Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/178/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne U. H., T.. XX.XX.XXXX, H. D. R. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 45, proti žalovanému B. Y., T.. XX.XX.XXXX, H. D. M. H. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 4, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 9C/178/2014-92 zo dňa 17.3.2017 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Rožňava ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 9C/178/2014-92 zo dňa 17.3.2017 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni 944 € titulom bolestného a 350 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu o zaplatenie 1.106,33 € titulom trov splnomocneného zástupcu poškodenej a 350 € titulom zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 944 € ako náhrady škody na zdraví - bolestného, 1.106,33 € titulom náhrady škody - trov splnomocneného zástupcu ako poškodenej v trestnom konaní, sumy 700 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady všetkých trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný bol rozhodnutím Okresného úradu Rožňava, odbor všeobecnej vnútornej správy uznaným vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil tým, že dňa 25.02.2012 pred rodinným domom číslo 50 v obci Rožňavské Bystré úmyselne narušil občianske spolunažívanie ublížením na zdraví žalobkyni, ktorú fyzicky napadol tým spôsobom, že ju udrel päsťou do oblasti tváre a to pravého oka, následkom čoho spadla na zem. Spôsobil jej tak pomliaždenie mäkkých tkanív tváre vpravo, v pravej okoloočnicovej oblasti s krvnou podliatinou, otras mozgu a pomliaždenie ľavého ramena, ktoré zranenia si vyžiadali dobu liečenia spojenú s práceneschopnosťou v trvaní 21 dní. Súdny znalec v znaleckom posudku stanovil bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia 60 bodmi, čo predstavuje sumu 944 €. Žalobkyňa si však ako poškodená uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy v sume 700 € titulom zhoršenia jej psychického stavu následkom tohto traumatizujúceho zážitku a uplatnila si aj náklady súvisiace s pribratím splnomocneného zástupcu ako poškodenej v trestnom konaní v sume 1.106,33 €, čo odôvodnila tým, že ak poškodený splnomocnil svojim zastupovaním advokáta, trovy s tým spojené treba spravidla posudzovať ako trovy potrebné na účelné uplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V prvom rade poprel, že by žalobkyni spôsobil zranenia, ktorých odškodnenia sa domáha. Napriek tomu, že bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, podľa neho neboli objektivizované zranenia žalobkyne a tým nebol ani ustálený rozsah výšky škody, ktorú mala utrpieť, a preto mu ani v priestupkovom konaní nebola uložená povinnosť nahradiť žalobkyni škodu. Poukázal, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, previnenie alebo priestupok a kto ho spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, nie je však viazaný pokiaľ ide o rozhodnutie o výške škody. Už v trestnom konaní vznikli vážne pochybnosti o tom, či žalobkyňa skutočne utrpela zranenia, ktoré popisovala a či naozaj utrpela aj otras mozgu. Pokiaľ ide o zhoršenie psychického stavu, ktoré má preukazovať správa klinického psychológa, namietal, že táto príloha žaloby mu nebola doručená, napokon správa bola vypracovaná po vyše jednom roku po skutku, krátko pred rozhodnutím trestného súdu 24.6.2013 a vyjadril presvedčenie, že žalobkyňa pred psychologičkou nasimulovala zhoršenie svojho psychického stavu tak, ako predtým nasimulovala aj údajný otras mozgu. Žalovaný nesúhlasil ani s uplatneným nárokom titulom hotových nákladov súvisiacich so zastupovaním v trestnom konaní advokátom a v tejto časti podľa neho žaloba nie je dôvodná. Ustanovenie § 43 ods.6 Trestného poriadku, o ktorý žalobkyňa opiera svoj nárok, má dopad len na tam uvedené prípady, a preto ak žalobkyni bol ustanovený zástupca z radov advokátov v trestnom konaní, ten si má nárok na náhradu odmeny a hotových výdavkov uplatniť voči štátu stým, že o výške rozhodne orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím bolo skončené konanie postupom podľa § 353 ods.4 Trestného poriadku. Okrem toho žalobkyňa v trestnom konaní nebola úspešná a tak jej nárok nemá oporu ani v zásade úspešnosti. Žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatnených nárokov s poukazom na ust. § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa sa totiž o skutočnostiach dozvedela okamžite po spáchaní skutku dňa 25.2.2012 a od toho dňa začala plynúť dvojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 25.02.2014 a žaloba bola podaná na súde až dňa 23.06.2014, žiadal teda, aby žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi a zistil zo spisu Okresného súdu Rožňava 1T/46/2013, že uznesením zo dňa 24.6.2013 podľa § 280 ods.2 Trestného poriadku bola trestná vec obžalovaného B. Y., stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1 Trestného zákona postúpená na prejednanie a rozhodnutie Obvodnému úradu v Rožňave. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplynulo, že závažnosť konania obžalovaného je nepatrná, jeho konanie preto súd neposudzoval ako prečin, ale bolo by ho možné hodnotiť ako priestupok vzhľadom na spôsob vykonania zranenia poškodenej, jeho následky, okolnosti, za ktorých ku zraneniu došlo a mieru zavinenia obžalovaného a jeho pohnútku. T.j. k jeho násilnému konaniu došlo v čase, keď poškodená sa snažila zmocniť dcéry a pritom obžalovaný mal dcéru u seba oprávnene. Poškodenú s nárokom na náhradu škody odkázal súd na konanie vo veciach občianskoprávnych podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku. Z rozkazu o uložení sankcie za priestupok, vydaného Okresným úradom Rožňava, odbor všeobecnej vnútornej správy sp. zn. OU-RV-OVVS-2013/03570 zo dňa 17.12.2013 vyplýva, že žalovaný B. Y. bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.1 písm. d) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa dopustil tak, že dňa 25.02.2012 úmyselne narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví žalobkyni U. H.Ó., ktorú po predchádzajúcej hádke fyzicky napadol tak, že ju udrel päsťou do oblasti tváre pravého oka, následkom čoho spadla na zem, spôsobil jej pomliaždenie mäkkých tkanív tváre vpravo, v pravej okolo očnicovej oblasti s krvnou podliatinou, otras mozgu ľahkého stupňa a pomliaždenie ľavého ramena, ktoré zranenia si vyžiadali dobu liečenia spojenú s práceneschopnosťou v trvaní 21 dní. Za spáchaný priestupok mu bola uložená pokuta 33 € a rozkaz o uložení sankcie nadobudol právoplatnosť 5.2.2014.

5. Súd vykonal dokazovanie aj obsahom právoplatných rozsudkov Okresného súdu Rožňava sp. zn. 7P/304/2011 zo dňa 8.11.2011, ale aj 7P/85/2012 zo dňa 19.11.2013, v spojený s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.7.2014 sp. zn. 8Cop/46/2014, ktorými bol upravený styk otca (žalovaného) s mal. dcérou G. Y..

6. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 193 Civilného sporového poriadok (ďalej len s tým, že je viazaný rozhodnutím o tom, že bola spáchaný priestupok, o tom, kto ho spáchal, a preto aj v prejednávanej veci vychádzal z toho, že skutok popísaný v právoplatnom rozhodnutí Okresného úradu Rožňava (vyššie citovaného) sa stal tak ako je uvedené v jeho výrokovej časti.

7. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania posúdil túto námietku podľa § 106 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, zistil, že v konaní Okresného súdu Rožňava sp. zn 1T/46/2013 poškodená pri prvom výsluchu v rámci v prípravného konania dňa 20.04.2012 uviedla, že sa pripája k trestnému konaniu. Znalecký posudok, ktorý obsahuje aj vyčíslenie bodového ohodnotenia bolestného aj jeho výšku vo finančnom vyjadrení je zo dňa 23.05.2013. Súd vychádzal z toho, že premlčacia doba ohľadne nároku na bolestné začala plynúť najskôr dňa 24.05.2012, t.j. nasledujúci deň po vypracovaní posudku o bolestnom. Rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní nadobudlo právoplatnosť 5.2.2014. Vzhľadom na to, že nárok si žalobkyňa uplatnila dňa 30.05.2013 v adhéznom konaní, týmto dňom došlo k prerušeniu plynutia dvojročnej premlčacej lehoty až do právoplatného skončenia priestupkového konania, a preto ak žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 23.06.2014, podala ju pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Neobstojí preto námietka premlčania vznesená žalovaným.

8. Nárok na náhradu škody na zdraví posúdil súd prvej inštancie podľa § 444 Občianskeho zákonníka ako aj podľa Zákona č. 437/2007 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods.2).

9. Zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané v trestnom konaní znalcom I.. S. R. X.. považoval súd za preukázané, že žalobkyňa v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného dňa 25.02.2012 utrpela zranenia, ktoré znalec uviedol v znaleckom posudku na základe preštudovania zdravotnej dokumentácie žalobkyne a kontrolného vyšetrenia žalobkyne, čo bolo potvrdené aj neurologickým vyšetrením žalobkyne I.. M.. Taktiež svedok I.. H., ktorý bol vypočutý v trestnom konaní - neurológ, ktorý žalobkyňu vyšetroval, nevylúčil utrpenie otrasu mozgu ľahkého stupňa u žalobkyne. Vychádzajúc z týchto zistení súd konštatoval, že sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu na zdraví vzniknutú žalobkyni, a preto jej priznal od žalovaného z titulu bolestného sumu 944 Eur.

10. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj nárokom žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si uplatnila vo výške 700 €. Aj tu uviedol, že ani tento nárok nie je premlčaný, pretože premlčacia lehota je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka pri tomto nároku 3 ročná a žalobkyňa písomným podaním doručeným súdu v trestnom dňa 30.05.2013 si uplatnila v adhéznom konaní aj tento nárok, žalobu občianskoprávnu podala 13.06.2014, a teda aj tento nárok si uplatnila pred uplynutím premlčacej lehoty. Nárok súd posúdil podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, podrobne rozobral základné predpoklady pre vznik práva na náhradu takejto nemajetkovej ujmy, vzal do úvahy, že v danom prípade bolo preukázané, že žalovaný za skutok, za ktorý bol uznaný vinným v rozhodnutí o prejednaní priestupku žalobkyni ani žiadnym spôsobom neospravedlnil. Skutok sa stal v čase realizácie právoplatným rozsudkom súdu určeného styku otca s mal. dcérou, ktorý styk sa mal realizovať za účasti matky vzhľadom na vek dieťaťa. To, že medzi rodičmi mal. dieťaťa došlo k nezhode o mieste a spôsobe realizácie styku otca s dieťaťom, neoprávňovalo žalovaného vzniknutú konfliktnú situáciu riešiť fyzickým útokom na žalobkyňu. Okrem viditeľných známok, ktorý útok zanechal, u žalobkyne bol vyvolaný pocit strachu, napr. aj z budúcich stretnutí so žalovaným, pocit hanby a poníženia. Preto aj keď znalec hodnotil vzniknuté zranenie žalobkyne z medicínskeho hľadiska ako zranenia ľahké, súd dospel k záveru, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je aspoň sčasti dôvodný a priznal žalobkyni primerané zadosťučinenie 350 €, v prevyšujúcej časti tento nárok zamietol.

11. V súvislosti s nárokom na náhradu škody spočívajúcej v trovách zastúpenia splnomocneného zástupcu žalobkyne v trestnom konaní, tento nárok posúdil podľa § 420 ods.1, 3 Občianskeho zákonníka, ale aj podľa ustanovení Trestného poriadku. Zistil, že v trestnom konaní a to v prípravnom konaní poškodená - žalobkyňa splnomocnila advokátku N.. R. K. na svoje zastupovanie ako poškodenej v trestnom konaní na základe plnomocenstva zo dňa 13.03.2012, teda v danom prípade zástupca z radov advokátov poškodenej nebol ustanovený podľa § 47 ods. 6 Trestného poriadku. Ak žalobkyňa ako poškodená splnomocnila svojim zastupovaním advokáta, trovy s tým spojené treba posudzovať ako trovy potrebné na účelné uplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní, avšak trovy treba priznať podľa advokátskej tarify vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách o náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd pritom vychádzal z ustálenej judikatúry, že náklady vzniknuté poškodenému v súvislosti s trestným konaním sú samostatným špecifickým inštitútom a to majetkovou ujmou sui generis, ktorý netvorí súčasť škody spôsobenej trestným činom (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.08.2014 sp.zn. 6 Tdo 992/2014) a o ktorých uplatnených nárokoch zatiaľ nebolo rozhodnuté v trestnom konaní, a preto súd nárok žalobkyne uplatňovaný z titulu náhrady škody v občianskoprávnom

konaní z titulu náhrady trov splnomocnenej zástupkyne poškodenej vzniknutých v súvislosti s trestným konaním zamietol.

12. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 262 ods.2 a § 255 ods. 2 s tým, že žalobkyňa a žalovaný mali v konaní čiastočný úspech, preto súd náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.

13. V zákonnej lehote len proti zaväzujúcemu výroku rozsudku a vo výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b, f a h/ CSP. Poukázal na to, že podľa § 171 ods. 1 súd má okrem iného určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné a súd tiež má uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci. V prejednávanej veci sa tak nestalo a súd prvej inštancie hlavne neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Poukázal na to, že vzhľadom na okolnosti prípadu, bol si na 100% istý, že žalobkyňa neutrpela v kritický deň otras mozgu a bol presvedčený, že súd žalobu aj čo do uplatnenia bolestného a čo do uplatnenia požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zamietne. Za týchto okolností sa domnieva, že napadnuté výroky citovaného rozhodnutia práve z toho, že súd nepredniesol predbežné právne posúdenie veci, sú prekvapivé. Týmto svojim postupom súd mu znemožnil, aby predniesol prípadné ďalšie dôkazné návrhy, napr. že by inicioval výsluch znalca či ďalších neurológov, ktorí žalobkyňu vyšetrili. Má za to, že na základe uvedeného je možné uzavrieť, že je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. b) CSP, pretože súd mal informovať žalovaného o svojom právnom názore a svojim postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Ďalej súd podľa žalovaného nedocenil, že žalobkyňa mala dôkaznú povinnosť vo vzťahu k svojmu skutkovému tvrdeniu, a síce že v kritický čas utrpela otras mozgu, avšak ona si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnila, lebo neuviedla žiaden iný dôkaz nad rámec trestného konania, z ktorého by bola zrejmá táto skutočnosť. Vznikla tak situácia, že ten súd v trestnom konaní vyslovil, že nebolo nepochybne preukázané, či žalobkyňa utrpela otras mozgu, avšak následne súd v občianskom právnom konaní vyslovil, že je preukázané, že žalobkyňa toto zranenie utrpela. Namietal tiež, že súd prvej inštancie za základ svojho rozhodnutia vzal znalecký posudok I.. S.. R., X.., avšak závery z neho hodnotil jednostranne len v neprospech žalovaného. Taktiež z výpovede I.. M., I.. I., I.. H. Z. I.. Y. nevyplynulo, že by skutočne o tras mozgu u žalobkyne išlo v dôsledku jeho útoku, lekári len zrejme z opatrnosti uviedli, že sa môže jednať o otras mozgu. Naďalej tvrdil, že bolo to práve konanie žalobkyne, ktoré vyvolalo celý konflikt, keď na jeho pozemku ho začala biť po hlave a útočila naňho, snažila sa mu vytrhnúť z rúk dieťa a konala akoby bola zmyslov zbavená. Súd nedocenil ani tú skutočnosť, že žalobkyňa sa rozhodla prerušiť jeho styk s dieťaťom napriek tomu, že tento sa realizoval v mieste a čase určenom právoplatným súdnym rozhodnutím. Preto mala byť žaloba žalobkyne ako zjavne nedôvodná zamietnutá minimálne preto, že sa žalobkyňa dostala do stavu dôkaznej núdze, s čím zákon spája jasný dôsledok. Pokiaľ súd napriek tomu, že žalobe žalobkyne mienil vyhovieť, mal skúmať aj jej zavinenie na konflikte, čo sa však nestalo. Z uvedených skutočností sa teda žalovanému javí, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Podľa žalovaného aj odôvodnenie výroku rozhodnutia o nemajetkovej ujme je nedostatočné a nie je jasné, prečo súd nepovažoval za dostačujúce morálne zadosťučinenie, keď už mal za preukázané, že žalobkyni vznikla nemajetková ujma, čo však žalovaný rázne odmieta. Podľa neho žalobkyňa nepreukázala takú okolnosť, že by bola znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť jej osoby a na viac sa domnieva, že nárok, si v tomto smere uplatnila, nie je nárokom nemajetkovej povahy, ale je v teoretickej rovine náhradou škody spôsobenej na duševnom zdraví. Vzhľadom k uvedeným okolnostiam navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozhodnutia tak, že aj v tejto časti žalobu zamietne a prizná mu náhradu všetkých trov konania.

14. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny (napadnuté výroky) , žiadala, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému. Odvolanie považuje za účelové, pričom nie je pravdou, že pri svojom procesnom postupe súd prvej inštancie pochybil. Súd prvej inštancie totiž vyslovil, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné a uviedol aj svoje predbežné právne posúdenie veci a jasne vysvetlil žalovanému dôsledok právoplatného rozhodnutia správneho orgánu o jeho úmyselnom konaní, ktorým naplnil povinné znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Súd prvej inštancie je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok a o tom, kto ho spáchal. Súd preto aj vysvetlil stranám sporu, že bude vychádzať z toho, ako je skutok popísaný v právoplatnom rozhodnutí o prejednaní priestupku a nebude vykonávať ďalšie dokazovanie v tomto smere. Súd vykonal dokazovanie iba ohľadom náhrady škody na

zdraví, bolestného, nemajetkovej ujmy a trov splnomocneného zástupcu poškodenej v trestnom konaní. Rozhodnutie zo strany súdu vôbec nebolo pre strany sporu prekvapivé, ako to uvádza žalovaný, pretože opakovane bolo vyslovované predbežné právne posúdenie veci. Žalovaný nemal nikdy znemožnený akýkoľvek prednes ani navrhovanie ďalších dôkazov, bol účastný všetkých pojednávaní, avšak súd návrh na dokazovanie ohľadne doplnenia znaleckého posudku výsluchmi znalca a ďalších neurológov zamietol, pretože mal za to, že závermi znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní znalcom I.. S. R., X.. bolo preukázané, že žalobkyňa utrpela zranenia, ktoré znalec v znaleckom posudku uviedol v príčinnej súvislosti so správaním sa žalovaného dňa 25.2.2012. Podľa názoru žalobkyne súd riadne a správne rozhodol aj o nemajetkovej ujme žalobkyne s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobkyňa má naďalej strach zo žalovaného a žalovaný od tej doby neprejavil ani záujem o stretávanie sa s mal. dcérou a nie sú v žiadnom kontakte. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutkový stav, vykonal všetky potrebné dôkazy a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil, preto je jeho rozhodnutie vecne správne.

15. K vyjadreniu odvolaniu podal žalovaný písomné stanovisko s presvedčením, že vyjadrenie žalobkyne je len všeobecné a neobsahuje takmer žiadne konkrétnosti, ale pojednáva len vo všeobecnej rovine. Nie je totiž uvedené, kedy súd konkrétne uviedol, na ktorom pojednávaní, že ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré za nesporné ako aj to, aké je jeho predbežné právne posúdenie veci. Žalobkyňa tým rezignovala na možnosť vyvrátiť dôvodnosť jeho odvolacích argumentov a je na mieste konštatovať, že tieto dôvody odvolania sú naozaj dané a sú presvedčivé.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 preskúmal rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. mája 2018, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 riadne oznámené. Odvolanie smerovalo len proti zaväzujúcemu výroku a výroku o trovách konania, zamietavý výrok nebol predmetom preskúmania a ostal právoplatný.

17. Žalovaný použil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

18. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny

právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne až precízne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.

19. Odvolacie námietky odvolateľa v prevažnej väčšine boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

20. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že vecne správne a presvedčivé, ale aj zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Na doplnenie s zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:

21. Odvolací súd sa zaoberal osobitne námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 171 ods. 1 CSP, že napadnuté výroky sú prekvapivé, že týmto postupom súd znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Je potrebné uviesť, že inštitút predbežného právneho posúdenia veci, ktorého absenciu žalovaný v odvolaní namieta, sa viaže k tzv. predbežnému prejednaniu sporu, ktoré upravuje ako fakultatívnu fázu konania. Žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 23.6.2014, v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle tohto procesného predpisu aj súd prvej inštancie postupoval a dokonca nariadil pojednávanie na deň 3.11.2015, ktoré bolo odročené. Je pravdou, že od 1.7.2016 je postup súdu upravený (aj v skôr začatých konaniach podľa , avšak primerane fáze sporu a s prihliadnutím na ustanovenie § 470 ods. 2 CSP. Nemožno preto vytýkať súdu prvej inštancie, že podľa § 171 ods. 1 neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Ďalšie pojednávania sa konali už za účinnosť CSP, kde v zmysle § 181 ods. 2 veta druhá súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, ktoré ak absentuje, môže zakladať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

22. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký pojem a zahŕňa aj zákaz prekvapivých rozhodnutí, a za takéto rozhodnutie pokladá žalovaný aj napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ pôjde len vtedy, ak tento nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu teda musí byť hodnotené v kontexte celého konania a musia sa vziať do úvahy následky tohto pochybenia.

23. Odvolací súd zo zápisníc o pojednávaniach v súdnom spise zistil, že nebolo zaznamenané vyjadrenie konajúcej sudkyne ako vec predbežne právne posúdila. Obe strany sa však vrátane právnych zástupcov na pojednávaniach zúčastnili, mali možnosť klásť otázky a na pojednávaní konanom dňa 17.2.2017 právny zástupca žalovaného prezentoval, že nemá návrhov na doplnenie dokazovania, preto bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. V kontexte celého konania, ale aj vzhľadom na vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku nemožno konštatovať, že uvedeným pochybením súdu bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa aktívne zúčastňoval konania a podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu nemožno považovať za prekvapivé. Žiaden z listinných dôkazov - lekárskych hodnotení škody na zdraví u žalobkyne nevylúčil ani jeden z hodnotených aspektov poškodenia jej zdravia konaním žalovaného. Žalovaný v priebehu sporu nepredložil jediný dôkaz, ktorý by mohol zvrátiť verdikt o jeho zodpovednosti za spôsobenú škodu a jeho výške a dôvody jeho odvolania v tomto smere sú len hypotetické. Odvolací súd nezdieľa názor žalobcu, že to bola žalobkyňa, ktorá incident, pri ktorom jej spôsobil zranenia vyvolala, pretože bol uznaný vinným v priestupkovom konaní. Jeho násilné konanie nemožno schváliť právne v kontexte celej situácie, keď pri incidente bolo prítomné mal. dieťa.

24. Je správny aj záver súdu o existencii nemajetkovej ujmy žalobkyne konaním žalovaného, pretože ide o ženu, ktorá musela fungovať v bežnom prostredí „poznačená“ násilným konaní žalovaného, sama

uviedla, ako to znášala a dá sa pochopiť aj jej strach z prípadného obdobného jeho konania. Podľa názoru odvolacieho súdu je aj výška nemajetkovej ujmy stanovená súdom prvej inštancie primeraná vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Žalovaný nemohol byť prekvapený z rozhodnutia súdu o o priznaní nemajetkovej ujmy, lebo týmto titulom si ju žalobkyňa žalobou uplatnila a nepredložila predsa súdu lekársky posudok na prípadné poškodenie zdravia psychického charakteru.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, napokon, žalovaný v odvolaní osobitne proti tomuto výroku námietky neuviedol.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 v spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol so svojím odvolaním úspešný, preto má úspešná žalobkyňa proti nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .