Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-334-2017.pdf
PDF · 155.32 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/334/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu G.. S. Č., A.. XX. X. XXXX, O., S. X. X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advokát Pirč, s.r.o., Košice, kpt. Nálepku 17, IČO: 36 855 910, proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, o určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017 Okresného súdu Košice I.
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho I., II., IV. a V. výroku. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaný svojím konaním voči žalobcovi porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3 000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% a žalovaný je povinný nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 18.7.2011 domáhal, ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu 22.8.2011 žiadal žalobu zamietnuť a čím svoje stanovisko odôvodnil, že osobitne žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009. Súd uznesením z 22.2.2013 na návrh žalobcu pripustil, aby právny predchodca žalovaného, ktorým bol Krajský stavebný úrad v Košiciach z konania vystúpil a na jeho miesto vstúpil ako žalovaný Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Košice (§ 92 ods.2 O.s.p.). Citoval znenie § 2 ods.1,2, § 9 ods.1,2,3, § 11 ods.1,2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (antidiskriminačný zákon) a konštatoval, že v danom prípade žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu a ako prvú musí riešiť otázku, kto je prípadným subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu pred diskrimináciou nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo slobody boli dotknuté, ale rovnako zistenie, že žalovaný či už fyzická alebo právnická osoba sa dopustili takéhoto konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu pred diskrimináciou. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Teda vecnou legitimáciou je potom možné rozumieť taký stav, ktorý vyplýva z hmotného práva, v rámci ktorého jeden z účastníkov je nositeľom takéhoto oprávnenia, znamená to, že je aktívne legitimovaný a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti, znamená to toľko, že je pasívne legitimovaný. V danom prípade je nesporné, že tak, ako je žalovaný označený v konaní, Slovenská republika v zastúpení, orgánom, ktorý koná za Slovenskú republiku, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky je správne a žalovaný je vecne pasívne legitimovaný. Takéto označenie subjektu vyplýva z ustanovenia § 135 CSP.
Je nepochybné, že aj štát, teda Slovenská republika, je subjektom práva a nositeľom hmotnoprávnej subjektivity a aj procesnoprávnej subjektivity. Je možné konštatovať, že ten, kto sa prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania mohol dopustiť, je iba štátny orgán, u ktorého žalobca vykonával štátnu službu v služobnom pomere. Citoval článok 26, 12 ods.2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (Dohovor č. 120/1976 Zb.) článok 12 ods.4 Ústavy SR, § 4 ods.1,2,3,4,5,6 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a mal za to, že § 12 a § 2 ods.1 zák. č. 365/2004 Z.z. a § 4 ods.3 zák. č. 400/2009 Z.z. pripúšťajú ako zakázané dôvody diskriminácie a protiprávneho porušenia rovnakého zaobchádzania aj iné dôvody. Výpočet dôvodov, na základe ktorých nemožno nikoho poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, nie je uzavretý, ide o dôvody vymenované demonštratívne. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 64/2000 z 31.1.2001 určil, že podľa čl. 12 ods.2 Ústavy SR je zakázaným diskriminačným dôvodom aj iné postavenie. Bolo preukázané a je nesporné, že žalobca sa dostal do iného postavenia oproti ostatným štátnym zamestnancom žalovaného tým, že sa stal stranou sporu na strane žalobcu. Žalobca preukázal existenciu iného postavenia, s ktorým právny poriadok spája zákaz diskriminácie. Diskriminácia žalobcu žalovaným sa prejavila vo forme priamej diskriminácie pre nedôvodné nevyplatenie funkčného platu. V konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II rozsudkom pod sp. zn. 22C/46/2004 zo 6.12.2006 bolo rozhodnuté, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému trvá. Žalovaný ani po právoplatnosti rozhodnutia súdu 26.7.2007 žalobcovi nevyplatil funkčný plat napriek zákonnej povinnosti podľa § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Žalovaný vyplatil žalobcovi funkčný plat až 16.2.2011, teda po 4 rokoch od právoplatnosti rozsudku súdu, ktorým vyslovil, že štátnozamestnanecký pomer trvá, resp. po 5 rokoch odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný nevytvoril rovnaké pracovné podmienky pre žalobcu, neumožnil vzdelávanie a prehlbovanie kvalifikácie, služobné cesty, vo forme nepriamej diskriminácie. Neposkytol žalobcovi primerané doby na riešenie problémov, vracal spisy nadriadenou tak, aby nemohol dodržiavať lehoty pre ich včasné vyhotovenie, obťažoval žalobcu zvýšenou a neprimeranou kontrolou prítomnosti na pracovisku oproti iným štátnym zamestnancom, sledoval pohyb a odchod žalobcu na pracovisku. Žalovaný dal pokyn smerujúci voči ostatným štátnym zamestnancom, ktorým im bolo zakázané komunikovať so žalobcom, radiť mu v pracovných veciach, pomáhať mu zapožičaním pracovných pomôcok, ktoré žalovaný týmto štátnym zamestnancom poskytol. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi došlo predovšetkým diskriminačným konaním žalovaného v oblasti odmeňovania, diskriminačným konaním v oblasti podmienok vykonávania štátnej služby (pracovné podmienky), diskriminačným konaním v oblasti vzdelávania, diskriminačným konaním v oblasti príležitosti na funkčný postup a diskriminačným konaním v oblasti hodnotenia práce. Žalobca výpoveďou a listinnými dôkazmi preukázal javy uvedených foriem diskriminácie. Žalobca predložil dôkazy - žalobu, ktorú uplatnil na Okresnom súde Košice II o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu platu, výzvu na umožnenie výkonu práce zo 27.9.2006, opätovnú výzvu k umožneniu nástupu do práce zo 30.5.2007, výzvu na úhradu platu z 8.1.2008, rozhodnutie zo 7.8.2007, ktorým bol odvolaný z funkcie predstaveného Odboru iných odvetvových vzťahov Okresného úradu Košice II bez uvedenia dôvodov, zápisnicu z osobného pohovoru so štátnym zamestnancom v súvislosti s trvalým preložením z 3.10.2007, právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 22C/46/2004-232 zo 6. 12. 2006, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 2.12.2010 č.k. 1Co/205/2009-295, ktoré súd považoval za dostatočné. Súd preto nepokračoval vo vypočutí manželky žalobcu Q. Č., ktorú žalobca navrhol vypočuť ako svedkyňu. Žalovaný nepreukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi neporušil (§ 11 ods.2 zák. č. 365/2004 Z.z.). 32. Štátnozamestnanecký pomer žalobcu trval nepretržite, nebol skončený platne ani neplatne, nebol preto žiadny dôvod, aby žalovaný nevyplácal žalobcovi funkčný plat za obdobia, počas ktorých bol jeho zamestnancom. V priebehu súdneho konania nastala nová skutočnosť, ktorá bola čiastočne v príčinnej súvislosti s diskrimináciou žalobcu a stresovým prostredím na pracovisku, ako vyplynulo zo záverov znaleckého dokazovania. Žalobca utrpel cievnu mozgovú príhodu (NCMP) a stredne ťažkú depresiu. Išlo o prehĺbenie ujmy spôsobenej žalobcovi v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciou na pracovisku. Ďalej citoval znenie § 100 ods.1, § 101, § 112 O. z., a je toho názoru, že každým dňom trvania štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na pracovisku žalovaný protiprávne zasahoval a porušoval žalobcovo právo na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania. Právo žalobcu sa teda nemohlo vykonať prvý raz v roku 2007, ako tvrdil žalovaný, keďže právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikalo a narastalo každým dňom pôsobenia diskriminácie. Žalobca svoje právo na zaplatenie náhrady mzdy uplatnil žalobou doručenou na Okresný súd Košice II zo 17.3.2004, pričom jeho nárok bol vylúčený na samostatné konanie. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 2.12.2010 týkajúce sa zaplatenia funkčného platu žalobcu nadobudlo právoplatnosť 21.1.2011. K premlčaniu nároku by došlo 22.1.2014. Žalobca podal žalobu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s príslušenstvom 18.7.2011, v rámci plynutia premlčacej doby a jeho nárok preto nie je premlčaný. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17.2.2011 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2009 z 3.2.2010, na ktoré sa odvolával žalovaný, nemožno v predmetnej právnej veci aplikovať. Uznesenie sp. zn. 5Cdo/265/2009 nemožno uplatniť pre rozličnosť predmetov konaní a skutkových okolností. Uznesenie sp. zn. 5Cdo/42/2009 sa dotýka ochrany osobnosti a nemožno ho preto v predmetnej veci aplikovať. Na základe uvedených záverov a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd konštatoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Poskytnuté zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nepovažoval za dostačujúce a priznal žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prihliadol pritom na skutočnosť, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bol žalobca počas celej doby súdneho konania, keď sa nemohol zamestnať, odkázaný na príjem svojej rodiny. Porušením zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným tým, že mu nevyplácal v období od roku 2004 do roku 2007 funkčný plat, ktorý mu podľa zákona patril, došlo k zníženiu postavenia a vážnosti žalobcu v spoločnosti a zníženiu jeho dôstojnosti. Určil ako primeranú a spravodlivú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur a v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol ako neopodstatnený. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP tak, že priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, lebo stanovenie výšky plnenia bolo závislé od úvahy súdu. O trovách štátu rozhodol podľa čl. 4 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že zaviazal žalovaného nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %. 3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a to v časti rozsudku, ktorým súd konštatoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, priznal „žalovanému“ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- €, priznal žalobcovi náhradu trov konania a žalovaného zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške 100 % z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. Odvolaním nenapadol rozsudok v časti, v ktorej súd žalobu zamietol. Citoval z odôvodnenia rozsudku a poukázal na vady rozsudku. V celom rozsahu nestotožňuje s rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017, a to najmä z dôvodu, že tento rozsudok trpí viacerými vadami a pochybeniami. Súd založil svoj názor na tom, že žalobca bol diskriminovaný na skutočnosti, že žalobcovi nebola vyplatená náhrada mzdy za obdobie, počas ktorého prebiehal na Okresnom súde Košice I spor o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (roky 2004 - 2007). Po právoplatnosti rozhodnutia súdu o tom, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu bol skončený neplatne, prebiehal medzi žalobcom a žalovaným spor o náhradu funkčného platu za obdobie rokov 2004 - 2007. V tejto súvislosti súd akosi opomenul skutočnosť, že žalobcovi bola náhrada mzdy vyplatená bezodkladne po tom, ako rozsudok súdu, ktorým bola stanovená jej výška, nadobudol právoplatnosť. Skutočnosť, že výška náhrady mzdy, ktorú má žalobca žalovanému vyplatiť, je sporná, potvrdzuje aj to, že ani odvolací súd sa v tejto veci nezhodol na výške sumy s prvostupňovým súdom, keďže zmenil rozsudok ohľadom tejto výšky, a to v prospech neho. Taktiež nie je zrejmé, ako takýmto konaním spôsobil to, že žalobca bol diskriminovaný. V prípade sporu medzi dvoma účastníkmi akéhokoľvek právneho vzťahu je predsa súd tým orgánom, ktorý môže vo veci rozhodnúť. Na základe súdnej praxe je taktiež možné odvodiť, že je veľmi málo pravdepodobné, aby sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli na sume, ktorú má zamestnávateľ zamestnancovi v takomto prípade vyplatiť. Taktiež podotkol, že žalobcovi boli v spore o náhradu jeho funkčného platu priznané aj úroky z omeškania, ktoré majú v zmysle súdnej praxe pôsobiť ako sankčný prostriedok. Odôvodnenie súdu o tom, že žalobcovi bola spôsobená ujma tým, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania nevyplatením funkčného platu, považuje za absolútne arbitrárne rozhodnutie. V súvislosti so spôsobom výpočtu, akým súd žalobcovi určil výšku nemajetkovej ujmy, sa toto rozhodnutie javí ako účelové. Žalobca sa domáhal antidiskriminačnou žalobou určenia, že konanie žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu), ktoré spočívalo v tom, že žalobcovi po tom, ako súd právoplatne konštatoval, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo neplatné, neprideľoval prácu, pracovné pomôcky a pod. S týmto názorom súdu sa nemôže stotožniť, nakoľko žalobcovi nebolo možné do času, kedy bol zaradený do funkcie, prideľovať prácu, nakoľko pre žalobcu v tom čase nebolo v služobnom úrade vhodné voľné miesto, pričom miesto, ktoré zastával pred neplatným skončením pracovného pomeru bolo zrušené. Súd taktiež uvádza, že hoci v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a o náhradu funkčného platu, bola ako žalovaný označená Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a v spore o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania koná súd na strane žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uvedené súd odôvodnil tým, že štát môže byť nositeľom práva a povinností a teda mohol zapríčiniť porušenie práv žalobcu podľa ustanovení antidiskriminačného zákona. Uvedené odôvodnenie súdu je absolútne nesprávnym právnym posúdením prejednávaných skutočností. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Slovenská republika sú dvoma rôznymi subjektmi práva, s odlišným postavením.
V zmysle § 18 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník") vznikajú právnické osoby písomnou zmluvou, zakladacou listinou alebo na základe ustanovení osobitného zákona. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ako štátna rozpočtová organizácia. Jeho kompetencie vymedzuje uvedený zákon. Citoval znenie § 21 O. z., § 73 CSP. Na základe uvedeného je zrejmé, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva rôzne subjekty, ktorých postavenie pred súdom a najmä pasívna či aktívna legitimácia v súdnom konaní sa líšia a teda nieje možné ich zamieňať. V tejto súvislosti poukázal na R 22/1982: „Štát ako subjekt občianskoprávneho vzťahu nemožno zamieňať s rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu." Postavenie štátu, resp. Slovenskej republiky ako pasívne legitimovaného subjektu prichádza do úvahy len v zákonom predpokladaných prípadoch. Preto postavenie žalovaného Slovenskej republiky zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky si nemožno zamieňať s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi a toto postavenie Ministerstva vnútra SR nemožno zmiešavať, lebo v konkrétnom prípade len od správneho rozlíšenia predmetu konania závisí aj správne riešenie vecnej legitimácie v prejednávanom spore. Toto tvrdenie opiera o názory viacerých súdov, napríklad Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co 307/07-182 z 4.12.2008 a citoval zo str. 11. Na základe uvedeného je teda zrejmé, spájať konania, kde ako žalovaný vystupuje Slovenská republika s konaním, kde je ako žalovaný označené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj z uvedeného je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku, na základe ktorého súd dospel k záveru, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako žalovaný porušilo práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie, sa vyznačuje vadami, ktoré majú za následok nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že dostatočne preukázal, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť vo vzťahu k žalobcovi považované za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Jednoznačne preukázal, že v prípade, ak by sa v rovnakej situácii ocitol iný zamestnanec, postupoval by rovnako. Má za to, že odôvodnenie súdu, spočívajúce v tom, že žalobca bol v tzv. inom postavení podľa ustanovení antidiskriminačného zákona, nemá oporu v obsahu spisu a vo vykonanom dokazovaní. Rozsudok považuje za nesprávny a účelový. Takisto Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku č. lCo/201/2007-219 z 28.10.2008 a citoval zo str. 6. K obdobnému názoru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I. US 137/07-15 z 23.08.2007 a citoval z odôvodnenia. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd vec absolútne nesprávne právne posúdil, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie sa vyznačuje takými vadami, ktoré majú za dôsledok nesprávne rozhodnutie vo veci. Námietka premlčania má za to, že v tejto časti súd taktiež dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Jeho námietka je v plnej miere dôvodná a opodstatnená. Výpočet lehoty, od ktorej sa mohlo začať počítať premlčanie, je zo strany súdu arbitrárny a nesprávny, na základe rozsudku, právoplatného 21.1.2011, nemohla začať plynúť lehota na podanie žaloby, nakoľko práve na základe tohto rozsudku bola náhrada funkčného platu žalobcovi vyplatená. Samotný žalobca diskriminačné konanie žalobcu odvodzoval od skutočností, že mu nebola náhrada funkčného platu vyplatená v roku 2007. Má za to, že premlčacia doba mohla žalobcovi začať plynúť najneskôr v období od právoplatnosti rozsudku, ktorým súd rozhodol, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bolo neplatné, nakoľko práve v období, v ktorom malo zo strany žalovaného podľa tvrdení žalobcu dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a to žalobcom tvrdeným neprideľovaním práce a nevyplatením mzdy. Rozsudok, ktorým súd konštatoval neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, nadobudol právoplatnosť 26.7.2007. Teda aj keby sa premlčacia doba počítala od najbližšieho termínu na výplatu mzdy žalovaného, čo bolo 13.8.2007, nároky žalobcu boli premlčané najneskôr v auguste 2010. Žalobca sa svojich nárokov domáhal žalobou podanou 18.7.2011. Z obsahu vyjadrení samotného žalobcu, uvedených aj v odôvodnení rozsudku, je zrejmé, že žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči jeho osobe odvodzoval výlučne zo skutočnosti, že mu nebola vyplatená náhrada funkčného platu v roku 2007 (za obdobie rokov 2004 - 2007), teda po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Právo žalobcu sa teda mohlo vykonať už v tomto roku a nároky uplatnené podanou žalobou sú premlčané. Námietku premlčania, vznesenú žalovaným, považuje v plnej miere za dôvodnú a má za to, že súd sa s touto námietkou v odôvodnení rozhodnutie vysporiadal nesprávne. Výška priznanej náhrady funkčného platu - súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- €, nakoľko konštatovanie porušenia práv žalobcu považoval za nedostatočné. V tejto časti je však rozsudok súdu nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, nakoľko súd neuviedol, na základe akej skutočnosti a akým výpočtom považoval ním stanovenú sumu za primeranú. Vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces. Toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky je za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavka na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 220 CSP (jeho znenie citoval). Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať, že úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami. Tak isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami (napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii, uvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 220 CSP. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením tohto práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto strane sporu takto odníma možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci. Rozhodnutie súdu musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na základe ktorých je založené (III. ÚS 119/03 z 16.09.2003). Obdobne podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 z 3.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto postup súdu za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. US 335/2006). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997, viď. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27.04.2006 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný." Odôvodnenie rozsudku považuje za zmätočné, nedostatočné a nejednoznačné, má za to, že súd sa nevysporiadal dostatočne s jeho prostriedkami procesnej obrany, a nevyhodnotil správne prostriedky procesného útoku žalobcu. Odôvodnenie rozsudku súdu „prvého stupňa“ považuje za formalistické a arbitrárne bez toho, aby malo rozumný základ v obsahu spisu. Rozhodnutie súdu o tom, že je žalovaný porušil právo žalobcu na rovnaké zaobchádzanie je neopodstatnené, dostatočne neodôvodnené, v rozpore s vykonaným dokazovaní a objektívnym právom. Na základe uvedeného, najmä vzhľadom na arbitrárnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku v právnej veci žalobcu: G.. S. Č. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sp. zn. 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017 navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamieta, alebo ak sa nestotožní s jeho návrhom, aby rozsudok v právnej veci žalobcu: G.. S. Č. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sp. zn. 15C/223/2011-343 zo 4.4.2017 zruší a vráti na ďalšie konanie. 4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol k tvrdeniu žalovaného, že mu nie je zrejmé, ako vyplatením náhrady funkčného platu až v roku 2011 za obdobie rokov 2004 - 2007 spôsobil diskrimináciu, že to iba dokumentuje celkový prístup žalovaného voči jeho osobe. Navyše je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nezaložil svoj názor iba na tomto spôsobe diskriminácie voči žalobcovi, ale aj na ostatných spôsoboch v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedených (napr. body č. 28, 29), ktoré spoločne tvoria mozaiku diskriminačného správania sa voči nemu. K tvrdeniam žalovaného o spornosti výšky náhrady funkčného platu za obdobie rokov 2004 - 2007 a s tým súvisiacich ďalších tvrdení o nemožnosti jej vyplatenia žalobcovi už v roku 2007, si dovolil odkázať na naše skoršie vyjadrenia v tejto veci uskutočnené, predovšetkým na „Stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu odporcu" z 12.9.2011, podané 13.9.2011, a tiež na „Vyjadrenie navrhovateľa k podaniu odporcu zo 1.10.2012..." z 8.10.2012, podané 10.10.2012, pričom má za to, že súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami vysporiadal správne, ako je uvedené v bode č. 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu, ako je aj uvedené v tomto bode odôvodnenia, je teda zrejmá diskriminácia žalobcu, keďže ak by tento nebol účastníkom skorších súvisiacich súdnych konaní ako žalobca, náhrada funkčného platu by mu bola vyplatená už v roku 2007 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku OS Košice II, sp. zn. 22C/46/2014, a nie až v roku 2011. Vyplatenie náhrady funkčného platu žalobcovi v roku 2011 predstavovalo zneužitie práva Krajským stavebným úradom v Košiciach ako istú formu „odplaty" voči žalobcovi za jeho vystupovanie v súvisiacich súdnych konaniach ako žalobca. Tvrdenie žalovaného o tom, že nevyplatenie náhrady funkčného platu v roku 2007 nie je diskrimináciou, je teda nesprávne. K nevôli žalovaného stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru, neprideľovaní práce, pracovných pomôcok a pod. a jej odôvodneniu uviedol, že žalobca jednoznačne preukázal diskriminačné konanie opísané v bode č. 28 a 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku, spôsobené vyššie uvedeným diskriminačným dôvodom. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil toto konanie ako diskriminačné. Tvrdenie žalovaného o nemožnosti prideľovania práce z dôvodu zrušenia miesta, ktoré zastával pred neplatným skončením pracovného pomeru, a z dôvodu neexistencie vhodného pracovného miesta, nemohlo a nemôže obstáť vzhľadom na charakter a časový rozsah predmetného diskriminačného konania. K tvrdeniam žalovaného o neexistencii jeho pasívnej vecnej legitimácie v tejto veci uviedol, že tieto sú úplne irelevantné, nakoľko žalovaný je správne v tejto procesnej pozícii, a to vzhľadom na skutočnosti uvedené v našom podaní „Návrh na pripustenie zámeny účastníka konania na strane žalovaného..." z 2.1.2013, podanom 22.1.2013. V tomto kontexte tak riešenie otázky zámeny subjektu Slovenská republika so subjektom Ministerstvo vnútra SR je úplne nepotrebné a nadbytočné. K tvrdeniam žalovaného ohľadne námietky premlčania uvádzame, že nie je pravdou, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči jeho osobe odvodzoval výlučne zo skutočnosti, že mu nebola vyplatená náhrada funkčného platu v roku 2007. Ako už uviedol vyššie, zo spisu je zrejmé, že diskrimináciu voči svojej osobe odvodzoval aj z iných skutočností, vymedzených v bodoch č. 28 a 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Považuje za správne vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s predmetnou námietkou premlčania, nakoľko je evidentné, že sa jednalo trvajúcu diskrimináciu. Čo sa týka diskriminácie nevyplatením náhrady funkčného platu v roku 2007, tu poukázal na to, že žalovaný absolútne nezobral do úvahy § 112 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že napadnutý rozsudok je v časti priznania náhrady vo výške 3 000,- eur nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Má za to, že súd prvej inštancie v bode č. 41 v spojení s bodom č. 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom a špecifikované odôvodnil, prečo priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30 % požadovaného nároku, keďže tam uviedol skutočnosť, na ktorú prihliadal pri rozhodovaní, či a akú výšku nemajetkovej ujmy žalobcovi priznať. Ak žalovaný poukazuje na nutnosť naplnenia § 220 Civilného sporového poriadku čo do kvality odôvodnenia rozsudku, tak uviedol, že všetky náležitosti vyžadované týmto ustanovením odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok má. Na základe vyššie uvedeného si dovolil navrhnúť, aby odvolací súd v zmysle § 387 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi aj trovy odvolacieho konania. 5.Rozsudok, vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, nebol odvolaním napadnutý a tento výrok nadobudol právoplatnosť (§ 367ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. 6.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 7.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 8.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 9.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 10.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 11.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 12.Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov. 13.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lCdo/184/2010). 14.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalobcami uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 15.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 CSP a p.. 16.Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 17.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 18.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 19.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 20.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 21.K námietkam žalovaného uvedených v odvolaní odvolací súd uvádza: 22.Odvolací súd sa plne stotožňuje s definíciou a stanoviskom súdu k vecnej legitimácií uvedenej v bode 18 odôvodnenia a dopĺňa, že pasívna legitimácia žalovaného (MV SR) vyplynula z prechodu práv a povinností, o ktorých sa v tomto konaní koná a ktoré patrili jeho právnemu predchodcovi (Krajskému stavebnému úradu) v súlade s § 2 ods.3 zák. č. 345/2012 Z. z. [práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali štátnu službu v krajskom školskom úrade, krajskom stavebnom úrade a územnej vojenskej správe, prechádzajú na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo").], ktorý k 31.12.2012 zanikol, ako aj v súlade s Oznámením z 10.12.2012 a 21.1.2013 (č. l. 112, 113). Námietka žalovaného ohľadne dvoch samostatných subjektoch SR a MV SR je ničím neodôvodnená. Súd pôvodne konal s Krajským stavebným úradom (tak ako bol označený v žalobe) a následne s jeho právnym nástupcom Ministerstvom vnútra SR, tak ako je označený v záhlaví rozsudku a nikdy nekonal so Slovenskou republikou, za ktorú malo konať MV SR. 23.Súd správne posúdil aj námietku premlčania. Zo skutkového stavu, ktorý popísal žalobca v žalobe a preukázal výpoveďou žalobcu pred súdom (2.10.2012), písomným doplnením výpovede vo vyjadrení doručenom súdu 23.4.2013, listinnými dôkazmi - Upozornenie vedúceho služobného úradu - vyjadrenie zo 7.2.2011 (č. l. 104), Upozornenie z 5.11.2010 (č. l. 95), fotokópia z knihy príchodov a odchodov za obdobie od 26.7.2007 do 31.12.2007 (č. l. 127 - 139). Diskriminácia u žalobcu sa neprejavila jedným konaním žalovaného. Išlo o dlhodobé, mnohopočetné konania, ktoré spolu vytvorili mozaiku správania, ktoré nie je možné hodnotiť inak ako diskriminačné. Žalovaný nijako tvrdenia žalobcu nevyvrátil, nepreukázal, aby obdobným spôsobom sa choval k ostatným zamestnancom a to ani v prvoinštančnom konaní ani v podanom odvolaní. Tieto útoky na žalobcu začali po jeho nástupe do práce (30.7.2007) a pretrvávali až do podania žaloby (posledný datovaný záznam 7.2.2011), pričom prevažná časť sa udiala potom ako preložený do funkcie odborného radcu (4.10.2007). Udalosti, ktoré nastali v období od 13.7.2008 do 13.7.2011 nie sú premlčané. 24.V konaní bolo preukázané, že diskriminácia žalobcu žalovaným existovala vo forme napr. nevytvorenia rovnakých pracovných podmienok a podmienok vykonávania štátnej služby oproti iným štátnym zamestnancom z pohľadu materiálneho a vecného zabezpečenia, pracovných pomôcok, neumožnenie vzdelávania a prehlbovania kvalifikácie, nevysielanie na pracovné/služobné cesty, neumožnenie účasti na školeniach (tzv. priama diskriminácia, ktorou rozumieme situáciu - konanie alebo zanedbanie, keď sa s osobou zaobchádza horšie, menej priaznivo ako s inou osobou, zaobchádzalo sa alebo by sa zaobchádzalo v porovnateľnej situácii), neposkytnutie primeraných dôb na štúdium spisu za účelom plnenia pracovných úloh, nemožnosť dodržiavania termínov pre vyhotovenie rozhodnutí vracaním spisov nadriadenou tak, aby následne nebolo možné dodržať lehoty pre ich včasné vyhotovenie, vracanie pracovných úloh ako nedostatočných alebo nesprávnych bez určenia dôvodu ich vrátenia (tzv. nepriamej diskriminácie, ktorou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou), obťažovanie je také zaobchádzanie s osobou, ktoré táto osoba môže odôvodnene považovať za nepríjemné, nevhodné alebo urážlivé a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zníženie dôstojnosti tejto osoby alebo vytvorenie nepriateľského, ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia alebo ktorého strpenie môže pokladať za podmienku na rozhodnutie alebo výkon práv a povinností vyplývajúcich z právnych vzťahov (napr. zvýšená a neprimeraná kontrola prítomnosti na pracovisku oproti iným štátnym zamestnancom, telefonické monitorovanie, sledovanie pohybu a odchodov napr. na toaletu), pokynov na diskrimináciu (napr. pokyn smerujúci voči ostatným štátnym zamestnancom, ktorým im bolo zakázané komunikovať so žalobcom, radiť mu v pracovných veciach, pomáhať mu napr. zapožičaním pracovných pomôcok, ktoré žalovaný týmto štátnym zamestnancom poskytol, avšak žalobcovi nie), nabádania na diskrimináciu [napr. výhody vyplývajúce z realizácie pokynov na diskrimináciu (vrátane väčšej miery tolerancie, benevolentnosti zo strany žalovaného k plneniu pracovných úloh týchto štátnych zamestnancov, ich ne/prítomnosti na pracovisku a pod.)]. Konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi je diskriminačným konaním v oblasti podmienok vykonávania štátnej služby (pracovné podmienky), vzdelávania (prehlbovanie a zvyšovanie kvalifikácie), v oblasti príležitostí na funkčný postup, hodnotenia práce, šikanovaním (mobbingom a bossingom), porušením § 2 ods.3 antidiskriminačného zákona (konaním v rozpore s dobrými mravmi), protiprávnym zasahovaním do osobnostných práv žalobcu porušovaním, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a ponižovaním na pracovisku. 24.Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Za takéto konanie nesie primárne zodpovednosť zamestnávateľ, ktorý je povinný vytvoriť na pracovisku také podmienky, aby nedochádzalo k šikane jeho zamestnancov, či už vo forme mobbingu alebo bossingu. 25.V súlade s § 11 ods.1 zák. č. 365/2004 Z. z. konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). 26.V súlade s § 11 ods.2 zák. č. 365/2004 Z. z. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 27.Žalovaný v odvolaní namieta, že súd riadne neodôvodnil výšku priznanej majetkovej ujmy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je veľmi problematické určenie konkrétnej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko nik nevie vstúpiť do vnútra obete šikany a objektívne si predstaviť závažnosť ujmy spôsobenej v jej prežívaní. Súd v bodoch 27,28,29 a 41 vyhodnotil v čom bol žalobca diskriminovaný a priznanú sumu určil podľa vlastnej úvahy, pričom je evidentné, že prihliadal na dĺžku doby počas ktorej žalobca pociťoval diskrimináciu a následky, ktoré boli ňou vyvolané zásah do ľudskej dôstojnosti. Je evidentné, že žalobca bol diskriminovaný viac ako 3 roky nepretržite, preto náhradu vo výške 3 000 eur možno považovať za primeranú a dostatočnú. 28.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 29.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 30.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 31.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32.V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník (§ 262 ods.2). 33.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.