Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22Co-48-2018.pdf
PDF · 112.41 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/48/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: N. M., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/ XX, XXX XX D., zastúpeného: JUDr. Martina Fabianová, advokátka, Hencovská 2043, 093 02 Hencovce, IČO: 47 100 885, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie sumy 1.054,88 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8C/128/2015 - 114 zo dňa 04.04.2017, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a vo výroku o trovách konania.
II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1054,88 eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne od 23.11.2015 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %.“
2. Spor právne posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 107 ods. 1 a 2, § 451, § 517 ods. 1 a 2, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 1 ods. 2, § 3 ods. 1, 2, 10, 11, § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z.
3. V odôvodnení uviedol, že zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, ktorú uzavreli žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 10.000,- Sk. Žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 7.200,- Sk, t.j. spolu 17.200,- Sk v 10 mesačných splátkach po 1.720,- Sk. Zmluva bola uzatvorená dňa 10.01.2008. Žalobca uhradil žalovanému v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXX sumu 999,53 eur. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, ktorú uzavreli žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ vyplýva, že žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 14.000,- Sk. Žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 10.100,- Sk, t.j. spolu 24.100,- Sk v 10 mesačných splátkach po 2.410,- Sk. Zmluva bola uzatvorená dňa 03.10.2007. V súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXX uhradil žalovanému sumu 852,00 eur. Súd prvej inštancie zistil, že zmluvy neobsahujú, v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluvách sa uvádza len výška splátky a počet splátok bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluvy obsahovali termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka
tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Zmluvy takisto neobsahujú povinnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti úveru. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Zmluvy neobsahujú ani ďalší povinný údaj, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Bolo preukázané, že žalovaný v prospech žalobcu uhradil sumu 1.851,53 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné úvery súd vyhodnotil ako bezúročné a bez poplatkov a s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný žalobcovi poskytol celkovo sumu 796,65 eur, mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi plnenie získané bez právneho dôvodu, teda bezdôvodné obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Rozdiel medzi poskytnutými prostriedkami zo strany žalovaného a žalobcom uhradenými prostriedkami činí sumu 1.054,88 eur. Súd zaviazal žalovaného v zmysle § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka k zaplateniu zákonného úroku z omeškania vo výške 8,05% z dlžnej sumy od 23.11.2015, t.j. po uplynutí troch dní od doručenia žaloby žalovanému. Keďže žalobca požadoval priznať 9% úrok z omeškania odo dňa doručenia návrhu žalovanému, súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného posúdil ako nedôvodnú, nakoľko bol toho názoru, že na daný prípad je nutné aplikovať desaťročnú premlčaciu lehotu, keďže bezdôvodné obohatenie vzniklo úmyselnou činnosťou žalovaného. Tento ako veriteľ v rozpore so zákonom uzatvoril so žalobcom zmluvy o úvere, ktoré nespĺňali zákonom požadované náležitosti. Dlhodobé ignorovanie zákonných povinností sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní dvoch rokov je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie práva. Žalobca sa v danom prípade o bezdôvodnom obohatení dozvedel v deň, kedy navštívil právneho zástupcu a udelil mu plnomocenstvo na zastupovanie v súdnom konaní, t.j. dňom 24.06.2015. Žaloba bola podaná dňa 02.07.2015, teda v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Výrok o trovách súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výroku I. a III. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Jeho odvolacie námietky sú vyjadrením nesúhlasu s právnym názorom, ktorý vyslovil súd prvej inštancie k týmto otázkam: 1. právna povaha zmluvy o úvere, 2. Res iudicata, 3. posúdenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a 4. posúdenie premlčania nároku žalobcu. Žalovaný namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku.
5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Má za to, že rozsudok prvoinštančného súdu spĺňa uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Uviedol, že všeobecne známou skutočnosťou sú nekalé praktiky žalovanej spoločnosti aplikované pri vyplňovaní základných údajov dlžníka, vrátane účelu poskytnutia finančných prostriedkov. Za daného stavu je dôvodné žalobcovi priznať postavenie spotrebiteľa a na danú vec aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. K otázke prekážky rozhodnutej veci uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku veci rozhodnutej a oprávnený sa môže obrátiť na všeobecný súd, aby rozhodol o jeho nároku (uznesenie NS SR z 29. 01. 21015, sp. zn. 3Cdo/27/2011). Poukázal na skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí zhŕňať aj sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Jedným zo základných cieľov zákonodarcu bolo stanoviť porovnateľné číslo, ktoré slúži spotrebiteľom pre porovnanie ponúk rôznych finančných inštitúcií - ročnú percentuálnu mieru nákladov. Tento údaj patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi v zmluve o poskytnutí úveru. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení nespája s následkom neplatnosti zmluvy o úvere, avšak poskytuje spotrebiteľovi ochranu. Ak nie je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ zmluva o
spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu rozhodcovský rozsudok ukladá plniť aj poplatky a úroky, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, (rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7CO/84/2011). Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
6. K vyjadreniu žalobcu podal stanovisko žalovaný. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že Zmluvy boli uzavreté podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi Žalovaným a Žalobcom, s prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim konaním Žalobca vyvolal a inicioval. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Zmluvy o úvere obsahujú všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov účinných v čase ich uzatvorenia. Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s tým, že žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný má za to, že výška bezdôvodného obohatenia je zle vyčíslená.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
10. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
11. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu strany sporu dňa 03.10.2007 uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 14.000,- Sk a následne dňa 10.01.2008 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver v sume 10.000,- Sk.
12. Odvolací súd má za to, že zmluvy o úvere uzatvorené medzi stranami sporu sú spotrebiteľskými zmluvami v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl. v spojení s § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.), keďže ide o formulárové zmluvy, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah.
13. Z obsahu spisu možno vyvodiť záver, že v prípade namietaných zmlúv ide o formulárové zmluvy, ktorých obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu zmluvné dojednania podliehajú prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne preto súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok.
14. Odvolací súd konštatuje, že na predmetné zmluvy sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z.). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.
15. V ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. je explicitne uvedené, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru až s účinnosťou od 01.01.2008, uvedené však samo o sebe neodôvodňuje záver, že do novelizácie účinnej od 01.01.2008 sa predmetný zákon na úverové zmluvy nevzťahoval, keďže v ust. § 2 písm. a) je od počiatku uvedené, že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, pričom odvolací súd má za to, že pod pojem „iná právna forma“ nepochybne možno subsumovať aj úver.
16. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o výške úrokov a poplatkov, termín splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, údaj o konečnej splatnosti úveru, RPMN, ktoré sú v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere.
17. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. veta druhá, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
18. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z., od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
19. Následkom absencie vyššie uvedeného je tak v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pri takejto právnej úprave, ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu preto vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný musí vydať podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka.
20. Je nesporné, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., zneužíva svoje právo ako veriteľ, viackrát v priebehu rokov boli judikované všetkými súdmi rôznych inštancií porušenia práv spotrebiteľov, vrátane upozornenia Európskej komisie vo vzťahu k Slovenskej republike na riešenie ochrany spotrebiteľov práve v otázke zneužívania veriteľských práv touto spoločnosťou. Úmysly spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. obohacovať sa na úkor spotrebiteľov sú zrejmé, lebo táto spoločnosť má vedomosť z judikovaných rozhodnutí o svojom zneužití práva, či využívaní neprijateľných zmluvných podmienok.
21. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že existuje neodstrániteľná prekážka konania, ktorú predstavuje „res iudicata“, t. j. existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas
ktorejkoľvek časti konania, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje dojednanú rozhodcovskú doložku za neplatnú, dôsledkom čoho je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť.
22. Rozhodcovská doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 9/2012). Žalovaný si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.
23. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia.
24. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy odvolací súd vidí tiež v geografickom faktore v zmysle judikatúry. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť takmer 455 km na rozhodcovské konanie je odradzujúca (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial).
25. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“. Rozhodcovský rozsudok bol založený na rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne, ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 6CoE 66/2012, 6CoE 256/2012).
26. Vo vzťahu k námietke žalovaného o uplynutí premlčacej doby odvolací súd uvádza, že na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.
27. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný so žalobcom uzatvoril zmluvy o spotrebiteľskom úvere v roku 2007 a 2008, pričom viaceré podstatné náležitosti v zmluvách absentovali. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
28. Odvolací súd však nad rámec uvedeného odôvodnenia o včasnosti podania žaloby poukazuje aj na formu zavinenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorá priamo súvisí s otázkou premlčania.
29. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).
30. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením podstatných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t. j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).
31. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca podal dňa 02.07.2015, teda v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
32. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany žalobcu) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobca dozvie o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.
33. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-244/98 až 244/98). Tým sa ale zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky. Zdá sa, že je tu rovnaké nebezpečenstvo a reálny život to potvrdzuje, že spotrebitelia platia z nevedomosti správne aplikovať právo.
34. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.
35. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.
36. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala. V danom prípade sa tak stalo dňa 24.06.2015.
37. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
38. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti strán sporu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva
na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
39. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).
40. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
41. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný.
42. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).