Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/88/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcov: X./. C. I., O.. C., L.. X.X.XXXX, J. T. XX, X./. B. I., L.. XX.X.XXXX, J. T. XX, X./. C. I., L.. XX.X.XXXX, J. T. XX, zastúpených JUDr. Alexandrom Farkašovským, advokátom so sídlom v Košiciach, Pri Jazdiarni 1, proti žalovanému DREVAN s.r.o., so sídlom Ku Surdoku 25/C, Prešov, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 12.4.2017 č. k. 29C/296/2015-282 jednohlasne

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade sumu 8.000,- eur, žalobkyni v 2.rade sumu 5.000,- eur, žalobcovi v 3.rade sumu 5.000,- eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vo vzťahu žalobkyne v 1.rade a žalovaného priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36 %, vo vzťahu žalobkyne v 2.rade a žalovaného priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 % a napokon vo vzťahu žalobcu v 3.rade a žalovaného priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie mal za zistené, že príčinou smrti pracovného úrazu neb. Q. I., právneho predchodcu žalobcov, bolo porušenie ustanovení zákona č. 124/2006 Z.z. nielen na strane dotknutého zamestnanca, ale aj žalovaného ako zamestnávateľa. Je nepochybné, že žalovaný porušil niekoľko povinností vyplývajúcich mu zo zákona č. 124/2006 Z. z., ktoré bolo v bezprostrednej príčinnej súvislosti s pracovným úrazom neb. Q. I.. Je tak možné konštatovať, že žalovaný má postavenie zodpovednostného subjektu za zásah do osobnostných práv žalobcov smrťou Q. I. pri pracovnom úraze, ku ktorému došlo aj z dôvodov porušenia jeho povinností ako zamestnanca, ale aj žalovaného ako zamestnávateľa. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal okrem iného aj z obsahu rozhodnutia ESĽP v prípade Kontrová/Slovenská republika, v ktorom rozhodnutí bola sťažovateľke priznaná nemajetková ujma vo výške 25.000,- eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré viedlo k nezabráneniu trestného činu) do jej osobnostných práv, bolo usmrtenie oboch maloletých detí následkom závažného trestného činu. Náhrada nemajetkovej ujmy v uvedenom prípade za zásah do práva na súkromie zahŕňajúci aj právo na rodinný život, predstavovala sumu 25.000,- eur. Išlo o zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení rodinného života poškodenej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch jej detí. Pri určení výšky nemajetkovej umy súd nemohol prehliadnuť, že neb. Q. I. v čase pracovného úrazu pri vedení vysokozdvižného vozíka bol v stave podnapitosti až ľahkej opitosti a ako odborne spôsobilý pracovník pri vykladaní

návesu kamiónu použil nebezpečný pracovný postup v rozpore s poznatkami získanými odbornou spôsobilosťou. Nebolo možné zároveň ale opomenúť ani správanie žalovaného v súvislosti s úmrtím neb. Q. I., ktorý okrem ospravedlnenia a vyjadrenia ľútosti nad jeho stratou, poskytol žalobcom v súvislosti s pohrebom nepeňažné plnenie a na úhrade nákladov spojených s pohrebom sa podieľal sumou 800,- eur. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej umy pre žalobkyňu v 1.rade súd prvej inštancie prihliadal na skutočnosť jej finančnej závislosti od príjmu nebohého syna v čase jeho smrti, kedy bola bez práce, ale aj na to, že má dcéru a mladšieho syna, ktorý jej síce nenahradia stratu najstaršieho syna, ale pomáhajú jej prekonať spomínanú ujmu. Pri zohľadnení priznávania nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadňoval spoluzavinenie nebohého poškodeného, vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade túto náhradu nemajetkovej ujmy ustálil sumou 8.000,- eur, ktorú považoval za primeranú aj s prihliadnutím na výšku nemajetkovej umy priznanej matke spomínaným rozhodnutím ESĽP. Pri výške nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov v 2. a 3. rade súd prvej inštancie prihliadal nato, že títo v čase smrti nebohého brata neboli od neho existenčne závislí, vedú samostatný osobný život a za primeranú výšku nemajetkovej umy u každému z nich považoval sumu 5.000,- eur, preto žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie rozhodovanie o uplatnenom nároku odôvodnil ust. § 11, 13 Občianskeho zákonníka s analogickou aplikáciou ust. § 195, § 196 Zákonníka práce a zákona č. 124/2006 Z. z. všetko v znení účinnom k X.X.XXXX..

3. O trovách konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 C.s.p. a s ohľadom na výšku uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcov vo vzťahu k žalovanému, priznával žalovanému podľa pomeru úspechu vo veci sčasti náhradu vzniknutých trov.

4. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, aby žalobu zamietol, alternatívne navrhol v tejto časti rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Vytýka súdu prvej inštancie posúdenie protiprávnosti zásahu, alkohol u nebohého poškodeného a nesprávnu aplikáciu § 196 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti napáda nesprávnosť a zaujatosť vyhotoveného Protokolu konajúceho Inšpektorátu práce v G. z 20.7.2012. Tento protokol považuje za neobjektívny a nesprávny, keďže inšpektorát práce pri vyšetrovaní a záveroch vyšetrovania pracovného úrazu vychádzal z faktu, že poškodený mal v čase úrazu v krvi 0,35‰ alkoholu, že to preukázala súdna pitva. V konaní však vyšlo najavo, že poškodený mal v čase úrazu 1,15‰ alkoholu a uvedená skutočnosť vyšla najavo až 5 rokov od vyšetrovania inšpektorátu práce pri svedeckej výpovedi C.. T. v tomto konaní. Podľa žalovaného ide o vážne pochybenie inšpektorátu práce, ktoré malo zásadný vplyv na smer vyšetrovania príčin pracovného úrazu, ako aj samotné závery vyšetrovania. Keďže išlo o smrteľný pracovný úraz, musel inšpektorát za každú cenu vyvodiť zodpovednosť zamestnávateľa, čo žalovaný namieta. Myslí si, že inšpektorát práce by pri vyšetrovaní vychádzal zo záveru iného, v prípade zistenia, že poškodený mal v čase úrazu v krvi 1,15‰ alkoholu a v takom prípade je zrejmé, že predchádzajúci deň musel požiť vyššie množstvo alkoholu, táto okolnosť potom musí mať za následok jedinú a hlavnú príčinu pracovného úrazu - opitosť nebohého, pretože u zamestnávateľa nenašli žiadne závažné nedostatky a určite by sa inšpektorát práce nezameral na absurdné malichernosti. V prípade tohto zistenia by výsledky inšpektorátu práce museli vyzerať inak a miera zodpovednosti zamestnanca za pracovný úraz, v prípade takéhoto zistenia prítomnosti alkoholu v krvi v čase pracovného úrazu, by bola podstatne iná. Súd prvej inštancie tak vôbec nemal vychádzať z protokolu inšpektorátu práce ako kľúčového dôkazu, ktorý použil pri rozhodovaní. Pri analýze stavu poškodeného je pritom potrebné zohľadniť aj fakt, že ide o zostatkový alkohol, ráno v práci musel byť teda unavený, svedčí o tom aj to, že ho nenapadlo zobrať si prilbu, ktorá je umiestnená pri vysokozdvižnom vozíku, aj keď život by mu prilba nezachránila, keďže poškodený vopchal hlavu medzi nestabilné palety na korbu kamióna, v dôsledku čoho sa mu náklad kamióna zosypal. Svedčí to o tom, že aj v prípade, ak by mal za sebou všetky možné školenia bezpečnosti pri práci, v tej chvíli by mu neboli nič platné - bol opitý a unavený a racionálne nemyslel. Sám zvolil následne nebezpečný pracovný postup, ktorý ho stál život. Upozorňuje na fakt, že na to, aby sa mohlo hovoriť o tom, že porušenie povinností zamestnávateľa bolo príčinou pracovného úrazu, muselo by dôjsť k porušeniu takej povinnosti, ktoré by priamo spôsobilo pracovný úraz. Podľa názoru žalovaného, v prípade Inšpektorátom práce a súdom konštatovaného porušenia povinností zo strany zamestnávateľa sa jedná o banality aj v prípade, ak by došlo k ich reálnemu porušeniu, čo podľa žalovaného nedošlo, tak by to priamo nespôsobilo pracovný úraz. Zdôrazňuje, že jedinou hlavnou príčinou pracovného úrazu bola opitosť poškodeného, v prípade ostatných príčin na strane zamestnanca a zamestnávateľa išlo iba o sekundárne príčiny, čo súd prvej inštancie nesprávne zohľadnil. Žalovaný v čase pracovného úrazu

a dodnes má zabezpečené služby BOZP, PO a zdravotnej služby profesionálnymi firmami, ako jeden z mála podnikateľov. Nie je pravdou, že by nemal vypracovaný prevádzkový poriadok. Prevádzkovo pracovný poriadok bol vypracovaný profesionálom, a to konkrétne pre prevádzku žalovaného tak, aby zodpovedal požiadavkám zákona. Inšpektorát práce mu vytkol, že sa nevzťahuje na manipuláciu s manipulačnými jednotkami, teda paletami za pomoci vysokozdvižného vozíka. Uvedené však nie je potrebné, keďže manipuláciu s manipulačnými jednotkami zabezpečujú kvalifikovaní zamestnanci, ktorí sú držiteľmi preukazu na obsluhu VZV. K chýbajúcej prilby, ktorú poškodený vraj nemal k dispozícii žalovaný namieta, že toto nie je správne tvrdenie, prilba bola súčasťou vozíka, resp. zavesená na stene, kde parkuje VZV, ktorá prilba by v konečnom dôsledku nehrala žiadnu úlohu v súvislosti s nehodovým dejom, ktorý sa poškodenému udial. Opäť v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na opitosť poškodeného. Nie je pravdou, že by poškodený nebol poučený o predpisoch BOZP. Nešlo o nového zamestnanca, bol už predtým zamestnaný u žalovaného a 8-krát absolvoval vstupné školenie BOZP. Zamestnávateľ rešpektoval a vykonával pravidelnosť opakovaného oboznamovania s predpismi BOZP, to sa vykonávala raz za dva roky, poškodený naposledy absolvoval toto školenie BOZP 15.11.2010 a toto školenie mu platilo 2 roky, a teda aj v čase pracovného úrazu. K porušeniu povinností - nevybavenie vysokozdvižného vozíka s dlhšími vidlicami žalovaný uvádza, že všetci jeho zamestnanci, ktorí pracovali s VZV potvrdili, že nikdy neboli nútení vykladať kamión s krátkymi vidlicami pokiaľ prišli dlhšie palety a tiež majú vedomosť o tom, že musí používať ochranná prilba, ktorá je k dispozícii. Takto sa vyjadrili jeho zamestnanci v podaní z 15.11.2011. Dlhé vidlice sa používali u žalovaného aj v spoločnosti K., s.r.o. úplne zriedka, aj to bol dôvod, prečo sa žalovaný dohodol s touto spoločnosťou, že pre obidve spoločnosti budú stačiť jedny vidlice, ktoré si v prípade potreby požičiavali. Teda tieto dlhšie vidlice mohol mať poškodený k dispozícii pri vykladaní kamióna VZV. V prípade tzv. dlhých vidlíc sa nejedná o príčinu pracovného úrazu, hlavnou príčinou bola opitosť poškodeného. V tejto súvislosti namieta žalovaný nesprávnu aplikáciu § 196 ods. 2 Zákonníka práce a tvrdí, že jedinou príčinou pracovného úrazu boli skutočnosti na strane poškodeného zamestnanca. U žalovaného išlo iba o sekundárne príčiny, ktoré nastali iba ako dôsledok primárnej príčiny - opitosti poškodeného. Nesúhlasí tiež s výškou priznaných nárokov vo vzťahu k žalobcom v 1.a 3.rade. Má za to, že okolnosti pre výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie neposúdil správne u jednotlivých žalobcov v 1.až 3.rade. Podľa jeho názoru mala byť priznaná suma nemajetkovej ujmy nižšia v prípade žalobcov ako v súdom prvej inštancie spomínanom rozhodnutí Kontrová/SR, keď v danom prípade nedošlo k úmyselnému zabitiu nebohého, ktorý zomrel pri úraze, ktorý nikto neplánoval a nedalo sa mu zo strany zamestnávateľa zabrániť, resp. predísť. V prípade matky súd prvej inštancie zohľadňoval stav, aký bol v čase pracovného úrazu, že táto nepracovala, bola finančne závislá na poškodenom, pričom ostalo opomenuté, že žaloba bola podaná až presne po 3 rokoch od úrazu. V prípade súrodencov súd prvej inštancie zohľadnil už aktuálny stav v čase vydania rozsudku, že títo vedú samostatný osobný život. Tento rozpor súd nevysvetlil a podľa žalovaného ide o závažnú okolnosť. Súd nezohľadnil finančnú situáciu žalovaného, keďže vyplatenie tohto odškodnenia ho môže dostať do vážnych problémov, žalovaný zamestnáva 13 ľudí. Ďalej si myslí, že s ohľadom na čas podania žaloby, trauma zo smrti dospelého človeka po 3 rokoch je už prakticky zhojená, hoci pri žalobcoch asi neplatí, že čas je najlepší lekár. Za tie 3 roky sa zmenili finančné pomery u žalobcov k lepšiemu, matka pracuje, žije u brata, syn pracuje ako taxikár, býva v nájme a taktiež aj dcéra žije samostatne a poberá dôchodok. Súd prvej inštancie zároveň mal pri aplikácii § 196 ods. 2 Zákonníka práce presne percentuálne určiť mieru zavinenia poškodeného Q. I. a o toto percento znížiť priznávané sumy. Ďalej žalovaný poukázal na závery obdobného prípadu, ktorý riešil Okresný súd Prievidza v konaniach 9C/127/2011, 16C/126/2011 o náhradu nemajetkovej ujmy, kde tieto žaloby boli zamietnuté. Myslí si, že tieto závery je možné aplikovať aj na prejednávanú právnu vec. Zdôrazňuje, že zákon pre osobitnú situáciu smrti zamestnanca vytvára osobitný nárok príbuzných, pričom tento nárok je výsledkom platenia poistného zamestnávateľom, ktorým zamestnávateľ poisťuje vlastné riziko objektívnej zodpovednosti za pracovný úraz. Zákon pre prípad smrti zamestnanca pri pracovnom úraze vytvára na rozdiel od smrti spôsobenej inými protiprávnymi skutočnosťami osobitný systém zodpovednosti postavený na princípe pre zamestnávateľa nepochybne prísnej objektívnej zodpovednosti, núti zamestnávateľa si túto zodpovednosť poistiť. Tento osobitný systém zodpovednosti žalovaného a odškodnenie žalobcov vylučuje v zmysle zásady použitie všeobecného zákonom vytvoreného odškodnenia vyplývajúceho z práva na ochranu života podľa § 11 OZ. Smrť príbuzného žalobcom v našom prípade vyplýva nie z protiprávneho konania žalovaného, ale len zo skutočnosti pracovného vzťahu ich príbuzného so žalovaným a toho, že na jeho pracovisku došlo k pracovnému úrazu. Zodpovednosť žalobcu za pracovný úraz nevyplýva z jeho konania alebo opomenutia, a preto ani nemôže založiť vzťah, v ktorom by žalobcovia mali voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Opačný názor by viedol k tomu, že by nútil žalovaného ako zamestnávateľa pri jeho objektívnej zodpovednosti, aby

na svojich pracoviskách, ktoré sú spojené s rizikom vzniku ľudským faktorom nezavineného úrazu, nezamestnával žiadne osoby, resp. by zabránil zamestnávaniu osôb s mnohopočetným príbuzenstvom

- čím viac má zamestnanec príbuzných, tým väčšie riziko je ho zamestnať. Namieta tiež, že nárok je premlčaný, keďže premlčanie nie je upravené v Zákonníku práce, platí všeobecná úprava § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a teda má platiť 2-ročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie týchto nárokov. Žalovaný zdôrazňuje, že primárnou príčinou pracovného úrazu poškodeného bolo požitie alkoholu z jeho strany, zvolil nebezpečný pracovný postup, nezobral si prilbu, ktorá bola k dispozícii pri VZV, nepoužil dlhé vidlice pri vykladaní kamióna a ignoroval všeobecné predpisy BOZP, ale aj pud sebazáchovy. Vychádzajúc z mechanizmu pracovného úrazu, priamu príčinu smrti poškodeného a následného smrť poškodeného v súvislosti s okolnosťami, na ktoré žalovaný poukazuje má za to, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a porušením práva na súkromie žalobcov. Existuje iba priama príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a smrťou poškodeného a priama príčinná súvislosť medzi smrťou poškodeného a porušením práva na súkromie žalobcov. V tomto prípade teda medzi pracovným úrazom a porušením práva na súkromie žalobcom nie je priamy bezprostredný neprerušený vzťah príčiny a dôsledku, ale i vzájomný vzťah je iba sprostredkovaný. Ak by uvedené pravidlo neplatilo, aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka by boli aj známi, kamaráti žalobcov, veď predsa bolo pracovným úrazom zasiahnuté aj do ich práva na súkromie. Keď pracovný úraz spôsobil smrť poškodeného, smrť poškodeného spôsobila smútok a stratu dobrej nálady u žalobcov, smútok žalobcov spôsobil ďalej smútok u ich kamarátov, teda bolo zasiahnuté aj do ich práva na súkromie. Veď ak by nebolo pracovného úrazu, ani oni by neboli smutní. Žalovaný teda tvrdí, že súd prvej inštancie dospel v napadnutej časti na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

5. Žalobcovia sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v napadnutom rozsahu, a teda okrem výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby v zmysle zásad vyjadrených v § 378, § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného opodstatnené nie je.

7. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

8. V prejednávanej veci sa žalobcovia v 1.až 3.rade domáhali priznania nemajetkovej ujmy v súvislosti s neoprávneným zásahom do ich súkromia tým, že ich syn a brat zomrel následkom pracovného úrazu, ktorý sa stal X.X.XXXX v spoločnosti žalovaného, ktorý bol jeho zamestnávateľom na základe dohody o pracovnej činnosti uzatvorenej dňa XX.X.XXXX na obdobie od XX.X.XXXX do XX.XX.XXXX s dohodnutým druhom výkonu stolárskych prác. K pracovnému úrazu poškodeného Q. I. došlo v uvádzaný deň pri vykladaní paliet s drevotrieskovými dielcami z návesu kamióna pomocou vysokozdvižného vozíka K. K., keď došlo k pádu drevotrieskových dosák na poškodeného, ktorý predtým vystúpil z vysokozdvižného vozíka, prišiel k ložnej ploche návesu kamióna a naklonil sa do medzery medzi naložené palety za účelom podloženia hranola medzi vidlicu vysokozdvižného vozíka a práve vykladanú paletu. Pri páde dosiek z hornej palety vedľajšieho radu paliet došlo k poraneniu hlavy poškodeného, ktoré bolo nezlučiteľné so životom. Vyšetrením krvi odobratej pri pitve metódou plynovej chromatografie bola zistená v krvi poškodeného koncentrácia etylalkoholu 0,35 ‰, podľa výpovede svedka C.. C. T., ktorý vykonal súdnu pitvu po úmrtí poškodeného, množstvo alkoholu v čase pracovného úrazu poškodeného mohlo byť 0,83 až 1,15 ‰.

9. Podľa § 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

10. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

11. Podľa § 13 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie je zabezpečiť pre fyzické osoby nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohli všestranne rozvíjať svoju osobnosť. rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. chráni aj súkromie fyzických osôb k ich rodinným vzťahom voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivcov dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, ako čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzických osôb, objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

13. Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka tak poskytujú právny základ nároku na náhradu nemateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcom v dôsledku úmrtia ich blízkych osôb. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tým subjektom, ktorým svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, nakoľko právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli § 11 Občianskeho zákonníka.

14. V súlade s uvedenými závermi postupoval aj prvoinštančný súd, ktorý opodstatnene priznával žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovanú za podmienok predpokladaných už spomínaným ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

15. V konaní bolo nepochybne zistené, že poškodený Q. I., ktorý bol zamestnancom žalovaného zahynul následkom úrazu, ku ktorému došlo pri plnení zverených pracovných úloh. Za takýto zásah zodpovedá daná právnická osoba - zamestnávateľ, na čo správnym spôsobom poukázal aj prvoinštančný súd so zdôraznením, že z hľadiska obsahu a účelu tomuto zodpovednostnému vzťahu sú najbližšie ust. § 195 a § 196 Zákonníka práce v znení platnom k X.X.XXXX, upravujúce zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze.

16. Námietka žalovaného o neprípustnosti uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči zamestnávateľovi poškodeného zamestnanca dôvodná nie je. Zákon č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisoch o sociálnom poistení v ust. § 94 ods. 1 priznáva určeným osobám zomrelého zamestnanca (manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného) okrem iného nárok na jednorazové odškodnenie, ktoré aj keď je limitované, vo svojej podstate predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy poskytovanej v takomto prípade z úrazového poistenia (do pozor. rozsudok NS SR sp. zn. 6MCdo 1/2016). Niet dôvodu, pre ktorý by pozostalí poškodeného zamestnanca nemohli v tejto súvislosti uplatňovať aj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa všeobecného právneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník § 11 až § 13 z titulu objektívnej zodpovednosti

žalovaného zamestnávateľa. Podľa § 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

17. Ustanovenia Občianskeho zákonníka predpokladajú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalým za zásah do ich osobnostných práv usmrtením blízkej osoby. K zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo tým, že sa narušila celistvosť rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života.

18. Súd prvej inštancie správne ustálil, že k pracovnému úrazu neb. Q. I. došlo v príčinnej súvislosti s porušením ust. zákona č. 124/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov tak na strane zamestnanca, ale aj žalovaného zamestnávateľa. Prvoinštančný súd dôsledne zisťoval všetky okolnosti, za ktorých došlo k pracovnému úrazu nebohého zamestnanca. Nepochybne sa tak stalo pri plnení jeho pracovných úloh, keď u zamestnanca bol zistený nástup do práce pod vplyvom alkoholu (§ 12 ods. 2 písm. k/ zákona č. 124/2006 Z. z.) a skutočnosť, že pri vykladaní návesu kamióna použil nebohý zamestnanec nebezpečný pracovný postup, ktorý bol v rozpore s poznatkami získanými odbornou spôsobilosťou ako držiteľa preukazu na obsluhu vysokozdvižného vozíka (§ 12 ods. 2 písm. c/, bod 2 citovaného zákona). Tieto porušenia povinností na strane zamestnanca však neboli jedinou príčinou pracovného úrazu, keďže aj na strane žalovaného zamestnávateľa boli konajúcim Inšpektorátom práce v G. konštatované nedostatky. Žalovaný nepochybne nemal vypracovaný miestny prevádzkový poriadok obsahujúci aj bezpečnostné opatrenia pri skladovej manipulácii v čase príjmu, uskladnenia, vyskladnenia a výdaja materiálu (§ 6 ods. 1 písm. l/ citovaného zákona), poškodenému nebol pridelený účinný osobný ochranný pracovný prostriedok podľa posúdenia rizík skladovania - skladovací priestor (§ 6 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona), poškodený nebol oboznámený pri prijatí do zamestnania dňa 23.4.2012 s právnymi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia pri práci a so zásadami bezpečného správania na pracovisku (§ 7 ods. 1 písm. a/ ods. 3 citovaného zákona) a napokon pre vykládku kamióna v daný deň neboli vykonané potrebné opatrenia v tom zmysle, aby pracovný prostriedok poskytnutý zamestnancovi na používanie bol na príslušnú prácu vhodný alebo prispôsobený tak, aby bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca, nakoľko vysokozdvižný vozík nebol vybavený dlhšími vidlicami vhodnými na manipuláciu s vykladanými paletami (§ 6 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona). K odvolacím námietkam žalovaného je potrebné uviesť, že prvoinštančný súd správne zdôraznil, že v zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. je povinnosťou zamestnávateľa oboznámiť zamestnanca s predpismi na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia pri práci pri každom prijatí do zamestnania a voči neb. Q. I. posledné takéto školenie bolo realizované 15.11.2010 v súvislosti s pracovným pomerom u žalovaného trvajúcim od 27.9.2010 do 28.2.2011. Argumentácia žalovaného v tom zmysle, že v podpísanej dohode o pracovnej činnosti z 23.4.2012 (č. l. 45) nebohý zamestnanec okrem iného potvrdil v bode 4, že bol oboznámený s predpismi BOZPO, nemá právny význam. Nepochybne ide o formulárovú dohodu o pracovnej činnosti, ktorú vyhotovil a predložil zamestnancovi na podpis žalovaný zamestnávateľ a z jej obsahu nevyplýva, že by došlo k oboznámeniu s predpismi bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tak, ako to predpokladá už spomínané ust. § 7 zákona č. 124/2006 Z. z..

19. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietky žalovaného správne zisťoval, že v čase pracovného úrazu mohla byť u nebohého koncentrácia alkoholu v krvi aspoň 0,83‰ a túto skutočnosť spolu so zisteným nebezpečným pracovným postupom, ktorý zamestnanec zvolil, zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (do pozor. rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/77/2009).

20. Odvolací súd ďalej konštatuje, že podobne správne prvoinštančný súd postupoval aj pri priznávaní konkrétneho rozsahu nemajetkovej ujmy určovanej diferencovane vo vzťahu k žalobcom v 1.až 3.rade. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, avšak vždy s prihliadnutím na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti prípadu a musí byť v súlade v požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s dôrazom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. Samotnú intenzitu ujmy je na mieste posudzovať individuálne s ohľadom na intenzitu a charakter vzťahu pozostalých a zomrelého z pohľadu jeho trvania, vytvorenia osobitých psychických väzieb, psychickú odkázanosť jedinca na oporu zomrelého a podobne.

21. Smrť syna a brata žalobcov bola nepochybne nečakaná, tragická, nimi nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhla dovtedajšie väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému. Žalobcovia v priebehu prvoinštančného konania v tejto súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov existujúcich medzi nimi a nebohým synom a bratom.

22. Nebohý bol synom žalobkyne v 1.rade, ktorý žil spolu so súrodencami v spoločnej domácnosti a pomáhal rodine osobne aj finančne. Rovnako žalobcovia v 2.a3.rade mali s nebohým bratom harmonický vzťah, potvrdili, že brat rodinu finančne podporoval, zároveň bol pre nich človekom, ktorý im vedel poradiť a pomôcť, bol pracovitý.

23. Ako už bolo spomínané, porušenie povinností samotným zamestnancom v súvislosti s úrazovým dejom súd prvej inštancie výrazne zohľadnil vo výške priznávanej nemajetkovej ujmy v peniazoch diferencovane vo vzťahu k žalobcom, ktorá so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci rozhodne nie je neprimeraná. Dôvodnou nie je napokon ani námietka premlčania uplatnená žalovaným so zdôraznením, že počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (do pozor. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/265/2009). Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv a keďže žalobcovia podali žalobný návrh v priebehu uvádzanej 3-ročnej premlčacej doby na príslušnom súde prvej inštancie, k premlčaniu ich nárokov nedošlo.

24. Poukazujúc na všetky uvádzané dôvody tak odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p..

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 C.s.p.. Žalobcom v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto im ich náhrada nebola priznaná a žalovaný s ohľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).