Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-112-2017.pdf
PDF · 122.14 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/112/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnenou advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou, so sídlom Advokátska kancelária so sídlom 900 45 Malinovo, Slnečná 765/3, proti žalovanej: P. Y., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V., N. M. XXX/X, zastúpená splnomocnenou advokátkou JUDr. Elenou Matulovou, so sídlom Advokátska kancelária 987 01 Poltár, Železničná č. 287/9, o zaplatenie 220,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 8C/69/2016-94 zo dňa 12.12.2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec číslo konania 8C/69/2016-94 zo dňa 12.12.2016 p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 18,-eur od 29.06.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ žalovanej ako dlžníčke na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.06.2013 poskytol spotrebiteľský úver vo výške 300,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi spolu s odplatou vo výške 146,55 eur a úrokom vo výške 117,45 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 564,- eur. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov predstavovala RPMN 88%, úrok vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru predstavuje sumu vo výške 117,45 eur. Toho istého dňa žalobca a žalovaná uzatvorili dohodu o plnení v splátkach, v ktorej sa zaviazala žalovaná zaplatiť celkovú sumu 564,- eur v 12 splátkach vo výške 47,- eur, vždy ku 28. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 28.07.2013. V texte tejto dohody je uvedená hodnota RPMN 263,64 %. Žalovaná zaplatila len sumu 282,- eur, čím porušila podmienky zmluvy o úvere a nedodržala splátkový kalendár, preto žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť dlhu dňa 29.06.2014. Následne súd prvej inštancie právne posúdil daný zmluvný vzťah ako spotrebiteľský a aplikoval ustanovenia osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ku dňu 28.06.2013). Vzhľadom na uvedené potom súd podrobil daný zmluvný vzťah súdnemu prieskumu z hľadiska rešpektovania spotrebiteľského práva a zistil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované touto osobitnou právnou normou podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ a to konkrétne údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Súd konštatoval, že daná zmluva o úvere neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch - RPMN, lebo hoci je tento údaj uvedený v zmluve vo výške 88%, nezodpovedala realite, nejde o správnu RPMN, lebo
žalobca pri jej určení nevzal do úvahy úrok vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru v sume 117,45 eur. Ak súčasťou úverového vzťahu sú viaceré samostatné nároky žalobcu na zaplatenie istiny, úrokov a poplatkov, veriteľ si nemôže sám vyberať, ktoré čiastkové nároky na úroky a poplatky do celkového výpočtu RPMN zahrnie a ktoré nie, a tak ovplyvňovať celkovú výšku RPMN, ale hodnota RPMN musí byť určená zo všetkých samostatných nárokov veriteľa na zaplatenie úrokov a poplatkov, ktoré musí žalovaná ako spotrebiteľka podľa uzatvorenej úverovej zmluvy žalobcovi za poskytnutie úveru zaplatiť. Hodnota RPMN uvedená v zmluve o úvere vo výške 88 % nezodpovedá skutočnosti pri započítaní úroku vo výške 39 % ročne z poskytnutého úveru v sume 117,45 eur, ale aj odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 146,55 eur, pri zohľadnení ktorých výška RPMN poskytnutého úveru predstavuje až hodnotu 263,65 %. V dohode o plnení v splátkach je hodnota RPMN žalovanej poskytnutého úveru uvedená vo výške 263,64 %, pričom však súd zdôraznil, že zákonnou povinnosťou žalobcu bolo uviesť jej správnu hodnotu priamo do zmluvy. Uvedenie nesprávnej RPMN v zmluve je klamaním spotrebiteľa, predstavuje nekalú obchodnú praktiku, pretože žalovaná nebola správne informovaná pred uzavretím zmluvy o úvere o výške RPMN, čo je v rozpore s ustanovením § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu absencie zákonnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch súd následne daný úver vyhodnotil podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ tohto zákona v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov a následne vyslovil, že žalovaná je tak povinná zaplatiť žalobcovi iba istinu čerpaného úveru. Uvedená sankcia sa tak vzťahuje aj na povinnosť žalovanej zaplatiť poplatok za upomienku (dohodnutý vo výške 10,- eur), ale aj zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur a odplatu za úver vo výške 146,55 eur vrátane úroku 117,45 eur. V tejto časti preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie však v odôvodnení rozsudku okrem tohto právneho posúdenia taktiež uviedol, že odhliadnuc od uvedeného, žalovaná sa v zmluve o úvere zaviazala zaplatiť žalobcovi ako odplatu sumu 146,55 eur a úrok z úveru vo výške 39,15 %. Pri splatnosti úveru v dobe jedného roka potom celková odplata žalovanej za poskytnutie úveru predstavuje v prepočte 263,65 % ročne, pričom podľa § 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. odplatu pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria : úrok, poplatky, akékoľvek iné odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Odplata sa vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov za rok. Najvyššia prípustná miera odplaty je stanovená ako dvojnásobok priemernej RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivý typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za kalendárny štvrťrok predchádzajúci uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, čo v danom prípade činilo 39,20 % x 2 = 78,40 %. Po vykonanom dokazovaní potom súd prvej inštancie konštatoval, že takáto vysoká odplata 263,65 % odporuje dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z týchto dôvodov potom súd uviedol, že aj keď by žalovanej poskytnutý úver nebol považovaný za bezúročný a bez poplatkov, je zmluva o úvere absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), resp. výkonu práva žalobcu z tejto zmluvy nemožno poskytnúť právnu ochranu podľa ustanovení § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z takéhoto právneho úkonu teda žalobcovi vznikol len nárok na vrátenie istiny poskytnutého úveru žalovanou. Následne potom súd zhrnul, že pokiaľ žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 300,- eur, zaplatila pred splatnosťou dlhu sumu 282,- eur, je tak žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi sumu 18,- eur, ku ktorej súd priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 18,- eur od 29.06.2014 do zaplatenia, lebo len v tejto výške si úrok z omeškania žalobca žalobou uplatnil, pričom súd bol žalobou viazaný, pričom do splatnosti úveru 29.06.2014 žalovaná dlžnú sumu nezaplatila. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku a vzhľadom na čiastočný procesný úspech oboch strán potom vyslovil, že nárok na náhradu trov konania nepriznáva žiadnej zo strán sporu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namieta, že súd prvého stupňa podľa jeho názoru rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca so žalovanou uzatvorili dňa 28.6.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej sa žalovaná zaviazala uhradiť istinu vo výške 300 eur s nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom vo výške 264 eur. Žalobca argumentuje, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nemožno preto hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 564 eur s termínom splatnosti dňa
28.6.2014. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára
- Dohody o plnení v splátkach. Žalobca tvrdí, že dlžník bol dňa 28.6.2013 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 47 eur, vždy k 28. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 25.07.2013. Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 88 %. K uvedenému žalobca uviedol, že RPMN je v zmluve o úvere uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 39,20 %. Odvolateľ preto namieta, že výpočet RPMN uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 304,10 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 96,80 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 304,10 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Žalobca tak argumentuje, že výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve a výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti. Na základe týchto argumentov žalobca namieta, že úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa jeho názoru obsahuje všetky náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z.. Žalobca taktiež namieta, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadila podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Žalobca tak argumentuje, že na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Hlavným predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX je odplatné poskytnutie finančných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi, pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom vzťahu dohodnutý úrok, resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok patrí žalobcovi od vzniku úverového vzťahu, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, a to až do doby, kedy boli poskytnuté finančné prostriedky vrátené žalobcovi. Uplatnený nárok žalobcu v podobe úroku vo výške 39,15 % ročne, ktorý bol dohodnutý v zmluve o spotrebiteľskom úvere v bode 2, vzhľadom na povahu a podmienky úverového vzťahu, ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobca za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku) v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri istom druhu finančných produktov. Pokiaľ ide o poplatok vo výške 146,55 eur, tento podľa názoru žalobcu predstavuje administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Slovenská právna úprava v oblasti úverov „účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni, pričom odvolateľ namieta, že zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne spomína niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď.. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Taktiež zmluvná pokuta bola žalobcom uplatnená v súlade s bodom 7 Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru na základe týchto argumentov potom odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinstančnímu súdu na ďalšie konanie.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a uviedla, že súhlasí s rozsudkom súdu prvej inštancie a odvolanie žalobcu pokladá za nedôvodné. Zdôraznila, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, pričom v danej zmluve absentujú podstatné náležitosti, konkrétne uvedené ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/ zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z vymenovaných náležitostí neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Neurčitosť niektorej z vyššie uvedených náležitostí má ten istý účinok, ako keby uvedená náležitosť v zmluve uvedená nebola. Zmyslom a účelom úpravy spotrebiteľských úverov je dosiahnuť pravdivé informovanie spotrebiteľa o poskytnutom úvere a to v čase uzavretia zmluvy. Keďže je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatková, má žalobca nárok len na vrátenie istiny a nemá právo požadovať administratívny poplatok, zmluvnú pokutu, poplatok za upomienku a ani dohodnuté úroky. Zároveň vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná poprela tvrdenie žalobcu, že na žiadosť klienta bola vystavená dohoda o plnení v splátkach, pretože toto tvrdenie sa zakladá na pravde. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ako aj dohoda o plnení v splátkach, bola pripravená žalobcom a žalovaná nemohla nič meniť, len tieto dve listiny podpísať. Obe tieto listiny boli predložené v jednom balíku a podmienky neboli individuálne vyjednané. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne dojednanú podmienku je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, tak, ako to bolo aj v danom prípade. Na základe uvedeného preto žalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a uplatnila si trovy odvolacieho konania.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
5. Žalobca, ako úverový veriteľ, sa návrhom na vydanie platobného rozkazu/žalobou datovanou dňa 09.03.2016 domáhal voči žalovanej, ako úverovej dlžníčke, nároku na zaplatenie sumy 220,98 eur s príslušenstvom, ako nároku vyplývajúceho z uzatvorenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.06.2013, ktorou poskytol žalovanej úver vo výške 300 eur za dohodnutých zmluvných podmienok. Toho istého dňa bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou aj Dohoda o plnení v splátkach k predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorou boli dohodnuté mesačné splátky vo výške 47 eur po dobu 12 mesiacov, pričom žalovaná do okamžitej splatnosti úveru zaplatila na daný úver sumu 282 eur a okamžitá splatnosť úveru nastala ku dňu 29.06.2014.
6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi - Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.06.2013, Dohodou o plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.06.2013, uzatvorenou dňa 28.06.2013, Všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru a písomnými vyjadreniami a stanoviskami strán sporu a po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol a sčasti žalobnému nároku vyhovel. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ktorý ako odvolateľ namietal vecnú správnosť v meritórnom výroku rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým sčasti žalobný návrh zamietol.
7. Odvolací súd, pokiaľ pristúpil k vecnému prieskumu odvolaním napadnutého rozsudku, konštatuje, že súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že z obsahu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 28.06.2013, ako aj na jej obsah nadväzujúcej Dohody o plnení v splátkach zo dňa 28.06.2013, je bez pochýb zrejmé, že na právny vzťah založený predmetnými zmluvami medzi žalobcom a žalovanou,
od ktorej sa uplatnený nárok v danej veci odvíja, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery a to zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy ani samotným žalobcom v odvolaní spochybnené a namietané nebolo. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva vo zvýšenej miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa, ako spravidla slabšej zmluvnej strany.
8. Súd prvej inštancie správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva a to najmä v kontexte obligatórnych zákonných požiadaviek obsahových náležitostí spotrebiteľského úveru vyplývajúcich z osobitnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov - zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia konkrétnej zmluvy.
9. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia konkrétnej zmluvy (ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
10. Podľa ustanovenia 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
11. Osobitná právna úprava spotrebiteľských úveroch je vo svojich ustanoveniach striktná a prísna, pokiaľ požaduje ako nevyhnutnú súčasť každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie všetkých obligatórnych náležitostí vymienených expressis verbis v ustanovení § 9 ods. 2 písm. a/ až y/ Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom neuvedenie, respektíve aj nesprávne, zmätočne, neúplne alebo nezrozumiteľné uvedenie niektorej zo zákona požadovaných obligatórnych náležitostí má rovnaký následok vyplývajúci zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/, ako by v zmluve takýto údaj obsiahnutý nebol vôbec. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že neuvedenie už čo i len jednej z obligatórne požadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. a/ až y/ má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť posudzovaného úveru tak, ako to ustanovuje spomínané ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ Zákon a spotrebiteľských úveroch. Preto hoci z obsahu spisu mal odvolací súd ozrejmené, že žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe namietala zákonnosť, respektíve nezákonnosť uplatneného nároku žalobcu voči nej na podklade predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo viacerých smeroch a tvrdila, že posudzovaná zmluva neobsahuje hneď niekoľko obligatórnych náležitostí požadovaných zákonom, konkrétne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. i/, j/ a k/ zák. č. 129/2010 Z.z., pokiaľ súd zistil, že zmluva neobsahuje správny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ako jeden z najelementárnejších údajov, ktoré slúžia spotrebiteľovi k posúdeniu a zhodnoteniu výhodnosti či nevýhodnosti uzatváraného úverového vzťahu, nemusel sa už súd zaoberať skúmaním aj ďalších obligatórnych náležitostí, nakoľko z absencie hoc aj len tohto obligatórneho údaju v konkrétnej zmluve bol súd povinný vyvodiť zákonný následok upravený v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ. Každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musí teda zahŕňať okrem iných presne špecifikovaných náležitostí takejto zmluvy aj ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej RPMN). Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), pokiaľ má byť hodnotená ako korektne vypočítaná, musí obsahovať všetky splátky úveru a poplatky, teda náklady spojené s poskytnutím úveru voči hodnote poskytnutých finančných prostriedkov prepočítaných na obdobie jedného roka. Účelom nutnosti uvedenia RPMN bolo umožňovať jednoduché porovnanie nákladov na spotrebiteľský úver. RPMN tak patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný a to pravdivo a úplne poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru, pretože ročná percentuálna miera nákladov je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru, ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania. Je taktiež nevyhnutné vychádzať z doslovného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá požaduje obsiahnutie tohto údaju priamo v texte
konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ tak mal súd z predloženej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 28.06.2013 zistené, že v texte tejto zmluvy je obsiahnutý údaj o RPMN vo výške 88 %, avšak v Dohode o plnení v splátkach uzatvorenej tohto istého dňa 28.06.2013 je už uvedený údaj o RPMN vo výške 263,64 %, zjavne zohľadňujúci výšku splátok a obdobie splácania, je správny záver súdu prvej inštancie, že nemožno mať za to, že je v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako hlavnom zmluvnom vzťahu, správne uvedená skutočná výška RPMN pre poskytnutý úver. Taktiež je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že ak sú súčasťou úverového vzťahu viaceré samostatné nároky žalobcu na zaplatenie istiny, úrokov a poplatkov, veriteľ si nemôže sám vyberať, ktoré čiastkové nároky na úroky a poplatky do celkového výpočtu RPMN zahrnie a ktoré nie, a tak ovplyvňovať celkovú výšku RPMN, ale hodnota RPMN musí byť určená zo všetkých samostatných nárokov veriteľa na zaplatenie úrokov a poplatkov, ktoré musí žalovaná ako spotrebiteľka podľa uzatvorenej úverovej zmluvy, v spojení s osobitne uzatvorenou dohodou o splátkach, žalobcovi za poskytnutie úveru zaplatiť. Hodnota RPMN uvedená v zmluve o úvere vo výške 88 % nezodpovedá skutočnosti pri započítaní úroku vo výške 39 % ročne z poskytnutého úveru v sume 117,45 eur, ale aj odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 146,55 eur, pri zohľadnení ktorých výška RPMN poskytnutého úveru predstavuje až hodnotu 263,65 %. V dohode o plnení v splátkach je hodnota RPMN žalovanej poskytnutého úveru uvedená vo výške 263,64 %, pričom však súd správne zdôraznil, že zákonnou povinnosťou žalobcu bolo uviesť jej správnu a skutočnú hodnotu priamo do zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedenie nesprávnej RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je klamaním, respektíve zavádzaním spotrebiteľa, spôsobuje skreslené údaje o skutočných nákladoch spotrebiteľa v súvislosti s ponúkaným úverom a predstavuje tak nekalú obchodnú praktiku, pretože žalovaná nebola priamo v zmluve o úvere správne a pravdivo informovaná pred uzavretím zmluvy o úvere o skutočnej výške RPMN, čo je v rozpore s ustanovením § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná navyše tvrdila (a žalobca ani hodnoverne nevyvrátil toto tvrdenie žalovanej), že obe zmluvy boli podpisované súčasne, ako jeden balík dokumentov súvisiacich s poskytnutým úverom a tak odlišné uvádzanie viacerých obligatórnych náležitostí v ich skutočnej výške v osobitnej dohode, ktoré však zjavne mali byť vzhľadom na jeden kontraktačný proces správne uvádzané priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nie je korektným prístupom veriteľa k jeho zákonným povinnostiam uvádzať všetky relevantné údaje o poskytovanom úvere v čase uzatvárania zmluvy o spotrebiteľskom úvere úplne a pravdivo a súd preto takémuto zavádzajúcemu postupu veriteľa na úkor práv spotrebiteľa nemôže poskytnúť právnu ochranu. Správny bol potom aj záver súdu prvej inštancie, že z dôvodu absencie čo i len tejto jedinej zákonnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch je následne daný úver nutné vyhodnotiť podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ tohto zákona v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov a žalovaná je tak povinná zaplatiť žalobcovi iba istinu čerpaného úveru pri zohľadnení už doposiaľ splatenej sumy na daný úver. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd konštatuje vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku.
12. Odvolací súd, reagujúc na všetky odvolacie argumenty odvolateľa, však taktiež konštatuje, že pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (zrejme pre úplnosť), okrem už spomínaného záveru o absencii jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere navyše poukázal aj na neprimerane vysokú odplatu vo výške 263,65 % za poskytnutý úver, pričom súd vychádzal z ustanovenia § 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., je správny a dôvodný odvolací argument žalobcu, že súd túto právnu úpravu aplikovať na daný právny vzťah nemohol. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty a pokiaľ posudzovaný záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, vychádzajúc z intertemporálneho ustanovenia § 10d ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadila podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bol v danej veci spotrebiteľovi poskytnutý úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty vyplývajúce z ustanovenia § 1 tohto nariadenia vlády v znení účinnom od 01.06.2014 sa tu nebude aplikovať. Aj napriek tomuto konštatovaniu však odvolací súd poznamenáva, že táto nesprávnosť, respektíve nesprávna aplikácia ustanovenia zákonnej úpravy, ktorú súd na posudzovaný vzťah aplikovať nemal, nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a to s ohľadom na skutočnosť, že súd v prvom rade právne posudzoval uplatnený nárok s ohľadom na existenciu obligatórnych náležitostí posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovení § 9 ods. 2 písm. j/ v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy, pričom súd správne právne posúdil a aplikoval správnu právnu úpravu, pokiaľ vyhodnotil daný spotrebiteľný úver ako bezúročný a bezpoplatkový s poukazom na túto právnu úpravu.. Aj z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,
že súd už len na dôvažok, po tom, ako správne právne posúdil uplatnený nárok, konštatoval navyše aj rozpor s dobrými mravmi ohľadom neprimerane vysokej odplaty s poukazom na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. a toto pochybenie nemá tak vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle výroku rozsudku.
13. Okresný súd preto správne právne posúdil vec, keď v odôvodnení rozsudku konštatoval, že obsah konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v rozpore s citovanými ustanoveniami § 9 ods. 2 písm. j/ a § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a v dôsledku absencie povinného údaju RPMN považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Správny bol potom aj záver z uvedeného konštatovania, keď súd uviedol, že pokiaľ žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 300 eur a žalovaná podľa tvrdenia žalobcu zaplatila na úvere žalovanému sumu 282 eur, má žalobca nárok na vrátenie rozdielu týchto súm a teda na istinu v sume 18 eur s priznaným úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 18 eur od 29.04.2014 do zaplatenia.
14. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovaná, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má voči žalobcovi, ako procesne neúspešnej strane, nárok na náhradu trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).