Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)Rozsudok_11Co-97-2017.pdf
PDF · 107.17 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/97/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: BANCO COFIDIS, S.A., so sídlom Avenida 24 de Julho, N 98, oblasť Santos-o Velho, Lisabon, Portugalsko, číslo zápisu: 500280312, na území Slovenskej republiky konajúceho prostredníctvom organizačnej zložky: BANCO COFIDIS, S.A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 35 945 745, zastúpeného: alianciaadvokátov ak, s.r.o., so sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava, IČO: 36 679 771, proti žalovanému: L. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. E. XX, o zaplatenie 2.846,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 27. októbra 2016, č.k. 15C/35/2014-73, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 33,03% ročne zo sumy 2.846,14 eur od 28.11.2013 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j) a k ), § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ako aj § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba (v znení po jej čiastočnom zastavení v zmysle výroku I. rozsudku, ako i bodu 4. odôvodnenia) nebola podaná dôvodne. Vykonaním dokazovaním súd prvej inštancie zistil taký skutkový stav, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 19.11.2010 zmluvu o úvere č. 12967, ktorú je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. d/ ZoSÚ), na základe ktorej žalobca ako veriteľ (§ 2 písm. b/ ZoSÚ) poskytol žalovanému ako spotrebiteľovi (§ 2 písm. a/ ZoSÚ) spotrebiteľský úver vo výške 4.220,44 eur na nákup motorového vozidla, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach po 146,50 eur. Zo zmluvy však vyplýva, že v zmluve nie je správne uvedená celková čiastka v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, ktorú musí spotrebiteľ (žalovaný) zaplatiť, pričom táto je uvedená v neprospech spotrebiteľa, t. j. nižšou sumou, než ktorú mal žalovaný podľa zmluvy v skutočnosti zaplatiť. Nie je splnením zákonnej požiadavky uviesť náležitosť zmluvy, pokiaľ je táto v zmluve uvedená len formálne alebo nepresne, pokiaľ nezodpovedá skutočnosti a v zmluve je uvedená v neprospech spotrebiteľa. V zmluve je uvedené, že úver je splatný v 60 mesačných splátkach po 146,50 eur, čoho súčin predstavuje suma 8.790 eur, ktorú mal žalovaný zaplatiť. Ako celková čiastka
k zaplateniu je však v zmluve uvedená nižšia suma, a to suma 8.670 eur. Z tohto dôvodu sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Okrem toho úver poskytnutý žalovanému na základe zmluvy je bezúročný a bez poplatkov aj z toho dôvodu, že táto neobsahuje povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva obsahuje údaj o celkovej (súhrnnej) výške splátky v sume 146,50 eur mesačne. Výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k) však treba dospieť k záveru, že každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Nakoľko z finančného plánu vyplýva, že žalobca vo vzťahu k predmetnému úveru č. 12967 eviduje zo strany žalovaného úhradu v celkovej sume 5.037,03 eur, možno konštatovať, že žalovaný poskytnutý úver (bezúročný a bezpoplatkový) splatil v celom rozsahu, jeho dlh v zmysle § 559 Občianskeho zákonníka zanikol, a preto súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti (zohľadňujúc čiastočné zastavenie konania) ako nedôvodnú zamietol (výrok II. rozsudku). Nakoľko rozdiel medzi sumou čerpaného úveru žalovaným a celkových úhrad na tento úver predstavuje suma 816,59 eur (5.037,03 - 4.220,44), tento pokrýva i žalobcom požadovaný kapitalizovaný úrok z omeškania ku dňu 27.11.2013 vo výške 163,65 eur. Čo sa týka požadovaného úroku z omeškania od 28.11.2013, súd prvej inštancie uvádza, že na tento žalobcovi nevznikol nárok, keďže k tomuto dňu už žalovaný voči žalobcovi žiadny dlh nemal, a to s prihliadnutím na dátum poslednej úhrady zo dňa 23.04.2013 (k tomu finančný plán). Poplatok uplatňovaný žalobcom vo výške 593,60 eur žalobcovi súd nepriznal, a to pre právne posúdenie úveru ako bezpoplatkového. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP) tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaný je tou stranou sporu, ktorá mala plný úspech vo veci v spojení s tým, že v časti zastavenia konania žalobca procesne zavinil zastavenie a teda náhrad patrí v tejto časti žalovanému (žalobca nezdôvodnil čiastočné späťvzatie), čo možno považovať i za neúspech žalobcu / úspech žalovaného (255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP) a vo zvyšnej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v časti trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť tak, že jeho žalobe bude vyhovené a žalovanému bude uložené zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že dôvodom na uplatňovanie žalovanej sumy bola skutočnosť, že žalovaný ako dlžník uzatvoril so žalobcom ako veriteľom dňa 19.11.2010 zmluvu o úvere - Individuálne podmienky č. 12967, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Finančný plán (súhrnný prehľad platieb) a Všeobecné úverové podmienky. Vzhľadom na to, že žalovaný nesplácal svoje splatné záväzky z uzatvorenej zmluvy, žalobca v súlade s bodom 20 všeobecných úverových podmienok vyhlásil celý poskytnutý úver spolu s príslušenstvom a všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú, splatnými ku dňu 27.11.2013. Na základe uzatvorenej zmluvy poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 4.220,44 eur za účelom umožnenia kúpy motorové vozidla bližšie špecifikovaného v bode I. zmluvy. Pokiaľ súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že zo zmluvy vyplýva, že v zmluve nie je správne uvedená celková čiastka v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, pričom táto je uvedená v neprospech spotrebiteľa, t.j. nižšou sumou, než ktorú mal žalovaný podľa zmluvy v skutočnosti zaplatiť, tak v súvislosti s uvedeným tvrdením poukázal na to, že v danom prípade ide o zrejmú chybu v písaní a počítaní, čo bolo spôsobené ako dôsledok administratívnej chyby. Uviedol, že celková čiastka na úhradu (celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom) je pre spotrebiteľa len informačným údajom, nakoľko neuhradením niektorej zo splátok úveru môže dôjsť k navýšeniu celkovej čiastky na úhradu. Ďalej poukázal na to, že jednotlivé náležitosti zmluvy uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sú rozpísané vo Finančnom pláne (súhrnný prehľad platieb) na tretej strane predmetnej zmluvy, ako aj vo Všeobecných podmienkach zmluvy, a to v bode 19. Uviedol, že predmetná úverová zmluva sa člení na Individuálne podmienky, Finančný plán (súhrnný prehľad platieb) a Všeobecné podmienky, pričom tieto časti zmluvy predstavujú jeden nerozlučný celok. Podľa jeho názoru predmetná zmluva spĺňa všetky zákonné náležitosti, ktoré požaduje zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9. Nebolo mu tiež zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný uhradil sumu v celkovej výške 5.037,03 eur. Súčasne poukázal na tú skutočnosť, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať za riadne a presvedčivé v zmysle § 220 ods. 2 CSP, nakoľko mal za to, že obsahuje
len stručné konštatovanie bez náležitej argumentácie a posúdenia veci, pričom uvedený postup zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia rozsudku správne a dôrazne poukázal na nekalú praktiku zo strany žalobcu spočívajúcu v tom, že tento nesprávne a zjavne v neprospech spotrebiteľa uvádzal v úverovej zmluve celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom, ktorá obsahuje i celkové náklady spotrebiteľa spojené s predmetným úverom v nižšej sume (8.670 eur), ako je suma reálna (8.790 eur). Nejedná sa podľa názoru žalovaného o žiadnu chybu v písaní a počítaní, ako sa snaží navodiť účelovo žalobca, ani o žiaden dôsledok administratívnej chyby. Je totiž zrejmým, že tento údaj v podstate o celkovej sume, ktorú je spotrebiteľ v konečnom dôsledku poskytovateľovi úveru povinný uhradiť, je pre spotrebiteľa ako laika jedným z elementárnych a najsmerodajnejších údajov, na základe ktorého vie vyhodnotiť a porovnať výhodnosť predmetného úverového produktu s inými subjektmi na trhu poskytujúcimi rovnaké služby alebo samotnú výhodnosť tohto produktu vo vzťahu k jeho finančným možnostiam a schopnostiam. Nesúhlasil s tvrdením, že predmetná zmluva obsahuje náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, keď by povinnosť žalobcu mala byť splnená odkazom na akýsi Finančný plán na tretej strane úverovej zmluvy a bod 19 Všeobecných podmienok zmluvy, keď už z prvého pohľadu je zrejmé, že doklad označený ako Finančný plán nespĺňa požadované zákonné náležitosti, nie je neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy č. 12967, nie je ani stranou tri úverovej zmluvy, keď v samotnom texte úverovej zmluvy neexistuje ani jeden odkaz, či zmienka o takomto doklade. Nemožno ho subsumovať pod akési „individuálne“ podmienky, ktoré naviac nie sú individuálne dojednané. Rovnako tak odkaz žalobcu na bod 19 Všeobecných podmienok zmluvy, ktorý má byť podľa názoru žalobcu splnením povinného údaju zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ neobstojí, keď v tomto bode sa nenachádza absolútne žiaden rozpis výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/35/2014 bolo zaplatenie sumy 2.846,14 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 33,03% ročne zo sumy 2.846,14 eur od 28.11.2013 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o trovách konania.
8. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
9. K odvolacím námietkam žalobcu, ktoré spočívali v tom, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, že nejde o bezúročný a bezpoplatkový úver, čím tvrdenie súdu nie je pravdivým je potrebné uviesť nasledovné:
10. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročný percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy (písm. j/), výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (písm. k/).
11. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
12. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Je potrebné dať za pravdu žalovanému, že uvedený údaj o celkovej sume, ktorú je spotrebiteľ v konečnom dôsledku poskytovateľovi úveru povinný uhradiť, je pre spotrebiteľa ako laika jedným z elementárnych a najsmerodajnejších údajov, na základe ktorého vie vyhodnotiť a porovnať výhodnosť predmetného úverového produktu s inými subjektmi na trhu poskytujúcimi rovnaké služby, ako aj samotnú výhodnosť tohto produktu vo vzťahu k jeho finančným možnostiam a schopnostiam. Aj sám žalobca pripustil, že predmetná zmluva obsahuje v tejto časti rozporné údaje, ktoré však odôvodnil administratívnou chybou. S týmto tvrdením odvolateľa sa odvolací súd nestotožňuje s prihliadnutím na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 písm. j) uvedený údaj považuje za podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy.
13. Z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vyplýva, že zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, pričom nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Predložená úverová zmluva takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala, pričom takáto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť hodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver. Žalobca v odvolaní pripúšťa, že niektoré náležitosti sú v samotnom texte zmluvy a ďalšie vo Finančnom pláne a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Odvolací súd nespochybňuje fakt, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ako ani to, že nie všetky náležitosti musia byť v samotnej zmluve. Podstatným v danom prípade je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, musí to byť takou formou, aby bola zrozumiteľná a prehľadná pre spotrebiteľa. Je potrebné dať za pravdu súdu prvej inštancie, ako aj žalovanému, z predložených listinných dokladov nevyplýva, že by Finančný plán bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, že tento bol žalovanému pri podpise predložený, pričom ani z textu samotnej zmluvy nevyplýva, že tento finančný plán je súčasťou zmluvy, keď z čl. V. zmluvy vyplýva, že dlžník súhlasí s Individuálnymi podmienkami, ako aj Všeobecnými podmienkami pripojenými k Individuálnym podmienkam, keď samotná zmluva o úvere je označená ako Zmluva o úvere
- Individuálne podmienky a z uvedeného potom nevyplýva, že súčasťou zmluvy by mal byť i Finančný plán (súhrnný prehľad platieb).
14. Je pravdou, tak ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
15. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.
16. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora zo 04.07.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.06.2005, C-268/06 z 15.04.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou je potrebné zákon o spotrebiteľských úveroch novelizovať zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem).
17. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný.
19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).