Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/10/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu B. O. X., s.r.o., so sídlom v W., F. 5, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou S. O., s.r.o., so sídlom W., F. 5, proti žalovanej X. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., C. XXX/XX, o zaplatenie 5 696,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 14.júna 2017, č. k. 6Csp/32/2017-78 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II. a III. p o t v r d z u j e.

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. rozhodol, že Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, do konania ako osobitný subjekt nepriberá. Výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáha proti žalovanému zaplatenia sumy 5 696,30,- eur s príslušenstvom a náhrady trov konania z dôvodu, že žalovaná uzavrela so spoločnosťou X. X. a.s. ako s veriteľom dňa 06.02.2013 zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej veriteľ poskytol peňažné prostriedky za podmienok dohodnutých v zmluve. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 95 ods. 1, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 524 ods. 1, ods. 2, § 525 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že veriteľ X. X. a.s. v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti /banka/ uzavrela so žalovanou ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bol úver vo výške 4 200 eur splatný v 120 mesačných splátkach po 80,25 eur vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc 20.03.2013, končiac 20.02.2023. RPMN bola dohodnutá na 21,27%, priemerná RPMN bola 14,11% a úrok z omeškania bol dohodnutý na 5% p.a. Celková čiastka spojená s úverom bola dohodnutá na 9 600,55 eur. V čl. I bod 10. zmluvy bolo dohodnuté, že v prípade nesplácania je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru (okrem iného). V zmluve bol dohodnutý aj poplatok za správu úveru 2,9 eur mesačne a spracovateľský poplatok 119 eur jednorazovo. Zmluva bola uzavretá dňa 06.02.2013 a jej súčasťou je formulár Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Veriteľ v zmluvnom vzťahu so žalovanou Slovenská X. a.s. ako postupca postúpil pohľadávku proti žalovanej na postupníka - žalobcu v tomto konaní. N. bola uzavretá dňa 23.10.2015 a jej súčasťou je príloha, z ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka proti žalovanej uplatnená žalobcom v tomto konaní. Veriteľ X. X. a.s. oznámil žalovanej, že došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2015. Výzvou zo dňa 09.09.2015 veriteľ X. X. a.s. upozornil žalovanú na omeškanie

ku dňu 08.09.2015 vo výške 1312,68 eur a vyzval ju na úhradu dlžnej sumy do 15 dní od doručenia výzvy pod následkom zosplatnenia dlhu. Veriteľ X. X. a.s. dňa 30.09.2015 oznámil žalovanej, že vyhlásil ku dňu 29.09.2015 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Žalovanú vyzval, aby pohľadávku, ktorú vyčíslil na 5634,51 eur uhradil do 15 dní. Oznámenie bolo žalovanej preukázateľne doručené dňa 05.10.2015. V prvom rade súd prvej inštancie posúdil, či je dôvod pribrať do konania osobitný subjekt v zmysle § 95 alebo nie, pričom dospel k negatívnemu záveru. Súd môže aj bez návrhu pribrať do konania na ochranu práv strany právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Predpokladom na také rozhodnutie je však súhlas strany, na strane ktorej má taký subjekt vystupovať. Vzhľadom k tomu, že do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, taký súhlas súdu predložený nebol, nebola naplnená hypotéza ustanovenia § 95 ods. 1 in fine CSP. Preto súd prvej inštancie osobitný subjekt do konania nepribral. Následne súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je podaná dôvodne, pretože žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobca ju odôvodňuje od zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 23.10.2015 medzi postupcom X. X. a.s. a ním ako postupníkom. Predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka pôvodného veriteľa proti žalovanému, ktorú si žalobca uplatnil v tomto súdnom spore. Hoci žalobca uvádza, že žalovaná bola kvalifikovane vyzvaná na zaplatenie postupom podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách oznámením zo dňa 30.09.2015 a aj výzvou zo dňa 09.09.2015, súd prvej inštancie tieto listiny nepovažoval za dôkazy preukazujúce postup pôvodného veriteľa podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Výzva zo dňa 09.09.2015 preukazuje, že právny predchodca žalobcu mal upozorniť žalovanú na omeškanie, vyzvať ju na plnenie do 15 dní a upozorniť ju na uplatnenie mimoriadnej splatnosti, avšak v prípade tohto dôkazu ide o výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nie o výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a z výzvy nemôže byť pre spotrebiteľa zrejmé, že banka v prípade jeho nepretržitého omeškania dlhšie ako 90 dní postúpi svoj splatný záväzok. Takisto žalobca nepreukázal, že by túto výzvu jeho právny predchodca čo i len odoslal žalovanej, nieto ešte že by ju doručil. Zmyslom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je poskytnúť spotrebiteľovi možnosť, aby sa vyhol postúpeniu pohľadávky banky na iný subjekt a aby jeho veriteľom ostala banka. Preto má byť spotrebiteľ vo výzve upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok - na vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky takú výzvu žalovanej zaslal. Nebol teda naplnený predpoklad pre postúpenie pohľadávky na žalobcu a k platnému postúpeniu nedošlo. Súd prvej inštancie ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách vykladá tak, že banka musí preukázateľne písomne vyzvať dlžníka na plnenie splatného dlhu (...napriek písomnej výzve...), po výzve musí uplynúť lehota viac ako 90 kalendárnych dní (...nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní...), počas ktorej musí byť dlžník neustále v omeškaní (...v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku...) a až potom môže banka pohľadávku postúpiť. Ak by súd aj považoval písomnosti označené žalobcom za takú výzvu, ani len od ich vyhotovenia (09.09.2015, 30.09.2015), tobôž od doručenia neuplynula po postúpenie lehota 90 kalendárnych dní (k postúpeniu malo dôjsť zmluvou zo dňa 23.10.2015), preto spotrebiteľ nemal reálnu možnosť odvrátiť postúpenie pohľadávky, ktorú mu zákon o bankách dáva, a preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal dodržanie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách pôvodným veriteľom pred postúpením pohľadávky, súd prvej inštancie vyhodnotil postúpenie v zmysle § 525 ods. 2 ako rozporné so zákonom. Žalobca teda nepreukázal, že by sa stal veriteľom pohľadávky uplatnenej v tomto spore. Nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal základ svojho nároku, súd prvej inštancie sa už výškou uplatneného nároku nezaoberal. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Žalovaná bola v konaní plne úspešná, preto jej súd prvej inštancie podľa pomeru jej úspechu v spore priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. a výroku III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal tiež, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že v konaní bolo nespornými skutkovými tvrdeniami preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 ZoB ukladá.

Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok výzvou zo dňa 09.09.2015 a výzvou zo dňa 30.09.2015. Žalobca poukázal tiež na to, že z ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že by výzva podľa tohto ustanovenia musela obsahovať odkaz na postup podľa § 92 ods. 8 ZoB. Ustanovenie pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Žalobca uviedol, že nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to vo Všeobecných obchodných podmienkach. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016, sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.08.2016. Žalobca mal za to, že v konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca ďalej dáva do pozornosti súdu tú skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 549 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 ZoB s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva žalobca názor, že postupca by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 02.05.2017 sp. zn. 19Co/2/2016. Na záver navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu vo výroku II. a výroku III. podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1/ keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej z pôvodného veriteľa Slovenská X., a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona o bankách.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné

oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

8. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."

9. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvádza, že podmienka uvedená v čl. 19 bod 19.16.Všeobecných obchodných podmienok vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah spotrebiteľ (v danom prípade žalovaná) nemohla individuálne ovplyvniť. Odvolací súd vzhliadol neprijateľnosť tejto podmienky, ktorá nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná podmienka bola obsiahnutá vo vopred právnym predchodcom žalobcu preformulovaných Všeobecných obchodných podmienok, ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 06.02.2013 bol nútený dlžník - žalovaná prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu s

bankou - X. sporiteľnou, a.s. ako veriteľom. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tejto zmluvnej podmienky odvolací súd vidí tom, že jednak touto zmluvou podmienkou banka zrejme obchádza už uvedené ust. § 92 ods. 8Zákona o bankách a súčasne v tom, že spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo značne sťažené), zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Preto je táto zmluvná podmienka neprijateľná podľa § 53ods. 1 a absolútne neplatná podľa § 53 ods. 4 OZ.

11. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

12. Rovnako ako súd prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná. Ako uviedol súd prvej inštancie, za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je možné považovať oznámenie zo dňa 30.09.2015, ktoré je len oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti podľa čl. I bod 10 Zmluvy. Rovnako aj výzvu zo dňa 09.09.2015, ktorou veriteľ vyzval žalovanú na zaplatenie omeškanej sumy a upozornil ju na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. V písomnostiach sa neodkazuje na postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Spotrebiteľ vo výzve musí byť upozornený nielen na omeškanie, ale aj na jeho následok, na vôľu banky postúpiť pohľadávku a na možnosť zvrátiť postúpenie. Žalobca v konaní nepreukázal, že by jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky takú výzvu žalovanému zaslal.

13. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vo výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP tak, že úspešnej žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko si trovy odvolacieho konania neuplatnila a tieto jej ani v odvolacom konaní nevznikli.

15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .