Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-65-2018.pdf
PDF · 161.47 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/65/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a členov senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom v Trnave, Mikovíniho 10, IČO: 36 713 930, zast. advokátskou kanceláriou advoconsulting s.r.o., so sídlom v Trnave, Tamaškovičova 17/2742, IČO: 47 253 428 proti žalovaným: 1. I. R., T.. XX.X.XXXX, bytom v Y., Y. XXXX/XX, 2. F. R., T.. XX.X.XXXX, bytom v G. Ľ.O., B. XXX/XX, obom zast. JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Brezová 10 a 3. M. H., T.. XX.X.XXXX, U. H. D. Y., Š. XXX/XX, o zaplatenie 8 689,48 € s prísl., o odvolaní žalovaných 1., 2. proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 13C/468/2015-195 z 20.10.2017
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaní 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi 5 881,78 € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a to tak, že plnením ktoréhokoľvek zo žalovaných zaniká v rozsahu ním poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných, pričom žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní plniť spoločne a nerozdielne. V časti o zaplatenie 2 807,70 € žalobu zamietol. Priznal žalobcovi voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 35,38 %, o výške ktorých trov bude rozhodnuté samostatným uznesením tunajšieho súdu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal z toho, že žalovaní k tvrdeniu žalobcu, že sa zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahoval na nimi uzavretú zmluvu o poskytnutí úveru, a to v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase podpísania zmluvy, vyjadrili písomným podaním zo dňa 10.7.2017 (č.l. 155). Uviedli, že základom návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch bola smernica EÚ 87/102/EEC pre aproximáciu právnych predpisov, nariadení a administratívnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Uviedli, že táto smernica sa nemala aplikovať na úverové zmluvy alebo zmluvy prisľubujúce poskytnutie úveru - určené predovšetkým na získanie alebo udržanie majetkových práv k pozemku alebo existujúcej či projektovanej stavbe a - určené na obnovu alebo skvalitnenie budovy ako takej. Poukázali na to, že Smernica EÚ 87/102/EEC hovorila o tom, že sa nemá aplikovať na úverové zmluvy určené na obnovu alebo skvalitnenie budovy, pričom ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. uvádzalo, že sa zákon nevzťahuje na dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Uviedli, že smernica hovorila o budovách, zákon o spotrebiteľských úveroch o stavbách. Uviedli, že byt nie je budovou ani stavbou. Stavbou je bytový dom. Pre prípad, ak by súd dospel k tak širokému výkladu, že stavbou sa má rozumieť aj byt, žalovaní poukázali na to, že smernica EÚ 87/102/EEC v znení smerníc 90/88/EEC a 98/7/EC jasne uviedla, že zmluvy o úvere by nemali byť vyňaté z rozsahu pôsobnosti tejto smernice len preto, že ich účelom je renovácia
alebo zvýšenie hodnoty existujúcej stavby. Konštatovali, že tieto zmluvy nemôžu byť vyňaté ani z pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedli, že zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa teda vzťahoval aj na zmluvy, ktorých účelom bola rekonštrukcia, renovácia alebo zvýšenie hodnoty existujúcej stavby, pokiaľ neboli zabezpečené nehnuteľnosťou/hypotékou. Uviedli, že účelom úveru im poskytnutého, bola rekonštrukcia ich bytu, ktorou došlo pravdepodobne aj k zvýšeniu jeho hodnoty. Čerpali spotrebiteľský úver, nie úver na bývanie zabezpečený nehnuteľnosťou, preto sa na tento spotrebiteľský úver vzťahuje zák. č. 258/2001 Z.z. v znení platnom v čase uzatvárania zmluvy, vrátane jeho ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/. Žalobca na vyjadrenie žalovaných reagoval svojím stanoviskom vyhotoveným písomne zo dňa 11.9.2017 (č.l. 158). V tomto stanovisku stotožnil sa s vyjadrením žalovaných o tom, že základom návrhu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola smernica Rady ES 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986, podľa čl. 2 ods. 1 písm.a), ktorej smernice neplatí táto smernica pre úverové zmluvy alebo zmluvy prisľubujúce poskytnutie úveru, tak ako to uviedli žalovaní. Následne došlo k transponovaniu predmetného ustanovenia smernice do ustanovenia § 1 ods. 2 písm.a) zák. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na zmluvu o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Žalobca mal za zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch spod režimu spotrebiteľských úveroch vylučuje také zmluvy o úveroch, ktoré slúžia na poskytnutie úverov na nadobudnutie existujúcich nehnuteľností (teda nie výlučne stavieb) a ich údržbu. Žalobca z ním vyhotovenej systematiky týkajúcej sa definície stavieb (vychádzajúc z ust. § 119 ods. 2 Obč. zák., § 43a ods. 1 a § 43a ods. 2 Staveb. zák., § 43b ods. 1 Staveb. zák. a § 43b ods. 2 a § 43b ods. 4 Staveb. zák.) mal za zrejmé, že byt ako jednotka spadajúca pod širší pojem bytový dom, ktorý ďalej v rámci členenia spadá pod pojem bytová budova, spoločne tvoria pojem stavieb, ktorá je v zmysle ust. § 119 ods. 2 Obč. zák. považovaná za nehnuteľnosť. Takémuto záveru, uviedol, že prisvedčuje aj odborná verejnosť majúca za to, že právnemu režimu nehnuteľností podliehajú aj byty a nebytové priestory, pričom odkázal na Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, I. Fekete, Bratislava, eurokódex 2011, str. 560. Žalobca mal z vyjadrenia žalovaných zo dňa 10.7.2017 za zrejmé, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere zo dňa 2.12.2004 čerpali na rekonštrukciu bytu. Z daňového dokladu - faktúry č. XXXXX zo dňa 11.4.2005, ktorú predložili Slovenskej sporiteľni, uviedol, že vyplýva, že zakúpili stavebný tovar (bezpečnostné vchodové dvere, 4 ks eurookien, balkónové dvere, 40 ks keramických obkladov, 60 ks laminátovej podlahy, 30 ks dlažby, sprchovací kút, 2 ks interiérových dverí) v celkovej hodnote 241.048,- Sk vrátane DPH. Predložený príjmový pokladničný doklad zo dňa 11.4.2005, uviedol žalobca, že preukazuje zároveň zaplatenie tejto sumy. Mal žalobca za to, že žalovaní týmito dokladmi preukazovali účelové použitie prostriedkov v zmysle ust. čl. II. bod 5. zmluvy o úvere a teda použitie v súlade s účelom poskytovaného úveru na údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti. Citoval ust. § 139b ods. 15 písm. b/ Staveb. zák., v zmysle ktorého „udržiavacími prácami, pri ktorých nie je potrebné ani ohlásenie (bežné udržiavacie práce) sú najmä: opravy a výmena nepodstatných stavebných konštrukcií, najmä vnútorných priečok, omietok, obkladov stien, podláh a dlažby, komínov, okien, dverí a schodišťových zábradlí“. Na uvedenom základe uviedol, že je presvedčený, že pod údržbou nehnuteľnosti je možné rozumieť aj udržiavacie práce, resp. rekonštrukciu bytu žalovaných tak, ako to sami vo svojom vyjadrení uvádzajú. V súvislosti s tvrdením žalovaných, že Smernica má obsahovať ustanovenie, podľa ktorého „zmluvy o úvere by však nemali byť vyňaté z rozsahu pôsobnosti tejto smernice len preto, že ich účelom je renovácia alebo zvýšenie hodnoty existujúcej stavby“, uviedol, že po dôkladnom oboznámení sa s obsahom smernice uvedené ustanovenie sa v tejto Smernici nenachádza. Záverom uviedol, že na uvedenom základe všetkých zmienených skutočností má za to, že úver poskytnutý žalovaným, účelom výslovne označený ako „údržba, rekonštrukcia nehnuteľnosti“, je úverom, na ktorý sa v zmysle ust. § 1 ods. 2 písm. a/ zák. o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje právna úprava tohto zákona a preto, aj keď predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj o RPMN spojených s týmto úverom, nemá ten následok, že úver má byť považovaný za úver bez úrokov a bez poplatkov. V časti III. svojho stanoviska žalobca doplnil skutočnosti za účelom ozrejmenia ním predloženého listinného dôkazu a to výpisu z úverového účtu žalovaných za obdobie od 15.10.2011 do 7.11.2014 (analytický výpis, č.l.53), ktorý, uviedol žalobca, že po jednotlivých položkách špecifikuje všetky jednotlivé splátky úveru, s ktorými boli žalovaní v omeškaní. Podľa predloženej Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 2.12.2004, uzatvorili túto zmluvu podľa ust. § 497 až 507 Obchod. zák., Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľka a žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci. Podľa čl. I. zmluvy, predmetom tejto zmluvy o splátkovom úvere bolo poskytnutie splátkového úveru za dohodnutých podmienok a to jednalo sa o výšku úveru 300.000,- Sk, druh úveru: spotrebný - investícia do nehnuteľnosti, výška úrokovej sadzby 9,80 % p.a. v deň podpisu zmluvy, poplatok za poskytnutie úveru: 2 % z výšky úveru, poplatok za správu úveru 50,- Sk/
mesačne, výška splátok 4 025,- Sk, periodicita splátok: mesačne k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 20.1.2005, konečná splatnosť úveru 20.12.2014, splatnosť úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca, spôsob splácania: inkasom z účtu, účel úveru údržba, rekonštrukcia nehnuteľnosti. Podľa čl. II. ods. 1. zmluvy, sa veriteľka, t.j. Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť žalovaným ako dlžníkom úver po splnení podmienok uvedených v zmluve a to takým spôsobom, že úver pripíše v prospech ich účtu. Podľa čl. II. ods. 3. zmluvy, dlžníci, t.j. žalovaní, boli povinní splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, v stanovenom čase platiť úroky a poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky. Podľa čl. II. ods. 4. zmluvy, sa splatné úroky a splatné poplatky dňom ich splatnosti, uvedenej v Základných podmienkach zmluvy, pripísali k istine a stávali sa jej súčasťou. Podľa čl. II. ods.5 Zmluvy, dlžníci, t.j. žalovaní, boli povinní doručiť veriteľke v lehote 6 mesiacov od poskytnutia úveru, listiny preukazujúce účelovosť poskytnutého úveru. Za listiny preukazujúce účelovosť čerpania úveru zmluvnými stranami bolo uvedené, že sa považujú najmä: zálohová faktúra, faktúra vystavená dodávateľom alebo subdodávateľom podľa účelu úveru napr. stavby, stavebného materiálu alebo iného tovaru, doklad. Súd citujúc § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. dôvodil, že bolo medzi sporovými stranami nesporné, že žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci na strane jednej a Slovenská sporiteľňa ako veriteľka na strane druhej uzavreli dňa 2.12.2004 zmluvu o splátkovom úvere, ktorý úver vo výške 300.000,- Sk/9 958,18 € Slovenská sporiteľňa poskytla žalovaným v 1. a 2. rade. Podľa základných podmienok vymedzených v čl. I. zmluvy sa jednalo o úver spotrebný - investície do nehnuteľností, ktorý sa zaviazali žalovaní v 1. a 2. rade splácať vrátane úrokov mesačnými splátkami splatnými k 20. dňu v mesiaci vo výške po 4.025,- Sk od splatnosti prvej splátky dňa 20.1.2005 až do konečnej splatnosti úveru dňa 20.12.2014. Žalovaní v 1. a 2. rade boli povinní doručiť veriteľke, t.j. Slovenskej sporiteľni do 6 mesiacov od poskytnutia úveru listiny preukazujúce účelovosť. Účel úveru bol sporovými stranami vymedzený v čl. I. zmluvy ako údržba, rekonštrukcia nehnuteľnosti. V súvislosti s povinnosťou preukázať účelové použitie úveru, žalobca preukázal, že žalovaní predložili jeho právnej predchodkyni na preukázanie účelovosti úveru faktúru č. 35268 zo dňa 11.4.2005, ktorou im (konkrétne žalovanému v 1. rade) ako odberateľovi vyúčtoval dodávateľ Flexta s.r.o. cenu 241.048,- Sk za tam dodaný tovar majúci charakter stavebných materiálov (č.l. 154). Zároveň bolo predloženým príjmovým pokladničným dokladom firmy Flexta s.r.o. preukázané, že žalovaný v 1. rade cenu vyúčtovanú faktúrou dodávateľovi zaplatil. Nebolo spochybnené, a teda sporné ani to, že právna predchodkyňa žalobcu Slovenská sporiteľňa, listom zo dňa 3.9.2013 na základe porušenia zmluvy v zmysle čl. VII. bod 7.6.1. písm. a/ VOP vyhlásila ku dňu 2.9.2013 mimoriadnu splatnosť úveru a vyzvala žalovaných v 1. - 3. rade na splatenie vyčíslenej úverovej pohľadávky, ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 8 188,44 €. Pokiaľ sa týka žalovaného v 3. rade, mal súd preukázané, a opätovne to nebolo spochybnené, že žalovaný v 3. rade uzavrel s veriteľkou z predmetnej úverovej zmluvy, Slovenskou sporiteľňou dohodu o ručení ako ručiteľ a zaviazal sa pohľadávku veriteľke zaplatiť, ak ju nezaplatí dlžník. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou medzi Slovenskou sporiteľňou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom zo dňa 2.10.2013, mal súd preukázané postúpenie pohľadávky veriteľky Slovenskej sporiteľne zo zmluvy o úvere uzavretej so žalovanými v 1. a 2. rade a to vo výške nesplatenej istiny úveru 6 683,64 € spolu s príslušenstvom - riadnymi úrokmi 1 203,48 € a úrokmi z omeškania (zmluvnými a zákonnými) 345,32 € a poplatkami 35,88 €, celkom príslušenstvo 1 584,68 €. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a z formulácie zmluvy ohľadom druhu úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľňou žalovaným a to ako úveru spotrebného - investície do nehnuteľností s vymedzením účelu úveru ma údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti, a z preukázania žalovanými použitia finančných prostriedkov poskytnutého úveru na dohodnutý účel, dospel súd k záveru, že zmluva o úvere na investície do nehnuteľností je úverom, ktorý je možné podradiť - subsumovať pod ust. § 1 ods. 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. ako zmluvu o poskytnutí úveru na ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu a teda sa na predmetnú úverovú zmluvu zák. č. 258/2001 Z.z. nevzťahuje a preto ani nemusela ako povinný údaj obsahovať údaj o výške RPMN a preto ani v dôsledku absencie tohto údaja poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov. Argumentácia žalovaných uplatnená v tejto súvislosti, a to, že smernica EÚ 87/102/EEC hovorila o budovách a zák. č. 258/2001 Z.z. v § 2 ods. 1 písm. a/ hovoril o stavbách, pričom žalovaní čerpali a použili úver na rekonštrukciu bytu a byt nie je budovou ani stavbou, nebola pre súd dostatočne relevantná. Úver bol žalovaným právnou predchodkyňou žalobcu, na základe uzavretej zmluvy poskytnutý a to na účely investície do nehnuteľností, pričom tak budova ako aj stavba sú termíny označujúce nehnuteľnosti. Za dôvodnú mal súd žalovanými vznesenú námietku premlčania práva žalobcu na úhradu nezaplatených splátok splatných pred dňom 28.7.2012, keďže žaloba bola podaná na súde dňa 28.7.2015. Tak ako
správne uviedli žalovaní, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 2.9.2013 sa vzťahovalo len na tie mesačné splátky, splatnosť ktorých ešte nenastala. Zohľadniac tak žalovanými vznesenú námietku premlčania a vychádzajúc z tzv. analytického výpisu z úverového účtu žalovaných za obdobie od 15.10.2011 do 7.11.2014 (č.l. 53) a zohľadniac vysvetlenie žalobcu k tomuto účelu v jeho písomnom podaní zo dňa 11.9.2017 (č.l. 158), súd dospel k záveru, keďže obsah výpisov ako taký žalovanými spochybnený nebol, že: a/ pokiaľ sa jedná o istinu a sú v riadkoch 7 - 32 na str. 001/004 a v riadkoch 1 a 2 na str. 002/004 pod označením „odpis - splátka istiny“ uvedené všetky omeškané splátky istiny splatné v období od 20.6.2011 do 20.12.2014, pričom v riadkoch 7 - 32 na str. 001/004 a v riadku 1 na str. 002/004 sú uvedené všetky jednotlivo splatné splátky istiny, splatné v období od 20.6.2011 do 20.8.2013, tak potom sú premlčané všetky nezaplatené splátky uvedené v predmetnom výpise v riadkoch 7 - 20, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu boli splatné počnúc mesiacom 06/2011 - kedy bola splatná dňa 20.6.2011 splátka vo výške 139,70 €, a to až po splátku uvedenú v riadku 20, splatnú a nezaplatenú v mesiaci 07/2012, konkrétne splatnú dňa 20.7.2012 vo výške 95,84 €. Spolu súčet všetkých týchto premlčaných splátok v počte 14 (uvedených v riadkoch 7 - 20) je vo výške 2.000,56 €. Vo vzťahu k ďalším v tomto výpise uvedeným a žalovanými nezaplateným splátkam (riadok 21 až riadok 32 na strane 001/004 a riadok 1 na strane 002/004 výpisu)súd uvádza, že tieto splátky premlčané nie sú a ich súčet predstavuje 1.190,56 €, pričom sa jedná o splátky splatné do zosplatnenia úveru postupne mesačne počnúc dňom 20.8.2012 až do dňa 20.8.2013. V riadku 2 na strane výpisu 002/004, podľa vysvetlenia žalobcu, je uvedená suma zosplatnenej istiny 3 492,52 €. Spolu tak sumár dlžnej nepremlčanej istiny predstavuje súčet nezaplatených a nepremlčaných jednotlivo splatných splátok 1 190,56 € a zosplatnenej istiny 3 492,52 €, t.j. spolu je nepremlčaná dlžná suma istiny 4 683,08 €. b/ pokiaľ sa jedná o úroky, opätovne vychádzajúc z údajov predmetného tzv. analytického výpisu z úverového účtu, uviedol žalobca, že sú v riadkoch 57 - 64 na strane 002/004 a v riadkoch 1 - 13 na strane 003/004 predloženého výpisu pod označením „odpis - splátka riadneho úroku“, uvedené všetky časti omeškaných, t.j. nezaplatených splátok predstavujúcich riadne úroky z úveru splatné v období od 20.1.2012 do 2.9.2013, t.j. do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Podľa zmluvy, úroky boli splatné v posledný deň kalendárneho mesiaca a teda zohľadniac vznesenú námietku premlčania, počnúc vyúčtovanými úrokmi z úveru uvedenými v riadku 57 vo výške 12,96 € za mesiac 01/2012 až po vyúčtované úroky z úveru v uvedené v riadku 62 vo výške 62,44 € za mesiac 06/2012, sú tieto premlčané, t.j. spolu úroky z úveru sú premlčané vo výške 317,11 €. V ďalšej časti výpisu sú uvedené úroky z úveru za obdobie mesiacov 07/2012 až do mesiaca 08/2013 a čiastkový úrok za 09/2013 do zosplatnenia úveru do dňa 2.9.2013. Celkom tieto úroky z úveru do zosplatnenia sú vo výške 1.203,44 €. Po odpočítaní premlčanej časti úrokov vo výške 317,11 €, súd mal zo žalobcom uplatneného nároku na úroky z úveru, za dôvodne uplatnený nárok žalobcu na úroky z úveru vo výške 886,37 € (1 203,48 - 317,11), v tejto časti mu nárok na úroky priznal a v časti o zaplatenie úrokov vo výške 317,11 € žalobu, na základe vznesenej námietky premlčania, zamietol. Napokon, pokiaľ sa týka úrokov z omeškania, ktoré si žalobca v žalobnom návrhu uplatnil za obdobie od 27.9.2013 do 31.12.2014 vo výške 5 % ročne z istiny pohľadávky, vypočítané vo výške 421,16 €, vzhľadom na to, že súd mal žalobný návrh za dôvodný v časti uplatnenej istiny a priznal žalobcovi istinu vo výške 4.683,08 € a mal preukázané, že s úhradou tejto istiny vo vymedzenom období od 27.9.2013 do 31.12.2014 žalovaní skutočne boli v omeškaní, že si ich žalobca uplatnil v zákonnej výške úrokovej sadzby úrokov z omeškania 5 % ročne, priznal mu súd tieto úroky z omeškania vo výške 295,73 € (5 % zo sumy 4 683,08 € od 27.9.2013 do 31.12.2014). Zamietol žalobný nárok v časti o zaplatenie 125,43 € (421,16 - 295,73). Celkom tak súd priznal žalobcovi právo voči žalovaným na zaplatenie 5 881,78 a (4 683,08 € istiny, 886,37 € úrokov z úveru, 16,60 € poplatkov za správu úveru, 295,73 € úrokov z omeškania z dlžnej sumy istiny 4 683,08 € od 27.9.2013 do 31.12.2014). V prevyšujúcom rozsahu v časti o zaplatenie 2 807,70 € (2 000,56 € istiny, 317,11 € úrokov z úveru, 19,28 € poplatkov za správu úveru, 345, 32 € úrokov z omeškania a 125,43 € úrokov z omeškania) uplatnený nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol. Žalovaný v 3. rade ako ručiteľ prevzal na seba záväzok pohľadávku právnej predchodkyne žalobcu uhradiť, ak ju neuhradia žalovaní. Keďže ručiteľský záväzok mal súd za platne uzavretý, aj napriek výhradám žalovaného v 3. rade, ktoré sú právne irelevantné, je žalovaný v 3. rade povinný svoj ručiteľský záväzok plniť. Preto súd zaviazal na plnenie povinnosti aj tohto žalovaného v 3. rade. Súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol zároveň v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj o nároku na náhradu trov konania a to podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP priznal podľa pomeru úspech vo veci, vychádzajúc z úspechu žalobcu vo výške priznanej sumy 5 881,78 € (67,69 %) a úspechu žalovaných vo výške zamietnutej časti uplatneného nároku 2 807,70 € (32,31%) žalobcovi voči
žalovaným právo na náhradu trov konania v rozsahu 35,38% (67,69% - 35,38%), o výške ktorých trov bude rozhodnuté samostatným uznesením tunajšieho súdu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. V podanom odvolaní namietali žalovaní 1.,2., keď uviedli : Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaní v 1. a 2.rade ako dlžníci uzavreli dňa 02.12.2004 so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“). Sporné tiež nebolo, že táto zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Sporným medzi účastníkmi konania bolo, či sa na zmluvu o úvere vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z. “), a teda či údaj o RPMN bol povinným údajom v zmluve o úvere s tým následkom, že ak sa na zmluvu o úvere vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. a zmluva o úvere údaj o RPMN neobsahovala, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd dospel k záveru, že na zmluvu o úvere sa zák.č. 258/2001 Z.z. nevzťahuje, čo odôvodnil v časti 43. napadnutého rozsudku takto: Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. a z formulácie zmluvy o úvere s vymedzením účelu úveru na údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti, a z preukázania použitia finančných prostriedkov poskytnutého úveru na dohodnutý účel, dospel tunajší súd k záveru, že zmluva o úvere na investície do nehnuteľnosti je úverom, ktorý je možné podradiť- subsumovať pod ust. § 1 ods. 2 písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. ako zmluvu o poskytnutí úveru na ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu a teda sa na predmetnú zmluvu zák.č. 258/2001 Z.z. nevzťahuje, a preto ani nemusela ako povinný údaj obsahovať údaj o výške RJPMN.... Argumentácia žalovaných uplatnená v tejto súvislosti, a to že smernica 87/102/EHS hovorila o budovách a zák.č. 258/2001 Z.z. v § 2 ods. 1 písm.a) hovoril o stavbách, pričom žalovaní čerpali a použili úver na rekonštrukciu bytu a byt nie je budovou ani stavbou, nebola pre súd dostatočne relevantná. Úver bol žalovaným právnou predchodkyňou žalobcu na základe uzavretej zmluvy poskytnutý, a to na účely investície do nehnuteľnosti, pričom tak budova ako aj stavba sú termíny označujúce nehnuteľnosti. Toto odôvodnenie považujú žalovaní za nesprávne, a to z týchto dôvodov: Žalovaní v 1. a 2. rade mali a majú za to, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z.. V tejto súvislosti žalovaní poukazovali na znenie smernice Rady európskych spoločenstiev 87/102/EHS v znení smernice rady 90/88/EHS z 22.2.1990 a smernice 98/7/EHS zo 16.2.1998 (ďalej len „smernica 87/102/EHS). Podľa čl. 2 ods. 1 písm.a) smernice 87/102/EHS smernica neplatí pre úverové zmluvy alebo zmluvy prisľubujúce poskytnutie úveru: -určeného predovšetkým na získanie alebo udržanie majetkových práv k pozemku alebo existujúcej či projektovanej stavbe -určeného na obnovu alebo opravu (niekde aj pojem skvalitnenie) budovy ako takej. Z dôvodovej správy k zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, časť doložka zlučiteľnosti s právom Európskej únie vyplýva úplná kompatibilita zákona č. 258/2001 Z.z. so smernicou 87/102/EHS. Napriek „úplnej kompatibilite“ podľa usí. § 1 ods. 2 písm.a) zákon č. 158/2001 Z.z. sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľnosti, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. V smernici boli použité slová „ obnova a oprava budovy ako takej“, v zákone č. 258/2001 Z.z. boli použité slová „ dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb alebo ich údržbu“. Žalovaní v 1. a 2.rade tvrdili A)že byt nie je budovou ani stavbou, nakoľko podľa § 43b ods. 4 zák.č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) je byt obytná miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím, určený na trvalé bývanie. Argumentácia súdu, že tak budova ako aj stavba sú termíny označujúce nehnuteľnosti je irelevantná k argumentácii žalovaných, že byt nie je budovou ani stavbou. Smernica 87/102/EHS hovorila o obnove a oprave budovy, nie nehnuteľnosti, nakoľko nehnuteľnosťami sú aj pozemky a zák.č. 258/2001 Z.z. hovoril o stavebných úpravách stavieb a ich údržbe, nie o stavebných úpravách a údržbe nehnuteľností. Argumentácia súdu, že budova ako aj stavba sú nehnuteľnosti je tak vzhľadom ku argumentácii žalovaných, že byt nie je budovou ani stavbou, absolútne nepresvedčivá a mätúca. Žalovaní sa v konaní totiž nebránili tým, že budova a stavba nie sú nehnuteľnosti. B)že žalovaní v 1. a 2. rade nevykonali v byte stavebné úpravy ani údržbu. Z faktúry č. 35268, ktorú žalobca v konaní predložil je zrejmé, že žalovaní v 1. a 2. rade z finančných prostriedkov úveru kúpili bezpečnostné vchodové dvere, eurookná, balkónové dvere, keramické obklady, laminátovú podlahu, dlažbu, sprchovací kút a interiérové dvere. Zakúpením tovaru na fa č. XXXXX žalovaní nevykonali v byte rekonštrukciu, ani údržbu, ani stavebné úpravy.
Rekonštrukcia je súbor stavebných úprav, ktoré pri zachovaní vonkajšieho pôdorysného a výškového ohraničenia objektu zasahujú do stavebných konštrukcií. Tieto zásahy menia technické parametre (napr. dispozičné riešenie, únosnosť, tepelnú priestupnosť), prípadne aj účel stavebného objektu - je zrejmé, že zakúpením tovaru žalovaní rekonštrukciu v byte nevy konali a opak v konaní žalobca nepreukázal. Údržba je súbor takých stavebno-montážnych opatrení, ktoré väzia v plánovitej výmene opotrebovaných častí stavebného diela (napr. obnova náterov, výmena klampiarskych výrobkov a p.). Zmyslom týchto opatrení je spomaľovať fyzické opotrebenie týchto, alebo nimi chránených častí stavebného diela. Údržba stavby je definovaná v § 86 stavebného zákona takto: (1)Vlastník stavby je v súlade s dokumentáciou overenou stavebným úradom a s rozhodnutím stavebného úradu (stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie) povinný udržiavať stavbu v dobrom stavebnom stave tak, aby nevznikalo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad, aby nedochádzalo k jej znehodnoteniu alebo ohrozeniu jej vzhľadu a aby sa čo najviac predĺžila jej užívateľnosť. (2)Ak vlastník stavbu riadne neudržiava, môže mu stavebný úrad vo verejnom záujme nariadiť, aby sa v určenej lehote a za určených podmienok postaral o nápravu. Užívatelia bytov a nebytových priestorov sú povinní umožniť vykonanie nariadenej údržby stavby. (3)Ustanovenia odseku 1 a 2 platia primerane aj pre terénne úpravy, práce a zariadenia podľa tohto zákona. Aj z ust. § 86 ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že stavba a byt sú odlišné pojmy. V zmysle stavebného zákona neboli v byte žalovaných v 1. a 2. rade vykonané ani stavebné úpravy. Žalovaní v 1. a 2. rade poukázali tiež na to, že zakúpený tovar svedčí najskôr o tom, že v ich byte mali byť vykonané udržiavacie práce podľa ich definície v ust. § 139b ods. 15 stavebného zákona, podľa ktorej Udržiavacími prácami, pri ktorých nie je potrebné ani ohlásenie (bežné udržiavacie práce), sú najmä a)opravy fasády, opravy a výmena strešnej krytiny alebo povrchu plochých striech, výmena odkvapových žľabov a odtokových zvodov, opravy oplotenia a výmena jeho častí, ak sa tým nemení jeho trasa, b)opravy a výmena nepodstatných stavebných konštrukcií, najmä vnútorných priečok, omietok, obkladov stien, podláh a dlažby, komínov, okien, dverí a schodišťových zábradlí, c)údržba a opravy technického, energetického alebo technologického vybavenia stavby, ako aj výmena jeho súčastí, ak sa tým zásadne nemení jeho napojenie na verejné vybavenie územia ani nezhorší vplyv stavby na okolie alebo na životné prostredie, najmä výmena klimatizačného zariadenia, výťahu, vykurovacích kotlov a telies a vnútorných rozvodov, d)výmena zariaďovacích predmetov, najmä kuchynských liniek, vaní, vstavaných skríň, e)maliarske a natieračské práce. Je tak zrejmé, že pojmy údržba a udržiavacie práce nie sú totožné. V časti 43. napadnutého rozsudku súd uviedol, že z formulácie zmluvy o úvere s vymedzením účelu úveru na údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti, a z preukázania použitia finančných prostriedkov poskytnutého úveru na dohodnutý účel. dospel k záveru, že zmluva o úvere na investície do nehnuteľnosti je úverom, ktorý je možné podradiť - subsumovať pod ust. § 1 ods. 2 písm.a) zák.č. 258/2001 Z.z. ako zmluvu o poskytnutí úveru na ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu a teda sa na predmetnú zmluvu zák.č. 258/2001 Z.z. nevzťahuje. Pokiaľ ide o vymedzenie účelu - údržba a nehnuteľnosti žalovaní v 1. a 2.rade uvádzajú, že zmluva o úvere bola typovou zmluvou, teda žalovaní v 1. a 2. rade nemohli rozhodnúť o tom, čo uvedie právny predchodca žalobcu ako účel úveru. Okrem toho bežný spotrebiteľ pojmy údržba, rekonštrukcia zrejme ani nerozlišuje a nepozná medzi nimi rozdiel, rovnako ako nepozná rozdiel medzi pojmami stavebné úpravy, rekonštrukcia, renovácia, atď. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Uver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňal. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaní taktiež ovplyvniť nemohli, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mohol pojmy údržba a rekonštrukcia definovať v zmluve o úvere, aby sa predišlo prípadným nedorozumeniam a bolo zrejmé, aké práce majú žalovaní v 1. a 2. rade v byte vykonať, aby splnili účel úveru. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že zmluvu o úvere je možné subsumovať pod ust. § 1 ods. 2 písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. na základe preukázania použitia finančných prostriedkov poskytnutého úveru na dohodnutý účel, k tomu žalovaní uvádzajú: Z faktúry predloženej žalobcom vyplýva iba to, aký tovar žalovaní v 1. a 2. rade kúpili, ale nie to, či ho aj v byte použili, nakoľko účelom úveru nebol nákup tovaru, ale údržba, rekonštrukcia bytu. V konaní nebolo preukázané, že v byte žalovaných prebehla nejaká údržba, resp. rekonštrukcia.
Žalovaní v 1. a 2. rade súdu prvej inštancie vyčítajú, že sa vôbec nevyjadril k ich argumentácii, že v byte žalovaných neboli vykonané žiadne stavebné úpravy, ani údržba a dokonca ani rekonštrukcia vychádzajúc z definícií týchto pojmov. Žalovaní v 1. a 2. rade si dovoľujú poukázať na to, že základnou požiadavkou vyplývajúcou zo smernice 87/102/EHS bolo, aby spotrebiteľ dostával primerané informácie o podmienkach úveru, nákladoch na poskytnutý úver a záväzkoch. Za jednu z najpodstatnejších informácií treba považovať ročnú percentuálnu mieru nákladov, nakoľko táto je pre spotrebiteľa určujúcim kritériom pre rozhodnutie, aký úverový produkt si vyberie. Ako už bolo vyššie uvedené, právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným spotrebiteľský úver. Na tento sa však nemá vzťahovať zákon č. 258/2001 Z.z. iba preto, že právny predchodca žalobcu ako účel úveru uviedol údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti (pričom. ; údržbu a rekonštrukciu žalovaní v 1. a 2. rade v byte nevykonali). Takýto výklad považujú žalovaní v 1. a 2. rade za nesprávny a v rozpore s účelom smernice 87/102/EHS. Pripustením takéhoto výkladu by došlo k drastickému zníženiu právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľom. Žalovaní v 1. a 2. rade poukazujú na smernicu 2008/48/ES z 23.4.2008, ktorá zrušila smernicu 87/102/ EHS, a to na bod 14, podľa ktorého Zmluvy o úvere, ktoré sa vzťahujú na poskytovanie úveru zabezpečeného nehnuteľnosťou, by nemali patriť do rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Tento druh úveru má veľmi osobitnú povahu. Do rozsahu pôsobnosti tejto smernice by nemali patriť ani zmluvy o úvere, ktorých účelom je financovať nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k pozemku alebo exitujúcej či projektovanej stavbe. Zmluvy o úvere by však nemali byť vyňaté z rozsahu pôsobnosti tejto smernice len preto, že ich účelom je renovácia alebo zvýšenie hodnoty existujúcej stavby. Smernica 2008/48/ES už jasne uviedla, že z rozsahu pôsobnosti tejto smernice by nemali byť vyňaté ani zmluvy o úvere ktoré inak z pôsobnosti smernice vyňaté sú, ak účelom úveru je renovácia alebo zvýšenie hodnoty existujúcej stavby. Úver na účel renovácie alebo na účel zvýšenia hodnoty existujúcej stavby má ísť teda stále režimom smernice 2008/48/ES, čo len potvrdzuje tvrdenie žalovaných, že úver na renováciu nemal byť vyňatý ani zo smernice 87/102/ES a teda sa na neho mal vzťahovať zák.č. 258/2001. Uvedené tiež potvrdzuje, že je potrebné rozlišovať medzi stavebnými úpravami, údržbou, rekonštrukciou a renováciou. Na základe uvedeného žalovaní žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie, resp. tento zmenil a žalobu zamietol a priznal žalovaným v 1. a 2. rade právo na náhradu trov konania.
3. Vo vyjadrení k odvolaniu navrhol žalobca potvrdiť rozsudok ako vecne správny.
4. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
5. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
6. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
7. Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (ust. zák. č. 23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
9. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený.
10. V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalobcom uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
11. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.
12. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie navrhoval vykonať dôkaz novým znaleckým posudkom a tento žiadal aj v podanom odvolaní odvolací súd je toho istého názoru ako súd prvej inštancie,
že vykonanie tohto dôkazu je nepotrebné a nehospodárne z dôvodov, ktoré uvádza súd v svojom odôvodnení, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
15. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
16. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
17. K výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd doplňuje, že jednoznačne v tejto veci nesplateného úveru bol uplatnený nárok voči všetkým žalovaným s tým, že spoločne a nerozdielne boli žalovaní 1.,2.,3. zaviazaní zaplatiť časť žiadanej istiny, t.j. 5 881,78 €, a to spoločne a nerozdielne. Ústavná judikatúra sa zhodla na tom, že ak bola žaloba podaná proti žalovaným 1.,2.,3. v tomto spore ide medzi viacerými žalovanými o nerozlučné procesné spoločenstvo, preto aj žaloba musela byť podaná v stanovenej lehote proti všetkým nerozlučným spoločníkom, alebo v stanovenej lehote aspoň rozšírená na všetkých žalovaných - nerozlučných spoločníkov. Pri riešení otázky včasného uplatnenia práva na súde nemožno preto ani v iných prípadoch vychádzať z
právnej úpravy nerozlučného spoločenstva žalovaných, lebo v prípade samostatného spoločenstva z formulácie v zákone, keď každý z nich, t.j. účastníkov koná samostatne, pričom v prípade nerozlučného spoločenstva z formulácie „platia úkony jedného z nich“ znamená, že opačne ale uvedené ustanovenie
- pri procesných účinkoch, úkonoch tretích osôb vo vzťahu k jednotlivým spoločníkom sa neurčuje, že by v prípade samostatných spoločníkov boli procesné úkony tretích osôb spôsobilé vyvolať požadované procesné účinky, len ak boli urobené individuálne voči každému samostatnému spoločníkovi, obdobne v prípade nerozlučných spoločníkov neurčuje zákon, že by právne úkony tretích osôb mali zamiešané procesné úkony, len na tieto úkony boli urobené spoločne voči všetkým spoločníkom (rozsudok 3Cdo/272/2007 z 22.5.2008 NS SR).
18. Taktiež žalovaní 1.,2., ak si v kontexte odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie povyberali niektoré formulácie, to neznamená, že by išlo o arbitrárny alebo nepresvedčivý rozsudok.
19. Žalovaní síce vzniesli námietku premlčania a vychádzajúc z tzv. analytického výpisu z úverového účtu žalovaných za obdobie rokov 2011-2014 (č.l. 53) treba mať za to, keďže žalobca aj tento účel analytického úverového účtu vysvetlil, že pri istine v riadkoch 7 až 32 na strane 001/004 a v riadkoch 1 a 2 na strane 002/004 pod označením „odpis“ - splátka istiny; uvedené všetky omeškané splátky istiny splatné v období od 20.6.2011 do 20.12.2014 a v riadkoch 7 až 32 na strane 001/004 a v riadku 1 na strane 002/004 sú uvedené všetky jednotlivo splatné splátky istiny, ktoré sú splatné v období od 20.6.2011 do 20.8.2013, pričom sú správne závery súdu, že tieto sú premlčané všetky nezaplatené splátky uvedené v predmetnom výpise v riadku 7 až 20 (podľa vyjadrenia žalobcu boli splatné počnúc mesiacom jún 2011, kedy bola splatná dňa 20.6.2011 vo výške 139,70 €, a to až splátku uvedenú v riadku 20, splatnú v júli 2012, konkrétne dňa 20.7.2012 v sume 95,84 €. Súčet premlčaných splátok v počte 14 (uvedených v riadku 7 až 20) je vo výške 2 056 €.
20. Ostatné splátky neboli premlčané aj napriek vznesenej námietke premlčania. Pri úrokoch v tomto analytickom výpise z úverového účtu bola zohľadnená vznesená námietka premlčania žalovaných počnúc vyúčtovanými úrokmi z úveru uvedenými v riadku 57 vo výške 12,96 € za mesiac január 2012 až po vyúčtované úroky z úveru uvedenom v riadku 62 vo výške 62,44 € za mesiac 6/2012, ktoré boli premlčané, spolu 317,11 €. Takto po odpočítaní premlčanej časti úrokov vo výške 317,11 € spolu so žalobcom uplatnených nárokov na úroky z úveru za dôvodne uplatnený nárok žalobcu na úroky z úveru vo výške 886,37 € (1 203,48 € - 317,11 €), v tejto časti súd priznal nárok na úroky a v časti zaplatenia úrokov vo výške 317,11 € žaloba čo do vznesenej námietky premlčania bola zamietnutá správne súdom prvej inštancie.
21. Ostatné odvolacie námietky vysvetlil vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Celkove súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie 5 881,78 €, ktorá pozostáva suma z istiny 4 683,08 €, 886,37 € úrokov z úveru, 16,60 € poplatkov za správu úveru, 295,73 € úrokov z omeškania z dlžnej sumy istiny 4 683,08 € od 27.9.2013 až do 31.12.2014 (bod 50 odôvodnenia rozsudku na str. 15 druhý odsek zhora). V prevyšujúcej časti v rozsahu 2 807,70 € (suma 2 000,56 € istiny + 317,11 € úrokov z úveru + 19,28 € poplatkov za správu úveru + 345,32 € úrokov z omeškania a + 125,43 € úrokov z omeškania, následne tento uplatnený nárok žalobcu bol zamietnutý ako neopodstatnený).
22. Žalovaný v 3.rade len ako ručiteľ prevzal na seba záväzok v pohľadávke právnej predchodkyne žalobcu uhradiť, ak ju neuhradia žalovaní, ide o ručiteľský záväzok, ktorý považoval aj súd prvej inštancie za platne uzavretý.
23. Podľa odvolacieho súdu ani námietka, že rekonštrukcia je súhrn stavebných úprav, ktoré zachovaním vonkajšieho pôdorysu a výškového ohraničenia objektu zasahujú do stavebných konštrukcií a mali sa mali technické parametre (napr. dispozičné riešenie, únosnosť, priestupnosť tepla a pod.) ako aj účel stavebného objektu, pri zakúpení tovaru žalovanými, rekonštrukcia v byte sa nevykonala a opak v konaní žalobca nepreukázal, táto námietka je neopodstatnená, neakcesórne námietky o údržbe so zreteľom na spomaľovanie fyzického opotrebenia časti stavebného diela, nemajú význam pre právne posúdenie úveru.
24. Napokon odvolací súd za neprimerané považuje v súvislosti s odvolaním, že žalovaný v 1. a 2.rade si predstavujú subjektívne túto zmluvu o úvere, ktorá je spotrebiteľská a na ňu sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. a už vonkoncom nemožno aplikovať na tento spor a na tento úver znenie Smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 87/102/EHS v znení Smernice Rady 90/88/EHS z 22.2.1990 ako aj ďalšie Smernice. Rozsudok je podľa názoru odvolacieho súdu správny, zákonný a korektný, nemožno si podľa toho - ktorého úveru prispôsobovať svoje tvrdenia a pasovať na vzniknuté právne vzťahy jednotlivé Smernice len aby boli výhodné pre žalovaných, lebo nejde o spotrebiteľov, je nenáležité zo strany odvolateľov.
25. Je skutočnosťou, že právna predchodkyňa Slovenská sporiteľňa, žalovaným poskytla úver spotrebný, investície do nehnuteľnosti s vymedzením účelu úveru na údržbu a rekonštrukciu nehnuteľnosti a z preukázania použitia finančných prostriedkov (tak ako pri stavebnom úvere) poskytnutého úveru na dohodnutý účel, dospel k správnemu záveru súd prvej inštancie, že zmluva o úvere na investície do nehnuteľnosti je úverom, ktorý je možno podradiť - subsumovať pod § 1 ods.2 písm.a/ zák. č. 258/2001 Z.z. ako zmluvu o úvere na ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Podľa predmetnej úverovej zmluvy sa potom zákon č. 258/2001 Z.z. nedal súdom aplikovať na daný spor, lebo nevzťahuje sa tento zákon a nemala čo byť vypisovaná výška RPMN ako aj ďalšie údaje a ani v dôsledku absencie týchto údajov nemožno považovať poskytnutý úver v tejto kauze za bezúročný a bez poplatkov.
26. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že nemohol sa stotožniť so vznesenou námietkou premlčania pri práve žalobcu, resp. Slovenskej sporiteľne - teda právnej predchodkyne podľa čl. 7.6.1 VOP, aby sa dala vyhlásiť mimoriadna splatnosť úveru. Žalovaní totiž opomenuli a nezohľadnili, že sa dostali do omeškania s ďalšími pravidelnými mesačnými splátkami, pričom premlčacia doba na uplatnenie práva podľa čl. 7.6.1 VOP na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru plynula od každej ďalšej nezaplatenej - omeškanej splátky jednotlivo a napokon ani žalobkyňa DPS financial consultin, teda ani žalobca nemohol už ako postupník riešiť právo na mimoriadne zosplatnenie úveru (postúpenie pohľadávky bolo žalovaným oznámené Slovenskou sporiteľňou listom zo dňa 11.10.2013, teda ešte právnou predchodkyňou).
27. Pre úplnosť treba dodať, že úver bol poskytnutý na investície do nehnuteľnosti vo výške 300 000,- Sk (9 958,18 €) s úrokovou sadzbou vo výške 9,80% ročne, poplatok za správu úveru vo výške 50,- Sk.
28. Odvolací súd konštatuje, že podľa ustálenej súdnej praxe, ak vychádza súd prvej inštancie z určitého skutkového základu, vec právne posúdi, potom ak sa stotožňuje s právnym posúdením sporu aj odvolací súd, pri zachovaní kontinuity a určitej jednoty konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, potom už následne nemožno meniť rozsudok súdu prvej inštancie, ak sa nezmení skutkový stav a ak odvolateľ nepredloží nové dôkazy, ktoré možno zahrnúť do dôkazov potrebných na objasnenie skutkového stavu, ktoré nemohol bez svojej viny označiť pred súdom prvej inštancie.
29. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako zákonný a správny a o trovách odvolacích rozhodol podľa § 396 CSP, lebo bolo potrebné v tejto veci pri úspešnosti žalobcu aplikovať viacero právnych predpisov, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý ani úspešná strana sporu nemá právo na trovy konania, a preto jej ani neboli priznané, žalovaní 1., 2., 3. boli neúspešní.
30. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.