Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Csp-169-2017.pdf
PDF · 107.55 KB
Case nature
Area
Subarea
12Csp/169/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: Z. O., nar. XX. XX. XXXX, Y. XX, Y. XXX XX, štátny občan SR, zastúpený advokátskou kanceláriou Mgr. Matúš Macko, so sídlom vo Svidníku, Karpatská 804/10, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii (zmena obchodného mena od 04. 04. 2018) z Provident Financial, s.r.o. (obchodné meno do 04.04.2018) so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 23439/B, zastúpený advokátom De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04, Bratislava, IČO: 36868949, o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný m á vo vzťahu žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14. 7. 2017 sa žalobca domáhal na žalovanom určenia, že zmluvná podmienka zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 261611694 zo dňa 4. 12. 2015 bod 1, v ktorej je uvedený administratívny poplatok, je neprijateľná, z toho dôvodu neplatná a náhrady trov konania. 2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 4. 12. 2005 uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 261611694. Podľa zmluvy mu žalovaný poskytol bezúčelový úver vo výške 9.000,- Sk, t. j. 298,75 EUR. V zmluve bol uvedený údaj o celkových nákladoch vo výške 5.391,- Sk, t. j. 178,95 EUR. Celkové náklady podľa bodu 1 zmluvného formulára pozostávali z úroku vo výške 15 % ročne a administratívneho poplatku spolu teda mal zaplatiť za požičaných 9.000,- Sk sumu 14.391,- Sk, navýšenie o 59,90 %. Žalovanému uhradil sumu 14.391,- Sk, t. j. 477,69 EUR. Žalobca poukázal na to, že zmluva mala formulárový charakter, ktorej znenie pripravil žalovaný. Zmluvná povinnosť žalobcu bola obmedzená len na dohodu o výške poskytnutého úveru. Nakoľko sa dostal do finančných problémoch problémov, bol nútený prijať aj neprimerané podmienky žalovaného a neprimeraný poplatok len zväčšil jeho finančnú tieseň. Uviedol, že sám nedokázal posúdiť neprijateľnosť administratívneho poplatku, pričom neprimeraný poplatok obchádza primerané úroky. Za neprimerané považuje poskytovanie úverov na základe poplatku, ktorý je neprijateľný, pretože sa ním má platiť fiktívne plnenie žalovaného, resp. sa za uvedený poplatok neposkytlo skutočné plnenie. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, v ktorých sa súdy podrobne vysporiadali neprijateľnosťou poplatkov používaných žalovaným. Uviedol, že v jeho prípade sa jedná obdobnú zmluvnú podmienku. Uviedol, že úverovanie žalovaného má vážne trhliny a v skutočnosti ide o úžeru cenu služby. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 19Co/142/2016 zo dňa 8. 12. 2016. Poukázal na to, že dôvodom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je neurčitosť v predmete a cene plnenia. V zmluve sa nenachádza predmet ďalšieho plnenia ani jeho cena. Ak chce spotrebiteľ poznať cenu za toto vedľajšie plnenie, musí si ju vyrátať. Zákon vyžaduje, aby zmluva bola vyhotovená v písomnej forme, a teda sa nedá dodatočne určovať predmet
plnenia spojených s administratívnym poplatkom. Plnenie za predmetnú zmluvnú podmienku je plnením, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa, ale slúži výhradne záujmom veriteľa. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že si žalovaný nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani len svojím okruhom, kedy výška tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, ako úrok a navyše neprijateľné, aby poplatok za „niečo ako technickú podporu“ závisel na výške poskytnutého úveru. Poukázal na to, že žalovaný vôbec nevysvetľuje, prečo žiada vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu, ako od toho, ktorý si požičiava menej. Neprijateľnosť takto vymedzenej zmluvnej podmienky predstavuje skutočnosť, že žalovaný ju so žalobcom individuálne nedojednal a tento poplatok spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že sporný poplatok žalovaného poškodzuje spotrebiteľov najmä tým, že poplatok v podstatnej časti nepredstavuje skutočne plnenie pre spotrebiteľov, neprimerane prevyšuje skutočne náklady za predmet spoplatnenia, je neurčitý, obchádzajú sa ním spoločensky nežiaduce a neprijateľné úroky, ktorých výška sa už dá označiť ako úžerná. K neprimeranosti ceny úveru dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26. 4. 2012 a rozsudok 1MCdo/1/2009 zo dňa 31. 7. 2009 a rozsudok sp.zn. 21Cdo/1484/2004 zo dňa 15. 10. 2004. 3. Žalobca spolu so žalobou predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 261611694 zo dňa 4. 12. 2005, kartu splátok. 4. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 13. 10. 2017 a vo veci uviedol, že predmetná žaloba patrí do kategórie spor pre spor. Namietal, že v rámci základných princípov civilného sporového konania „ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty“ (§ čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) ako aj „Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným na prieťahom v konaní. “ (§ čl. 5 CSP). Žalovaný poukázal na to, že žalobca žiada, aby sa súd zaoberal zmluvou o úvere zo dňa 5. 12. 2005 na základe žaloby, ktorá bola doručená súdu dňa 14. 7. 2017, pričom ukončená bola splnením dňa 18. 8. 2006 a posúdil teda, či jedna z mnohých častí tejto zmluvy je alebo nie je platná. Namietal neprípustnosť určovacieho návrhu v zmysle ustanovenia § 137 CSP. Žalovaný poukázal na to, že určovacie žaloby, ktoré nespadajú pod špeciálne ustanovenie § 137 písm. c), spadajú pod všeobecnú úpravu určovacích žalôb § 137 písm. d) CSP. Výklad je v súlade s historickým a teologickým výkladom, ktorý poskytol zákonodarca aj v dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu § 137 CSP. Žalovaný namietal, že žalobcom podaná určovacia žaloba podmienku procesnej prípustnosti nespĺňa a preto je neprípustná už len z tohto prednostného dôvodu mala by byť zamietnutá. Ďalej namietal absenciu naliehavého právneho záujmu nakoľko žalobcom navrhovaný určovací žalobný petit je po rekodifikácii civilného procesu neprípustný. Pokiaľ ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, uviedol, že musia byť kumulatívne splnené podmienky, a to existencia zmluvy, ak zmluva nevznikla alebo medzičasom zanikla, takáto podmienka splnená nie je; konkrétne zmluvné ustanovenie, ktoré má spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa sa v zmluve musí nachádzať, ak sa takéto ustanovenie v zmluve nenachádza, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku; ustanovenie zmluvy sa netýka predmetu plnenia a ceny plnenia. Žalovaný mal za to, že pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nebola splnená ani jedna z týchto troch povinných kumulatívnych podmienok. 5. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcova argumentácia ohľadne samotného inštitútu neprijateľnej podmienky je v úplnom rozpore s jeho zmyslom. Okrem toho, že neprijateľná podmienka je postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti, je tu ďalší následok, a to povinnosť zdržať sa jej ďalšieho používania pro futuro. Vzhľadom na to, že neprijateľnosť administratívneho poplatku už bola v posledných rokoch desiatky, ak nie stovky krát judikovaná, tak je zrejmé, že nemá žiaden zmysel uvedený výrok opakovať stále a v ďalších rozsudkoch, čo platí o to viac v prípadoch, keď podľa predstáv žalobcov, resp. ich právnych zástupcov má byť účelom súdneho konania posudzovanie len neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá však už bola posúdená v iných konania. Poukázal na to, že takýmto prístupom sa stále samoúčelne vytvárajú absolútne zbytočné spory, pretože ak žalobca nemá byť úspešný v prípadnom nároku na plnenie, tak určovať už určené nemá žiadny zmysel a vlastne by to znamenalo, že by bolo možné kedykoľvek žalovať všetky, adhézne zmluvy akéhokoľvek dodávateľa, ak sa niekedy v budúcnosti v nich určí nejaká neprijateľná zmluvná podmienka a žiadať na súdoch, aby v individuálnych konaniach nezmyselne znova meritórnymi výrokmi určovali neprijateľnosť rovnakej zmluvnej podmienky, a to len za jediným účelom a to náhrady trov konania. Okrem toho žalovaný poukázal na to, že žalobca označuje za neprijateľnú, a teda neplatnú podmienku - slovné spojenie
„administratívny poplatok“, čo žalovaný považuje za samé osebe za nesprávne, nelogické a bez akejkoľvek právnej opory. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 10. 2014 sp. zn. 3Cdo/446/2013, podľa ktorého „ak súd prvého stupňa považuje za neprijateľnú len časť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, musí svoj záväzný záver o neplatnosti zmluvnej podmienky vyjadriť vo výrokovej časti rozsudku tak, aby ním citovaná časť spotrebiteľskej zmluvy predstavovala logicky uzavretý celok, pre pochopenie podstaty, ktorého nie je potrebné, aby ten, kto sa s výrokom oboznamuje, mal k dispozícii celú spotrebiteľskú zmluvu“. Pokiaľ ide o administratívny poplatok, žalovaný uviedol, že žalobcova argumentácia o absencii individuálneho dojednania a neurčitosti v predmete a cene plnenia je nesprávna, pretože nevychádza z rozhodenej právnej úpravy, ktorá bola účinná dňa 4. 12. 2015, ktorý bol pre hmotnoprávne otázky rozhodujúci, ale z neznámych dôvodov vychádza z neskoršej hmotnoprávnej úpravy, ktorá je pre tento prípad nepoužiteľná. Žalovaný uviedol, že administratívny poplatok si určuje v zmluve o úvere za administráciu, čiže správu úveru. Správa úveru je pojem v právnej úprave všeobecne známy a ani sám zákonodarca ho bližšie nešpecifikuje, uviedol, že ju zakázal až zákonom č. 132/2013 Z. z. účinným od 10. 6. 2013. Dovtedy bol takýto poplatok v súlade so zákonom, inak by predmetná novela postrádala akýkoľvek zmysel, argumentum a contrario. Žalovaný poukázal na to, že administratívny poplatok, ak je vyjadrený jasne, určito a zrozumiteľne, čo potvrdil aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. 6. 2012, č. k. 19C/164/2010-230, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 3. 2014, č. k. 6Co/323/2012-345. Žalovaný poukázal na to, že administratívny poplatok slúži na pokrytie administratívnych nákladov, ktoré vznikajú v súvislosti s konkrétnou uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere počas jej platnosti. Administratívny poplatok bol jediný poplatok, ktorým mal žalobca podľa zmluvy o úvere uhradiť žalovanému. Za žiadne ďalšie služby nielenže žalobca neplatil, ale platiť ani nemohol, pretože žalovaný žiadny ďalší poplatok od svojich zákazníkov nevyberal a ani nenárokoval. Žalovaný poukázal na to, že administratívny poplatok bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere prípustným a zákonom dovoleným poplatkom, pretože ho predpokladal aj v § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj čl. 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008 /48/ES z 23. 4. 2008. Súdny dvor Európskej únie pritom k uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať“ uviedol, že administratívny poplatok v zmluve o úvere stanovený pevnou sumou rozhodnutím do obchodného vedenia žalovaného, a to na základe administratívnych nákladov žalovaného, ktoré mu v súvislosti so správou úverov vznikli. Žalobu navrhol zamietnuť. 6. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval podaním doručeným súdu dňa 26. 2. 2018 a vo veci uviedol, že tvrdenie o neprípustnosti žaloby považuje za nesprávne a poukázal na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení zákona č. 279/2017 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2018, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže domáhať pred súdom určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo o určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. V ďalšom uviedol že, ak ustanovenie § 11 ods. 4 citovaného zákona umožňuje spotrebiteľovi sa domáhať určenia neplatnosti zmluvy žalobou, tak v zmysle zásady, že vo väčšom je obsiahnuté menšie, ak sa teda spotrebiteľ môže domáhať žalobou určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak sa môže domáhať žalobou aj určenia neplatností ktorejkoľvek neplatnej časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. 7. Žalobca namietal, že žalovaný v podstate vykladá ustanovenie § 137 CSP tak, ako keby tento uzákoňoval taxatívny výpočet možných žalôb, pritom odignoroval význam slova „najmä“. Poukázal na to, že názory žalovaného negujú čl. 169 Lisabonskej zmluvy, podľa ktorej Únia má podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Následne poukázal na ustanovenie § 53 a ods. 1 Občianskeho zákonníka a na ustanovenie § 298 ods. 2 CSP a ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.. S tým, že už samotný zákon č. 250/2007 Z. z. poskytuje žalobcovi dostatočnú legitimitu na podanie určovacej žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale aj na iné určovacie žaloby s cieľom ochrany spotrebiteľa. 8. Žalovaný sa vyjadril podľa ust. § 167 ods. 4 CSP a uviedol, že vzhľadom na absentujúci zmluvný vzťah medzi sporovými stranami, ako aj druh sporu, ktorý svojimi účinkami pôsobí len inter partes, je zrejmá samoúčelnosť jediného určovacieho bodu petitu a tým aj celej žaloby, keďže tá neprináša žalobcovi vôbec nič a preto sa fakticky jedná len o spor jeho právneho zástupcu a jeho trov konania, nič viac. Požadovaný určovací výrok totiž nemá nič spoločné s účinnou právnou ochranou, ktorú súdy musia vždy a bez výnimky poskytovať. Celá predmetná žalobca je od začiatku úplne nezmyselná a samoúčelná, pretože je v rozpore so základným princípom civilného sporového konania podľa čl. 2 ods.
1 CSP podľa ktorého „Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty." 9. Uviedol, že žalobca podal nezmyselnú žalobu, ale ešte aj tú úmyselne drobil, keď namiesto jednej spoločnej žaloby podali na okresný súd už dve skutkovo, aj právne totožné žaloby (sp. zn. 12Csp/169/2017 a sp. zn. 13Csp/169/2017), pričom právny zástupca žalobcu v mene iných svojich klientov podal na okresný súd aj ďalšie skutkovo a právne totožné žaloby, v ktorých chce len to, aby okresný súd určil, že zmluvná podmienka, v ktorej je uvedený administratívny poplatok je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná a samozrejme náhradu trov konania, a to za kopírovanie jednej žalobnej mustry a nulového významu pre žalobcov a rovnako tak aj žalovaného, keďže predmetné adhézne zmluvy sa už 10 rokov nepoužívajú a všetky nároky z týchto zmlúv (vrátane predmetnej zmluvy) sú už tiež dávno premlčané. Žalovaný poukázal na to, že z dlhoročnej skúsenosti s týmito konaniami, činnosťou združenia HOOS ako aj právnych zástupcov, ktorým sú tieto žaloby (žalobcovia) zastupovaní vie, že žalobcovia neplatia svojim právnym zástupcom hodinové ani paušálne odmeny, ale naopak platia im podielové odmeny a práve a len preto tu dochádza unisono k drobeniu sporov, ktoré nemá iný význam ako za opakované kopírovanie stále tých istých podaní si znova a znova uplatňovať trovy konania za úkony právnej služby, hoc sa jedná o úkony výsostne administratívnej povahy, ktoré slovami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predstavujú tzv. hromadné žaloby, pri ktorých trovy konania nie sú vynaložené efektívne. 10. Žalobca v rámci svojho procesného útoku použil ako prostriedky procesného útoku predovšetkým písomne podanú žalobu, ako aj predložené listinné dôkazy, ktoré boli doručované žalovanému.
11. Súd vo veci vykonal dokazovanie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 4. 12. 2005, v zmysle ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi bezúčelový úver vo výške 9.000,- Sk, dlžník sa zaviazal vrátiť sumu 5.391,- Sk, celková suma, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť, bola 14.391,- Sk v 39 týždenných splátkach po 369,- Sk. Dlžník teda žalobca vrátil veriteľovi celú sumu v septembri 2006.
12. Žalobca sa žalobou podanou dňa 14. 7. 2017 (teda po 10 rokoch a 10 mesiacoch od dohodnutej konečnej splatnosti úveru) domáhal bez ďalšieho určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
13. V zmysle § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
14. Podľa ustanovenia § 298 ods. 1 a 2 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. 15. Podľa ustanovenia § 137 písm. c), d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa citovaných zákonných ustanovení žalobou možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súdna prax ustálila, že určovacou žalobou sa možno domáhať aj platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov. Súd sa preto v prvom rade musel zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tejto súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to
znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno ochrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky žaloby), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacej žaloby. 16. Súd konštatuje, že nakoľko zákonodarca nestanovil osobitnú výnimku pre spotrebiteľské vzťahy, súd musí vždy ex offo skúmať naliehavý právny záujem u spotrebiteľa na určení neplatnosti neprimeranej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Z gramatického i logického výkladu vyššie citovaných zákonných ustanovení totiž vyplýva, že spotrebiteľ sa môže domáhať vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy za neplatnú, prípadne tak môže urobiť súd i bez návrhu vtedy, ak sa v podanej žalobe zároveň domáha ochrany svojich individuálnych spotrebiteľských práv, resp. žalobou sa dodávateľ domáha od spotrebiteľa plnení na základe neplatných neprimeraných zmluvných podmienok (ustanovenie § 298 ods. 1 CSP, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.). Jednotliví spotrebitelia sa môžu domáhať v rozsudku určenia neplatnosti neprijateľnosti zmluvných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľskej zmluve iba za splnenia podmienky, že zároveň súd rozhoduje o spore vyplývajúcom z tejto spotrebiteľskej zmluvy, kedy je zároveň fakticky vždy daný naliehavý právny záujem spotrebiteľa na takomto určení. Ak súd v takomto konaní rozhoduje o neplatnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez návrhu - ex offo, skúmanie naliehavého právneho záujmu neprichádza do úvahy, keďže žalobcom nebola podaná takáto určovacia žaloba, ktorej podmienkou naliehavý právny záujem je, osobitne ak spotrebiteľ je v konaní žalovaným. Individuálny spotrebiteľ, ale už nemôže mať naliehavý právny záujem výlučne na určení neplatnosti neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby sa zároveň domáhal ochrany svojich individuálnych spotrebiteľských práv. Vyhovením takejto žalobe individuálneho spotrebiteľa by sa naplno nevyriešil stav neistoty jeho právneho postavenia, ohrozenie jeho práva by tým nebolo odstránené a rozhodnutie o danej určovacej žaloby by zvyčajne neznamenalo úplné vyriešenie obsahu spornosti právneho vzťahu medzi daným dodávateľom a spotrebiteľom. 17. V danej právnej veci však bolo nepochybne zistené, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol ukončený, žalobca uhradil v septembri 2006 (viac ako 10 rokov a 10 mesiacov) celú istinu úveru a príslušenstvo, došlo tak ku skončeniu záväzkového vzťahu, plnením zo strany dlžníka. To znamená, že za daného stavu veci už žalobcovi reálne nemôže ísť o docielenie skutočnej rovnosti medzi stranami zmluvného vzťahu, resp. opačne, žeby táto zmluvná podmienka v tomto čase vytvárala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, už žiadna zo strán zmluvného vzťahu nemá totiž z tohto pozmluvného vzťahu žiadne práva a povinnosti. 18. Táto určovacia žaloba neslúži potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Spornosť vzťahu medzi žalobcom - spotrebiteľom a dodávateľom - žalovaným neexistuje. Vzhľadom na oneskorené uplatnenie svojho subjektívneho práva zo strany žalobcu - spotrebiteľa žiadne plnenie už očakávať ani nemôže. Obdobný právny názor ako v predmetnej veci zaujal i Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí sp.zn. 5C/326/2015-68 z 28. 3. 2017. 19. Pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcom súd žalobu o určenie neprijateľných zmluvných podmienok ako nedôvodnú zamietol bez toho, aby skúmal vecnú stránku žaloby 20. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Úspešnému žalovanému súd priznal náhradu trov konania od neúspešného žalobcu. 21. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.