenky žalovanou. Žalovaná úver riadne nesplácala a z uvedeného dôvodu bola odsúdená rozsudkom Okresného súdu Revúca, sp.zn. 1T/6/2010, právoplatným dňa 12.04.2010, za prečin úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona. Na základe žalovanou vystavenej blankozmenky je nárok žalobcu na plnenie proti žalovanej predmetom neskončeného exekučného konania. Zmluvou o úvere na sumu 331,94 Eur sa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi sumu spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 321,32 Eur v 12 mesačných splátkach po 54,44 Eur. Žalovaná je pritom v zmluve označená ako fyzická osoba - podnikateľ, v zmluve je vyznačený účel poskytnutia úveru „podnikanie“. Z rozhodovacej činnosti okresného súdu mu bolo známe, že prehlásenie dlžníka je obsahom zmlúv len z dôvodu, aby takto bola formálne vylúčená ochrana dlžníkov uzatvárajúcich zmluvy o úvere za účelom uspokojenia svojich individuálnych spotrebiteľských potrieb, ktoré nesúvisia

s predmetom ich obchodnej a podnikateľskej činnosti. Takto uzatvorená zmluva obsahujúca vyhlásenie o účele použitia prostriedkov z úveru, nie je prejavom vôle dlžníka a už vôbec nie je dôkazným prostriedkom k preukázaniu skutočného účelu použitia prostriedkov z úveru. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že na Okresnom súde Revúca sa pod sp.zn. 3Er/97/2010 vedie exekučné konanie na základe návrhu žalobcu ako oprávneného proti žalovanej ako povinnej, predmetom ktorého je vymoženie 665,22 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v spore medzi žalobcom a žalovanou na základe vlastnej blankozmenky, vystavenej žalovanou dňa 16.12.2008. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie dňa 04.06.2010, exekučné konanie nebolo zastavené a stále prebieha.

1.2 Okresný súd konštatoval, že žalobca má proti žalovanej nárok na zaplatenie dlhu z úverovej zmluvy, nárok na zaplatenie zmenkového záväzku z vystavenej zabezpečovacej blankozmenky a napokon aj nárok na zaplatenie náhrady škody spôsobenej žalobcovi trestným činom úverového podvodu. Všetky tri uvedené nároky sú svojou výškou zhodnými nárokmi, každý so samostatným skutkovým základom a plnením žalovanej z ktoréhokoľvek uvedeného dôvodu zaniká vždy len ten istý pôvodný nárok žalobcu na zaplatenie záväzku zo zmluvy o úvere. S poukazom na § 334 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca sa môže domáhať splnenia peňažného záväzku od žalovanej podľa úverovej zmluvy, len ak nebude môcť dosiahnuť jeho splnenie zo zmenky, vymoženie nároku na splnenie ktorej je predmetom neukončeného exekučného konania.

1.3 Žalobca v spore uplatnil nárok na náhradu škody, ktorý je právom so samostatným skutkovým základom, výška tohto nároku však zodpovedá iba takému nároku žalobcu, ktorý možno kvalifikovať ako plnenie, na ktoré by žalobcovi vznikol nárok nebyť toho, že žalovaná sa dopustila trestného činu úverového podvodu, a ktoré žalobcovi nebolo zaplatené iba v dôsledku spáchaného trestného činu. Môže ísť iba o také plnenie, ktoré by žalobca mohol skutočne dôvodne očakávať. Zo zbežného právneho posúdenia úverových zmlúv vyplýva, že žalobcom uzatvorené zmluvy o úvere neobsahujú základné zákonom č. 158/2010 Z.z. (správne má byť zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov - poznámka krajského súdu, ďalej len „zákon č.258/2001 Z.z.“) a zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.129/2010 Z.z.“) predpísané náležitosti, najmä údaje o hodnote RPMN poskytnutého úveru a o priemernej hodnote RPMN, z ktorého dôvodu všetky žalobcom poskytnuté úvery sa považujú podľa zákona za úvery bez úrokov a bez poplatkov. Žalobcovi tak vznikol nárok iba na vrátenie istiny poskytnutých úverov, žiadne ďalšie nároky žalobca voči žalovanej nemá. Okresný súd uzavrel, že žalobca má proti žalovanej iba nárok na náhradu škody vo výške zvyšku nezaplatenej istiny poskytnutého úveru 321,94 Eur.

1.4 Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil podaním žaloby na súde dňa 3. mája 2016, k uplatneniu v občianskom súdnom konaní bol odkázaný rozsudkom Okresného súdu Revúca sp.zn. 1T/6/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2010. Uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní malo za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty, právoplatnosťou rozsudku vydaného v trestnom konaní účinky prerušenia plynutia premlčacej lehoty zanikli a premlčacia lehota plynula ďalej. Vzhľadom k tomu, že uplatnenie nároku zo zmenky na rozhodcovskom súde je odlišným nárokom so samostatným skutkovým základom, k ďalšiemu prerušeniu premlčania práva žalobcu na náhradu škody nedošlo. Nakoľko predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobenej porušením záväzku z oblasti obchodného práva, spravuje sa dĺžka premlčacej lehoty Obchodným zákonníkom, ktorá je podľa § 397 Obchodného zákonníka stanovená na 4 roky. Ak by aj celá premlčacia lehota začala plynúť až odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku sp.zn. 1T/6/2010, posledný deň lehoty by pripadol na 13.04.2014. Nakoľko žaloba bola na súde podaná až dňa 3. mája 2016, bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty. K takémuto záveru by súd dospel aj v prípade, ak by premlčanie posudzoval podľa ustanovení § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd tak prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanou, z uvedeného dôvodu žalobu zamietol.

1.5 O trovách konania okresný súd rozhodoval s poukazom na § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanej, v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu úspešnej, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.6 Z dôvodu hospodárnosti súd prvej inštancie okrem nároku na náhradu trov konania rozhodol aj o výške trov a dôvodil, že časť výroku o výške náhrady trov konania ako závislý výrok nenadobudne právoplatnosť skôr, ako výrok o nároku na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods.1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) C.s.p.. Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V konkrétnostiach žalobca poukázal na obsah zmluvy o úvere uzavretej medzi ním a žalovanou a skutočnosť, že Okresný súd Revúca žalovanú uznal trestným rozkazom sp.zn. 1T/6/2010 za vinnú zo spáchania prečinu úverového podvodu a žalobcu v postavení poškodeného odkázal so svojim nárokom na náhradu škody na civilné konanie.

2.2 Žalobca zdôraznil, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, táto zmluva má povahu absolútneho obchodu, aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou nie je vzťahom spotrebiteľským. Ak okresný súd dospel k záveru, že zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú, dospel tak na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd Revúca nezohľadnil skutočnosť, že žalovaná v zmluve uviedla účel poskytnutia úveru a prehlásila, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon podnikania. Toto vyhlásenie má za následok, že zmluvu nie je možné považovať za spotrebiteľskú. Spotrebiteľ môže byť výlučne osoba, ktorá nekoná v rámci svojej podnikateľskej, obchodnej alebo profesijnej činnosti. V prípade postavenia žalobcu je potrebné akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovanou vstupoval. Argumentácia žalobcu v tomto smere je v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Žalovaná pritom pred samotným uzavretím zmluvy, 11.12.2008, 5 dní pred uzavretím zmluvy, vyplňovala žiadosť o úver, v ktorej dobrovoľne uviedla údaje týkajúce sa jej podnikateľskej činnosti. Z tohto postupu žalovanej žalobca usúdil, že žalovaná má skutočne postavenie podnikateľa, nie spotrebiteľa, a preto jej predložil zmluvu riadiacu sa ustanoveniami Obchodného zákonníka. Nemožno sa dodatočne dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie riadiace sa Obchodným zákonníkom žalovaná sama svojim konaním vyvolala a iniciovala. Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Žalovaná v zmluve výslovne prehlásila a svoje vyhlásenie potvrdila osobitne svojim podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Ak by žalovaná nebrala úver na účely podnikania, takéto prehlásenie by nikdy neurobila a k takémuto prehláseniu by svoj podpis nepripojila. Žalobca vyjadril názor, že princíp contra proferentem, upravený v ustanovení § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka je nevhodné aplikovať na daný prípad. Poukázal pritom aj na argumentáciu Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp.zn. I ÚS 243/07-25 zo dňa 19.08.2008, podľa ktorého: „Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere znemožniť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.“ Žalobca tak mal za to, že je to žalovaná, ktorá do zmluvy vložila rozporné údaje, tieto by sa nemali vykladať v neprospech žalobcu.

2.3 Pokiaľ ide o premlčanie, žalobca s poukazom na ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka tvrdil, že ide o kombinované plynutie premlčacej doby. Súd prvej inštancie pritom v napadnutom rozsudku uviedol, že právo na náhradu škody sa premlčalo v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe. Žalobca zdôraznil, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka, ale je potrebné aplikovať § 106 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Do úvahy tiež prichádzala aplikácia ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, nakoľko právo na náhradu škody bolo priznané právoplatným rozhodnutím

súdu, resp. táto lehota prichádzala do úvahy v prípade, ak povinný uzná svoju povinnosť nahradiť škodu. Konanie žalovanej malo pritom charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom, ktorým súd uznal žalovanú vinnou zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu. Úmyslom zákonodarcu v ustanovení § 110 ods.2 Občianskeho zákonníka bolo nepochybne, aby škodca, ktorý úmyselne spôsobil škodu, túto škodu aj nahradil s možnosťou poškodeného domáhať sa tejto náhrady v dlhšom časovom intervale. Uvedené možno chápať aj ako sankciu za úmyselné konanie škodcu. S poukazom na § 1 ods.1 Občianskeho zákonníka žalovaný považoval za nevyhnutné na stanovenie premlčacej doby aplikovať ustanovenie § 110 ods.2 Občianskeho zákonníka, v prípade aplikácie ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka by tento postup bol v rozpore s princípom ochrany nedotknuteľnosti vlastníctva. Úmyselné konanie žalovanej, jej následné konanie, ignorovanie výziev žalobcu na uhradenie dlžnej sumy a narastanie úrokov z omeškania, malo za následok zvyšovanie škody spôsobenej žalobcovi. Z uvedeného dôvodu sa nemožno ustáliť na tvrdení, že žalobca sa z trestného rozsudku dozvedel výšku spôsobenej škody, ktorá je jedným z predpokladov plynutia subjektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Nemožno ju stotožňovať iba s protiprávnym úkonom, či udalosťou vyvolávajúcou škodu, lebo tak by mohla objektívna premlčacia doba začať plynúť skôr, než ku škode na majetku vôbec došlo. Škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby, alebo by nemusela vzniknúť vôbec. Žalobca mal za to, že žalobu podal v objektívnej lehote na náhradu škody. Aj keď až právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo rozhodnuté o vine žalovanej, neplatí automaticky, že týmto dátumom sa žalobca ako poškodený dozvedel o tom, že škoda vznikla a najmä v akom rozsahu vznikla. Konanie žalobcu, ktorým sa snažil mimosúdne motivovať žalovanú, aby škodu nahradila dobrovoľne, nie je vhodné sankcionovať poukázaním na zásadu vigilantibus iura scripta sunt. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale náhrady škody, pričom plynutie premlčacej doby je upravené odlišne.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil ako vecne správny a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

3.1 Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaná uviedla, že sa s ním v žiadnej časti nestotožňuje, zotrvala v celom rozsahu na svojich tvrdeniach uvedených v podanom vyjadrení k žalobe. Odvolaním napadnutý rozsudok považovala za vecne a právne správny, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, je náležite odôvodnené a odôvodnenie rozhodnutia je oporou jeho výrokovej časti. Okresný súd správe prihliadal na vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu a správne o nej rozhodol. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že žalobca sa domáha plnenia voči žalovanej aj v exekučnom konaní na podklade rozhodcovského rozsudku. V tomto kontexte vyznieva odkaz žalobcu na jeho dobrú vieru pochybne, najmä pokiaľ si pri uzavretí zmluvy zabezpečoval prípadné plnenie povinností viacerými titulmi, na ktorých plnenie sa mala žalovaná zaviazať. Toto vylučuje aj konanie o poctivom obchodnom styku, ak by aj zmluva bola posudzovaná podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žalovaná nesporne konala ako spotrebiteľ, tomuto režimu podlieha aj kontrola zmluvy a správanie sa žalobcu ako silnejšej strany k súdom. Na vznesenej námietke premlčania žalovaná naďalej trvá, tvrdila, že nárok žalobcu je premlčaný a s touto argumentáciou sa stotožnil aj súd prvej inštancie, ktorý konštatoval, že právo žalobcu sa premlčalo plynutím času podľa oboch kódexov upravujúcich občianskoprávne, ako aj obchodnoprávne vzťahy.

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie vo veci samej podané nebolo.

5. Krajský súd, ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods.1, 2 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II., ktorými žalobu zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd zároveň postupom podľa § 389 ods.1 písm.d) C.s.p. zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania vo výške 448,90 Eur na účet advokátky žalovanej v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

6. Podľa § 387 ods. 1,2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

8. Žalobou doručenou Okresnému súdu Revúca dňa 9. mája 2016 si žalobca voči žalovanej uplatnil nárok na základe Zmluvy o úvere č.6420394 zo dňa 16.12.2008, na základe ktorej žalovanej poskytol úver vo výške 331,94 Eur. Žalovaná je ako dlžníčka na zmluve identifikovaná nielen menom a priezviskom, bydliskom, rodným číslom ale aj obchodným menom, identifikačným číslom, miestom podnikania a zároveň v zmluve ako účel poskytnutia finančných prostriedkov uviedla „podnikanie“. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci aplikoval ustanovenia § 497, § 388, § 391 ods.1., § 393 ods.1 a § 397 Obchodného zákonníka. Okrajovo poukázal na zákon č.258/2001 Z.z. a 129/2010 Z.z.. Vec právne posúdil ako nárok na náhradu škody a vzhľadom k vznesenej námietke premlčania právnou zástupkyňou žalovanej žalobou uplatnený nárok na náhradu škody zamietol z dôvodu jeho premlčania.

8.1 Záver súdu prvej inštancie o uplatnenom nároku na náhradu škody žalobca v podanom odvolaní nenapadol, sám konštatoval, že „podal žalobu o náhradu škody“ a v otázke premlčania závery okresného súdu argumentačne napadol s poukazom na ustanovenie § 106 ods.2 Občianskeho zákonníka (týkajúce sa premlčania nároku na náhradu škody).

8.2 Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní zdôraznil právnu povahu zmluvy o úvere a nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že zmluva je považovaná za spotrebiteľskú, táto námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. Aj keď okresný súd v bode 4 rozsudku poukazuje na to, že prehlásenie dlžníka ohľadne účelu poskytnutia finančných prostriedkov nie je prejavom dlžníka a ani dôkazným prostriedkom k preukázaniu skutočného účelu použitia prostriedkov z úveru, nekonštatuje však, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je potrebné posudzovať podľa ustanovení spotrebiteľského práva, resp. že by žalovaná mala v predmetnom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľky. Naopak, súd prvej inštancie rozhodujúc o podanej žalobe aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka bez konštatovania spotrebiteľského vzťahu medzi účastníkmi sporu.

8.3 Okresný súd svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že nárok žalobcu na náhradu škody je premlčaný konštatujúc, že predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobený porušením záväzku z oblasti obchodného práva. Z uvedeného dôvodu aplikoval premlčaciu dobu uvedenú v ustanovení § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Žalobca vo vzťahu k premlčaniu nároku namietal, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka však okresný súd neaplikoval. Súd prvej inštancie žalobu zamietol podľa ustanovenia § 388 Obchodného zákonníka (premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby), odvolacia námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. V konečnom dôsledku žalobca záver okresného súdu a aplikáciu ustanovenia § 388 Obchodného zákonníka nenamietol. Ostatná argumentácia žalobcu je v tomto smere nadbytočná, pokiaľ záver súdu prvej inštancie, na ktorom založil svoje rozhodnutie, ostal podaným odvolaním argumentačne nedotknutý.

8.4 Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že všeobecná premlčacia lehota podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka je štyri roky, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti (§ 398 Obchodného zákonníka). Aj (obdobne ako Občiansky zákonník, voči ktorého „aplikácii“ dôvody podaného odvolania smerovali) ustanovuje dve lehoty, a to subjektívnu štvorročnú premlčaciu lehotu (§ 397 a desaťročnú objektívnu lehotu (§ 398 . Nárok na náhradu škody možno uplatniť za splnenia podmienky vedomosti o škode a osobe povinnej na jej úhradu. Z obsahu spisu vyplýva, že sám žalobca podal 30.6.2009 trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo PZ v Revúcej vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu a ku dňu podania trestného oznámenia žalovaná ako dlžníčka

nepoukázala žalobcovi žiadnu splátku. Už z tohto žalobného tvrdenia vyplýva vedomosť o tom, kto mal porušiť právnu povinnosť zo záväzkového vzťahu už ku dňu podania trestného oznámenia a zároveň aj o škode, ktorá v konečnom dôsledku vyplýva zo zmluvy o úvere a predstavujú ju poskytnuté finančné prostriedky. Trestný rozkaz Okresného súdu v Revúcej sp.zn. 1T/6/2010 zo dňa 12.4.2010 sa stal právoplatným dňa 12.4.2010, čo je deň, kedy sa žalobca najneskôr dozvedel o škode a osobe povinnej na jej úhradu. Uplynutím subjektívnej premlčacej doby (tu štvorročnej) dôjde k premlčaniu aj vtedy, ak objektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Subjektívna premlčacia doba nepredlžuje objektívnu premlčaciu dobu. Pokiaľ dôjde k premlčaniu uplynutím subjektívnej premlčacej doby, je irelevantné, že objektívna premlčacia doba neuplynula. Nakoľko žalobca podal žalobu na náhradu škody až 3.5.2016, jeho nárok je premlčaný a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo vzťahu k premlčaniu nároku správne, nakoľko premlčacia doba uplynula najneskôr 13.4.2014.

8.5 Neobstojí ani poukaz žalobcu na ustanovenie § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, resp. na ustanovenie § 106 ods.2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi stranami sporu neposúdil ako spotrebiteľský (bod 8.2 tohto rozsudku), neaplikoval ustanovenie § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka, na vzťah medzi stranami sporu a premlčanie aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca si v podanom odvolaní protirečí, keď na jednej strane argumentuje, že vzťah medzi stranami sporu nie je vzťahom spotrebiteľským a zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (tak ako vec posúdil súd prvej inštancie) a zároveň sa domáha aplikácie ustanovenia § 106 ods.2 a § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom ku komplexnej úprave premlčania v Obchodnom zákonníku sa na obchodnoprávne vzťahy v otázke premlčania aplikujú výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka. Ak teda okresný súd právny vzťah medzi stranami sporu neposúdil ako spotrebiteľský v nadväznosti na tento záver aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa náhrady škody a premlčania, jeho závery nie sú následkom nesprávneho právneho posúdenia.

8.6 Odvolacie námietky žalobcu sú tak v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia.

9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods.1 C.s.p. vo výrokoch I. a II. výlučne z dôvodov uvedených v odvolaní vo veci samej ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania ako správne potvrdil.

10. Podľa § 389 ods.1 písm.d) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

11. Okresný súd treťou výrokovou vetou uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 448,90 Eur, ako trovy právneho zastúpenia, na účet advokátky žalovanej v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne súd aj bez návrhu o nároku o náhrade trov konania (§ 262 ods.1 C.s.p.). O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 C.s.p.). Je zrejmé, a vyplýva to aj zo zásad logiky, že v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd iba o nároku na náhradu trov konania. Postup, ktorý zvolil súd prvej inštancie je v rozpore s ustanovením § 262 ods.2 C.s.p. a neobstojí tak poukaz na zásadu hospodárnosti konania. V konečnom dôsledku o konkrétnej výške náhrady trov konania súd rozhoduje samostatným uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Postup, ktorý v tomto smere zvolil okresný súd je tak priamo v rozpore s ustanoveniami procesnoprávneho predpisu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v tomto výroku rozsudok okresného súdu zrušil, nakoľko dôvody (predpoklady) pre jeho vydanie, ktorým je právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej, neexistovali.

12. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešný žalovaná, preto jej podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej odvolací súd priznal proti žalobcovi.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).