Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/39/2018

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému Ing. B. W., pre pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 6T/40/2014 zo dňa 28. 11. 2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. 05. 2018 takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného B.. B. W., nar. XX. XX. XXXX z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T/40/2014 zo dňa 28. 11. 2017 bol obžalovaný B.. B. W. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu (skutok uvedený v bode I/ napadnutého rozsudku) a zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. (skutok uvedený v bode II/ napadnutého rozsudku), ktorých sa dopustil na tom skutkovom základe, že

V bode I/ - po predchádzajúcej vzájomnej dohode sa obžalovaní B.. B. W. K. G. O. v období od 21.12.2006 do 29.12.2006 podvodným spôsobom pokúsili vylákať od Všeobecnej úverovej banky, a. s. (ďalej len VÚB, a. s.) finančnú hotovosť tým spôsobom, že obžalovaný G. O. sa za finančnú odmenu 90.000,- Sk (2.987,45,- €) pokúsil na základe údajov, ktoré mu ústne a následne formou SMS správ poskytol obžalovaný B.. B. W., neoprávnenou finančnou transakciou vybrať z tzv. anonymných vkladných knižiek na doručiteľa, ktorých nie je ani jeden z obžalovaných držiteľom a tieto vkladné knižky sú evidované ako odcudzené, finančnú hotovosť a síce dňa 21.12.2006 v pobočke v Bratislave na ulici Poštová číslo 1 číslo XXXXXXXXXX s názvom R. sumu vo výške 690.000,- Sk (22.903,80,- €) a dňa 22.12.2006 z anonymnej vkladnej knižky vedenej v pobočke VÚB, a. s. v Bratislave na ulici Krížna číslo XXXXXXXXXXXXX s názvom W. sumu vo výške 210.000,- Sk (6.970,72,- €), pričom v čestnom prehlásení pri výplate zostatku zrušených vkladov predmetných anonymných vkladných knižiek obžalovaný G. O. vyhlásil, že je osobou, ktorá s predmetnými vkladnými knižkami naposledy disponovala a je zároveň aj osobou, ktorej vklad na anonymných vkladných knižkách patrí a preto žiada o vyplatenie týchto vkladov, zároveň prehlásil, že vlastníctvo ku vkladom preukazuje informáciami o čísle účtov, výškou sumy na týchto účtoch, miestom ich založenia, ale anonymné vkladné knižky pri pokuse o výber nepredložil s tým, že nevie a nespomína si, kedy mu boli odcudzené, čím sa obžalovaní pokúsili uviesť pracovníkov VÚB, a. s. do omylu v otázke oprávneného majiteľa účtov a teda podmienok na vyplatenie hotovosti z predmetných účtov, pričom by v prípade vyplatenia požadovaných súm VÚB, a. s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy číslo 1, IČO: XX XXX XXX, spôsobili škodu vo výške 900.000,- Sk (29.874,53,- €) a ďalej

V bode II/ - obžalovaný B.. B. W. sa dňa 07.11.2006 dostavil do pobočky spoločnosti Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom v Bratislave, Páričkova ulica číslo 2 (ďalej len VÚB, a. s.) a požiadal o vyplatenie zostatku z anonymnej vkladnej knižky číslo XXXX/XXXXXXX/XXX/XXXX, majiteľom ktorej

je B.. A. F., nar. XX.XX.XXXX, pričom obžalovaný uvedenú vkladnú knižku nepredložil, uviedol, že tá bola odcudzená, ďalej vyplnil čestné prehlásenie, v ktorom deklaroval presné heslo anonymnej vkladnej knižky, približnú sumu zostatku na účte a kedy bola vkladná knižka založená a taktiež obžalovaný vyhlásil, že je osobou, ktorej vklad na anonymnej vkladnej knižke patrí a preto žiada o vyplatenie tohto vkladu, taktiež obžalovaný založil termínovaný účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorý mu bola následne zo strany VÚB, a. s. prevedená suma z uvedenej vkladnej knižky vo výške 742.367,- Sk (24.642,07,- €), z ktorého účtu dňa 28.11.2006 vybral hotovosť vo výške 300.000,- Sk (9.958,18,- €) a zostatok vo výške 442.367,- Sk (14.683,89,- €) previedol na VÚB K. G., na základe čoho mu boli vydané podielové listy peňažného korunového fondu v tejto hodnote, čím takýmto svojím konaním uviedol do omylu spoločnosť Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy číslo 1 a tejto spoločnosti, ktorá na základe uzatvorenej dohody o urovnaní B.. A. F. vyplatila celú prevedenú sumu, spôsobil škodu vo výške 742.367,- Sk (24.642,07,- €),

Za to mu bol uložený podľa § 221 ods. 3, § 41 ods. 2 Tr. zák. s použitím ust. § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/, k/ Tr. zák., ako i s použitím ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trestu odňatia slobody vo výmere 2 ( dva ) roky s tým ,že podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. sa mu výkon uloženého trestu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 ( tri ) roky.

Súd prvého stupňa poškodenú spoločnosť VÚB, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO:XX XXX XXX s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote, t.j. riadne a včas odvolanie obžalovaný B.. B. W., čo do výroku o vine, treste, ako aj proti výroku o odkázaní poškodenej spoločnosti VUB a.s. s nárokom na náhradu škody na civilný proces, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný namieta, že okresný súd žiadnym spôsobom nereagoval na podstatnú právnu argumentáciu obžalovaného, v zmysle ktorej je banka po zriadení účtu, alebo vkladnej knižky majiteľom peňazí a vkladateľ má pohľadávku voči tejto banke vo výške vložených peňazí na účet, resp. vkladnú knižku. Banka má v týchto prípadoch záväzok vyplatiť určitú finančnú sumu určenej osobe. Pri vkladných knižkách R. K. L., boli osobami oprávnenými na výber, podľa predložených dôkazov, p. G. K. D.. F.. Vo vzťahu k vkladnej knižke R. v celom konaní nebolo preukázané, že by osobami oprávnenými na výber nemohol byť obž. B. W., O.. G. O. K. C.. L., na ktorého odkazuje obžalovaný Ing. B. W.. Počas celého trestného konania, tak v prípravnom, ako ani v samotnom konaní pred súdom nebol predložený žiaden dôkaz, že by tieto osoby neboli oprávnené disponovať s finančnou sumou na vkladnej knižke R.. Nie je povinnosťou obžalovaného vyvracať okolnosti, ktoré tvrdí OP v obžalobe, a preukazovať ich nesprávnosť dôkazmi, ale v zmysle zásad trestného konania je povinnosťou OP preukázať všetky okolnosti, ktoré tvrdí v obžalobe.

Vo svojom odvolaní ďalej uvádza, že zo správy VÚB zabezpečenej v konaní pred súdom vyplýva, že „kópiu vkladnej knižky R. nie je možné súdu predložiť, pretože ju v banke nikto nepredložil a ani nepožiadal o jej vyplatenie'" z uvedeného vyplýva nesprávnosť skutkovej vety obžaloby, pokiaľ v bode I. sa uvádza, že vkladná knižka R. mala byť vedená ako odcudzená. Okresný súd sa s touto skutočnosťou vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Vkladná knižka R. nebola nikdy evidovaná ako odcudzená. Súd ako protiprávnu činnosť vo vzťahu ku L. R. uvádza, že obžalovaní sa pokúsili o výber finančných prostriedkov z tejto knižky, pričom ani jeden z obžalovaných nebol jej držiteľom, avšak v žiadosti o výplatu prehlásili, že sú osobami, ktorým vklad na anonymných vkladných knižkách patrí, čím uviedli VUB a.s. do omylu v otázke oprávneného majiteľa účtu. Táto skutková veta ohľadne knižky R. však nie je preukázaná žiadnym dôkazom. Nebol preukázaný žiaden dôkaz, že by právo ku knižke R. nepatrilo obžalovaným. Nie je povinnosťou obžalovaných preukazovať ich právo. Je povinnosťou prokuratúry a súdu preukázať, že takéto právo nemali. Táto okolnosť však nebola počas celého konania ničím preukázaná a nie je ani tvrdená - zdôvodnená v rozsudku (tak ako je to napríklad zdôvodnené u knižky L. - výsluch pána F., či u knižky W. - výsluch pána G.). Prípravné konania, ktoré bolo vedené viac ako 8 rokov, čo spôsobilo, že napriek samotnej žiadosti obžalovaného, aby vyšetrovateľ zabezpečil od banky všetky doklady týkajúce sa troch vkladných knižiek, tieto doklady za tak dlhé obdobie zabezpečené neboli a vzhľadom na uplynutie doby, po ktorú je banka povinná takéto údaje archivovať, boli skartované. Na základe tohto postupu vyšetrovateľa nebolo v trestnom konaní (v prípravnom ani v konaní pred súdom) preukázané, že by obžalovaný B.. B. W. nebol oprávnený s touto vkladnou knižkou (R.) disponovať. Z uvedeného vyplýva, že nebola naplnená

objektívna stránka trestného činu podvodu - nebolo preukázané, že by obžalovaný nebol oprávnený s touto vkladnou knižkou disponovať a teda, že by uviedol VUB a.s. do omylu, keď tvrdil, že je jej držiteľom. Nebolo teda preukázané, že pri vkladnej knižke R. neboli obžalovaní oprávnení požiadať o vyplatenie pohľadávky (súvisiacej s vkladom na knižke R.) banku VUB ?.s. nebolo preukázané, že by obžalovaní pri tejto knižke uviedli niekoho do omylu (ako uvádza skutková veta - v otázke oprávneného majiteľa účtu). Napriek obhajobe obžalovaného v tomto smere, súd na túto obhajobu vôbec nereagoval a nezdôvodnil svoju argumentáciu, ktorú by vyvrátil túto obhajobu, žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku. Podľa odvolateľa v skutku súvisiaceho s vkladnou knižkou R. teda nedošlo k protiprávnemu konaniu, nedošlo k uvedeniu do omylu, resp. takéto konanie nebolo preukázané. Súd de facto „zviezol“ právnu argumentáciu, ktorú použil pri vkladnej knižke L. K. W., aj na knižku R., hoci pri tejto bol úplne iný skutkový stav veci a najmä nebol preukázaný základný znak objektívnej stránky trestného činu podvodu

- uvedenie do omylu. Tým, že nešlo pri vkladnej knižke R. o trestný čin, má to dopad aj na bod I. obžaloby a jeho právna kvalifikácia, pretože vzhľadom na výšku spôsobenej škody (ostáva knižka W. so sumou ?.970,72 EUR) nemôže byť posudzovaná pod § 221 ods. 3 Trestného zákona, ale podľa § 221 ods.2 Trestného zákona. Tieto vyššie uvedené okolnosti sú podľa odvolateľa dôvodom pre to, aby bol obžalovaný spod obžaloby čo do skutku týkajúceho sa vkladnej knižky R. oslobodený. V prípade, ak by čo do viny ostali skutky súvisiace s vkladnými knižkami L. K. W., tak ide podľa neho o právne posúdenie skutku podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. s trestnou sadzbou 1 až 5 rokov, pri ktorých je uložený trest odňatia slobody 2 roky neprimerane prísny (aj vzhľadom na súdom uvádzané okolnosti pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody).

Vo vzťahu ku vkladným knižkám W. K. L., obžalovaný W. od začiatku vyšetrovania a počas celého trestného konania uvádzal, že konal výlučne na základe pokynu, resp. poverenia C.. L.. Uvedené potvrdili aj svedkovia Š. K. C.. I.. Uvedenej obrane obžalovaného okresný súd neuveril z dôvodu, že o tejto skutočnosti (že konal výlučne na základe pokynu C.. L.), týchto svedkov oboznámil samotný obžalovaný. Súd však neprihliadol na tú skutočnosť, že túto informáciu obžalovaný týmto svedkom uviedol ešte pred samotným trestným konaním (vznesenie obvinenia v roku 2008 resp. 2009). Svedkyňa C.. I. uviedla, že jej obžalovaný túto informáciu uviedol v roku 2007 a svedok p. Š. túto informáciu mal dokonca ešte pred samotným začatím trestného konania a preto má obhajoba za to, že táto výpoveď nemôže byť vyhodnotená súdom ako účelový dôkaz obhajoby, ale ako dôkaz v prospech obžalovaného potvrdzujúci jeho obranu v trestnom konaní.

Podľa odvolateľa v jeho neprospech nemôže byť ani tá skutočnosť, že v kancelárii po C.. L. sa nenašiel žiaden písomný dôkaz o tom, že C.. L. písomne poveril obžalovaného na výber finančných prostriedkov z vkladnej knižky (L. a W.). Okolnosť, že sa nenašli, neznamená, že takýto pokyn udelený nebol. Podstatné však je to, že svedok C.. K. F., ustanovený likvidátor advokátskej kancelárie po C.. L., uviedol, že do kancelárie C.. L. sa ani nedostal a materiál mal len od jednej firmy, ktorá usporadúvala jazykové kurzy a niektoré doklady mal ešte od D.. L.. Svedkyňa potvrdila, že C.. L. mal v Bratislave dve kancelárie (E. Z., G. Z.). Toto potvrdila aj svedkyňa L., že jej manžel mal veci v dvoch kanceláriách, avšak na E. sa ani nedostala, nemohla odtiaľ vziať žiadne veci, a tento priestor si nakoniec „vzal“ C.. Š.. C.. F. pritom vypovedal, že ani v jednej kancelárii nebol! Podklady mal len od manželky - pani L.. C.. F. ďalej uviedol, že dokumenty boli nezoracné, bolv nich neporiadok, nebol tam žiaden systém. Dokumenty vôbec neprezeral a preto nemôže potvrdiť či tam boli alebo neboli doklady týkajúce sa splnomocnenia medzi C.. L. K. O. W.. Preto pokiaľ súd uvádza, že obrane obžalovaného neuveril s ohľadom na výpoveď C.. F. K. C.. Č. a listinných dôkazov týkajúcich sa likvidácie advokátskej kancelárie C.. L., tak takéto zdôvodnenie nemá opodstatnenie, pretože práve výpovede týchto svedkov preukazujú, že sa neprezerala vôbec jedna kancelária (E.), v druhej kancelárii (G.) bola len pani L.Í., ktorá z nej nejaké (nie všetky) dokumenty odovzdala pánovi C.. F. K. D. C.. F. vôbec neprezeral tieto dokumenty tak, aby videl čo sa v nich nachádza. Predmetné dôkazy teda vôbec nepreukazujú, že by bola obrana obžalovaného účelová, ale naopak, že plne podporujú obhajobu obžalovaného a jeho tvrdenia. Túto okolnosť potvrdzuje aj podivuhodné úmrtie C.. L. a de facto aj konanie jeho manželky pani L., ktorá odmietla dedičstvo po svojom manželovi, či dokonca súdu, ktorý odmietol dedičstvo po JUDr. L. aj za jeho maloleté deti. Podľa odvolateľa z uvedeného jednoznačne vyplýva, že doklady C.. L. neboli kompletné a preto záver o tom, že neexistovalo písomné poverenie JUDr. L. na obžalovaného W. nie je ničím preukázané. Naopak z vykonaného dokazovania a výsluchov svedkov vyplýva, že doklady po JUDr. L. týkajúce sa jeho činnosti neboli vôbec nájdené.

Uvádza ďalej, že on dobromyseľne vychádzal z pokynu JUDr. L., keď vo VÚB banke požiadal o vyplatenie vkladných knižiek, ku ktorým mal všetky potrebné údaje od JUDr. L.. V tom čase nebolo ničím neobvyklým, že peniaze z vkladných knižiek pre oprávnené osoby vyberali iné osoby, ktoré ich o to oprávnené osoby požiadali. Uvedené potvrdzuje samotný charakter anonymnej vkladnej knižky, podľa ktorého s ňou môže nakladať každý, kto ju mal v držbe. Uvedené potvrdzuje aj samotný poškodený Ing. A. F., ktorý uviedol, že vybrať jeho peniaze z anonymnej vkladnej knižky poslal v roku 2006 svojho kamaráta, aby mu peniaze z nej vybral, avšak v banke mali tomuto jeho kamarátovi povedať, že peniaze vybral niekto iný, na základe čoho podal p. F. trestné oznámenie. On sám nemal možnosť sám získať údaje k vkladným knižkám (miesto založenia tej ktorej vkladnej knižky, výška sumy zostatku na knižke a iné, ktoré banka v tom čase vyžadovala pri výplate peňazí zo stratenej vkladnej knižky) potrebné na vyplatenie peňazí z vkladných knižiek.

Po vybratí peňazí obžalovaný v zmysle poverenia a pokynov navštívil bydlisko JUDr. L. aby mu peniaze odovzdal. JUDr. L. však nebol zastihnuteľný a neodpovedal ani na telefonáty od obžalovaného. Obžalovaný neskôr zistil, že JUDr. L. medzičasom zomrel. Peniaze, ktoré mal odovzdať JUDr. L. už nemal komu odovzdať a nechcela ich prevziať ani manželka JUDr. L.. Z toho dôvodu ich mal obžalovaný stále u seba. Po celý čas od roku 2006 až do roku 2016 mal obžalovaný tieto peniaze stále u seba o čom založil aj písomný dôkaz. Týchto peňazí sa nikdy nedotkol. Už v priebehu prípravného konania žiadal o spoluprácu VÚB v tom zmysle, že chce (ak tieto peniaze vyberať nemal, no na základe pokynu JUDr. L. ich vybral, ale už ich nemal komu odovzdať, lebo JUDr. L. zomrel) tieto peniaze banke vrátiť, VUB banka najskôr odmietala uzatvoriť dohodu o vyrovnaní, no nakoniec po niekoľkonásobných žiadostiach a listoch k dohode o vyrovnaní došlo. Obžalovaný vrátil banke všetky peniaze, ktoré vybral na základe pokynu JUDr. L., ba dokonca ich banke vrátil aj s úrokom z omeškania (podmienka banky). Zvyšná suma vo výške podielových listov bola taktiež vrátená formou príkazu obžalovaného, aby si ich mohla banka previesť na seba. K uvedenému však nakoniec nedošlo, pretože podielové listy sú zaistené OP BA I.

Uvedené potvrdzuje jeho tvrdenia, potvrdzujú nim vysvetlený skutkový stav veci. Súd však aj v tomto smere žiadnym spôsobom nereagoval na okolnosť, že obžalovaný mal tieto peniaze stále u seba, nikdy ich nespotreboval a de facto celý čas sa sám domáhal, aby ich niekomu poskytol - JUDr. L., jeho manželke alebo VUB a.s.. Uvedené podľa neho potvrdzuje, že na jeho strane chýba akýkoľvek úmysel obohatiť seba alebo iného. Takýto úmysel mu nebol nijako preukázaný, naopak tým, že po celý čas chcel tieto peniaze odovzdať, nikdy ich nespotreboval, preukazujú, že u neho nebol úmysel na škodu iného obohatil' sa. Na základe vyššie uvedených a preukázaných skutočnosti je tiež zrejmé, že k žiadnej škode nedošlo a jeho konaním nedošlo k žiadnej majetkovej ujme, alebo úbytku na majetkových hodnotách osôb, ktoré sú v tomto konaní označené ako poškodené osoby. Skutková veta v bode II/, že konaním obžalovaného bola spôsobená škoda vo výške 742.367,- Sk (24,642,07 Eur) je nesprávna a nevyplýva z vykonaného dokazovania. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu sa vyžaduje, aby páchateľ svojím konaním vedome využil niečí omyl, prípadne vedomý si existencie takéhoto omylu ho využije vo svoj prospech - ponechá si peniaze, ktoré mu nepatria a využije ich vo svoj prospech.

Zo zisteného skutkového stavuje zrejmé, že nekonal tak, aby vedome chcel využiť niečí omyl na svoje vlastné obohatenie (alebo obohatenie niekoho iného), ale bezprostredne po tom, čo sa nedal splniť pokyn JUDr. L. a peniaze mu nemohol odovzdať, tieto peniaze uschoval a po tom, čo sa dozvedel, kto je ich oprávneným prijímateľom (po odškodnení p. Trebatického VUB bankou to bola VUB banka) všetky tieto peniaze tomuto subjektu aj vydal. Podstatná pri tom je tá skutočnosť, že on nikdy nemal v úmysle tieto peniaze minúť, nikdy ich ani nepovažoval za svoje a nikdy ich nemal ani v úmysle si ich pre seba ponechať. Naopak vedomý si skutočnosti, že peniaze vybraté z vkladnej knižky nemôže dať JUDr. L., jeho manželka ich prevzatie odmietla a on oprávnenú osobu na ich vydanie v tom čase nepoznal, uschoval všetky tieto peniaze v banke a bezodkladne po zistení oprávnenej osoby na ich prijatie sa ich snažil tejto osobe (banka) vrátiť. Žiadne z týchto preukázaných okolností, ktoré sú v jeho prospech neboli okresným súdom v jeho rozsudku ani len spomenuté, pričom obhajoba má za to, že jednoznačne preukazujú, že v obžalobe Ing. B. W. absentuje subjektívna stránka trestného činu podvodu, t.j. že by v tom čase vedel, že finančné prostriedky majú patriť p. F. K. D.. G.. U obžalovaného nebol ani nepriamy úmysel k tomu, aby obohatil seba, či inú osobu na úkor vyššie spomenutých svedkov.

Ďalej vo svojom odvolaní uvádza, že v danom čase ani VÚB a.s. nemala v danom čase (2006) presný prehľad a postup ako v takýchto prípadoch postupovať (obžalovaný nevykonal nič v rozpore s internou

normou banky pri vydávaní peňazí z anonymnej vkladnej knižky), orgány činné v trestnom konaní za 8 rokov vyšetrovania nezabezpečili potrebné dôkazy, čo dosvedčil aj splnomocnený zástupca banky Mgr. Ž., keď potvrdil pred súdom, že v danom čase (kedy súd od neho doklady požadoval) sú už doklady skartované, obžalovaný všetky peniaze banke vydal a zadal príkaz, aby aj podielové listy boli banke pripísané (po tom ako ich OP odblokuje), preto tak celý prípad je nutné hodnotiť aj v zmysle princípu ultima ratio, teda konanie neposudzovať podľa trestnej normy, ale občianskeho právneho konania, v ktorom on vykonal všetky úkony a pohľadávky VUB a.s. vyrovnal. Podľa neho všetky vyššie uvedené okolnosti sú dôvodom pre to, aby bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený.

Pokiaľ ide o výrok o treste, odvolateľ vo svojom odvolaní upriamil pozornosť na to, že okresný súd pri ukladaní trestu vychádzal z trestnej sadzby 3 až- 10 rokov, pričom použil postup podľa § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 2 roky (s podmienečným odkladom 3 roky). Pokiaľ by odvolací súd nevidel dôvod na oslobodenie, tak sa domnieva, že aj takto uložený trest odňatia slobody 2 roky je neprimerane prísny, nakoľko škodlivý následok konania nenastal žiaden - v bode 1/ obžaloby išlo o pokus, v bode 2/ boli všetky finančné prostriedky banke poskytnuté späť. Od skutku ubehlo 12 rokov a prípravné konanie trvalo viac ako 8 rokov, pričom on nespôsoboval žiadne prieťahy. Dĺžka vyšetrovania bola čisto na strane polície. Je toho názoru, že uloženie 2-ročného trestu odňatia slobody (s podmienečným odkladom) nemôže mať po 12 rokoch žiaden účel predpokladaný § 34 Tr. zák. V tomto smere poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, napríklad NS SR, č.k. 6Tdo/12/2015. Súd použil postup podľa § 39 Tr. zák., preto sa domnieva, že vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti je trest ešte stále neprimeraný, keďže súd podľa § 39 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. mohol uložiť trest odňatia slobody nižší, a to až ku hranici 6 mesiacov. S poukazom na uvedené navrhol (pokiaľ bude mať odvolací súd za to, že obžalovaný je vinný vo všetkých bodoch obžaloby a všetkých skutkoch - 3 knižky), aby mu bol uložený trest zmenený na nižší, a to 6 mesiacov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu nie viac ako 1 rok.

Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané podľa § 293 ods. 7 Tr. por., nakoľko vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného, nakoľko ten sa písomne ospravedlnil písomným podaním zo dňa 09. 05. 2018 zo súkromných dôvodov, ktoré ospravedlnenie predložil súdu jeho obhajca.

Obhajca obžalovaného v plnom rozsahu zotrvával na písomných dôvodoch podaného odvolania a navrhol obžalovaného spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodiť s tým, že ak by mal odvolací súd iný názor, s poukazom na dôvody odvolania, uložil obžalovanému miernejší trest.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Splnomocnenec poškodenej spoločnosti VÚB, a.s. Bratislava G.. C. Ž. na odvolacom súde potvrdil, že obžalovaný B.. B.. W. nahradil časť spôsobenej škody VÚB a zaviazal sa, že po zrušení zaistenia podielových listov vo VÚB K. G. uhradí aj zvyšnú časť prostriedkov v zmysle Dohody o urovnaní vzájomných vzťahov zo dňa 27. 01. 2016.

Na základe odvolania podaného obžalovaným, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Tr. poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, ktorý je determinovaný vyššie citovaným procesným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania a preto aj z tohto pohľadu bolo odvolanie okresného prokurátora čiastočne dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Odvolací súd je toho názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por., a nepochybil pokiaľ ustálil skutkový stav v zmysle výroku napadnutého rozsudku, ani pokiaľ konanie obžalovaného právne posúdil ako pokračovací zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu (skutok uvedený v bode I/ napadnutého rozsudku), resp. ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. (skutok uvedený v bode II/ napadnutého rozsudku).

Skutkové zistenia súdom prvého stupňa boli v podstate správne a zodpovedali aj dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal okresný súd na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaných bola podaná.

Odvolací súd je názoru, že pokiaľ ide o zistenie samotného skutku, ktorý je uvedený v napadnutom rozsudku, nedošlo v konaní pred okresným súdom k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu.

Z predloženého spisového materiálu a kontextu dôkazov vykonaných na súde prvého stupňa odvolací krajský súd zistil, že okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchmi obžalovaných B.. B. W. K. G. O. (ohľadom jeho osoby vec bola právoplatne skončená na súde I. stupňa taktiež odsudzujúcim rozsudkom), výsluchom svedkov - G.. C. Ž. (splnomocneného zástupcu poškodenej spoločnosti VÚB, a. s.), L. L.U., C. Š., C.. K. F., C.. K. Č., C.. Y. I., B.. W. G., prečítaním svedeckých výpovedí poškodeného B.. A. F. K. E. I. W., B.. C. T., B.. G. G., C. L.A., K. E., B.. C. R., C.. G.. Y. C., C.. E. V., B. G., G. L., K. V., C. H., B.. B. H. a oboznámením všetkých listinných dôkazov obsiahnutých v spisovom materiáli, ako aj oboznámením s podstatnou časťou obsahu pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn.2D/195/2017 (týkajúceho sa nebohého D. C.. D.. L.).

Okresný súd v dôvodoch svojho rozsudku v zmysle ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. veľmi podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, aj tých, ktoré si navzájom odporujú. Z jeho odôvodnenia je taktiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti, na ktoré aj odvolací krajský súd poukazuje, bez potreby ich podrobne opakovať.

V nadväznosti na dôkazy odvolací súd je toho názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por..

V posudzovanom prípade treba konštatovať, že stoja tu proti sebe dve skupiny dôkazov. Prvá skupina dôkazov je v prospech obžalovaného - je to predovšetkým jeho obrana uvedená v jeho výpovedi ako aj v písomných dôvodoch odvolania a druhá skupina v jeho neprospech.

I keď obžalovaný Ing. I. W. pri svojich výpovediach tvrdil, že mal konať na základe splnomocnenia, ktoré mu mal udeliť jeho známy - t.č. už nebohý JUDr. D. L., avšak toto jeho tvrdenie súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako účelové a ničím nepotvrdené, robené v snahe vyviniť sa zo spáchania skutkov, ktoré mu boli kladené za vinu. Rovnako za účelové bolo potrebné považovať jeho tvrdenie spoluobžalovaného G. O., a to najmä zmenu jeho výpovede v časti týkajúcej sa finančnej odmeny, ktorú mal tento za výber vkladných knižiek prisľúbenú od obžalovaného W.. So zreteľom na skutočnosť, že JUDr. P. L. zomrel, nebolo možné skutočnosti uvádzané obžalovaným FK. relevantným spôsobom preveriť, ani v rámci likvidácie advokátskej kancelárie nebohého JUDr. L. neboli nájdené žiadne dokumenty, písomné dôkazy vo vzťahu sporných vkladných knižiek, resp. ani k obžalovanému W., čo potvrdil aj svedok C.. K. F., resp. svedkyňa L. L.. Je potrebné pritom poukázať na výpovede svedkov na strane poškodených, či už splnomocnenca VÚB a.s.- svedka G.. Ž., A.. B.. A. F. a ďalších vypočutých svedkov.

Z výpovede svedka B.. C. Ž. totiž vyplýva, že obžalovaný FK. ako klient banky dňa 07. 11. 2006 požiadal o vyplatenie zostatku z anonymnej vkladnej knižky L., o ktorej čestne prehlásil, že je osobou, ktorá naposledy disponovala s uvedenou vkladnou knižkou, avšak knižka mu mala byť odcudzená. Obžalovaný vedel, kedy bola predmetná knižka založená a taktiež aj zostatok na nej. Následne založil v banke termínovaný účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorý mu bola prevedená suma vo výške 742.367,- Sk. Dňa 28.11.2006 z tohto účtu vybral hotovosť vo výške 300.000,- Sk a zostatok vo výške 442.367,- Sk previedol na VÚB K. G., na základe čoho mu boli vydané podielové listy. Splnomocnenec potvrdil aj to, že 28.11.2006 obžalovaný W. požiadal o preverenie stavu na účtoch vedených k dvadsiatim anonymným vkladným knižkám s názvami O., G.A., K. K. C. Q., L., L. I., R., D., V., W., G. N., L., N., H., C. L., K. D., E., H. Š., A. K. A.. K produktu tzv. anonymných vkladných knižiek svedok vypovedal, že nie je možné identifikovať osoby, ktoré anonymné vkladné knižky v minulosti založili, nakoľko tieto informácie banka neevidovala, keďže to vyplývalo zo samotnej podstaty produktu. Banka s klientmi neuzatvárala žiadne zmluvy o vklade , ani o založení anonymnej vkladnej knižky, klient len fyzicky obdržal vkladnú knižku, ku ktorej však nikdy neboli zasielané žiadne výpisy. Keď klient požiadal o výber z anonymnej vkladnej knižky, ktorej stratu, resp. krádež nahlásil, bolo potrebné, aby uviedol číslo vkladového účtu, meno vkladnej knižky, prípadne aj heslo a miesto založenia anonymnej vkladnej knižky. Súčasne sa musel klient preukázať identifikačným dokladom a podpísať čestné vyhlásenie, že je osobou, ktorá predmetnou vkladnou knižkou naposledy disponovala a je osobou, ktorej vklad patrí a žiada o jeho vyplatenie. V súčasnosti ak klient predloží anonymnú vkladnú knižku na vyplatenie, banka najskôr preverí oprávnenosť vyplatenia sumy, pričom o peniaze už musí klient požiadať Ministerstvo financií SR, ktorému boli dňa 31.12.2006 zaslané všetky finančné prostriedky z anonymných vkladných knižiek klientov, ktorí neuskutočnili prevod finančných prostriedkov z anonymných vkladných knižiek na vkladné knižky na meno. Ku skutku v bode I/ svedok ďalej dodal, že 21.12.2006 ich pobočku na Krížnej ulici navštívil obžalovaný G. O. z dôvodu vyplatenia zostatku vkladnej knižky na doručiteľa s názvom „R.“, pričom menovaný obžalovaný podpísal čestné vyhlásenie, že knižka patrí jemu. Obchod však bol zadržaný, pretože vzniklo podozrenie zo spáchania trestného činu. Rovnako bolo postupované aj v prípade vkladnej knižky na doručiteľa s názvom „W.“ dňa 22.12.2006.

Z prečítanej výpovede poškodeného B.. A. F. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že bol majiteľom anonymnej vkladnej knižky, ktorú predtým zakladal v Novom Meste nad Váhom s tým, že tam jednorazovo vložil sumu asi vo výške 200.000,- Sk. Keďže v roku 2006 končila platnosť tejto knižky, chcel peniaze, ktoré mal na nej uložené, previesť na svoj bežný účet. Do banky poslal svojho kamaráta, aby mu peniaze vybral, ten mu mal však povedať, že v banke mu oznámili, že peniaze už vybral niekto iný. Následne na to šiel osobne do banky, kde mu vyššie uvedené potvrdili a preto šiel podať trestné oznámenie. Banka s ním uzatvorila dohodu o vyrovnaní a všetky peniaze mu vrátila. K anonymnej vkladnej knižke uviedol, že túto mal uzamknutú v trezore v miestnosti, ktorá bola zabezpečená alarmom a napojená na mestskú políciu, pričom o anonymnej vkladnej knižke nik nevedel. K osobám obvinených v prípravnom konaní sa nevedel vyjadriť, nepoznal ich, len meno W. mu niečo hovorilo, lebo osoba s takým menom mala v minulosti pracovať vo VÚB v Novom Meste nad Váhom. K otvoreniu predmetnej anonymnej vkladnej knižky uviedol, že túto pre neho zakladala B.. B. H., ktorej mal dať aj vklad vo výške

asi 200.000,- Sk a táto mu následne doniesla anonymnú vkladnú knižku, ktorú uložil do trezora a za celú dobu sa k nej nemohol nikto dostať.

Aj z výpovede svedkyni C.. Y. I. vyplýva, že v júni roku 2007 ju vyhľadal obžalovaný W. a povedal jej, že nejaký jeho kolega ho mal požiadať o to, aby mu pomohol vybrať z nejakých vkladných knižiek peniaze, ktoré mal mať tento kolega vo svojej správe, avšak tento kolega mal zomrieť. Ona m u aj uverila, lebo sa jej to zdalo dôveryhodné, súčasne však uviedla, že sa čudovala, že niečo také spravil bez toho, že by mal na výber nejaké splnomocnenie. Odporučila mu, aby celú vec ohlásil na polícii.

Z výpovede svedkyne L. L. vyplýva, že jej manžela dňa 11.12.2006 našli utopeného v Dunaji, pričom to bolo uzavreté ako samovražda, údajne mal skočiť z Mosta SNP. K osobe obžalovaného B. W. uviedla, že manžel jej ho niekoľkokrát spomínal ako svojho bývalého žiaka, pričom ich aj zoznámil niekedy v roku 1994 alebo 1995, kedy ho mali stretnúť na prechádzke v meste. O pár rokov neskôr ho jej manžel mal stretnúť na Kolibe, hovoril jej o tom, pričom už ho viacej nespomínal. Taktiež uviedla, že asi rok po smrti jej manžela ju O. W. navštívil a pýtal sa, či sa nenašli nejaké spisy týkajúce sa jeho osoby. Taktiež mal prísť aj o pol roka a znova sa jej pýtal na nejaké dokumenty. Ďalej sa vyjadrila, že nemala žiadnu vedomosť o nejakej spolupráci jej manžela s obžalovaným, ani o papierovom doklade, obsahom ktorého malo byť nejaké splnomocnenie, ktoré by udelil jej nebohý manžel tomuto obžalovanému. K anonymným vkladným knižkám sa nevedela vyjadriť, nemala vedomosť o tom, že by jej manžel nejaké vlastnil. Všetky písomnosti týkajúce sa advokátskej kancelárie manžela odovzdala C.. F.. K osobám G. O., B.. A. F. K. C.. Y. I. sa táto nevedela vyjadriť.

Pokiaľ ide o svedka C.. K. F., z jeho výpovedí je zistiteľné, že bol ustanovený za likvidátora advokátskej kancelárie zosnulého kolegu C.. D. L. a to listom zo dňa 18.04.2007, pričom si pamätal, že s tým bol problém, lebo do jeho kancelárie sa ani nedostal. Boli tam úplne iné materiály, týkali sa jednej firmy, ktorá usporadúvala jazykové kurzy a niečo od jeho manželky pani L.. Tieto si prezeral len zbežne, pričom išlo tam najmä o to, aby sa spravil ich súpis. Medzi písomnosťami si však nenašiel žiadne splnomocnenie na obžalovaného B.. W..

V nadväznosti na uvedené odvolací krajský súd v názorovej zhode aj s písomnými dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa konštatuje, že vina obžalovaného B. W. bola dostatočne preukázaná hore spomenutými svedkami, najmä poškodených, majiteľov, resp. oprávnených disponentov vkladných knižiek, ktoré podľa svedka G.. Ž. obžalovaný W. preveroval, pričom svedkovia sa zhodli, že počas trvania platnosti sporných vkladných knižiek tieto nikomu nedávali ani o nich nikomu nehovorili.

S prihliadnutím na uvedené ale aj všetky ostatné vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní aj krajský súd v názorovej zhode aj s dôvodmi rozsudku okresného súdu konštatuje, že možno dospieť k záveru, že vina obžalovaného Ing. B.. W. bola zistená bez rozumných pochybností v oboch bodoch a ustálené skutkové okolnosti vo vzťahu k jeho osobe ho usvedčujú z konania, ktorým naplnil všetky zákonné pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného mu za vinu.

Bolo teda preukázané, že obžalovaný I. W. spolu aj s t.č. už odsúdeným G. O. v bode 1/ sa spoločne dopustili konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu v úmysle na škodu cudzieho majetku seba obohatiť tým, že uviedli niekoho do omylu a spôsobili by tak na cudzom majetku značnú škodu (v zmysle ust. § 125 ods. 1 Tr. zák. sa ňou rozumie suma dosahujúca najmenej 26.600,- €), pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo, naplnili zákonné znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a obžalovaný B.. B. W. v bode 2/ na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu (v zmysle ust. § 125 ods. 1 Tr. zák. sa ňou rozumie suma dosahujúca najmenej 2.660,- €), naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., atk po po stránke objektívnej, ako aj subjektívnej.

Podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. podvodu sa dopúšťa ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa ods. 2/ odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu.

Podľa ods. 3 písm. a/ citovaného zákonného ustanovenia odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.

Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266,- eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy.

V zmysle hore uvedenej právnej úvahy aj podľa krajského súdu vyplýva bez rozumných pochybností, že obžalovaný Ing. B. W. sa žalovaných skutkov dopustil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a skutok bolo potrebné právne posúdiť v bode I/ ako pokračovací zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu a v bode II/ ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.. Obžalovaný svojím úmyselným konaním v zmysle § 15 písm. a/ Tr. zák. naplnil všetky formálne znaky skutkovej podstaty hore uvedeného zločinu.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Vzhľadom k tomu, že obžalovanému Ing. B. W. súd ukladal trest za dva trestné činy, pričom jeden zo zbiehajúcich sa trestných činov bol zločinom, súd mu v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. ukladal úhrnný trest odňatia slobody s použitím tzv. asperačnej zásady, podľa ktorej musela byť zvýšená horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšieho trestného o jednu tretinu.

Krajský súd sa stotožnil aj pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu o ukladaní trestu u obžalovaného B. W., pokiaľ súd vychádzal z ustanovenia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a zistil, že pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností bol 0:2 a s prihliadnutím na mieru závažnosti, skutočnosť, správne bola znížená horná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby o tretinu a obžalovanému mal byť ukladaný trest v sadzbe od 3 rokov do 10 rokov. Taktiež správne zohľadnil zásady pri ukladaní trestu v zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák..

Okresný súd správne zohľadnil a vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že od spáchania skutkov do vyhlásenia tohto rozsudku uplynula pomerne dlhšia doba (takmer 11 rokov).

Podľa § 39 ods.1 Tr.zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za zo, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že uvedená skutočnosť, ako aj to, že na obžalovaného B.. W. sa hľadí, akoby súdne trestaný nebol, preto stotožnil aj s týmto výrokom ohľadom aplikovania ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. pri ukladaní trestu obžalovanému za spáchanie skutkov uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, s tým že by bolo nesprávne nepoužiť citované zákonné ustanovenie. Trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov krajský súd považuje za správny a zákonný.

Pokiaľ ide o výrok rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady škody krajský súd nevidel dôvod na jeho zmenu, nakoľko obžalovaný B. W. s poškodenou spoločnosťou uzavrel dohodu o urovnaní, pričom jej časť už aj splnil tým, že sumu vo výške 10.958,18,- € uhradil, pričom zvyšok sa zaviazal uhradiť tým, že po odblokovaní podielových listov tieto na nich prevedie, preto podľa § 288 ods. 1 Tr. por. správne rozhodol tak, že poškodenú spoločnosť s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces..

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadny zákonný dôvod pre zmenu akéhokoľvek výroku prvostupňového rozsudku, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.