Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoPr/8/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: STARLIT Bratislava, s.r.o., so sídlom Bratislava, Seberíniho 1, IČO: 31 372 821, zastúpeného advokátom: JUDr. Zoltán Ludik, so sídlom Bratislava, Cukrová 14, proti žalovaným: 1. H. K., nar. XX.X.XXXX, bytom O. N., I. X, 2. S. N., nar. XX.X.XXXX, bytom O. N., J. X. XXXX/X, obe zastúpené advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, so sídlom Dunajská Streda, Ružová 265, o zaplatenie 53.569,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14Cpr/2/2013-260 zo dňa 1.3.2017, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd odvolanie žalovaných 1. a 2. proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

II. Vo zvyšku vo výrokoch I., II. a IV. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 53.110,32 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 53.110,32 Eur odo dňa 3. augusta 2013 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd žalovanej v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 459,12 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 459,12 Eur odo dňa 3.augusta 2013 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. súd vo zvyšku žalobu zamietol a ostatným výrokom IV. vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 4, § 33 ods. 3, § 177 ods. 1, § 178 ods. 1, § 182 ods. 1, 2, 3, § 184 ods. 3, 4, § 186 ods. 1, § 187 ods. 1 a 2, § 189 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, s použitím § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, i § 10c a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku skonštatoval, že je nespornou skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanými existoval pracovno-právny vzťah. Dohodu o spoločnej zodpovednosti uzatvárali po uzavretí pracovnej zmluvy žalované ako zamestnankyne so žalobcom dňa 29.februára 2012. Je zrejmé, že žalobcovi vznikla škoda ako dôsledok protiprávneho zásahu do majetkových práv zamestnávateľa tretími osobami, keď títo počas obednej prestávky zamestnankýň, dňa 27.novembra 2012 o 12.15 hod. sa vlámali do predajne žalobcu a odcudzili tovar v celkovej hodnote 44.287,04 eur a finančnú hotovosť v sume 424,99 eur. Žalobca si vyčíslil celkovú škodu vo výške 53.569,44 eur. Túto výšku škody namietli žalované, že je nepreskúmateľná. Avšak z vykonaného dokazovania je jednoznačné, že sa vychádzalo z inventúrneho súpisu, za prítomnosti žalovaných,

pričom výsledok inventúry podpísali a nenamietali. Z predložených dôkazov a výpovedí strán sporu, ako aj svedkov súd zistil, že v predajni žalobcu v čase krádeže nebol zapnutý alarm, dvere zamestnankyne zamkli na tri zámky, tovar ponechali vo výkladných skriniach, trezor nepoužili, a obe naraz opustili pracovisko v čase obednej prestávky. Predajňa nebola zabezpečená kamerovým systémom. Konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 11. júla 2014 netvrdil, že zapnutie alarmu požadoval od žalovaných, uviedol iba to, že „určite ich ústne poučoval, aby riadne zabezpečovali predajňu“ a nemal dôvod nedôverovať zamestnankyniam, nakoľko mali skúsenosti s vedením zlatníctva. Naproti tomu žalované uviedli, že so žalobcom sa dohodli, že všetko bude fungovať tak, ako v predošlej spoločnosti, u ktorej nemali povinnosť zapnúť alarm počas obednej prestávky. Mali za to, že nepochybili. Túto skutočnosť vyvodzovali aj z toho, že bezprostredne po krádeži im žalobca nedal výpoveď. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ustáliť, či boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných podľa ustanovenia § 182 ods. 1, 3 Zákonníka práce. Súd skonštatoval, že konštrukcia tejto osobitnej zodpovednosti je založená na tom, že zamestnanec, s ktorým sa uzavrela dohoda o hmotnej zodpovednosti, nevyúčtoval hodnoty mu zverené na základe tejto dohody, hoci ich bol povinný vyúčtovať, takže vznikol schodok. Je to zodpovednosť za predpokladané zavinenie, spočívajúce v tom, že zamestnanec nesplnil povinnosť vyúčtovať zverené hodnoty. Základnou právnou charakteristikou schodku je, že zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, chýbajú. Ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, nemá zavinenie tretej osoby samo osebe za následok zánik hmotnej zodpovednosti zamestnanca, ibaže by zamestnanec preukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. V prípade stretu zodpovednosti neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej povinnosti napr. tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral (tu súd odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.09.2010, sp.z.n.: 5Cdo 123/2009). Ďalej konštatoval, že ak je nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť, potom neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce. Je nesporné, že žalobca a žalované uzatvorili pracovnú zmluvu a zároveň je nesporné, že súčasne platne uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty a za stratu zverených predmetov. Z predložených listinných dôkazov a to predovšetkým inventarizačných zápisov a výkazov výsledkov inventarizácie mal súd zároveň preukázaný vznik schodku na zverených hodnotách a to aj jeho vyčíslenie čo do odcudzeného tovaru, ako aj finančnej hotovosti. Uvedené vyplýva aj z vykonávaných denných uzávierok, ktoré prezentovala svedkyňa p. W.. Súd uzavrel, že žalované v súvislosti s výkonom práce spôsobili žalobcovi škodu, za ktorú sú zodpovedné z titulu uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti, pričom mali k dispozícii niekoľko možností na ochranu zverených predmetov, a to uchovať tovar v trezore, zapnúť alarm, zotrvanie aspoň jednej zo zamestnankýň aj v čase obedu. Tieto opatrenia by s vysokou pravdepodobnosťou odradili páchateľa vlámať sa do prevádzky. Žalované v konaní nepreukázali súdu žiadnym relevantným spôsobom, že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez ich zavinenia a zároveň ani nerozporovali podiel na schodku vyčíslený žalobcom. Súd zo žiadneho listinného dôkazu nezistil, že by požiadali žalované o vykonanie inventarizácie po ukončení zastupovania brigádničkami. V konaní bolo tiež preukázané, že žalované neupozornili počas trvania pracovného pomeru svojho nadriadeného na skutočnosť, že by na pracovisku neboli vytvorené podmienky na riadnu starostlivosť o zverené hodnoty. Preto súd jednoznačne dospel k záveru, že žalované sú zodpovedné za škodu spôsobenom na zverených predmetoch a prostriedkoch, keď nedbanlivostným konaním obe naraz opustili predajňu, ktorú nezalarmovali, ani zverené predmety neuzamkli v trezore. Súd ustálil, že žalované ako zodpovedné zamestnankyne hoc nevedeli, že svojím konaním (obe opustili prevádzku), ako aj nekonaním (nezapli alarm, neuzamkli tovar v trezore) môžu privodiť také porušenie alebo ohrozenie, spočívajúce v krádeži, hoci o tom, vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery, vedieť mali a mohli, ergo je preukázaná minimálne ich nevedomá nedbanlivosť pri ochrane zverených hodnôt. Súd mal za preukázané, že škodu tvoriacu predmet tohto konania zapríčinili žalované svojím nedbanlivostným konaním a za túto zodpovedajú podľa § 179 ods.1 Zákonníka práce. Súd návrh považoval za dôvodný a s poukazom na vyššie citované ustanovenia Zákonníka práce, žalobe vyhovel a žalované zaviazal na úhradu dlhu tak ako je uvedené vo výrokoch jeho rozhodnutia.

4. Žalobca žiadal aj príslušenstvo k žalovanej sume a to od 1.decembra 2012. Avšak súd zistil zo záznamu z 24. júna 2013 (č.l. 119 a 120), že žalované boli vyzvané k dohode o vyrovnaní vzniknutej škody, pričom požiadali desaťdňový odklad na vyjadrenie, napokon sa však nevyjadrili. Z uvedeného vyplýva, že až týmto dňom žalobca požiadal žalované o plnenie. Uvedené vyplýva aj zo žaloby

(č.l. 4), kde žalobca uvádza, že na výzvu na uhradenie vzniknutého schodku zo dňa 24.júla 2013, ktoré boli doručené žalovaným dňom 26.júla 2013, ani jedna zo žalovaných nereagovala. Z celého dokazovania nevyplynulo, prečo žiadal úrok z omeškania od 1.decembra 2012. Pravdepodobne po ukončení mimoriadnej inventúry, avšak dokonca aj inventarizačný zápis je zo 4.decembra 2012. Žalobca tým, že zaslal žalovaným návrh dohody splácania a uznania dlhu s vyčíslením dlžnej časti schodku, de facto vyzval žalované na úhradu schodku. Žalovaným bola zásielka doručená podľa tvrdenia žalobcu dňa 26.júla 2013, do 7 dní od jej doručenia, 2.augusta 2013 boli žalované povinné dlžnú sumu uhradiť a od 3.augusta 2013 boli v omeškaní so zaplatením. Keďže žalované schodok neuhradili riadne a včas, dostali sa do omeškania, čím vzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania v súlade s citovaným ustanovením Občianskeho zákonníka vo výške určenej podľa vykonávacieho predpisu, t. j. vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania, ktorá bola 0,50%, úrok z omeškania žalobcovi tak patrí vo výške 8,50 % ročne, pričom žalobca si uplatnil úroky z omeškania v zákonnej výške. Na základe uvedeného súd zaviazal žalované na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,50 % ročne z dlžnej sumy od 3.augusta 2013 do zaplatenia. Žalobný nárok na úroky z omeškania za obdobie predchádzajúce dňu, kedy sa žalované dostali do omeškania, súd v tejto nepatrnej časti zamietol ako nedôvodný.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní len v nepatrnej časti neúspešný, preto má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, pričom výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 CSP/.

6. Proti tomuto rozsudku podľa podaného odvolania čo do všetkých jeho výrokových častí I., II., III., IV., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie obe žalobvané, pričom sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP. Odvolateľky sa s rozhodnutím nemôžu stotožniť, považujú ho za nesprávne, nepreskúmateľné a nespravodlivé s tým, že v rámci doplneného dokazovania po vrátení veci odvolacím súdom vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie s iným výsledkom. Podľa odvolateliek súd prvej inštancie vyhodnocoval zadovážené dôkazy jednostranne výlučne v neprospech žalovaných a ustálil, že obe sa dopustili nedbanlivostného konania, ktorým zapríčinili vznik škody na majetku žalobcu. Súdu prvej inštancie podľa odvolateliek ale uniklo, že žaloba v podstatne väčšej miere ako žalované zanedbal svoje povinnosti zamestnávateľa hlavne tým, že o predajňu sa nestaral a po prevzatí predajne nezabezpečil výmenu zámku na vchodových dverách, neskúmal, ani sa nezaujímal koľko kľúčov spolu má predajňa, či sú to kľúče originálne, alebo náhradné, nezabezpečil označenie týchto kľúčov, nepriradil ich k jednotlivým pracovníkom a nepridelil označené ani obom žalovaným. Za veľkú nezodpovednosť žalobcu označili skutočnosť, že po prevzatí predajne si ponechal všetky kľúče, ktoré boli používané predchádzajúcim majiteľom. Žalobca sa nepresvedčil ani o tom, či predajňa je riadne napojená na alarmový systém patriaci pod správu obchodného domu, ani nevedel kód, ktorým by sa tento alarm aktivoval resp. deaktivoval. Žiadne pokyny na zabezpečenie majetku im nedal, písomný pokyn vyhotovil až po tom, keď došlo k predmetnej krádeži. V rámci doplneného dokazovania sa preukázalo, že žalobca mal uzatvorenú pracovnú zmluvu s pani L. F. a M. F., ktoré boli v zamestnaneckom pomere od 12.7.2012, pričom žalobca nepredložil dôkaz o tom, že ku dňu 12.7.2012 uskutočnil inventarizáciu tovaru. Dokument o inventarizácii nepredložil ani ku dňu, kedy sa tejto pracovníčke pracovný pomer skončil. Tým žalobca sám zapríčinil zánik dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú mal s nimi uzatvorenú. Zdôraznili, že medzi právne podmienky založenia zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách patrí, aby zamestnanec mal v osobnej dispozícii hodnoty, ktoré sú predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorá podmienka v danom prípade splnená nebola. Prijatím zamestnanca do predajne v osobe pani L. F. od 12.7.2012 zapríčinil, že žalované nemali počas celej doby hmotnej zodpovednosti vo výlučnej osobnej dispozícii zverené hodnoty. Dohodu o hmotnej zodpovednosti preto považujú aj z tohto dôvodu za neplatnú. Podľa odvolateliek dohoda o hmotnej zodpovednosti je neplatná aj preto, že nebola uzavretá osobitne s každou zamestnankyňou. Odvolateľky poukázali tiež na to, že z vykonanej inventúry vyplýva schodok 53.569,44 Eur, za šperky 44.287,04 Eur a za hotovosť 424,90 Eur, ktorých súčet predstavuje spolu 44.711,94 Eur. Keďže žalobca prijal dňa 12.7.2012 novú pracovníčku, neuniesol dôkazné bremeno, že schodok vo výške 44.287,04 existoval i od 12.7.2012 do 27.11.2012 tak, ako to tvrdí v žalobe. Odvolateľky vyslovili názor, že ani pani W. vypočutá pred súdom prvej inštancie, nemohla dostatočným spôsobom potvrdiť skutočnosť, že chýbajúce tovarové zásoby ku dňu škodovej udalosti vykazovali stav 44.287,04 Eur s odvolaním sa na počítačový softvér

žalobcu, ktorý v predajniach k dispozícii nemala. Naviac nie je preukázané žalobcom, že chýbajúci tovar ku dňu škodovej udalosti bol fyzicky dodaný a odovzdaný do dispozičnej sféry žalovaných. Poukázali tiež na to, že na predajni sa nachádzali aj ďalšie kľúče od vchodových dverí a zámkov, ktoré boli voľne prístupné vo vitríne a ku ktorým mali prístup aj iný, napríklad konateľ alebo zamestnanci žalobcu, čo označili za hrubú nedbanlivosť bývalého zamestnávateľa. Zdôraznili, že keď je úplne jasné a dokázateľne zistiteľné, že chyba bola zamestnávateľovi známa, nie je potrebné, aby zamestnanec ešte formálne osobitne hlásil jej existenciu. Podľa odvolateliek žalobca vo väčšej miere zapríčinil vznik škody na jeho majetku svojím laxným prístupom, svojou absolútnou nečinnosťou a nezáujmom, hoci vedel, že vlastní predajňu so šperkami vo veľkej hodnote. Zodpovednosť zamestnanca za zverené hodnoty predpokladá riadnu písomnú evidenciu, potvrdenie o prevzatí, špecifikáciu, podpis a dátum preberajúceho zamestnanca, pričom takáto špecifikácia zo strany žalobcu predložená nebola. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že výška škody vyčíslená žalobcom bola jednoznačne preukázaná. Za nepochopiteľné označili, že žalobca nezabezpečil predajňu kamerovým systémom. Z výpovede konateľa žalobcu je preukázané, že zapnutie alarmu požadoval iba pri odchode po skončení pracovnej doby. Podľa odvolateliek uvedené nasvedčuje tomu, že žalovaný vôbec nemal záujem o riadne vedenie predajne. Všetku zodpovednosť mieni transformovať na zamestnankyne, pričom on sám v prvom rade zapríčinil, že mu vznikla z danej škodovej udalosti škoda. Vzhľadom na popísanú odvolaciu argumentáciu sú odvolateľky toho názoru, že neboli splnené predpoklady vzniku ich zodpovednosti podľa § 182 ods. 1 a 3 Zákonníka práce. Žalobca ako zamestnávateľ pochybil v značnej miere, keď nevytvoril podmienky, aby zabránil vzniku škody, čo vyplýva z vykonaného dokazovania. Odvolateľky sú toho názoru, že ak sú zodpovedné za vznik predmetnej škody, zodpovedajú podľa všeobecnej zodpovednosti podľa § 177 a nasl. v rozsahu náhrady škody podľa § 186 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce. V závere odvolania žiadali, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu, pretože sa opiera o dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorej platné uzavretie žalobca nepreukázal, žiadali tiež priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Eventuálne sa domáhali, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

7. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaných predložil prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí a zaviaže žalované na náhradu trov konania v oboch inštanciách, vrátane trov právneho zastúpenia. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a v časti, ktorou súd zvyšok žaloby zamietol, vyslovil, že s výrokom sú uzrozumení. S poukazom na to, že súd druhej inštancie predmetnú vec posudzoval v minulosti už dvakrát a dvakrát ju vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, má za to, že v zmysle § 390 nie sú dané dôvody na ďalšie zrušenie a vrátenie veci. Odvolateľky v odvolaní uviedli, že v rámci doplneného dokazovania vyšli najavo nové skutočnosti, pričom vôbec neuviedli o aké nové skutočnosti alebo dôkazy by sa malo jednať. Podľa žalobcu žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by podstatným spôsobom zmenili skutkovú situáciu a mali mať vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie najavo nevyšli. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalované až následne po dvojnásobnom vrátení veci začali rozporovať niektoré predtým nesporné skutočnosti. Pokiaľ žalované uviedli, že žalobca tvrdil, že zapnutie alarmu bolo konaním, ktoré jediné mohlo zabránil krádeži, toto popiera a tvrdí, že existovalo viacero spôsobov zabránenia krádeži, ktoré mohli žalované využiť, avšak tak neurobili z nedbanlivosti. Voľbu prostriedkov zabezpečenia žalobca ponechal na samotných žalovaných. Čo sa týka právneho posúdenia veci, rovnako sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Dôkazné bremeno znášajú žalované, ktorých zavinenie sa prezumpuje, pričom žalované svoje dôkazné bremeno neuniesli a zo svojej zodpovednosti sa neexkulpovali. To by sa im podarilo iba v prípade, že by využili všetky bezpečnostné opatrenia a prostriedky, ktoré im zamestnávateľ dal k dispozícii na ochranu zverených hodnôt. Žalované neuviedli v čom by malo spočívať jednostranné vyhodnocovanie dôkazov a v čom vidia postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní ako jednostranný. obsahuje ustanovenia o hmotnej zodpovednosti zamestnancov za schodok na zverených hodnotách preto, aby preniesol zodpovednosť za povinnosť chrániť majetok, ktorý im je zverený v neprítomnosti skutočného vlastníka (zamestnávateľa) na zamestnancov. V prípade, ak by zamestnávateľ znášal riziko, dôkazné bremeno a ešte by mal aj celý rad povinností, nemal by inštitút hmotnej zodpovednosti žiadne opodstatnenie. Ako to už ustálili vo veci aj súdy, existencia písomných pokynov zamestnávateľa nemá vplyv na povinnosti zamestnancov v rámci hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách. Čo sa týka námietok žalovaných ohľadne pracovných zmlúv s brigádničkami pani M. a L. F., obe brigádničky pracovali v prevádzke na základe dohody o pracovnej činnosti a teda neboli so zamestnávateľom v riadnom pracovnom pomere, naviac

obe boli vyberané žalovanými s okruhu ich známych a tieto sa za ne zaručili. V ďalšom žalobca poukázal na znenie ust. § 183 ods. 1 a 2 a § 184 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorých vyvodil, že právom zamestnancov a nie povinnosťou zamestnávateľa je požadovať vykonanie inventarizácie v prípade zmien v pracovnom kolektíve a rovnako je právom zamestnancov odstúpiť od dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti v prípade zmien v pracovnom kolektíve. Žalované pritom nepochybne mali zverené hodnoty v osobnej dispozícii. Ak by aj nemali, boli to práve ony, ktoré mali dohliadnuť na to, aby boli vykonané kroky na zabezpečenie zverených hodnôt, prípadne smerujúce k inventarizácii alebo zrušeniu dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, ak mali pochybnosti o ich možnosti zverené hodnoty náležite chrániť. Pokiaľ žalované opätovne argumentujú tým, že dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti je absolútne neplatná, keďže nebola uzavretá osobitne s každým pracovníkom, túto otázku už definitívne vyriešili súdy so záverom, že predmetná dohoda bola uzatvorená v súlade so zákonom a je platná. Čo sa týka matematickej nerovnosti pri súčte súm ukradnutých šperkov a hotovosti, táto suma nebola v priebehu celého konania výraznejšie spochybňovaná. Rozsah škody vyplýva aj z inventarizačného zápisu a vyšetrovacieho spisu polície. Žalované pritom boli prítomné pri inventarizácii po krádeži, pričom osobne podpísali a potvrdili inventarizačný zápis. V ďalšom žalobca k argumentácii žalovaných uviedol, že žalobca nenesie žiadne dôkazné bremeno spočívajúce v dokázaní, že schodok existoval i od 12.7.2012 do 27.11.2012. Zamestnávateľ totiž nemá povinnosť dokazovať existenciu schodku k rôznym časovým intervalom. Podstatným je preukázanie schodku v momente, kedy vyvodí dôsledky za tento schodok. Argumentácia žalovaných ohľadne nedostatočne preukázaných tovarových zásob v súvislosti s výpoveďou pani W. je podľa žalobcu zmätočná, žalované neuvádzajú v čom by chýbajúce tovarové zásoby nemali presahovať 44.287,04 Eur, keď sumy každej chýbajúcej položky boli jednoznačne zaznamenané. Do druhého vrátenia veci zo strany krajského súdu žalované výšku schodku ani nenamietali, táto otázka nebola spornou. Za nelogickú označil žalobca argumentáciu žalovaných, že ak chyba bola zamestnávateľovi známa, nie je potrebné, aby zamestnanec ešte formálne osobitne hlásil jej existenciu, ktoré tvrdenie označil za v rozpore s ust. § 183 Zákonníka práce, podľa ktorého práve zamestnanec má informačné povinnosti voči zamestnávateľovi. Žalobca vyslovil názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil situáciu po vrátení veci na ďalšie konanie a náležite doplnil dokazovanie, pričom správne ustálil, že žalovaným sa nepodarilo ani len sčasti exkulpovať a mal za preukázané, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku ich nedbanlivostného konania, čím boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných za schodok na zverených hodnotách v zmysle § 182 ods. 1 a 3 Zákonníka práce. Žalované svojim nedbanlivostným konaním uľahčili páchateľom konanie spočívajúce v krádeži tovaru, nakoľko nevyužili možnosti, ktoré im poskytol zamestnávateľ (napríklad zapnutím alarmu, uchovaním tovaru v trezore, alebo zotrvaním aspoň jednej zo žalovaných v prevádzke počas prestávky). Žalované sa z neznámych príčin spoliehali iba na zabezpečenie prevádzky visiacimi zámkami. Visiace zámky sa nikdy nenašli a teda nebolo ani preukázané, že tieto boli použité a na dverách sa v čase krádeže nachádzali. Pokiaľ si boli žalované vedomé nejasností ohľadne počtu a umiestnenia kľúčov, alebo mali podozrenie, že brigádničky by mohli s kľúčmi manipulovať, mali predsa dôsledne používať iné ostatné zabezpečovacie prostriedky prevádzky alebo aspoň obedovať oddelene. Žalované v priebehu konania žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia, žalované pritom nesú dôkazné bremeno a zodpovedajú bez ďalšieho za vzniknutý schodok pokiaľ sa neexkulpujú a nepreukážu, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia. Žalované ako zamestnankyne s uzatvorenou dohodou o spoločnej hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, mali urobiť všetky opatrenia, využiť všetky možnosti, aby majetok žalobcu riadne zabezpečili a chránili, nakoľko im bol zverený. V ostatnom sa žalobca odvolal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia, aj na argumentáciu súdu prvej inštancie, ako aj presné právne a skutkové zhodnotenie celého prípadu oboma predchádzajúcimi uzneseniami odvolacieho súdu.

8. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , v rozsahu výrokov I., II., IV. oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľky použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil

(§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 1 s výnimkou výroku III..

10. Odvolanie žalovaných smerovalo explicitne voči celému napadnutému rozsudku, výslovne proti všetkým vymenovaným výrokom I., II., III., a IV., teda i proti zamietajúcemu výroku III. Podľa § 359 ale odvolanie môže podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Preskúmavaný rozsudok v zamietajúcom výroku III. bol vydaný v neprospech žalobcu a v prospech žalovaných. Žalované preto neboli oprávnené na odvolanie proti výroku III. Odvolanie žalovaných bolo preto potrebné v tejto časti, ako podané neoprávnenými osobami, v zmysle § 386 písm. b/ odmietnuť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným odvolacou argumentáciou uplatnenou žalovanými, bolo potom posúdiť správnosť a zákonnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že v danom prípade podľa výsledkov vykonaného dokazovania boli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaných ako zamestnankýň za škodu, ktorá vznikla žalobcovi ako zamestnávateľovi vznikom schodku na zverených hodnotách a žalobca má narok na náhradu škody v priznanom rozsahu.

12. Vec súd prvej inštancie správne právne posúdil aplikáciou nasledovných hmotnoprávne ustanovení Zákonníka práce - ďalej aj (s výnimkou § 184 ods. 2 :

13. Podľa § 177 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie.

14. Podľa § 178 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu.

15. Podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Podľa ods. 2 dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Podľa ods. 3 zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

16. V zmysle § 183 ods. 1 zamestnanec, ktorý uzatvoril dohodu o hmotnej zodpovednosti, môže od nej odstúpiť, ak sa preraďuje na inú prácu, zaraďuje na iné pracovisko, prekladá alebo ak zamestnávateľ v čase do jedného mesiaca po tom, čo dostal jeho písomné upozornenie, neodstráni nedostatky v pracovných podmienkach, ktoré bránia riadnemu hospodáreniu so zverenými hodnotami. Pri spoločnej hmotnej zodpovednosti môže zamestnanec od dohody odstúpiť, ak je na pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo ustanovený iný vedúci, prípadne jeho zástupca. Odstúpenie sa musí oznámiť zamestnávateľovi písomne.

17. Podľa §184 ods. 2 na pracoviskách, kde pracujú zamestnanci so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, musí sa inventarizácia vykonať pri uzatvorení dohôd o hmotnej zodpovednosti so všetkými spoločne zodpovednými zamestnancami a) pri skončení všetkých týchto dohôd, b) pri preradení na inú prácu alebo preložení všetkých spoločne zodpovedných zamestnancov, c) pri zmene vo funkcii vedúceho alebo jeho zástupcu, d) na žiadosť ktoréhokoľvek zo spoločne zodpovedných zamestnancov pri zmene v ich kolektíve, e) pri odstúpení niektorého z nich od dohody o hmotnej zodpovednosti. V zmysle ustanovenia § 184 ods. 3 ak zamestnanec so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, ktorého pracovný pomer sa skončil alebo ktorý bol preradený na inú prácu alebo iné pracovisko, alebo bol preložený, zároveň nepožiada o vykonanie inventarizácie, zodpovedá za

prípadný schodok zistený najbližšou inventarizáciou na jeho predchádzajúcom pracovisku. Podľa ods. 4 ak zamestnanec, ktorý sa zaraďuje na pracovisko, kde pracujú zamestnanci so spoločnou hmotnou zodpovednosťou, zároveň nepožiada o vykonanie inventarizácie, zodpovedá, ak od dohody o hmotnej zodpovednosti neodstúpil, za prípadný schodok zistený najbližšou inventarizáciou.

18. Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

19. Podľa § 187 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ak škodu spôsobil porušením povinností aj zamestnávateľ, zamestnanec uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Ak zodpovedá zamestnávateľovi za škodu niekoľko zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.

20. Podľa § 189 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu predmetov, je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume. Podľa ods. 2 zamestnanec pri spoločnej zodpovednosti za schodok sa jednotlivým zamestnancom určí podiel náhrady podľa pomeru ich priemerných zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava v dvojnásobnej sume. Podľa ods. 3 podiel náhrady určený podľa odseku 2 nesmie u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich priemernému mesačnému zárobku pred vznikom škody. Ak sa takto určenými podielmi neuhradí celá škoda, zvyšok je povinný uhradiť vedúci a jeho zástupca podľa pomeru svojich priemerných zárobkov. Podľa ods. 4 ak sa zistí, že schodok alebo jeho časť zavinil niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí schodok tento zamestnanec podľa miery svojho zavinenia. Zvyšnú časť schodku uhradia všetci spoločne zodpovední zamestnanci podielmi určenými podľa odsekov 2 a 3.

21. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bol zistený nasledovný skutkový stav:

22. V danom prípade obe žalované na základe pracovných zmlúv zo dňa 16. 3 2011 s účinnosťou od 1.4.2011 ako predavačky pracovali v prevádzke žalobcu - v zlatníctve v Dunajskej Strede. Na základe písomne uzavretej dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 29.02.2012, prevzali zodpovednosť za zverené hodnoty, ceniny, tovar, zásoby materiálu určené pre obeh alebo obrat, ktoré boli povinné vyúčtovať. Dňa 27.11.2012 o 12:15 hod počas obednej prestávky žalovaných došlo v predmetnej prevádzke ku krádeži, pri ktorej páchateľ resp. páchatelia odcudzili tovar v celkovej hodnote 44.287,04 eur a finančnú hotovosť v sume 424,99 eur, ktoré sumy vyplynuli s vykonanej inventarizácie, ktorej sa zúčastnili obe žalované, pričom podpísali inventarizačnú správu bez pripomienok, aj z výpovede svedkyne W..

23. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce, resp. § 15 a nasl. a § 182 a nasl. Zákonníka práce nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, aby bola uzavretá individuálne s každým zamestnancom samostatne, s doložkou, že ide o spoločnú zodpovednosť, ako to tvrdia žalované. nevylučuje uzavretie dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti s viacerými zamestnancami na jednej listine (viacstranný právny úkon), ako tomu bolo i v danom prípade. Do spisu doložená písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti z 29.2.2012 uzavretá medzi žalobcom ako zamestnávateľom a oboma žalovanými ako zamestnankyňami, podľa názoru odvolacieho súdu obsahuje všetky náležitosti, je v súlade so zákonom a preto je platným právnym úkonom.

24. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danom prípade na vznik zodpovednosti žalovaných za schodok boli splnené všetky zákonné predpoklady, ktorými sú existencia pracovnoprávneho vzťahu, platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, schodok na hodnotách zverených na vyúčtovanie a zavinenie zamestnanca, ktoré sa v tomto prípade prezumpuje. Prvé tri zo štyroch podmienok sú podľa vyššie uvedeného v konaní preukázateľne splnené, Spornou bola existencia zavinenia žalovaných (pričom postačuje nedbanlivosť), ktoré nesúc dôkazné bremeno by mali preukázať, že vznik schodku nezavinili. Spornou preto bola otázka, či sa žalované zbavili zodpovednosti a to celkom alebo sčasti, ak by v konaní, nesúc dôkazné bremeno preukázali, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia, teda či sa vyvinili z prezumpcie ich zavinenia (§ 182 ods. 3 .

25. Ako na to poukázal odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 25CoPr/5/2014-128 zo dňa 9.2.2015, a zohľadnil aj súd prvej inštancie, podstatným je rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 123/2009, ktoré je mutatis mutandis použiteľné i na prejednávanú vec, v ktorom Najvyšší súd SR uzavrel, že ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, nemá zavinenie tretej osoby samo osebe za následok zánik hmotnej zodpovednosti zamestnanca (porovnaj napr. zhodnotenie rozhodovania súdov Slovenskej socialistickej republiky vo veciach týkajúcich sa zodpovednosti podľa ust. § 176 Zákonníka práce, zák. č. 65/1965 Zb., prerokovaného a schváleného občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR 6. novembra 1975, Cpj 50/75, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1976, pod č. 12), ibaže by zamestnanec preukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. V prípade stretu zodpovednosti neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej povinnosti napr. tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral. Zamestnanec sa nemôže zbaviť zodpovednosti, ak nesplnením svojich povinností riadne hospodáriť s jemu zverenými prostriedkami a počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu (§ 178 ods. 1 Zákonníka práce) vznik schodku umožnil. Ak je nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť, potom neprichádza do úvahy ani zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce. Názor, že odcudzenie tovaru iným páchateľom je vždy dôvodom, ktorý oslobodzuje hmotne zodpovedného zamestnanca zo zodpovednosti za vzniknutý schodok, preto nie je správny.

26. Z uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade bolo potrebné skúmať, či žalované ako zamestnankyne, konanie páchateľa neuľahčili porušením svojej pracovnej povinnosti napríklad tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečili a zodpovednosti sa pritom nemohli zbaviť, ak si nepočínali tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku, čím vznik schodku umožnili. Najvyšší súd výslovne uzavrel, že ani pri nedbanlivostnom porušení povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom, ak je takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť, neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti. Vlámanie by ako okolnosť zbavujúcu zamestnanca zodpovednosti teda prichádzala do úvahy vtedy, ak by boli vykonané všetky bezpečnostné opatrenia a vyžité všetky prostriedky, ktoré zamestnávateľ dal zamestnancom k dispozícii na ochranu zverených hodnôt. Žalované pritom tak boli povinné urobiť aj bez písomných bezpečnostných pokynov zo strany zamestnávateľa. Žalované podľa výsledkov dokazovania zjavne nevyužili všetky prostriedky, ktoré im žalobca ako zamestnávateľ dal k dispozícii na zabezpečenie prevádzky o ktorých mali vedomosť a mali k nim aj prístup, čo indikuje nedbanlivostné konanie. Jediným opatrením, ktoré vykonali bolo uzamknutie predajne na zámok. Bez relevantného dôvodu nevyužili iné tri bezpečnostné postupy, ktoré mali bezprostredne k dispozícii: pri odchode aktivovať alarm, uložiť cennosti do trezoru, príp. ísť na obed každá samostatne tak, aby predajňa neostala opustená bez dozoru. Toto nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedných žalovaných bolo pritom takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku páchateľom vo vymedzenom čase obednej prestávky nesporne vôbec nemohlo dôjsť, preto neprichádza do úvahy ani zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce preukázaním, že daný schodok vznikol celkom alebo sčasti bez zavinenia žalovaných.

27. V danej veci nie je ani skutkový podklad pre spoluzavinenie na strane žalobcu ako zamestnávateľa porušením povinnosti zabezpečiť zamestnancom také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia majetku (§ 177 ods. 1 , keďže nebolo preukázané, že danú škodu spôsobil porušením svojich povinností aj žalobca napr. tým, že by zamestnanci nemali vytvorené riadne pracovné podmienky a preto nebolo v ich možnostiach chrániť zverený majetok. Skutočnosť, že predajňu zamestnávateľ nezabezpečil kamerovým systémom je pravdou, ale táto okolnosť sama osebe, pri možnosti zabezpečenia predajne alarmom, použitia trezoru, pri zamestnávaní dvoch predavačiek, čo umožňovalo počas obedovej prestávky nenechať predajňu bez dozoru, je irelevantná.

28. S poukazom na argumentáciu vyššie bolo nutné skonštatovať, že žalované sa v konaní zo zodpovednosti za schodok v zmysle cit. § 182 nevyvinili, keď v konaní neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali, že daný schodok vznikol aspoň sčasti bez ich zavinenia. Zodpovedajú zaň preto v rozsahu skutočnej vzniknutej škody.

29. Rozvrhnutie náhrady škody medzi obe žalované sa opiera o cit. ust. § 189 ZP. V konaní bolo preukázané a nespochybnené, že žalovaná 2., ktorá nebola vedúcou ani jej zástupkyňou, dosahovala pred vznikom škody priemerný mesačný zárobok 459,12 Eur, a jeho výškou je daný jej maximálny podiel na náhrade škody. Vo zvyšku t.j. v sume 53.110,32 Eur je potom povinná skutočnú škodu v peniazoch uhradiť žalovaná 1., ktorá bola vedúcou.

30. Odvolateľky poukázali tiež na to, že z vykonanej inventúry vyplýva schodok za šperky 44.287,04 Eur a za hotovosť 424,90 Eur, ktorých súčet predstavuje spolu 44.711,94 Eur a nie žalovaných 53.569,44 Eur. Ako to vyplýva zo žaloby z hodnoty šperkov bola uplatnená i 20 % DPH, t.j. 8.857,41 Eur. Súčet škody potom zodpovedá žalovanej sume 53.569,44 Eur.

31. Pokiaľ žalované až od druhého rozhodnutia odvolacieho súdu, namietali dovtedy nespochybňovanú samotnú výšku schodku, ktorá bola v konaní preukázaná listinným dôkazom - inventarizačným zápisom, aj výpoveďou svedkyne W. a je rovnaká ako bola ustálená v trestnom konaní, pričom inventarizačný zápis bol opatrený aj podpismi žalovaných, ktoré sa inventúr osobne a priamo zúčastnili a výsledok inventarizácie podpismi odsúhlasili bez pripomienok, je tiež nutné uzavrieť, že svoje dôkazné bremeno o inej výške škody neuniesli, keď na svoje tvrdenie nepredostreli relevantné dôkazy.

32. Ničím nebolo preukázané, že páchateľ využil na vniknutie do predajne pravé kľúče od zámku na vchodových dverách, a pri použití vymenovaných troch ďalších možností zabezpečenia predajne resp. tovaru, by ani použitie kľúčov neumožnilo predajňu v krátkom čase prestávky v poludňajších hodinách na rušnom mieste, nepozorovane vykradnúť. Preto odvolací súd námietku odvolateliek aj v tomto smere považoval za irelevantnú.

33. Ak žalované namietajú, že na pracovisko boli prijaté 2 ďalšie osoby, táto skutočnosť nespôsobuje zánik či neplatnosť predtým uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti, ale zakladá možnosť zamestnanca od dohody odstúpiť (§ 183 ods. 1 , čo sa nestalo. V takom prípade mali žalované tiež možnosť požiadať o inventarizáciu (§ 184 ods. 2 , k čomu tiež nepristúpili.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaných zaoberajúcu sa ďalšími už irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe v podstatnom vyhovel (výrokom I. a II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrokom III.), pričom žalobcovi priznal plnú náhradu trov prvoinštančného konania (výrokom III.), rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania IV., potvrdil.

36. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 , o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Súd preto obe neúspešné žalované zaviazal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .