Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/421/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu K. G., a.s., so sídlom G., O. J. 4, F.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou V. s.r.o., so sídlom G., O. nábrežie XA, F.: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto G. nad G., 2/ S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K J. XX/XX, G. nad Bebravou, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. L. P., s.r.o., so sídlom G. nad G., J. Z. XX, F.: XX XXX XXX, o zaplatenie 26.895,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2017, č.k. 5Csp/70/2016- 160 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti I., III. a IV. p o t v r d z u j e.

Žalobca m á proti žalovanému 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/ 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 11.701,07 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 7.297,07 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.09.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.10.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.11.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.12.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.01.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.02.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.03.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.04.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.05.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.07.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 367,00 eur od 16.08.2017 do zaplatenia, a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 180,00 eur mesačne, ktoré sú splatné vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného zaplatenia s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stáva splatný celý dlh. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol. Výrokom III. žalovanému 1/ nepriznal náhradu trov konania a výrokom IV. žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 12,38 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.09.2016 domáha proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia istiny vo výške 26.895,46 eur, dlžných úrokov z istiny vo výške 4.754,22 eur, zmluvného úroku vo výške 7,90 % ročne zo sumy 26.895,46 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 26.895,46 eur od 01.09.2016 do zaplatenia a bankových poplatkov vo výške 178,72 eur.

Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 29.04.2014 uzatvorili žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci zmluvu o úvere lepšia splátka. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy; § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 9, § 54 ods. 1, 2, § 101, § 103, § 517 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, § 2 písm. a/ a b/ d/ g/ h/ i/, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j/ k/, § 11 ods. 1 písm. b/, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. Súd posúdil predmetnú zmluvu, uzatvorenú medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka. Zároveň však ide aj o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetná zmluva spĺňa tiež definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa vyššie uvedených ustanovení § 2 písm. a/, b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaní 1/ a 2/ vystupovali v predmetnom vzťahu ako fyzické osoby - nepodnikatelia, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca je bankou, pričom vystupoval nepochybne v zmluvnom vzťahu so žalovanými ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia pripojených všeobecných obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do ich znenia žalovanými ako spotrebiteľmi. Súd na základe uvedeného na predmetnú zmluvu aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa, teda najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie zistil, že v predmetnej zmluve, titulom ktorej odvodzuje žalobca svoje nároky uplatnené v tomto konaní, absentuje údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Keď zákon uvádza medzi náležitosťami zmluvy nielen "výška, počet a termíny splátok", ale "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je zjavné, že zákonodarca tým mal na mysli, že každá zo zložiek splátky (istina, úroky, poplatky) má byť vyčíslená samostatne, teda zo zmluvy musí byť zjavné, akú časť tej-ktorej splátky pripíše veriteľ na úhradu istiny, akú časť na úroky a akú časť na poplatky. Z obsahu žaloby a pripojených listín nevyplýva, že by bol splátkový kalendár (plán amortizácie, prípadne iná forma uvedenia spôsobu započítavania budúcich splátok) súčasťou samotnej zmluvy, resp. že by takáto listina bola pri podpise zmluvy predložená žalovaným a žalovanými aj podpísaná. Žalobca v tomto smere predložil súdu len aktuálny výpis úveru žalovaných ku dňu 31.08.2016. Údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemožno nahradiť odkazom na ustanovenie § 9 ods. 3 tohto zákona, teda právom dlžníka vyžiadať si bezplatne výpis z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky. Na rozdiel od výpisu z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorý by mal odrážať aktuálny stav splatenia jednotlivých položiek (teda istiny, úrokov a poplatkov), údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov uvedené priamo v zmluve majú informovať dlžníka ešte pred podpisom zmluvy o budúcich platbách a spôsobe ich započítavania. Okrem uvedeného súd prvej inštancie zistil, že pri počte splátok 120 a výške splátky 367,00 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi (žalobcovi) zaplatiť, predstavuje sumu 44.040,40 eur, a teda nie sumu 41.365,00 eur (výška úveru 28.250,00 eur + celková výška nákladov na úver 13.115,83 eur), ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Podľa názoru súdu prvej inštancie išlo o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume „preplatenia“ úveru. V predmetnej zmluve tak nebola správne uvedená ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené je významné i pre správne stanovenie RPMN. Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej zmluve v nižšej sume ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí, resp. ich nesprávne určenie v predmetnej zmluve, súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobcom ako veriteľom žalovaným za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). V tejto časti uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ úver vo výške 28.250,00 eur čerpali dňa 29.04.2014. V tomto smere obrana žalovaného 2/, že žalobca nepreukázal reálne poskytnutie úveru, nebola dôvodná. Zároveň súd vyhodnotil na základe vykonaného dokazovania za nedôvodnú námietku žalovaného 2/, ktorý v rámci obrany namietal, že žalobca náležite neskúmal bonitu žalovaných 1/ a

2/ a tým mal postupovať pri poskytnutí predmetného úveru žalovaným s hrubou nedbanlivosťou. Z predmetnej zmluvy je nepochybné, že schváleniu poskytnutia úveru v konkrétnej výške predchádzalo vyplnenie žalobcom požadovaných údajov žalovanými 1/ a 2/. Jednalo sa okrem osobných údajov aj o údaje týkajúce sa schopnosti žalovaných splácať požadovaný úver. Žalovaný 1/ v tomto smere uviedol, že je zamestnaný ako robotník s čistým mesačným príjmom 400,00 eur, u posledného zamestnávateľa je zamestnaný od 01.10.2012, je slobodný, nemá vyživovaciu povinnosť. Žalovaný 2/ uviedol, že je zamestnaný ako robotník s čistým mesačným príjmom 500,00 eur, u posledného zamestnávateľa je zamestnaný od 01.08.2012, je slobodný, nemá vyživovaciu povinnosť. Z obsahu predmetnej zmluvy rovnako vyplývalo, že žalobca poskytuje žalovaným úver predovšetkým na splatenie predchádzajúcich záväzkov, ktoré žalovaní v predmetnej zmluve uviedli, že ich žiadajú splatiť. Žalovaní 1/ a 2/ v predmetnej zmluve v článku 3.5 súhlasili, že žalobcovi budú poskytnuté údaje týkajúce sa ich schopnosti splácať úver v N., čo žalobca následne aj vykonal, čo vyplýva z listiny označenej ako N. - report žalovaného 1/ a žalovaného 2/. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, predovšetkým z údajov, ktoré uviedli samotní žalovaní v predmetnej zmluve, ktorých pravdivosť žalobca preveroval, pričom ich nepravdivosť by bola spojená aj s možnými trestnoprávnymi následkami, s prihliadnutím na produktívny vek žalovaných 1/ a 2/ v čase podania žiadosti o úver a samotný účel poskytnutého úveru, ktorým sa mali splatiť predovšetkým minulé úvery a teda jednou vyššou splátkou mali byť nahradené viaceré menšie splátky na menšie úvery, súd dospel k záveru, že postup žalobcu pri poskytnutí úveru žalovaným nemožno vyhodnotiť ako postup priečiaci sa zákonu, resp. že by žalobca postupoval s hrubou nedbanlivosťou. Na základe uvedeného súd prvej inštacnie dospel k záveru, že medzi stranami sporu bola platne dojednaná zmluva o spotrebiteľskom úvere. Absencia vyššie uvedených náležitostí v predmetnej zmluve rovnako nespôsobuje jej neplatnosť, ale jej následkom je, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nárok uplatnený žalobou je teda nárokom uplatneným zo zmluvného záväzku, nie z bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu potom súd konštatuje, že vznesená námietka premlčania žalovaným 2/ nebola dôvodná, keď žaloba bola podaná žalobcom včas v zákonnej 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101, § 103 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštacnie nemohol akceptovať žalobcom vyhlásenú predčasnú splatnosť celého dlhu. Súd k tomu uvádza, že žalobca v predmetnom spotrebiteľskom spore nepreukázal dodržanie postupu vyžadovaného § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Žalobca v spore predložil listinu, ktorou mal žalovaného 1/ upozorniť na možnosť zosplatenia úveru, ku ktorej pripojil kópiu nedoručenej listovej zásielky s oznámením doručovateľa „adresát neznámy“ s dátumom vrátenia 28.10.2015. Z uvedeného oznámenia je zrejmé, že žalovanému 1/ táto výzva do vlastných rúk doručená nebola a vzhľadom na to, že adresát bol na adrese doručovania neznámy, nemožno konštatovať, že by sa zásielka vôbec dostala do jeho dispozičnej sféry. Zo samotnej poštovej zásielky navyše nie je možné stotožniť konkrétnu písomnosť, aká bola zásielkou doručovaná (táto je identifikovaná ako VYZB09110474070091950879-35LCS). Následne mal žalobca listinou zo dňa 09.11.2015, adresovanou žalovanému 1/ na rovnakú adresu ako predchádzajúce upozornenie, vyhlásiť predčasnú splatnosť pohľadávky z predmetnej zmluvy. K uvedenej listine žalobca pripojil kópiu nedoručenej zásielky s oznámením „adresát neznámy“ s dátumom vrátenia 28.10.2015, pričom súd konštatuje, že sa jedná o identickú totožnú kópiu nedoručenej poštovej zásielky, akou žalobca preukazuje doručenie upozornenia na možnosť zosplatnenia, čo vyplýva z označenia zásielky VYZB09110474070091950879-35LCS a aj z dátumu vrátenia nedoručenej zásielky. S prihliadnutím na dátum vrátenia zásielky a dátum vyhotovenia vyhlásenia predčasnej splatnosti pohľadávky, nemožno doloženú kópiu zásielky považovať za dôkaz o doručení listiny žalovanému 1/, ktorou by žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky a iný dôkaz žalobca v tomto smere súdu nedoložil. Pokiaľ išlo o žalovaného 2/, súd konštatuje, že žalobca v spotrebiteľskom spore nepreukázal, že by žalovanému 2/ doručil upozornenie na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Žalobca preukázal len doručenie listiny, ktorou mal vyhlásiť predčasnú splatnosť pohľadávky z predmetnej zmluvy, a to splnomocnencovi žalovaného 2/ na preberanie zásielok. Z týchto dôvodov súd konštatuje, že žalobca, ktorého zaťažovalo v tomto smere dôkazné bremeno, nepreukázal v spore dodržanie postupu vyžadovaného § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pri predčasnom zosplatnení úveru zo spotrebiteľskej zmluvy, teda že by žalovaných 1/ a 2/ ako spotrebiteľov preukázateľne upozornil na možnosť zosplatenia s poskytnutím lehoty na plnenie a následne platne voči žalovaným 1/ a 2/ uplatnil právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Súd na základe uvedeného pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu vychádzal zo splatnosti jednotlivých splátok tak, ako bola ich splatnosť dojednaná v predmetnej zmluve, pričom vychádzal z výšky splátky dojednanej v zmluve a zo skutočnosti, že úver je

potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prvá splátka predmetnej zmluvy bola splatná dňa 15.05.2014 a do vyhlásenia rozsudku v danej veci bolo splatných 40 splátok á 367,00 eur v celkovej výške 14.680,00 eur. Na uvedenú splatnú istinu bolo potrebné započítať vykonané úhrady žalovaných na úver v celkovej výške 2.978,93 eur. Dôvodne uplatnená splatná istina potom predstavovala sumu 11.701,07 eur (14.680,00 eur - 2.978,93 eur). Keďže žalovaní 1/ a 2/ ako solidárni dlžníci dlžnú sumu 11.701,07 eur doposiaľ neuhradili, zaviazal súd na zaplatenie uvedenej sumy žalovaných spoločne a nerozdielne týmto rozhodnutím. V tejto časti bola žaloba žalobcu dôvodná, preto jej súd vyhovel. V prevyšujúcej časti uplatnenej istiny súd žalobu zamietol. Žalobca si uplatnil v spore aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 26.895,46 eur od 01.09.2016 do zaplatenia. Ako bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie považoval za dôvodný iba nárok na zaplatenie istiny 11.701,07 eur. Keďže túto sumu žalovaní neuhradili riadne a včas, vznikol žalobcovi aj nárok na zákonný úrok z omeškania na základe ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to pri zohľadnení splatnosti každej splátky (splatnej v čase vyhlásenia tohto rozsudku) až do zaplatenia a za obdobie tak, ako ho vymedzil žalobca v žalobe. Ku dňu 01.09.2016 boli žalovaní v omeškaní so sumou 7.297,07 eur (28 splátok á 367,00 eur - vykonané úhrady do toho času 2.978,93 eur) a následne sa dostávali do omeškania s následnými splátkami až do vyhlásenia rozsudku (vždy nasledujúci deň po splatnosti konkrétnej splátky). Súd preto priznal žalobcovi okrem istiny aj úrok z omeškania v zákonnej výške 5,00% ročne zo sumy 7.297,07 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,00 eur od 16.08.2017 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok na úrok z omeškania zamietol. prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti súd v danej veci uloženú povinnosť umožnil žalovaným splácať v splátkach vo výške 180,00 eur mesačne vždy do 25. dňa konkrétneho mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného zaplatenia, a to pod stratou výhody splátok pri omeškaní s plnením čo i len jednej splátky. Súd zohľadnil predovšetkým výšku uloženej povinnosti žalovaným, ich osobné pomery, zárobkové a majetkové pomery. Súd zároveň považoval žalovanými navrhovanú výšku mesačnej splátky za nízku s ohľadom na celkovú sumu, ktorú sú povinní zaplatiť žalobcovi a aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sú zaviazaní ako dvaja dlžníci k úhrade uloženej povinnosti spoločne a nerozdielne, pričom sú zamestnaní a v produktívnom veku. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobca sa v danom konaní domáhal zaplatenia istiny vo výške 26.895,46 eur, pričom súd mu priznal nárok na zaplatenie istiny vo výške 11.701,07 eur, na základe čoho súd konštatuje, že úspech žalovaných (neúspech žalobcu) predstavuje 56,49 %, neúspech žalovaných (úspech žalobcu) predstavuje 43,51 % a následne čistý úspech žalovaných v spore potom predstavuje 12,98 %. Žalovaný 1/ si nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatnil a ani zo spisu nebolo preukázané, že by mu nejaké účelné trovy vznikli, preto súd žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný 2/, ktorý bol v spore právne zastúpený, si nárok na náhradu trov konania uplatnil a súd mu preto priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu v spore, a to v rozsahu 12,98 %.

2. Proti tomuto rozsudku vo výroku I. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 2/. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, keď' vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného 2/, ktorý v rámci obrany namietal, že žalobca náležite neskúmal bonitu žalovaných 1/ a 2/ a tým postupoval pri poskytnutí predmetného úveru s hrubou nedbanlivosťou. Z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by údaje, ktoré sú vyplnené v listine predložená žalobcom označená ako zmluva o úvere lepšia splátka zo dňa 29.04.2014, vypĺňali žalovaní 1/, 2/. Z listiny predloženej žalobcom, označenej ako správa sociálnej poisťovne o príjmoch žalovaného 2/ vyplýva, že žalovaný 2/ nemal za predposledný mesiac u zamestnávateľa 36322067/8888888888 vymeriavací základ ani 350 eur. Taktiež z uvedeného listinného dôkazu vyplýva, že N. nemalo byť známe či mal žalovaný 2/ za posledný mesiac u zamestnávateľa 36322067/8888888888 vymeriavací základ aspoň 350 eur. Z listiny predloženej žalobcom, označená ako správa sociálnej poisťovne o príjmoch žalovaného 2/ vyplýva, že žalovaný 2/ mal mať v čase posudzovania jeho bonity vymeriavací základ vyšší ako 350 eur iba za predposledný mesiac. Taktiež z tejto listiny vyplýva, že žalovaný 2/ má byť poberateľom starobného dôchodku, čo je v rozpore so skutkovým stavom. Napriek tomu, že žalobca nemal preukázanú bonitu žalovaných, resp. mal preukázané pochybnosti o schopnosti žalovaných údajne poskytnutý úver splácať,

žalobca mal pristúpiť k uzavretiu zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 29.04.2014, pričom takéto konanie je potrebné považovať za konanie priečiace sa dobrým mravom v dôsledku čoho je ním uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 2/ ďalej poukázal na to, že v nadväznosti na neplatnosť' zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 29.04.2014 žalovaný 2/ dôvodne vzniesol námietku premlčania, keď žalobca o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa 29.04.2014 musel vedieť už pri jej uzatváraní, t.j. dňa 29.04.2014 a taktiež v ten istý deň musel vedieť aj to, že malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu a kto sa mal na jeho úkor bezdôvodne obohatiť. Nakoľko žaloba bola podaná na súde až dňa 29.09.2016, žalovaný 2/ bol toho názoru, že táto bola podaná po uplynutí dvoj ročnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/20/2016. Pre prípad že odvolací súd bude považovať rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp.zn. 5Csp/70/2016-160 zo dňa 25.08.2017 v časti priznanej istiny za vecne správny, žalovaný 2/ uviedol, že súdom určenú výšku splátok dlhu považuje za neprimerane vysokú. Žalovaný 2/ je taktiež toho názoru, že prípadná nižšia výška splátky (žalovaní 1/, 2/ obaja uvádzali, že sú schopní uhrádzať dlh v mesačných splátkach vo výške 50 eur, t.j. spolu 100 eur mesačne) by nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa. K úplnému splateniu celého dlhu by došlo do 10 rokov, čo predstavuje aj dobu, na ktorú mala byť stanovená doba splácania úveru podľa zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 29.04.2014. V nadväznosti na nesprávnosť výroku 1. rozsudku súdu prvej inštancie je nesprávny aj výrok IV. rozsudku, nakoľko v prípade zamietnutia žaloby v celom rozsahu by bolo dôvodné žalovanému 2/ priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vzhľadom na uvedené navrhujú, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v častí výrokov I. a IV. tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalovanému 2/ prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% vrátane trov odvolacieho konania. V prípade ak odvolací súd bude mať za to, že napadnutý rozsudok v časti výroku I. čo do istiny a úrokov z omeškania je vecne správny, navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok I. v časti určených splátok tak, že žalovaným umožní splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100 eur mesačne, ktoré budú splatné vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že žalobca sa k splneniu podmienky skúmania schopnosti splácať úver zo strany žalovaných vyjadril aj vo svojom podaní zo dňa 01.02.2017 a 20.06.2017. Žalovaný 1/ uviedol na zmluve svoj čistý mesačný príjem vo výške 400 eur. Žalovaný 1/ tiež uviedol, že nemá žiadne iné splátky iných úverov a nepoberá žiaden dôchodok. Žalovaný 2/ uviedol na zmluve svoj čistý mesačný príjem vo výške 500 eur. Žalovaný 2/ tiež uviedol, že nemá žiadne iné splátky iných úverov a nepoberá žiaden dôchodok. Žalobca posudzoval spoločný príjem Žalovaných, ktorý bol ku dňu podpisu zmluvy vo výške 900,- eur. Žalobca zohľadnil aj skutočnosť, že žalovaný 1/ mal ku dňu podpisu zmluvy 21 rokov a žalovaný 2/ mal vek 23 rokov. Teda v takomto mladom a produktívnom veku existuje tendencia nárastu príjmu za predpokladu, že je osoba ochotná pracovať a plniť si svoje záväzky. Z údajov, ktoré uviedli žalovaní na zmluve vyplýva, že po zaplatení splátky im mala zostať suma spoločne 533,- eur. Žalobca tak mal za to, že súdu predložil dôkazy preukazujúce splnenie podmienky skúmania bonity žalovaných pred uzatvorením zmluvy o úvere. Poukázal tiež na to, že z vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalovaný 2/ je zamestnaný v Rakúskej republike a jeho mesačný príjem je 780,00 eur. Príjem žalovaného 1/ je vo výške minimálnej mzdy v Českej republike cca 9.000 Cz. Je toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní majú dostatočnú bonitu na splácanie im poskytnutého úveru, ktorú mali taktiež v minulosti. Žalobca má vzhľadom na vyjadrenia žalovaného 2/ za to, že žalovaný 2/ sa zneužívaním predpisov spotrebiteľského práva snaží získať úver bez úroku a bez poplatkov a vyhnúť sa svojim povinnostiam zo zmluvy. Ak žalovaný 2/ tvrdil, že mal veľa úverov, ktorých splátky už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nevládal splácať, žalobca poukázal na to, že úver bol poskytnutý práve na konsolidáciu predchádzajúcich úverov, z čoho vyplýva aj zníženie mesačnej splátky úveru. Na základe zmluvy o úvere totiž žalovaní splácali nižšiu splátku, ako predstavoval súčet mesačných splátok konsolidovaných úverov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje podané odvolanie za nedôvodné.

4. Žalovaný 2/ v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že s tvrdeniami žalobcu uvedenými vo vyjadrení nesúhlasí a výslovne ich popiera v celom rozsahu, nakoľko sú v rozpore so skutkovým stavom. Žalovaný 2/ plne zotrváva na odvolacích dôvodoch obsiahnutých v odvolaní. Je toho názoru, že nie je pravdou, že žalobca mal súdu predložiť dôkazy preukazujúce plnenie podmienky skúmania bonity žalovaných pred uzatvorením zmluvy o úvere. Zopakoval, že z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by údaje, ktoré sú vyplnené v listine predloženej žalobcom označenej ako zmluva o úvere lepšia splátka zo dňa 29.04.2014, vypĺňali žalovaní 1/ 2/, rovnako aj údaje z listiny zo Sociálnej poisťovne sú v rozpore so skutkovým stavom. Mal za to, že pokiaľ ide o aktuálne príjmy žalovaných 1/ 2/, tento

údaj je irelevantný pre vyhodnotenie skutočnosti či žalobca postupoval pri uzatváraní zmluvy o úvere lepšia splátka zo dňa 29.04.2014, a teda či v danom čase skúmal bonitu žalovaných tak ako mu táto povinnosť vyplýva z §2 písm. u/ v spojení s §4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Ďalej uviedol, že napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie celkom správne umožnil žalovanými peňažné plnenie priznané žalobcovi odvolaním napadnutým rozsudkom splácať v splátkach, žalovaný 2/ je toho názoru, že výška splátok neodzrkadľuje jeho osobné a majetkové pomery a taktiež je toho názoru, že prípadná nižšia výška splátky (žalovaní 1/, 2/ uvádzali, že sú schopní uhrádzať dlh v mesačných splátkach vo výške 50,- eur, t j. spolu 100,- eur mesačne) by nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v častí výrokov I. a IV. tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalovanému 2/ prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% vrátane trov odvolacieho konania. V prípade, ak odvolací súd bude mať za to, že napadnutý rozsudok v časti výroku I. čo do istiny a úrokov z omeškania je vecne správny, navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok I. v časti určených splátok tak, že žalovaným umožní splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100,- eur mesačne, ktoré budú splatné vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia.

5. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalovaného 2/ a k vyjadreniam žalovaného 2/ a žalobcu písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 písm. b) a § 380 aj vo vzťahu k žalovanému 1/, keďže ide o nerozlučné spoločenstvo bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem) v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vo výroku I., III. a IV. je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 z nasledovných dôvodov:

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná čiastočne. Mal za to, že úver poskytnutý žalobcom ako veriteľom žalovaným na základe zmluvy zo dňa 29.04.2014 označenej ako lepšia splátka (ďalej len „predmetná zmluva“) je pre absenciu niektorých náležitostí, potrebné považovať za úver poskytnutý bez úroku a bez poplatkov, a to podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zároveň postup žalobcu pri poskytnutí úveru žalovaným vyhodnotil ako postup v súlade so zákonom, keď nebolo preukázané, že by žalobca postupoval s hrubou nedbanlivosťou, nakoľko žalobca dostatočne zisťoval bonitu klientov - žalovaných pred uzavretím predmetného úveru.

8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

9. Žalovaný 2/ v podanom odvolaní namieta neplatnosť predmetnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom za konanie v rozpore s dobrými mravmi označil postup žalobcu ako veriteľa pri skúmaní bonity žalovaných 1/ 2/, ktoré bolo podľa jeho názoru nedostatočné.

10. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

11. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

12. Účelom citovaného § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je zabrániť v poskytovaní úverov spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane, ktorých finančné možnosti neumožňujú splácanie úveru. Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je povinný vynaložiť aktívne úsilie, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných vlastnou činnosťou, napr. z bankového registra. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov (účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom).

13. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, ktorou sa v čl. 8 uložilo členským štátom zabezpečiť, aby veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdil úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Sankcia za porušenie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa bola do zákona č. 129/2010 Z. z. zavedená novelou účinnou ku dňu 01.01.2013, pričom v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je sankcia odstupňovaná podľa závažnosti porušenia povinnosti poskytovateľom spotrebiteľského úveru, a to, ak veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou, sankciou je strata oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade, že konanie veriteľa má intenzitu hrubého porušenia povinností (§7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch), sankciou je bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru. Sankciou za takéto porušenie povinnosti teda nie je neplatnosť spotrebiteľského úveru, ako uvádza žalovaný 2/. Je však ďalej na posúdení súdu, či úkon veriteľa svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom /§ 39 Občianskeho zákonníka/.

14. Zákon o spotrebiteľských úveroch nedefinuje, čo treba rozumieť pod pojmom odborná starostlivosť. Tento pojem je však vymedzený v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, a to v § 2 písm. u/. Podľa tohto ustanovenia sa odbornou starostlivosťou rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Pod pojem hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona potrebné rozumieť, posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

15. Odvolací súd v predmetnej veci preskúmal splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda, či žalobca ako veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou, resp. či v danom prípade nešlo o hrubé porušenie povinností podľa uvedeného ustanovenia.

16. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, v predmetne zmluve žalovaní 1/, 2/ uviedli čistý mesačný príjem zo zamestnania spolu vo výške 900,- eur, t. j. žalovaný 1/ 400,-eur a žalovaný 2/ 500,-eur. Z obsahu predmetnej zmluvy ďalej vyplýva, že úver mal slúžiť na konsolidáciu a splatenie iných úverov žalovaných. Pri preskúmaní bonity žalovaných preto žalobca ako veriteľ nemusel brať do úvahy finančné zaťaženie žalovaných z úverov, ktoré mali byť podľa predmetnej zmluvy konsolidované do úveru poskytnutého žalobcom. Zo žalobcom predložených listín je zrejmé, že žalobca preskúmal bonitu žalovaných dopytom na Sociálnu poisťovňu dňa 25.04.2014 ohľadne žalovaného 1/ a žalovaného 2/ dňa 28.04.2014 (listiny označenej ako N. - report), t.j. ešte pred uzatvorením predmetnej zmluvy. Takisto žalobca predložil lustráciu žalovaných v evidencii spoločnosti EOS-KSI. V zmysle § 11 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, za hrubé porušenie povinnosti je potrebné rozumieť, posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Odvolací súd vzhľadom na uvedené má za to, že konanie žalobcu pred uzatvorením predmetnej zmluvy nie je možné posúdiť ako konanie, ktorým by hrubo porušil svoje povinnosti podľa § 7 ods. 1 uvedeného zákona. Preto v uvedenom prípade, použijúc logický výklad argumentum a minori ad maius (od menšieho k väčšiemu) úkony žalobcu neboli ani v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd rovnako nezistil ani také porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré

by bolo možné označiť ako konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd tak vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného 2/ ako nedôvodné.

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti I., III. a IV. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca a neúspešný žalovaný 2/, odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .