Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-121-2017.pdf
PDF · 119.59 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/121/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: T. A., M.. XX.XX.XXXX, Q. XXX XX F. G. X, občan SR, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovaným: X. R. A., D.. K., M.. XX.XX.XXXX, Q. XXX XX F. G. X, občan SR, zastúpená Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátom, so sídlom Moskovská 13, Bratislava, X. J. K., D.. Q., M.. XX.XX.XXXX, Q. XXX XX Š. XX, občan SR, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 7C/162/2015-125 z 24.11.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol s tým, že žalované v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/, § 132 ods. 1, § 187 ods. 1, ods. 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 CSP, § 100 ods. 2, § 132 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 1 CSP.
3. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že:
I. Byt číslo X vo vchode číslo X na X. poschodí rodinného domu súpisné číslo X postavený na parcele registra „C“ č. XXX a podiel XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov T. A., rod. A. a R. A., rod. K..
II. Priestor č. X ( garáž ) vo vchode číslo X na prízemí rodinného domu súpisné číslo X postavený na parcele „C“ č. XXX a podiel XXXX/XXXXX priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rodinného domu patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov T. A., rod. A. a R. A., rod. K..
III. Podiel XXXX/XXXXX na parcele č. XXX - zastávané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2 a podiel XXXX/XXXXX na parcele č. XXX - zastávané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2 patria do výlučného vlastníctva T. A.B., rod. A..
4. Z notárskej zápisnice M. XXX/XX,M. XXX/XX spísanej na Notárskom úrade T.. T. Č. vo P. dňa 22.07.1996 /č.l. 5 spisu/ súd prvej inštancie zistil uzatvorenie darovacej zmluvy medzi matkou žalobcu L. A. ako darkyňou a žalobcom ako obdarovaným, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu s.č. X s príslušenstvom postavenom na parcele registra KN C č. XXX a parcely KN C č. XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, kat.úz. F. G.. Zároveň v prospech matky žalobcu bolo zriadené vecné bremeno, podľa ktorého je oprávnená bývať v darovanej nehnuteľnosti a užívať ju spolu s príslušenstvom a súčasťami, ako aj užívať darovanú parcelu.
5. Zo zmluvy o výstavbe bytu zo dňa 14.12.2007 /č.l. 89 spisu/ súd prvej inštancie zistil uzatvorenie zmluvy o výstavbe bytu podľa § 22 zákona č. 182/1993 Z.z. medzi žalobcom /vlastníkom/, žalobcom a žalovanou v 1. rade /stavebníkmi/ a L. A.J. /vedľajším účastníkom - oprávnenou z vecného bremena doživotného užívania nehnuteľnosti/. Predmetom zmluvy bola výstavba bytu k rodinnému domu súpisné číslo X na parcele KN C č. XXX, kat. úz. F. G. vo forme prístavby k nehnuteľnosti. Predmetnou prístavbou vznikol nový samostatný byt /byt č. X/ so samostatným vchodom č.X a nebytový priestor
- garáž č. X, ktorých vlastníkmi sa stali stavebníci. Z pôvodného rodinného domu vznikol byt č. X so samostatným vchodom č.X /pôvodný rodinný dom/, ktorého vlastníkom je žalobca a oprávneným z vecného bremena doživotného užívania vrátane podielu na parcele - vedľajší účastník. Spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a k parcele bol pri byte č. X stanovený vo veľkosti XXXX/XXXXX a pri byte č. X bol stanovený vo veľkosti XXXX/XXXXX. Spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a k parcele pri garáži bol stanovený na XXXX/XXXXX. Touto zmluvou zároveň vlastník previedol na stavebníkov spoluvlastnícky podiel na parcele KN C č. XXX vo výške spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach pre byt č. X vo výške XXXX/ XXXXX a spoluvlastnícky podiel k nebytovému priestoru - garáži vo výške XXXX/XXXXX / čl. V. /.
6. Z rozhodnutia Okresného úradu Stropkov, odboru životného prostredia č.j. XXX/XX - D. zo dňa 24.09.1999 /č.l. 87 spisu/ súd prvej inštancie zistil vydanie kolaudačného rozhodnutia na prístavbu k rodinnému domu s vytvorením samostatného bytu na parcele KN C č. XXX, kat. úz. F. G..
7. Prvoinštančný súd z darovacej zmluvy zo dňa 11.12.2008 /č.l. 6 spisu/ zistil, že žalobca a žalovaná v 1. rade ako darcovia a žalovaná v 2. rade ako obdarovaná uzatvorili darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu číslo X vo vchode číslo X na X. poschodí rodinného domu súpisné číslo X postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, podielu XXXX/XXXXX na parcele KN C č. XXX - zastávané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2 a garáže - priestoru č. X vo vchode číslo X na prízemí rodinného domu súpisné číslo X, postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rodinného domu a podielu XXXX/XXXXX na parcele KN C č. XXX
- zastávané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2, nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX, kat. úz. F. G..
8. Darovacou zmluvou zo dňa 23.03.2009 /č.l. 55 spisu/ žalovaná v 2. rade ako darkyňa a žalovaná v 1. rade ako obdarovaná bol realizovaný prevod vlastníckeho práva k bytu číslo X vo vchode číslo X na X. poschodí rodinného domu súpisné číslo X postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/ XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, podielu XXXX/XXXXX na parcele KN C č. XXX - zastávané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2 a garáže - priestoru č. X vo vchode číslo X na prízemí rodinného domu súpisné číslo X, postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/ XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rodinného domu a podielu XXXX/XXXXX na parcele KN C č. XXX - zastávané plochy a nádvoria vo výmere 923 m2, nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX, kat. úz. F. G..
9. Z listu vlastníctva č. XXX, kat. úz. F. G. /č.l. 9 spisu/ vyplýva, že žalobca je pod Q. zapísaný ako výlučný vlastník bytu číslo X vo vchode číslo X na X. poschodí rodinného domu súpisné číslo X postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku titulom darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. F. XXX/XX. Žalovaná je pod Q. zapísaná ako výlučná vlastníčka bytu číslo X vo vchode číslo X na X. poschodí rodinného domu súpisné číslo X postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku titulom darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. F. XXX/XX zo dňa 29.04.2009 a pod Q. je zapísaná ako výlučná vlastníčka
garáže - priestoru č. X vo vchode číslo X na prízemí rodinného domu súpisné číslo X, postaveného na parcele registra KN C č. XXX, podielu XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rodinného domu a k pozemku titulom darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. F. XXX/XX zo dňa 29.04.2009.
10. Z pripojeného spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C 162/2015 súd prvej inštancie zistil, že žalobca podal návrh na rozvod manželstva. Konanie o rozvod manželstva žalobcu a žalovanej v 1. rade bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu zo dňa 12.12.2008. Zo záznamu na č.l. 102 spisu bolo zistené, že žalovaná v 1. rade podala dňa 16.09.2015 oznámenie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu z dôvodu arogantného a agresívneho správania žalobcu.
11. Prvoinštančný súd uviedol, že pri riešení otázky o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam súd nie je viazaný stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.
12. Základnou podmienkou dôvodnosti a úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c/ CSP /predtým § 80 písm. c/ O.s.p./ je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Rozsudok vyhovujúci žalobe o určenie vlastníckeho práva môže byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností a táto skutočnosť sama o sebe napĺňa zákonnú požiadavku naliehavého právneho záujmu, preto sa súd zaoberal vecou samou.
13. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva, ktoré sa nepremlčuje, preto námietka premlčania, ktorú vzniesla žalovaná v 1. rade s poukazom na dĺžku času, ktorá uplynula od uzavretia darovacích zmlúv do podania žaloby je nedôvodná.
14. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil tieto právne významné skutkové tvrdenia, ktoré napokon ani neboli medzi stranami sporné, a to:
- žalobca nadobudol rodinný dom s.č. X a parcelu KN C XXX, kat. úz. F. G. na základe darovacej zmluvy zo dňa 22.07.1996 od svojej matky
- počas trvania manželstva žalobcu a žalovanej v 1. rade nadobudli výstavbou do bezpodielového spoluvlastníctva manželov byt č. X v rodinnom dome s.č. X, nebytový priestor č. X - garáž, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXX
- manželstvo žalobcu a žalovanej v 1. rade nebolo harmonické, žalobca požíval alkohol a jeho nebezpečné vyhrážanie vo vzťahu k žalovanej v 1. rade bolo riešené v trestnom konaní jeho odsúdením
- žalobca a žalovaná v 1. rade mali v roku 2008 vážnu manželskú krízu, ktorú žalovaná riešila odchodom z domácnosti
- žalobca a žalovaná v 1. rade navštívili advokáta, ktorý ich poučil o nemožnosti darovania medzi manželmi
- uzavretie darovacej zmluvy zo dňa 11.12.2008 bolo podmienkou, ktorú si stanovila žalovaná v 1. rade pre návrat k žalobcovi a obnovenie manželstva, čo požadoval žalobca
- žalobca sa rozhodol túto podmienku akceptovať, listinu podpísal dobrovoľne
- žalobca sám oslovil žalovanú v 2. rade, či prijme nehnuteľnosti /žalobca nepoprel skutkové tvrdenie žalovanej v 2. rade/
- deň po podpise darovacej zmluvy zobral späť návrh na rozvod manželstva
- žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade uzatvorili darovaciu zmluvu zo dňa 23.03.2009
15. Sporné bolo medzi stranami právne posúdenie platnosti darovacej zmluvy zo dňa 11.12.2008, pretože žalobca tvrdil, že jeho vôľa nebola slobodná a vážna, pretože chcel, aby sa manželka vrátila domov. Túto zmluvu, ktorej bol sám účastníkom považuje žalobca za absolútne neplatnú pre obchádzanie zákona - zákazu darovania medzi manželmi.
16. Z uvedených dôvodov považoval žalobca aj zmluvu zo dňa 23.03.2009 za absolútne neplatnú.
17. Zmluvám žalobca vyčíta skutočnosť, že nemohlo dôjsť k platnému prevodu podielov k parcele KN C č.XXX, ktorá je v jeho výlučnom vlastníctve a na základe čl. F.. zmluvy o výstavbe bytu zo dňa 14.12.2007 nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva k podielom na parcele na žalovanú v 1. rade. Ďalej poukázal na to, že v zmluvách nie je nijako vymedzené vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľností v prospech matky žalobcu.
18. Pre rozhodnutie vo veci samej sa súd prvej inštancie musel predbežne vysporiadať s právnou otázkou platnosti darovacích zmlúv, ktorých účastníkmi boli sporové strany.
19. V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne /Nález Ústavného súdu Českej republiky z 28.2.2013, sp. zn. III. ÚS 3900/12/.
20. Citovaná myšlienka našla svoj odraz v § 574 nového českého Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na právny úkon je potrebné hľadieť skôr ako na platný, k čomu dôvodová správa uvádza, že „povahe súkromného práva a rozumnej potrebe bežných súkromných občianskych stykov zodpovedá ako hlavná zásada pravidlo, že je namieste hľadať skôr dôvody pre platnosť právneho úkonu ako pre jeho neplatnosť (zásada potius valeat actus quam pereat).“
21. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež konštatoval, že prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu / Nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014/. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 15/2014) opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012).
22. Výklad ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka by mal favorizovať platnosť právneho úkonu.
23. Dôraz je potrebné klásť na vôľu strán a zásadu „v pochybnostiach miernejšie (in dubiis mitius)“ a na žiaduce dodržovanie zmlúv.
24. V prípade darovacích zmlúv ide o dvojstranné právne úkony, ktoré sa musia urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak sú neplatné. Právny úkon nie je urobený slobodne /nedostatok slobody vôle/, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom druhého účastníka, alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom donútení je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna /protiprávna/ vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. Právny úkon nie je urobený vážne /skutočne/, ak konajúci / vôľu prejavujúci/nechcel svojim prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali / napr. za účelom vyučovania, hry, žartu.../.
25. Pokiaľ žalobca tvrdil, že jeho vôľa nebola slobodná a vážna a darovaciu zmluvu zo dňa 11.12.2008 uzatvoril preto, lebo sa rozhodol splniť podmienku svojej manželky na návrat do spoločnej domácnosti, jedná sa len o pohnútku /motív, sledovaný cieľ.../, ktorá pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je bez právneho významu. Pohnútka na rozdiel od vôle nedeterminuje správanie konajúceho priamo (primárne). Ani omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Je úplne legitímne, že subjekty pristupujú k právnym úkonom aj z dôvodu urovnania rodinných vzťahov. Aj v prejednávanom prípade, vážne rodinné nezhody a záujem žalobcu na tom, aby sa žalovaná v 1. rade vrátila do spoločnej
domácnosti a obnovila manželské spolužitie boli pohnútkou, cieľom, ktorý žalobca sledoval a táto pohnútka bola podnetom na utvorenie jeho vôle /vnútornej, psychickej kategórie/, ktorá sa navonok prejavila v konaní žalobcu /v právnom úkone /.
26. Pohnútka je teda bez právneho významu vo vzťahu k požiadavke slobody vôle. Žalobca v konaní netvrdil, že zmluvu uzatvoril pod priamym fyzickým nátlakov. Za bezprávnu / protiprávnu / vyhrážku nie je možné považovať skutočnosť, že žalovaná v 1. rade si stanovila podmienky návratu do spoločnej domácnosti, ktoré žalobca prijal a slobodne pristúpil k právnemu úkonu.
27. Prejav vôle žalobcu v predmetnej darovacej zmluve smeroval k tomu, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú v 2. rade, ktorú osobne navštívil, požiadal ju, či prijme nehnuteľnosti a potvrdil, že bola osobne pri uzatváraní zmluvy. Podstatný je moment prevodu vlastníckeho práva zo žalobcu, teda či jeho vôľa „stratiť“ vlastnícke právo bola v danom čase slobodná a vážna.
28. V konaní žalobca nepreukázal, že predmetnou darovacou zmluvou nechcel spôsobiť právne účinky smerujúce k prevodu vlastníckeho práva z neho a zo žalovanej v 1.rade na žalovanú v 2. rade. V záujme úspechu žaloby, žalobca síce tvrdil obchádzanie zákona - zákazu darovania medzi manželmi / paradoxne/ len u žalovanej v 1. rade, pričom sám bol účastníkom tejto zmluvy. Nebolo sporné medzi stranami, že manželia boli poučení advokátom o nemožnosti darovania medzi manželmi, ale z ich zhodných tvrdení v konaní ako aj výpovede žalovanej v 2. rade nesporne vyplynulo, že splnenie podmienky žalovanej v 1. rade na návrat do spoločnej domácnosti sa následne spoločne rozhodli vyriešiť uzatvorením darovacej zmluvy so žalovanou v 2. rade. Žalovaná v 1. rade v priebehu celého konania tvrdila, že prevodom nehnuteľností na svoju matku, chcela riešiť bytovú situáciu pre seba a deti, aby ich žalobca nevyháňal z domu, pričom aj vzťahy medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade boli dobré, zhodne to uvádzali obe žalované a žalobca tieto tvrdenia nepoprel. 29. Je bez právneho významu pre platnosť darovacej zmluvy zo dňa 11.12.2008, aká nasledovala reťaz právnych úkonov a kto je v súčasnosti vedený ako vlastník predmetných nehnuteľností. Tvrdenie žalobcu o obchádzaní zákona u žalovanej v 1. rade /pričom sám bol účastníkom darovacej zmluvy/ v konaní preukázané nebolo. Žalovaná uvedené skutočnosti poprela. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že účastníkom bola poskytnutá právna rada o nemožnosti darovania medzi manželmi a vyvodzovať z toho obchádzanie zákona by nezodpovedalo požiadavke reštriktívneho výkladu ustanovení o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom. Je namieste, aby súd pri rešpektovaní princípu autonómie zmluvných strán hľadal skôr dôvody pre platnosť právneho úkonu ako pre jeho neplatnosť. Nie je bez právneho významu, že na zmluvy o prevode vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, sú kladené vyššie formálne aj obsahové zákonné nároky. Zmluvy musia byť písomné, podpisy prevodcov úradne osvedčené, predmet prevodu v zmluve špecifikovaný podľa údajov katastra, práva k nehnuteľnostiam sa zapisujú vkladom do katastra nehnuteľností v katastrálnom konaní, pričom kataster slúži ako verejne prístupný register nehnuteľností, a to všetko v záujme zabezpečenia právnej istoty v týchto dôležitých právnych vzťahoch. Za uvedenej situácie považoval súd prvej inštancie za spravodlivé, aby bola rešpektovaná prejavená vôľa účastníkov predmetných darovacích zmlúv, a to nielen na strane žalovaných, ale aj na strane samotného žalobcu. Vyvodzovať neplatnosť darovacích zmlúv z tvrdenia žalobcu o „logických a časových súvislostiach“ považoval súd prvej inštancie za prehnané a neakceptovateľné.
30. Pokiaľ ide o prevod spoluvlastníckych podielov k parcele KN C č. XXX vo veľkosti XXXX/XXXXX a XXXX/XXXXX súd prvej inštancie prisvedčil argumentácii žalobcu, že z čl. F.. Zmluvy o výstavbe bytu zo dňa 14.12.2007 nie je možné vyvodiť platný prevod práv k nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade. Tú však súd prvej inštancie poukázal na darovaciu zmluvu zo dňa 11.12.2008, ktorej účastníkom ako prevodca - darujúci bol žalobca ako výlučný vlastník predmetnej parcely, ktorý previedol predmetné podiely na žalovanú v 2. rade a neplatnosť uvedeného prevodu nespôsobuje nesprávnosť konštatovania v zmluve, že darcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi týchto podielov, stačí ak vlastníctvo svedčí jednému účastníkovi, ktorý nehnuteľnosť prevádza. Táto námietka žalobcu je preto bez právneho významu. Rovnako je bez právneho významu námietka žalobcu, že v zmluve nie je nijako vymedzené vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľností v prospech matky žalobcu. Z povahy tohto vecného bremena vyplýva, že toto zaťažuje nehnuteľnosť /každého vlastníka/ v prospech konkrétnej osoby a prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nemá žiaden vplyv na jeho existenciu alebo rozsah.
31. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
32. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca majúc za to, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V obsahovo obšírnom odvolaní argumentujúc aj so zhodnutiami súdov rôznych inštancii zastáva názor, že 1. nehnuteľnosti z tohto sporu patria do BSM žalobcu a žalovanej v 1. rade, resp. ich časť do výlučného vlastníctva žalobcu, lebo darovacími zmluvami z predmetu sporu došlo nie priamo, ale de facto k darovaniu nehnuteľností patriacich do BSM do výlučného vlastníctva jedného z manželov, preto sú uvedené darovacie zmluvy neplatné pre obchádzanie zákona s poukazom na § 39 a § 143 OZ, 2. žalobcova vôľa pri prvej darovacej zmluve nebola slobodná, lebo žalovaná v 1. rade si pre jej uzavretie stanovila podmienku s poukazom na § 34 a § 37 ods. 1 OZ, 3. žalobcova vôľa nebola vážna pri prevode podielov, ktoré patrili do jeho výlučného vlastníctva, lebo nemal vedomosť o obsahu darovacej zmluvy s poukazom na § 34 a § 37 ods. 1 OZ, resp. že pri ich prevode bola porušená zásada „nemo plus...“, pretože tieto podiely nepatrili do BSM, 4. v prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ nemožno podľa žalobcu tak, ako to urobil súd prvej inštancie, uplatniť pravidlo „hľadania skôr dôvodov pre platnosť právneho úkonu ako pre jeho neplatnosť“. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu trovy konania, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. Žalovaná v 1. rade odvolanie žalobcu považovala za účelové a bezpredmetné s tým, že žalobca nedostatočne špecifikoval odvolacie dôvody. Naproti tomu napadnutý rozsudok podľa nej je zákonný a vecne správny. Navrhla ho potvrdiť a uplatnila si trovy odvolacieho konania.
34. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej mal za to, že jasne vymedzil odvolacie dôvody poukazujúc na § 365 písm. h/ CSP. Uviedol, že jeho vôľa pri uzatváraní prvej darovacej zmluvy nebola slobodná z dôvodu podmienky, ktorú mu dala žalovaná v 1. rade pre jej uzatvorenie a poukázal na vecnú a časovú súvislosť medzi oboma darovacími zmluvami.
35. Žalovaná v 2. rade vyjadrenie žalobcu vníma ako vykonštruované a úmyselné v snahe osočiť ju, ako aj žalovanú v 1. rade, pričom žalobca tým sleduje iba majetkový prospech na úkor spravodlivosti.
36. Následne žalobca zotrval na svojom odvolaní zo dňa 31. 01. 2017 aj na stanovisku k vyjadreniu žalovanej v 1. rade.
37. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.05.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
38. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
39. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
40. Žalobca tvrdil, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
41. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania odvolateľ nepredostrel taký relevantný argument, teda taký argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol pre neho priniesť priaznivejšie rozhodnutie.
42. Možno teda napriek nesúhlasu odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu (predovšetkým na tie, ktoré sú uvedené v zhrnutí odvolania žalobcu), pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.
43. Odvolací sú ešte dodáva, že už súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými hlavnými argumentmi žalobcu, ktoré tento opätovne uviedol aj v odvolaní. Odvolací súd preto len zdôrazňuje, správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje. Je potrebné ešte uviesť, že účastník právneho úkonu, ktorý by spôsobil svojim konaním neplatnosť takéhoto úkonu sa nemôže neplatnosti dovolávať.
44. Správnemu výroku vo veci samej potom zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
45. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí uvedenými, potvrdil.
46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).