Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/76/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: M. R., narodený XX.X.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, Y., právne zastúpený: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, so sídlom Námestie sv. Martina 3A, Holíč, proti žalovanému: C. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, o zaplatenie 800 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 2C/10/2015-146 zo dňa 18.10.2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 800 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Napadnutý rozsudkom súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 488, § 489, § 494, § 544, § 545, § 545a, § 40, § 48, § 49, § 588 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval tým, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah titulom uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 26.5.2014, v ktorej sa žalovaný, spolu s ďalšími dvomi spoluvlastníkmi, zaviazal previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedeným v čl. I. zmluvy, a to každý v príslušnom spoluvlastníckom podiele. Žalovaný sa zaviazal odovzdať predmet prevodu k užívaniu a kupujúci sa zaviazal prevziať predmet prevodu do 31.5.2014 a to bez ohľadu na okamih nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu prevodu kupujúcim. Kúpna zmluva bola uzavretá písomne a v zmysle ust. § 588 Občianskeho zákonníka obsahovala všetky podstatné náležitosti. Návrh kúpnej zmluvy pripravila pre účastníkov vzťahu realitná kancelária, ktorú oslovil žalovaný a ktorá pre neho ako pre kupujúceho sprostredkovala predaj nehnuteľnosti. V čl. III. zmluvných podmienok si zmluvné strany dohodli právo predávajúcich odstúpiť od zmluvy a to v prípade, ak dôjde k omeškaniu s plnením kúpnej ceny. Žalovaný počas konania namietal, že na odovzdanie nehnuteľnosti od uzavretia kúpnej zmluvy 26.5.2014 do jej odovzdania 31.5.2014 mal len veľmi krátku dobu, do ktorej nemohol stihnúť nehnuteľnosť žalobcovi odovzdať. Žalobca a žalovaný, spolu s ďalšími dvoma predávajúcimi, uzavreli prvú kúpnu zmluvu už dňa 5.5.2014, kedy im bola kúpna zmluva prečítaná, poznali jej obsah a voči jej zneniu nemali žiadne výhrady, kúpnu zmluvu všetci podpísali. Neskôr dňa 26.5.2014 uzavreli v poradí druhú kúpnu zmluvu, kedy boli informovaní, že prišlo len k zmene v označení peňažného ústavu a doplnení čísla účtu u predávajúceho č. 3. Žalovaný tak vedel, v ktorej časti sa zmluva menila a v prípade, ak mu niektorá zmluvná povinnosť

nevyhovovala, mal sa domáhať zmeny kúpnej zmluvy, prípadne aj zmluvu neuzatvoriť. Ak sa potom účastníci dohodli na uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy a ak je táto zmluva platná, sú jej účastníci povinní na jej základe plniť to, na čom sa v zmluve dohodli. V čl. IV. kúpnej zmluvy bolo medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dojednané, že predávajúci sa zaväzuje odovzdať predmet prevodu k užívaniu a kupujúci sa zaväzuje prevziať predmet prevodu do 31.5.2014 a to bez ohľadu na okamih nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu prevodu kupujúcim. V prípade omeškania predávajúceho č. 1 s odovzdaním predmetu prevodu je predávajúci č. 1 povinný zaplatiť kupujúcemu zmluvnú pokutu vo výške 20 eur za každý začatý kalendárny deň omeškania. V konaní nebolo preukázané, že by uzavretá zmluva bola neplatná, alebo že by ju žalovaný podpisoval bez dostatku vôle. Žalovaný si tak bol vedomý následkov, ktoré môžu nastať v prípade porušenia jeho povinnosti. Dohoda o zmluvnej pokute bola uzavretá písomne v rámci kúpnej zmluvy. Žalovaný počas konania tvrdil, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu prišlo po uzavretí kúpnej zmluvy k dohode v dátume odovzdania nehnuteľnosti, ktorý bol posunutý na deň 10.7.2014. Žalobca však toto tvrdenie namietal, uviedol, že medzi ním ako kupujúcim a žalovaným ako predávajúcim k žiadnej zmene termínu prevzatia nehnuteľnosti nedošlo. V konaní nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi zmluvného vzťahu došlo v zmysle § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka k zmene dohody odovzdania predmetu prevodu písomne. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi dohodnutú zmluvnú pokutu v celkovej sume 800 eur (40 dní x 20 eur).

4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že medzi účastníkmi kúpnej zmluvy došlo k dohode o inom dátume odovzdania nehnuteľností a to až dňa 10. júla 2014, a teda účastníkmi kúpnej zmluvy bolo pristúpené k zmene dohodnutých podmienok uvedených v kúpnej zmluve. Skutočnosť, že bola účastníkmi kúpnej zmluvy dohodnutá iná lehota odovzdania nehnuteľností, nepochybne vyplýva z výsluchu svedkyne U. Y., svedka N. G. a svedkyne B. C.. Je potrebné dať do pozornosti, že prvá kúpna zmluva bola podpisovaná 5. mája 2014, v ktorej bol dohodnutý termín odovzdania nehnuteľností do 31. mája 2014. Potom, čo došlo k zmene obsahu kúpnej zmluvy, ako aj k posunutiu termínu jej podpisu, t. j. až dňa 26. mája 2014, nedošlo k posunutiu termínu odovzdania nehnuteľností, pričom je celkom logické, že ak bol najskôr dohodnutý termín odovzdania nehnuteľností približne tri týždne po podpise prvej kúpnej zmluvy, tak bolo potrebné posunúť aj tento termín odovzdania nehnuteľností so zreteľom na podpis druhej kúpnej zmluvy. Uvedenú skutočnosť však nereflektovala zmena obsahu kúpnej zmluvy, pričom je pravdou, že žiadny z jej účastníkov si túto skutočnosť nevšimol, aj keď so zreteľom na pôvodne určenú lehotu je dôvodné, aby došlo aj k zmene lehoty na odovzdanie nehnuteľností. V kúpnej zmluve určená lehota na odovzdanie nehnuteľností päť dní po jej podpise je prakticky nereálna a v tejto súvislosti ide o zmluvné dojednanie, ktorého predmetom je nemožnosť plnenia. Ani v reálnej praxi nie je obvyklé, aby bola dohodnutá tak krátka lehota na odovzdanie nehnuteľností, preto je potrebné vychádzať aj z obvyklej praxe pri určení lehôt na odovzdanie nehnuteľnosti, pričom v praxi sa môžeme stretnúť s rôznym spôsobom určenia lehoty na odovzdanie nehnuteľnosti, spravidla však takáto lehota nie je kratšia ako 30 dní. Preto päťdňovú lehotu na odovzdanie nehnuteľností je potrebné považovať za neprimeranú a aj so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu zjavne nemožnú. Odvolanie voči výroku o nároku na náhradu trov konania odôvodňuje zásadou úspechu v konaní. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný odmietal nehnuteľnosť odovzdať tak, ako sa k tomu zaviazal, a to hoci už viac ako mesiac bol v tom čase vlastníkom inej nehnuteľnosti. Žalovaný dostal za nehnuteľnosti uhradenú nemalú kúpnu cenu, no napriek tomu nehnuteľnosti odmietal opustiť a jeho družka, s ktorou v tom čase mal spoločnú domácnosť, dokonca odišla na takmer mesiac do zahraničia. A pritom znenie kúpnej zmluvy, ustanovenie o zmluvnej pokute a termín odovzdania nehnuteľností pripravila osoba, ktorá zastupovala záujmy žalovaného. Počas súdneho konania žalovaný tvrdil, že údajne prišlo k zmene termínu odovzdania nehnuteľnosti. Podľa jeho vyjadrenia malo ísť o ústnu dohodu, ktorá by však v zmysle ust. § 40 ods. 1, § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola absolútne neplatným právnym úkonom. K žiadnej, a to ani ústnej dohode o zmene termínu medzí žalobcom a žalovaným, nikdy neprišlo. Neexistenciu akejkoľvek ústnej dohody potvrdzujú nakoniec aj výpovede svedkov, ktoré sa diametrálne odlišujú nielen v čase uzatvorenia

údajnej dohody, ale aj prítomnosťou osôb, ako aj odovzdávací protokol, ktorý obsahuje v súvislostí s odovzdaním nehnuteľností odkaz len a výhradne na kúpnu zmluvu, nie na jej dodatok. Žalovaný v odvolaní uvádza obvyklú prax pri určení lehôt na odovzdanie nehnuteľností, avšak táto lehota bola určená realitnou kanceláriou a po dohode s ním. Podľa vedomostí žalobcu sú však celkom bežné dohody, že k vysťahovaniu prichádza aj k dátumu podpísania kúpnych zmlúv, je to len vecou dohody. Dňa 5.5.2014 prišlo k podpisu kúpnej zmluvy, ktorá bola žalovanému pred podpisom poskytnutá a celá prečítaná. Z podnetu realitnej kancelárie prišlo k zmene bankovej inštitúcie a účtu jedného zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Realitná kancelária kontaktovala žalovaného a zabezpečila jeho účasť pri podpise kúpnej zmluvy. Žalovanému bola dňa 26.5.2014 predložená kúpna zmluva a bolo mu, ako aj ostatným účastníkom bolo oznámené, ktoré ustanovenia kúpnej zmluvy sa menia, ako aj dôvod zmeny. Žalovaný kúpnu zmluvu dobrovoľne podpísal a nežiadal do nej zapracovať žiadne zmeny ani dodatky. Žalovaný sa snažil vyhnúť svojim povinnostiam a účelovo fabuluje o skutočnostiach, ktoré pre plnenie jeho povinnosti nemali žiadny význam. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

7. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní proti napadnutému rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že došlo k podpisu dvoch kúpnych zmlúv, v dvoch časovo odlišných obdobiach, pričom časovo druhá kúpna zmluva nereflektovala dohodnutý čas odovzdania nehnuteľností tak, ako to bolo dohodnuté v prvej kúpnej zmluve. Päťdňovú lehotu na odovzdanie nehnuteľností je potrebné považovať za neprimeranú a zjavne nemožnú, a to najmä so zreteľom na skutočnosť, že s manželkou k odovzdaniu nehnuteľností žalobcovi potrebovali dokončiť rekonštrukciu inej nehnuteľnosti, ktorú v tom čase kúpili, nakoľko jej stav v tom čase neumožnil reálne bývanie v nej. Súd prvej inštancie tvrdenia svedkov Ľubice Kocákovej a svedka Jozefa Stanislava nevzal do úvahy, a preto z hľadiska hodnotenia dôkazov je potrebné tieto svedecké výpovede hodnotiť ako zásadné, ktoré bez pochybností preukazujú dohodu o termíne odovzdania nehnuteľností do 10. júla 2014. Zotrval na požiadavke, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne.

8. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že tvrdenie žalovaného, že bolo nepochybne preukázané, že prišlo k zmene dátumu odovzdania nehnuteľností sa nezakladá na pravde. Nie je zrejmé, z čoho žalovaný vyvodil záver, že by bolo akokoľvek preukázané uzatvorenie akejkoľvek ďalšej dohody ku kúpnej zmluve. Nepochybné je len to, že svedkyne Ľ. Y. a O. C. sa vo svojich výpovediach navzájom značne líšia a dokonca sa líšia aj od tvrdení samotného žalovaného. Nepochybné je aj to, že obe svedkyne nemôžu byť dôveryhodné, keďže majú značný záujem na výsledku sporu. Výpoveď zamestnankyne realitnej kancelárie (žalovaný mal až dodatočne, teda v iný deň ako v deň uzatvorenia zmluvy volať, že sa nestíha vysťahovať a následnom údajnom stretnutí spoločne s družkami) je totiž v rozpore s tvrdením manželky žalovaného (mali sa vraj stretnúť žalobca, žalovaný a žalobcova partnerka) a taktiež je v rozpore s tvrdením žalovaného (mali sme sa vraj stretnúť len my so žalovaným a navyše hneď v deň podpisu zmluvy). Každá z výpovedí teda uvádza iný termín a iných účastníkov. Jednoznačne ide o účelové tvrdenie žalovaného, ktoré nebolo žiadnym spôsobom potvrdené. Žalovanému boli obe zmeny (zmena čísla účtu ďalšieho spoluvlastníka a zmena bankovej inštitúcie) riadne prečítané a predtým ako zmluvu podpísal mu bola poskytnutá na preštudovanie. Žalovaný zabúda, že termín odovzdania nehnuteľností nikdy nebol viazaný na žiadne subjektívne podmienky, a/ani na termín zaplatenia kúpnej ceny, čo dostatočne preukazuje vôľu účastníkov vysťahovanie žalovaného urýchliť a žiadnym spôsobom ho nepodmieňovať. Žalovaný účelovo opomína skutočnosť, že nikdy nezačal vykonávať žiadne úkony smerujúce k odovzdaniu nehnuteľností, neplnil svoje povinnosti ani podľa zmluvy zo dňa 5.5.2014. Počas súdneho konania začal žalovaný opakovať, že sa vysťahovať nemohol z dôvodu rekonštrukcie rodinného domu v Kátove, ktorý bol v jeho vlastníctve a ktorý údajne nebol obývateľný. Samotné neviazanie vysťahovania sa v zmluve na uhradenie kúpnej ceny, resp. na rekonštrukčné práce svedčia o tom, že obe tvrdenie žalovaného tak nie sú dôvodné, nakoľko ich nežiadal zakomponovať do zmluvy, ale ide len o tvrdenie špekulatívne a účelové. Žalovaný svoju obranu postavil na tom, že zmenou podmienok, ktoré sa žalovaného netýkali, keď v rozhodnom čase nevykonával žiadne úkony spojené s vysťahovaním, by sa mal zmeniť termín vysťahovania. Zotrval na návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

11. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok žalobcu voči žalovanému v sume 800 eur titulom zaplatenia zmluvnej pokuty za oneskorené odovzdanie nehnuteľností prevedených žalovaným ako jedným z troch predávajúcich žalobcovi kúpnou zmluvou zo dňa 26.5.2014. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

12. Predovšetkým sa žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (čím treba rozumieť nutnosť stotožnenia sa s tými dôvodmi, pre ktoré bolo podľa súdu prvej inštancie treba žalobe vyhovieť). Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiž nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania) a odvolaciemu súdu poskytovalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pre nutnosť vyporiadania sa aspoň stručne aj s odvolacími námietkami a pre celkovú úplnosť sa však žiada aj tu doplniť nasledovné:

13. Ako prvé žalovaný v odvolaní namietal, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi účastníkmi kúpnej zmluvy zo dňa 26.5.2014 došlo k dohode o inom dátume odovzdania nehnuteľnosti dňa 10.7.2014, pričom k tejto dohode malo dôjsť podľa tvrdení žalovaného v realitnej kancelárii za účasti žalovaného, manželky žalovaného, žalobcu a družky žalobcu.

14. Podľa § 544 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda (ods. 1). Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia (ods. 2).

15. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

16. Podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne.

17. V citovanom ustanovení § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zakotvená zásada, že všetky písomne uzavreté dohody (zmluvy) môžu byť opäť zmenené alebo zrušené písomnou formou. Uvedené ustanovenie sa týka záväzkových vzťahov, pričom sa vzťahuje na prípady zákonnej i dohovorenej písomne formy právneho úkonu, keď písomnú zmluvu nemožno zmeniť alebo zrušiť inak, než písomne. K zmene zmluvy spravidla dochádza obnovou (nováciou) záväzku a v praxi sa to deje dodatkom k

existujúcej zmluve alebo nahradením doterajšej zmluvy novou. Vždy však bezpodmienečne platí, že všetky ďalšie dispozície s písomne uzavretou zmluvou sa musia urobiť pri zachovaní písomnej formy, a to bez ohľadu na to, či ide o zmluvu, ktorá mohla byť podľa zákona uzavretá aj bezformálne, alebo či ide o zmenu jej podstatných alebo náhodných náležitostí. V prípade, že písomne uzavretá zmluva bola zmenená ústne alebo konkludentne, nie písomne, ako to vyžaduje ustanovenie § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka, treba mať za to, že ide o právny úkon, ktorý nebol urobený vo forme, ktorý to vyžaduje zákon, a teda ide o právny úkon absolútne neplatný (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva stanovisko, že za situácie, keď prvotná dohoda o termíne odovzdania a prevzatia predmetu prevodu dňa 31.5.2014 (Čl. IV kúpnej zmluvy zo dňa 26.5.2014), bola medzi účastníkmi zmluvy dojednaná písomne, mohlo účinne dôjsť k jej zmene, teda k zmene termínu odovzdania a prevzatia predmetu prevodu na deň 10.7.2014, iba písomne, a to pod následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Preto ak v takomto prípade písomná forma zmeny nebola dodržaná, je potom takýto úkon podľa súdom prvej inštancie aplikovaného ustanovenia § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný, keďže nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje Občiansky zákonník v ustanovení § 40 ods. 2. Inak, ak dôjde k zmene písomne uzavretej dohody iba ústnou formou, ide o právny úkon, ktorý nebol urobený vo forme vyžadovanej zákonom. V preskúmavanom prípade strany uzavreli písomnú dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetu kúpy ako súčasť kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti a za tejto situácie ju tak bolo možné účinne zmeniť iba písomne, pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy. Preto akákoľvek polemika o tom, či v realitnej kancelárii bol dodatočne po podpise kúpnej zmluvy ústnou dohodou medzi žalobcom a žalovaným zmenený termín odovzdania a prevzatia nehnuteľností je bezpredmetná a dokazovanie o tejto otázke irelevantné, keďže žalovaný ani netvrdil existenciu písomnej dohody o zmene termínu odovzdania a prevzatia predmetu kúpy. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani žalovaným podsúvané konštatovanie, že je celkom logické, že ak bol najskôr dohodnutý termín odovzdania nehnuteľností približne tri týždne po podpise prvej kúpnej zmluvy (podpísanej dňa 5.5.2014), tak bolo potrebné posunúť aj termín odovzdania nehnuteľností so zreteľom na podpis druhej kúpnej zmluvy (podpísanej dňa 26.5.2014). Napriek tomu, že žalovaný v konaní tvrdil, že medzi stranami došlo k zmene pôvodného termínu odovzdania a prevzatia nehnuteľností, pričom aj ústnu dohodu je potrebné považovať za platnú, je jeho odvolacia námietka neopodstatnená, keďže túto zmenu bolo možné uskutočniť iba písomnou zmenou právneho úkonu (dohody), čo nie je prejednávaný prípad. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že medzi účastníkmi zmluvného vzťahu (stranami) nedošlo k platnej zmene dohody o prevzatí a odovzdaní nehnuteľností.

19. Ďalej žalovaný namietal, že v kúpnej zmluve zo dňa 26.5.2014 bola určená lehota na odovzdanie nehnuteľností len päť dní po jej podpise, čo je nereálne a v tejto súvislosti tak ide o zmluvné dojednanie, ktorého predmetom je nemožnosť plnenia.

20. Podľa § 575 Občianskeho zákonníka, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne (ods. 1). Plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase (ods. 2).

21. Za právny dôvod zániku dlžníkovej povinnosti plniť a tým aj zániku celého záväzkového vzťahu, možno považovať iba dodatočnú nemožnosť plnenia upravenú v citovanom ustanovení, teda nemožnosť plnenia, ktorá nastala až po vzniku záväzku. Ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka definuje právne účinky nemožnosti plnenia, t. j. zánik povinnosti dlžníka plniť, pričom pod zánikom povinnosti plniť treba rozumieť iba zánik povinnosti plniť konkrétnu povinnosť (alebo jej časť), ktorá je predmetom záväzku. Súčasne s nemožnosťou plnenia však vzniknú viaceré (iné) práva veriteľa. Zákon presne nedefinuje pojem „nemožnosť plnenia“, obmedzuje sa iba na jeho negatívne vymedzenie tak, že v ustanovení § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako príklad vymenúva, čo sa nepovažuje za nemožnosť plnenia. Všeobecne však platí, že o nemožné plnenie pôjde iba vtedy, ak plnenie je nemožné z objektívneho hľadiska, nemožnosť plnenia nastala až následne (po vzniku záväzkového vzťahu), nemožnosť plnenia nie je iba dočasná (je trvalá), ide o nemožnosť všetkých viacerých možných plnení.

22. Ako už bolo uvedené vyššie, ustanovenie § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka obsahuje príkladmý negatívny výpočet, podľa ktorého nie je možné považovať za nemožné plnenie, ktoré spočíva iba v sťažených podmienkach jeho uskutočnenia, vo väčších nákladoch alebo v tom, že ho nemožno uskutočniť v dojednanom čase. Uplatňuje sa tak zásada, že je treba splniť každý záväzok, ktorý je

objektívne možný a zákonom dovolený. Uvedený negatívny výpočet znamená, že napriek danosti uvedených dôvodov nedochádza k zániku povinnosti dlžníka plniť.

23. V danom prípade žalovaný poukazoval na to, že nebol schopný plniť svoj záväzok odovzdať nehnuteľnosti v dohodnutom termíne, keďže v reálnej praxi nie je obvyklé, aby bola dohodnutá tak krátka lehota na odovzdanie nehnuteľností a on spolu s manželkou potrebovali ešte dokončiť rekonštrukciu inej nehnuteľnosti, ktorej stav im neumožňoval bývanie v nej. Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca a žalovaný sa v kúpnej zmluve zo dňa 26.5.2014 dohodli na prevzatí a odovzdaní nehnuteľností v lehote do 31.5.2014, pričom žalovaný odovzdal predmetné nehnuteľnosti oneskorene dňa 10.7.2014. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti odovzdal žalobcovi po dohodnutom termíne. Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk s dôrazom na tvrdenia samotného žalovaného tak nezostáva nič iné len konštatovať, že v prejednávanej veci sa nejednalo o plnenie objektívne nemožné (teda o taký stav záväzku, že jeho splnenie je všeobecne nemožné) ale mohlo sa jednať nanajvýš o subjektívnu nemožnosť plnenia odvíjajúcu sa od osobných pomerov žalovaného. V prípade, že ide o subjektívnu nemožnosť plnenia, záväzkový vzťah však nezaniká. Subjektívna nemožnosť plnenia tak môže mať za následok omeškanie dlžníka a tiež právo veriteľa na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku omeškania dlžníka, prípadne vznik iných majetkových sankcií za riadne a včasné nesplnenie záväzku. Napokon aj z vykonaného dokazovania vyplynulo (čo nebolo ani sporným medzi stranami), že žalovaný svoj záväzok odovzdať nehnuteľnosti splnil, avšak oneskorene, čo znamená, že žalovaný bol schopný dohodnuté plnenie uskutočniť, i keď po uplynutí dohodnutej doby plnenia. Tu sa žiada ešte raz zdôrazniť, že nemožnosť plnenia v dojednanom čase nevedie k aplikácii pravidiel o nemožnosti plnenia a platí všeobecná zásada súkromného práva „pacta sunt servanda“. Vzhľadom na uvedené možno dospieť k jedinému záveru, že záväzok žalovaného odovzdať nehnuteľnosti žalobcovi v dohodnutom termíne podľa uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 26.5.2014 nezanikol pre tzv. následnú nemožnosť plnenia, a preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že zmluva uzavretá medzi stranami je platná a jej účastníci sú povinní na jej základe plniť to, na čom sa v zmluve dohodli. Aplikácia zákonných ustanovení o nemožnosti plnenia, ktorých sa dožaduje žalovaný, tak neprichádza do úvahy.

24. Odvolací súd považuje za potrebné k námietkam žalovaného uplatneným v odvolaní ešte uviesť, že zmluvná voľnosť umožňuje subjektom občianskoprávnych vzťahov najlepšie realizovať vlastné osobné a hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami. To teda znamená, že v prvom rade platí to, čo si zmluvné subjekty spolu dohodli (ich dohoda je potom rovnako záväzná ako sám zákon - lex contractus). Ak však subjekty už raz uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť (pacta sunt servanda), a to aj keby plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Predpokladom platnosti akejkoľvek zmluvy je však dostatočne určité vymedzenie záväzkov z nej plynúcich. Z uvedeného vyplýva záver, že strany v prejednávanej veci sa dohodli na určitom termíne odovzdania a prevzatia prevádzaných nehnuteľností, ktorý termín odovzdania a prevzatia nehnuteľností žalovaný nedodržal a preto je povinný niesť následky svojho omeškania s dohodnutým plnením, a to aj v prípade zaplatenia dohodnutej zmluvnej pokuty.

25. Napokon žalovaný v odvolaní namietal, že je vylúčené, aby výpoveď právnej zástupkyne žalobcu bola hodnotená ako dôkaz. I táto odvolacia námietka žalovaného je nenáležitá, keďže prednes právnej zástupkyne žalobcu nebol súdom prvej inštancie hodnotený ako dôkazný prostriedok. Súd prvej inštancie zhrnul vykonané dôkazy v ods. 3 preskúmavaného rozsudku, pričom dokazovanie vykonal výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov, oboznámením sa s podaniami strán a s listinnými dôkazmi. Strany si môžu na účely súdneho sporu splnomocniť zástupcu, ktorý koná v ich mene; v súdenom spore si žalobca zvolil profesionálneho zástupcu - advokátku. Efektívny výkon práva na zastúpenie umožňuje sporovej strane uskutočňovať procesné úkony prostredníctvom tretej osoby ako zástupcu, ktorý koná v jej mene. Výnimkou je iba výsluch strany ako jeden z dôkazných prostriedkov, ktorý je nezastupiteľným procesným úkonom. Takto bolo postupované aj v preskúmavanom prípade, kedy právna zástupkyňa žalobcu predniesla žalobu a počas súdneho konania i ďalšie stanoviská k predmetu sporu a k priebehu konania (v súlade s princípom rovnosti sporových strán a s princípom kontradiktórnosti), avšak dôkaz bol, mimo iných dôkazov, uskutočnený výsluchom samotného žalobcu a prednesy právnej zástupkyne žalobcu neboli v žiadnom prípade hodnotené súdom prvej inštancie ako dôkazné prostriedky.

26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

27. Vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie za podstatné považuje odvolací súd poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

28. Žalovaný tiež namietal, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k záveru, že podmienky pre uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi dohodnutú zmluvnú pokutu v zmysle ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka za oneskorené odovzdanie nehnuteľností boli naplnené, pričom bezpečne zistený skutkový stav bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bola preukázaná opodstatnenosť žaloby o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 800 eur. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

30. Žalovaný použil aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostané odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd však nevzhliadol v konaní vady, ktoré má na mysli toto ustanovenie.

31. K odvolacím argumentom žalovaného tak odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia týkajúce sa posúdenia nároku na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty a v nadväznosti na to namietané nesprávne právne posúdenie veci, nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie vyhodnotil obsah pripojených listinných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcej z ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom. Takže súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne

právne závery, keď aplikoval správne právne predpisy na zistený skutkový stav, ktoré aj správne ale interpretoval. Rovnako nebolo zistené, že by konanie pred súdom prvej inštancie bolo postihnuté inou procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.

32. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku, čo odôvodnil iba zásadou úspechu v konaní. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

34. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

36. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .