Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-18-2018.pdf
PDF · 102.04 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/18/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: M. M., nar. XX.XX.XXXX, a F. M., nar. XX.XX.XXXX, obe deti bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, deti matky K. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX, právne zastúpenej JUDr. Jánom Pekarom, advokátom, so sídlom Potočná 191/39, Skalica a otca: Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, právne zastúpeného Mgr. Ondrejom Dostálom, advokátom, so sídlom Robotnícka 79, Senica, o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Senica sp.zn. 7P/9/2015-451 zo dňa 05. októbra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nedoplatku otca na zročnom výživnom na maloletú M. a v časti trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zveril maloletú M. do osobnej starostlivosti matky, ktorá bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok s účinnosťou od 16.2.2015 (výrok I.), určil otcovi povinnosť platiť výživné na maloletú vo výške 150 eur mesačne vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od 16.2.2015 (výrok II.), nedoplatok otca na zročnom výživnom za čas od 16.2.2015 do 30.9.2017 vo výške 1694,24 eur súd povolil otcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 100 eur spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok (výrok III.), styk otca s maloletou M. neurčil (výrok IV.), čím zmenil rozsudok Okresného súdu Senica sp.zn. 11P/8/2014-90 zo dňa 21.5.2014 v časti zverenia maloletej M. (výrok V.), určil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok VI.) s tým, že o náhrade trov konania štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením (výrok VII.).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 24 ods. 4, ods. 5, § 62 ods. 1 až 5, § 65 ods. 12 Zákona o rodine, vecne svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po rozvode manželstva rodičov maloletých rozsudkom Okresného súdu Senica sp.zn. 11P/8/2014 zo dňa 21.5.2014 boli obe maloleté deti F. a M. zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov na základe rodičovskej dohody, ktorá úprava sa po čase ukázala ako neplniaca svoj účel, preto matka dňa 16.02.2015 podala návrh na zmenu úpravy práv a povinností rodičov k maloletým, žiadala obe deti zveriť do jej osobnej starostlivosti a určiť na ne výživné. Po vykonanom dokazovaní súd vo veci rozhodol rozsudkom sp.zn. 7P/9/2015-229 zo dňa 28.6.2016, ktorý bol však v časti úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej M. zrušený odvolacím súdom pre nedostatky v časti ustálenia počiatku určenia vyživovacej povinnosti a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania prvoinštančný súd zveril maloletú do
osobnej starostlivosti matky od 16.02.2015 keď zistil, že mal. M. je v jej osobnej starostlivosti od januára 2015, súčasne súd určil výživné na maloletú v sume 150 eur mesačne, ktorú považoval za primeranú nielen odôvodneným potrebám dieťaťa, ale i majetkovým a osobným možnostiam a schopnostiam rodičov. Pri takto určenom výživnom by otec mal prispieť za obdobie od februára 2015 do septembra 2017 na výživu maloletej sumou 4.800 eur (32 x 150 eur). Otec za uvedené obdobie preukázateľne prispel maloletej na športové potreby sumou 442,93 eur a na tenisové tréningy sumou 2.662,83 eur, teda spolu sumou vo výške 3.105,76 eur. Súd neprihliadol na otcom uplatnené prídavky na maloletú vo výške 728 eur a daňový bonus vo výške 770 eur nakoľko nemal preukázané, že uvedené finančné prostriedky otec matke reálne vyplatil. Pokiaľ si to aj rodičia dohodli vzhľadom na striedavú osobnú starostlivosť u oboch maloletých detí, dané finančné prostriedky nie je možné objektívne považovať za prispievanie na výživu jedného z nich. Vzhľadom k určeniu výživného ku dňu podania návrhu vznikol otcovi nedoplatok na výživnom za obdobie od 16.02.2015 do 30.09.2017 vo výške 1.694,24 eur, ktorý súd povolil otcovi zaplatiť v splátkach po 100 eur. O trovách konania účastníkov rozhodol súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a o trovách štátu zatiaľ nebolo možné rozhodnúť, nakoľko uznesenie o priznaní znalečného ustanovenej znalkyni ešte nie je právoplatné.
3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka a to iba v časti nedoplatku na zročnom výživnom (výrok III.) a v časti náhrady trov konania (výrok VI.). Dôvodila, že súd prvej inštancie v odôvodnení výšky nedoplatku vôbec neuviedol ako dospel k sume 1.694,24 eur ( i keď matematickými postupmi by bolo možné k tejto sume dospieť), neuviedol aké zákonné ustanovenie mu umožnilo od povinnosti otca platiť výživné k rukám matky odpočítať dobrovoľné finančné prispievanie na športové potreby maloletej M.. Podľa odvolateľky je v tejto časti odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie absolútne nezrozumiteľné, pričom matka poukazuje na skutočnosť, že ona na športovú činnosť maloletej M. prispela v podstatne väčšom rozsahu ako jej otec a touto skutočnosťou sa už súd pri rozhodovaní o zročnom výživnom vôbec nezaoberal. Matka je toho názoru, že prispievanie rodičov na športovú činnosť maloletej je dobrovoľné a žiadnym spôsobom nesúvisí s platením výživného. Výživné má byť zasielané k rukám matky a je použité pre zabezpečenie bežných potrieb dieťaťa a to školských potrieb maloletej, poplatkov za stravu, poplatkov za zakúpenie hygienických potrieb, na kultúrne potreby, odev, obuv a pod.. Preto matka považuje rozhodnutie o výške nedoplatku za nesprávne a žiadala preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil a určil nedoplatok vo výške 4.800 eur. Rovnako nesúhlasila s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania, keď podľa nej z dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že maloletá M. bola v matkinej osobnej starostlivosti od 16.2.2015, odkedy už nemala žiadny záujem na tom, aby jej výchovu zabezpečoval otec. Napriek tomu otec daný stav namietal a následne muselo byť vykonané aj ohľadom maloletej M. rozsiahle dokazovanie vrátane znaleckého posudku. Je nepochybné, že išlo o nadbytočné úkony zo strany súdu, zavinené konaním otca. Je teda zrejmé, že otec by mal matke nahradiť všetky trovy konania, ktoré jej v súvislosti s konaním týkajúcim sa maloletej M. vznikli a súd mal preto postupovať v súlade s ustanovením § 55 CMP, pretože v danom prípade je spravodlivé, aby otec nahradil matke trovy konania.
4. Otec ani kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - matka dieťaťa (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez toho, aby bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať aj bez návrhu ( § 65, 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.
6. Zo spisového materiálu vyplýva, že predmetom konania bolo pôvodne rozhodovanie o zmene úpravy práv a povinností rodičov k dvom maloletým deťom a to F. a M. ( pôvodne na čas po rozvode zvereným do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov), pričom úprava týkajúca sa maloletého F., vykonaná rozsudkom zo dňa 28.06.2016 č.k. 7P/9/2015-229 už nadobudla právoplatnosť, keďže nikto nepodal odvolanie, zatiaľ čo v časti úpravy práv a povinností k maloletej M. sa odvolala matka. Odvolací súd rozsudok v časti týkajúcej sa maloletej M. zrušil a vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, v ktorom mu uložil skúmať a ustáliť, kedy nastala zmena pomerov odôvodňujúca zmenu skoršieho súdneho rozhodnutia, a zistiť, či si odvtedy otec plnil svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej
a v akej výške a následne opätovne rozhodnúť o zverení maloletej a určení výživného aj s určením prípadného nedoplatku na zročnom výživnom. Prvoinštančný súd teda vo veci opätovne rozhodol, keď mal preukázané, že maloletá sa preukázateľne už v čase podania návrhu na súd, t.j. dňa 16.02.2015 nachádzala v osobnej starostlivosti matky a tento stav sa odvtedy nezmenil, preto súd zveril od tohto dňa mal. M. do osobnej starostlivosti matky a súčasne od tohto dňa určil otcovi povinnosť platiť výživné 150 eur mesačne. Zároveň po zistení čiastok, akými otec v tomto období na výživu maloletej už prispel, vypočítal nedoplatok na zročnom výživnom.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti určeného nedoplatku na výživnom za obdobie od 16.02.2015 do 30.09.2017, pričom odvolateľka vytýkala súdu nesprávne právne posúdenie pri určovaní nedoplatku a tiež nedostatok v odôvodnení výpočtu nedoplatku. 8. Odvolací súd však po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vzal pri výpočte nedoplatku do úvahy otcom uhradené sumy na športovú činnosť maloletej v rozhodnom období. Matka je toho názoru, že tieto výdavky sa podľa nej za výživné nepovažujú, avšak s týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje.
9. V ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine je daný základ na určenie výšky vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, pričom vyživovacia povinnosť má viacero foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť, ďalej poskytovaním vecných plnení, napríklad bývania, stravovania, platenia poplatkov za dieťa a napokon ďalšou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne nie však výlučne, poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a podobne) a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd.
10. Samotný rozsah určenia vyživovacej povinnosti povinného rodiča sa odvíja od odôvodnenosti potrieb, čo vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti ( od oboch rodičov) boli splnené všetky základné potreby vo vzťahu k dieťaťu, ktoré je možno očakávať. Miera potrieb je pritom rôzna a závisí od veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie, od výšky prípadných vlastných príjmov, pričom výživné pre dieťa má slúžiť teda nielen na uspokojovanie všetkých odôvodnených hmotných potrieb, ale aj na ďalšie odôvodnené nehmotné potreby dôležité pre výchovu a vývoj dieťaťa, kam patria kultúrne, rekreačné, športové potreby a pod., ak sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Pokiaľ v konaní bolo preukázané, že maloletá aktívne športuje, súd musel túto skutočnosť zohľadniť aj pri určení výživného. Treba potom zohľadniť aj sumy povinného rodiča zaplatené v rozhodnom období na takéto poplatky s tým spojené, keďže ide o náklady dieťaťa, ktoré je treba pravidelne uhrádzať, podobne ako napr. poplatky súvisiace so školou, školským klubom a pod. V posudzovanej veci z dokazovania vyplynulo, že maloletá M. hrá tenis, s čím sú spojené jednak pravidelné finančné príspevky športovému klubu, ďalej náklady súvisiace s účasťou na turnajoch a tiež náklady súvisiace s nákupom športovej výstroje, športového oblečenia a obuvi a pod. Z obsahu spisu vyplýva, že v uvedenom prípade sa na týchto nákladoch podieľajú obaja rodičia. Povinné poplatky, ktoré M. musí nevyhnutne uhrádzať, patria k pravidelným mesačným výdavkom maloletej a ak chce túto športovú činnosť vykonávať, nie je možné ich obísť ( neplatiť). Je teda celkom nepochybné, že ak by tieto výdavky neuhradil otec, uhradila by ich matka, ktorá tiež túto športovú aktivitu maloletej podporuje.
11. „Ak sa určuje vyživovacia povinnosť za dobu minulú, potom sa musí zistiť, aké čiastky boli (povinným) rodičom na výživnom už poskytnuté... pričom treba zvážiť, či nešlo iba o príležitostné plnenie..., ktoré by nebolo možné na výživné započítať, či iné podobné plnenie“ (R 44/1966).
12. Keďže v preskúmavanej veci bola určovaná vyživovacia povinnosť aj za čas minulý, nemohol súd opomenúť zistiť, aké čiastky boli otcom na výživu už poskytnuté, či otec neprispieval na výživu maloletej inak, napríklad naturálnou formou a ak áno, či tieto plnenia boli poskytnuté na odôvodnené potreby maloletej a zároveň súd mal posúdiť, či nešlo iba o príležitostné plnenia, bežné darčeky a pod. V uvedenom prípade bol odvolací súd toho názoru, že okresným súdom započítané plnenia, ktoré preukázateľne otec poskytol maloletej formou uhradenia pravidelných finančných príspevkov na tenis ( 2.662,83 eur ) a na športové potreby maloletej ( 442,93 eur ) spĺňali vyššie uvedené kritériá a
jednoznačne smerovali k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ktoré potreby by inak bola musela platiť matka ako druhý povinný rodič. Súd prvej inštancie teda správne tieto plnenia otca zohľadnil. Pokiaľ matka v odvolaní namietala, že ona na športovú činnosť maloletej M. prispela v podstatne väčšom rozsahu ako otec, čím sa súd ale nezaoberal, odvolací súd podotýka, že pri výpočte nedoplatku na vyživovacej povinnosti otca nebol dôvod touto skutočnosťou sa zaoberať, pretože súd neriešil zročné výživné matky, ale otca, pričom matka si realizovaním týchto platieb len plnila jej vlastnú vyživovaciu povinnosť voči maloletej.
13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením matky, že odôvodnenie rozsudku postráda postup súdu pri výpočte nedoplatku. Prvoinštančný súd sa totiž týmto výpočtom dostatočne zaoberal, čo je zrejmé z toho, že v odôvodnení uvádza, že pri súdom určenom výživnom ( tu treba celkom nesporne dosadiť sumu 150 eur mesačne, určenú ako výživné na maloletú), by otec mal prispieť za obdobie od februára 2015 do septembra 2017 na výživu maloletej sumou 4.800 eur (32 x 150 eur), otec za uvedené obdobie preukázateľne prispel maloletej na športové potreby sumou 442,93 eur a na tenisové tréningy sumou 2.662,83 eur, teda spolu sumou vo výške 3.105,76 eur, na ostatné otcom uvádzané sumy súd neprihliadol. Takýto opis výpočtu celkom jednoznačne poskytuje účastníkom predstavu, akými úvahami a matematickými postupmi sa súd dopracoval k výslednej sume nedoplatku 1.694,24 eur. Táto výhrada matky preto podložená nie je.
14. Pokiaľ ide o správnosť uvedeného výpočtu, tu sa už odvolací súd nestotožnil celkom so súdom prvej inštancie, pretože nebol dôvod, pokiaľ otcovi bola vyživovacia povinnosť určená s účinnosťou od 16.02.2015, požadovať od otca za mesiac február 2015 celú mesačnú sumu výživného 150 eur ale požadovať bolo treba iba alikvótnu časť za 13 dní, t.j. od 16.02.2015 do 28.02.2015, čo predstavuje dlh za február 2015 namiesto sumy 150 eur len vo výške 69,64 eur ( výživné na 1 deň: 150 eur : 28 dní = 5,357 eur x 13 dní = 69,64 eur). Odvolací súd však napriek tejto nesprávnosti ponechal nedoplatok nezmenený, nakoľko otec sa čo do výšky nedoplatku neodvolal a preto aplikujúc článok 16 bod 3 CSP, podľa ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila, nemohol prisúdiť nedoplatok nižší než prisúdený súdom prvej inštancie, keď v uvedenom prípade evidentne nešlo o zrejmú chybu v počítaní ale iné právne posúdenie.
15. Napokon odvolací súd musel aj v časti náhrady trov konania súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, o potrebe aplikovať § 52 CMP, keď ani odvolací súd nevidel dôvod na aplikáciu ust. § 55 CMP. Podľa citovaného ustanovenia súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, avšak v danej veci niet žiadneho relevantného dôvodu považovať za spravodlivé, aby otec nahradil matke trovy tohto konania. Konanie zahájila matka a dokazovanie sa viedlo štandardným spôsobom, vrátane znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené v záujme oboch maloletých. Matka žiadala obe deti zveriť do jej starostlivosti s čím otec nesúhlasil, pričom v časti úpravy práv a povinností k mal. M. bolo matke vyhovené a v časti úpravy práv a povinností k maloletému F. nebolo, keď bola ponechaná striedavá osobná starostlivosť. Pokiaľ matka tvrdí, že rozsiahle dokazovanie vrátane znaleckého posudku bolo nadbytočné a zavinené konaním otca, treba uviesť, že spôsob, akým bolo nakoniec vo veci osobnej starostlivosti rozhodnuté, odsúhlasil v zásadnej otázke otec už na pojednávaní dňa 30.06.2015, keď podľa obsahu zápisnice z tohto pojednávania matka po oboznámení so správou z odborného poradenstva referátu ÚPSVaR Senica uviedla, že trvá na návrhu, nesúhlasí ani so zmenou tak, že by u mal. F. bola striedavá starostlivosť a u mal. M. upravený styk, zatiaľ čo otec uviedol, že by súhlasil vzhľadom na súčasný postoj M., aby táto bola zverená do výchovy matke, upravený styk s otcom a mal. F. by bol v striedavej starostlivosti. Práve vzhľadom na uvedené rozdielne stanoviská rodičov bolo odročené pojednávanie za účelom ustanovenia znalca a výsledkom dokazovania bol záver súdu o potrebe zveriť mal. M. do starostlivosti matky ( hoci bez upraveného styku s otcom) a maloletého F. do osobnej striedavej starostlivosti oboch rodičov. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že je nepodložený záver matky o tom, že by znalecké dokazovanie zavinil otec. Vzhľadom na povahu a predmet konania v prejednávanej veci bolo navyše znalecké dokazovanie nariadené v záujme spoločných detí oboch rodičov. Keďže potom odvolací súd nezistil ani žiadne iné okolnosti, pre ktoré by bolo možné považovať za spravodlivé, aby otec bol zaviazaný k náhrade trov konania vzniknutých matke v tomto konaní, bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie aj v tejto časti potvrdiť.
16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku III a VI za použitia ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil a zároveň za použitia ust. § 52 CMP v spojení s § 58 CMP a ust. § 396 ods. 1 CSP súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.
17. Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.