Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/349/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu L.. H. D., bytom P. XXX, XXX XX Z. H., zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., Námestie sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, proti žalovanému spoločnosti CENTRUL EUROPEAN DE DESPAGUBIRI SRL, so sídlom v Bukurešti, Sectorul 4, Splaiul Unirii nr. 4, Biroul 3.2, Bloc B3, Et. 3, Rumunsko, zapísanej úradom obchodného registra v Bukurešti pod registračným číslom J40/13927/2012, EUID:ROONRC. J40/13927/2012, URC 30951059, zastúpenému JUDr. Ivanom Mikloškom, advokátom so sídlom C. XX, XXX XX R., o zaplatenie sumy 27.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 13C/328/2015-100 zo dňa 22. júna 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdzuje.

Vo výroku, odvolaním nenapadnutom, ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.517,03 eur spolu s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 82 %. 2) Dospel k záveru, že žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že vyvíjal /vyvinul/ pre žalovaného činnosť dohodnutú v zmluve o obchodnom zastúpení, za ktorú mu vznikol nárok v žalovanej výške a ktorú mu žalovaný nevyplatil. Žalobca však dôkazné bremeno na preukázanie tohto tvrdenia neuniesol. Zákon stanovuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu nezaplatil províziu, na ktorú mu vznikol nárok v žalovanej výške, a to za dohodnutú činnosť, ktorú vyvíjal pre žalovaného ako zastúpeného pod kódom 012. Táto skutočnosť ostala v konaní sporná. Navrhované dôkazy by nesmerovali k preukázaniu tejto spornej skutočnosti, nakoľko žalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že vyvíjal /vyvinul/ pre žalovaného činnosť dohodnutú v zmluve o obchodnom zastúpení, za ktorú mu žalovaný nevyplatil províziu v žalovanej výške. Ak by aj žalovaný predložil zoznam nahlásených prípadov pod kódom 012, resp. svedkovia by potvrdili, že žalobca vykonával dohodnutú činnosť aj pod kódom 012, nebolo by možné z takto vykonaných dôkazov bezpečne vyvodiť záver, že išlo o prípady sprostredkované žalobcom, za ktoré mu vznikol nárok na províziu v žalovanej výške. V zmysle č.l. V. predmetnej zmluvy o obchodnom zastúpení totiž nárok na províziu vzniká obchodnému zástupcovi (žalobcovi) poskytnutím plnenia treťou osobou. Túto spornú skutočnosť bolo možné preukázať inými vhodnými dôkazmi, avšak takéto vhodné dôkazy žalobca nenavrhol. Keďže v súdenej veci ide o klasické sporové konanie, súd nemôže nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu. Žalobca teda nepreukázal v konaní ani základ uplatneného nároku a ani jeho výšku. Súd preto

zaviazal žalovaného iba na zaplatenie sumy 2.517,03 eur, nakoľko žalovaný v tejto časti uplatnený nárok žalobcu uznal a vo zvyšku pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu, žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol na základe ust. § 255 ods. 1 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nevykonanie navrhnutých dôkazov a záver o neunesení dôkazného bremena je z procesného hľadiska sám o sebe absurdný a arbitrárny. Žalobca dôkazy označil a zabezpečil, súd ich však nevykonal. Žalobca tvrdí, že mu bola štruktúra obchodných zástupcov, patriaca pod bývalú riaditeľku odovzdaná, a že sa s vedením spoločnosti dohodol. Nevykonanie dôkazov súd odôvodnil zmätočne a protirečivo.

4) Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že do jeho štruktúry patrili i obchodné prípady vedené pod kódom 012. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

6) Pokiaľ išlo o meritum veci a skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 , keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Aby strana konania mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. 8) Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

9) Civilný sporový poriadok ukladá strán povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (unesenie dôkazného bremena). Zároveň však je nutné podotknúť, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a taktiež v sporových konaniach nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo strany konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

10) V danom prípade žalobca tvrdí, že navrhol a zabezpečil dôkazy, s ktorým tvrdením sa aj odvolací súd stotožňuje, no je nutné dodať, že ním navrhnuté dôkazy, by objektívne nemohli preukázať ním tvrdené

skutočnosti. Žalobca poukazoval na svoju zmluvu o obchodnom zastúpení, od ktorej odvíjal nárok na provízie. Provízia vzniká pritom, ako správne poukázal súd prvej inštancie, poskytnutým plnením treťou osobou. Na to, aby súd akceptoval tvrdenia žalobcu, že prešli naňho provízie vedené pod kódom agenta 012, bolo nutné, aby predložil dohodu, zmluvu rovnako ako to urobil pri províziách pod číslom agenta 002. Ním navrhnuté dôkazy sú výpovede svedkov, ktoré nemohli nahradiť dôkaz vo forme takejto dohody. 11) Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a na jeho závery a odôvodnenie poukazuje. Nebolo možné, že ním prijaté závery sú arbitrárne a absurdné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a pre strany konania zrozumiteľné.

12) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný mal v odvolacom konaní úspech, má preto aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .