Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/212/2014

Potvrdené rozhodnutím 6Co/294/2018
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: V. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. č. XXX, zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom, so sídlom F. F. X, XXX XX K. V., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 773,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/212/2014-113 zo dňa 11. mája 2018, takto rozhodol: Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 6C/212/2014-113 zo dňa 11. mája 2018 v prvej vete výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,54 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 Eur od 28.11.2013 do zaplatenia a v tretej vete výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý . Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v spore pred sudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobcu: Ľ. H., X.. XX.XX.XXXX, V. L. XXX XX F. XXX, Š. S. R., právne zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom so sídlom Karola Kašjaka 1, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 42 055 148, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody 773,80 eur s prísl., takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 670,54 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 22.03.2014 podanou na Okresnom súde Žilina dňa 24.03.2014 sa žalobca proti žalovanému domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 773,80 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 77380 eur od 28.05.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. 2. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že poverený príslušník OO PZ Bytča mu uznesením ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 vzniesol obvinenie pre skutok tak, ako je popísaný vo výrokovej časti citovaného uznesenia, ktorý kvalifikoval ako prečin poškodzovania veriteľa podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom zamietnutá. V danej trestnej veci bolo proti nemu ďalej vedené trestné stíhaný a vykonané rozsiahle vyšetrovanie. Pretože skutok mu kladený za vinu obsahovo ani nemohol naplniť znaky žiadneho trestného činu, po skončení vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina trestné stíhanie uznesením spis. zn. 2Pv 241/2010 zo dňa 05.04.2011 v zmysle ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku právoplatne zastavil. Vzhľadom na skutkovú náročnosť veci počas vyšetrovania splnomocnil jeho obhajobou obhajcu JUDr. Martina Olosa, advokáta so sídlom M. R. Štefánika 71, 010 01 Žilina, ktorý v rámci jeho obhajoby v označenom trestnom konaní vykonával úkony právnych služieb, za ktoré mu voči jeho osobe vznikol nárok na zaplatenie tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Na základe vykonaných úkonov právnej služby bol povinný zaplatiť obhajcovi JUDr. Martinovi Olosovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 773,80 eur, ktorú uhradil. Táto suma tak v zmysle ust. § 17 a § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. Medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je objektívne daná príčinná

súvislosť. Na základe uvedených skutočností požiadal v zmysle ust. § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v mene štátu (Slovenskej republiky) žiadosťou doručenou dňa 27.05.2013, aby označený nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uspokojilo a náhradu škody vo výške 773,80 eur mu zaplatilo v plnom rozsahu. Ministerstvo vnútra SR vec postúpilo Generálnej prokuratúre SR, ktorá jeho žiadosti v zákonnej lehote 6 mesiacov nevyhovela. Žalovaný jeho splatnú pohľadávku na peňažné plnenie doposiaľ neuspokojil ani sčasti. V žalobe preto požaduje zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka odo dňa po dni doručenia jeho žiadosti Ministerstvu vnútra SR, t.j. odo dňa 28.05.2013. 3. Žalovaný sa k žalobe a jej prílohám doručeným orgánu konajúcemu v jeho mene (Generálnej prokuratúre SR; k tomu viď odseky č. 61 až 67 odôvodnenia tohto rozsudku) vyjadril na výzvu súdu písomne podaním zo dňa 07.03.2018, v ktorým neuznal žalovaný nárok v celom rozsahu a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia. Túto svoju námietku žalovaný odôvodňoval tým, že žalobca označil za nezákonné rozhodnutie, od ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, uznesenie povereného príslušníka OO PZ Bytča o vznesení obvinenia voči jeho osobe ČVS:ORP- 588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že uvedené trestné konanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, ale bolo uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina spis. zn. 2Pv 241/10 zo dňa 05.04.2011 zastavené. Má tak za to. že zastavenie trestného stíhania nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia voči osobe žalobcu bolo nezákonné. Konštrukcia, ktorú uvádza žalobca, t. j. že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné s poukazom na skutočnosť, že neskôr bolo trestné konanie voči nemu zastavené, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Tento zákon v žiadnom z ustanovení takúto konštrukciu neupravuje a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. Žalobca pritom odkazuje výlučne na závery niektorých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR opomínajúc skutočnosť, že tieto závery v právnom poriadku SR nemajú právnu záväznosť, a preto nemôžu byť základom pre uplatnenie nároku, ktorý nemá žiadnu oporu v zákone. Konštrukcia predkladaná žalobcom je v rozpore so samotným znením zákona, nakoľko z ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že tento zákon vymedzuje striktne a jednoznačne (nie exemplárne), aké rozhodnutie možno považovať za nezákonné. Nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V právnom poriadku SR neexistuje zákon, ktorý by za orgán príslušný na zmenu resp. zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia orgánu činného v trestnom konaní určoval súd. Súd teda v tomto prípade v žiadnom prípade nemôže byť príslušným orgánom na zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a už vôbec nie extenzívnym výkladom tohto zákona, ktorý je vzhľadom na znenie citovaného zákonného ustanovenia vylúčený (je to iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zmenené alebo zrušené príslušným orgánom). Extenzívny výklad, uplatňovaný v zmienených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, je o to viac neprípustný, že zákon č. 514/2003 Z. z. stojí na prísnej absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, preto rozširovanie skutkových podstát, ktoré sú základom pre priznanie nároku na náhradu škody, by bolo zásahom súdnej moci do tvorby práva, ktorá v právnom poriadku SR nie je zverená súdom, ale zákonodarnej moci. Je vecou zákonodarcu, aby do znenia zákona č. 514/2003 Z. z. pojal právnu úpravu takejto konštrukcie nezákonného rozhodnutia a stanovil jej zákonný rámec. Ak tak zákonodarca neurobil, nie je dôvod, aby činnosť zákonodarnej moci nahrádzala moc súdna, tzv. extenzívnym výkladom tohto zákona, ktorý je v rozpore so samotným znením zákona a predstavuje neprípustný zásah do výkonu právomocí orgánov činných v trestnom konaní. Výklad zákona (formulovaného reštriktívne) v žiadnom prípade nemôže ísť nad rámec zákona, a pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza výlučne z výkladu odporujúcemu zákonu, je nutné také rozhodnutie označiť za arbitrárne. V právnom štáte žiadne rozhodnutie nemôže stáť nad zákonom a každé rozhodnutie musí mať v zákone svoj podklad. Ani sudcovská tvorba práva nemôže zasahovať do zákona výkladom, ktorý je v priamom rozpore so znením zákona. Opačný záver by bol v rozpore so systémom právneho poriadku SR a nepochybne zásahom do zákonodarnej moci. S poukazom na uvedené a tiež s poukazom na ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého rozhodnutia súdov SR nemajú všeobecnú právnu záväznosť, žiadal žalovaný, aby súd vzal uvedené do úvahy a nenasledoval bezvýhradne tieto rozhodnutia, ale rozhodol na základe zákona. Keďže pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím je potrebné súčasné splnenie troch kumulatívnych podmienok, t. j. existencie nezákonného rozhodnutia, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a vznikom škody, pričom v tomto prípade nie je splnená základná z podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, nie je daný v tejto veci už samotný základ nároku uplatňovaného žalobcom, z ktorého dôvodu žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Pokiaľ ide o samotnú výšku náhrady škody, žalovaný žiadal, aby súd pripojil vyšetrovací spis Obvodného oddelenia PZ Bytča spis. zn. ČVS: ORP-588/BY-

ZA- 2010, z ktorého bude zrejmé, aké úkony právnej služby boli žalobcovi poskytnuté, nakoľko až preskúmaním obsahu vyšetrovacieho spisu bude možné posúdiť okrem iného aj účelnosť uplatnených trov obhajoby. 4. Žalobca sa v podanej replike (§ 167 ods. 3 - podaní zo dňa 14.03.2018 vyjadril k vyjadreniu žalovaného k žalobe tak, že žalovaný sa snaží v podstate celú vec plne bagatelizovať. Podľa úvahy žalovaného štát za úradnú a rozhodovaciu činnosť jeho policajných a vyšetrovacích zložiek (orgánov činných v trestnom konaní) nie je nijako zodpovedný. Úvahy a tvrdenia žalovaného neobstoja, sú absurdné a v plnom rozpore s právnymi predpismi a ustálenou judikatúrou. Žalovaný relevantne nevysvetlil, prečo by štát nemal zodpovedať za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Je nesporné, že poverený príslušník OO PZ Bytča mu uznesením ČVS : ORP- 588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 vzniesol obvinenie pre skutok tak, ako je popísaný vo výrokovej časti citovaného uznesenia, ktorý kvalifikoval ako prečin poškodzovania veriteľa podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia podal prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok - sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom zamietnutá. V danej trestnej veci bolo proti nemu ďalej vedené trestné stíhanie a vykonané rozsiahle vyšetrovanie. Pretože skutok jemu kladený za vinu obsahovo ani nemohol napĺňať znaky žiadneho trestného činu, po skončení vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina trestné stíhanie uznesením spis. zn. 2Pv 241/2010 zo dňa 05.04.2011 v zmysle ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku právoplatne zastavil, t. j. z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, nie je trestným činom. Žalovaný v prvom rade plne opomenul, že zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa štát nemôže zbaviť (bez liberačných dôvodov). Štátne orgány majú silné a donucovacie právomoci a súčasne i zodpovednosť za svoj postup. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V danom prípade došlo ku škode v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku). Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ Policajného zboru (viď bližšie § 10 ods. 7 Trestného poriadku). Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1 veta druhá a šiesta Trestného poriadku). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (viď bližšie § 206 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený: a) dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci, d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f) odňať vec policajtovi (viď bližšie § 230 ods. 2 Trestného poriadku). Žalovaný opomenul, že podľa judikatúry a súdnej praxe samotné právoplatné zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obvineného spod obžaloby v trestnom konaní bez ďalšieho zakladá dôvod založený na tom, že došlo tak k zrušeniu uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. (R 73/1994, R 35/1991) Žalovaný ďalej plne opomenul uviesť, že uznesenie o vznesení obvinenia je voči obvinenému vykonateľné vždy ihneď po doručení bez ohľadu na podanie sťažnosti. Žalobca ďalej viedol, že jeho obrana v trestnom konaní sa ukázala ako pravdivá a kvalifikovane ju učinil, orgány činné v trestnom konaní ju však spočiatku ignorovali. Po vznesení obvinenia nebol nečinný a pasívny. Vzhľadom na skutkovú náročnosť trestnej veci počas vyšetrovania splnomocnil svojou obhajobou obhajcu JUDr. Martina Olosa, advokáta, v tom čase so sídlom M. R. Štefánika 71, 010 01 Žilina, ktorý v rámci jeho obhajoby vo dotknutom trestnom konaní vykonával úkony právnych služieb, za ktoré mu voči jeho osobe vznikol nárok na zaplatenie tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Na základe vykonaných úkonov právnej služby bol povinný zaplatiť obhajcovi tarifnú (t. j. tabuľkovú, mimozmluvnú) odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 773,80 eur, ktorú aj uhradil. Citovaná suma tak v zmysle ust. § 17 a § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. Medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je objektívne daná príčinná súvislosť. Nakoľko šlo o tarifnú (t. j. úradnú, tabuľkovú) odmenu za výlučne reálne vykonané úkony obhajoby podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.., náklady obhajoby v uvedenej výške boli plne dôvodné a účelne vynaložené.

5. Žalovaný v podanej duplike (§ 167 ods. 4 - podaní zo dňa 05.04.2018 uviedol len toľko, že v celom rozsahu odkazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 07.03.2018. 6. Súd spor prejednal na pojednávaní dňa 11.05.2018 v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného (teda povereného prokurátora Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene žalovaného) a v neprítomnosti žalobcu, ktorý ospravedlnil písomne podaním zo dňa 09.05.2018 svoju neprítomnosť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a vyjadril svoj výslovný súhlas s vykonaním pojednávania aj v jeho neprítomnosti a na tomto pojednávaní aj verejne vyhlásil tento rozsudok. 7. Možno konštatovať, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní zotrval na svojej argumentácii už uvedenej vo vyššie spomenutých písomných podaniach. Nad rámec tejto sa vyjadril k námietkam žalovaného k rozsahu uplatnenej náhrady trov obhajoby v predmetnej trestnej tak, že pokiaľ ide o cestovné, je logické, že jeho obhajca na políciu do L. musel prísť zo Ž.. Išiel tam nie verejnou dopravou, ale vozidlom Fiat Stilo. Ak ide o jednotlivé samotné úkony obhajoby, prevzatie a príprava zastúpenia bola predsa vykonaná, musel prísť k svojmu obhajcovi do kancelárie, logicky podpísať plnú moc a musel obhajcovi odovzdať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré mu bolo doručené políciou, o ktorom sa logicky museli pozhovárať. Logicky tak musela byť vykonaná prvá porada s klientom a bolo tam vykonané aj nahliadnutie do spisu pred jeho výsluchom dňa 22.10.2010. Nie je predsa logicky možné, aby k advokátovi prišiel nejaký klient, ktorý chce byť zastupovaný v rámci obhajoby a aby sa s advokát s ním prvý raz neporadil, to je absolútne vylúčené. Čo sa týka výsluchu svedkyne H. na tomto sa jeho obhajca zúčastnil. Čo sa týka ďalšej porady, išlo o poradu pred konfrontáciou svedkov dňa 03.02.2011, čiže táto bola účelná. Išlo o dôležitú konfrontáciu, pretože nevedel, ako bude konfrontovaný svedok reagovať. Porád s jeho obhajcom bolo viac, ale to sa ani neúčtovalo. Napokon žalobca uviedol, že pokiaľ by súd dospel k záveru, že cesta jeho obhajcu po diaľnici do L. bola osobným motorovým vozidlom neúčelná, bolo by nutné priznať aspoň cestovné vo výške cestovného verejnou dopravou, s čím by však bola spojená vyššia náhrada za stratu času jeho obhajcu cestou do L.. 8. Žalovaný sa na pojednávaní nad rozsah svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení k žalobe vyjadril k samotnej výške žalovaného nároku. V prvom rade namietal, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie úrokov z omeškania už odo dňa 28.05.2013 a pokiaľ by teda súd mal za preukázaný základ uplatneného nároku, úroky z omeškania by v tomto prípade bolo možné priznať až odo dňa 28.11.2013, teda o 6 mesiacov neskôr, nakoľko až uplynutím 6 mesačnej lehoty možno konštatovať, že sa žalovaný sa dostal do prípadného omeškania. Pokiaľ ide o výšku uplatnených trov za úkony právnej pomoci v predmetnom trestnom konaní žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal v potrebnom rozsahu tento nárok, nakoľko uskutočnenie výsluchu svedkyne H. dňa 15.01.2011 za účasti obhajcu žalobcu z dotknutého trestného spisu nevyplýva. Súčasne žalovaný namietal uskutočnenie a zároveň aj účelnosť porád s klientom. V prvom prípade samotnú prvú poradu s klientom, ktorá nebola v konaní preukázaná a rovnako poradu s klientom dňa 27.01.2011, ktorá taktiež nebola preukázaná, ako ani jej obsah, z ktorého dôvodu nie je možné posúdiť ani účelnosť takto uskutočnenej porady. Žalovaný tak namietal uskutočnenie 3 úkonov právnej služby, za ktoré podľa jeho názoru nie je možné priznať náhradu škody. Súčasne žalovaný namietal nedostatky žaloby aj vo vzťahu k preukázaniu cestovného, keďže obsahom žaloby nie sú vstupné podklady na výpočet cestovného a teda aj túto časť uplatneného nároku považuje za nepreukázanú. 9. Súd tak vykonal dokazovanie stranami sporu produkovanými listinnými dôkazmi, pričom dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. 10. Poverený policajt OO PZ Bytča vydal dňa 01.10.2010 uznesenie ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 4 spisu), ktorým rozhodol v zmysle ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, že stíha žalobcu ako obvineného za prečin poškodzovania veriteľa podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že napriek tomu, že ako dlžník voči veriteľovi E.. E. H. mal splatiť pohľadávku vo výške 21.131,05 eur, ktorá vznikla na základe hotovostných a bezhotovostných pôžičiek, ktoré mu poskytol veriteľ v období od 13.02.2007 do 11.10.2007 a mal ju splatiť do 12.11.2007, túto doposiaľ nesplatil, a to ani čiastočne, hoci finančné prostriedky mal, a to najmä z predaja jeho nehnuteľnosti vedenej Správou katastra L. pre k. ú. F. na LV č. XXXX ako stavba bez súpisného čísla - rozostavaný rodinný dom polyfunkčný stojaci na pozemku parcela č. XXX, ktorá stavba bola dňa 04.05.2009 odpredaná na základe kúpnej zmluvy kupujúcemu K. H., pričom Správa katastra Bytča dňa 18.05.2009 povolila vklad pod č. V 371/2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.05.2009, kde pri kúpnej zmluve dňa 04.05.2009 kupujúci vyplatil časť kúpnej ceny vo výške 16.119,49 eur k rukám predávajúcich pri podpise kúpnej zmluvy, čo potvrdili svojimi podpismi, následne dňa 04.05.2009 kupujúci zaslal na účet vedený v ČSOB, a. s. patriaci spoločnosti Vináreň - Lux, s. r. o. sumu 5.500,- eur, následne dňa 30.09.2009 kupujúci vložil vklad hotovosti vo výške

3.350,39 eur na účet vedený v Dexia banke, a. s., ktorý patrí spoločnosti IFM, a. s. a dňa 30.09.2009 kupujúci vložil na osobný účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s. na meno A. H. vklad vo výške 3.115,75 eur. 11. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č. k. 2 Pv 241/10-13 zo dňa 26.10.2010 (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 8 rub spisu) podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol riadne a včas prostredníctvom zvoleného obhajcu podanú sťažnosť žalobcu ako obvineného proti uzneseniu povereného príslušníka OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010. 12. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č. k. 2 Pv 241/10-19 zo dňa 05.04.2011 (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 4 rub spisu) podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie žalobcu ako obvineného stíhaného pre prečin poškodzovania veriteľa podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v uznesení povereného príslušníka OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 zastavil, nakoľko tento skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. V odôvodnení uznesenia prokurátor uviedol, že vzhľadom na pred tým v uznesení uvedené možno jednoznačne konštatovať, že v konaní žalobcu ako obvineného v súvislosti s predajom časti svojho majetku absentuje úmysel zmariť uspokojenie svojho veriteľa E.. E. H.. Samotná skutočnosť, že časť svojho majetku predal, ešte nepostačuje na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti pre trestný čin poškodzovania veriteľa, keď je preukázané, že disponoval a disponuje iným majetkom, z ktorého je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť a uspokojenie ktorej sa toho času realizuje v rámci exekučného konania. 13. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline uznesením č. k. 3 KPt 126/11-4 zo dňa 09.05.2011 (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 6 rub spisu) podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nie dôvodnú sťažnosť poškodeného E.. E. H. proti uzneseniu prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 2 Pv 241/10-19 zo dňa 05.04.2011, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu ako obvineného zastavené. V odôvodnení uznesenia medzi iným prokurátor uviedol, že žalobca ako obvinený sa dostal do situácie, keď bol nútený odpredať časť svojho majetku (spornej nehnuteľnosti) za účelom splatenia pohľadávky ďalšieho oprávneného subjektu. Takéto konanie nie je možné hodnotiť ako protiprávne a trestné, aj keď z časti vo vzťahu k E.. E. H. zmaril uspokojenie jeho pohľadávky. Navyše ide o osobu obvineného, ktorý z vlastníctva k nehnuteľnostiam môže v plnej výške uspokojiť pohľadávky veriteľa, čo sa začalo aj prostredníctvom exekútora realizovať. 14. Zo zápisnice o výsluchu svedka OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 11.11.2010 (dôkaz na č. l. 45 pripojeného vyšetrovacieho spisu OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010) vyplýva, že dňa 11.11.2010 v čase od 11.00 hod. do 11.25 hod. bol orgánom činným v trestnom konaní v dotknutej trestnej veci žalobcu vykonaný výsluch svedkyne Y. H., a to za súčasnej prítomnosti obhajcu obvineného žalobcu JUDr. Martina Olosa, advokáta. 15. Obhajca žalobcu v dotknutej trestnej veci JUDr. Martin Olos, advokát dňa 20.12.2011 vyúčtoval s odkazom na vyhlášku MS SR č. 655/2004 Z. z. žalobcovi nasledovné úkony obhajoby v dotknutom trestnom konaní: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom - odmenu vo výške 60,08 eur a režijný paušál vo výške 7,21 eur; 2. spísanie sťažnosti proti vzneseniu obvinenia - odmenu vo výške 60,08 eur a režijný paušál vo výške 7,21 eur; 3. Účasť na výsluchu obvineného dňa 22.10.2010 - odmenu vo výške 60,08 eur, režijný paušál vo výške 7,21 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 22.10.2010 (2 polhodiny / 12,01 eur) vo výške 24,02 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž. - L. a späť dňa 22.10.2010 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 4. účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010 - odmenu vo výške 60,08 eur, režijný paušál vo výške 7,21 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 22.10.2010 (2 polhodiny / 12,01 eur) vo výške 24,02 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž. - L. a späť dňa 11.11.2010 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 5. účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010 - odmenu vo výške 60,08 eur, režijný paušál vo výške 7,21 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 08.12.2010 (2 polhodiny / 12,01 eur) vo výške 24,02 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž.

- L. a späť dňa 08.12.2010 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 6. účasť na výsluchu svedka H. dňa 15.01.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 15.01.2011 (2 polhodiny / 12,35 eur) vo výške 24,70 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9

JTD za cestu Ž. - L. a späť dňa 15.01.2011 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 7. porada s klientom dňa 27.01.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur; 8. účasť na konfrontácii H. a H. dňa 03.02.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 03.02.2011 (2 polhodiny / 12,35 eur) vo výške 24,70 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž. - L. a späť dňa 03.02.2011 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)] a 9. účasť na preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania dňa 03.02.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur; celkovo tak trovy obhajoby vo výške 773,80. (vyčíslenie zo dňa 20.12.2011 predložené žalobcom ako dôkaz na č. l. 10 spisu) 16. Obhajca žalobcu JUDr. Martin Olos, advokát potvrdil v príjmových dokladoch č. 1/2011 zo dňa 15.01.2011 a č. 4/2011 zo dňa 20.12.2011 (dôkazy predložené žalobcom na č. l. 14 spisu), že od žalobcu prijal v hotovosti dňa 15.01.2011 sumu 200,- eur ako odmenu v konaní ORP-588/BY-ZA-2010 - zálohu na obhajobu a dňa 20.12.2011 sumu 573,80 eur ako doplatok odmeny obhajcu v konaní ORP-588/BY- ZA-2010. 17. Z osvedčenia o evidencii č. R. XXXXXX (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 96 spisu) vyplýva, že ku dňu 19.05.2008 bol do evidencie vozidiel Okresným dopravným inšpektorátom v Žiline zapísaný ako vlastník a držiteľ osobného motorového vozidla zn. Fiat Stilo EVČ: B. XXX G. s normovanou spotrebou 5,4 l motorovej nafty / 100 km JUDr. Martin Olos. 18. Žiadosťou o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 12 spisu) zo dňa 24.05.2013 požiadal žalobca Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „MV SR“) o predbežné prerokovanie totožných nárokov, ako si ich žalobou uplatnil v prejednávanom spore, a to v celkovej sume 773,80 eur (bez úrokov z omeškania). Podľa prezenčnej pečiatky MV SR na predloženej žiadosti bola táto doručená MV SR dňa 27.05.2013. 19. Generálna prokuratúra SR (ďalej len „GP SR“) listom zo dňa 21.10.2013 (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 13 spisu) s odkazom na to, že mu bola dňa 22.07.2013 z MV SR doručená žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, postúpilo v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu spravodlivosti SR (ďalej len „MS SR“) žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie jeho nároku na náhradu škody z dôvodu, že nie je orgánom oprávneným konať v danom prípade za SR, o ktorej skutočnosti oboznámi aj žalobcu. 20. Súd má zo svojej činnosti vedomosť (§ 186 ods. 1 , že priemerná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky bola: za prvý polrok kalendárneho roka 2009 vo výške 721,40 eur a za prvý polrok kalendárneho roka 2010 vo výške 741,- eur. 21. Súd považoval medzi stranami sporu za nesporné (§ 151 ods. 1 skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca splnomocnil na svoju obhajobu vo vyššie uvedenej trestnej veci JUDr. Martina Olosa, advokáta, v tom čase so sídlom M. R. Štefánika 71, 010 01 Žilina. 22. Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 23. Podľa ust. § 2 zákona č. 514/2003 Z. z., na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci. 24. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 25. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 26. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, [1) § 3 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, § 38 a § 175a až 175zd Občianskeho súdneho poriadku] 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, [2) zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] 27. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, [3) § 10 ods. 8 Trestného poriadku v znení neskorších predpisov] a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. 28. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 508/2010 Z. z. účinnom od 01.01.2011, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu [4) § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre] v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 29. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. 30. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 31. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 32. Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. 33. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 34. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. 35. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 36. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. [1a) § 35b ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z. z.] 37. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a

inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. 38. Podľa ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. [9) Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci; pozn. s účinnosťou od 01.01.2005 upravuje vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.] Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 39. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od 01.01.2013, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. 40. Podľa ust. § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 41. Podľa ust. § 122 ods. 1 OZ, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. 42. Podľa ust. § 122 ods. 2 OZ, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. 43. Podľa ust. § 517 ods. 1 v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 44. Podľa ust. § 517 ods. 2 v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 45. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 586/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (§ 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 46. Podľa ust. § 10c nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 20/2013 Z. z. účinnom od 01.02.2013, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. 47. Podľa ust. § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.06.2013, výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len "výpočtový základ"). 48. Podľa ust. § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 649/2005 Z. z. účinnom od 01.01.2006, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. 49. Podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu. 50. Podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 232/2010 Z. z. účinnom od 01.06.2010 do 13.06.2013, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, [4) § 36 Trestného poriadku] pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d) vypracovanie právneho rozboru veci okrem trestnoprávnej veci, e)

návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, f) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie. 51. Podľa ust. § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17). 52. Podľa ust. § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. 53. Podľa ust. § 16 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., Na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, [5) Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách] ak táto vyhláška neustanovuje inak. 54. Podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. 55. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 475/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len „základná náhrada“) a náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije. 56. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 475/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009, sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. [6) § 4 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov] Pri použití prívesu k osobnému cestnému motorovému vozidlu sa základná náhrada zvýši o 15%. 57. Podľa ust. § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 475/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009, náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok prepočítaných podľa spotreby pohonných látok (ďalej len „spotreba“) uvedenej v technickom preukaze cestného motorového vozidla alebo v osvedčení o evidencii cestného motorového vozidla (ďalej len „technický preukaz“). 58. Podľa ust. § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách účinného od 01.01.2009, suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá je 0,183 eura. 59. Pokiaľ ide o žalobcom žalobou uplatňované právo v spore, možno konštatovať, že žalobca si žalobou v konaní nepochybne uplatňoval právo na náhradu škody (majetkovej ujmy) podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplývajúce z objektívnej zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie

- uznesenie povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 o vznesení obvinenia žalobcovi - podľa cit. ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Táto škoda mu mala vzniknúť vynaložením trov obhajoby v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním začatým uznesením povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010. 60. Ak teda ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore (t. j. ako nositeľa ním tvrdeného hmotného práva), žalobca túto nepochybne odvodzoval z toho, že označeným rozhodnutím (o vznesení obvinenia) bol ako obvinený poškodený, keďže mu vznikla škoda (majetková ujma). 61. Súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o žalovaného (štát) tento nie je logicky sám o sebe spôsobilý konať v civilnom sporovom konaní a je potrebné, aby v jeho mene konal príslušný štátny orgán podľa osobitného predpisu (ust. § 73 V prejednávanom spore je takýmto osobitným právnym predpisom nepochybne zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1 určuje príslušný orgán v ust. § 4. 62. Súd mal za to, že v dotknutom prípade je orgánom príslušným konať v mene žalovaného v zmysle cit. ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. GP SR. 63. Vzhľadom k tomu, že žalobca v podanej žalobe označil ako orgán, ktorý by mal konať v mene žalovaného MS SR, ako aj vzhľadom k tomu, že pri predbežnom prerokovaní žalobcom uplatneného nároku podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. jednotlivé štátne orgány (MV SR, MS SR a GP

SR) namietali svoju príslušnosť, súd považuje za potrebné odôvodniť, z akých dôvodov tak s GP SR ako s orgánom konajúcim v mene štátu v prejednávanom spore konal. 64. V danom prípade mal totiž súd za to, že neboli naplnené podmienky pre pôsobnosť MS SR podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) alebo m) a ani podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a ani pre pôsobnosť MV SR podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Podľa skutkových tvrdení žalobcu mal totiž prokurátor sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobcovi ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 (ktoré, ako to vyplýva z obsahu žaloby, považoval žalobca za nezákonné rozhodnutie) zamietnuť uznesením č. k. 2Pv 241/10-13 zo dňa 26.10.2010, pričom následne nedošlo k podaniu obžaloby v predmetnej trestnej veci a prokurátor trestné stíhanie žalobcu uznesením č. k. 2Pv 241/10-19 zo dňa 05.04.2011 zastavil. 65. V danom prípade tak nezákonným rozhodnutím bez najmenších pochybností a nesporne nemalo byť rozhodnutie či už súdu, alebo notára, alebo súdneho exekútora [§ 4 ods. 1 písm. a)] a zjavne ani nešlo o prípad podľa ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z., kedy by bolo príslušných viacero orgánov podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) až l) zákona č. 514/2003 Z. z. a ani podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., kedy by nebolo možné určiť príslušný orgán, a kedy by do úvahy ako príslušný orgán pripadalo do úvahy MS SR. 66. Tým, že prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobcovi ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 nie je taktiež naplnená jedna z kumulatívnych podmienok pre pôsobnosť MV SR podľa cit. ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. konať v prejednávanom spore za štát. K tomuto záveru viď rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2016 pod publikačným č. 6, podľa ktorého: „Nové ustanovenie [pozn. ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.] teda určuje MV SR za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne (pozri spojku „a“) splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu GP SR [§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.].“. 67. Pokiaľ teda ide o záver o príslušnosti GP SR podľa cit. ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. súd dáva do pozornosti nasledovné. Ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z., a to aj ust. § 4, t. j. pred 01.01.2013 sa Najvyšší súd SR vyporiadal s príslušnosťou orgánu konajúceho v mene štátu v rozsudku spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011 nasledovne: „Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. V zmysle § 4 ods. 1 písm. f) tohto zákona koná vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (v odkaze pod čiarou je uvedený § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. V zmysle § 4 ods. 1 písm. l) tohto zákona koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danom prípade došlo ku škode žalobkyne v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 . Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ policajného zboru (pozri bližšie § 10 ods. 7 . Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1 druhá a šiesta veta . Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (pozri bližšie § 206 ods. 1 prvá veta . Po skončení vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie (pozri bližšie § 209 ods. 1 prvá veta . Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin (pozri bližšie § 214 ods. 1 . Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní

vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 . Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený a) dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci, d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f) odňať vec policajtovi (pozri bližšie § 230 ods. 2 . Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu [§ 231 písm. a) TP]. Uvedený výňatok z niektorých ustanovení Trestného poriadku ozrejmuje, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý [§ 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z.].“. Zákon č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013 novelizoval ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o príslušnosť MS SR, MV SR a GP SR [t. j. písm. a), b) a f)], len v časti právnej úpravy týkajúcej sa príslušnosti MS SR a MV SR. Úmysel zákonodarcu pri prijímaní dotknutej zmeny právnej úpravy vymedzenej ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. je obsiahnutý v dôvodovej správe k návrhu zákona, v ktorej vo všeobecnej časti sa udáva: „Účelom návrhu zákona je vytvoriť legislatívne podmienky na ďalšie zlepšenie fungovania inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a reagovať na poznatky aplikačnej praxe. Súčasne sa spresňuje platná právna úprava, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré komplikujú proces uplatňovania zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh zákona na dosiahnutie uvedených cieľov precizuje úpravu pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu,“. V osobitnej časti sa k bodom 1 a 2 [t. j. k novelizovaným zneniam ust. § 4 ods. 1 písm. a ) a b)] udáva: „Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škôd orgánom verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu. Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej praxe sa navrhuje precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou za nezákonné rozhodnutie. Explicitne sa vymedzuje príslušnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade nezákonného rozhodnutia vydaného súdom alebo v prípade nesprávneho úradného postupu súdu.“ a „Obdobne ako v bode 1, sa explicitne vymedzuje príslušnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v prípade konania vyšetrovateľa alebo povereného pracovníka Policajného zboru resp. Ministerstva financií Slovenskej republiky v prípade konania vyšetrovateľa finančnej správy a povereného pracovníka finančnej správy. Vo vzťahu ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky naďalej platia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f).“. Prihliadajúc tak na závery súdnej praxe spred novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z., ako aj na dôvody predkladateľa tejto novely, ktoré sú obsiahnuté v dôvodovej správe k návrhu uvedeného zákona, možno autentickým výkladom dospieť k záveru, že cieľom zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012 Z. z. nebolo negovať dovtedajšiu súdnu prax (viď vyššie cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 194/2010), ale len túto potvrdiť a precizovať dovtedy platnú právnu úpravu. Tomu v prípade nezákonného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní (mimo rozhodnutia súdu) zodpovedá to, že naďalej je potrebné príslušnosť štátnych orgánov podľa ust. § 4 deliť medzi MV SR a GP SR. Príslušnosť MV SR sa tak po novele vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. obmedzila len na prípady, keď prokurátor nezamietol sťažnosť proti (nezákonnému) uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a (kumulatívne) nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V ostatných prípadoch nezákonného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní (mimo rozhodnutia súdu, čo bolo aj v prejednávanom spore) je tak príslušná GP SR. Tomu zodpovedá aj skutočnosť, že zákon č. 412/2012 Z. z. nenovelizoval ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. 68. Z hľadiska naplnenia procesnej podmienky pre konanie súdu v prejednávanej veci, a to či došlo k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. príslušným orgánom podľa ust § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že ku dňu rozhodnutia súdu v prejednávanej veci, t. j. ku dňu 11.05.2018, zo strany GP SR nedošlo na základe písomnej žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňoval v súdnom konaní, doručenej MV SR (ako nepríslušnému orgánu štátu) dňa 27.05.2013, k uspokojeniu jeho nároku a ani k oznámeniu GP SR, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Možno tak konštatovať, že ku dňu

rozhodnutia súdu vo veci, t. j. ku dňu 11.05.2018, už zjavne márne uplynula 6-mesačná lehota podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pre ktorej začiatok v zmysle ust. § 122 ods. 1 (zohľadniac odkaz ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) bol určujúci deň 27.05.2013, kedy žalobca doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody MV SR (so zachovaním účinkov podania žiadosti aj na nepríslušnom orgáne v zmysle cit. ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) a ktorej koniec v zmysle ust. § 122 ods. 2 tak spadá na deň 27.11.2013 (o 24.00 hod.). Teda už v čase podania žaloby na súde dňa 24.03.2014 došlo k uplynutiu lehoty podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Predmetná podmienka predbežného prerokovania nároku na náhradu škody tak bola v prejednávanom spore naplnená. 69. Súd sa tak v ďalšom zaoberal vecne posúdením vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a s tým spojenej dôvodnosti žaloby. 70. Pokiaľ tak ide o žalobcom v spore žalovaný nárok (na náhradu škody ako majetkovej ujmy v peniazoch), tento nárok mal vzniknúť žalobcovi v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia

- uznesenie povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010, súd poukazuje na to, že hmotno-právnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu (v danom prípade za vznik škody ako ;majetkovej ujmy) podľa cit. ust. 3 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na rozdiel od všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 (protiprávne konanie škodcu, škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a napokon zavinenie), sú: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. škoda, resp. nemajetková ujma a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, resp. vznikom nemajetkovej ujmy). 71. „Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.

514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 spis. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 spis. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné.“. [z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37, obdobné závery vyplývajú tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011, z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo 64/2008 zo dňa 30.09.2009: „So zreteľom aj na systematický výklad (prihliadnutie na cit. úpravu v ust. § 5 ods. 2 písm. a) a b) a § 6 ods. 3 písm. a) a b) tohto zákona, ktoré ustanovenia stanovujú prípady, kedy právo na náhradu škody neprichádza do úvahy) a na analogické použitie uvedených ustanovení na riešenú právnu vec (ako výnimiek - negatívne vymedzenie, kedy nemá spod obžaloby oslobodená osoba právo na náhradu škody), je treba uzavrieť, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len pre to, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.“, na ktoré rozhodnutia poukazoval aj žalobca v rámci svojej právnej argumentácie] 72. V kontexte s vyporiadaním sa s (už notoricky opakovanou GP SR) obranou žalovaného uvedenou v odseku č. ... odôvodnenia tohto rozsudku si súd dovolí osvojiť si a v celom rozsahu odkázať na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 (na tento na podporu dôvodnosti žalovaného nároku upriamil pozornosť súdu samotný žalobca), pričom súd má za to, že tieto závery v plnej miere vyvracajú argumentáciu žalovaného a nie je k nim čo dodať. „Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) spis. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016 a iné). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad

o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu vychádzajúce zo zistenia, že výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že sťažovateľ spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nevychádzajú z už uvedených právnych úvah, ktoré ústavný súd považuje za ústavno- konformné s obsahom sťažovateľom označených práv a osobitne s čl. 46 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku), uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.“. [obdobne tiež Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR reprezentovanú práve cit. uznesením spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010: „Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho nezákonnosť, resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní. Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 M Cdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil. S ohľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na vec sťažovateľov skutočne aplikoval právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel. Keďže právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože sťažovateľom svedčila od začiatku legitímna nádej na zhmotnenie ich pohľadávky na náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže od momentu právoplatného skončenia trestného konania, resp. najneskôr od momentu právoplatného skončenia priestupkového konania bez uznania ich viny spĺňali všetky podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.“ a v náleze č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016: „Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 spis. zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014.). ... Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca.“.] Napokon treba tiež poznamenať, že Najvyšší súd SR konajúc v rozsahu svojej pôsobnosti podľa ust. čl. 142 ods. 1 Ústavy SR zjednocovať výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) zverejnil v roku 2014 uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37, pričom tak toto rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu je nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu podľa čl. 2 ods. 2 [k tomu uznesenie NS SR spis. zn. 3 Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: „Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Podmienkou efektívneho plnenia úlohy najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle vyššie uvedeného je aj to, že ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali.“]. 73. Súd si tak v prejednávanej veci osvojil právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v cit. uznesení NS SR spis. zn. spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010, ktorý odzrkadľuje doterajšiu judikatúrnu prax najvyššieho súdu, zdôrazňujúc objektívny charakter zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. vychádzajúc z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok trestného konania. Pre účely posudzovania vzniku zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v konečnom rozhodnutí. Ak tomu tak nie je a trestné stíhanie bolo voči určitej osobe, ktorej bolo pre určitý skutok vznesené obvinenie, zastavené, niet logického dôvodu, aby aj napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy v rámci trestného konania formálne zrušené pre jeho nezákonnosť, toto uznesenie nebolo považované pre účely ust. § 3 ods. 1 písm. a) a ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné rozhodnutie. Súd tak nevidel žiaden dôvod stotožniť sa s argumentáciou žalovaného a odchýliť sa tak od citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. (ust. čl. 2 ods. 2 a 3 Za nesprávnu považuje súd aj v iných konaniach notoricky opakovanú argumentáciu GP SR, že sa týmto spôsobom vykladania ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z. vytvára neprípustný tlak súdnej moci na orgány činné v trestnom konaní, keďže je potrebné vo všeobecnosti si uvedomiť, že objektívna zodpovednosť v tomto prípade vzniká štátu, nie tomu ktorému orgánu činnému v trestnom konaní. Súčasne súdy výkladom zákonov (čím plnia len svoju pôsobnosť vymedzenú Ústavou SR) ani nijakým spôsobom na orgány činné v trestnom konaní nie sú spôsobilé vyvíjať neprípustný tlak. Naopak súdy prezentovaných výkladom len chránia práva fyzických a právnických osôb (najmä podľa ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR), ktoré boli trestne stíhané a ktoré neboli uznané za vinné zo spáchania trestného činu, čím len potvrdzujú ich práva podľa ust. čl. 50 ods. 2 Ústavy SR. 74. V spornom prípade tak po tom, ako bolo žalobcovi uznesením povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu a súčasne po tom, ako bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina uznesením spis. zn. 2Pv 241/10-13

zo dňa 26.10.2010 zamietnutá včasná a riadna sťažnosť žalobcu proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia, došlo právoplatne rozhodnutím prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina - uznesením spis. zn. 2Pv 241/10-33 zo dňa 05.04.2011 k zastaveniu dotknutého trestného stíhania z dôvodu, že skutok kladený žalobcovi za vinu nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Zohľadniac vyššie prezentovaný právny výklad a tieto skutkové okolnosti prejednávaného sporu, je možné uzavrieť, že v danom prípade bola naplnená podmienka podľa cit. ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia (uznesenie povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010), voči ktorému žalobca podal včas riadny opravný prostriedok (sťažnosť). 75. Pod pojmom škody je z teoreticko-právneho hľadiska nutné rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Zákon rozoznáva skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného, prípadne aj náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav. Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, keby nedošlo k vzniku škody. 76. Je nepochybné v danom prípade, že u žalobcu vynaložením trov obhajoby (ich zaplatením zvolenému obhajcovi) došlo k ujme v jeho majetkovej sfére, a to k zmenšeniu majetku zodpovedajúcemu zaplatenej peňažnej sume trov obhajoby, teda ku skutočnej škode podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Tým bol naplnený ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. a) v spojení s cit. ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. 77. Existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, je nutné v každom konkrétnom prípade bezpochybne preukázať, teda nemožno ju len predpokladať. Ide o vzťah príčiny - porušenia právnej povinnosti a následku - vzniku škody. 78. Je teda súčasne nepochybné, že nebyť trestného stíhania vedeného po vznesení obvinenia dotknutým uznesením povereného príslušníka PZ voči žalobcovi, neboli by žalobcovi vznikli akékoľvek trovy obhajoby, v prejednávanom spore spočívajúce v žalobcom zaplatenej odmene a náhradách vyúčtovaných žalobcovi jeho obhajcom za poskytovanie právnych služieb. V tomto prípade je tak nad všetku pochybnosť daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody u žalobcu (t. j. ujmy, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére) v podobe trov obhajoby a trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi na podklade dotknutého rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) povereného príslušníka PZ. V dotknutom prípade súčasne nebolo podstatné, že u žalobcu nešlo o povinnú obhajobu podľa ust. § 37 Trestného poriadku, ale to, že žalobca len realizoval svoje ústavou garantované právo podľa ust. čl. 50 ods. 3 Ústavy SR [resp. ust. čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd]. Realizácia tohto práva žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní mu tak nemôže byť na škodu. Týmto došlo k naplneniu aj posledného hmotno-právneho predpokladu vzniku nároku žalobcu na náhradu škody (majetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatňoval v rozsahu sumy 773,80 eur) podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to, že škoda žalobcovi vznikla v dôsledku (v príčinnej súvislosti) dotknutého nezákonného rozhodnutia. 79. Na základe uvedeného súd dospel k nepochybnému záveru o oprávnenosti uplatneného nároku žalobcu čo do jeho základu, teda dôvodnosti žaloby v tejto časti (ktorou si uplatňoval žalobca nárok na náhradu škody zodpovedajúcej ním vynaloženým trovám obhajoby), čo do jej základu. 80. Zaoberajúc sa výškou uplatneného nároku v kontexte rozsahu uplatnenej náhrady škody podľa ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že žalovaný (na pojednávaní dňa 11.05.2018) v spore namietal nepreukázanie vykonania troch úkonov z úkonov právnej služby, o ktorých žalobca tvrdil, že mu boli poskytnuté v rámci jeho obhajoby ním zvoleným obhajcom v dotknutej trestnej veci, a to výslovne týchto úkonov právnej služby: prvá porada s klientom (v rámci úkonu právnej služby prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom), účasť na výsluchu svedkyne H. dňa 15.01.2011 a ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2011. Súd tak považoval v zmysle ust. § 151 ods. 1 medzi stranami sporu za nesporné, že zo strany obhajcu žalovaného došlo k účelnému poskytnutiu úkonov právnej služby žalobcovi v rámci jeho obhajoby v dotknutej trestnej veci tak, ako bolo tieto úkony uvedené vo vyčíslení trov obhajoby pod bodmi č. 2 až č. 5, č. 8 a č. 9 (dôkaz predložený žalobcom spolu so žalobou na č. l. 10 spisu - uvedené v odseku č. 15 odôvodnenia tohto rozsudku). Žalovaný tak koncentroval svoje námietky, pokiaľ ide o rozsah vyúčtovaných trov obhajoby žalobcu v predmetnej trestnej veci, do nasledovných námietok: 1. námietka neuskutočnenia úkonov: príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom, účasť na výsluchu svedkyne H. a porada s klientom dňa 27.01.2011 (úkony obhajoby č. 1, č. 6 a č. 7); 2. námietka účelnosti úkonov právnej služby - prvá porada s klientom a ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2011 (úkony obhajoby č. 1 a č. 7); 3. námietka nepreukázania cestovných náhrad za použitie motorového vozidla súvisiacich s úkonmi právnej služby - účasť na výsluchu obvineného dňa 22.10.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 08.12.2010,

účasť na výsluchu svedka H. dňa 15.01.2011 a účasť na konfrontácii svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 (úkony obhajoby č. 3 až 6 a č. 8). 81. Pokiaľ tak ide o v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené námietky žalovaného ohľadom niektorých úkonov právnej služby poskytnutých žalobcovi jeho obhajcom v rámci jeho obhajoby v predmetnej trestnej veci, súd dospel k záveru, že námietka žalovaného ohľadom vykonania úkonu obhajoby - príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom nebola dôvodná. V konaní bolo medzi stranami sporu totiž nesporné, že JUDr. Martin Olos prevzal obhajobu žalobcu v dotknutej trestnej veci, a to nepochybne na základe žalobcom udeleného splnomocnenia. Nepochybne tak zo strany obhajcu došlo k prevzatiu obhajoby a logicky súčasne s tým spojenej príprave tejto obhajoby. V ďalšom súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ sa týka úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, zo znenia cit. ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. logicky vyplýva, že ak si vec nevyžaduje pri prevzatí veci aj prvú poradu s klientom, tak ju nemusí klient absolvovať, čo však neznamená, že advokát nemá nárok na odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia (táto v sebe zahŕňa prvotné oboznámenie sa s vecou, naštudovanie problematiky, prípravu podkladov). Ak ale naopak, advokát uskutoční pri prevzatí veci aj prvú poradu s klientom, tak táto prvá porada nie je samostatným úkonom, ale je už zahrnutá do jedného prvotného úkonu podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. V kontexte s uvedeným tak súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalovaného spočívajúcu v neúčelnosti tohto úkonu právnej služby, čo logicky vyplýva z toho, že bez tohto úkonu ani nemôže dôjsť k náležitej obhajobe klienta v trestnom konaní advokátom. 82. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že v dotknutej trestnej veci sa obhajca žalobcu nezúčastnil výsluchu svedka Y. H., súd ani túto nepovažoval za dôvodnú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 11.11.2010 bol v dotknutej trestnej veci vykonaný úkon orgánu činného v trestnom konaní, a to výsluch tejto svedkyne. Zo zápisnice o výsluchu tejto svedkyne vyplýva, že tohto úkonu prípravného konania sa zúčastnil aj obhajca žalobcu (ako obvineného v dotknutej trestnej veci). Súd z formálneho hľadiska nepovažoval za podstatné, že výsluch tejto svedkyne nebol vykonaný dňa 15.01.2011, ako to bolo bez akýchkoľvek pochybností nesprávne uvedené vo vyčíslení trov obhajoby obhajcom žalobcu zo dňa 20.12.2011. Výsluch tejto svedkyne dňa 15.01.2011 sa podľa obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 dňa 15.01.2011 totiž vôbec neuskutočnil a teda obhajca žalobcu len zjavne pri vyčíslení trov obhajoby urobil chybu dátume (táto sa potom prejavila aj pri vyúčtovaní paušálnej náhrady podľa cit. ust. § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ako aj cestovných náhrad a náhrady za stratu času podľa cit. ust. § 15 v spojení s ust. § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., čo zohľadnil súd pri svojom rozhodnutí o výške žalovaného nároku, k tomu viď odseky č. 87, 88 a 89 odôvodnenia tohto rozsudku). 83. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca nepreukázal vykonanie úkonu právnej služby - ďalšej porady s klientom dňa 27.01.2011 v dotknutej trestnej veci, súd sa v tomto prípade so žalovaným stotožnil. Žalobca nepodložil toto svoje skutkové tvrdenie žiadnym dôkazom, len argumentoval tým, že potreba tejto ďalšej porady s klientom vyplynula sama o sebe z nadchádzajúceho úkonu orgánu činného v trestnom konaní v dotknutej trestnej veci, a to konfrontácie svedkov H. a H.. Tento argument súd však nepovažoval za postačujúci, aby dospel k skutkovému záveru, že k tomuto úkonu právnej služby

- obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci došlo a ak áno, čo bolo konkrétnym obsahom tejto porady. Z dôvodu nepreukázania samotného úkonu právnej služby sa tak súd logicky nemohol zaoberať zo strany žalovaného taktiež namietanou otázkou účelnosti tohto úkonu obhajoby. Vzhľadom k tomu potom súd žalobu v časti, ktorou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody v rozsahu zodpovedajúcom náhrade trov obhajoby za úkon právnej služby - ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2011 považoval za nedôvodnú. 84. V kontexte s námietkou žalovaného, že žalobca nepreukázal vynaloženie (prípadne účelnosť) cestovných výdavkov jeho obhajcu v dotknutej trestnej veci pri obhajobe žalobcu pri úkonoch obhajoby - účasť na výsluchu obvineného dňa 22.10.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 08.12.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010 a účasť na konfrontácii svedkov H. a H. dňa 03.02.2011, súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotnej logiky veci spočívajúcej v tom, že tieto úkony neboli uskutočnené v mieste sídla obhajcu žalobcu - Žilina, ale na OO PZ Bytča, vyplýva, že obhajca žalobcu, aby sa mohol zúčastniť týchto úkonov prípravného konania, musel absolvovať cestu z miesta svojho sídla do miesta konania týchto úkonov prípravného konania, t. j. zo Ž. do L. a následne po vykonaní týchto úkonov prípravného konania späť do miesta svojho sídla, t. j. z L. do Ž.. Je nepochybné, že s vykonaním tejto cesty vznikli obhajcovi žalobcu aj cestovné výdavky. (len ťažko možno predpokladať, že by absolvoval obhajca žalobcu cestu peši, alebo prostredníctvom dopravného prostriedku nevyžadujúceho cestovné výdavky, napr. bicykla, čo by ani nebolo možné

spravodlivo od neho požadovať) V ďalšom súd považuje za potrebné poznamenať, že v zmysle cit. ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. by mala náhrada škody zahŕňať len účelne vynaložené trovy konania (vrátane trov právneho zastúpenia), a to aj napriek tomu, že účelnosť vynaloženia týchto trov konania bola do znenia ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. inkorporovaná až s účinnosťou novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z., t. j. s účinnosťou od 01.01.2013. Vychádzajúc aj z osobitnej časti dôvodovej správy k tejto novele, súd dospel k záveru, že ide len o precizovanie právnej úpravy, ktorá si už aj pred touto právnou zmenou vyžadovala prihliadanie na toto kritérium poskytnutia náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. [z dôvodovej správy: „V súlade s § 24 sa spravujú právne vzťahy upravené týmto zákonom úpravou Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o úpravu náhrady nákladov, aj právna úprava Občianskeho zákonníka rovnako používa pojem účelne využívané náklady (napr. § 130 ods. 3, § 151i ods. 3, § 151l ods. 3 atď.). Ako už bolo uvádzané, finančná kompenzácia podľa tohto zákona na jednej strane nemá vytvárať priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane má umožňovať „spravodlivé zadosťučinenie“. Tento princíp má platiť aj v prípade náhrady trov konania.“] Napokon z logiky veci vyplýva, že náklady na trovy právneho zastúpenia ako škoda môžu byť nahradené len v tom prípade, ak ich vznik bol v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pričom ak nedošlo k účelnému vynaloženiu trov právneho zastúpenia (t. j. vynaloženie týchto trov si nevyžiadala účelná ochrana práv a záujmov klienta), nemožno o tejto príčinnej súvislosti uvažovať. V danom prípade (t. j. dotknutých úkonov právnej služby) možno zásadne prisvedčiť žalobcovi, že bolo účelné, aby na cestu z miesta svojho sídla do miesta dotknutých úkonov právnej služby a späť vykonal osobným motorovým vozidlom, keďže týmto v ďalšom predišiel navyšovaniu trov obhajoby v podobe náhrady za stratu času, keďže cesta vykonaná prostriedkami hromadnej dopravy by s určitosťou priniesla väčšiu stratu času v porovnaní s cestou vykonanou osobným motorovým vozidlom. Napokon súd zdôrazňuje, že žalovaný nenamietal predmetné vyúčtovanie trov obhajoby, pokiaľ ide účtovanú cenu motorovej nafty vo výške 1,20 eur / l. Žalobca v ďalšom preukázal, že jeho obhajca bol v čase vykonania dotknutých úkonov obhajoby vlastníkom a držiteľom osobného motorového vozidla zn. Fiat Stilo EVČ: B. XXX G. s normovanou spotrebou 5,4 l motorovej nafty / 100 km. V konaní nevyšli najavo žiadne skutočnosti, pre ktoré by mal mať súd dôvodnú pochybnosť o tom, že obhajca žalobcu na dotknuté cesty nepoužil práve toto osobné motorové vozidlo. Z pohľadu námietky žalovaného tak súd považoval za nepreukázané a zároveň aj pochybné účtovanie cestovných náhrad za oba úkony právnej služby - obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci vykonané dňa 11.11.2010: účasť na výsluchu svedkov H. a H., keďže tieto dva úkony orgánov činných v trestnom konaní nasledovali jeden po druhom a nebol tak žiaden rozumný dôvod, aby obhajca žalobcu v tento istý deň vykonal cestu z miesta svojho sídla (Ž.) do miesta úkonu (L.) dva krát. Ak si teda žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody v rozsahu zodpovedajúcom náhrade cestovných výdavkov jeho obhajcu za účelom účasti na výsluchu svedkyne H.M., ako aj náhradu za stratu času stráveného cestou na tento úkon, súd žalobu v tejto časti považoval za nedôvodnú. 85. Súd tak dospel v ďalšom k záveru, že žalobca nesporne účelne vynaložil náklady na trovy právneho zastúpenia - obhajoby v dotknutej trestnej veci, ak uhradil trovy právneho zastúpenia (čo jednak preukázal príjmovými pokladničnými dokladmi vystavenými jeho obhajcom a bolo to aj medzi stranami sporu nesporné) za nasledovné úkony právnej služby: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 08.10.2010; 2. písomné podanie na súd alebo iný orgán týkajúce sa veci samej - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 08.10.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 6. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; 7. účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 a 8. účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania dňa 03.02.2011. 86. Zaoberajúc sa výškou uplatneného nároku v kontexte rozsahu uplatnenej náhrady škody podľa ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že obhajcom žalobcu účtované trovy právneho zastúpenia za v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby

- obhajoby v dotknutej trestnej veci, t. j. odmena za tieto úkony právnej služby, ako aj náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný paušál), boli vyúčtované v súlade s vyššie cit. ust. § 1 ods. 3, § 9, § 12 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a), § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby čo do sumy 542,06 eur. 87. Pokiaľ ide o základnú sadzbu tarifnej odmeny, súd konštatuje, že túto bolo potrebné posúdiť podľa cit. ust. § 9 v spojení s cit. ust. § 12 ods. 3 písm. a) [keďže žalobcovi bolo v danom prípade vznesené obvinenie pre prečin podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. , na ktorý ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je tri

roky] a v spojení s cit. ust. § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu vykonania dotknutých úkonov právnej služby. Advokátovi tiež v zmysle cit. ust. § 15 písm. a) v spojení s cit. ust. § 16 ods. 3 a cit. ust. § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu vykonania dotknutých úkonov právnej služby patrí tiež náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby (tzv. „režijný paušál“). Konkrétne tak obhajca žalobcu v predmetnej trestnej veci vyúčtoval (medzi stranami) nesporne za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 08.10.2010; 2. písomné podanie na súd alebo iný orgán týkajúce sa veci samej - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 08.10.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; odmenu vo výške 60,08 eur, ďalej režijný paušál vo výške 7,21 eur; ďalej za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H.Č. dňa 11.11.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 a 3. účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania dňa 03.02.2011; odmenu vo výške 61,75 eur a ďalej režijný paušál vo výške 7,41 eur. V súlade s v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku vyššie označenými ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vzniklo obhajcovi žalobcu právo požadovať za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 08.10.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 2. písomné podanie na súd alebo iný orgán týkajúce sa veci samej - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 08.10.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 6. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; tarifnú odmenu vo výške 60,11 eur (ako 1/12 výpočtového základu, t. j. 1/12 zo sumy 721,40 eur ako priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2009), ďalej režijný paušál vo výške 7,21 eur (ako 1/100 výpočtového základu, t. j. 1/100 zo sumy 721,40 eur = 7,21 eur); ďalej za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. účasť na vyšetrovacích úkonoch

- konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:] a 2. účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania dňa 03.02.2011 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; tarifnú odmenu vo výške 61,75 eur (ako 1/12 výpočtového základu, t. j. 1/12 zo sumy 741,- eur ako priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2010 = 61,75 eur), ďalej režijný paušál vo výške 7,21 eur (ako 1/100 výpočtového základu, t. j. 1/100 zo sumy 741,- eur = 7,41 eur); celkovo tak za všetky uvedené úkony obhajoby sumu 542,24 eur. Keďže žalobca zaplatil za každý z úkonov obhajoby vykonaných v roku 2010 tarifnú odmenu len vo (vyúčtovanej) výške 60,08 eur, súd tak viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 zodpovedajúcim vyúčtovaným trovám obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci mal za to, že žaloba v časti uplatneného nároku o náhradu škody zodpovedajúcej výške účelne vynaložených trov obhajoby (za vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby) žalobcu v dotknutej trestnej veci, pokiaľ ide o tarifnú odmenu a paušálnu náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, je dôvodná čo do výšky 542,06 eur [6 x (60,11 eur + 7,21 eur) + 2 x (61,75 eur + 7,41 eur) = 542,06 eur], pričom na zaplatenie tejto sumy tak vo výroku tohto rozsudku zaviazal žalovaného. 88. Pokiaľ tak v ďalšom ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v rozsahu zodpovedajúcej náhrade za stratu času uhradenej žalobcom jeho obhajcovi v dotknutej trestnej veci za čas strávený cestou do miesta úkonov právnej služby: 1. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011; a späť, t. j. zo Ž. do L. a späť, súd vychádzal zo vzdialenosti cesty zo Ž.A. do L. 16 km (údaj uvedený vo vyúčtovaní trov obhajoby, ktorý zodpovedá skutočnosti všeobecne známej, § 186 ods. 1 . Pri každom z uvedených úkonov právnej služby tak musel obhajca žalobcu stráviť cestu zo Ž. do L. a následne po vykonaní týchto úkonov cestu späť, t. j. z L. do Ž.. V zmysle cit. ust. § 15 písm. b) v spojení s cit. ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

tak vzniklo právo obhajcu žalobcu na náhradu za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu a teda pri každej ceste zo Ž. do L. a späť v rozsahu za dve začaté polhodín, teda pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2010 (1. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010) vo výške 24,04 eur (1/60 výpočtového základu, t. j. 1/60 zo sumy 721,40 eur ako priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2009 = 12,02 eur; potom 2 x 12,02 eur = 24,04 eur) a pri úkone právnej služby - účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 vykonanom v roku 2011 vo výške 24,70 eur (1/60 výpočtového základu, t. j. 1/60 zo sumy 741,- eur ako priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2010 = 12,35 eur; potom 2 x 12,35 eur = 24,70 eur). Keďže žalobca zaplatil za každý z úkonov obhajoby vykonaných v roku 2010 svojmu obhajcovi náhradu za stratu času len vo (vyúčtovanej) výške 24,02 eur, súd tak viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 zodpovedajúcim vyúčtovaným trovám obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci mal za to, že žaloba v časti uplatneného nároku na náhradu škody zodpovedajúcej výške náhrady za stratu času (za vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby) obhajcu žalobcu v dotknutej trestnej veci je dôvodná čo do výšky 96,76 eur [(3 x 24,02 eur) + (1 x 24,70 eur) = 96,76 eur], pričom na zaplatenie tejto sumy tak vo výroku tohto rozsudku zaviazal žalovaného. 89. Ak ide o žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody zodpovedajúcej rozsahu účelne vynaložených cestovných výdavkov jeho obhajcu na cestu do miesta úkonov právnej služby: 1. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch

- výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011; a späť, t. j. zo Ž. do L. a späť, súd opätovne vychádzal zo vzdialenosti cesty zo Ž. do L. 16 km (údaj uvedený vo vyúčtovaní trov obhajoby, ktorý zodpovedá skutočnosti všeobecne známej, § 186 ods. 1 , súčasne z toho, že obhajca žalobcu túto cestu vykonal osobným motorovým vozidlom vo svojom vlastníctve a držbe zn. Fiat Stilo so spotrebou 5,4 l motorovej nafty / 100 km a napokon z ceny motorovej nafty 1,20 eur / l (tento údaj žalovaný nerobil sporným, a preto súd vychádzal z nespornosti tejto ceny medzi stranami sporu, keďže nemal dôvodné pochybnosti o pravdivosti tohto údaja; § 186 ods. 2 v spojení s ust. § 151 ods. 1 . V zmysle cit. ust. § 15 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. má advokát popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, medzi iným aj na cestovné výdavky. Obhajcovi žalobcu tak vznikol nárok na náhradu týchto cestovných výdavkov na cestu do miesta vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedených úkonov právnej služby a späť, t. j. zo Ž. do L. a späť (spolu 32 km pri každom úkone právnej služby) osobným motorovým vozidlom zn. Fiat Stilo, EVČ: B. XXX G.. Podľa cit. ust. § 16 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ktorý v ust. § 7 ods. 1 uvádza, že ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len „základná náhrada“) a náhrada za spotrebované pohonné látky. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z., sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. Týmto opatrením je opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z., ktoré v ust. § 1 písm. b) stanovuje túto sumu osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,183 eura za 1 km. Súd tak dospel k záveru, že obhajcovi žalobcu v dotknutej trestnej veci vznikol nárok na náhradu cestovných výdavkov v súlade s vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedenými ustanoveniami právnych predpisov, a to vo výške 0,248 eur / km cesty [cena PHM 1,20 eur / l x spotreba PHM 5,4 l / 100 km = 0,065 eur / km; 0,065 eur / km + základná náhrada vo výške 0,183 eur / km = 0,248 eur / km) a teda na cestu do miesta vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedených úkonov právnej služby a späť v celkovej sume 31,74 eur (32 km x 4 cesty x 0,248 eur / km = 31,74 eur). Súd tak viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 zodpovedajúcim vyúčtovaným trovám obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci mal za to, že žaloba v časti uplatneného nároku na náhradu škody zodpovedajúcej výške náhrady cestovného (za vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby) obhajcu žalobcu v dotknutej trestnej veci je dôvodná čo do výšky 31,72 eur (4 x 7,93 eur = 31,72 eur), pričom na zaplatenie tejto sumy tak vo výroku tohto rozsudku zaviazal žalovaného.

90. S poukazom na uvedené v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku súd tak žalobe v časti o zaplatenie sumy 773,80 eur vyhovel v rozsahu o zaplatenie sumy 670,54 eur a vo zvyšnom rozsahu sumy 103,26 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako tak už bez ďalšieho súd zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 103,26 eur od 28.05.2013 do zaplatenia, keďže tak žalobcovi z pohľadávky, ktorá mu nebola v spore priznaná, nemohlo byť logicky priznané ani jej príslušenstvo podľa ust. § 121 ods. 3 OZ. 91. Čo sa týka časti žaloby, ktorou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne z (priznanej) sumy 670,54 eur od 28.05.2013 do zaplatenia s odkazom na cit. ust. § 517 ods. 2 OZ, žalobca si tento nárok uplatňoval z hľadiska počiatku obdobia omeškania žalovaného s plnením s poukazom na to, že dňa 27.05.2013 doručil MV SR svoju žiadosť o predbežné prejednanie svojho nároku, pričom odo dňa nasledujúceho sa tak dostal žalovaný do omeškania. Súd tak žalobcom uplatnený nárok právne posúdil ako nárok vyplývajúci z práva žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania podľa cit. ust. § 16 ods. 4 v spojení s odkazom v cit. ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a cit. ust. 517 ods. 2 OZ. Pokiaľ ide o čas, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou žalovaného nároku na zaplatenie sumy 670,54 eur, súd vec právne posúdil podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd sa v konaní nestotožnil so žalobcom (naopak stotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného), keďže podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Lehota omeškania tak začína plynúť príslušnému orgánu, ktorým však MV SR v zmysle odsekov č. 61 až 67 odôvodnenia tohto rozsudku nebolo. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody tak bola dňa 27.05.2013 podaná na nepríslušnom orgáne, pričom však v zmysle cit. ust. § 15 ods. 2 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. účinky tejto žiadosti aj napriek tejto skutočnosti zostali zachované. MV SR ako nepríslušný orgán malo v zmysle cit. ust. § 15 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. povinnosť bezodkladne postúpiť žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie príslušnému orgánu - GP SR, k čomu napokon aj takmer po 2 mesiacoch aj došlo. Lehota šiestich mesiacov podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. tak začala plynúť aj GP SR v zmysle cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. dňom nasledujúcim od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, t. j. dňom 27.05.2013 a uplynula v súlade s cit. ust. § 122 ods. 2 uplynutím dňa 27.11.2013. Keďže zo strany GP SR ako príslušného orgánu na predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody v danej lehote šiestich mesiacov nedošlo k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu a ani k oznámeniu žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, žalovaný sa dostal prostredníctvom svojho príslušného orgánu GP SR do omeškania dňom 28.11.2013. Súd mal tak za to, že žalobcovi v zmysle cit. ust. § 517 ods. 2 vzniklo právo požadovať od žalovaného úroky z omeškania vo výške podľa cit. ust. § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 v spojení s cit. ust. § 10c nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013 (keďže k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu došlo vznikom zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. momentom, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 2Pv 241/10-10 zo dňa 05.04.2011, t. j. dňa 01.05.2011), teda vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej, ako bolo výška základnej úrokovej sadzby ECB platná k prvému dňu omeškania žalovaného s plnením, t. j. vo výške 8,25 % ročne (ku dňu 28.11.2013 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0,25 %, o čom má súd vedomosť zo svojej činnosti; § 186 ods. 1 zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do zaplatenia. Súd viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 tak priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do zaplatenia a vo zvyšnom rozsahu žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 eur od 28.03.2013 do 27.11.2013 zamietol. 92. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. 93. Žalovaný žiadal, aby mu súd v prípade vyhovenia žalobe určil dlhšiu ako zákonnú paričnú lehotu (§ 232 ods. 3 na plnenie peňažnej povinnosti, keďže uvoľnenie peňažných prostriedkov je dlhotrvajúcejší proces. Súd však tejto žiadosti žalovaného nevyhovel a na plnenie mu určil zákonnú paričnú lehotu podľa cit. ust. § 232 ods. 3 veta prvá CSP, a to vzhľadom k tomu, že žalovaný je štát, ktorý samotný prostredníctvom zákonodarcu stanovil na plnenie v lehotu troch dní od právoplatnosti rozsudku, a preto súd nevzhliadol dôvod, aby práve takýto subjekt ako je štát mal mať poskytnutú inú ako zákonnú lehotu na plnenie. Súd mal za to, že rozpočtové procesy GP SR ako štátneho orgánu konajúceho v mene žalovaného nemôžu ísť na ťarchu žalobcu a predlžovať ďalej omeškanie uspokojenia jeho týmto rozsudkom priznanej pohľadávky s príslušenstvom.

94. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 95. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 96. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 97. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP, a to vzhľadom k pomeru úspechu strán sporu v konaní v prejednávanej veci. Žalobca mal vo veci len čiastočný úspech v čistom vyjadrení 70 % [úspech žalobcu počítaný ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. ku dňu 11.05.2018: 670,54 eur, t. j. istina + 164,19 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do 11.05.2018 = 834,73 eur; celková výška pohľadávky s príslušenstvom vyčíslená ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. ku dňu 11.05.2018: 773,80 eur, t. j. istina + 210,93 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 773,80 eur od 28.05.2013 do 11.05.2018 = 984,73 eur; %-tuálny úspech žalobcu = 834,73 eur / 984,73 eur = 0,85 = 85 %; úspech žalovaného 15 % = 100 % - úspech žalobcu 85 %; čistý úspech žalobcu 85 % - 15 % = 70 %]. Preto o trovách konania rozhodol súd tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu pomernej časti trov konania zodpovedajúcej 70 %-tám ním vynaložených trov konania na účelné uplatnenie práva proti žalovanému. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ust. § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).