Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_38Csp-295-2017.pdf
PDF · 149.59 KB
Case nature
Subarea
38Csp/295/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Jarmilou Centkovou, v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, zastúpený: Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava proti žalovanej: Y. J., nar. X.X.XXXX, trvale bytom Č. XX, XXX XX V. o zaplatenie 2.815,59 EUR s príslušenstvom
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná z a p l a t i ť žalobcovi sumu 1.854,04 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.854,04 EUR od 27.2.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 32 %, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia uznesenia, ktorým súd I. inštancie rozhodne o výške tejto náhrady.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.12.2017 voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 2.815,59 EUR s príslušenstvom titulom nezaplatenia zosplatnenej istiny úveru a úroku z úverovej zmluvy. Súčasne požaduje náhradu trov konania. 2. Žalobca v odôvodnení žaloby uviedol, že dňa 20.1.2014 uzavrel ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 3.000 EUR, žalovaná sa zaviazala splácať úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 71 EUR vždy k 10. dňu v mesiaci počnúc dňom 10.2.2014. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver. Žalovaná plnila svoj záväzok len čiastočne, preto žalobca pred zosplatnením úveru aplikoval voči žalovanej postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a zaslal žalovanej upozornenie pred zosplatnením úveru. V upozornení pred zosplatnením bola žalovaná oboznámená s tým, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti. Vzhľadom na to, že žalovaná úhradu pohľadávky nevykonala do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru listom nazvaným ako „výzva na úhradu dlžnej sumy“. Žalovaná ani napriek zaslanej výzve zo strany žalobcu nezaplatila dlžnú pohľadávku. Žalobca sa žalobou domáha zaplatenia sumy 2.815,59 EUR z titulu nesplatenej istiny, sumy 239,97 EUR z titulu zmluvného úroku, sumy 1.852,24 EUR z titulu zmluvného úroku, úroku zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 2.815,59 EUR vo výške 19,5 % ročne od 1.11.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.815,59 EUR od 1.11.2017 do zaplatenia a sumy 39,51 EUR titulom poplatkov.
3. Žalobca pripojil k žalobe listinné dôkazy - Zmluvu o úvere, Obchodné podmienky pre úver, Všeobecné obchodné podmienky, aktuálny stav úveru, upozornenie pred zosplatnením, výzva na úhradu dlžnej sumy, predpis splátok. 4. Žaloba s prílohami a procesným poučením bola žalovanej doručená v zmysle ust. § 116 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) dňa 14.3.2018. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila ani nepredložila súdu žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, resp. nepoužila žiadne prostriedky procesnej obrany. 5. Súd v súlade s § 297 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“) nariadil pojednávanie na deň 17.5.2018, predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené dňa 11.4.2018, žalovanej dňa 13.4.2018. Na pojednávaní dňa 17.5.2018 nebol prítomný žalobca, ktorý sa ospravedlnil z účasti na pojednávaní dňa 14.5.2018, pričom súhlasil s rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti. Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila. Súd rozhodol tak, že pojednával v neprítomnosti strán sporu. 6. V podaní doručenom súdu dňa 14.5.2018 žalobca upravil svoj žalobný návrh, keď si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.815,59 EUR z titulu nesplatenej istiny, sumy 239,97 EUR z titulu zmluvného úroku, sumy 1.852,24 EUR z titulu zmluvného úroku, úroku zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 2.815,59 EUR vo výške 19,5 % ročne od 1.11.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2.815,59 EUR od 1.11.2017 do zaplatenia, pričom si neuplatnil sumu 39,51 EUR titulom poplatkov tak ako to žiadal vo svojom žalobnom návrhu.
S k u t k o v ý stav :
7. Dňa 20.1.2014 strany sporu uzavreli Zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť v prospech žalovanej ako dlžníka bezúčelový úver a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom. Výška poskytnutého spotrebiteľského úveru bola 3.000 EUR. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v 72 mesačných splátkach po 71 EUR vždy v 10. deň kalendárneho mesiaca s termínom splatnosti prvej splátky dňa 10.2.2014 s tým, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 10.1.2020. Ročná úroková sadzba bola 19,50 %, RPMN bola 21,34 % a priemerná hodnota RPMN bola 19,35 %. Celková výška nákladov predstavovala sumu 2.059,01 EUR. Súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky pre úver dostupná pôžička. 8. Žalovaná záväzok uhrádzať splátky úveru neplnila riadne a včas, z toho dôvodu žalobca listom zo dňa 9.2.2015 označeným ako „upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ vyzval žalovanú na zaplatenie omeškanej splátky spolu s príslušenstvom do 15 kalendárnych dní od doručenia predmetnej výzvy. Nakoľko k úhrade dlžnej sumy zo strany žalovanej nedošlo, listom zo dňa 26.2.2015 označeným ako „ výzva na úhradu dlžnej sumy“ žalobca vyzval žalovanú k splateniu celého úveru vo výške 2.815,59 EUR najneskôr do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy, a zároveň žalovanej oznámil, že k 26.2.2015 sa pohľadávka žalobcu zo Zmluvy stala splatnou v celom rozsahu. 9. Žalovaná do dňa podania žaloby uskutočnila úhrady spolu vo výške 1.145,96 EUR, tak ako je zrejmé z výpisu úverového účtu žalovanej priloženého k žalobnému návrhu.
Zistený skutkový stav súd podradil pod nasledujúce z á k o n n é ustanovenia : 10. V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. 11. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č.93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. 12. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. 13. Podľa článku 10 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 31.12.1994. Bezodkladne o tom informujú Komisiu. Tieto ustanovenia sa uplatnia na všetky zmluvy uzatvorené po 31.12.1994. 14. Podľa článku 2 písm. b) Smernice Rady č.93/13/EHS spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu a povolaniu.
15. Podľa článku 2 písm. c) Smernice Rady č.93/13/EHS predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. 16. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 17. Podľa § 879p Občianskeho zákonníka ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak. 18. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 19. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.6.2014 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 20. Podľa § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k), 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. 21. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 22. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. 23. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru. 24. Podľa ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 14.6.2014 orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (zmenené zák. č. 102/2014 Z.z s účinnosťou od 13. júna 2014). 25. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. 26. Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. 27. Podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
28. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1. 29. Podľa § 11 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. 30. Podľa § 54 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 31. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 32. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 33. Podľa §3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 34. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 35. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
P r á v n e posúdenie veci : 36. Široká ochrana spotrebiteľa je garantovaná už smernicou Rady 93/13/EZS z 5.4.1993. I v prípade spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko materiálne nahliadané pozícia kontrahenta, uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíši od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv (nález Ústavného súdu ČR sp.zn. 1.ÚS 342/2009, uznesenie KS v Žiline sp.zn. 9Co/236/2010 zo dňa 30.8.2012, uznesenie KS Prešov sp.zn. 7CoE/34/2009 zo dňa 30.9.2009, rozhodnutie KS v Nitre sp.zn. 6Co/254/2008 zo dňa 10.2.2009). 37. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva absolútnym obchodným vzťahom, ktorá sa v zmysle §261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spravuje úpravou podľa Obchodného zákonníka (§479 a nasl.), pričom túto úpravu možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zároveň však podľa charakteru zmluvy (t.j. formulárová predtlač a podnikateľ - fyzická osoba) ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje špeciálna úprava obsiahnutá v §52 ods.2, posledná veta Obč. zákonníka a v osobitnom zákone č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. 38. Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). 39. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka (účinné od 01. 04. 2015), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 čl. VIII. Zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a zákonodarca nestanovil žiadne intertempolárne pravidlá. Pomerne jasným a nepochybným sa v tomto svetle javí úmysel zákonodarcu a zákona, a výklad konkrétneho ustanovenia je tak len derivátom elementárneho pravidla, že každá právna norma sa má vykladať na prospech toho, na ochranu koho je primárne určená. O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Dikcia ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu k lex generali ( ust. §100 ods. 1 OZ) a lex specialis (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa). Preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely . Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat les generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie§ 52 a nasledovné Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia §2 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda aj otázka premlčania nároku žalobcu sa posudzuje podľa ustanovenia§ 101 Občianskeho zákonníka. K uvedenému súd ešte dopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter
absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie neobsahuje prechodné ustanovenia. 40. S účinnosťou od 1.5.2014 stanovuje zákon orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uvedené ustanovenie predstavuje vo vzťahu k § 100 Občianskeho zákonníka lex specialis. 41. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné nadanú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z. 42. V konaní bolo preukázané, že strany sporu dňa 20.1.2014 platne uzavreli Zmluvu o úvere, avšak niektoré časti zmluvy obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore s citovanou právnou úpravou. Za individuálne dojednané sa nepovažujú také zmluvné podmienky, s ktorými spotrebiteľ síce mal možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol ovplyvniť ich obsah. Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. V pochybnostiach o význame zmluvnej podmienky platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 43. Preskúmaním uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že v zmluve absentuje správne uvedenie ďalšej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Je pravdou, že v zmluve sa nachádza suma 2.059,01 EUR uvedená ako „celková výška nákladov“. Avšak táto suma nie je konečná s poukazom na text uvedený v zmluve menším písmom, ktorý uvádza, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Takto celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v skutočnosti nie je suma 2.059,01 EUR, ale suma 5.059,01 EUR (3.000 EUR + 2.059,01 EUR), ktorá však v Zmluve výslovne uvedená nie je. Vzhľadom na túto skutočnosť súd v zmluve uvedenú sumu 2.059,01 EUR, resp. neuvedenie celkovej sumy, ktorú musí dlžník zaplatiť považoval za zavádzajúcu vo vzťahu k spotrebiteľovi. 44. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp.z. 24Co/422/2014 text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti sa však vzťahuje aj na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že aplikácia všeobecných obchodných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má nielen formálne, ale aj obsahové obmedzenia. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým na to aby ich nebolo potrebné prepisovať do každej zmluvy. Nemôžu však slúžiť na to, aby do nich v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme dodávateľ ukryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné. Pokiaľ tak dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu. 45. Ak žalobca odkazuje na Všeobecné obchodné podmienky, časť obsahu zmluvy možno určiť odkazom na Obchodné podmienky iba v zmysle Obchodného zákonníka ( ustanovenie § 273 ods. 1), Občiansky zákonník takéto ustanovenie nemá. Preto nemožno v prípade spotrebiteľských zmlúv jej časť dohodnúť odkazom na Všeobecné obchodné podmienky. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sú ustanoveniami lex specialis povahy, a to nielen vo vzťahu k ostatným častiam OZ, ale aj vo vzťahu k iným právnym predpisom iba parciálne regulujúcim spotrebiteľské záväzky. V dôsledku jednostrannej kogentnosti noriem určených na ochranu spotrebiteľa je vylúčené, aby sa ustanovenia právnych predpisov, vrátane OZ na škodu spotrebiteľa odchyľovali od čo i len dispozitívnych ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisoch 46. V rovine súkromného práva a osobitne zmluvného práva je pre úpravu spotrebiteľských záväzkov určujúcim právnym predpisom OZ; osobitné právne predpisy regulujúce práva spotrebiteľa, ktoré sa vecne odchyľujú od právnej úpravy OZ majú postavenie lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam OZ okrem ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Normy obchodného práva nemajú výkladovú ani
aplikačnú prednosť pred normami občianskeho práva a ich použitie môže byť limitované výhradne v rámci použitia konkrétnych zmluvných typov obchodného práva, pričom je vylúčené, aby sa na spotrebiteľské záväzky aplikovali inštitúty a právny režim noriem obchodného práva pred normami občianskeho práva. 47. Čo sa týka Všeobecných obchodných podmienok, ak sa majú stať súčasťou zmluvy, môže sa to udiať len prostredníctvom transparentnej inkorporačnej doložky. O netransparentnú inkorporačnú doložku ide aj vtedy, ak ju dodávateľ menším písmom ako zmluvné podmienky prestavujúce podstatné zložky zmluvy. K drobnému písmu porovnaj nález I. ÚS 342/09 Českej republiky. 48. Spotrebiteľ sa tak môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika), že menším obsahuje text, ktorému nemusí pripisovať až taký dôležitý význam. V spojení s úplne miniatúrnym písmom, pri čítaní ktorého sa stráca orientácia vyžadujú sa pomôcky ( lupa, pravítko a pod.) práve menším písmom môže spotrebiteľa odradiť od sústredenia sa pri uzatváraní zmluvy. V bežnom živote sa zväčšenému textu pripisuje záujem autora pripísať mu väčší význam, opačný text s menším písmom môže indikovať menej podstatný obsah zmluvy. V spojení s rozsiahlymi podmienkami písanými takmer nečitateľným drobným písmom tak existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu. Neprijateľná inkorporačná doložka v danom prípade nemohla a nemôže privodiť viazanosť Všeobecných obchodných podmienok žalobcu. 49. V Zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 19,50 %, pričom úrokové miery podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov boli v tom čase (január 2014) vo výške 12,91 %, čo je výška stanovená Národnou bankou Slovenska. V súlade s § 39 Občianskeho zákonníka sa nesmie dohoda o výške úrokov priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku 5Cdo 26/11 zo dňa 26.04.2012 uviedol: „Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Najvyšší súd poukázal na to, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané úroky. 50. Úrok z pôžičky vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (1MCdo 1/2009 /NS SR/, 21Cdo 1484/2004 /NS ČR/). Súd na margo veci poznamenáva, že súdna prax sa značne kriticky vyjadrila už aj k rádovo nižším úrokovým sadzbám. 51. Súd považuje za potrebné uviesť ( i napriek tomu, že žalobca si v podaní doručenom súdu dňa 14.5.2018 poplatky neuplatnil), pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov v sume 39,51 EUR, pri posúdení predmetných dojednaní v rámci Zmluvy , Zmluva, ktorú uzatvoril žalobca so žalovanou je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá bola uzavretá na základe vopred pripraveného formulára, zo strany žalobcu, bez možnosti žalovanej meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Jednotlivé poplatky a sankcie neboli so žalovanou individuálne dojednané, pričom je zrejmé, že žalovaná nemala možnosť túto zmluvu z hľadiska jej obsahu ovplyvniť, preto je neplatne dohodnutá. Poplatky za plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, sú neprijateľné, nakoľko slúžia na uspokojenie potrieb dodávateľa, nie spotrebiteľa a je z nich zrejmý vlastný ekonomický záujem žalobcu. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa ktorými nie sú spotrebiteľovi poskytované nejaké protiplnenia. 52. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť predstavuje sumu 5.059,01 EUR, čo predstavuje v porovnaní k poskytnutej sume úveru (3.000 EUR) 169 % z celkovo poskytnutej sumy a v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ako neprimerane vysoká v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná. 53. Pokiaľ ide o zvyšnú časť žalobcom uplatneného nároku, z vyššie uvedených dôvodov súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Veriteľovi tak vzniklo právo iba na úhradu úverovej istiny, t.j. tej sumy, ktorú žalovanej poskytol. Žalobca preukázal, že žalovanej bola poskytnutá suma 3.000 EUR, pričom žalovaná z tejto sumy uhradila 1.145,96 EUR tak ako to vyplýva zo stavu úveru ku dňu 31.10.2017 predloženého žalobcom k žalobnému návrhu. Žalovaná uvedené skutočnosti nerozporovala. Vzhľadom na to, že zmluvu bolo potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatku, súd priznal žalobcovi rozdiel medzi sumou poskytnutou žalovanej ( 3.000 EUR) a sumou zaplatenou žalovanou titulom zmluvy o úvere (1.145,96 EUR), preto uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.854,04 EUR.
54. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 55. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania (dňa 27.2.2015 vzhľadom na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ku dňu 26.2.2015) bola 0,05 %. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania v ním uplatnenej výške 5,05 % ročne z priznanej sumy a to odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo strany žalobcu (27.2.2015 - v zmysle zásady non ultra petitum) až do zaplatenia. 56. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Na doplnenie právnej argumentácie súd uvádza : 57. V právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 5. a 6. otázku uviedol, že Článok 10ods.2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, rozhodnutí krajských súdov / napr. KS TN 19Co 594/15 , KS BB 14Co 692/15/ v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje vzmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musel skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nie je možné priznať Smernici ani nepriamy účinok. Jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Súd je preto názoru, že napriek rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov ( rozsudok Okresný súd Poprad , sp.zn. 12Csp/63/2016 , zo dňa 24. 01. 2018 ) 58. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. 12. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 13. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. 14. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriami účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. 15. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov ( rozsudok Krajský súd Žilina, sp. zn. 7Co/340/2017 , zo dňa 24. 01. 2018) 59. Avšak zároveň rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo právnom vzťahu. ...Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (V. zo dňa 9.11.2015 (na ktorý poukázal v odvolaní žalobca), poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. 21. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. ...Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013. 23. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. (rozsudok Krajský súd Krajský súd Trnava, sp.zn.: 9Co/278/2017 zo dňa 23.1.2018)
Trovy konania :
60. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 61. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 62. Podľa zásad o náhrade trov konania súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore, t.j. 32 % (čo predstavuje konečný úspech žalovanej v spore, pretože zo 100 % žalovanej sumy 2.815,59 EUR súd prisúdil žalobcovi sumu 1.854,04 EUR, čo je pre žalobcu 66 % úspech a 34 % neúspech). 63. O výške trov súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej (§ 262 ods.2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).