Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoSr-1-2018.pdf
PDF · 104.06 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoSr/1/2018
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Z. I., nar. XX.XX.XXXX, G. XXXX/X, XXX XX B., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 11Csr/1/2017-41 zo dňa 25.10.2017 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava zo dňa 01.12.2016 pod sp. zn. SR 00245/16. Vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia uvedeného rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
3. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 46 ods. 1, § 72 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 40 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 45 ods. 1 písm. e), i) a j), § 47 ods. 1, 2 zákona č. 335/2014 Z.z. a po vykonanom dokazovaní zistil, že žalovaný a žalobca uzavreli dňa 23.12.2011 Zmluvu o úvere. Na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 350,00 eur s lehotou splatnosti 12 mesiacov. Zároveň sa žalobca zaviazal žalovanému zaplatiť sumu 350,00 eur zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 322,00 eur, t. j. celkom zaplatiť sumu 672,00 eur. Mesačná splátka bola dohodnutá v sume 56,00 eur počnúc dňom 24.01.2012. V zmysle bodu 13. Všeobecných obchodných podmienok je upravená (ďalej ako „VOP“) Dohoda o vyplnení zmeniek. Podľa nej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek (ďalej ako „vystaviteľ“) vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej ako „remitent“) vystavil vystaviteľ dve zmenky v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Podľa bodu 14. VOP, veriteľ, dlžník a ručiteľ (ďalej „zmluvné strany“) prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere.
4. Žalovaný a žalobca uzavreli dňa XX.XX.XXXX Rozhodcovskú zmluvu. Podľa čl. II zmluvy sa všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o
jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde.
5. Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 00245/16 zo dňa XX.XX.XXXX, žalobca bol zaviazaný uhradiť žalovanému peňažné prostriedky vo výške 848,00 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 848,00 eur od XX.XX.XXXX do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 848,00 eur od XX.XX.XXXX do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 267,00 eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 100,00 eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci. V odôvodnení predmetného rozhodcovského rozsudku bolo uvedené, že s poukazom na prehľad práv, povinností a záväzkov žalovaného, mal rozhodcovský súd za to, že zmenková suma vo výške 848,00 eur pozostáva z istiny vo výške 504,00 eur, poplatku za zasielanie upomienok vo výške 32,00 eur, zmluvnej pokuty vo výške 312,00 eur. Stály rozhodcovský súd vzal do úvahy obsah žalobnej odpovede žalovaného, pričom mal za to, že v žalobnej odpovedi použil žalovaný len argumenty, ktoré sa javia ako účelové s cieľom pojať na seba status spotrebiteľa a vyhnúť sa tak riadnemu plneniu zmluvne dohodnutých povinností.
6. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že medzi stranami sporu vznikol právny vzťah na základe uzavretej zmluvy o úvere, ktorá je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu je nesporné, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalovaný ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel zmluvu o úvere so žalobcom, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom. Predmetná zmluva je zároveň spotrebiteľským úverom, preto je potrebné na ňu aplikovať príslušné ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa, ďalej príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené nielen v Smernici rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ak sú pre žalobcu ako spotrebiteľa priaznivejšie a neprihliadať na tie ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a rovnako na neprijateľné podmienky. Podľa ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v pochybnostiach použije právna úprava, ktorá je v prospech spotrebiteľa. Ak na daný právny vzťah by bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalobcu ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.
7. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že žalobca v rozhodcovskom konaní prevzal rozhodcovský rozsudok dňa XX.XX.XXXX a žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal na tunajšom súde dňa XX.XX.XXXX. Žalobu teda podal v lehote troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku.
8. Prvoinštančným súdom bolo ďalej konštatované, že dôvody, pre ktorých naplnenie možno rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľských veciach zrušiť, sú uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 Zák. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pričom z koncepcie ustanovení upravujúcich zrušenie rozhodcovského rozsudku v § 45 až § 47 Zák. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vyplýva, že tieto dôvody nie sú rovnocenné, nakoľko síce ich naplnenie vedie k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, je tu však iný dôsledok v prípade, ak sa zrušuje rozhodcovský rozsudok pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy alebo z iných dôvodov. Pri zrušení rozhodcovského rozsudku, napríklad z dôvodu porušenia všeobecných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, či z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, opätovne vo veci rozhoduje rozhodcovský súd, v prípade dôvodu neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, môže daný spor rozhodovať len všeobecný súd, nakoľko rozhodcovský súd nemá právomoc.
9. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v danom prípade je rozhodcovská zmluva neplatná v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože predstavuje neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za neprijateľnú možno kvalifikovať iba podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná. Súd sa nestotožnil s tvrdením o individuálnom dojednaní rozhodcovskej zmluvy. Existencia samostatnej listiny s možnosťou dlžníka od takejto zmluvy odstúpiť ešte nepreukazuje individuálnosť dojednania, ak o opaku svedčí samotný postoj spotrebiteľa. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní mal súd za preukázané, že žalobca pri podpise úverovej zmluvy nebol informovaný o tom, že podpisuje aj rozhodcovskú zmluvu, nebol oboznámený s obsahom a účelom tejto zmluvy, nebolo mu jasne a zrozumiteľne vysvetlené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy mohol odmietnuť, ani to, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, taktiež nebol poučený ani o následkoch podpísania rozhodcovskej zmluvy a ani o možnosti
odstúpenia od tejto zmluvy. Súd mal za to, že v prípade, ak by žalobcovi ako spotrebiteľovi bolo náležite vysvetlené, aké následky pre neho vyplývajú z rozhodcovského konania, už pred podpisom zmluvy sa môže rozhodnúť, či do tohto zmluvného vzťahu vstúpi a nie je dôvod potenciálne uvažovať o dodatočnom odstúpení od zmluvy. Pritom sporná rozhodcovská zmluva má charakter vopred pripraveného formulára, ktorého ustanovenia spotrebiteľ nemôže nijakým spôsobom pri jej uzatváraní ovplyvniť. V rozhodcovskej zmluve je veriteľom vopred určený konkrétny rozhodcovský súd príslušný na prejednávanie sporov medzi veriteľom a dlžníkom, právo výberu pre spotrebiteľa je tak len iluzórne, patrí len žalobcovi, ktorým je najčastejšie sám veriteľ. Kreovanie rozhodcovského súdu je minimálne v rozpore s dobrými mravmi a je to aj ďalšia neprijateľná podmienka spôsobujúca hrubý nepomer a nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi na škodu spotrebiteľa. Spotrebiteľ si rozhodcovskú zmluvu osobitne nevyjednal, napriek tomu že má formu samostatnej listiny. Rozhodcovská zmluva bola podpisovaná súčasne so zmluvou o úvere a bola uzatvorená na začiatku zmluvného vzťahu, nie v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, po vzniku sporu. O zmluvu, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom SR, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený sa nezvratne podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, či zmeniť (napr. výber rozhodcovského súdu). Zmluvná možnosť dlžníka najneskôr do 14 dní od uzatvorenia úverovej zmluvy, od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť, nerobí rozhodcovskú zmluvu individuálne dojednanou, pretože nemožno odstúpiť od absolútne neplatného zmluvného dojednania. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže žalovaný, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi stranami sporu, na základe ktorej rozhodcovský súd si založil svoju právomoc, sa javí ako absolútne nevyvážená, preto neprijateľná. Na uvedenom tlačive sa doplnili len údaje žalobcu, číslo a dátum uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovská zmluva teda nesporne nebola individuálne dojednaná. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.
10. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z XX.XX.XXXX zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS.
11. Bolo tak súdom prvej inštancie skonštatované, že rozhodcovská zmluva v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Na základe takejto doložky došlo k prejednaniu veci na rozhodcovskom súde, pričom však z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca sa dôkladne nezaoberal neprijateľnými podmienkami, spôsobom dojednania zmluvnej pokuty, či skutočne sú splnené všetky náležitosti obligatórne vyžadované pre spotrebiteľský úver, ani tým, v akej výške vlastne bol dohodnutú úrok z úveru.
12. Súd prvej inštancie uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernica 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy v predmetnej veci je neprijateľnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná od počiatku a preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný. Táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Zo strany žalovaného sa to javí ako snaha vyhnúť sa súdnej kontrole podľa spotrebiteľského práva.
13. Preto z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, keďže sa jedná o neprijateľnú podmienku, prvoinštančný súd zrušil rozhodcovský rozsudok v zmysle § 45 ods. 1 písm. e) a i) zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Podľa § 47 ods. 1 tohto zákona môže žalovaný na súd podať návrh na pokračovanie v konaní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
14. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, keď v konaní priznal žalobcovi, ktorý bol v plnom rozsahu úspešný, proti žalovanému, ktorý bol neúspešný, plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
15. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, rozsudok je nedostatočne odôvodnený, na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým vytýkal to, že súd nesprávne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko žalobca potvrdil podpisom, že peňažné prostriedky použije na účel podnikania, preto žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, a preto predmetný vzťah nemožno subsumovať ako spotrebiteľský vzťah. Ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú pre tento prípad neakceptovateľné. Spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na VPPÚ, v zmysle ktorých strany dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka. Žalobca vyhlásil, že peňažné prostriedky použije na výkon podnikania. V zmluve o úvere č. XXXXXXXXX bol žalobca ako dlžník fyzickou osobou - podnikateľom označeným C.: XX XXX XXX, preto nie je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Zmluvy tak boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, preto ich vzťah treba posudzovať ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský. Žalobca účelovo tvrdí, že sa u neho jedná o spotrebiteľa, čo je nedôvodné. V ďalšom poukázal na to, že v konaní Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/123/2013 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3C/189/2012 zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorých sa konštatovalo, že žalobcovi nie je možné priznať status spotrebiteľa, nakoľko žalobca použil peňažné prostriedky na výkon podnikania a nie pre spotrebné účely. Žalobca sám inicioval uzavretie Zmluvy a sám uvádzal údaje týkajúce sa podnikateľskej činnosti. Dodatočne už nemožno sa dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy uzavretej v uvedenej forme. Žalobca finančné prostriedky použil na výkon podnikania. Odvolateľ tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. 14Co/975/2015 so záverom, že dôležité je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Podľa judikatúry ESD nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania. Zdôraznil na aplikáciu ust. § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Uviedol, že z definície spotrebiteľa vyplýva, že určenie jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý a nie na aký účel boli použité. Ak bol úver na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel podnikania, nepôjde o spotrebiteľský úver.
16. Podľa odvolateľa v prípade posúdenia postavenia žalovaného je treba akceptovať jeho dobru vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Ak konal v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Ak teda v Zmluve o úvere žalobca uviedol aj podpísal, že poskytnuté finančné prostriedky sú na účel výkonu jeho povolania, treba chrániť dobrú vieru žalovaného a žalobcovi nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Upriamil pozornosť na judikatúru Krajských súdov v Žiline a Banskej Bystrici na podporu svojich záverov. Vytýkal súdu prvej inštancie, že Zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú napriek tomu, že žalobca jasne uviedol, že ide o úver vzatý za účelom podnikania.
17. K dohodnutej rozhodcovskej zmluve uviedol, že je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou umožňujúcou každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Teda rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V predmetnom prípade má rozhodcovské konanie plnú oporu v Zákone o rozhodcovskom konaní. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov (pričom žalovaný výslovne odmietol posúdiť daný vzťah ako spotrebiteľský). Pritom prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Zdôraznil, že medzi stranami sporu bola uzatvorená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Podľa neho nedošlo v predmetnom prípade k porušeniu § 17 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.
18. K odvolaniu sa žalobca nevyjadril.
19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 389 a nasl. CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
20. Odvolací súd po preskúmaní spisu a napadnutého rozsudku zistil, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobca Z. I. aj v zmluve o úvere, aj v rozhodcovskej zmluve bol označený aj IČO-m: XX XXX XXX, s čím sa súd prvej inštancie nevyporiadal. Súd prvej inštancie tak nevenoval náležitú pozornosť tomu, prečo žalobcu považoval za spotrebiteľa bez toho, aby svoj záver náležite vysvetlil. K objasneniu statusu žalobcu sa vo svojom výsluchu ani sám žalobca nevyjadril.
21. Druhoinštančný súd dodáva, že rozsudok súdu prvej inštancie bol v celom rozsahu odôvodnený tým, že súd prvej inštancie považoval žalobcu za spotrebiteľa. Ak by neboli žiadne pochybnosti a námietky, že žalobca nie je spotrebiteľom, odôvodnenie napadnutého rozsudku by bolo správne. Za situácie, keď postavenie žalobcu ako spotrebiteľa je namietané, bolo nutné sa náležite zaoberať touto námietkou, čo prvoinštančný súd neurobil, a preto musel byť rozsudok súdu prvej inštancie zrušený.
22. V predmetnej veci je navyše potrebné uviesť, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 9Co/123/2013-133 zo dňa 14.01.2015 bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie, že úverová zmluva č. XXXXXXXXX je neplatná a aj že je bezúročná a bez poplatkov a že poplatok je neprijateľný. Už v uvedenom rozsudku súd tak prvoinštančný, ako aj odvolací sa zaoberali postavením žalobcu pri uzatváraní uvedenej zmluvy.
23. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
24. Už aj Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre (pozri rozhodnutia IV. ÚS/115/03, III. ÚS/209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy, článku 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (viď aj uznesenie I. ÚS/241/2007).
25. Pritom právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (viď rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS/50/04 a uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/112/2015).
26. Odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka zaťažuje toho, kto to tvrdí. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy ( o poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie prijímateľa úveru a akú konkrétnu súvislosť má uzavretie príslušnej zmluvy s takýmto povolaním či predmetom činnosti (viď rozsudok NS SR z 19.08.2015, sp. zn. 8Sžo/45/2014).
27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a v zmysle ust. § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
28. Úlohou súdu prvej inštancie bude predovšetkým vyhodnotiť postavenie žalobcu vo vzťahu k úverovej zmluve a rozhodcovskej zmluve uzavretých dňa XX.XX.XXXX, a to so zameraním, či tieto žalobca uzavrel ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľ. Iba jednoznačná odpoveď na uvedené bude podkladom pre opätovné rozhodnutie v predmetnej veci. Ak sa preukáže, že žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným ako spotrebiteľ, bude nutné jeho žalobe vyhovieť. V opačnom prípade žalobca v konaní nemôže byť úspešný.
29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o nárokoch týkajúcich sa všetkých trov konania.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.