Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-121-2021.pdf
PDF · 100.68 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/121/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátska kancelária Advocate s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: X. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. I. XXX, o vymoženie 26,17 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 4. novembra 2020 č. k. 14Er/580/2009-75 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil (I.) a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD. náhradu trov exekúcie nepriznal (II.). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 243b ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 196 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a vydania exekučného titulu (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 879l, § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2008, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice Rady 93/13/EHS a uviedol, že súd prvej inštancie poveril dňa 17. 08. 2009 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, vykonaním exekúcie (EX 4628/09) na základe vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, sp. zn. SR 01592/09 zo dňa 26. 05. 2009, pre vymoženie 26,17 eura s príslušenstvom. Z obsahu exekučného spisu súd prvej inštancie zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 02. 07. 2009, t. j. dňom spísania zápisnice obsahujúcej návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Predmetným návrhom sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu. Preskúmaním spisového materiálu súd prvej inštancie ďalej zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 4094071 uzatvorenej dňa 05. 12. 2007 (ďalej len „zmluvy“), na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému úver. Rozhodcovská doložka, ktorá má založiť právomoc rozhodcovského súdu - Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., rozhodnúť spory zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, je obsiahnutá v článku 17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Dôvody zastavenia exekučného konania uvedené v § 45 ods. 1 ZRK, nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu
exekučného konania. Vyššie uvedené ustanovenie teda umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZRK a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere, konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke bolo to, že spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným podkladom na vykonanie exekúcie. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v zmluve v časti všeobecných podmienok poskytnutia úveru (čl. 17.), bola už v čase uzatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie sa tým uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Z vyššie rozvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že exekúcia je vykonávaná na podklade materiálne nevykonateľného exekučného titulu a vzhľadom na to, prebiehajúcu exekúciu zastavil. V súvislosti so zastavením exekúcie súd prvej inštancie výzvou zo dňa 05. 08. 2016 vyzval súdneho exekútora, aby si vyčíslil trovy exekúcie. Súdny exekútor v odpovedi na výzvu súdu uviedol, že si trovy exekúcie neuplatňuje. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a uviedol, že zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, pretože právny vzťah medzi oprávneným a povinným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Mal za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim konaním povinný vyvolal a inicioval. Tvrdil, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. Uviedol, že uzavrel s povinným zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strane zmluvy o úvere sa uvádza nasledovné: „dlžník vyhlasuje, že súhlasí so všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale
aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť, je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ neprichádza do úvahy. Uviedol, že predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ, si splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 17. VPPÚ a je písaná prehľadne, čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu a v ich právach a povinnostiach. Uvedené potvrdzuje i fakt, že sa od klienta nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Uviedol, že časová verzia predpisu účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nijakým spôsobom neobmedzovala použitie rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či rozhodcovská doložka v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje dlžníkovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Je naviac logické, že pokiaľ by zo strany dlžníka došlo po uzavretí zmluvy k jej porušeniu, t. j. k jeho protiprávnemu konaniu, bude to práve dodávateľ, ktorý bude nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním, alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu nebude uzavretá rozhodcovská doložka) alebo priamo na rozhodcovský orgán (pretože vo vzťahu k nemu bude rozhodcovská doložka výhradná). Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného mal za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Povinný si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
4. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie v danej veci začalo dňa 2. júla 2009, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava, Karlovské rameno 8, IČO: 35 922 761, pod sp. zn. SR 01592/09 zo dňa 27. mája 2009, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 8. júna 2009 a vykonateľnosť dňa 11. júna 2009. Súd prvej inštancie poverením zo dňa 17. augusta 2009 poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Súčasťou súdneho spisu je o. i. zmluva o úvere č. 4094071, ktorú uzavreli účastníci konania dňa 5. decembra 2007, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých (bod 17.) je inkorporovaná rozhodcovská doložka. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutý uznesením.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
9. Podľa § 57 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013 exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
10. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie a doplnenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby ich odvolací súd bezdôvodne opakoval.
12. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní oprávneným odvolací súd uvádza, že účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Povinný ručí celým svojím majetkom a oprávnený sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z celého tohto majetku. Na druhej strane, je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného, i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí. Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného a výlučne z majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa v exekučnom práve spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (medzi nimi aj § 57 ods. 1 Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov neprípustnosti (všeobecných alebo osobitných) má za následok zastavenie exekúcie. Zastavením exekúcie rozumieme procesný úkon (uznesenie) exekučného súdu smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala v dôsledku zákonom predvídaných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním.
13. V zmysle vyššie uvedeného sa exekučné konanie môže vykonávať len na uspokojenie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného a výlučne z majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov spôsobuje neprípustnosť exekúcie, či už úplnú alebo čiastočnú. Dôvody neprípustnosti exekúcie sú uvedené v § 57 Exekučného poriadku, prípadne vyplývajú z iných ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. V zásade ide o dôvody týkajúce sa exekučného titulu, pochybení pri uskutočňovaní exekúcie, dôvody súvisiace s úkonmi účastníkov, prípadne o okolnosti spojené s hmotnoprávnym zánikom záväzku po vzniku exekučného titulu. Jedným z uvedených dôvodov je ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. októbra 2013, ktorý sa vzťahuje aj na skutočnosť, že rozhodnutie predložené ako exekučný titul je nulitným právnym aktom.
14. K námietke oprávneného k posúdeniu právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným, ako právneho vzťahu založeného a posudzovaného podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník ako generálny právny predpis bol zák. č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2008 novelizovaný, v rámci čoho došlo k explicitnému rozšíreniu pojmu spotrebiteľských zmlúv v zmysle § 52 ods. 1 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Prechodné ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 2008 ustanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Odvolací súd v tomto smere na zdôraznenie správnosti postupu prvoinštančného súdu uvádza, že ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 definovalo spotrebiteľské zmluvy tak, že nimi sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platný a účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ako špeciálny právny predpis rozširoval rozsah definície spotrebiteľskej zmluvy (§ 1 v spojení s § 2 citovaného zákona) aj o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v zmysle čoho bolo potrebné na predmetný právny vzťah založený zmluvou o úvere primerane aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenia upravujúce neprijateľné zmluvné podmienky, aby sa tak naplnil účel ochrany slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa). Z uvedeného dôvodu zmluvu o úvere je potrebné považovať za spotrebiteľskú, aj keď nebola v čase vzniku zmluvy o úvere v ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka explicitne zaradená do zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv a aplikovať na ňu príslušné ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd dodáva, že ak súd prvej inštancie subsumoval predmetný právny vzťah do kategórie tzv. spotrebiteľských vzťahov a aplikoval naň príslušné ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, rozhodol tak vecne správne. Odvolací súd dodáva, že v predmetom vzťahu mal za preukázané, že oprávnený vystupoval v postavení veriteľa/dodávateľa a povinný ako druhá zmluvná strana v postavení dlžníka/spotrebiteľa. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť, pričom tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
15. Na spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere teda nič nemení ani skutočnosť, že sa táto zmluva uzatvárala podľa Obchodného zákonníka, a to z dôvodu explicitného rozporu tejto dohody s kogentným ustanovením § 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ktoré treba interpretovať tak, že zmluvné dojednania upravené spotrebiteľskou zmluvou, ak sa odchýlia od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, budú postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti takéhoto dojednania pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Aplikovaním logického a systematického výkladu je možné vyvodiť legitímny záver konštatujúc, že zmluvné dojednanie oprávneného s povinným o subsumácii ich záväzkového vzťahu (zmluva o úvere) pod režim obchodného práva je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu. Logickým záverom potom je skutočnosť, že predmetný právny vzťah medzi účastníkmi nie je možné subsumovať pod režim obchodného práva a je potrebné ho posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah a aplikovať naň príslušné právne normy tzv. spotrebiteľského práva.
16. Na námietku oprávneného, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradná, a že súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd nahliada ako na nedôvodnú. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je absolútne neplatná. Rozhodcovská doložka bola uzavretá s fyzickou osobou - nepodnikateľom, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, čo umocňuje aj skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola inkorporovaná do všeobecných podmienok poskytnutia úveru (bod 17.). Navyše, samotná (spotrebiteľská) zmluva o úvere, neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, bola vyhotovená v štandardizovanej formulárovej forme, v rámci ktorých bola inkorporovaná rozhodcovská doložka, ktorú spotrebiteľ individuálne s dodávateľom nedojednal, a ktorá zároveň zakladala hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, v spektre aplikačnej praxe súdov SR bol viac krát vyslovený právny záver, podľa ktorého rozhodcovská doložka, ktorá síce umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, ale ak by dodávateľ inicioval (začal) rozhodcovské konanie skôr (ako prvý), dosiahol by nad spotrebiteľom dominanciu, na základe ktorej by bol spotrebiteľ povinný riešiť spor v rozhodcovskom konaní, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože svojím obsahom a významom konštituuje hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vznik
rozhodcovskej doložky vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej doložke, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
17. Sumarizujúc vyššie uvedené, považoval odvolací súd námietky oprávneného za neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 28. februára 2018).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).