Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-21-2018.pdf
PDF · 102.73 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/21/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. M. XXXX/XX, XXX XX U., v konaní o zaplatenie 1.153,34 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/170/2017-99 zo dňa 22.11.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žalobného návrhu v prevyšujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 411,07 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol. Vyslovil, že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 3, 4; § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497; § 408 ods. 1, 2; § 710 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 4; § 9 ods. 1, 2; § 10 ods. 1; § 11 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z. a po vykonanom dokazovaní skonštatoval, že medzi bankou a žalovaným bola uzatvorená dňa 23.07.2014 Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb na základe ktorého banka zriadila a viedla pre žalovaného účet č. XXXXXXXXXX a zároveň mu vydala platobnú kartu L. s denným limitom 1.000 eur. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky U. banky, a.s. Žalobca súdu predložil výpisy z účtu žalovaného za obdobie od mája 2015 až do 05.05.2017. Po písomnej špecifikácii od žalobcu mal súd za preukázané, že celkový počet kreditných operácií na účte žalovaného za rozhodné obdobie predstavoval sumu 18.186,49 eur a debetné operácie predstavovali sumu 19.339,83 eur. Žalobca a žalovaný totiž uzatvorili dňa 23.07.2014 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb na základe tejto zmluvy sa žalobca zaviazal pre žalovaného zriadiť a viesť bežný účet č. XXXXXXXXXX, zároveň bolo na formulárovom tlačive zaškrtnuté políčko, že sa vydáva zmluva o vydaní a používaní platobnej karty L. s denným limitom 1.000 eur.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že samotná formulárová zmluva neupravuje konkrétne odplaty za služby, ani podmienky za akých by bol žalovaný povinný ich platiť. Zmluva len odkazuje na sadzobník poplatkov a obchodné podmienky. Nároky žalobcu uplatnené v konaní teda vyplývajú z obsahu Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka, na ktoré zmluva odkazuje. Formulárová zmluva ako aj Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník sú vopred predtlačené, vopred vypracované žalobcom ako dodávateľom. Tieto žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom
ovplyvniť, nemal možnosť individuálne vyjednať ich znenie tak, aby bolo možné uzavrieť, že na ich znení sa veriteľ a klient dohodli v rámci zmluvnej voľnosti. Nepostačuje v žalobcom pripravenej predtlači formulárovej zmluvy konštatovať, že s Obchodnými podmienkami a Sadzobníkom sa žalovaný ako klient oboznámil a sú súčasťou zmluvy. Do nepodpísaných obchodných podmienok nemôže byť zahrnuté také zmluvné dojednanie, pri ktorom zákon výslovne vyžaduje písomnú formu. Podmienkou platnosti písomného právneho úkonu je totiž podpis konajúcej osoby, inak nemôže vyvolať zamýšľané právne následky. Poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 30.11.2011 sp. zn. 2Cdo/245/2010 so záverom, že ak nie sú obchodné podmienky podpísané v dojednaniach, ktoré sú v nich obsiahnuté a majú v zmysle zákona mať písomnú formu, sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné.
4. Prvoinštančný súd preto ustálil, že zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. i/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. S absenciou uvedenej náležitosti spája zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 následok, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový. Súd neakceptoval za dostatočné uvedenie úrokovej sadzby iba v rámci Obchodných podmienok a Sadzobníka žalobcu, prípadne vývesiek banky, nakoľko takéto dojednanie nespĺňa kritérium písomného uzatvorenia zmluvy a nejedná sa preto o platné dojednanie uvedených náležitostí.
5. Preto prvoinštančný súd považoval spotrebiteľský úver za bezúročný a bezpoplatkový a žalobcovi vznikol iba nárok na vrátenie reálne čerpaných finančných prostriedkov zo strany žalovaného. Žalobca bol povinný uviesť konkrétnu výšku úrokovej sadzby za ktorú požičal žalovanému finančné prostriedky (povoľuje mu ich prečerpať) tak, aby žalovaný ako klient a spotrebiteľ vedel za akých podmienok si peniaze požičiava, akú sumu presne zaplatí žalobcovi navyše, t.j. aby vedel, koľko ho táto služba poskytnutá žalobcom bude stáť. Žiadne z ustanovení zmluvy neobsahuje údaj o konkrétnej výške úrokovej sadzby. Tá je uvedená iba v sadzobníku poplatkov. Citované ustanovenie § 11 ods. 1 sankcionuje dodávateľa služby, teda žalobcu, že zmluva neobsahuje túto náležitosť, z tohto dôvodu sa považuje suma peňazí, ktorú požičal žalobca žalovanému za bezúročnú a bez poplatkov.
6. Preto podľa súdu prvej inštancie žalobca mal nárok len na vrátenie sumy zodpovedajúcej skutočnému prečerpaniu finančných prostriedkov. Zo žiadnych z predložených listinných dôkazov nie je zrejmé, do akej výšky mohol žalovaný nepovolene prečerpať bežný účet. Súd je toho názoru, že bolo povinnosťou žalobcu v prípade nedostatku disponibilných peňažných prostriedkov, vyradiť zo spracovania príkazy na úhradu a výbery žalovaného. Žalobca si vytvoril inštitút tzn. nepovoleného prečerpania na bežnom účte, ktoré už vopred predpokladal, že debetný zostatok sa bude úročiť debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou bankou a súd tento postup žalobcu vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, z ktorej žalobcovi nemohli vzniknúť nároky, ktoré si uplatnil. Žalobcovi vzniklo právo požadovať od žalovaného iba to, čo skutočne z finančných prostriedkov žalobcu čerpal.
7. Súd prvej inštancie vychádzajúc z písomného podania žalobcu zo dňa 03.11.2017 zistil, že kreditné operácie na účte žalovaného podľa výpisov z účtu predstavujú sumu 18.186,49 eur a debetné operácie predstavujú sumu 19.339,83 eur. Z dôvodov, že súd považoval tento úver za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, mal zato, že na účte žalovaného vznikli debetné operácie iba vo výške 18.597,56 eur, ktoré zahŕňajú platbu PSO vo výške 2.476,84 eur, použitý ATM U. banky 9.330 eur, použitie ATM inej banky 250 eur, platba z externého trvalého príkazu z bežného účtu vo výške 21,29 eur, výber hotovosti 2.200 eur, odchádzajúce platby 791,89 eur, odchádzajúce platby z inkasa 28,20 eur a bezhotovostný prevod UVEX vo výške 3.499,34 eur. Spolu debetné operácie predstavujú 18.597,56 eur. Pri zohľadnení právneho názoru súdu o tom, že žalobca má právo iba na vrátenie skutočne čerpaných prostriedkov, tak suma, ktorú súd žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť predstavuje sumu rozdielu vo výške 411,07 eur (18.186,49 eur - 18.597,56 eur) a vo zvyšku bola žaloba žalobcu ako nedôvodná zamietnutá. Žalobu žalobcu pri právnom názore prvoinštančného súdu považoval za nedôvodnú aj v časti požadovaného úroku vo výške 28% ročne z dlžnej sumy istiny, a preto žalobný návrh žalobcu bol aj v tejto časti zamietnutý.
8. Výrok o trovách konania odôvodil ust. § 255 ods. 2 CSP so záverom, že úspech žalobcu v konaní predstavoval 35 %, t.j. bol v prevažnej miere neúspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov konania. Úspešnému žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil, ani z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
9. Proti uvedenému rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žalobného návrhu v prevyšujúcej časti, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní vyslovil svoj nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že samotná formulárová zmluva neobsahuje konkrétne odplaty za služby, ani podmienky, za akých by ich bol žalovaný povinný platiť, tieto vyplývajú len zo Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka a žalovaný nemal možnosť individuálne vyjednať ich znenie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukázal na § 3 ods. 2, ods. 4 a ods. 5 písm. d) zákona o platobných službách, ktorý vyslovene nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Tiež poukázal na VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy o vkladovom účte a ich neoddeliteľnou súčasťou je aj Sadzobník. Banka pritom je oprávnená meniť VOP, preto nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky - a to jednostranná zmena zmluvných podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Ani zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, aby všetky náležitosti zmluvy museli byť uvedené v jednom dokumente. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/2015. K názoru súdu, že zmluva neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto v zmysle § 11 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bezpoplatkový uviedol, že zmluva bola uzavretá v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 708 a nasl.). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka banka vykoná do určitej sumy príkazy na úhradu, aj keď na účte nie je dostatok finančných prostriedkov, kedy sa práva a povinnosti strán správajú zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.). Podľa § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonané platby je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na jej započítanie peňažné prostriedky na účte. V ďalšom poukázal na Všeobecné obchodné podmienky v bodoch 3.4, 3.8 a 3.12, podľa ktorých môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu, kedy je majiteľ účtu povinný platiť z prečerpanej čiastky úroky. Je preto banka oprávnená požadovať úroky za prečerpanie účtu v zmysle Obchodného zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Navrhol preto rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a zaviazať žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať mu náhradu trov konania, a to aj odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal v napadnutom rozsahu rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia ústneho pojednávania ( § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 10.05.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05). 14. Žalobca v odvolaní argumentoval tvrdením, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 15. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery ( viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). 16. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, ktorá vznikla v súvislosti so zmluvným vzťahom medzi stranami
sporu, založeným dňa 23.07.2014 Zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb pod č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo zriadenie účtu č. P 17. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, teda nepriznal žalobcovi sumu 742,27 eur, ktorá pozostáva z poplatkov, úrokov a ďalších nárokov, a to za obdobie od 04.05.2015 do 05.05.2017. Z dokazovania bolo nepochybne zistené, že samotná Zmluva neupravuje konkrétne, aké odplaty za služby by bol a za akých podmienok žalovaný povinný platiť, keďže tieto si žalobca uplatňuje iba s poukazom na Sadzobník poplatkov a VOP. Úrokové sadzby produktov, Sadzobník a ani VOP neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu, čo jednoznačne vyplynulo z vykonaného dokazovania. Rovnako súd prvej inštancie správne vyhodnotil absenciu predpísanej písomnej formy konkrétnych dohodnutých podmienok so záverom, že ide o bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. 18. Aj keď žalobca v súvislosti s uplatnenými poplatkami a úrokmi poukazoval predovšetkým na príslušné články Všeobecných obchodných podmienok, ktoré podľa neho majú byť súčasťou zmlúv uzavretých medzi bankou a klientom, a majú tvoriť časť ich obsahu, odvolací súd má za to, že nie je možné prijať tento jeho názor, ak tieto neboli individuálne dohodnuté. Je však možné súhlasiť s tvrdením, že Zmluva o úvere nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument, no všetky prípadné dokumenty musia byť individuálne dohodnuté a riadne zmluvnými stranami podpísané. V prejednávanom prípade však o takúto situáciu nešlo. 19. Žalobca ohľadom nároku na zaplatenie v súdnom konaní uplatnenej pohľadávky odkazuje na VOP. Ide o podmienky, ktoré vypracoval a predložil sám žalobca. Keďže išlo o uzatvorenie zmluvy so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Teda išlo o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom zmluvy a sám by mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 Obč. zákonníka, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca) nepreukáže opak, ustanovenia vo VOP a Sadzobníku sa nepovažujú za individuálne dojednané. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že k žalobe boli žalobcom pripojené listiny, označené ako Úrokové sadzby produktov a Sadzobník poplatkoch a účinnosťou k 01.04.2017 a 01.01.2017, ako aj VOP s účinnosťou od 15.01.2017, preto je vylúčené, aby sa s uvedenými listinami mohol čo i len oboznámiť žalovaný už dňa 23.07.2014, keď podpisovala Zmluvu. Takéto podmienky, uvedené v spotrebiteľskej zmluve, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, sa považujú za neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 4 písm. a) OZ) a ich neprijateľnosť znamená zároveň ich neplatnosť (§ 53 ods. 5 OZ). Teda v tejto súvislosti sa odvolací súd plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že VOP, na ktoré zmluva odkazuje, nemožno považovať za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť a aj neplatnosť. Teda individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Sadzobník poplatkov zmluva odkazuje. Napokon to, že nejde o individuálne dojednanie VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani datované ( predložené listiny ani nemohli byť, lebo nadobudli účinnosť až v roku 2017). Preto správne rozhodol súd prvej inštancie, ak návrh žalobcu čo do sumy 742,27 eur, tvorenej poplatkami a úrokmi, napadnutým výrokom zamietol. 20. Odvolací súd ešte dodáva, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa. 21. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. 22. Tak odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vyporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP plne stotožňuje, a ktoré považuje za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom. 23. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako rozsudok vo výroku vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 24. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, s ktorý sa odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňuje a preto ho tiež potvrdil.
25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi z dôvodu, že tento si náhradu trov neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohol byť priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).