Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-52-2018.pdf
PDF · 98.96 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/52/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX T., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.088,50 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 32Csp 20/2017 -41 zo dňa 11.12.2017, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a vo výroku o trovách konania.
II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: „I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Spor právne posúdil podľa ust. § 3 ods. ods. 3, 5, § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
3. V odôvodnení uviedol, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 12C/431/2014 - 48 zo dňa 03.11.2015 určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi stranami sporu je neplatná a zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.088,50 eura titulom bezdôvodného obohatenia s poukazom na to, že nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy, keďže nedošlo k platnému prijatiu návrhu na uzatvorenie spotrebiteľskej zmluvy, ktorá tak neobsahovala všetky zákonom požadované náležitosti (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 43a ods. 1, § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ teda išlo o dôvodnosť žaloby vo veci samej, súd prvej inštancie poukázal na to, že úspech žalobcu ako spotrebiteľa v konaní o určenie neplatnosti zmluvy a o vydanie bezdôvodného obohatenia je nespochybniteľnou skutočnosťou. Predmetný rozsudok bol preskúmaný odvolacím súdom, ktorý ho vyhodnotil ako vecne správny. Preto s poukazom na to, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Súd
preto vyhodnotil nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle satisfakcie za to, že sa domáhal voči dodávateľovi na súde svojich práv, ako dôvodný. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu v tom smere, že výška primeraného finančného zadosťučinenia musí byť v každom jednom prípade totožná s výškou priznaného bezdôvodného obohatenia. Takýto názor by neumožnil zohľadňovať konkrétny skutkový stav tej - ktorej veci, čo by viedlo k prílišnému formalizmu. Zákon hovorí o „primeranom“ finančnom zadosťučinení, čo podľa názoru súdu má umožniť súdu posúdiť a zohľadniť jednotlivé prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie, keďže má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd a žiadať o ochranu svojich práv. V danom prípade súd prvej inštancie považoval za spravodlivé priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur. Pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv zohľadňujúc tiež časový aspekt závadného konania žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to proti prvému a tretiemu výroku. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že žiadny zákon neupravuje to, že právom spotrebiteľa je uvedenie určitých náležitostí zmluvy a v prípade, že tieto náležitosti nie sú uvedené, ide o jeho porušenie. Ani súd vo svojom rozhodnutí neoznačil zákonné ustanovenie, ktoré by upravovalo tvrdené právo žalobcu ako spotrebiteľa. Rovnako tak nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktoré by konštatovalo, že došlo k porušeniu práva spotrebiteľa na uvedenie určitých náležitostí zmluvy. Napriek tomu, že súd svoje rozhodnutie odôvodňuje porušením práva spotrebiteľa (žalobcu), v celom rozsahu neoznačil žiadne zákonné ustanovenie, ktoré toto právo upravuje a ktoré teda bolo porušené. Z napádaného rozhodnutia nie je zrejmé ani to, či je splnený predpoklad uvedený v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Zákonná úprava nepriznáva primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi len preto, že uplatnil nejaké právo, ale len vtedy, ak úspešne uplatnil porušenie práva ustanoveného na ochranu spotrebiteľa. To, že by súd prvej inštancie mal preukázané, že došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa určeného zákonom, z rozsudku nevyplýva. Súd prvej inštancie odôvodnil vznik nároku všeobecne, neurčito, čo spochybňuje, ako a čím vlastne dôvod nároku bol preukázaný. Nárok na finančné zadosťučinenie zákon nespája s postavením osoby ako spotrebiteľa, ale s porušením práva určeného na ochranu spotrebiteľa. Z toho potom vyplýva, že takýto nárok nevzniká osobe titulom jej postavenia spotrebiteľa, ale len v spojení s konkrétnym právom. Napádaný rozsudok neobsahuje ani žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých súd priznal nárok na finančné zadosťučinenie v sume 500,- Eur. Napádaný rozsudok nedáva odpoveď ani len na to, v čom súd mal preukázané skutočnosti odôvodňujúcu sumu 500,- Eur. Z toho potom vyplýva, že za takéhoto stavu primeraná suma by mohla zodpovedať aj sume 1,- alebo 10,- Eur. Odôvodnenie sumy priznaného nároku nemá oporu v dokazovaní, v žiadnej preukázanej skutočnosti. Žalovaný napadol aj výrok o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v prejednávanej veci opomenul zohľadniť fakt podstatný aj pre rozhodovanie o náhrade trov, a to že žalobca v konaní ani neuvádzal žiadnu skutočnosť zdôvodňujúcu výšku uplatňovaného nároku. Výška nároku síce závisela (a vždy závisieť bude od úvahy súdu), to však neznamená, že v takýchto prípadoch neplatí zodpovednosť sporovej strany za bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Ak sporová strana tieto bremená neunesie, sama sa pričiní o výsledok sporu aj v tom zmysle, že úvaha súdu je založená len na skutočnostiach, ktoré súd zistil a pre ktoré nevyhovel celému návrhu. Sporová strana- žalobca sa teda svojou procesnou aktivitou či pasivitou podieľa na výsledku „úvahy“ súdu. A preto súd pri rozhodovaní o náhrade trov by nemal postupovať mechanicky v tom zmysle, že výška nároku závisí od jeho úvahy, a preto ak dospeje k dôvodnosti základu nároku, má priznať náhradu trov konania v celom rozsahu. V takom prípade sa totiž popierajú vyššie uvedené procesné povinnosti sporovej strany, v dôsledku čoho tak súd ani nemá možnosť čo posudzovať v rámci svojej úvahy a procesná strana tak ani tvrdiť skutočnosti ohľadne uplatňovaného nároku. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
8. Žalovaný namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.
11. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").
12. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.
13. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadošťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní
porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
14. Žalobca voči žalovanému úspešne uplatnil porušenie práva osobitným predpisom na Okresnom súde Prešov, ktorý rozsudkom zo dňa 03.11.2015, sp. zn. 12C/431/2014, ktorým súd určil, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.12.2008 je neplatná (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia 1.088,50 eura v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 391,03 eura na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). V odôvodnení poukázal na to, že uvedenie výšky úveru ako aj RPMN (ročnej percentuálnej miery nákladov) je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej neuvedenie je sankcionované tým, že takáto zmluva je bez poplatkov a bez úrokov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v danej právnej veci bola posúdená ako neplatná. V nadväznosti na neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.088,50 eura ako rozdiel medzi vyplatenou sumou 986,95 eura oproti splatenej sume 2.008,50 eura s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 457 Občianskeho zákonníka..“ Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.02.2017. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 18Co/47/2016 - 67 zo dňa 18.01.2017 potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 12C/431/2014 - 48 zo dňa 03.11.2015 a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení okrem iného uviedol, cit.: „Účelom právnej úpravy (§ 4 ods. 5 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch. Žalovaný ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov. A to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 4 ods. 5 ZoSÚ).
15. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, pokiaľ však žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a zo záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé, aká je spojitosť medzi rozhodnutím vo veci so sp. zn. 12C/431/2014 a tvrdeniami žalobcu, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že bol to žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou, svojim postupom zapríčinil, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bola posúdená ako neplatná, v dôsledku čoho sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.
16. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy, ktorá hrozila žalobcovi v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalovaného. Priznaná suma 500,- Eur zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri učení výšky primeraného finančného zadosťučinenia na základe úvahy odvolacieho súdu, tento prihliadol na všetky skutkové okolnosti daného prípadu, vrátane odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd má za to, že žalobca úspešne uplatnil svoju obranu proti dodávateľovi v konaní so sp. zn. 12C/431/2014 Okresného súdu. Je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom Profi Credit Slovakia a. s., je priznaná výška finančného zadosťučinenia, určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu, primeraná.
17. Pre úplnosť, odvolací súd dopĺňa, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či k vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie teda úplne postačuje len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z.
18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd je toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je
suma 500,- Eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti odôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
20. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
21. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).
22. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
24. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).