Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3T/4/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému V.. V. H. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona účinného do 30.06.2016, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.05.2018 v Bratislave, takto

rozhodol:

Obžalovaný :

V.. V. H. B. Ž. Í. Y. narodený XX.XX.XXXX, U. H. D. H. - G. I.G.U.,

sa podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 23.01.2017 č. k. 3 Pv 222/16/1101-16, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 20.02.2016 v čase od 19.10 hodine do 20.05 hodine v Bratislave na ulici Krátka číslo 12 maril výkon rozhodnutia policajného orgánu vydaného podľa osobitného predpisu tak, že napriek tomu, že si dňa 20.02.2016 v čase o 16.35 hodine prevzal rozhodnutie vydané príslušníkom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I pod číslom ORP-214/1-VYS-B1-2016 o vykázaní jeho osoby zo spoločného obydlia podľa § 27a odsek 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, vzťahujúce sa na priestor domu v Bratislave na Krátkej ulici číslo 12, toto nerešpektoval, v danom obydlí sa aj naďalej zdržiaval a odmietal ho dobrovoľne opustiť a následne dňa 21.02.2016 v čase o približne 09.15 hodiny v Bratislave na ulici Krátka číslo 12 maril výkon rozhodnutia policajného orgánu vydaného podľa osobitného predpisu tak, že napriek tomu, že si dňa 20.02.2016 v čase o 16.35 hodine prevzal rozhodnutie vydané príslušníkom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I pod číslom ORP-214/1-VYS-B1-2016 o vykázaní jeho osoby zo spoločného obydlia podľa § 27a odsek 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, vzťahujúce sa na priestor domu v Bratislave na Krátkej ulici číslo 12, toto nerešpektoval, v danom obydlí sa aj naďalej zdržiaval a odmietal ho dobrovoľne opustiť, pretože skutok nie je trestným činom.

odôvodnenie:

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 25.01.2017 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 23.01.2017 č. k. 3 Pv 222/16/1101-6, na obvineného V.. V. H. pre skutok právne

kvalifikovaný ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku, že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného V.. V. H.Ž., výsluchom svedkov T.. I.. N. R., ppráp. I. Y., npor. Mgr. I. Ď. a stržm. I. H., ďalej prečítaním listinných dôkazov postupom podľa § 269 Trestného poriadku, konkrétne potvrdenia o vykázaní zo spoločného obydlia, poučenia vykázanej osoby, ukončenia vykázania zo spoločného obydlia, žaadosti o zrušenie vykázania zo spoločného obydlia, výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpisu registra trestov obžalovaného, oznámenia ÚPSVaR, oznámenia Sociálnej poisťovne, oznámenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., oznámenia Slovenskej pošty, a. s., odpovede na lustráciu v GP SR, odpovede na lustráciu v STA, oboznámením obsahu pripojeného spisu vedeného na OR PZ Bratislava I, odbore kriminálnej polície pod ČVS: ORP-214/1-VYS-B1-2016 vrátane znaleckého psychiatrického a psychologického posudku (čítané ako listinné dôkazy) a faktúry za ubytovanie.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania, dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci síce bolo preukázané, že sa skutok stal, že ho spáchal obžalovaný V.. V. H. a že skutok napĺňa všetky formálne znaky stíhaného trestného činu - prečinu, avšak nenaplňuje materiálny znak v podobe Trestným zákonom požadovaného stupňa závažnosti prečinu (materiálny korektív vo vzťahu k formálnym znakom prečinu), v dôsledku čoho daný skutok nie je prečinom (trestným činom).

Obžalovaný V.. V. H. od začiatku trestného stíhania voči svojej osobe vinu za spáchaný skutok popieral. V rámci svojej obhajoby sa bránil tým, že nebol vôbec konfrontovaný zo skutkom, pre ktorý by ho policajti boli oprávnení vykázať z bytu, pričom z daného bytu bol vykázaný bez súhlasu a podpisu osoby, vo vzťahu ku ktorej sa vykázanie týkalo. Ďalej namietal, že nebol vyzvaný na vydanie kľúčov a neboli mu vydané osobné veci a cennosti v lehote 24 hodín. Obžalovaný tiež argumentoval tým, že v trestnej veci vedenej na OR PZ Bratislava I pod ČVS: ORP-214/1-VYS-B1-2016 mu od prokurátora došla odpoveď, že v predmetnej trestnej veci mu nebolo vznesené obvinenie pre akýkoľvek trestný čin. Obžalovaný potvrdil, že s rozhodnutím o vykázaní bol oboznámený, ako aj s poučením vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, avšak toto rozhodnutie je pamflet, nakoľko sa zakladá na trestnom oznámení N. Š., čo je krivým obvinením, zastrašovaním a vydieraním. Z obydlia bol vykázaný bez udania dôvodu so zákazom priblížiť sa k ohrozenej osobe, avšak žiadna ohrozená osoba neexistuje. Obžalovaný tiež potvrdil, že sa v obydlí zdržiaval aj po tom, čo bol z neho vykázaný, avšak iba od 20.02.2016 do 21.02.2016, kedy dobrovoľne odišiel do hotela, o čom má potvrdenie, pričom dobrovoľne vydal aj kľúče od obydlia. Dôvodom, pre ktorý sa zdržiaval v uvedenom obydlí bola skutočnosť, že je chorý, bol si tam po lieky, pričom pani H. uviedla, že chce, aby tam bol. Policajtom tieto dôvody neuviedol, nakoľko sa na to ani nepýtali. Do bytu vošiel v čase, kedy tam nikto nebol, až následne bola pani H. privezená políciou. Napokon obžalovaný v rámci svojej obrany uviedol, že vykázanie bolo zrušené na žiadosť pani D. H., pričom v zrušení vykázania sa uvádza, že neboli splnené podmienky vykázania.

Predmetnú obhajobnú argumentáciu obžalovaného súd posudzoval v kontexte ostatných vo veci vykonaných dôkazov, predovšetkým výpovedí svedkov a listinných dôkazov, pričom z hľadiska naplnenia formálnych znakov stíhaného prečinu ju súd nemohol akceptovať. To však neplatí vo vzťahu k zisťovaniu a posudzovaniu materiálnej stránky stíhaného prečinu.

V prejednávanej trestnej veci bolo nepochybne preukázané, že dňa 20.02.2016 bol obžalovaný V.. V. H. podľa § 27a odsek 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) vykázaný zo spoločného obydlia ohrozenej osoby D. H., rod. I. vzťahujúceho sa na priestor H.V.G., Y. XXXX/XX, a to na dobu 10 dní. Súčasťou vykázania z obydlia bolo uloženie povinnosti obžalovanému nepribližovať sa k ohrozenej osobe na vzdialenosť kratšiu ako 10 metrov, ako aj poučenie vykázanej osoby. O týchto skutočnostiach svedčí Potvrdenie o vykázaní zo spoločného obydlia zo dňa 20.02.2016, ČVS: ORP-214/1-VYS-B1-2016.

Napriek tomuto vykázaniu sa obžalovaný Ing. Imrich Božík opakovane dňa 20.02.2016 a 21.02.2016 zdržiaval na mieste, resp. v obydlí, z ktorého bol vykázaný. To nepochybne vyplýva z výpovede svedkov T. I.. N. R., T.. I.. I. Ď., C.. I. Y. Z. G.. I. H., pričom obžalovaný samotnú túto skutočnosť ani nepopieral. Prví dvaja z menovaných svedkov potvrdili, že dňa 20.02.2016 boli vyzdvihnúť pani H. na OO PZ SMV Bratislava I, ktorú mali zaviesť domov na adresu Y. XXXX/XX, Bratislava. Po príchode na uvedené miesto zistili, že na danom mieste sa nachádza obžalovaný. Po vysvetlení situácie sa obžalovaný za ich prítomnosti dobrovoľne dostavil na OO PZ SMZ Bratislava I. Pokiaľ ide o kľúče od bytu svedok T.. I.. I. Ď. Z. G. C.. I.V.M. Y. zhodne uviedli, že obžalovaný kľúče neodovzdal, pričom ako dôvod uviedol, že ich chce odovzdať vyšetrovateľovi, ktorý riešil samotné vykázanie z obydlia. Svedkovia C.. I. Y. Z. G.. I. H. vo svojich výpovediach uviedli, že dňa 21.02.2016 mali ísť na pokyn stálej služby preveriť, či sa obžalovaný V.. V.I.M. H. nenachádza v obydlí, z ktorého bol vykázaný, t. j. na adrese Y. XXXX/XX, H.V.G.. Po príchode na dané miesto a po zabúchaní na dvere otvoril malé okienko na dverách obžalovaný, v dôsledku čoho ho menovaní príslušníci PZ vyzvali, aby okamžite opustil daný byt a premiestnil sa s nimi na oddelenie polície k podaniu vysvetlenia. Obžalovaný sa rozčúlil, uviedol, že bez súdneho rozhodnutia byt neopustí a ďalej odmietol s nimi komunikovať, v dôsledku čoho oni po konzultácii zo stálou službou miesto opustili. Svedok C.. I. Y. ďalej uviedol, že asi dve hodiny po tom, čo odišli z Krátkej ulice sa obžalovaný sám a dobrovoľne dostavil k vyšetrovateľovi a odtiaľ potom s nimi dobrovoľne išiel k stálej službe. Svedok G.. I. H. doplnil, že následne išli s obžalovaným do uvedeného bytu, kde si zobral svoje veci a potom obžalovaného videli, ako išiel na zastávku a odišiel preč.

S poukazom na uvedené skutočnosti je nepochybné, že obžalovaný nerešpektoval vykázanie zo spoločného obydlia a v tomto sa v krátkej dobe po sebe opakovane zdržiaval.

V tejto súvislosti súd poznamenáva, že z právneho hľadiska je nepodstatné, či obžalovanému bolo vznesené obvinenie v trestnej veci vedenej na OR PZ Bratislava I pod ČVS: ORP-214/1-VYS-B1-2016 alebo nie. Vykázanie z obydlia podľa § 27a odsek 1 zákona o Policajnom zbore má preventívny charakter a podľa dikcie tohto ustanovenie nie je podmienkou vykázania vznesenie obvinenia vykázanej osobe. Rovnako nie je podmienkou vykázania súhlas alebo podpis ohrozenej osoby, ale iba skutočnosti predpokladané v uvedenom ustanovení, t. j. skutočnosti, na základe ktorých možno od osoby, ktorá má byť vykázaná, očakávať útok na život, zdravie, slobodu alebo zvlášť závažný útok na ľudskú dôstojnosť ohrozenej osoby, najmä vzhľadom na predchádzajúce takéto útoky. V danom prípade takéto skutočnosti vychádzali z trestného oznámenia podaného dňa 19.02.2016 Jánom Šimom, ktoré je súčasťou spisovej dokumentácie vedenej na OR PZ Bratislava I pod ČVS: ORP-214/1-VYS-B1-2016. Tieto v dostatočnej miere odôvodňovali postup podľa § 27a odsek 1 zákona o Policajnom zbore a po vykázaní z obydlia bol obžalovaný povinný takéto vykázanie bezvýhradne rešpektovať bez ohľadu na to, či sa skutočnosti uvedené v trestnom oznámení zakladali na pravde alebo nie. Takúto povinnosť mal obžalovaný aj bez súdneho rozhodnutia, čo vyplýva z dikcie § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku (do 30.06.2016), nakoľko táto povinnosť sa výslovne viazala nielen na predbežné opatrenie súdu, ale aj na vykázanie zo spoločného obydlia vydané podľa osobitného predpisu, t. j. podľa § 27a odsek 1 zákona o Policajnom zbore. Z hľadiska existencie formálnych znakov je potrebné považovať za neopodstatnený aj ten argument, že vykázanie z obydlia bolo následne zrušené, pričom ako dôvod zrušenia sa uvádza, že neboli splnené podmienky vykázania. Uvedenie tohto dôvodu je totiž dôsledkom nedostatočnej právnej úpravy, keďže ukončenie vykázania z iného dôvodu nie je možné a na túto okolnosť zákonodarca v ustanovení § 27a odsek 10 zákona o Policajnom zbore nepamätal.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti je nepochybné, že formálne znaky trestného činu - prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona účinného do 30.06.2016 boli splnené, pričom na tomto mieste súd uvádza, že v danom prípade opakované nerešpektovanie vykázania z obydlia zo strany obžalovaného neodôvodňuje právnu kvalifikáciu ako pokračujúceho prečinu (teda tak, ako bol skutok kvalifikovaný v podanej obžalobe), nakoľko nejde o dva čiastkové útoky (skutky), ale iba o skutok jediný, čo nepochybne vyplýva zo samotnej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Zákonodarca tu v jednej alternatíve možnosť vyvodzovania trestnej zodpovednosti výslovne spája s opakovaným konaním smerujúcemu k zmareniu vykázania zo spoločného obydlia. Teda až opakovaným konaním dôjde k naplneniu formálnych znakov daného trestného činu, resp. jednému z nich - objektívnej stránky trestného činu. V druhej alternatíve postačí aj konanie jediné, pokiaľ bude závažné, čo v danej trestnej veci naplnené nebolo, pričom tu je potrebné zdôrazniť, že použitie pojmu „závažné“ konanie nemožno stotožňovať so závažnosťou upravenou ako materiálny znak v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona (ktorý sa uplatňuje ako tzv.

materiálny korektív). Obsahový význam závažnosti podľa § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona účinného do 30.06.2016 (v súčasnosti § 348 odsek 1 písmeno h/ Trestného zákona) musí byť odlišný od významu závažnosti v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona, nakoľko v opačnom prípade by uvedená alternatíva konania podľa § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona (účinného do 30.06.2016) vôbec nepripúšťala uplatnenie materiálneho korektívu cez kritéria obsiahnuté v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Závažnosť v zmysle danej skutkovej podstaty sa bude odvíjať výhradne od povahy samotného konania, nie aj od ostatných kritérií v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona. To znamená, že samotné konanie bude takej povahy, že ho bude možné považovať za závažné v zmysle objektívnej stránky daného trestného činu, avšak posudzujúc také konanie v spojení so všetkými kritériami podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona bude stále prichádzať do úvahy záver o nepatrnom stupni závažnosti činu.

V danom prípade však požadovanú závažnosť nenaplňovalo nielen konanie v zmysle § 348 odsek 1 písmeno g/ Trestného zákona účinného do 30.06.2016 (v dôsledku čoho bolo možné objektívnu stránku tohto trestného činu považovať za naplnenú iba pre opakovanosť konania), ale ani samotný čin posudzovaný cez kritériá upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Teda napriek preukázanému naplneniu formálnych znakov stíhaného prečinu, nebol naplnený materiálny znak v podobe Trestným zákonom požadovaného stupňa závažnosti (závažnosti vyššej než nepatrnej), v dôsledku čoho nemôže ísť o daný prečin.

Záver o nepatrnej závažnosti činu sa podľa názoru súdu odvíja od toho, že to nebola D. H., ktorá podávala trestné oznámenie, pričom sama sa pred príslušníkmi PZ počas trvajúceho vykázania vyjadrila v tom smere, že všetko je v poriadku, nechce nič riešiť a že sa v prítomnosti exmanžela necíti ohrozená, čo vyplýva z výpovedí svedkov ppráp. I.B.G. Y. Z. G.. I. H..

Ďalej je potrebné poukázať na to, že obžalovaný v prípade prvého nerešpektovania vykázania z obydlia (po tom, čo bola D. H.Y. privezená príslušníkmi PZ do bytu) dobrovoľne v sprievode policajtov opustil daný byt a dostavil sa na stálu službu policajného oddelenia. V druhom prípade síce odmietol uposlúchnuť výzvu príslušníkov PZ k okamžitému opusteniu daného bytu, avšak už o dve hodiny tento byt opustil, dostavil sa na policajné oddelenie a následne si zabezpečil ubytovanie v hoteli, o čom svedčí doklad o úhrade za ubytovanie. Tu je potrebné poukázať na ten fakt, že príslušníci PZ, ktorí preverovali prítomnosť obžalovaného v danom obydlí, neriešili prvotný odmietavý prístup obžalovaného k opusteniu bytu a po konzultácii so stálou službou z miesta odišli bez ďalšieho.

Z hľadiska posudzovania závažnosti činu je však najvýznamnejším ten fakt, že samotné vykázanie trvalo iba dva dni, a to od 20.02.2016 do 22.02.2016, kedy bolo vykázanie zo spoločného obydlia vyšetrovateľom ukončené (ukončenie vykázania zo spoločného obydlia zo dňa 22.02.2016, ČVS: ORP-214/1-VYS-B1-2016). K ukončeniu vykázania zo spoločného obydlia došlo na základe žiadosti ohrozenej osoby D. H. o zrušenie uvedeného opatrenia, pričom táto sa výslovne vyjadrila, že žiada, aby sa jej exmanžel vrátil domov k nej, nakoľko jej chýba. K tomuto rozhodnutiu nebola nikým nútená a necíti sa byť V. H.B.Ž. ohrozená a ani nepociťuje obavu o svoj život alebo zdravie. Ak takéto vyjadrenie ohrozenej osoby vyšetrovateľovi postačovalo po dvoch dňoch trvania vykázania zo spoločného obydlia pre jeho ukončenie, je zrejmé, že dôvody pre vykázanie zo spoločného obydlia pominuli v krátkom čase po jeho vydaní. Hoci § 27a odsek 10 zákona o Policajnom zbore upravuje ako dôvod ukončenia vykázania zo spoločného obydlia iba dôvod, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky vykázania, je zrejmé, že v danom prípade tieto dôvody v čase vykázania existovali, avšak následne pominuli. Skutočnosť, že už po dvoch dňoch došlo k ukončeniu vykázania, je podľa názoru súdu významným aspektom aj pre posudzovanie závažnosti činu. Ak by totiž vyšetrovateľ aj napriek vyššie uvedenému vyjadreniu ohrozenej osoby, ktorým žiadala zrušenie vykázania, mal za to, že vykázanie je dôvodné, nemusel vykázanie ukončiť, ale mohol ho ponechať v platnosti po celú dobu, t. j. po dobu 10 dní, kedy sa vykázanie v zmysle § 27a odsek 9 zákona o Policajnom zbore končí, resp. po dobu, po ktorú sa trvanie vykázanie predlžuje v dôsledku doručenia návrhu na vydanie predbežného opatrenia na súd. Na základe uvedeného je zrejmé, že účel, ktorý sa sledoval vykázaním zo spoločného obydlia iba po dobu dvoch dní, nebol v konkrétnom prípade z materiálneho hľadiska obžalovaným narušený v takej miere, aby bolo potrebné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť. To platí o to viac, že počas uvedeného obdobia neboli zaznamenané žiadne prejavy násilia na ohrozenej osobe, čo vyplýva z výpovedí svedkov, ako ani prejavy násilia pri vstupe do obydlia zo strany obžalovaného.

Uvedené skutočnosti je potom potrebné zohľadňovať aj so zreteľom na vek obžalovaného a jeho zdravotný stav a v spojitosti s mierou zavinenia a pohnútkou obžalovaného, ktorú možno vyvodzovať z viacerých vyjadrení obžalovaného v priebehu hlavného pojednávania.

V sumáre teda súd vyhodnotil závažnosť činu ako nepatrnú, pre ktorú nie je možné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného.

Vychádzajúc zo všetky vyššie uvedených skutočnosti a z právnych úvah súdu bolo rozhodnuté o oslobodení obžalovaného V.. V. H. spod obžaloby podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku tak, ako to vyplýva z enunciátu (výroku) tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Okresný súd Bratislava I. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.