Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/313/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a členov senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu: O. B. E.. XX.XX.XXXX, I. J. XX, právne zastúpený JUDr. Zuzanou Kollárovou, advokátkou, Zimná č. 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: P. B. E.. XX.XX.XXXX, I. J. XXX, právne zastúpenému JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom so sídlom Južná trieda 28, Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 2C/480/2015-78 z 26.5.2017

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Tomáša Adamca, 100 % náhrady trov konania do troch dní od ich vyčíslenia súdom (výrok II.). Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobným návrhom, doručeným súdu dňa 6.11.2015, domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to k „dielu 1“ o výmere 190 m2, ktorý pôvodne patril do parcely E-KN č. 932/2, dnes zapísanej na LV č. XXXX k. ú. J., v danom čase zapísanej na LV č. XXX k. ú. J., ktorá dnes je začlenená do parcely C KN č. 930/9 orná pôda o výmere 304 m2, zapísanej na LV č. XXX k. ú. J. vo vlastníctve žalovaného. Právna predchodkyňa žalovaného W. B., jeho matka, nadobudla parcelu č. 930/9 k. ú. J. podľa geometrického plánu na právne vysporiadanie a oddelenie parcely ku právnemu vysporiadaniu č. 10757350-47/95 zo dňa 28.4.1995, ktorý vyhotovil U.. P. J. a nové hranice boli v prírode označené železnými rúrkami a oplotením. Žalobca podal žiadosť o poskytnutie informácie ohľadom zmien vlastníckeho práva k parcele registra C KN 930/9 a 932/4 v k. ú. J. a Okresný úrad Spišská Nová Ves, katastrálny odbor, oddelenie technické, dokumentácie a poskytovania informácií oznámilo nasledovné: Žalobca k bodu 1. Notárskej zápisnice, osvedčeniu o vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti uviedol, že v zápisnici je špecifikovaný „diel 1“ o výmere 190 m2 v celosti a „diel 2“ o výmere 412 m2 v celosti, pričom tvrdil, že W. B. mohla vyplatiť Š. T., starého otca žalobcu, ale len za pozemok pod domom, zastavaná plocha o výmere 412 m2. Diel l, ktorý je predmetom sporu, nebol predmetom neformálnej kúpy a predaja medzi W. B. a Š. T., preto sa domáha prinavrátenia vlastníctva „k dielu 1“ o výmere 190 m2. Vyjadril sa, že nevie, čo O. A. mohol svedčiť, lebo predná časť, pozemok, na ktorom je postavený dom W. B., bol riešený v r. 1953. Nevie, aké poznatky môže mať k veci O. A., narodený 1948, v roku 1997, v čase vydania osvedčenia. Svedka O. A. nepovažuje za veľmi dôveryhodného, zrejme chcel žalovanému pomôcť, sú dobrí kamaráti, ale s ním nikto nič nejednal. Zo strany žalovaného sa cíti byť okradnutý, oklamaný a vec sa dá riešiť aj inak.

Žalobca sa pôvodne vyjadril, že brat žalovaného, A. B., asi pred 20 rokmi, mal záujem o kúpu „dielu 1“, ale následne spresnil, že brat žalovaného mal záujem o kúpu susediaceho pozemku, a preto od výsluchu A. B. ako svedka bolo upustené. Následne nastala postupnosť krokov zo strany žalovaného a vzhľadom na tieto okolnosti, aj keď to nie je veľká výmera, má 14 súrodencov a pôjde za tým. Osobne problém so žalovaným neriešil. Žalovaný na svoju obranu uviedol a poukázal na Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 7D 132/2011 zo dňa 28.10.2011 na základe ktorého nadobudol parcelu č. 930/9, k. ú J. zapísanú na LV č. XXX titulom dedenia po svojej matke, W. B., X.. I.. Naopak zo strany žalobcu nebolo preukázané, že bol vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu a pretože sa jedná o určovaciu žalobu, je povinný v konaní preukázať naliehavosť právneho záujmu. Upriamil pozornosť na geometrický (polohopisný) plán č. 93-00-25-56-922-430, z ktorého je zrejmé, že rodičia mali zameraný dom a dvor o výmere 623 m2 a jedná sa o pozemok, ktorý kúpili od p. T., starého otca žalobcu a ide o zameranie zo dňa 5.11.1956. Na podporu svojho tvrdenia predložil výmer Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi zn. XI-711.2-1954 zo dňa 18.5.1954, ktorým bola povolená stavba rodinného domu jeho otcovi, O. B. II. na parcele č. 932/2, čo súvisí s polohopisným plánom zo dňa 5.11.1956. V posudzovanej právnej veci súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že bolo preukázané, že matka žalovaného, W. B., X.. I., podľa notárskej zápisnice zo dňa 4.6.1997 užívala ako svoju vlastnú „diel 1“ parcely o výmere 190 m2 v celosti na podklade neformálneho prevodu od vtedajšieho vlastníka Š. T. v roku 1953 za kúpnu cenu 3 000,- Sk. Žalobca len spochybnil, ale v konaní nepreukázal, že predmetom neformálneho prevodu nebol i „diel 1“ o výmere 190 m2. Tvrdeniu žalovaného zodpovedá to, že jeho rodičia nadobudli neformálnym prevodom i pozemok „diel 1“, že jeho právni predchodcovia mali vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu na parcele č. 932/2 k. ú. J. ešte v roku 1953, pozemok nerušene užívali od roku 1953, po smrti matky žalovaného W. B. v roku 2011 sporný diel parcely je vo vlastníctve žalovaného a tiež nebol nikým upovedomený a rušený, že pozemok užíva. Súd nezistil rozpor medzi tvrdením právnej predchodkyne žalovaného, W. B., že nadobudla vlastnícke právo vydržaním podľa predmetného osvedčenia o vydržaní. Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak, zbytočné. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva preukázať. Žalobca v zásade nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva zatiaľ nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno preventívne odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii (neexistencii) predmetného práva. Naliehavosť právneho záujmu sa chápe tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu a prejaví sa tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný a naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Napriek tomu, že podaná žaloba má všetky náležitosti podľa § 127 Civilného sporového poriadku, teda obsahuje označenie strán, úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a žalobný návrh, súd považuje žalobu za nedôvodnú i keď ide o žalobu, ktorá je úplná s ohľadom na to, že z nej je zrejmé to, čoho, proti komu a na základe akých skutkových tvrdení sa žalobca domáha. Jeho právne postavenie sa nezmení a má k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že u žalobcu absentuje naliehavý právny záujem, jeho tvrdené právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, naopak do tejto neistoty sa podanou žalobou dostal žalovaný, ktorý preukázanou relevantnou genézou nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti časti parcely registra E KN 932/2 „diel 1“ vo výmere 190 m2 je v pozícii ohrozeného vlastníka, i keď poskytnuté informácie Okresným úradom Spišská Nová Ves, katastrálnym odborom svedčia v jeho prospech.

2. V podanom odvolaní žiadal žalobca nasledovne:

- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f) a

- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h) Napadnutý rozsudok je odôvodnený v zásade dvoma skutočnosťami: a. že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, keďže pred podaním žaloby neexistoval stav právnej neistoty, naopak, ten bol vyvolaný až podaním žalobného návrhu a

b. že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že predmetom neformálneho prevodu vlastníckeho práva medzi právnym predchodcom žalovaného a starým otcom žalobcu nebol „diel 1', teda sporný pozemok. Ani jeden z uvedených dôvodov nepovažujeme za daný. Sme toho názoru, že žalobca má na podanej žalobe naliehavý právny záujem a že uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno. Ad a. Naliehavý právny záujem: Naliehavý právny záujem v danom prípade bol daný a preukázaný. Bolo preukázané (Správou Okresného úradu Spišská Nová Ves, katastrálny odbor - bod 12. odôvodnenia), že žalobca bol výlučným vlastníkom aj sporného dielu 1 dnešnej parcely C-KN č. 930/9, a to až do momentu spísania notárskej zápisnice v roku 1997 a jej zápisu do príslušného katastrálneho operátu, pričom žalobca toto vlastníctvo nadobudol titulom darovacej zmluvy v roku 1991. Žalobca teda riadne a dôvodne nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku a nemal žiadnu pochybnosť o tom, že neexistuje žiadny právny titul na to, aby mu toto vlastníctvo bolo odňaté, resp. aby akákoľvek iná osoba mohla originálnym spôsobom nadobudnúť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti. Vzhľadom k tomu, že bez vedomia a proti vôli žalobcu si právna predchodkyňa žalovaného nechala spísať notársku zápisnicu o vydržaní, pričom žalobca bol známym vlastníkom, z tej istej obce, ktorého ani len nekontaktovala (a naproti tomu doložila k notárskej zápisnici vyjadrenie svedka A., ktorý sa v konaní vyjadril, že si na to nepamätá a že o tejto parcele ani nemal vedomosť a pani B., čo bola sestra nadobúdateľky), vznikol u žalobcu stav právnej neistoty o tom, kto má byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Tento stav právnej neistoty objektívne trvá dodnes. Je absurdný záver, že tento stav právnej neistoty vznikol podaním tejto žaloby, keďže dovtedy žiadna neistota údajne neexistovala. Žalobca sa dodnes cíti byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti, má na to riadny nadobúdací titul (darovacia zmluva z roku 1991) a sa ako vlastník aj správa a nie je si vedomý, aby ho mohol niekto platne o toto vlastníctvo obrať. Odstránenie stavu právnej neistoty u žalobcu je možné iba v tomto súdnom konaní, neexistuje na to iný právny prostriedok. Z konania právnej predchodkyne žalovaného, kedy pri spisovaní notárskej zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva žiadnym spôsobom nekontaktovala osobu, ktorá bola v danom čase evidovaná na liste vlastníctva ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, a naopak toto vydržanie realizovala „poza jeho chrbát“ tak, aby sa o tom nedozvedel evidovaný vlastník, pričom žalobca ako evidovaný vlastník bol osobou žijúcou v tej istej obci, a teda právnej predchodkyni žalovaného osobou známou, usudzujeme, že sa jednalo o konanie proti dobrým mravom. Ak by bolo pravdou, že aj predmetný pozemok bol predmetom neformálneho prevodu z 50-tych rokov, potom by predsa žalobca nemal voči vydržaniu žiadne výhrady (ako ich nemal a nemá voči vydržaniu dielu 2 z danej parcely). Naopak, právna predchodkyňa žalovaného si musela byť vedomá, že pre „úspech“ vydržania sa o ňom nesmie dozvedieť žalobca, ktorý by ho v danom čase mohol zmariť, resp. skôr napadnúť. Takéto konanie proti dobrým mravom nemôže požívať právnu ochranu. Ad b. neunesenie dôkazného bremena o tom, že predmetom neformálneho prevodu z roku 1953 nebol diel 1. Dané odôvodnenie nepovažujeme za správne a zákonné. Žalobca uniesol dôkazné bremeno v tom, že on sám sporný pozemok nadobudol darovaním od svojej matky v roku 1991 a dodnes sa na základe tohto úkonu cíti byť jeho vlastníkom. Ak po takom dlhom čase (neformálny prevod mal udiať v roku 1953) bolo zrealizované až v roku 1997 vydržanie, potom nie je spravodlivé od žalobcu očakávať, že bude schopný uniesť dôkazné bremeno v tom, že istý pozemok nebol predmetom nejakého neformálneho prevodu vlastníckeho práva v období, keď on sám ešte nežil a ktorého aktéri už dávno nežijú. Naopak, ak by aj sporný diel 1 bol predmetom neformálneho prevodu v roku 1953 (čo žalobca stále vylučuje), tak do doby, kedy bolo realizované vydržanie znova viackrát uplynula lehota na nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a teda aj na základe tejto okolnosti by bol znova vlastníkom žalobca, resp. jeho právni predchodcovia. Sme toho názoru, že domáhať sa vydržania vlastníckeho práva v roku 1997, odvodzujúc ho od neformálneho prevodu z roku 1953, o ktorom navyše neexistuje žiaden relevantný záznam, nie je možné, a to o to viac, ak je v liste vlastníctva evidovaný známy vlastník spornej nehnuteľnosti, ktorý má o vlastníctve tejto nehnuteľnosti vedomosť. Právna predchodkyňa žalobca nevyvinula najmenšiu aktivitu v tom, aby kontaktovala žalobcu a oslovila ho s tým, že ona sa cíti byť vlastníkom predmetného pozemku. Osobitne považujeme za potrebné sa vyjadriť k výsluchu svedka O. A., z ktorého výpovede súd uzavrel, že mal potvrdiť, že právny predchodca žalovaného a ani sám žalovaný v užívaní parcely neboli nikdy rušení a nie sú mu známe žiadne nezhody ohľadom dotknutej parcely. Uvedené považujeme za nesprávne skutkové zistenie.

Je pravdou, že svedok O. A. je podpísaný na prehlásení, ktoré bolo podkladom na spísanie notárskej zápisnice o vydržaní z roku 1997, pričom sám potvrdil, že sa jedná o jeho podpis. Podstatné ale je, že uviedol, že si nevie vybaviť, z akého dôvodu figuruje ako svedok a že podpísal čestné prehlásenie a na bližšie detaily si vzhľadom na odstup času nespomína. Svedok uvádza, že ako „predseda MNV“, ktorým bol v Obci J. v rokoch 1981 až 1990 (teda v čase podpísania daného vyhlásenia už ním nebol a pôsobil mimo Obce) sa domnieval, že to, čo je ohradené, je vo vlastníctve rodičov žalovaného. Sporná parcela však ohradená v danom čase nebola, k tomu došlo až pred podaním tejto žaloby. Svedok navyše zopakoval, že si nevie vybaviť, kto ho mohol osloviť so žiadosťou o uvedený podpis, a ani žiadne okolnosti tohto podpisu si nepamätá. Tiež uviedol, že nikdy inokedy obdobné prehlásenie pre žiadnu inú osobu nepodpisoval. Svedok svojou výpoveďou vlastne vyvrátil to, že mal. podpísať v prehlásení z roku 1997, resp. uviedol, že relevantný vedomosť o tých okolnostiach nemal. Po predložení originálu daného prehlásenia na pojednávaní dňa 27.4.2017 a to sa javí, že jeho text bol predpripravený vopred a meno a podpis O.E. A. boli doplnené v inom čase, čo aj namietal právny zástupca žalobcu. S uvedeným sa súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Sme toho názoru, že celú výpoveď svedka O. A. súd nesprávne vyhodnotil a na jej základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Právny zástupca žalovaného sa vyjadril takto: Žalovaný poukázal na vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, správne a dostatočne zistil a ustálil skutkový stav a správne v tejto veci aplikoval právne normy. Žalovaný nesúhlasí s predmetným odvolaním a s dôvodmi tam uvedenými a považuje ho za neopodstatnené a nedôvodné. Na rozdiel od argumentácie právneho zástupca žalobcu je právny zástupca žalovaného toho názoru, že žalovaný absolútne uniesol dôkazné bremeno, a to tak predložením jednotlivých relevantných listinných dôkazov, ako aj svedeckými výpoveďami, ktoré potvrdili skutočnosti, tvrdené žalovaným. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, uvedeného v predmetnom odvolaní, že, začiatok citácie: „Naliehavý právny záujem v danom prípade bol daný a preukázaný“, poukázal na Rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 26.mája 2017, bod 36 až 39, s ktorým sa žalovaný v celom rozsahu stotožňuje. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, uvedeného v predmetnom odvolaní, že, začiatok citácie: „Žalobca uniesol dôkazné bremeno v tom, že on sám sporný pozemok nadobudol darovaním od svojej matky v roku 1991 a dodnes sa na základe tohto úkonu cíti byt' jeho vlastníkom“, poukázal na Osvedčenie o dedičstve sp.zn. 7D 132/2011 zo dňa 28.10.2011, na základe ktorého žalovaný nadobudol parcelu č. 930/9, k. ú. J., zapísanú na LV č. XXX, titulom dedenia po svojej matke, W. B., X.. I.. Žalovaný upriamuje pozornosť na Geometricky /polohopisný/ plán č. 93-00-25-56-922-430, z ktorého je zrejmé, že jeho rodičia mali zameraný dvor o výmere 623 m2 a jedná sa o pozemok, ktorý kúpili od p. T., starého otca žalobcu a ide o zameranie zo dňa 05.11.1956. V prospech tvrdenia je i výmer Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi zn. XI-711.2-1954, ktorým bola povolená stavba rodinného domu jeho otcovi, O. B. na parcele č. 932/2, čo súvisí s polohopisným plánom zo dňa 05.11. 1956. Žalovaný zároveň tvrdí, že jeho právna predchodkyňa okrem iného „diel 1“ nadobudla v roku 1953 na základe neformálneho prevodu od vtedajšieho vlastníka, Š. T., kedy mu bola i vyplatená dohodnutá kúpna cena vo výške 3.000,- Kčs a odvtedy užíva pozemok dobromyseľne ako vlastný a nerušene až doteraz bez toho, že by si k nemu uplatňoval vlastnícke právo niekto iný, a to i vychádzajúc z okolnosti, že žalobca mal nadobudnúť Darovacou zmluvou v roku 1991 a Osvedčenie o vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti bolo spísané až v roku 1997. Žalovaný je toho názoru, že žalobca mal do roku 2015 /kedy bola žaloba o určenie podaná na súde/ skoro 20 rokov na uplatnenie si svojich vlastníckych práv. Záverom poukázal na celý relevantný spisový materiál, obsiahnutý v súdnom spise, podľa ktorého súd prvej inštancie správne skutkovo a právne vo veci rozhodol. Žalovaný si uplatňuje 100 % náhradu trov odvolacieho konania, ktorá pozostáva z dvoch poskytnutých úkonov právnej služby, a to za ďalšiu poradu s klientom pred vypracovaním vyjadrenia k predmetnému odvolaniu a za samotné vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu. Na základe uvedených skutočností preto odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému 100 % náhradu trov odvolacieho konania.

4. Odvolací súd (verejne vyhlásil rozsudok 10.5.2018, keď oznámil v zákonnej lehote na verejnej tabuli Krajského súdu v Košiciach, že v uvedený deň a v určitej hodine pojednávacej miestnosti č. 215 sa uskutoční verejné vyhlásenie rozsudku), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a zistil, že sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 rozsudku, keďže správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

5. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je úplné a zisteným skutočnostiam prisudzoval správny právny význam (správne aj súd prvej inštancie vychádzal z judikátu, ktorý citoval).

7. Odvolací súd zastáva názor, že po vykonaní dôkazov súd prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy a dospel k správnemu právnemu záveru.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušnému právneho predpisu a nesprávnym právnym postúpením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právnym predpis alebo predpis nesprávne vyložil.

9. K dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie v podstate vyplýva, že žalovaný nemal uniesť dôkazné bremeno o tom, že by on sám sporný pozemok nadobudol darovaním od svojej matky v roku 1991 (lebo on sa cíti byť jeho vlastníkom a to aj napriek osvedčeniu o dedičstve sp.zn. 7D 132/2011 zo dňa 28.10.2011). Žalovaný nadobudol parc. č. 930/9 kat.úz. J. zapísanú na LV č. XXX a to titulom dedenia po svojej matke W. B., X.. I..

10. Konanie pred súdom prvej inštancie ako aj konanie pred odvolacím súdom predstavuje určité spojené nádoby, tieto konania treba považovať za jeden celok podľa ustálenej súdnej praxe (pozri aj uznesenie sp.zn. 7Cdo/117/2014), kde jednoznačne zdôraznil svoj právny názor Najvyšší súd SR, že pri určujúcej spätosti rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie sa vytvára organická jednota, čo napokon takýto prístup reflektuje aj citovaná judikatúra ESĽP. Ak aj odvolací súd nevykonáva dokazovanie a v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, potom postačí, ak v odôvodnení rozsudku vyzdvihne a zaoberá sa relevantnými skutkovými zisteniami a stručne zhrnie právne posúdenie veci, potom už rozhodnutie odvolacieho súdu takto v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým ako už bolo povedané tvorí jeden celok.

11. Žalobca síce v odvolaní namieta, že geometrický (polohopisný) plán č. 93-00-25-56-922-430 dokazuje, že jeho rodičia mali mať zameraný dvor o výmere 623 m2 a ide o pozemok, ktorý kúpili od p. T., starého otca žalobcu, pričom išlo o zameranie z roku 1956. V prospech tvrdenia odvolania je i výmer ONV v Spišskej Novej Vsi sp.zn. XI-711.2-1954, ktorým bola povolená stavba rodinného domu jeho otcovi O. B. na parc. č. 932/2, čo má súvisieť s polohopisným plánom z roku 1956, ale toto nepreukázali.

12. Bolo preukázané tvrdenie žalovaného, že jeho rodičia nadobudli neformálnym prevodom i pozemok diel 1, jeho právni predchodcovia mali vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu na parc. č. 932/2 k.ú. J. ešte v roku 1953, pozemok nerušene užívali od roku 1953 a po smrti matky žalovaného W. B. v roku 2011 sporný diel parcely už je vo vlastníctve žalovaného aj zapísaný a nebol nikým napádaný, resp. rušený, že by pozemok užíval.

13. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie správne konštatuje v odôvodnení rozsudku, že nebol zistený rozpor medzi tvrdením predchodkyne žalovaného Matky W. B., že nadobudla vlastnícke právo vydržaním podľa osvedčenia o vydržaní.

14. Z uvedeného vyplýva, že ak prijal právny záver súd prvej inštancie, že podľa žaloby mal žalobca nadobudnúť darovacou zmluvou v roku 1991 predmetný pozemok a ďalej Osvedčením o vyhlásení o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré bolo spísané až v roku 1995, tento záver je správny, lebo tvrdenia žalobcu neboli preukázané a sú neudržateľné z hľadiska zisteného skutkového stavu. Napokon žalobca mal do roku 2015, kedy bola žaloba o určenie podaná na súde prvej inštancie takmer 20 rokov na uplatnenie si svojich vlastníckych práv, nevedno prečo sa nevenoval svojim vlastníckym právam a tak dlho čakal, lebo tu platí prísna právna vlastnícka zásada, že sa vlastníci majú starať o svoje práva (iura vigilantibus). Treba doplniť, že pri aplikácii § 215 ods.1, 2, § 137 s prihliadnutím na § 63 zák. č. 323/92 Zb. sa súd prvej inštancie nedopustil chyby, a to aj v prípade návrhu na určenie vlastníckeho práva k dielu („diel 1“ o výmere 190 m2).

15. Predpoklady nadobudnutia vlastníctva žalobca ešte podľa obyčajového práva platného na Slovensku nesplnil do 31.12.1950, a súd prvej inštancie aj vysvetlil, prečo aj fakticky držiteľ nemohol sa stať vlastníkom, napr. ak už na začiatku držby vedel držiteľ o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne alebo sa zmocnil nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a bol si vedomý toho, že mu vec nepatrí, potom nebol dobromyseľný. Ani ďalšie podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním neboli splnené, Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. účinný od 1.1.1951 do 1.1.1952 pre vydržanie nehnuteľnosti ustanovoval už 10 ročnú lehotu.

16. Ani z hľadiska krivdy, ktorá sa mala stať žalobcovi na tom skutkovom základe, že namietal, keď ako predseda MNV, ktorý bol v obci J. v rokoch 1981-1990 (v čase podpísania daného vyhlásenia už ním nebol a pôsobil mimo obce) si myslel, že to čo je ohradené, je vo vlastníctve rodičov žalovaného a sporná parcela však ohradená v danom čase nebola, čo však došlo až pred podaním tejto žaloby, a napokon ani tvrdenie odvolateľa, že: „nikdy inokedy obdobné prehlásenie pre žiadnu inú osobu nepodpisoval a svedok O. A., ktorý je podpísaný na prehlásení svojou výpoveďou vlastne vyvrátil to, že mal podpísať prehlásenie z roku 1997 nejaké právne skutočnosti, keď uviedol, že relevantnú vedomosť o týchto okolnostiach nemal“, nie je spôsobilé privodiť zmenu, lebo opak nebol preukázaný.

17. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP, pretože aj keď si uplatnil žalovaný trovy, súd prvej inštancie vychádzal z viacerých právnych predpisov, čo sú dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy výnimočne úspešná strana sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.